Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/220/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117209571
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117209571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

X. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členovJUDr.JanyUrbanovejaMgr.AnnyMihálikovej,vprávnejvecižalobkyne:R.R.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom W. XXXX/X, XXX XX W., zastúpená spoločnosťou STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa
Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom
Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária
Goliášová Gabriela, s.r.o., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o zaplatenie 740,20 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 27Csp/68/2017-50 zo
dňa 11.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 27Csp/68/2017-50 zo dňa 11.10.2017
p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd postupom podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 9 ods.
1 a 2 písm. f/, j/, k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch) v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy v spojení § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 740,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 740,20
Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta prvá výroku). O trovách
konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej
výške (veta druhá výroku).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako
dlžníčkou bola dňa 11.12.2012 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 4212055829, na základe

ktorej žalovaný poskytol žalobkyni bezúčelový úver v celkovej výške 500,00 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala
tento splatiť v celkovej čiastke 1.233,00 Eur v mesačných splátkach po 21,25 Eur, s počtom splátok 60,
pri ročnej úrokovej sadzbe 42,69 %, RPMN od 51,8 do 55,1 %, priemernej hodnote RPMN 28,04 %,
lehote splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15-teho dňa v poslednom mesiaci. Osobitne
sa okresný súd vysporiadal s otázkou, že žalobkyňa mala postavenie spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4
OZ a ust. § 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch (ods. 11 napadnutého rozsudku). Tento právny vzťah
vyhodnotil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. OZ. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere
okresný súd zistil, že táto zmluva neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, a to dobu trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti (§ 9 ods. 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), pretože
v zmluve je uvedený len údaj o lehote splatnosti 60 mesiacov od poskytnutia úveru do 15-teho dňa vposlednom mesiaci, pričom termín konečnej splatnosti má byť určený konkrétnym presným dátumom,
presne a určito a nie, aby si spotrebiteľ musel sám odvodiť tento údaj matematickými operáciami z
údajov uvedených v zmluve alebo všeobecných obchodných podmienok. Termín konečnej splatnosti

poskytnutého úveru nemôže byť vyjadrený len počtom mesiacov. Okresný súd uviedol, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje ani údaj o RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch), nakoľko v zmluve je uvedené rozpätie RPMN od 51,8 % do 55,1 % s poznámkou vedúcou
k vysvetlivke, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru so súhlasom klienta, že
spoločnosťmupresnúvýškuRPMNoznámipoposkytnutíúveru.Okresnýsúddospelkzáveru,žeRPMN

musíbyť vzmluvevyjadrenáurčiteakonkrétne,pretožeideopodstatnúnáležitosťzmluvyaniejemožné
ho dodatočne oznámiť až po uzatvorení zmluvy. Nepresné/nesprávne vyjadrenie podstatnej náležitosti
má za následok jej neuvedenie. Nesprávne uvedenie tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
okresný súd vyhodnotil ako zásah do práv spotrebiteľa a za zavádzanie spotrebiteľa, pretože ide o
podstatný údaj, na základe ktorého postupuje spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy. Ďalej konštatoval, že
nie je splnená ani náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z cit.

zák. ustanovenia vyplýva, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sa viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, preto v zmluve musí byť jasne, určite a
zrozumiteľne špecifikovaná výška, počet a termíny splátok, samostatne pri istine, úrokoch a poplatkoch.
V zmluve je uvedená výška splátky 21,25 Eur bez toho, aby bola špecifikovaná, v akom rozsahu
bude započítaná na istinu, úroky a na poplatky (mesačná splátka). Na tomto základe okresný súd

dospel k záveru, že zmluva zo dňa 11.12.2012 nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 11
ods. 1 písm. a/ cit. zák. považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni vznikla povinnosť
vrátiť žalovanému iba poskytnutú istinu úveru vo výške 500,00 Eur. Na základe predložených listinných
dôkazov mal preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1.240,20 Eur. V rozsahu sumy

740,20 Eur okresný súd konštatoval bezdôvodné obohatenie v neprospech žalobkyne a v tejto sume
uložil žalovanému povinnosť ho vydať žalobkyni ako prospech získaný bez právneho dôvodu. Zároveň
priznal žalobkyni aj príslušenstvo pohľadávky - v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo žalovanej sumy počnúc
dňom 16.03.2017 (dňom podania žaloby) do zaplatenia.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, alternatívne napadnuté
rozhodnutie zmeniť a žalovanému priznať náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. V
dôvodoch podaného opravného prostriedku uviedol, že pokiaľ ide o dodržanie zákonných náležitostí

podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch) predmetná
náležitosť je v úverovej zmluve uvedená v súlade so zákonným ustanovením. Informácie o splátkach
sú upravené v časti textu zmluvy označeného „úver“, údaje o výške mesačnej splátky - 21,25 Eur
(pod bodom 38. zmluvy), o počte splátok - 60 (pod bodom 39. zmluvy), termín konečnej splatnosti -
60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15-teho dňa v poslednom mesiaci (pod bodom 47. zmluvy)

a termíny splatnosti splátok (pod bodom 43. zmluvy) - kde je uvedené, že prvá splátka je splatná
po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru
neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto
kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15-ty deň v kalendárnom
mesiaci počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka

(údaje k splatnosti splátok sú uvedené vo forme poznámky v zmluve označené jednou hviezdičkou;
poznámka odvolacieho súdu). Uviedol, že žalobkyni bol s úverovou zmluvou zaslaný aj splátkový
kalendár, z ktorého vyplýva presná informácia o výške jednotlivých splátok a dátume ich splatnosti.
Podľa žalovaného splnenie uvedenej zákonnej náležitosti je plne v súlade aj s rozsudkom Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý na prejudiciálnu otázku ohľadne rozkladu splátok

uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Tiež článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
zmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkaminemusívo

forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho
dvora EÚ žalovaný poukázal na nevyhnutnosť výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľskýchúveroch v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, aby sa zabezpečil reálny účinok
smernice k cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh. V tomto smere poukázal na povinnosť lojality členských
štátov reprezentovanú článkom 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej

únie, cieľom ktorého je zabezpečiť bezporuchovosť realizácie cieľov a politík EÚ. Na tomto základe
akcentoval princíp nepriameho účinku európskeho práva prostredníctvom judikatúry ESD., vedúci k
eurokonformnému výkladu práva, pričom právny rámec pre potreby slovenského právneho poriadku
poskytuje ustanovenie článku 7 ods. 2 Ústavy SR a uvedený výkladový princíp je v modernom právnom
poriadku začlenený aj medzi základné interpretačné pravidlá právnych noriem, viď ustanovenie článok 3

ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že v spomínanom rozsudku ide o výklad smernice súdnou autoritou, ktorá
je zároveň jedinou inštitúciou oprávnenou podávať výklad všetkých ustanovení práva Únie, upozornil na
záväznosťjudikatúrySúdnehodvoraEÚanazáväznosťtohtorozsudkuprevnútroštátnysúd,ktorýpodal
prejudiciálnu otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch.
Poukázal, že pokiaľ ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých
rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcií, má judikatúra ESD

všeobecnú záväznosť, má povahu prameňa európskeho práva a v tomto smere poukázal na platnú
judikatúru ESD. Dodal, že z pohľadu výkladových pravidiel sa dovoláva výkladu contra verba legis ust.
§ 9 ods. 2 písm. f/ a písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom dodal, že takýto výklad zákona
nie je contra legem. Citované zákonné ustanovenie je nutné vykladať z pohľadu princípov právnej istoty
a princípu eurokonformného výkladu právnej normy. Takýto názor prezentoval vo svojom rozhodnutí aj

Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 30.11.2016 sp.zn. 3Co/344/2015. Pokiaľ ide o rozpis splátky,
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 sp.zn. 3Cdo/146/2017. Konečná
splatnosť úveru je uvedená pod bodom 47. ako lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru a
dátum konečnej splatnosti je určený na 15-ty deň v poslednom mesiaci. Uviedol, že k zákonnému pojmu
termín splatnosti je potrebné uplatňovať ust. § 122 OZ, ktorý obsahuje výkladové pravidlá pre počítanie

hmotno-právnych lehôt. Platí všeobecná zásada, že ak aplikovaný právny predpis nemá špeciálnu
úpravu počítania času, platia všeobecné pravidlá počítania času stanovené v § 122 OZ. Pretože Zákon
o spotrebiteľských úveroch, nemá vlastnú úpravu počítania času, platia všeobecná pravidlá počítania
času uvedené v § 122 OZ. K dobe trvania úverovej zmluvy a dátumu konečnej splatnosti poukázal aj na
rozhodnutievšeobecnýchsúdov.Okremtohodaldopozornostiajprávnuúpravu,ktoráreflektujenanový

vývoj rozhodovacej praxe (s odkazom na vyššie citovaný rozsudok SD), keď Zákon o spotrebiteľských
úveroch v § 9 od 01.05.2018 v rámci novely vykonanej zákonom č. 279/2017 upravuje, že v § 9 ods. 2
písm. d/ sa vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ a v § 9 ods. 2 písm. i/
sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciou splátok a“.
Nakoľko zmluva obsahuje všetky náležitosti, nie je možné určiť, že je bez poplatkov a úrokov. K údaju

RPMNpoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricizodňa29.11.2017sp.zn.43Co/24/2017,
v zmysle ktorého vyplýva, že pokiaľ bola RPMN uvedená v rozpätí hodnôt, takúto skutočnosť posúdil ako
súladnú so zákonným ustanovením. Žalovaný zotrval, že predmetná úverová zmluva obsahuje všetky
náležitosti v súlade so Zákonom o spotrebiteľskom úvere.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a nahradiť jej trovy odvolacieho konania. Uviedla, že okresný súd vec správne právne posúdil,
keď absenciu povinných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru. Podľa žalobkyne súd nemohol posúdiť vec vo svetle rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že smernice nie sú všeobecne záväznými normatívnymi právnymi
aktmi. Zaväzujú členské štáty, aby vo svojich právnych poriadkoch uskutočnili k určitému vymedzenému
dátumu zmeny tak, aby sa zabezpečila porovnateľná úroveň ochrany a aby si právo jednotlivých štátov
neodporovalo. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí vnútroštátny súd v
prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Pretože priamy účinok smernice v sporoch

medzi jednotlivcami je vylúčený, vnútroštátny súd sa musí zaoberať, či možno smernici priznať nepriamy
účinok. Nepriamy účinok smernice, ktorý nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad v rozpore so zákonom. To znamená, že pokiaľ aj
zo smernice vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v prejednávanej
veci nedostatok rozčlenenia splátok na istinu, úroky a poplatky a neuvedenie konečnej splatnosti úveru)

nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožno v tomto svetle vykladať Zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý výslovne hovorí, že práve absencia tých istých náležitostí bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Takýmto výkladom by došlo k neprípustnému výkladu contra
legem. Poukázala na rozhodnutie Adeneler C-212/04, v zmysle ktorého povinnosť vnútroštátneho sudcuodvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou, zákazom retroaktivity a
nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva. Odvolala sa na konštantnú

judikatúru najvyššej súdnej autority, ktorá vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov
a splátky úverov vychádzajúc z jazykového výkladu Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak by súd použil
výklad načrtnutý v predmetnom rozsudku Súdneho dvora EÚ, z jeho strany by došlo k nedôvodnému
narušeniu ústavného princípu právnej istoty, nedôvodnému odklonu od ustálenej súdnej praxe a o
výklad contra legem. Bez ohľadu na uvedené poukázala, že údaj o RPMN bol v predmetnej zmluve

uvedený rozsahom dvoch číselných údajov, ktorá skutočnosť je v rozpore so zákonnou úpravou. Táto
jasne uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov
vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak bola
úplným spôsobom výška RPMN spotrebiteľovi oznámená až dodatočne, t.j. po uzavretí zmluvy, takéto
uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy nespĺňa požiadavku zákona a vedie k záveru, že v zmluve nebol
uvedený údaj o RPMN tak, aby bolo možné konštatovať, že spĺňa úmysel zákonodarcu vymedzený v §

9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednoznačne údaj o RPMN je takým údajom pri
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorého si spotrebiteľ daný úver môže porovnať s inými úvermi, resp.
sa podľa neho rozhodnúť, či si daný úver zoberie alebo nie. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu
činnosť Krajského súdu v Žiline pri posudzovaní obdobných zmlúv žalovaného, v ktorých bol údaj o
RPMN uvedený takýmto rozpätím, príkladmo rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28.04.2016 sp.zn.

10Co/635/2015, 6Co/327/2015. Absencia niektorej z taxatívne vymedzených náležitostí nespôsobuje
neplatnosť zmluvy, avšak namiesto sankcií neplatnosti sankcionuje poskytovateľa úveru tým, že od
spotrebiteľa nemôže požadovať ani úrok, ani poplatky.

5. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu bolo zaslané žalovanému (doručenka na č.l. 91 súdneho spisu),

ktorý už nereagoval na toto podanie odvolacou replikou.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)

rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a

svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v
zmyslektorejodôvodneniarozhodnutiaprvoinštančnéhosúduaodvolaciehosúdunemožnoposudzovať

izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09).

8. Primárne je potrebné zdôrazniť, že limitom pre preskúmanie napadnutého rozsudku odvolacím súdom
sú odvolacie dôvody formulované odvolateľom v jeho opravnom prostriedku, ktorými je odvolací súd

viazaný (§ 380 ods. 1 CSP).

9. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok žalovaného uvedených v opravnom prostriedku
dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pričom sa v zmysle neúplnej apelácie nezaoberal inými
prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zo zdôvodnenia odvolacích námietok vyplýva, že žalobca sa

nestotožnil s právnym posúdením prejednávanej veci súdom prvej inštancie a argumentoval, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti.

10. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a vykonaním dôkazov (IV.ÚS 252/04)

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa kspôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdov, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03).

11. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu prezentovaným v napadnutom rozsudku, že
predmetný vzťah založený zmluvou o úvere č. zo dňa 11.12.2012, je vzťahom spotrebiteľským, na
ktorý okresný súd správne aplikoval normy spotrebiteľského práva citované v napadnutom rozsudku. Pri
správnej aplikácii týchto noriem na dostatočne zistený skutkový stav, okresný súd dospel aj k správnemu
záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti, a

preto je nevyhnutné poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov považoval žalobu za dôvodnú a ku
svojim záverom dospel v kontexte vykonaných dôkazov, vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie
zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP presvedčivo odôvodnil.

12. Odvolací súd v zhode s názorom okresného súdu zdôrazňuje, že výška RPMN musí byť v

zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrená jediným údajom, a nie intervalom resp. rozpätím hodnôt,
pretože len takýto výklad zodpovedá zneniu zákona. Nadväzne na takýto záver je potrebné mať za
to, že predmetná zmluva neobsahovala údaj o RPMN, keďže uvedenie nepresného údaja o RPMN
sa vo svojich dôsledkoch rovná neuvedeniu tohto údaja vôbec. Ochrana spotrebiteľa ako slabšej
strany zmluvného vzťahu predstavuje hodnotu postavenú na roveň iných hodnôt verejného poriadku

a tejto ochrane musí zodpovedať aj principiálny výklad dotknutých právnych noriem, ktorý nesmie
pripustiť znevýhodnenie spotrebiteľa. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby predmetná zmluva uzavretá
so žalobkyňou obsahovala aj jednoznačný a určitý údaj o RPMN nesúci informáciu o minimálnych
nákladoch úveru v percentuálnom vyjadrení, ale aj údaje, na základe ktorých bola vyčíslená. Uvedená
informácia by slúžila spotrebiteľovi ako významné orientačné kritérium pre porovnanie pri výbere

úverového produktu na finančnom trhu medzi inými poskytovanými úvermi obdobného charakteru. Údaj
o RPMN je teda indikátorom posúdenia výhodnosti a nevýhodnosti úveru. V tejto súvislosti je nutné
zdôrazniť, že spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície je vždy slabšou stranou
zmluvného vzťahu a pokiaľ v zmluve nebol uvedený konkrétny údaj o RPMN, spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť sa orientovať v ponuke spotrebiteľských úverov.

13. Vzhľadom na absenciu uvedenej nevyhnutnej náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle §
9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona a postačujúci na konštatovanie
dôvodnosti žaloby žalobkyne.

14. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj ďalšie dôvody, pre ktoré je potrebné
považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov (doba trvania zmluvy, termín konečnej
splatnosti, rozpis splátky). Odvolací súd sa podrobne nevyjadroval osobitne k týmto ďalším náležitostiam
zmluvy ako aj odvolacím námietkam žalovaného, nakoľko to považoval za nadbytočné. Pre prijatie

záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru totiž postačuje
konštatovanie absencie jednej povinnej zmluvnej náležitosti. Z uvedených dôvodov záver okresného
súdu, že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, je správny.

15. V zmysle vyššie uvedených skutkových a právnych záverov vznikla žalobkyni ako dlžníčke povinnosť

plniť z predmetnej zmluvy len istinu úveru vo výške 500,00 Eur. Okresný súd dôvodne priznal
žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v sume 740,20 Eur ako plnenia
prijatého žalovaným bez právneho dôvodu spolu s príslušným úrokom z omeškania, ktorá predstavuje
rozdiel medzi žalobkyňou zaplatenou sumou (1.240,20 Eur) a sumou reálne poskytnutých finančných
prostriedkov z úveru (500,00 Eur). Pretože žalovaný v tomto smere nenamietal závery okresného súdu

(výšku bezdôvodného obohatenia vrátane priznaného príslušenstva pohľadávky), odvolací súd viazaný
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 2 CSP), pri nezistení nedostatkov v postupe okresného súdu, na ktoré
prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

16. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na odlišné rozhodnutia všeobecných
súdov v obdobných veciach, k tomu odvolací súd dodáva, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými
rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní spotrebiteľskýchsporov je vždy potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc
právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok napadnutého
rozsudku o trovách prvoinštančného konania, proti ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne odvolacie
námietky. Napadnutý rozsudok okresného súdu v tejto časti plne zodpovedá procesnému úspechu strán
v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane priznal
nárok na ich náhradu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

19. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).