Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915221948
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7915221948.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu J. S., nar. XX.X.XXXX, bytom U., Ď.
XXXX/XX, zast. JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Prešov, Masarykova 2, proti žalovanej
Mgr. J. U. - W. I., so sídlom A., M. L. X, zast. JUDr. Lukášom Polákom, advokátom, so sídlom Prešov,
Hlavná 137, o zaplatenie 3.012,64 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 15Cpr 2/2015-209 z
27.1.2017 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách
konania.

Odmieta odvolanie proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.968,42 € s 5,05 % úrokmi z omeškania ročne od 11.9.2015 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 98 % (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej po zmene žaloby (súdom pripustenej
uznesením vyhláseným na pojednávaní 4.11.2016) zaplatenia sumy 397,96 € s 5,15 % úrokmi z
omeškania ročne od 26.6.2014 do zaplatenia a sumu 2.614,68 € s 5,05 % úrokmi z omeškania ročne od
11.9.2015 do zaplatenia, titulom nevyplatenej mzdy a cestovných náhrad - stravného za mesiace apríl
až júl 2014 na tom skutkovom základe, že u žalovanej bol žalobca zamestnaný v pracovnom pomere na
základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 14.3.2014 na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace

s miestom výkonu práce Trebišov v pracovnom zaradení murár, zatepľovač s nástupom do práce dňa
17.3.2014, ktorý pracovný pomer bol ukončený v skúšobnej dobe dňa 3.6.2014 a dňa 6.6.2014 strany
sporu uzavreli v poradí druhú pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol pracovný pomer dňa 10.6.2014
s dohodnutým druhom práce lešenár a miestom výkonu práce sídlo alebo prevádzka zamestnávateľa s
tým, že pracovný pomer podľa čl. 3 bod 1 pracovnej zmluvy bol uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2014
a bol ukončený zo strany žalobcu v skúšobnej dobe dňa 3.7.2014. Počas trvania pracovného pomeru
na základe oboch zmlúv žalobca vykonával pre žalovanú prácu v Spolkovej republike Nemecko (ďalej

SRN), avšak žalovaná mu nezaplatila dohodnutú mzdu 2,20 €/hod. a cestovné náhrady - stravné
vo výške 45,- €/deň v plnej výške, žalovaná suma 3.012,64 € predstavujúcej rozdiel medzi mzdou
deklarovanou na výplatných páskach odovzdaných žalobcovi a mzdou a stravným žalovanou skutočnevyplatenými žalobcovi za odpracované dni a pracovnú cestu v SRN v mesiacoch marec, apríl, máj, jún
a júl 2014.

3. Súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 118 ods. 1 a 2, §
122 ods. 3, § 129 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, § 2 ods.
1, 2 a 4, § 3 ods. 1, § 13 ods. 1 a 2, § 36 ods. 7 zákona č. 282/2002 Z.z. o cestovných náhradách v
znení neskorších predpisov, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. Vykonaným dokazovaním mal preukázané uzatvorenie pracovného pomeru medzi stranami sporu

pracovnými zmluvami zo dňa 14.3.2014 a 6.6.2014, na základe ktorých žalobca bol zamestnaný u
žalovanej v pracovnom pomere od 17.3.2014 do 3.7.2014, s dohodnutou mzdu vo výške 2,20 € /hod.
(brutto). Spornou v konaní bola skutočnosť, či žalovaná vyplatila žalobcovi mzdu podľa ňou vystavených
výplatných pások za obdobie od 17.3.2014 do 3.6.2014 a od 10.6.2014 do 3.7.2014, kedy žalobca
vykonával pre žalovanú závislú prácu v SRN. Z vykonaných dôkazov súd mal preukázané, že za mesiac
marec 2014 podľa výplatnej pásky mala žalovaná žalobcovi zaplatiť mzdu vo výške 167,37 € (č.l. 20

spisu), ktorú mu uhradila v hotovosti dňa 19.4.2014, čo vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu,
ktorým bola žalobcovi zaplatená celkom suma 488,-€ (č.l. 152 spisu), kde je účel platby uvedená výplata
III/2014 + finančná výpomoc za stravné. Podľa výplatnej pásky za mesiac apríl 2014 mala žalovaná
zaplatiť žalobcovi sumu 311,88 €, za máj 2014 sumu 338,12 €, za jún 2014 - 264,- €. Žalovaná formou
záloh na mzdu za mesiace apríl, máj a jún 2014 vyplatila žalobcovi celkom sumu 650,- €. Rozdiel medzi

výškou vypočítanej mzdy za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 915,12 € a zaplatenými zálohami
650,-€ predstavuje 265,12 €, ktorú sumu žalovaná poukázala žalobcovi na účet dňa 28.7.2014, kde v
častiinformácieprepríjemcuuviedlavýplatazajún-vyrovnanieodoslanýchzáloh.Podľavýplatnejpásky
za mesiac júl 2014 mala žalovaná zaplatiť žalobcovi sumu 46,81 €, ktorú mu zaplatila dňa 15.8.2014
(potvrdenie o zrealizovaní transakcie z 15.8.2014 na č.l. 153, kde je v informácii pre príjemcu uvedené,

že ide o výplatu za júl 46,81 €), pričom prevzatie týchto súm (vrátane zálohy vo výške 150,- € na účet
T. B.) žalobca potvrdil. Na podklade zistených skutočností súd dospel k záveru, že mzda za mesiace
marec až júl 2014 bola žalobcovi uhradená v plnej výške, dokonca mu žalovaná vyplatila o 0,13 € viac.
Žalobca za mesiac máj 2014 uplatnil nárok na zaplatenie čistej mzdy vo výške 387,20 €, avšak podľa
výplatnej pásky za mesiac máj 2014 mu mala byť vyplatená čistá mzda 338,12 €, vo výške rozdielu

49,08 € je nárok žalobcu nedôvodný, resp. bol spôsobený len omylom žalobcu, a preto súd v tejto časti
žalobu zamietol.

4. Pokiaľ ide o nárok na stravné pri zahraničnej pracovnej ceste, obrana žalovanej v konaní bola
založená na tvrdení, že žalobca pred doručením žaloby cestovné náhrady riadne nevyúčtoval aj napriek

tomu, že bol presne poučený o spôsobe vyúčtovania stravného a pred nástupom na pracovnú cestu
mu bol zamestnávateľom odovzdaný i pracovný príkaz, pričom listiny, ktoré jej žalobca odovzdal,
neobsahovali podstatnú náležitosť, a to podpis predáka - zástupcu nemeckého obchodného partnera
žalovanej. Súd prvej inštancie obranu žalovanej posúdil ako nepreukázanú a účelovú argumentujúc tým,
že žalovaná nepredložila súdu kópie cestovných príkazov, ktoré žalobcovi odovzdala dôvodiac, že v

rozhodnomobdobítietoneevidovala,ichevidenciuviedlaažnazákladedoporučeniaInšpektorátupráce.
Pravdivosť tvrdenia žalovanej, že v dňoch 14.3.2014 a 19.4.2014 odovzdala žalobcovi dva cestovné
príkazy, súd nemal preukázanú čestným prehlásením zamestnanca žalovanej T. L. zo dňa 22.9.2014;
uvedený listinný dôkaz vyhodnotil v kontexte skutočnosti, že žalovaná neviedla evidenciu odovzdaných
cestovných príkazov a tiež i svedeckých výpovedí jej bývalých zamestnancov N. L., J. C. a U. T.,

ktorí popreli, že by im žalovaná niekedy odovzdala cestovné príkazy. V tejto súvislosti súd odkázal
na judikatúru súdov, podľa ktorej čestnému vyhláseniu nemožno pripísať rovnakú váhu ako dôkazu
svedeckej výpovede svedkov, ktorí sa zúčastnili pojednávania pred súdom a boli poučení o následkoch
krivej svedeckej výpovede. Rovnakú hodnotovú dôležitosť dôkazu súd priznal i čestným vyhláseniam
R. U. zo dňa 27.1.2017 a U.. B. zo dňa 28.9.2016, predloženým žalobcom. Svedeckú výpoveď I.. L.

B., ktorý tvrdil, že dňa 14.3.2014 bol náhodne prítomný v kancelárii žalovanej a videl, že žalovaná
odovzdala žalobcovi kompletne vypísaný cestovný príkaz s uvedením presnej adresy, kde sa má hlásiť,
súd nepokladal za hodnovernú s prihliadnutím na zmeny vo výpovedi tohto svedka, ktorý následne
uviedol, že tlačivo nečítal, len videl, ako ho žalovaná odovzdala žalobcovi, pričom svedok žalobcu a p. L.
si menovite pamätal, no mená ostatných zamestnancov poučených žalovanou (uviedol, že ich bolo okolo

50),sivšaknepamätal,anevedeluviesťanijedinéinémeno,navyšetentosvedoknemaljasnoanivtom,
či zamestnanci mali odovzdávať pracovný príkaz na podpis nemeckému partnerovi každý odpracovaný
deň, alebo jedenkrát v mesiaci, ako to tvrdila žalovaná. Svoju vlastnú obranu spochybnila i samotná
žalovaná tvrdením, že žalobca jej neodovzdal potrebné doklady na výpočet stravného, nepredložil súpisprác - smenovku s potrebným podpisom nemeckého obchodného partnera, teda mu stravné vyplatiť
nemohla, na druhej strane však napriek tomu žalobcovi za marec 2014 vyplatila sumu 316,45 €, za jún
2014 sumu 90,- € + 675,- € a za júl 2014 sumu 135,- € titulom stravného a vystavila mu výplatné pásky

na mzdu za celé obdobie. K námietkam žalovanej, že stravné žalobcovi nepatrí v ním uplatnenej výške,
keďže nepreukázal výkon práce v cudzine v dňoch, za ktoré si stravné uplatňuje, súd poukázal na ust.
§ 13 ods. 1 a § 2 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z., podľa ktorých zahraničná pracovná cesta je čas
pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty; do zahraničnej
pracovnej cesty sa teda započítava aj čas pracovného pokoja medzi jednotlivými pracovnými dňami,

ktoré zamestnanec strávil v zahraničí, teda štátne sviatky a nedele. Tvrdenie žalovanej, že žalobca v
marci 2014 odpracoval v cudzine len 3 dni, a nemá nárok na stravné za 15 dní, súd nepovažoval za
preukázané vzhľadom na to, že pobyt žalobcu v cudzine a výkon práce potvrdila samotná žalovaná.
Prehlásenie p. W. Z. Z. (v ktorom je potvrdené, že žalobca pracoval prostredníctvom firmy H&W Bau
Montage pracoval od 17.3. do 18.3.2014, ako aj dňa 31.3.2014 na stavebnom projekte v Berlíne,
Am Zirkus), súd nepokladal za hodnoverné, preukazujúce pravdivosť tvrdení žalovanej, pretože k

potvrdeniu nebol pripojený výkaz o žalobcom odpracovaných dňoch a časoch v mesiaci marec 2014
a aj vzhľadom na vyjadrenia strán sporu, ako i svedkov, ktorí zhodne uviedli, že nemecký obchodný
partner dochádzku zamestnancov žalovanej neviedol. Súd zároveň argumentoval tým, že pri výpočte
výšky pracovnej odmeny - mzdy dohodnutej sumou 2,20 €/hod. žalovaná nepožadovala od žalobcu
overenie správnosti výkonu práce v cudzine na to určenou osobou. Z uvedených dôvodov podľa úvahy

súdu prvej inštancie nemožno tvrdenie žalovanej o absencii výkonu práce žalobcu v dňoch neuvedených
v potvrdení p. Z., považovať za preukázané. Postupy žalovanej do doby zúčtovania mzdy žalobcu
sú v rozpore s jej tvrdeniami po tomto zúčtovaní, keď žalovaná pri predložení dokladov žalobcom
a zúčtovaní mzdy nenamietala vady, resp. neúplnosť potvrdení o odpracovaných dňoch a časoch
žalobcu a chýbajúce potvrdenie, resp. overenie nemeckým obchodným partnerom, aj preto súd tvrdenia

žalovanej a jej obranu v spore posúdil ako účelovú. V konaní bolo preukázané, že žalobca predložil
žalovanej na účely výpočtu stravného dochádzkové listy, ktoré obsahovali podrobnú špecifikáciu pobytu
v cudzine, dĺžky trvania pracovnej zmeny, popis práce i miesto výkonu práce. Podľa názoru súdu prvej
inštancie nie je podstatné, na akom tlačive zamestnanci žalovanej poskytovali podklady potrebné k
vyúčtovaniu vzhľadom na ust. § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z., v zmysle ktorého mali zamestnanci

povinnosť poskytnúť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad. Nakoniec i
samotná žalovaná potvrdila, že forma tlačiva nebola pre ňu rozhodujúca. O tom, že mala podklady k
dispozícii za každý konkrétny mesiac, svedčí tiež skutočnosť, že mzdu žalobcovi vypočítala podľa počtu
odpracovaných dní a hodín (viď výplatné pásky) výkonu práce v SRN, kde žalobcu vyslala na pracovnú
cestu, čo sporné nebolo. Výkon práce žalobcu v cudzine potvrdili svedkovia N. L. a U. T., ktorí zhodne

uviedli, že žalobca dva týždne v marci 2014 odpracoval na stavbe v Berlíne a od 1.4.2014 podľa pokynu
žalovanejbolpresunutýnainémiesto.Zatotoobdobiemužalovanávyplatilamzduza11pracovnýchdní,
ďalšie dni 22.3.2014 a 29.3.2014 pripadli na sobotu a 23.3.2014 a 30.3.2014 na nedeľu. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na stravné za mesiac marec 2014
za 15 dní vo výške 675,- €, za apríl 2014 - 26 dní od 1.4.2014 do 17.4.2014 a od 22.4.2014 do 30.4.2014

vo výške 1.170,- € (za čas veľkonočných sviatkov od 18.4. do 21.4.2014 žalobca stravné nežiadal), za
máj 2014 - 28 dní pobytu v SRN od 1.5. do 28.5.2014 vo výške 1.260,- €, za jún 2014 - 21 dní od 10.6 do
30.6.2014 vo výške 945,- € a za júl 2014 - 3 dni pobytu v SRN od 1.7.2014 do 3.7.2014 vo výške 135,-
€, určenej podľa Opatrenia Ministerstva financií SR č. 401/2012 Z.z., ktorým sa ustanovujú základné
sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách v spojení s ust.

§ 13 ods. 2 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, t.j. 45,- €/deň
pri pobyte v SRN, celkom za žalované obdobie vznikol žalobcovi nárok na stravné vo výške 4.180,- €.
S prihliadnutím na žalovanou zaplatené sumy stravného vo výške: 316,45 € dňa 19.4.2014, 90 € dňa
21.8.2014, 675 € dňa 21.8.2014 a 135 € dňa 18.8.2014,, ktoré žalobca nepoprel, súd prvej inštancie
preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.968,42 €, po odpočítaní preplatku na mzde

vyplatenej žalobcovi v sume 0,13 € (2.968,55 - 2.968,42 €), v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zároveň mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca výzvou zo dňa 21.8.2015 (súčasťou
ktorej boli i dochádzkové listy s podrobnou špecifikáciou pobytu v cudzine, dĺžky trvania pracovnej
zmeny, popisu práce i miesta výkonu práce) vyzval žalovanú na zaplatenie cestovných náhrad v lehote
10 dní, ktorú žalovaná prevzala dňa 31.8.2015, dlžnú sumu však žalobcovi nezaplatila, preto počnúc od

11.9.2015 sa dostala do omeškania s peňažným plnením, a preto ju súd zaviazal na zaplatenie úrokov
z omeškania od 11.9.2015 vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.968,42 € až do zaplatenia. V prevyšujúcej
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, pokiaľ ide o rozdiel medzi čistou mzdou za mesiac máj 2016 vo
výške 338,12 € a sumou hrubej mzdy žalobcom uplatnenej vo výške 387,20 €, zníženej o sumu 3,87 €,ktorú žalovaná uhradila žalobcovi po zistení omylu pri vyúčtovaní mzdy dňa 19.4.2014. Kompenzačnú
námietku žalovanej o zaplatenie náhrady škody vo výške 3.012,64 €, ktorá mala žalovanej vzniknúť
neuhradením faktúr zo strany jej obchodného partnera, súd posúdil ako obranu proti žalobe a na túto

námietku neprihliadol s odkazom na ust. § 147 ods. 2 Civilného sporového poriadku a § 580 ods.
1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorých započítanie v
pracovnom práve nie je možné (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 5/2010). Súd prvej
inštancie argumentoval, že inštitút započítania (kompenzácie) jednostranným právnym úkonom, ako aj
dohodou je obsiahnutý v prvej hlave 8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva,

na ktoré ustanovenia sa subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje. V tejto súvislosti
poukázal i na zásadu sudcovskej koncentrácie konania v zmysle ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP a skutočnosť,
že žalovaná, v zast. právnym zástupcom vzniesla započítaciu námietku týkajúcu sa náhrady škody na
pojednávaní dňa 27.1.2017 bez toho, aby ju bližšie zdôvodnila a preukázala predpoklady zodpovednosti
žalobcu za škodu i samotný vznik škody, ktorý nepreukazuje výzva na úhradu faktúr a aj z tohto dôvodu
súd na vznesenú námietku neprihliadol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255

ods. 1 CSP a podľa pomeru úspechu strán vo veci (žalobca bol úspešný v rozsahu 99 % a žalovaná 1%;
čistý úspech žalobcu je tak 98 %) a priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 98
% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ust. § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie vo samej skončí.

5. Rozsudok vo všetkých výrokoch napadla včas podaným odvolaním žalovaná, považujúc ho v celom
rozsahu za rozhodnutie nesprávne z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to nesprávnym vyhodnotením dôležitosti a pravdivosti
dôkazov a porušením pravidiel formálnej logiky (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko správne zvolenú a správne interpretovanú právnu

normu súd nesprávne aplikoval (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) a nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), a to porušením
práva na nezávislý a nestranný súd, zásady rovnosti zbraní a zákazu ľubovôle, práva na vysporiadanie

sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Navrhla preto rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci. Poukázala na to, že žalobcom uplatnený
nárok na časť mzdy vo výške 397,96 € nerozporovala čo do dôvodu jeho vzniku so záverom, že

žalobcovi bola uhradená mzda v celom rozsahu s tým, že toto svoje tvrdenie preukázala výdavkovými
pokladničnými dokladmi, ako aj výpismi z jej podnikateľského bankového účtu, pričom žalobca prevzatie
peňažných prostriedkov na úhradu jeho mzdy potvrdil. Vzhľadom na uvedené žalobcom uplatnený
nárok pozostáva výlučne len z cestovných náhrad vo forme stravného v sume 4.180,- €, vzhľadom
na žalobcom tvrdený počet odpracovaných dní v zahraničí. Uviedla, že v priebehu konania žalovaná

preukázala, že zaplatila žalobcovi sumu 1.211,58 € titulom stravného, čo žalobca žiadnym spôsobom
nepoprel. Spornou teda ostala suma stravného vo výške 2.968,42 €, ktorú súd prvej inštancie nakoniec
priznal žalobcovi vzhľadom na ním tvrdený počet dní odpracovaných v zahraničí. Žalovaná poukázala
na to, že v celom priebehu konania na súde prvej inštancie rozporovala žalobcom tvrdený počet
dní odpracovaných v zahraničí, ktorý je obligatórnou podmienkou pre vznik nároku na stravné. Mala

za to, že súd prvej inštancie si dôkazné prostriedky, ktoré žalobca použil na preukázanie svojich
tvrdení, v celom rozsahu osvojil bez akejkoľvek logiky a argumentačne uspokojivého zdôvodnenia.
Žalobca preukazoval počet odpracovaných dní ním rukou písanými „dochádzkovými listami“, a to za
každý kalendárny mesiac práce v zahraničí. Poukázala na to, že pravosť tohto dokladu a autentickosť
jeho obsahu, ktorý je nutné z hľadiska právnej teórie považovať za listinu súkromnú, rozporovala. V

nadväznosti na súkromný charakter predložených listín, ako aj na skutočnosť, že poprela ich pravosť
a obsah, prechádza dôkazné bremeno späť na žalobcu, ktorý bol povinný preukázať ich pravosť a
autentickosť obsahu pomocou ďalších v konaní produkovaných dôkazov odlišných od dochádzkových
listov. Odvolateľka argumentovala ďalej tým, že súkromnú listinu je možné spochybniť čo do jej
autentickosti, tak aj správnosti obsahu čo i len formálnou námietkou. V takom prípade dôkazné bremeno

leží na predkladateľovi listiny, ktorý musí inými vierohodnými dôkazmi, odlišnými od samotnej súkromnej
listinypreukázať,ženímpredkladanálistinajesprávnaapravdivá(§205zák.č.160/2015Z.z.).Uvedený
záver vyplýva zo základných zásad právnej teórie, pričom jeho správnosť potvrdzuje aj rozsiahla
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho súdu Českej republiky. Citovala právny názorvyslovený v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 z 24.2.2010 a NS ČR sp. zn. 3Cdon 1031/96, podľa
ktorého:„Akúčastníkpopierapravosťsúkromnejlistiny,ležídôkaznébremenoohľadnepravostilistinyna
tomúčastníkovi,ktorýzoskutočnostívlistineuvedenýchvyvodzujepresebapriaznivéprávnedôsledky“.

V nadväznosti na uvedené podľa názoru žalovanej žalobcom predložené „dochádzkové listy“ ako dôkaz
za žiadnych okolností neobstojí a nemôže byť sám o sebe podkladom pre priznanie uplatneného
nároku. Podľa žalovanej v súvislosti s predloženými, rukou písanými „dochádzkovými listami“ nie je
bezvýznamnou skutočnosť, že žalobca bol pred nástupom do práce dôsledne poučený, akým spôsobom
je povinný preukazovať odpracované dni v zahraničí, čo bolo v konaní preukázané jednak výsluchom

žalovanej, výsluchom Ing. L. B. i svedkov navrhnutých žalobcom N. L. a U. T., ako aj čestným
prehlásením T. L. zo dňa 22.9.2016. Za týmto účelom žalovaná, ktorá do zahraničia vysiela desiatky
svojich zamestnancov, predložila tzv. „STUNDENABRECHNUNG“, teda tlačivo obsahujúce kolónky
„zamestnanec“, „zákazník“ (nemecký obchodný partner žalovanej, u ktorého žalobca pracoval), kolónku
jednotlivých dní v kalendárnom týždni spolu s kolónkou pre určenie času stráveného v práci a nakoniec
kolónku „unterschrift“ určenú pre podpis nemeckého partnera žalovanej. Takto vyplnené tlačivo podľa

názoru žalovanej predstavuje vierohodný podklad pre následné vyplatenie cestovných náhrad vo forme
stravného. Žalobca žiadnym spôsobom nedokázal vyvrátiť uvedenú skutočnosť, pričom vytkla súdu
prvej inštancie, že aj napriek preukázateľnej povinnosti žalobcu, ktorá súvisela s výkonom jeho práce v
zahraničí, túto skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia odignoroval a dal za pravdu rukou písaným
„dochádzkovým listom“, ktoré boli čo do pravosti a obsahu výslovne rozporované žalovanou. Ak by

mala byť úvaha súdu prezentovaná pri hodnotení dôkazov vykonaných v predmetnom konaní správna,
podľa žalobkyne by to narušilo vyváženosť pracovnoprávneho vzťahu, lebo zamestnanec vyslaný na
zahraničnú pracovnú cestu by mohol od svojho zamestnávateľa žiadať náhradu cestovných nákladov
len na podklade akéhokoľvek rukou písaného papiera. Podľa žalovanej dochádzkové listy predložené
žalobcom sú právne a argumentačne irelevantné, nemôžu byť spravodlivým podkladom pre priznanie

uplatneného nároku a zároveň nemôžu za žiadnych okolností konvalidovať jeho povinnosť preukazovať
odpracované dni dohodnutým spôsobom. Z výsluchu žalobcom navrhnutého svedka J. C. vykonaného
dňa 27.1.2017 vyplýva, že svedok spoločne so žalobcom pracoval v zahraničí štyri (4) kalendárne
dni v mesiaci jún 2014. Z výsluchu svedka U. T. vykonaného dňa 27.1.2017 vyplýva, že svedok
spoločne so žalobcom pracoval v zahraničí od 17.3.2014 do 31.3.2014, avšak výpoveď tohto svedka

nemožno považovať za objektívne hodnovernú, lebo je silne motivovaná výsledkom vlastného konania,
keď tento svedok je zároveň žalobcom v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov sp. zn. 11C
508/2015, predmetom ktorého je rovnako nárok na zaplatenie cestovných náhrad. Z výsluchu žalobcom
navrhnutého svedka N. L. vyplýva, že svedok spoločne so žalobcom pracoval v zahraničí dva týždne,
a to v mesiaci marec 2014 (zápisnica z pojednávania konaného dňa 27.1.2017). Žalobcom navrhnutí

svedkovia teda dokázali pred súdom potvrdiť spolu 19 kalendárnych dní, ktoré žalobca strávil spolu s
nimivzahraničíato15dnívmesiacimarec2014a4dnivmesiacijún2014.Listinuobsahujúcufotografie
predloženú žalobcom na pojednávaní dňa 27.1.2017, z ktorých žalobca odvodzuje preukázanosť svojho
pobytu na zahraničnej pracovnej ceste, žalovaná nepokladala za spôsobilý dôkazný prostriedok, z
ktorého by mohlo byť dokazovaním vyvodené preukázanie žalobcových tvrdení, túto označila za právne

akoajdôkazneirelevantnú.Fotografiebymohlislúžiťakopodpornýdôkazlenvtomprípade,akbyvedeli
s dostatočnou relevanciou verifikovať miesta na nich zobrazené, čas ich vyhotovenia a v neposlednom
rade verifikovať ich zhotoviteľa. Pokiaľ žalobca vo svojich prednesoch prezentovaných v konaní pred
súdom prvej inštancie zároveň poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Okresného riaditeľstva PZ
Trebišov sp. zn. ČVS: ORP-510/2-VYS-TV-2014 zo 16.12.2014 (v prílohe č. 5), v súvislosti s týmto

dôkazným prostriedkom žalovaná uviedla, že cit. uznesením bolo zastavené trestné stíhanie začaté pre
prečin nevyplatenia mzdy a odstupného iniciované na podnet žalobcu, pričom dôvodom pre zastavenie
predmetného stíhania bolo preukázanie skutočnosti, že žalovaná má voči žalobcovi vyplatenú mzdu v
celom jej rozsahu. Žalobca tento dôkazný prostriedok predložil súdu prvej inštancie v snahe navodiť
pravdivosť ním odpracovaných dní v zahraničí, keďže žalovaná pri výsluchu v trestnom konaní uvádzala

počet dní, ktoré žalobca strávil v SRN za mesiace marec 2014 - júl 2014, ktoré však v označenom
konaní uviedla výlučne s odkazom na tvrdenia prezentované jej samotným žalobcom. Bolo tomu v čase,
kedy ešte nemala vedomosť o skutočnosti, že žalobca nedokáže počet odpracovaných dní vierohodne
preukázať. V tejto súvislosti s odkazom na ust. § 193 CSP mala za to, že súd prvej inštancie nie je
žiadnym spôsobom viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania, tobôž nie jeho odôvodnením a už

vôbec nie zápisnicou o výsluchu obvinenej. Skutočnosti uvedené v odôvodnení uznesenia Okresného
riaditeľstva PZ Trebišov sp. zn. ČVS: ORP- 510/2-VYS-TV-2014 zo 16.12.2014 nie sú sami o sebe ani
v súvislosti s vyššie rozoberanými dôkaznými prostriedkami spôsobilé preukázať dôvodnosť žalobcom
uplatneného nároku. Poukázala ďalej na čestné prehlásenia R. U. a T. B.J. zo dňa 27.1.2017 a malaza to, že rovnako ako žalobcom navrhnutí svedkovia vypočutí dňa 27.1.2017, aj R. U. vedel vierohodne
potvrdiť iba tých istých 15 kalendárnych dní, ktoré mal žalobca stráviť v zahraničí, ako to potvrdili pri
svojom výsluchu U. T. a N. L.. Pán T. B. vo svojom čestnom prehlásení z 28.9.2016 síce potvrdil, že

spoločne so žalobcom pracoval v Nemecku, avšak nie je bez významu to, že práve T. B. spolu so
žalobcom rukou spísali „dochádzkové listy“, a preto čestné prehlásenie T. B. žalovaná považovala za
nedôveryhodné. V súvislosti s predloženými čestnými prehláseniami uviedla, že táto forma dôkazného
prostriedku nie je postavená na roveň výsluchu svedka pred konajúcim súdom. Čestné prehlásenie
samo o sebe je dôkaz produkovaný listinou, kde osoba uvádzajúca skutočnosti svedčiace v prospech

ktorejkoľvek zo strán tak koná bez prísahy vykonanej pred súdom. Zároveň nemožno opomenúť, že
tento dôkazný prostriedok je súkromnou listinou (a to bez ohľadu na overenie podpisu), a preto tento
dôkaz rozporovala, čo do autentickosti jeho obsahu. Podľa názoru žalovanej žalobca predloženými
dôkazmi nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku a nedokázal v dostatočnej miere uniesť svoje
dôkazné bremeno. Civilný proces je totižto postavený na absolútnej istote o tom, že skutok - nárok
(vrátane jeho subjektívnej stránky) sa odohral tak ako je tvrdené, o jeho naplnení nemôže byť vôbec

žiadna pochybnosť. Inak je potrebné aplikovať zásadu „non liquet“ (nie je isté) a pre účely rozhodovania
mať za to, že sa preukazovaná skutočnosť neodohrala. V predmetnej právnej veci ide iba o žalobcove
tvrdenia,pričomchýbaobjektívnydôkaznaichpreukázanie.Vrámcidokazovaniapritomplatízásada,že
každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Inak povedané, musí preukázať
to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak chcel súd

prvej inštancie spravodlivo priznať nárok uplatnený žalobcom, tak potom by muselo byť splnené, že
žalobca dostatočne preukázal skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. K otázke posúdenia
dôkazného bremena žalovaná poukázala na právny názor vyslovený v rozhodnutí II. ÚS 400/09.
V zmysle zákona o cestovných náhradách podkladom pre nárok uplatnený žalobcom na cestovné
náhrady formou stravného za 93 dní pobytu na zahraničnej pracovnej ceste bolo predloženie dokladov

zamestnávateľovi, ktorý následne v lehote 10 pracovných dní vykoná vyúčtovanie konkrétnej pracovnej
cesty. Z dôvodovej správy k zákonu o cestovných náhradách a z logiky veci pritom jednoznačne
vyplýva povinnosť predložiť požadované doklady s dostatočnou hodnovernosťou. Žalobca aj napriek
preukázanému poučeniu zo strany žalovanej o povinnosti predkladať doklady potrebné k vyúčtovaniu
zahraničnejpracovnejcestykonkrétnymspôsobom,hodnovernédokladynepredložil,dokázalpreukázať

celkovo 19 odpracovaných dní na zahraničnej pracovnej ceste, z čoho preto plynie záver o jeho nároku
na úhradu stravného vo výške 855,- €. Žalovaná pritom v konaní preukázateľne zdokladovala, že
žalobcovi vyplatila sumu 1.211,58 € ako náhradu za stravné, a preto mala za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti a pravdivosti dôkazov a porušením pravidiel formálnej logiky. Taktiež súd prvej inštancie

nesprávne vyhodnotil rozloženie a presun dôkazného bremena, čo v konečnom dôsledku viedlo k
arbitrárnosti jeho rozhodnutia. V nadväznosti na nesprávne zistený skutkový stav veci, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP), pretože súd prvej inštancie správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval, keď žalobcovi priznal nárok na cestovné náhrady formou stravného. Žalovaná

ďalej vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Uviedla, že po nezrovnalostiach v dokladoch o vykonaní práce žalobcom v Nemecku
oslovila svojich obchodných partnerov so žiadosťou o potvrdenie, či žalobca v Nemecku na konkrétnych
stavbách aj reálne pracoval. P. W. Z. Z. jej poskytol potvrdenie, v zmysle ktorého žalobca v mesiaci
marec 2014 odpracoval na jeho stavbe iba 3 pracovné dni, na rozdiel od žalobcom tvrdených 15 dní.

Kontaktovanie p. C., u ktorého mal žalobca pracovať v mesiacoch apríl - júl 2014, zo strany žalovanej
bolo bezúspešné, menovaný jej na doručené e - maily neodpovedal a telefonicky sa s ním žalovanej
nepodarilo spojiť, preto žalovaná požiadala v záujme zistenia skutočného stavu veci, aby súd prvej
inštancie vykonal dôkaz o počte odpracovaných dní žalobcom na stavbe u p. C. dožiadaním príslušných
orgánovSpolkovejrepublikyNemeckozaúčelomvypočutiatohtosvedka.Tentodôkaznýnávrhsúdprvej

inštancie bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia odignoroval a podľa názoru žalovanej jednoznačne
pochybil, ak zamietol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom p. C., ktorý je spôsobilý priniesť významne
relevantné skutkové zistenia, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Taktiež
mala za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočniť jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to porušením

zákazu ľubovôle podľa Čl. 15 CSP pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré súd hodnotil ľubovoľne v
prospech žalobcu, pokiaľ potvrdenie p. W. Z. Z., ako osoby pre ktorú žalobca v mesiaci marec 2014
v Nemecku vykonával stavebné práce, opatrené pečiatkou obchodnej spoločnosti ako aj podpisom
oprávnenej osoby, bez ďalšieho označil za nehodnoverné, naproti tomu rukou písané „dochádzkovélisty“ predložené žalobcom bez akejkoľvek signatúry vyhodnotil bez logického zdôvodnenia za pravdivé
a hodnoverné a rovnako tak postupoval aj v prípade svedkov navrhnutých stranami sporu. Súd porušil
právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré je jednou zo súčastí základného práva
na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. l a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru. Napádaný
rozsudokneposkytujepresvedčivéodôvodnenie,prečokonajúcisúdvyhovelžalobe,žalovanánedokáže
z odôvodnenia rozhodnutia identifikovať, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri hodnotení
vykonaných dôkazov, pričom v rozhodnutí absentuje akékoľvek vyvrátenie procesnej obrany žalovanej,

ktorá apelovala neunesením dôkazného bremena žalobcom. Napádaný rozsudok nie je v súlade so
zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
je nepreskúmateľný, celé rozhodnutie sa javí ako logicky nekonzistentné a nepresvedčivé, a preto ho
žalovaná označila za svojvoľné a arbitrárne, prijaté bez opory v práve a nelegitímne. S prihliadnutím
na účelovo a tendenčne vyhodnocované dôkazy, nevykonanie dôkazov navrhnutých žalovanou, ako
aj absenciu odpovede na zásadnú a relevantnú námietku žalovanej súvisiacu s predmetom jej súdnej

ochrany, žalovaná vyslovila pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti konajúceho sudcu, žiadala o
nápravu porušených práv a navrhla preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok v celom
rozsahu zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny
a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny, spravodlivý, riadne
odôvodnený, vychádzajúci z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a spĺňa všetky zákonné
náležitosti. Podľa žalobcu v argumentácii žalovanej je logický rozpor, pokiaľ v súdnom konaní najprv

tvrdila, že nárok je uplatnený predčasne, lebo nebol doposiaľ žalobcom vyúčtovaný, neskôr tvrdila,
že žalobca nemá vôbec právny nárok na stravné za pobyt v Nemecku, pretože ho nepreukázal, no
žalovaná súčasne uznáva, že za prácu v Nemecku mu uhradila mzdu v celom rozsahu. Z uvedeného je
zrejmé, že procesná obrana žalovanej je celkom zjavne protichodná a účelová a nemôže obstáť. Ak totiž
zamestnávateľ v konaní pred súdom písomne a tiež ústne deklaruje, že zaplatil zamestnancovi mzdu

za prácu v zahraničí, nemôže v tom istom súdnom konaní zároveň argumentovať, že zamestnancovi
za prácu v zahraničí nepatrí stravné dôvodiac, že zamestnanec nepreukázal, že v zahraničí pracoval,
hoci mu zamestnávateľ za túto prácu v zahraničí riadne uhradil dohodnutú mzdu. Žalobca mal za
to, že svoje tvrdenia o vykonanej práci v zahraničí v konaní pred súdom prvej inštancie riadne a
nepochybným spôsobom preukázal. O výkone práce v zahraničí svedčia najmä tieto skutočnosti: a)

žalovaná za výkon práce žalobcu v zahraničí uhradila žalobcovi mzdu, b) vystavila mu výplatné pásky,
z ktorých vyplýva počet odpracovaných hodín, c) žalobca predložil žalovanej rukou písané potvrdené
dochádzkové listy, z ktorých vyplýva počet odpracovaných (a pobytových) hodín a dní v zahraničí,
ktoré žalovaná v rozhodnom čase nesporila, d) výkon práce žalobcu v zahraničí vyplýva zo svedeckých
výpovedí svedkov N. L., J. C. a U. T., e) výkon práce žalobcu v zahraničí potvrdzujú čestné prehlásenia

T. B. a R. U., spolupracovníkov žalobcu, ktorí sa na pojednávanie pred súdom prvej inštancie nemohli
osobne dostaviť, f) žalovaná vo svojej výpovedi v trestnom konaní sp. zn. ČVS: ORP-510/2-VYS-
TV-2014 potvrdila, že žalobca vykonával prácu v zahraničí, g) žalovaná vystavila žalobcovi potvrdenie
o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania zo dňa 4.6.2014 a 9.7.2014 (tzv. zápočtové listy),
v ktorých deklaruje, že pre ňu žalobca vykonával prácu v období od 17.3.2014 do 3.6.2017 a od

10.6.2014 do 3.7.2014. Po dôkladnom zhodnotení týchto skutočností (jednotlivo a predovšetkým vo
vzájomnej súvislosti), možno podľa žalobcu bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že svoj
nárok voči žalovanej titulom stravného za čas strávený na zahraničnej pracovnej ceste v Nemecku
riadne preukázal. Poukázal taktiež na rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 10 Cpr 2/2015 zo
dňa 22.6.2017 (v skutkovo a právne takmer totožnej veci), ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť

R. U. (spolupracovník žalobcu, s ktorým pracoval v Nemecku v období od 17.3.2014 do 31.3.2014)
žalovanú sumu pozostávajúcu taktiež z neuhradenej mzdy a stravného za výkon práce na zahraničnej
pracovnej ceste v Nemecku. Žalobca opätovne uviedol, že v Nemecku pracoval pre žalovanú spoločne
aj s T. B., ktorému žalovaná za výkon práce v Nemecku riadne uhradila mzdu a stravné, čo T. B.
potvrdil v čestnom prehlásení, ktoré žalobca predložil v konaní súdu prvej inštancie a žalovaná tieto

okolnosti nespochybnila. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že v súdnom konaní nemožno akceptovať
tzv. dochádzkové listy, žalobca uviedol, že na podklade rovnakých dochádzkových listov žalovaná
uhradila mzdu a stravné T. B., čo tento potvrdil vo svojom čestnom prehlásení. Okrem toho sa v
konaní nepreukázalo, aby žalovaná inštruovala žalobcu o tom, ako má vyzerať dochádzkový list avšetci vypočutí spolupracovníci žalobcu vypovedali, že im žalovaná neuviedla, ako sa majú vypĺňať
dochádzkové listy, resp. že by im boli odovzdané nejaké formuláre zamestnávateľa, ktoré žalovanej
mali po skončení výkonu práce v zahraničí predkladať a pod. Samotnú formu a obsah takýchto

dochádzkových listov, resp. všeobecne dokladov o vykonaní práce v zahraničí, navyše neustanovuje
ani samotný zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Žalovaná v čase skončenia výkonu práce
žalobcom nijako nenamietala tieto dochádzkové listy, ale účelovo tak urobila až v prebiehajúcom konaní,
dokonca ani nie pri prvom úkone (odpor), ale až neskôr potom, ako začala byť právne zastúpená.
Argumentácia žalovanej je preto v tomto smere nedôvodná a nemožno na ňu prihliadať. K tvrdeniam

žalovanej ohľadom výpovedí spolupracovníkov žalobca uviedol, že v prípade výsluchov svedkov zväčša
nie je možné tieto posudzovať oddelene a striktne sa pridržiavať doslovných výpovedí svedkov, najmä
pokiaľ ide o osoby, ktoré do styku so súdom prichádzajú po prvýkrát v živote. Výpovede svedkov je
potrebné posúdiť aj jednotlivo, ale zároveň komplexne a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými
dôkazmi. Takýmto spôsobom podľa žalobcu možno dospieť k záveru, že N. L., U. T. a R. U. (v ich
čestných prehláseniach) potvrdili, že s ním pracovali v Nemecku (v Berlíne) v období od 17.3.2014 do

31.3.2014. Následne T. B. v čestnom prehlásení uviedol, že s ním pracoval v Nemecku (v Sonnenbergu)
od 1.4.2014. Z výpovede J. C. vyplýva, že tento so žalobcom pracoval v Nemecku (v Sonnenbergu)
na prelome júna a júla 2014, z čoho je zrejmé, že žalobca v tom čase v Nemecku (v Sonnenbergu)
stále bol a pracoval tam. V spojitosti s týmito dôkazmi (výsluchmi svedkov) žalobca dodal, že ide iba o
jeden z dôkazných prostriedkov, ktorými preukazuje, že v zahraničí skutočne pracoval. Zameriavanie sa

žalovanej výlučne iba na tieto svedecké výpovede preto svedčí o jej účelovej procesnej obrane, cieľom
ktorej je odvrátiť pozornosť súdu od merita veci. Žalovaná v doterajšom konaní nespochybnila obsah,
resp. pravdivosť predmetných čestných prehlásení. K fotografickým záznamom, ktoré v konaní pred
súdom prvej inštancie predložil, dodal, že rovnako ide iba o jeden z dôkazných prostriedkov, ktorými
preukazuje, že v zahraničí pracoval, pričom samotný počítačový softvér zobrazuje, kedy boli fotografie

vyhotovené. K započítacej námietke, resp. k vzájomnej žalobe žalovanej sa žalobca v plnom rozsahu
stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie (konformným aj s doterajšou judikatúrou v tejto
otázke) o tom, že v pracovnoprávnom spore nemožno uplatniť započítací prejav, nakoľko ide o inštitút,
ktorý nepatrí do 1. časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa v pracovnom práve uplatňuje subsidiárne,
pričom ani samotný Zákonník práce neobsahuje úpravu inštitútu započítania, teda možnosti účastníkov

pracovnoprávnych vzťahov si kompenzovať vzájomné nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu.

7. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho vyjadrení nie sú
argumentačne spôsobilé vyvrátiť žalovanou vytýkané vady konania a samotného rozhodnutia súdu prvej
inštancie, pričom v celom rozsahu odkázala na skutočnosti uvedené v odvolaní, v ktorom pomerne

rozsiahlo a podrobne rozobrala každý jeden z dôkazných prostriedkov predložených žalobcom súdu
prvej inštancie na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku. Žalovaná trvala na tom, že žalobca
nedokázal v dostatočnej miere uniesť svoje dôkazné bremeno, pričom do dnešného dňa jej nepredložil
hodnoverné doklady nevyhnutné pre riadne vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty, čo tvrdila od
začiatku konania. Poukázala na to, že novelou zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v

znení neskorších predpisov, ktorá bola s účinnosťou od 1.1 2009 vykonaná zákonom č. 475/2008 Z.z.,
bolo do tohto zákona vnesené nové ust. § 36a, ktoré upravuje splatnosť cestovných náhrad tak, že
tieto náhrady sú splatné v lehote ustanovenej § 36 ods. 8 zákona, podľa ktorého zamestnávateľ je
povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie
pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť

nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom
dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné
doklady. Vzhľadom na to, že žalobca jej nepredložil doklady nevyhnutné pre vyúčtovanie zahraničnej
pracovnej cesty, nemohla nastať ani splatnosť týchto náhrad. Namietala preto, že žalobcom uplatnený

nárok nie je doposiaľ splatný a zároveň, že v konaní nedokázal uniesť dôkazné bremeno. Svoju
argumentáciu nepokladala za nemožnú, nakoľko uhradenie mzdy predsa za žiadnych okolností nie je
spôsobilé potvrdiť alebo akokoľvek inak dokázať to, že žalobca bol na zahraničnej pracovnej ceste.
Podľa žalovanej uhrádzanie mzdy deklaruje výlučne len trvanie pracovného pomeru, pričom žalobca v
zmysle pracovnej zmluvy mal dohodnuté miesto výkonu práce - Trebišov. Pravdivosť tvrdenia, že bol

vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu, za ktorú má mať nárok na stravné, musí žalobca aj patrične
preukázať, pričom úhrada mzdy za prácu v mieste Trebišov podľa pracovnej zmluvy toto jeho tvrdenie
za žiadnych okolností nepotvrdzuje. Žalobca v konaní preukázal celkovo len 19 dní odpracovaných
na zahraničnej pracovnej ceste, za ktoré má nárok na stravné v sume 855,- €, a keďže mu zaplatilasumu 1.211,58 €, čo v konaní preukázateľne aj zdokladovala, preto žalobca nepreukázal oprávnenosť
a dôvodnosť svojho uplatneného nároku. Nestotožnila sa preto so skutočnosťami uvedenými žalobcom
v jeho vyjadrení a uviedla, že trvá na podanom odvolaní v celom jeho rozsahu.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“)
prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), pokiaľ bolo podané proti
výroku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a odvolanie žalovanej
proti výroku o zamietnutí časti žaloby odmietol podľa ust. § 386 písm. b) a § 359 CSP, keďže týmto
rozhodnutím (výrokom) nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej a nebola jej spôsobená žiadna ujma
na jej právach, preto z tohto dôvodu žalovaná nie je na podanie odvolania proti zamietavému výroku

rozsudkuoprávnená(procesnelegitimovaná).Rozsudokvostatnejčasti,t.j.vnapadnutomvyhovujúcom
výroku (I.) a v súvisiacom výroku o trovách konania odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil ako vecne správny, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho správnymi dôvodmi, lebo odvolaním
uplatnenéodvolaciedôvodynemalpreukázanéadospelkzáveru,žeodvolaniežalovanejniejedôvodne
podané. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 20.11.2019 o 10.05 hod. v pojednávacej

miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. 215/2.p., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto
procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.

9. Z ust. § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Žalovaná v odvolaní namietala, že postupom súdu prvej inštancie jej bola znemožnená realizácia

jej procesných práv a bolo porušené právo na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal
ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, t.j. uplatnila odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písmen b), e), f) a h) CSP.

11. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu
postupom súdu je procesným pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež

i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom
na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho
povahualebointenzituniejemožnévodvolacomkonanínapraviť(por.Števček,M.akol.:Civilnýsporový
poriadok. Komentár. Praha, vyd. C.H.Beck, 2016, s. 1239 a 1302).

12. V prípade odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (skutkové zistenie), ale súd prvej
inštancie takýto dôkaz nevykonal. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. e) CSP je, aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol vôbec navrhnutý dôkaz, ktorý podľa
odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný. Je potrebné uviesť, že súd

niejepovinnývykonaťvšetkynavrhnutédôkazystranamisporu;najmänevykonádôkazynapreukázanie
skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým
okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.
Neúplné zistenie skutkového stavu je spôsobilým odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou
neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz,

ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci
bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súdprvej inštancie nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len
o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

13.Odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.f)CSPjevsúdnejpraxivykladanýtak,žemusíísťotaké
skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas

konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

14. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod príslušnú
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

15. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu relevantných námietok a právnych argumentov žalovanej uvedených v odvolaní a
nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedajúce
vykonaných dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo, alebo
použil nesprávny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo na vec aplikoval. Súd prvej inštancie
na základe výsledkov vykonaných a v súlade so zákonom vyhodnotených dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam i právnym záverom, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj
správne vyložil, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a

povinnostiach sporových strán, a v súlade so zákonom tak posúdil žalobcom uplatnený nárok v danom
spore.

16. Prijaté skutkové zistenia a právne závery súd prvej inštancie logicky a zrozumiteľne vysvetlil,
uviedol úplné, relevantné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový

stav a relevantné právne normy, ktoré v danej veci správne aplikoval, pričom náležite sa v rozhodnutí
vysporiadal i s relevantnými námietkami a právnymi argumentmi strán prednesenými pri uplatňovaní
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v spore a odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
v celom rozsahu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí
v zmysle ust. § 220 CSP. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žiadne pochybenia v procesnom

postupe, v dôsledku ktorých by žalovanej mala byť znemožnená realizácia jeho práv alebo porušené
jej právo na spravodlivý proces, a nezistil ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali mať za následok
nesprávne rozhodnutie a boli subsumovateľné pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia i s

právnymi závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci a zároveň v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2
CSPkonštatujevecnúsprávnosťrozsudkuvpreskúmavanejčasti(výroku,ktorýmboložalobevyhovené)
i jeho zákonných dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

18. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku

a nespochybňujú správnosť skutkových zistení ani právnych záverov, na ktorých je preskúmavané
rozhodnutie vo svojej vyhovujúcej časti založené a neodôvodňujú prijať záver o naplnení uplatnených
odvolacíchdôvodovpodľaust.§365ods.1písmenb),e),f)ah)CSP,ktorépodľaposúdeniaodvolacieho
súdu v prejednávanej veci neboli preukázané.19. Žalovaná v podanom odvolaní v podstatnej časti opakuje námietky, ktoré uvádzala už v konaní
pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento súd správne a v súlade so zákonom vo svojom

rozhodnutí vysporiadal. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil úplne a správnym spôsobom,
z hľadiska ich dôležitosti a pravdivosti, každý dôkaz jednotlivo a zároveň komplexne v ich vzájomných
súvislostiach (nie jednostranne a ľubovoľne, ako tvrdí žalovaná), v súlade so zásadami vyplývajúcimi z
ust. § 191 a nasl. CSP a vo svojom postupe a v úvahách, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov,
neporušil právo strán na spravodlivý proces a dospel k správnym skutkovým zisteniam. V súlade so

zákonom súd posúdil i otázku dôkazného bremena strán vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam v
prejednávanej veci a odvolací súd sa stotožňuje s jeho právnym záverom, že v danej veci žalobca
oprávnenosť nároku na stravné, resp. doplatku stravného v žalovanej výške prislúchajúce mu za čas
trvania zahraničnej pracovnej cesty vrátane výkonu dohodnutej práce v Spolkovej republike Nemecko,
na ktorú bol žalovanou (svojim zamestnávateľom) vyslaný - predloženými a vykonanými listinnými
dôkazmi a výpoveďami označených svedkov, ktorí so žalobcom v Nemecku pracovali, preukázal a

uniesol tak ohľadom svojich tvrdení dôkazné bremeno. Náležite a presvedčivo sa súd vysporiadal i
s hodnotením procesnej obrany žalovanej a jej námietkami v spore, posúdiac ju opodstatnene ako
účelovú a nedôvodnú. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i v kontexte odvolacích
námietok žalovanej možno doplniť, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť strán (v teórii procesného
práva pomenované ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno) v civilnom sporovom konaní sú

naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúcej, že je zásadne vecou sporovej
strany tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva
a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Účastník (strana sporu) je preto povinný (§ 132
CSP) tvrdiť (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne

významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia, t.j. ktoré sú podľa hmotného práva v
jeho záujme. Posúdenie, ktorý z účastníkov má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností,
je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Splnenie
dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v
spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý

závisí od zistení z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov. Súdna prax vykladá pojem dôkazného
bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania
vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jej neprospech.

20. Žalovaná v spore na svoju obranu tvrdila, no nepreukázala, že žalobcovi nárok na stravné,

resp. doplatok v žalovanej sume za čas trvania zahraničnej pracovnej cesty nevznikol, v rámci ktorej
(procesnej obrany) spochybnila žalobcom tvrdený počet odpracovaných dní v Spolkovej republike
Nemecko, argumentujúc v tejto súvislosti okrem iného žalobcom predloženým nesprávnym, resp.
neúplným vyúčtovaním pracovnej cesty a uplatnenej cestovnej náhrady vo forme stravného tzv.
dochádzkovými listami za čas výkonu práce v zahraničí, ktoré žalovaná označila za nevierohodný doklad

pre poskytnutie cestovných náhrad žalobcovi ako svojmu zamestnancovi. Pritom rovnaké písomné
doklady boli žalovanej predložené žalobcom už pri vyúčtovaní pracovnej cesty za účelom vyplatenia
mzdy a cestovných náhrad, pravdivosť týchto dokladov však v tom čase nespochybňovala, keď na
ich základe žalobcovi zaplatila mzdu za vykonanú prácu v zahraničí (napr. za mesiac marec 2014
zaplatila žalobcovi mzdu v dohodnutej výške za 11 pracovných dní, čo nebolo sporné, pričom v zrejmom

rozpore s uvedenou skutočnosťou žalovaná v konaní tvrdila a preukazovala, že v marci 2014 žalobca
odpracoval v Nemecku iba 3 dni). V tomto spore žalovaná neposkytla súdu žiadne logické vysvetlenie na
zdôvodnenie svojho postupu, prečo pre účely poskytnutia stravného sú žalobcom predložené písomné
doklady (tzv. dochádzkové listy) už nepostačujúce a pokladá ich za nevierohodné napriek tomu, že
žalobcom bol uplatnený oprávnene nárok na stravné, resp. nezaplatený doplatok stravného za celý čas

trvania pracovnej cesty v zahraničí, vrátane skutočne odpracovaných dní (času) počas pracovnej cesty v
zahraničí, za ktorý mu žalovaná nesporne zaplatila dohodnutú mzdu a dokonca i časť náhrady stravného
v sume 1.211,58 €. Záver súdu o dôvodnosti nároku v uplatnenej výške a o účelovosti obrany žalovanej
zodpovedá výsledkom vykonaných a súdom prvej inštancie aj správne vyhodnotených dôkazov. Súd
postupoval v súlade s ust. § 13 ods. zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého pri zahraničnej pracovnej ceste patrí zamestnancovi stravné v eurách alebo v
cudzej mene za každý kalendárny deň trvania zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených
týmto zákonom (§ 13 ods. 1) a tiež podľa ust. § 37 cit. zákona, v zmysle ktorého sa na účely tohto zákona
za výkon práce považuje i čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca,strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh. Pri správnej interpretácii cit. ust. súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne akcentoval skutočnosť, že zamestnancovi pri zahraničnej
pracovnej ceste vzniká nárok na stravné v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty (v

kalendárnych dňoch) vrátane výkonu dohodnutej práce v zahraničí až do skončenia tejto cesty, teda
nielen za čas spadajúci do pracovného času zamestnanca. Do zahraničnej pracovnej cesty sa teda
započítava aj čas pracovného pokoja medzi pracovnými dňami, strávený bez zavinenia zamestnanca
inak ako plnením pracovných úloh, za ktorý zamestnancovi nevzniká nárok na mzdu, avšak má nárok
na stravné podľa celkovej dĺžky trvania pracovnej cesty v kalendárnych dňoch v zmysle ust. § 13 cit.

zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti a iba na potvrdenie správnosti postupu súdu prvej inštancie
v procese hodnotenia vykonaných dôkazov a jeho záverov v otázke unesenia dôkazného bremena
žalovanou vo vzťahu k ňou tvrdeným skutočnostiam, poukazuje na závery vyšetrovacieho konania
vedeného Okresným riaditeľstvom PZ, Odbor kriminálnej polície, 2. Odd. vyšetrovania v Trebišove pod
sp. zn. ČVS: ORP-510/2-VYS-TV-2014 zrejmé z obsahu uznesenia zo dňa 16.12.2014, ktorým bolo
trestné stíhanie začaté za prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm.

a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť Mgr. J. U. W.-I. K., Y. X, A.Š., zastavené z dôvodu, že
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V tomto konaní žalovaná pri svojom
výsluchu dňa 15.12.2014 pred vyšetrovateľom uviedla, že žalobcovi nezaplatila diéty za mesiace apríl a
máj 2014 (spolu 36 dní) v celkovej výške 1.710,- €, a to z toho dôvodu, že nemecký partner jej neuhradil
pohľadávky v plnej výške za odpracované výkony zamestnancov, ktorých ona zamestnávala.

21. Pokiaľ žalovaná svojimi odvolacími námietkami vytkla súdu prvej inštancie nesprávnosť postupu v
procese dokazovania z dôvodu nevykonania ňou navrhnutého dôkazu, z obsahu spisu odvolací súd
nezistil, že by žalovaná pred súdom prvej inštancie účinne nenavrhla vykonanie dôkazu výsluchom
svedkap.C.,pričomnapojednávaní27.1.2017zást.žalovanejpopoučenísúduuviedol,ženemánávrhy

na ďalšie dokazovanie (zápisnica o pojednávaní z 27.1.2017 na č.l. 189), a preto odvolací súd dospel
k záveru, že ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP nie je opodstatnený a žalovanou
dôvodne uplatnený.

22. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny,
ktorých náhrada bola žalobcovi priznaná podľa pomeru jeho úspechu vo veci.

23. Žalovaná ako odvolateľ nemala úspech v odvolacom konaní a žalobca bol v odvolacom konaní plne
úspešný, preto odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom

konaníúspešnémužalobcovinároknanáhradu100%trovodvolaciehokonania,ovýškektorejrozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).