Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/116/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718203093
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718203093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: E. D.
st., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P., ul. X. E. č. XXX/XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom M. Pišúta 936/16 031 01 Liptovský Mikuláš, proti
žalovanej: I. P., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P., Z. XXX, v konaní o určenie vlastníctva k
nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 6C/26/2018-430 zo dňa
22.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok voči žalovanej na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu (100%).

O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie,
ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom z 13. júna 2012 č. k. 8C/ 87/2012-231, potom ako Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 20. apríla 2011 sp. zn. 6 MCdo 5/2010 rozsudok Krajského súdu v

Žiline z 10. marca 2009 sp. zn. 5 Co 174/2008 a rozsudok Okresného súdu Martin z 12. februára 2008
č. k. 5 C 154/2006-88 zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a vec vrátil Okresnému súdu Martin
na ďalšie konanie, žalobu o určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. P.
pare. č. KN 2553/2 vo výmere 202 m2 zapísanej na L V č. XXXX na Katastrálnom úrade Žilina - Správa
katastra Martin, opakovane zamietol. Vychádzal zo zistenia, že spornú parcelu získal otec žalobcu
D. D. výmenou, ktorá sa uskutočnila medzi ním a predchodcom žalovanej D. P. C. v rozmedzí rokov
1957 až začiatku roku 1960. Keďže zámena pozemkov medzi právnymi predchodcami účastníkov bola

dohodnutá na pôde MNV v P., o čom bola spísaná zápisnica, hoci nemala charakter písomnej zmluvy,
mohla u predchodcu žalobcu vzbudiť dôvodné presvedčenie, že na základe tohto úkonu vlastníctvo k
vymenenému pozemku skutočne nadobudol. Na rozdiel od svojho pôvodného rozhodnutia dospel k
záveru, že predchodca žalobcu sa chopil držby v dobrej viere, že mu pozemok ako vlastníkovi patrí a
teda, že u neho išlo o držbu oprávnenú. V tomto období na území Slovenskej republiky platil tzv. stredný
Občiansky zákonník zákon č. 141/1950 Zb., ktorý poznal nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Predchodca žalobcu však do momentu, keď nadobudol účinnosť súčasný Občiansky zákonník (zákon

č. 40/1964 Zb.), nemohol nadobudnúť vlastníctvo k nemu vydržaním, lebo nesplnil do 1. apríla 1964
podmienku10-ročnejvydržacejdobyavobdobíod1.apríla1964do31.marca1983nášprávnyporiadok
inštitút vydržania nepoznal. V období medzi 1. aprílom 1983 a 31. Decembrom 1991 mohol občan, ktorý
mal pozemky v dobromyseľnej držbe po dobu desiatich rokov vydržať vlastníctvo pozemku, ktorý moholbyťpredmetomosobnéhoužívania,lenpreštátaobčanovivznikloprávonauzavretiedohodyoosobnom
užívaní vydržaného pozemku v rozsahu, ktorý upravoval v § 200 vtedy platný Občiansky zákonník.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že do držby sporného pozemku vstúpil neformálnou ústnou darovacou zmluvou

v roku 1960, uviedol, že žalobca tento dôkaz produkoval až v samom závere konania; preto mu neuveril
a považoval ho za účelové. Aj v prípade jeho pravdivosti by vstup do držby nemohol byť dobromyseľný,
keďžežalobcoviužprivybavovanístavebnéhopovoleniabolozrejmé,žestavianapozemkusvojhootca.
Všetky zainteresované orgány vychádzali pri udeľovaní príslušných povolení so žalobcom uvádzaných
tvrdení a tvrdení jeho otca, že medzi sebou uzatvoria zmluvu o prevode vlastníctva stavebného pozemku

na žalobcu, k čomu však nikdy nedošlo. Žalobca teda musel vedieť, že zmluva o prevode vlastníctva
pozemkov sa uzatvára v písomnej podobe. Žalobca do oprávnenej držby sporného pozemku nemohol
vstúpiť ani na základe dedičského konania uskutočneného po jeho otcovi v roku 1987. Z dedičského
rozhodnutia bolo presne zrejmé, čo je predmetom dedenia. Nebolo formulované v tom zmysle, že
by žalobca nadobudol „všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok". Predmet dedičstva, je v ňom presne
popísaný údajmi z pozemkovej knihy, pričom v rozhodnutí nie je spomínaný sporný pozemok a ani

priľahlá záhrada. Žalobcovi bolo teda zrejmé, čo vlastne dedí. Podľa okresného súdu pocit vlastníctva
k spornému pozemku nemožno odvíjať ani od tej skutočnosti, že právny predchodca žalobcu súhlasil
pred vydaním stavebného povolenia s výstavbou rodinného domu na jeho pozemku a že k tomu nemal
výhrady ani stavebný úrad. Pokiaľ žalobca užíval sporný pozemok so súhlasom svojho otca, bol len jeho
detentorom, v ktorom prípade nejde o dobrú vieru, že mu pozemok vlastnícky patrí. Žalobca sa teda

nestaldobromyseľnýmdržiteľomspornéhopozemkuanivroku1960(darovanievoformeústnejzmluvy),
ani v roku 1987 (dedičské konanie po svojom otcovi) a ani na základe iného titulu, z ktorého by mohol
odvodzovať vstup do dobromyseľnej držby po roku 1992. Nebola tak splnená dobromyseľnosť držby
ako základná podmienka pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním a žalobca nenadobudol vlastníctvo k
spornému pozemku ani iným právnym titulom. Žalobu o určenie vlastníctva preto zamietol. Právne vec

posúdil podľa § 115 až § 118 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, § 135a ods. 1 až ods. 4
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení od 1. 4. 1983 do 31. 12. 1991 a podľa § 130 ods. 1,
§ 134 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 1992.

2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. februára 2013

sp. zn. 5Co/318/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Mal za to, že okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.
Stotožnil sa v celom rozsahu aj s odôvodnením jeho rozsudku. Aj podľa jeho názoru žalobca nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním, keďže nebola u neho splnená jedna

zo zákonných podmienok vydržania, a to dobromyseľná držba spornej nehnuteľnosti. Z listinných
dôkazov vyplynulo, že žalobca už v čase vydania stavebného povolenia na stavbu rodinného domu
na spornej parcele mal vedomosť o tom, že stavia na pozemku svojho otca a na to, aby sa stal
vlastníkom pozemku, musí dôjsť k uzavretiu riadnej zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho
otcom. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že s otcom uzatvorili v roku 1960 ústnu darovaciu zmluvu,

okresný súd správne uzavrel, že v tomto prípade sa na strane žalobcu nejedná o
ospravedlniteľný omyl, nakoľko v čase údajného darovania pozemku žalobcovi sa na platnosť zmluvy
vyžadovala písomná forma. V tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorýchbolokonštatované,žeomyldržiteľavychádzajúcizneznalostíalebonedokonalejznalosticelkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona, je právny omyl neospravedlniteľný. Odvolací súd

považoval za správny aj právny názor okresného súdu, že žalobca sa nestal dobromyseľným držiteľom
pozemku ani na základe dedičského konania po jeho otcovi v roku 1987 a ani po roku 1992 na základe
iného právneho titulu. Odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu preto podľa § 219 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súd
toto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým,
že odvolací súd zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a že rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom videl
v tom, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, keď vôbec nereagoval na jednotlivé

odvolacie námietky. Rozsudok odvolacieho súdu považoval aj za arbitrárny, lebo jeho záver, že sa
nestal dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, je so zreteľom na zistený skutkový stav veci,
extrémne nelogický. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom uviedol, že všetky
ním produkované a súdom vykonané dôkazy vedú k jednoznačnému záveru, že práve zámenná zmluvauzatvorená medzi jeho predchodcom a predchodcom žalovanej, odsúhlasená príslušnými štátnymi
orgánmi, bola právnym dôvodom uchopenia držby zamenených pozemkov predchodcami účastníkov,
ktorí po celé roky nerušene užívali zamenené parcely ako ich vlastníci. Žalobca si oprávnenosť

držby odvodzoval od svojho predchodcu D. D., ktorý bol nepochybne oprávneným držiteľom sporného
pozemku tak, ako to konštatovali aj konajúce súdy. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že jeho
otec D. D. mu prenechal bez akejkoľvek odplaty pozemok na výstavbu rodinného domu. Ich prejavy vôle
smerovali k uzavretiu neformálnej darovacej zmluvy, pričom zo žiadneho listinného dôkazu nevyplývalo,
že by mal mať vedomosť o potrebe riadnej zmluvy a jej písomnej formy. Na rozdiel od preukazovania

vlastníctva, nebol povinný preukázať platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o
poctivosti nadobudnutia. V konaní ďalej preukázal aj to, že sporný pozemok užíval v dobrej viere, že
mu patrí nepretržite a nerušene až do roku 2002 (žalovaná vtedy náhodne zistila, že sporná parcela je
formálne zapísaná na liste vlastníctva na ňu) a že jeho tvrdenia žiadnym spôsobom nespochybňovala a
ani nepreukázala opak. Okresný a tiež odvolací súd dospeli preto k mylnému záveru o nedostatku jeho
dobrej viery, že mu pozemok patrí a následne k nesprávnemu právnemu názoru v otázke nadobudnutia

vlastníctva vydržaním. Nesúhlasil ani s názorom konajúcich súdov, že sporný pozemok len fakticky
zabral a teda že bol len nedobromyseľným detentorom. Napokon o jeho dobromyseľnosti svedčí
i dedičské konanie po jeho otcovi D. D., zomrelom XX.X. XXXX. Minimálne od tohto dedičského
konania vedeného pred štátnym notárstvom v roku 1987 si môže odvodzovať oprávnenosť držby.
Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Martine z 1. 9. 1987 sp. zn. D 651/87 totiž nadobudol po

poručiteľovi všetok majetok. Nie je pritom rozhodné ako je výrok formulovaný. Ustálená súdna prax
takéto rozhodnutie, kde jeden dedič nadobúda celý majetok po poručiteľovi, považuje za spôsobilý
nadobúdací titul pre vydržanie, a to bez ohľadu na skutočnosť, či dedený majetok je alebo nie je presne
špecifikovaný. Na základe novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. účinnej
od 1. 1. 1992 mohol nepochybne nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním ku dňu

1.1. 1992, a to tak v prípade vstupu do oprávnenej držby v roku 1960, ako aj v prípade jej vstupu v roku
1987. Poukázal pritom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa záverov ktorej sa vlastníkom nehnuteľnosti počínajúc dňom 1. 1. 1992 môže
stať osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade,
že sa stala oprávneným držiteľom pred 1.1.1992.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca a ani jeho predchodca nemohli byť a ani neboli
dobromyseľní v držbe sporného pozemku. Poukázala pritom na stavebné povolenie z roku 1960, podľa
ktorého žalobcovi bola povolená stavba rodinného domu na pare. č. 2553/12, na dedičské konanie, v
ktorom nebola prejednaná parcela pod rodinným domom, a že sám žalobca ani jeho predchodca si

nevysporiadali vlastnícky stav k vlastnému pozemku. Navrhla preto dovolanie žalobcu zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12.decembra 2014 sp. zn. 6 Cdo 274/2013
dovolanie žalobcu odmietol a rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia
uviedol, že nezistil podmienky prípustnosti dovolania ani podľa § 238 ods. 1 až ods. 3 O. s. p. a ani

podľa § 237 O. s. p. Išlo preto o dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému
nie je tento opravný prostriedok prípustný.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo 16. decembra 2015 sp. zn, I. ÚS 199/2015 na základe
sťažností E. D. rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené či. 46. ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
274/2013 z 12. decembra 2014 porušené bolo a označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že najvyšší súd neposudzoval procesnú
prípustnosť dovolania dôkladne z dôvodov uvedených v § 238 O. s. p. Poukázal na to, že výkladom

vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. sa už zaoberal, a to nielen ústavný súd
(napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05 - 51 z 8.júna 2005), ale aj samotný najvyšší súd (sp. zn. 2 Cdo 104/01).
Podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. treba vykladať tak, aby bola naplnená
ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv. Tomu potom
musízodpovedaťtakývýkladaaplikáciaustanovenia§238ods.2O.s.p.votázkeprípustnostidovolania

a to v súvislosti s § 243d ods. 1 O. s. p., ktorý v každom prípade umožní meritórne posúdenie veci z
hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho predpisu odvolacieho a dovolacieho
súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu. V danej veci najvyšší súd
z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. nerešpektoval svoju predchádzajúcujudikatúru a ani nálezovú judikatúru ústavného súdu, a to bez toho, že by predložil argumentáciu
spôsobilú vyložiť, prečo sa od judikatúry odchyľuje. Odmietnutím dovolania pre údajnú neprípustnosť
odoprel sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vyslovil názor, že

z jeho pohľadu bolo dovolanie sťažovateľa prípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa §
56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „C. s. p." alebo „Civilný sporový poriadok"). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd" alebo „dovolací súd"), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na
základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa
tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho
prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania
dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa

§ 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež
zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného

práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem
vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6 Cdo 73/2016 zo dňa 24. augusta 2017 rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2013 sp. zn. 5Co/318/2012 a uznesenie Okresného súdu Martin

z 2. apríla 2015 č. k. 8C/87/2012-368 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

9. V dôsledku podaného odvolania, po zrušení pôvodného potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
Najvyšším súdom SR, bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému súdu
v Žiline. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení,

že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 391 ods. 1 CSP.

10. Okresný súd opätovne vo veci konal a rozhodol rozsudkom č. k. 6C/26/2018-430 zo dňa 11.
novembra 2018, pričom určil, že žalobca E. D. je výlučným vlastníkom parc. reg. E KN č. 2553/2
o výmere 202 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, ktorá je zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. P.
a to v podiele 1/1-ina. Žalobca má proti žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu,

pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Okresný súd Martin preto na pojednávaní vec
znova prejednal a vychádzajúc z názorov Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR prehodnotil
svoj predchádzajúci právny názor a prihliadnuc na vykonané dokazovanie vec znova rozhodol a to
tak, že žalobe vyhovel. Okresný súd dospel k presvedčeniu, že sporná parcela, ku ktorej žaloba žiadal

určiť vlastníctvo, teda parcela KN-E 2553/2 vo výmere 202 m2 je skutočne pozemkom, ktorý získal do
držby výmenou právny predchodca žalobcu, otec žalobcu D. D. s právnym predchodcom žalovanej D.
P. C. a táto výmena sa uskutočnila medzi rokom 1957 až začiatkom roku 1960. Tento čas súd ustálil
vzhľadom na skutočnosť, že pozemky v danej lokalite boli zapísané v prospech D. D. v roku 1957 a
konkrétne parcela č.2553/3, ako to vyplýva z výpisu z kópie pozemno-knižnej vložky č.XXXX pre k.ú.

Q. (dnes P.) ale aj z vyššie citovaného uznesenia Okresného súdu v Turčianskom svätom Martine,
pripojeného v spise Okresného súdu Martin sp. zn. 11C/385/2002. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že začiatkom roku 1960 rozvinul žalobca v spolupráci so svojim otcom aktivity smerujúce k stavaniu
rodinného domu už na pozemku, ktorý bol v zastavovacom pláne Obce P. označený ako stavebný
pozemok č.35. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že z pohľadu evidencie nehnuteľností v tej dobe,

ako aj v dobe súčasnej, pozemok, ktorý dnes užíva žalobca a na ktorom má postavený rodinný dom,
nikdy nebol označený ako parcela č.35 a číslo 35 je označeným stavebnej parcely v zastavovacom pláne
Obce P.. Aj keď sa stavebné povolenie, ktoré bolo vydané žalobcovi k postaveniu jeho rodinného domu
odvoláva v súvislosti s popisom uličnej stavebnej čiary na to, že stavebná čiara bola vytýčená stavebnoukomisiou na tvári miesta podľa zastavovacieho plánu, je zrejmé, že stavebné povolenie pre žalobcu
vychádzalo v súvislosti s označením pozemku, na ktorom žalobcovi bola povolená stavba rodinného
domu z označenia v evidencii nehnuteľností, keď sa žalobcovi povolila výstavba rodinného domu dňa

29.8.1960 na pozemku - parcele č.2553/12 v k.ú. P.. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že
si osvojil názor Najvyššieho súdu SR spočívajúci v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že tak, ako to
vyplynulo zo svedeckej výpovede svedka R. a jeho čestného prehlásenia, vzhľadom na skutočnosť,
že zámena pozemkov medzi otcami dnešných účastníkov konania bola dohodnutá na pôde MNV v P.,
o čom bola spísaná zápisnica, napriek tomu, že nemala charakter písomnej zmluvy, mohla vzbudiť u

právneho predchodcu žalobcu, jeho otca D. D. dôvodné presvedčenie, že na základe takéhoto aktu
vlastníctvo k vymenenému pozemku, v tomto prípade k parcele KN - E č.2553/2 skutočne získal.
V pôvodnom rozsudku zo dňa 13.6.2012 okresný súd konštatoval, že predchodca žalobcu D. D. po
uchopení dobromyseľnej držby vymeného pozemku začiatkom roku 1960 ho dobromyseľne držal až do
svojej smrti. Pokiaľ ide o charakter vôle a vedomia žalobcu, súd vychádza z názoru, prezentovaného
Najvyšším súdom SR v jeho uznesení zo dňa 24.8.2017, z ktorého vyplýva, že žalobca odvodzoval

svoje presvedčenie o tom, že nadobudol sporný pozemok dedením po jeho otcovi D. D. na podklade
dedičského rozhodnutia z roku 1987 a je nutné zohľadniť, že jeho predchodca, príbuzný v priamom
rade, sporný pozemok po dlhý čas od roku 1960 až do svojej smrti v roku 1987 držal bez toho, aby bola
jeho držba predchodcami žalovanej spochybňovaná. Po smrti otca potom žalobca pokračoval v držbe
pozemkuatútovykonávalnepretržiteaždoroku2002.Keďženebolpreukázanýopak,možnovyvodiť,že

obe strany považovali predchodcu žalobcu a neskôr žalobcu za vlastníka sporného pozemku. Je nutné
prihliadnuťtiežnato,žeodvznikunovovytvorenejstavebnejparcely,ktorejpodstatnúvýmerutvorilačasť
pozemku parc. č. 2553/3 jej súčasťou bol sporný pozemok a tento ako celok bol v zastavovacom pláne
vedený pod č.35. Žalobca pritom na tomto pozemku postavil rodinný dom, celý pozemok oplotil a so
súhlasom svojho otca takto oplotený pozemok ako celok od roku 1960 nerušene užíval. Tieto okolnosti

boli nepochybne objektívne spôsobilé utvrdiť žalobcu v presvedčení, že celý stavebný pozemok, včítane
spornej parcely tak, ako bol oplotený a ako ho po celé roky s vedomím otca užíval, vlastnícky patril jeho
otcovi a teda patril do dedičstva po ňom. Keďže žalobca v dedičskom konaní po svojom otcovi v roku
1987 sa stal v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva tým dedičom, ktorý nadobudol majetok poručiteľa
a keďže išlo o pozemok, na ktorom stál rodinný dom vlastnícky mu patriaci, a ktorý aj po smrti otca nikým

ani žalovanou nerušene užíval, bol žalobca dôvodne presvedčený, že zdedil aj sporný pozemok, hoci
tento nebol v rozhodnutí uvedený. Pritom so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti treba mať za to, že
omylžalobcu,spočívajúcivužívaníspornéhopozemkumožnopovažovaťzaomylospravedlniteľný,lebo
z nich nevyplýva, že mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva pozemok, ktorého vlastníkom sa nestal.
Žalobca bol takto po celú dobu v dobrej viere, že mu pozemok predtým vlastnícky patriaci jeho otcovi

následne na základe dedičského rozhodnutia z roku 1987 patrí. Vychádzajúc z názorov Ústavného súdu
SR a Najvyššieho súdu SR aj súdu odvolacieho, teda Krajského súdu v Žiline, prehodnotiac výsledky
vykonaného dokazovania, okresný súd preto dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná a
žalobca na základe vydržania sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. P. parc. č. KN
2553/2 o výmere 202 m2, ktorá je zapísaná na LV č.XXXX v celosti. Súd preto žalobe v celom rozsahu

vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku
a žalobcovi proti žalovanej priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

11. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 6C/26/2018-430 zo dňa 11. novembra 2018 podala žalovaná
v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V bode 50/ rozsudku súd došiel k presvedčeniu, že výmena

pozemkov sa uskutočnila medzi rokom 1957 až začiatkom roka 1960. To však odporuje výpovediam
svedkov D. R. a E. P., ktorí tvrdili, že vymeranie pozemkov bolo uskutočnené až v roku 1964-1965, s
tým, že plán zakreslil predseda stavebnej komisie, a keďže pozemky neboli presne vymerané, vyzval
účastníkov aby si nezasahovali do pozemkov. Vzhľadom k záznamom v evidencií katastra zameranie
sporných pozemkov nikdy neprebehlo a nemohlo dôjsť k platne výmene. V bode 51/ rozsudku súd

konštatuje,žezačiatkomroku1960rozvinulžalobcaaktivitysmerujúcekstavaniuRD,napozemkuč.35.
Takýto pozemok však nikdy neexistoval- nebol nikdy schválený ani zapísaný do evidencie nehnuteľností
a preto bolo stavebné povolenie vydané na pozemok p. č. 2553/12, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve
otca žalobcu, a nie na pozemku predchádzajúceho vlastníka žalovanej, o čom musel mat žalobca
vedomosť, nakoľko k stavebnému povoleniu musel podľa zákona predložiť aj geometrický plán. S týmito

rozdielnymi skutočnosťami sa súd nevysporiadal, ale prevzal automaticky len názor súdov vyššieho
stupňa, ktoré nie sú v súlade so zákonmi. O skutočnosti, že sporný pozemok nepatrí žalobcovi sa tento
dozvedel najneskoršie pri prepisovaní rodinného domu na svojho syna, nakoľko v zmluve je uvedené,
že pozemok je nevysporiadaný. Taktiež z výpovede sv. Z. vyplýva, že žalobcu v roku 2000, upozornili, žepozemky, ktoré má v užívaní sú cudzie a aby si ich usporiadal a obec mu súčasne doručila výpisy z listov
vlastníctva, s tým, aby si pozemky vysporiadali. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vedel minimálne od
roku 2000 o tom, že pozemky, ktoré užíva nie sú jeho vlastníctvom, avšak žalobu na určenie vlastníctva

podal až v roku 2006. Podľa názoru žalovanej mal žalobca žalobu podať do troch rokov od zistenia, že
nie vlastníkom spornej nehnuteľnosti, čím svoje právo premlčal. Z dôvodu právnej istoty týmto podáva
námietku premlčania. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu v Martine
a žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal jej trovy konania.

12. K odvolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom
uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny po náležite zistenom
skutkovom stave veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so
všetkými spornými otázkami a správne určil vlastnícke právo žalobcu k predmetnému pozemku. Žalobca
poukazuje na skutočnosť, že v tejto veci bol súd prvej inštancie viazaný právnymi závermi uvedenými v
náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/2015-41 zo dňa 16.12.2015, ďalej uznesením Najvyššieho

súdu SR č. k. 6Cdo 73/2016-381 zo dňa 24.8.2017 a zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/367/2017-393 zo dňa 29.5.2018. Žalovaná v podanom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti
alebo dôkazy, s ktorými by sa konajúce súdy nevysporiadali. Na základe uvedeného navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil právo na náhradu
trov odvolacieho konania.

13. Žalovaná sa následne vyjadrila, že posledný vynesený rozsudok považuje ako právoplatná
majiteľka uvedenej parcely, ktorá je predmetom sporu za vecne nesprávny a nespravodlivý, nakoľko v
predchádzajúcichzisteniachanakoniecajvrozhodnutiachvšetkýchstupňovsúdovpoňoupredložených
dokladoch /zmluva o nadobudnutí vlastníckych práv mojich rodičov z r. 1953, dedičské konania po

rodičoch v r. 1975 a 2006 sa v r. 2006 stala právoplatnou majiteľkou pozemku v 1/1/. Žalobca uvádza, že
žalovanávodvolaníneuviedlažiadnenovéskutočnosti,alebonovédôkazy.Všetkylistiny,ktorédokazujú
vlastníctvospornejparcelypredložila.PánD.nemalžiadnulistinu,čobynasvedčovaličolenkdomienke,
že pozemok mu patrí. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zrušil ako vecne nesprávny a priznal jej
náhradu trov konania. Vynesením rozsudku boli hrubo porušené jej vlastnícke a ústavné práva.

14. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na vyjadrenie žalovanej uviedol, že trvá na
svojom vyjadrení zo dňa 9.4.2019 a poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že súdy konajúce v tejto
veci sú viazané predchádzajúcimi rozhodnutiami Ústavného súdu SR, najvyššieho súdu SR a Krajského
súdu v Žiline.

15. Podľa ust. § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, odvolací súd ako aj súd prvej inštancie sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu
(Najvyššieho súdu SR). Najvyšší súd SR v tejto konkrétnej veci vyslovil jednoznačne iný názor na
posúdenie veci, než pôvodne vyslovil okresný súd a odvolací súd. Krajský súd, ako súd odvolací (§

34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362
ods. 1 CSP), opätovne preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP
a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP)
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho
vecnej správnosti.

16. Dovolací súd svoje uznesenie podrobne odôvodnil a vyslovil nasledovný názor:

17. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia veci vydržaním je oprávnenosť držby. Za
oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu

vec alebo právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí isť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná
vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Podkladom tejto vôle je dobrá viera, ktorá vyjadruje vnútorný
(psychický) stav držiteľa. Treba zdôrazniť, že dobrá viera ako psychický stav nemôže byť sama osobe
predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom
ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť, že sa nadobúdateľ

dôvodne považuje za vlastníka veci. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Dobromyseľnosť musí byť preto posudzovaná
aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva vec,ktorej vlastníctvo nenadobudol. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú aj
okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný
právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny

dôvod (titulus putativus), čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že mu takýto právny titul svedčí. Súdna prax pripúšťa, že titulom, hoci i putatívnym, z ktorého držiteľ
odvodzuje oprávnenú držbu, môže byť tiež rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva. Ak ide o pozemok,
nemožno vylúčiť oprávnenú držbu ani vtedy, ak tento pozemok nebol predmetom dedičského konania,
a to za predpokladu, že dedič sa ujal jeho držby a pritom konal v ospravedlniteľnom omyle, že ide o

súčasť pozemku vlastnícky patriaceho poručiteľovi, ktorý zdedil. Keďže hodnotenie dobrej viery je vždy
vecou individuálneho posúdenia, treba aj v takomto prípade vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých
bola držba uchopená a vykonávaná (nielen niektoré z nich), pričom v pochybnostiach sa má za to, že
držba je oprávnená.

18. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd nepostupoval v rámci zisťovania dobrej viery žalobcu v

zmysle uvedených zásad najmä, pokiaľ žalobca odvodzoval svoje presvedčenie, že mu sporný pozemok
patrí,oddedičskéhokonaniaposvojomotcovizroku1987,keďsapriposudzovaníjehodobromyseľnosti
nevysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo.

19. Z hľadiska skutkového stavu bolo v konaní preukázané, že otec žalobcu D. D. nadobudol v súvislosti

s výstavbou vodnej nádrže P. do výlučného vlastníctva na základe vyvlastňovacieho výmeru a prídelovej
listiny vydanej Okresným národným : výborom v Martine z 31. 10. 1955 pozemok pare. č. 2553/3 o
výmere 1931 m2, že v súvislosti so zameriavaním stavebných pozemkov a vyhotovovaním nového
zastavovacieho plánu obce: P. došlo medzi predchodcom žalobcu D. D. a predchodcom žalovanej D.
P. C. k zámene pozemkov tak, aby vznikli ucelené stavebné parcely i (týmto spôsobom sa o zámene

pozemkov dohodlo viacero vlastníkov), a že na základe tejto i výmeny predchodca žalobcu získal sporný
pozemok a predchodca žalovanej pozemok - časť parcely č. 2553/3, ktorý je v súčasnosti zapísaný
na LV č. XXX pre k. ú. P. ako súčasť parcely č. 24, vlastníkom ktorej je syn D. P. C., R. P.. V konaní
bolo ďalej nesporné, že výmenou získaný pozemok sa stal súčasťou novovytvoreného stavebného
pozemku vzniknutého odčlenením časti parcely č. 2553/3 vlastnícky patriacej otcovi žalobcu D. D., ktorý

bol označený v zastavovacom pláne pod č. 35, že výmenou získaný pozemok bezprostredne susedil s
pozemkom patriacim D. D., a že žalobca na tomto pozemku postavil rodinný dom a celý pozemok oplotil.
Nesporné bolo aj to, že otec žalobcu D. D. nerušene pozemok držal od roku 1960 až do svojej smrti
v roku XXXX a následne po jeho smrti pokračoval v nerušenej držbe až do roku 2002 aj žalobca, keď
predtým pozemok užíval so súhlasom otca.

20. Pokiaľ žalobca odvodzoval svoje presvedčenie o tom, že nadobudol sporný pozemok dedením po
jeho otcovi D. D., na podklade dedičského rozhodnutia z roku 1987, bolo potrebné zohľadniť, že jeho
predchodca - príbuzný v priamom rade - sporný pozemok po dlhý čas (od roku 1960 až do svojej smrti
v roku 1987) držal bez toho, že by bola jeho držba predchodcami žalovanej spochybňovaná (konajúce

súdy ho považovali za držiteľa oprávneného) a že po smrti svojho otca žalobca pokračoval v držbe
pozemkuatútovykonávalnepretržiteanerušeneaždoroku2002.Keďženebolpreukázanýopakmožno
vyvodiť,žeobestranypovažovalipredchodcužalobcuaneskôržalobcuzavlastníkaspornéhopozemku.
Ďalej bolo potrebné prihliadnuť na to, že hneď od vzniku novovytvorenej stavebnej parcely (jej podstatnú
výmeru tvorila časť pozemku pare. č. 2553/3) jej súčasťou bol sporný pozemok, že tento ako celok bol v

zastavovacom pláne vedený pod číslom 35 (v ňom parcelné čísla uvedené neboli), že žalobca na tomto
pozemku postavil rodinný dom, celý pozemok oplotil a so súhlasom svojho otca takto oplotený pozemok
ako celok od roku 1960 nerušene užíval. Tieto významné okolnosti nebolo možné pri .hodnotení dobrej
viery žalobcu opomenúť. Ide totiž o okolnosti, ktoré nepochybne boli objektívne spôsobilé utvrdiť žalobcu
v presvedčení, že celý stavebný pozemok, t. j. včítane spornej parcely tak, ako bol oplotený a ako ho

celé roky s vedomím otca užíval, vlastnícky patril jeho otcovi D. D. a teda, že patril do dedičstva po ňom.
Keďže v dedičskom konaní po svojom otcovi v roku 1987 sa stal v zmysle rozhodnutia štátneho notárstva
tým dedičom, ktorý nadobudol majetok poručiteľa a keďže išlo o pozemok, na ktorom stál rodinný dom
vlastnícky mu patriaci a ktorý aj po smrti otca nikým (ani žalovanou) nerušený užíval, mohol byť dôvodne
v presvedčení, že zdedil aj sporný pozemok, hoci tento nebol v rozhodnutí uvedený (ani byť uvedený

nemohol, lebo konajúce súdy dospeli k záveru, že predchodca žalobcu ho vydržaním nenadobudol a
tedavčasesmrtineboljehovlastníkom).Pritomsozreteľomnavyššieuvedenéokolnostitrebamaťzato,
že omyl žalobcu spočívajúci v užívaní sporného pozemku, možno považovať za omyl ospravedlniteľný,
lebo z nich nevyplýva, že by mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva pozemok, ktorého vlastníkomsa nestal. V tomto prípade teda preukázané okolnosti nasvedčujú o poctivosti nadobudnutia sporného
pozemku, a to nielen zo strany predchodcu žalobcu, ale aj samotného žalobcu.

21. Odvolací súd konštatuje, že žalobca sa považoval za oprávneného držiteľa vzhľadom na uzavretie
zámennej zmluvy medzi jeho právnym predchodcom a právnym predchodcom žalovanej a navyše
žalobca dostal súhlas s uskutočnením stavby rodinného domu na pozemku jeho otca, ktorý bol ale daný
priamo žalobcovi. Svoju dobromyseľnosť odvíjal od dedičského rozhodnutia po svojom nebohom otcovi
D. D., po ktorom zdedil všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok. Na pojednávaní dňa 25.4.2012 pri novom

prejednávaní veci už žalobca zmenil svoje pôvodné tvrdenia a uvádzal, že spornú parcelu 2553/2 mu
jeho otec daroval v čase, keď si vybavoval stavebné povolenie k stavbe rodinného domu.

22. Z geometrického plánu č. 980-0118-7 vyhotoveného dňa 2.10.1967 k prevodu pozemkov z rodičov
žalovanej na brata žalovanej R. P. je zrejmá situácia a umiestnenie stavieb vrátane novostavby
rodinného domu R. P., ktorý v tomto období už existoval, čo uvádzal aj vo svojej výpovedi, na

novovzniknutých parcelách 2553/18 a 2553/17, ktoré vznikli rozdelením pôvodnej parcely EN 2553/11
patriacej rodičom žalovanej. Tento geometrický plán bol vypracovaný k darovacej zmluve, ktorú uzavreli
rodičia žalovanej so svojim synom R. P. a ktorou mu odpredali časť svojej pôvodne pridelenej parcely č.
2553/2 v kat. úz. P., ktorá bola vytvorená geometrickým plánom a to parcelu 2553/17 a 2553/18 spolu
o výmere 705 m2. Z darovacej zmluvy vyplýva, že ďalšiu časť týchto parciel o celkovej výmere 705 m2,

vo výmere 119 m2 R. P. odkúpil od Československého štátu o čom svedčí aj kúpno-predajná zmluva
zo dňa 26.8.1969.

23. Z vykonanej ohliadky spornej parcely vykonanej okresným súdom po zrušení pôvodného rozsudku
nepochybne vyplynulo, že spornú parcelu užíva roky žalobca nakoľko má na nej zasadené vzrastlé

ovocné stromy, vysadené niekedy v 80.tych rokoch minulého storočia a skutočnosť, že žalobca tu sporný
pozemok takto užíva vyplynula aj z výpovede vypočutých svedkov Z. P. a I. A. po ukončení ohliadky.
24. Po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, po doplnenom dokazovaní a novom rozsudku
okresného súdu, spravujúc sa právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR, odvolací súd
konštatuje, že sporná parcela, ku ktorej žaloba žiadal určiť vlastníctvo, a to parcela KN-E 2553/2 vo

výmere 202 m2, je skutočne pozemkom, ktorý získal do držby výmenou právny predchodca žalobcu,
otecžalobcuD.D.správnympredchodcomžalovanejD.P.C.atátovýmenasauskutočnilamedzirokom
1957 až začiatkom roku 1960. Tento čas okresný súd ustálil vzhľadom na skutočnosť, že pozemky v
danej lokalite boli zapísané v prospech D. D. v roku 1957 a konkrétne parcela č.2553/3, ako to vyplýva
z výpisu z kópie pozemno-knižnej vložky č.XXXX pre k.ú. Q. (dnes P.) ale aj z uznesenia Okresného

súdu v Turčianskom svätom Martine, pripojeného v spise Okresného súdu Martin sp.zn. 11C/385/2002,
s čím sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu.

25. Odvolaciemu súdu bolo preukázané, že už začiatkom roku 1960 rozvinul žalobca v spolupráci so
svojim otcom aktivity smerujúce k stavaniu rodinného domu už na pozemku, ktorý bol v zastavovacom

pláne Obce P. označený ako stavebný pozemok č.35. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s tvrdením
okresného súdu, že aj keď sa stavebné povolenie, ktoré bolo vydané žalobcovi k postaveniu jeho
rodinného domu odvoláva v súvislosti s popisom uličnej stavebnej čiary na to, že stavebná čiara bola
vytýčená stavebnou komisiou na tvári miesta podľa zastavovacieho plánu, je zrejmé, že stavebné
povolenie pre žalobcu vychádzalo v súvislosti s označením pozemku, na ktorom žalobcovi bola povolená

stavba rodinného domu z označenia v evidencii nehnuteľností, keď sa žalobcovi povolila výstavba
rodinného domu dňa 29.8.1960 na pozemku - parcele č.2553/12 v k.ú. P.. Aj Najvyšší súd SR v tejto
veci vyslovil, že vzhľadom na skutočnosť, že tak, ako to vyplynulo zo svedeckej výpovede svedka R.
a jeho čestného prehlásenia, vzhľadom na skutočnosť, že zámena pozemkov medzi otcami dnešných
účastníkov konania bola dohodnutá na pôde MNV v P., o čom bola spísaná zápisnica, napriek tomu,

že nemala charakter písomnej zmluvy, mohla vzbudiť u právneho predchodcu žalobcu, jeho otca D.
D. dôvodné presvedčenie, že na základe takéhoto aktu vlastníctvo k vymenenému pozemku, v tomto
prípade k parcele KN - E č.2553/2 skutočne získal.

26. Odvolací súd sa pridržiaval aj názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že žalobca odvodzoval

svoje presvedčenie o tom, že nadobudol sporný pozemok dedením po jeho otcovi D. D. na podklade
dedičskéhorozhodnutiazroku1987,pričomjenutnézohľadniť,žejehopredchodca,príbuznývpriamom
rade, sporný pozemok po dlhý čas od roku 1960 až do svojej smrti v roku 1987 držal bez toho, aby
bola jeho držba predchodcami žalovanej spochybňovaná. Po smrti otca potom žalobca pokračoval vdržbe pozemku a túto vykonával nepretržite až do roku 2002. Keďže nebol preukázaný opak, možno
konštatovať, že obe strany považovali predchodcu žalobcu a neskôr žalobcu za vlastníka sporného
pozemku.Jenutnéprihliadnuťtiežnato,žeodvznikunovovytvorenejstavebnejparcely,ktorejpodstatnú

výmeru tvorila časť pozemku parc.č. 2553/3 jej súčasťou bol sporný pozemok a tento ako celok bol v
zastavovacom pláne vedený pod č.35. Žalobca na tomto pozemku postavil rodinný dom, celý pozemok
oplotil a so súhlasom svojho otca takto oplotený pozemok ako celok od roku 1960 nerušene užíval.
Tieto okolnosti boli nepochybne objektívne spôsobilé utvrdiť žalobcu v presvedčení, že celý stavebný
pozemok, včítane spornej parcely tak, ako bol oplotený a ako ho po celé roky s vedomím otca užíval,

vlastnícky patril jeho otcovi a teda patril do dedičstva po ňom. Keďže žalobca v dedičskom konaní po
svojomotcovivroku1987sastalvzmyslerozhodnutiaŠtátnehonotárstvatýmdedičom,ktorýnadobudol
majetok poručiteľa a keďže išlo o pozemok, na ktorom stál rodinný dom vlastnícky mu patriaci, a ktorý
aj po smrti otca nikým ani žalovanou nerušene užíval, bol žalobca dôvodne presvedčený, že zdedil aj
spornýpozemok,hocitentonebolvrozhodnutíuvedený.Pritomsozreteľomnavyššieuvedenéokolnosti
treba mať za to, že omyl žalobcu, spočívajúci v užívaní sporného pozemku možno považovať za omyl

ospravedlniteľný, lebo z nich nevyplýva, že mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva pozemok,
ktorého vlastníkom sa nestal. Žalobca bol takto po celú dobu v dobrej viere, že mu pozemok predtým
vlastnícky patriaci jeho otcovi následne na základe dedičského rozhodnutia z roku 1987 patrí.

27. Vychádzajúc z názorov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, prehodnotiac výsledky

vykonaného dokazovania, odvolací súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalobca
na základe vydržania sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. P. parc.č. KN 2553/2 o
výmere 202 m2, ktorá je zapísaná na LV č.XXXX v celosti. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

28. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a
preto odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Ďalej o výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením súd

prvej inštancie, ktoré rozhodnutie vydá súdny úradník.

29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)