Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 22, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 6C/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718203093
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5718203093.2

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: E. D. J.., F..
XX.XX.XXXX, Q. T. P., K.. X. E. Č..XXX/XX, právne zastúpeného Fiačan & Partners s.r.o. advokátska
kancelária so sídlom v Liptovskom Mikuláši, M.Pišúta 936/16 , v mene ktorej koná ako advokát a konateľ
Mgr. Ivan Fiačan PhD, proti žalovanej: I. P., S.. P., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. P., Z. XXX, v konaní o určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Určuje sa, že žalobca E. D. je výlučným vlastníkom parc. reg. E KN č. 2553/2 o výmere 202 m2 -
zastavaná plocha a nádvorie, ktorá je zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. P. a to v podiele 1/1-ina.

II. Žalobca má proti žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom dňa 28.7.2006 sa žalobca proti žalovanej domáhal určenia, že je
vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. P. a to parcely KN -E č. 2553/2 o výmere 202
m2 zapísanej na LV č. XXXX na Katastrálnom úrade Žilina, Správy katastra Martin. Žalobu žalobca
odôvodniltouskutočnosťou,žepredmetnúnehnuteľnosť,tedapozemokvydržal,pretožetentopozemok

už od roku 1957 užíval otec žalobcu D. D., ktorý zomrel v roku XXXX a všetok hnuteľný a nehnuteľný
majetok po ňom zdedil žalobca. Spornú parcelu žalobca užíval až do roku 2002, keď ju od roku 1957
užíval jeho právny predchodca. Žalobca pritom poukázal na skutočnosť, že na Okresnom súde Martin
bolo už vedené konanie pod sp. zn. 11C 385/2002, kde žalobcom bol syn žalobcu a žaloba bola
zamietnutá pre nedostatok vecnej legitimácie syna žalobcu E. D. E.. Po skutkovej stránke však v konaní
11C 385/2002 bolo podľa tvrdení žalobcu preukázané, že medzi otcom žalobcu, teda neb. D. D. a

právnym predchodcom žalovanej D. P. C., došlo v roku 1964 k uzatvoreniu zámennej zmluvy, čo potvrdili
svedkovia D. R. I. E. P.. V roku 1964 došlo nielen k uzatvoreniu zámennej zmluvy, ale aj súhlas s
uskutočnením stavby rodinného domu na pozemku otca žalobcu bol daný priamo žalobcovi. Skutočnosť,
že žalobca bol dobromyseľným držiteľom predmetného pozemku vyplýva podľa tvrdení žalobcu aj z
fotokópierozhodnutiasúduzroku1957zvýpisupozemkovejknihyprekat.úz.Q.arozhodnutiabývalého
štátneho notárstva v Martine sp. zn. D 1007/75. Právne účinky vydržania v prospech žalobcu podľa

presvedčenia žalobcu nastali k 1.1.2002, kedy uplynula 10 ročná vydržacia doba.

2. V priebehu konania žalobca na žalobe zotrval.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila až na prvom pojednávaní vo veci samej prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, ktorý žiadal žalobu zamietnuť a poukázal na skutočnosť, že ani v konaní vedenom

pod sp. zn. 11C 385/2002 na Okresnom súde Martin, nebol preukázaný či už platný alebo neplatný
dôvod nadobudnutia spornej parcely žalobcovi, resp. jeho právnym predchodcom.4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom oboch účastníkov a výsluchom svedka R. P. - brata žalovanej,
prečítal listiny pripojené do súdneho spisu a oboznámil sa s podstatným obsahom spisu Okresného

súdu Martin sp. zn. 11C 385/2002 a 17D 601/2002.

5. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že tak otec žalobcu, ako aj samotný žalobca
napriektomu,žespornýpozemokužívaliafaktickyzabraliužšesťdesiatychrokochdvadsiatehostoročia,
nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im tento pozemok ako vlastníkom

patrí. K zabratiu pozemku rodinou žalobcu, resp. jeho právnym predchodcom došlo za právnej úpravy,
ktorá predpokladala existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam. Súd
na základe vykonaného dokazovania zistil, že zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam sa
v danom období medzi obstarávateľmi jednotlivých aj susediacich stavebných pozemkov v danej
lokalite uzatvárali a slúžili k realizácii zastavovacieho plánu, ktorý bol vypracovaný pre danú lokalitu a k
vytváraniu stavebných pozemkov v želateľných a predpokladaných výmerách. Predpokladom pre takéto

prevody boli geometrické plány, ktorých vytvorenie predpokladalo aj žalobcom predložené potvrdenie
Miestneho národného výboru v Krpeľanoch, z ktorého vyplýval súhlas Miestneho národného výboru s
výstavbou rodinného domu žalobcu na pozemku jeho otca D. D.. Súd preto dospel k presvedčeniu, že
za takejto situácie ani otec žalobcu ani samotný žalobca nemohli odvodzovať nadobudnutie vlastníctva
k veci zo zápisnice, ktorá mala byť spísaná na Miestnom národnom výbore Krpeľany, ktorej obsah sa

nedochoval a na základe toho nemohli predpokladať, že sa môžu stať vlastníkmi sporného pozemku
po jeho faktickom zabratí bez vytvorenia geometrického plánu a uzavretia riadnej písomnej zmluvy k
takémuto pozemku a to v situácii, keď už ich susedia podobné zmluvy slúžiace k vytvoreniu stavebného
pozemkuuzatvárali.Súdzaujalnázor,žeaknapriektomu,žeotakýchtoprevodochpozemkovvosvojom
okolí žalobca a jeho otec Ján Janík vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, že im sporný

pozemok patrí len preto, že ho zabrali a že sa rokovalo o jeho výmene na Miestnom národnom výbore,
o čom mala byť spísaná zápisnica, nie však zámenná zmluva, nejedná sa u žalobcu, či jeho právneho
predchodcu D. D. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri dobromyseľnej držbe. Súd
preto dospel k presvedčeniu, že podmienky vydržania vzhľadom na neexistenciu dobromyseľnej držby
nesplnil ani právny predchodca žalobcu ani samotný žalobca a preto žalobca nenadobudol vlastníctvo

k spornému pozemku vydržaním ako tvrdil a nie je preukázané jeho vlastníctvo ani na základe iného
titulu. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Proti rozsudku, ktorým súd najskôr rozhodol vo veci dňa 12.2.2008, v tom čase vedenej na Okresnom
súde Martin pod sp.zn. 5C/154/2006 podal odvolanie žalobca. Na základe jeho odvolania rozhodoval

vo veci odvolací Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudok prvostupňového súdu svojím rozsudkom sp.zn.
5Co/174/2008 zo dňa 10.3.2008 potvrdil.

7. Na základe podnetu žalobcu podal mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor Slovenskej republiky
a vo veci potom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý svojím uznesením sp.zn.

6Mcdo/5/2010 zo dňa 20.4.2011 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10.3.2009 sp.zn. 5Co/174/2008
v znení opravného uznesenia z 22.2.2011 a rozsudok Okresného súdu Martin č.k.5C/154/2006-88 z
12.2.2008 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

8. Vo svojom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že Okresný súd Martin plne

nerešpektoval zásady vyjadrené v ustanoveniach § 122 ods.1, § 153 ods.1, § 132 Občianskeho súdneho
poriadku. Uviedol, že súd, ktorý prečítal svedeckú výpoveď svedka D. R. zo spisu 11C/385/2002
ju vyložil v rozpore s jej obsahom, zachyteným v spise vedenom v konaní pod sp.zn. 11C/385/2002
a s obsahom jeho čestného vyhlásenia z 25.8.2003. Svedok vo veci 11C/385/2002 na pojednávaní
dňa 28.9.2004 na otázku o obsahu zápisnice, vyhotovenej na bývalom Miestnom národnom výbore v

Krpeľanoch uviedol, že tam bolo uvedené, že si právni predchodcovia účastníkov vymieňajú pozemky a
v čestnom vyhlásení tohto svedka z 25.8.2003 o okolnostiach nového zamerania pozemkov bolo okrem
iného uvedené, že predchodcovia účastníkov sa spolu dohodli na výmene časti pozemkov tak, aby
mali ucelenú stavebnú parcelu a túto dohodu potvrdili svojim podpisom na plániku, ktorý bol súčasťou
zápisnice vyhotovenej na Miestnom národnom výbore v Krpeľanoch, a na ktorý plánik sa podpísali aj

ostatní účastníci tohto nového rozdelenia a zamerania. K záverom súdu prvého stupňa, že žalobca
a jeho právny predchodca nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im sporný
pozemok vlastnícky patrí, teda, že u žalobcu ani o predchodcu sa nejedná o ospravedlniteľný omyl
taký, aký je predpokladaný pri dobromyseľnej držbe, dovolací súd poznamenal, že dobromyseľnosťmusí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ na zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti

držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa
prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť ako vec nadobudol,
či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe

predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu
vec patrí, a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nie len skutkový, ale aj právny. Právny
omyl spočíva v neznalosti, alebo v neúplnosti znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a

z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom
na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ingnorantia jiuris non excusat, teda
neznalosť zákona neospravedlňuje, vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti ustanovení práva, môže byť ospravedlniteľný len výnimočne. O takúto
výnimočnosť okolností, za ktorých môže byť aj právny omyl ospravedlniteľný, môže napríklad vtedy,

keď bol omyl vyvolaný aj konaním štátnym orgánom, pretože držiteľ mohol dôvodne predpokladať, že
štátne orgány poznajú právo. Podľa dovolacieho súdu generálny prokurátor správne v mimoriadnom
dovolaní uviedol, že majúc na zreteli konkrétne okolnosti preskúmavanej právnej veci, bolo potrebné
pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti navrhovateľa a jeho právneho predchodcu prihliadnuť tiež na
to, že vo veci konal orgán štátnej správy miestny národný výbor, o zámene bola spísaná zápisnica a

vyhotovená jej grafická príloha. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, tiež pripomínanú
generálnym prokurátorom, že z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobcu
treba za podstatné považovať i to, že už z listín pripojených v žalobe v konaní pod sp.zn.11C/385/2002
z potvrdenia Miestneho národného výboru v Krpeľanoch a z porovnania plánu rodinného domu E.
D. s terajšou snímkou mapy, vyplýva, že v roku 1960 Miestny národný výbor Krpeľany považoval

vtedajšiu parcelu č.35, ktorej súčasťou bola i sporná parcela č.2553/2 za vlastníctvo D. D.. K vyššie
uvedenému dovolací súd potom ešte dodal, že pri posudzovaní dobromyseľnosti držby nemožno
opomenúť, že v čase, keď sa právny predchodca žalobcu ujal držby, nič totiž nenasvedčuje tomu, že
by D. D. sporný pozemok iba fakticky zabral, bola závažným spôsobom narušená stabilita vlastníckych
vzťahov, neboli uznávané všetky princípy súkromného práva, právna úprava vlastníckych vzťahov bola

neprehľadná a v neposlednom rade, že národné výbory mali široké faktické i zákonné oprávnenia
zasahovať do vlastníckych vzťahov. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie
súdu prvého stupňa je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorú
vadu neodstránil ani odvolací súd, a že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdu nižšieho
stupňa spočívajú sčasti aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Následkom týchto vád bolo potom

zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, a rozsudku súdu prvého stupňa .

9. Okresný súd Martin po zrušení prvostupňového rozsudku vo veci potom ďalej konal pod
sp.zn.8C/87/2012, doplnil dokazovanie ohliadkou na mieste samom, dopočutím žalobcu, a ďalších
svedkov, pričom pri svojich skutkových a právnych záveroch prihliadal aj na dokazovanie urobené ešte

pred vyhlásením prvého rozsudku vo veci samej.

10. Pri právnom posúdení veci sa potom Okresný súd Martin spravoval právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyjadreným vo vyššie uvádzanom uznesení.

11. Súd zohľadnil aj predtým vykonané dokazovania a po doplnení dokazovania 13.6.2012 vyhlásil ďalší
rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. februára 2013 sp. zn.
5Co/318/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Mal za to, že okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,
riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Stotožnil sa
v celom rozsahu aj s odôvodnením jeho rozsudku. Aj podľa jeho názoru žalobca nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním, keďže nebola u neho splnená jedna zo zákonnýchpodmienok vydržania, a to dobromyseľná držba spornej nehnuteľnosti. Z listinných dôkazov vyplynulo,
že žalobca už v čase vydania stavebného povolenia na stavbu rodinného domu na spornej parcele mal
vedomosť o tom, že stavia na pozemku svojho otca a na to, aby sa stal vlastníkom pozemku, musí dôjsť

k uzavretiu riadnej zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a jeho otcom. Pokiaľ žalobca argumentoval
tým, že s otcom uzatvorili v roku 1960 ústnu darovaciu zmluvu, okresný súd správne uzavrel, že v tomto
prípade sa na strane žalobcu nejedná o ospravedlniteľný omyl, nakoľko v čase údajného darovania
pozemku žalobcovi sa na platnost'
zmluvy vyžadovala písomná forma. V tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR, v ktorých bolo konštatované, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona, je právny omyl neospravedlniteľný.
Odvolací súd považoval za správny aj právny názor okresného súdu, že žalobca sa nestal
dobromyseľným držiteľom pozemku ani na základe dedičského konania po jeho otcovi v roku 1987 a ani
po roku 1992 na základe iného právneho titulu. Odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu preto
podľa § 219 0. s. p. ako vecne správny potvrdil.

13. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súd
toto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým,
že odvolací súd zat'ažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a že rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konat' pred súdom videl

v tom, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, keď vôbec nereagoval na jednotlivé
odvolacie námietky. Rozsudok odvolacieho súdu považoval aj za arbitrárny, lebo jeho záver, že sa
nestal dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, je so zreteľom na zistený skutkový stav veci,
extrémne nelogický. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom uviedol, že všetky
ním produkované a súdom vykonané dôkazy vedú k jednoznačnému záveru, že práve zámenná zmluva

uzatvorená medzi jeho predchodcom a predchodcom žalovanej, odsúhlasená príslušnými štátnymi
orgánmi, bola právnym dôvodom uchopenia držby zamenených pozemkov predchodcami účastníkov,
ktorí po celé roky nerušene užívali zamenené parcely ako ich vlastníci. Žalobca si oprávnenosť
držby odvodzoval od svojho predchodcu D. D., ktorý bol nepochybne oprávneným držiteľom sporného
pozemku tak, ako to konštatovali aj konajúce súdy. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že jeho

otec D. D. mu prenechal bez akejkoľvek odplaty pozemok na výstavbu rodinného domu. Ich prejavy vôle
smerovali k uzavretiu neformálnej darovacej zmluvy, pričom zo žiadneho listinného dôkazu nevyplývalo,
že by mal mať vedomosť o potrebe riadnej zmluvy a jej písomnej formy. Na rozdiel od preukazovania
vlastníctva, nebol povinný preukázať platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o
poctivosti nadobudnutia. V konaní ďalej preukázal aj to, že sporný pozemok užíval v dobrej viere, že

mu patrí nepretržite a nerušene až do roku 2002 (žalovaná vtedy náhodne zistila, že sporná parcela je
formálne zapísaná na liste vlastníctva na ňu) a že jeho tvrdenia žiadnym spôsobom nespochybňovala a
ani nepreukázala opak. Okresný a tiež odvolací súd dospeli preto k mylnému záveru o nedostatku jeho
dobrej viery, že mu pozemok patrí a následne k nesprávnemu právnemu názoru v otázke nadobudnutia
vlastníctva vydržaním. Nesúhlasil ani s názorom konajúcich súdov, že sporný pozemok len fakticky

zabral a teda že bol len nedobromyseľným detentorom. Napokon o jeho dobromyseľnosti svedčí i
dedičské konanie po jeho otcovi D.F. D., zomrelom XX. X. XXXX. Minimálne od tohto dedičského
konania vedeného pred štátnym notárstvom v roku 1987 si môže odvodzovať oprávnenosť držby. Podľa
rozhodnutia Štátneho notárstva v Martine sp. zn. D 651/87 totiž nadobudol po poručiteľovi všetok
majetok. Nie je pritom rozhodné ako je výrok formulovaný. Ustálená súdna prax takéto rozhodnutie,

kde jeden dedič nadobúda celý majetok po poručiteľovi, považuje za spôsobilý nadobúdací titul pre
vydržanie, a to bez ohľadu na skutočnosť, či dedený majetok je alebo nie je presne špecifikovaný. Na
základenovelyObčianskehozákonníkavykonanejzákonomč.509/1991Zb.účinnejod1.1.1992mohol
nepochybne nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním ku dňu 1. 1. 1992, a to tak v
prípadevstupudooprávnenejdržbyvroku1960,akoajvprípadejejvstupuvroku1987.Poukázalpritom

na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa záverov ktorej sa vlastníkom nehnuteľnosti počínajúc dňom 1. 1. 1992 môže stať osoba, ktorá má
nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným
držiteľom pred 1.1. 1992.

14. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca a ani jeho predchodca nemohli byť a ani
neboli dobromyseľní v držbe sporného pozemku. Poukázala pritom na stavebné povolenie z roku 1960,
podľaktoréhožalobcovibolapovolenástavbarodinnéhodomunaparc.č.2553/12,nadedičskékonanie,v ktorom nebola prejednaná parcela pod rodinným domom, a že sám žalobca ani jeho predchodca si
nevysporiadali vlastnícky stav k vlastnému pozemku. Navrhla preto dovolanie žalobcu zamietnuť.

15. NajvyššísúdSlovenskejrepublikyuznesenímz12.decembra2014sp.zn.6Cdo274/2013dovolanie
žalobcu odmietol a rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že
nezistil podmienky prípustnosti dovolania ani podľa § 238 ods. 1 až ods. 3 O. s. p. a ani podľa § 237
0. s. p. Išlo preto o dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento
opravný prostriedok prípustný.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo 16. decembra 2015 sp. zn. I ÚS 199/2015 na základe
sťažnosti E. D. rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46. ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
274/2013 z 12. decembra 2014 porušené bolo a označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že najvyšší súd neposudzoval procesnú
prípustnosť dovolania dôkladne z dôvodov uvedených v § 238 O. s. p. Poukázal na to, že výkladom
vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. sa už zaoberal, a to nielen ústavný súd
(napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05 - 51 z 8 júna 2005), ale aj samotný najvyšší súd (sp. zn. 2 Cdo 104/01).
Podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. treba vykladať tak, aby bola naplnená

ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv. Tomu potom
musízodpovedaťtakývýkladaaplikáciaustanovenia§238ods.2O.s.p.votázkeprípustnostidovolania
a to v súvislosti s § 243d ods. 1 O. s. p., ktorý v každom prípade umožní meritórne posúdenie veci z
hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho predpisu odvolacieho a dovolacieho
súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu. V danej veci najvyšší súd

z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. nerešpektoval svoju predchádzajúcu
judikatúru a ani nálezovú judikatúru ústavného súdu, a to bez toho, že by predložil argumentáciu
spôsobilú vyložiť', prečo sa od judikatúry odchyľuje. Odmietnutím dovolania pre údajnú neprípustnosť
odoprel sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vyslovil názor, že
z jeho pohľadu bolo dovolanie sťažovateľa prípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa §

56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

17. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na prejednanie dovolania (§ 35 C. s. p.), po tom ako ústavný
súd zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie, po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávneným
subjektom zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C.s. p., a vychádzajúc zo

záväzného právneho názoru ústavného súdu, že ide o rozsudok, proti ktorému dovolanie je prípustné (§
238 ods. 2 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal tento rozsudok ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa
ktorého žalobca nenadobudol vydržaním vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, lebo sa

nestal dobromyseľným držiteľom, a to ani v roku 1960 na podklade
ústnej darovacej zmluvy (nemohlo sa u neho jednať o omyl ospravedlniteľný) a ani v roku 1987 na
podklade rozhodnutia o dedičstve.
Dovolací súd sa s prijatým právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje predovšetkým v tej časti,
pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nemohol byt' objektívne v dobrej viere, že mu sporný

pozemok na podklade dedičského konania z roku 1987 a v ňom vydaného rozhodnutia, vlastnícky patrí
a nemohol teda vlastnícke právo k nemu nadobudnúť vydržaním.
Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia veci vydržaním je oprávnenosť držby. Za
oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu
vec alebo právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná
vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Podkladom tejto vôle je dobrá viera, ktorá vyjadruje vnútorný
(psychický) stav držiteľa. Treba zdôrazniť, že dobrá viera ako psychický stav nemôže byť sama osobe

predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom
ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť', že sa nadobúdateľ
dôvodne považuje za vlastníka veci. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Dobromyseľnosť musí byt' preto posudzovanáaj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva vec,
ktorej vlastníctvo nenadobudol. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú aj

okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný
právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny
dôvod (titulus putativus), čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že mu takýto právny titul svedčí. Súdna prax pripúšťa, že titulom, hoci i putatívnym, z ktorého držiteľ
odvodzuje oprávnenú držbu, môže byť tiež rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva. Ak ide o pozemok,

nemožno vylúčiť oprávnenú držbu ani vtedy, ak tento pozemok nebol predmetom dedičského konania,
a to za predpokladu, že dedič sa ujal jeho držby a pritom konal v ospravedlniteľnom omyle, že ide o
súčasť pozemku vlastnícky patriaceho poručiteľovi, ktorý zdedil. Keďže hodnotenie dobrej viery je vždy
vecou individuálneho posúdenia, treba aj v takomto prípade vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých
bola držba uchopená a vykonávaná (nielen niektoré z nich), pričom v pochybnostiach sa má za to, že
držba je oprávnená.

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd nepostupoval v rámci zisťovania dobrej viery žalobcu v
zmysle uvedených zásad najmä, pokiaľ žalobca odvodzoval svoje presvedčenie, že mu sporný pozemok
patrí,oddedičskéhokonaniaposvojomotcovizroku1987,keďsapriposudzovaníjehodobromyseľnosti
nevysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo.

18. Z hľadiska skutkového stavu bolo v konaní preukázané, že otec žalobcu D. D. nadobudol v súvislosti
s výstavbou vodnej nádrže Krpeľany do výlučného vlastníctva na základe vyvlastňovacieho výmeru a
prídelovejlistinyvydanejOkresnýmnárodnýmvýboromvMartinez31.10.1955pozemokparc.č.2553/3
o výmere 1931 m , že v súvislosti so zameriavaním stavebných pozemkov a vyhotovovaním nového
zastavovacieho plánu obce Krpeľany došlo medzi predchodcom žalobcu D. D. a predchodcom žalovanej

D. P. C. k zámene pozemkov tak, aby vznikli ucelené stavebné parcely (týmto spôsobom sa o zámene
pozemkov dohodlo viacero vlastníkov), a že na základe tejto výmeny predchodca žalobcu získal sporný
pozemok a predchodca žalovanej pozemok - časť parcely č. 2553/3, ktorý je v súčasnosti zapísaný na
LV č. XXX pre k. ú. P. ako súčasť parcely č. 24, vlastníkom ktorej je syn D. P. C., R. P.. V konaní bolo
ďalej nesporné, že výmenou získaný pozemok sa stal súčasťou novovytvoreného stavebného pozemku

vzniknutého odčlenením časti parcely č. 2553/3 vlastnícky patriacej otcovi žalobcu
D. D., ktorý bol označený v zastavovacom pláne pod č. 35, že výmenou získaný pozemok bezprostredne
susedil s pozemkom patriacim D. D., a že žalobca na tomto
pozemku postavil rodinný dom a celý pozemok oplotil. Nesporné bolo aj to, že otec žalobcu D. D.
nerušenepozemokdržalodroku1960aždosvojejsmrtivroku1987anáslednepojehosmrtipokračoval

v nerušenej držbe až do roku 2002 aj žalobca, keď predtým pozemok užíval so súhlasom otca.
Pokiaľ žalobca odvodzoval svoje presvedčenie o tom, že nadobudol sporný pozemok dedením po
jeho otcovi D. D., na podklade dedičského rozhodnutia z roku 1987, bolo potrebné zohľadniť, že jeho
predchodca- príbuzný v priamom rade - sporný pozemok po dlhý čas (od roku 1960 až do svojej smrti
v roku 1987) držal bez toho, že by bola jeho držba predchodcami žalovanej spochybňovaná (konajúce

súdy ho považovali za držiteľa oprávneného) a že po smrti svojho otca žalobca pokračoval v držbe
pozemku a túto vykonával
nepretržite a nerušene až do roku 2002. Keďže nebol preukázaný opak možno vyvodiť, že obe
strany považovali predchodcu žalobcu a neskôr žalobcu za vlastníka sporného pozemku. Ďalej bolo
potrebné prihliadnuť na to, že hneď od vzniku novovytvorenej stavebnej parcely (jej podstatnú výmeru

tvorila časť pozemku parc. č. 2553/3) jej súčasťou bol sporný pozemok, že tento ako celok bol v
zastavovacom pláne vedený pod číslom 35 (v ňom parcelné čísla uvedené neboli), že žalobca na tomto
pozemku postavil rodinný dom, celý pozemok oplotil a so súhlasom svojho otca takto oplotený pozemok
ako celok od roku 1960 nerušene užíval. Tieto významné okolnosti nebolo možné pri hodnotení dobrej
viery žalobcu opomenúť. Ide totiž o okolnosti, ktoré nepochybne boli objektívne spôsobilé utvrdiť žalobcu

v presvedčení, že celý stavebný pozemok, t. j. včítane spornej parcely tak, ako bol oplotený a ako ho
celé roky s vedomím otca užíval, vlastnícky patril jeho otcovi D. D. a teda, že patril
do dedičstva po ňom. Keďže v dedičskom konaní po svojom otcovi v roku 1987 sa stal v zmysle
rozhodnutia štátneho notárstva tým dedičom, ktorý nadobudol majetok poručiteľa a keďže išlo o
pozemok, na ktorom stál rodinný dom vlastnícky mu patriaci a ktorý aj po smrti otca nikým (ani

žalovanou) nerušený užíval, mohol byt' dôvodne v presvedčení, že zdedil aj sporný pozemok, hoci
tento nebol v rozhodnutí uvedený (ani byť uvedený nemohol, lebo konajúce súdy dospeli k záveru, že
predchodca žalobcu ho vydržaním nenadobudol a teda v čase smrti nebol jeho vlastníkom). Pritom so
zreteľom na vyššie uvedené okolnosti treba mať za to, že omyl žalobcu spočívajúci v užívaní spornéhopozemku, možno považovať' za omyl ospravedlniteľný, lebo z nich nevyplýva, že by mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva pozemok, ktorého vlastníkom sa nestal. V tomto prípade teda preukázané
okolnosti nasvedčujú o poctivosti nadobudnutia sporného pozemku, a to nielen zo strany predchodcu

žalobcu, ale aj samotného žalobcu.

19. Najvyšší súd SR preto svojím uznesením 6Cdo/73/2016 zo dňa 24.8.2017 rozsudok Krajského
súdu v Žiline z 26.2.2013 sp.zn.5Co/318/2012 a uznesenie Okresného súdu Martin z 2.4.2015 č.k.
8C/87/2012-368 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Žiline

ako súd odvolací svojím uznesením sp.zn. 5Co/367/2017 zo dňa 29.5.2018 rozsudok Okresného súdu
Martin sp.zn. 8C/87/2012 zo dňa 13.6.2012 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z
uznesenia Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho vyplynulo, že odvolací súd, ktorý sa vo svojom
pôvodnom potvrdzujúcom rozsudku stotožnil s právnym záverom a vyhodnotením dôkazov, tak ako ich
vykonal súd prvej inštancie, ale na druhej strane právnym názorom Najvyššieho súdu SR je viazaný tak
odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, musel preto odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušiť a

vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v podstate z tých istých dôvodov, pre ktoré Najvyšší súd
SR zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. V ďalšej časti svojho zrušujúceho uznesenia potom
Krajský súd v Žiline citoval z vyššie uvádzaného uznesenia Najvyššieho súdu SR. V ďalšom konaní
bol preto súd prvého stupňa viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý musel akceptovať aj
odvolací súd.

20. Okresný súd Martin preto na pojednávaní vec znova prejednal a vychádzajúc z názorov Krajského
súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR prehodnotil svoj predchádzajúci právny názor a prihliadnuc na
vykonané dokazovanie vec znova rozhodol a to tak, že žalobe vyhovel.

21. Samotný žalobca vo svojej prvej výpovedi uviedol, že je synom neb. D. D. a otcom žalovanej
bol D. P. C.. Rodičom účastníkov boli okolo roku 1957 pridelené pozemky v kat. úz. obce P., pričom
pozemky oboch rodín susedili s tým však, že pozemok pridelený rodine žalovanej mal menšiu výmeru.
Okolo roku 1957 tiež Krajský národný výbor v Žiline rozhodol, že na pozemkoch, kde rodičia účastníkov
mali postavené svoje rodinné domy sa bude stavať viac rodinných domov a bolo potrebné pridelené

pozemky podeliť tak, aby ich výmera bola max. 750 m2. V tom období rodiny oboch účastníkov mali už
takmer dospelé deti a s Miestnym národným výborom v Krpeľanoch sa dohodli, že časť týchto pozemkov
si ponechajú na výstavbu pre svoje deti. Keďže ale nie všetky pozemky sa dali deliť spôsobom, aby
vychádzala požadovaná výmera, alebo aby vyhovovali funkcii stavebného pozemku došlo k tomu,
že občania, ktorých pozemky susedili si ich medzi sebou zamieňali , resp. zamieňali si ich časti.

Takýmto spôsobom zamenil pozemok aj právny predchodca žalobcu D. D.Í. J. D. P. C. - právnym
predchodcom žalovanej. Práve takýmto spôsobom rodina žalobcu dostala sporný, v žalobnom petite
uvedený pozemok, od Jozefa Kráľa Dudáša , k zámene došlo v roku 1957 ale na príkaz rady Miestneho
národného výboru v Krpeľanoch až v roku 1964 sa dali jednotlivé pozemky zamerať. V roku 1964
pozemok žalobcu dostal č. 35 a žalobca dostal aj stavebné povolenie, aby na tomto pozemku postavil

rodinný dom. Žalobca tiež uviedol, že aj rodina žalobkyne dostala časť D. parcely a to časť, ktorú sám
zakreslil na snímke z mapy pripojenej do súdneho spisu. Žalobca tiež uviedol, že plot medzi spornou
parcelou 2553/2 a parcelou 56/2 vybudovali potom rodičia žalovanej, teda rodičia žalovanej vlastne
oddelili časť pozemkov, ktoré užívali (na kópii z mapy KN parc. č. 56/3 a 56/2 od pozemku, ktorý
užívala rodina žalobcu - KN parc. č. 2553/2). V období, keď na susednej parcele č. 56/3 a 56/2 manžel

žalovanej staval garáž, žiadal dokonca žalobcu o súhlas s umiestnením stavby na svojom pozemku
v rámci stavebného konania a počas výstavby garáže dokonca zrušil postavený plot, ktorý ale potom
znova obnovil. Žalobca ešte poukázal na skutočnosť, že v období, keď sa vymieňali pozemky medzi
susedmi bol vyhotovený v Krpeľanoch zastavovací plán, na ktorom už sú zakreslené nové stavebné
pozemky tak ako mali byť zámenou vytvorené. Všetky rodiny, ktoré si v tej oblasti pozemky pozamieňali,

situáciu rešpektujú, až na žalovanú, ktorá spochybnila vlastníctvo žalobcu k parc. č. 2553/2. Žalobca
ešte do spisu pripojil kúpno-predajnú zmluvu uzavretú medzi S. A. I. D. E., zo dňa 26.11.1969, ku ktorej
uviedol, že ak sa pridelené pozemky navzájom v roku 1964 vymieňali medzi pôvodnými pridelencami
(osobami, ktorým boli pozemky pridelené potom, čo boli vysťahovaní z oblasti zabratej vodným dielom
Krpeľany) nezakladali sa žiadne listy vlastníctva, nerobili sa o tom písomné zmluvy. Ak ale niekto zo

svojej parcely poskytol niekomu cudziemu (osobe inej než pridelenec), nešlo o zámenu, ale robili sa
kúpno-predajné zmluvy a takouto je aj spomínaná kúpna zmluva do spisu žalobcom pripojená medzi
S. A. I. D. E.. Žalobca aj poukázal na tú skutočnosť, že brat žalovanej R. P. užíva časť parcely, ktorá
patrila pôvodne D. rodine a podľa vyjadrenia žalobcu má na túto parcelu aj vystavený list vlastníctva,čo nevedel žalobca vysvetliť, keďže ani rodičia žalobcu ani samotný žalobca pre R. P. brata žalovanej
nič v minulosti nepodpisovali.

22. Ako vyplynulo z pôvodne podanej žaloby žalobcu a jeho vyjadrenia pred vyhlásením prvého
rozsudku Okresného súdu Martin, žalobca sa považoval za oprávneného držiteľa vzhľadom na uzavretie
zámennej zmluvy medzi jeho právnym predchodcom a právnym predchodcom žalovanej a navyše
žalobca dostal súhlas s uskutočnením stavby rodinného domu na pozemku jeho otca, ktorý bol ale daný
priamo žalobcovi. Navyše svoju dobromyseľnosť odvíjal od dedičského rozhodnutia po svojom nebohom

otcovi D. D., po ktorom zdedil všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok.

23. Vo svojej výpovedi, respektíve vyjadrení na pojednávaní dňa 25.4.2012 pri novom prejednávaní veci
už žalobca zmenil svoje pôvodné tvrdenia a uvádzal, že spornú parcelu 2553/2 mu jeho otec daroval
v čase, keď si vybavoval stavebné povolenie k stavbe rodinného domu. Nevedel však uviesť, či má k
spomínanému pozemku písomnú darovaciu zmluvu a následne sa potom snažil výsluchom navrhnutých

svedkov preukázať uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy medzi ním a jeho otcom.

24. Súd sa oboznámil a s výpoveďou žalobcu, ktorú urobil v pozícii svedka vo veci 11C/385/2002 na
pojednávaní dňa 28.9.2004, kde žalobca uviedol, že v roku 1987 po smrti jeho otca zdedil po ňom všetko
on, avšak sporná parcela v dedičskom konaní prejednaná nebola a keď v roku 2000 rodinný dom daroval

synovi, asi po roku a pol na geodézii zistil, pretože predtým sa nemohol dopátrať, komu táto parcela patrí,
že po otcovi stavebný pozemok prešiel na neho len pokiaľ ide o parcelu v celosti. Sporná parcela bola
stále vedená na predchodcu žalovanej D. P.Ľ. C.. Tvrdil, že jeho rodičia následne aj on boli dobromyseľní
v tom, že táto časť parcely im vlastnícky patrí, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že po výmene pozemkov
došlo k oploteniu pozemku zo strany otca žalovanej.

25. Žalovaná vo výpovedi tvrdila, že sporný pozemok vždy patril jej rodičom a po ich smrti sa stala jeho
výlučnou vlastníčkou. O skutočnosti, že by tento pozemok boli jej rodičia vymenili s rodičmi žalobcu
za nejaký iný žalovaná nič nevedela, naopak podľa jej výpovede rodičia stále predmetný pozemok
považovali za svoj. Poprela, že by jej rodičia boli postavili plot na hranici sporného pozemku zo strany od

nimi užívaných pozemkov, ten podľa jej výpovede postavil samotný žalobca. Rodičia žalovanej sa však
nejako o získanie tohto pozemku neusilovali, pretože kedykoľvek z rodičmi žalobcu začali o tom hovoriť,
tak sa vždy pohádali. Teda sporná parcela bola predmetom sporu už aj v minulosti. Žalobca údajne plot
medzi KN parc. č. 2553/2 a KN č. 56/2 a 56/3 kat. úz. P. postavil niekedy okolo roku 1978. Potvrdila,
že zadovažovala k výstavbe garáže, ktorú stavala na parcele č. 56/3 súhlas susedov k stavebnému

povoleniu a ten si s manželom aj zadovažovala od žalobcu. Prvýkrát však žalobcu začali upozorňovať
na užívanie svojich pozemkov, teda parc. č. 2553/2 okolo roku 2000. Žalovaná potvrdila, že pozemky
pôvodne pridelené právnemu predchodcovi žalobcu, teda rodine D. prebiehali zhruba tak, ako ich na
kópii z mapy zakreslil žalobca potvrdila, že na parc. č. KN 25 a 24 kat. úz. P. znázornenej na kópii z mapy
má postavený dom jej brat R. P. a či časť z týchto parciel je tvorená pôvodne pozemkom prideleným

D. D., k tomu sa vyjadriť nevedela. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nevie ako boli zamenené
ostatné pozemky, pretože všetci susedia okolo majú založené listy vlastníctva na nimi užívané pozemky,
len pozemok žalobkyne, ktorý je predmetom konania, je sporný. Žalovaná uviedla, že jej otec zomrel v
roku 1975, potom žila už len s matkou a jej rodičia sa nejako nedomáhali vrátenia sporného pozemku od
žalobcu. Uviedla však, že žalobca jej rodinu navštívil s tým, že chce sporný pozemok od žalovanej kúpiť.

26. V podstate na tvrdení rovnakých skutočností žalovaná zotrvala aj v ďalšej fáze konania po podaní
mimoriadneho dovolania. Rovnako žalovaná vypovedala aj vo svojej výpovedi vo veci Okresného súdu
Martin sp.zn. 11C/385/2002 (čl.49 predmetného spisu).

27. Svedok R. P. brat žalovanej , ktorý podľa výpisu z LV č. XXX pre kat. úz. P. je na základe kúpnej
zmluvy č. RI 126/70 vlastníkom pozemkov KN parc. č. 24 o výmere 414 m2 - zastavané plochy a
nádvoria a KN č. 25 o výmere 331 m2 záhrady (č.l. 70) na pojednávaní uviedol, že mu nie je známa
žiadna skutočnosť, že by si v minulosti rodina P., rodina D. vymieňala nejaké pozemky, ktoré mali byť
50-tych rokov minulého storočia pridelené na výstavbu rodinných domov. Pozemok, na ktorom stojí jeho

rodinný dom odkúpil od svojho otca. Po nahliadnutí do zmluvy uzavretej so svojimi rodičmi pripustil,
že ho mohol nadobudnúť darovacou zmluvou a na spôsob nadobudnutia si už dobre nepamätá. Časť
pozemku odkúpil aj od Československého štátu. V čase, keď uzavrel darovaciu zmluvu s rodičmi maluž dom postavený, začal ho totiž stavať v roku 1962 a v roku 1970, keď mu rodičia pozemok darovali
už len vysporiadaval pozemok pod svojim rodinným domom.

28.ZvýpisuLVč.XXXXprekat.úz.P.SprávykatastraMartinsúdzistil,žepodľazápisuvlistevlastníctva
žalovaná je výlučnou vlastníčkou KN-E parcely č. 2553/2 o výmere 202 m2 zastavané plochy a nádvoria.
Podľa kópie mapy táto parcela susedí s KN-E parcelou č. 2553/3 a 2553/30 v kat. úz. P., ktoré podľa
výpisu z LV č. XXXX vlastní žalobca (čl.54). Žalobca predmetné pozemky získal dedením po svojom
otcovi D. D., ktorý zomrel XX.X.XXXX. Neboli však predmetom pôvodného prejednania dedičstva pred

Štátnym notárstvom v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. D 691/87 v ktorom žalobca na základe
dohody s ostatnými dedičmi sa stal nadobúdateľom celého dedičstva , ale až v konaní o dodatočné
prejednanie dedičstva, ktoré vyvolal žalobca podaním zo dňa 20.3.2002 a ktoré konanie bolo vedené
na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17D 601/2002. O tom, že žalovaný sa stal vlastníkom susedných
pozemkov KN parc. č. 2553/3, ale aj 2553/30 v kat. úz. P. svedčí uznesenie Okresného súdu v Martine
sp. zn. 17D 601/02 zo dňa 7.1.2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31.1.2003 a na základe ktorým

bolo potvrdené nadobudnutie novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi D. D. a rozhodnuté , že toto
dedičstvo nadobúda žalobca v celosti s povinnosťou výplaty ustupujúcich dedičov a to troch súrodencov.

29. Súčasťou spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17D/601/2002 je aj pôvodný dedičský spis bývalého
Štátneho notárstva v Martine D 691/87 pod ktorou spisovou značkou sa viedlo dedičské konanie po

neb. D. D., otcovi žalobcu, ktorý zomrel XX.X.XXXX. V spise je pripojený výpis z pozemkovej knihy a to
pozemno-knižnej vložky č.XX pre katastrálne územie P.Ľ. a zo zápisnice spísanej Štátnym notárstvom
v Martine 1.9.1987 vyplýva, že poručiteľ vlastnil poľnohospodársku a lesnú pôdu v katastrálnom území
P. v bezplatnom užívaní socialistickej organizácie, chladničku a televízor a hotovosť v sume 3000,--Sk.
Podľa dohody dedičov, uvedenej už v zápisnici, celé toto dedičstvo nadobudol zákonný dedič v prvej

skupine žalobca s tým, že pozostalá manželka E. D. a súrodenci Ľ. I. C. sa svojich nárokov zriekli.
Aj z dedičského rozhodnutia vo veci, vydaného 1.9.1987 pod sp.zn. D 691/87 vyplýva, že žalobca v
roku 1987 po svojom nebohom otcovi dedil poľnohospodársku a lesnú pôdu v katastrálnom území P.
(zapísanú v pozemno-knižnej vložke č. XX pre k.ú. P.), chladničku a televízor a hotovosť 3000,--Sk.

30. V dedičskom spise 17D601/2002 je pripojená aj kópia pozemno-knižnej vložky č.XXXX pre
katastrálne územie Q., kde v časti A pod radovým číslom I. je zapísaná parcela č.2553/3 - stavebný
pozemok o výmere 1931 m2 a v časti B pod radovým číslom I. je ako vlastník predmetnej parcely
zapísaný otec žalobcu. Z zápisu v pozemno-knižnej vložke vyplýva, že v roku 1984 došlo k uzavretiu
vložky na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Martine RI 270/1984 zo dňa 10.9.1984, ktorá sa ale

týkala výmery pozemku v rozsahu 794 m2. V dedičskom spise je potom pripojená identifikácia, z ktorej
vyplýva, že z pôvodnej pozemno-knižnej parcely č.2553/3 výmery 931 m2 boli vytvorené dve parcely a
to parcela č.2553/3 a 2553/30, dnes zapísané na LV č.XXXX pre k.ú. P.. Podľa výpisu z listu vlastníctva,
pripojeného v dedičskom spise č.1198 pre k.ú. P. parcela č.2553/3 mala potom zapísanú výmeru už len
421m2-zastavané plochy a parcela č.2553/30 mala výmeru 458 m2- zastavané plochy. Teda spolu šlo

o výmeru 879 m2. Ako je vyššie uvedené, na základe dodatočného prejednania dedičstva po nebohom
D. D. v roku 2002 sa výlučným vlastníkom týchto pozemkov stal žalobca.

31. V rámci oboznámenia sa s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 11C 385/2002
sa súd oboznámil aj so svedeckými výpoveďami urobenými v tomto spise.

32. E. P. (manžel žalovanej) vo svojej výpovedi tam uviedol, že už v roku 1999 pri zmienke o tom,
že žalobca previedol rodinný dom na syna sa zmienil, že pozemok nemá vysporiadaný a odpovedal
vyhýbavo na otázku, komu ten pozemok patrí. Dokonca sa pred manželom žalovanej vyjadril tak, že má
záujem predmetný sporný pozemok odkúpiť od žalovanej. Tento svedok poprel, že by oplotenie medzi

spornou parcelou a pozemkami užívanými žalovanou postavila rodina žalovanej. Svedok uviedol, že
už nebohý otec žalovanej sa vyjadroval v tom smere, že predmetný pozemok sporná parc. č. 2553/2
patrí rodine žalovanej. Svedok potvrdil, že k výstavbe garáže na susednej parcele požadoval súhlas
žalobcu a to z toho dôvodu, že stavebný úrad ho vyzval ako stavebníka, aby dokladoval súhlas susedov
so stavbou.

33. V konaní vedenom pred Okresným súdom Martin sp.zn.11C/385/2002, ktoré svojou žalobou vyvolal
syn žalobcu, bol vypočutý aj svedok D. R.P. a svedok E. P. (čl.66 a 70 spisu 11C/385/2002). Týchtosvedkov už súd vo veci 8C/87/2012 vypočuť nemohol, nakoľko medzičasom zomreli. Súd preto musel
vychádzať z ich výpovedí, ktoré urobili v konaní 11C/385/2002.

34. Svedok E. P., F.. XX.XX.XXXX vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že bol susedom tak rodiny D.
ako aj rodiny P. C. a na ulici X.E. býval od roku 1961. Uviedol, že v roku 1964 chodila komisia Miestneho
národného výboru s predsedom stavebnej komisie a tajomníkom ohľadom jednotlivých pozemkov, kde
tieto pozemky sa merali, pretože došlo k ich výmene. K tomu ešte uviedol, že tieto pozemky boli
vymenené ako presídlenecké s tým, že naďalej na hraniciach týchto pozemkov sa nachádzajú betónové

stĺpy na každej strane až dodnes. Jednalo sa v podstate o rodičovskú dohodu, každý si bol vedomý
toho, že takýmto spôsobom došlo k výmene pozemku, hoci nie je vedený ako vlastník pozemku a takto
aj tieto pozemky boli užívané . Dokonca on sám až v roku 2002, keď sa robila plynofikácia zistil, že nie
je vedený ako vlastník pozemku, ktorý ako svoj užíval a uviedol, že myslí, že takto to bolo aj u žalobcu.
Tiež uviedol, že nikto sa nedomáhal vrátenia vymenených pozemkov a o tomto probléme sa dozvedel
až vtedy, keď manžel žalovanej napadol žalobcu. Sám dostal riadne stavebné povolenie na výstavbu

rodinného domu na pozemku, ktorý vymenil a rodinný dom kolaudoval v roku 1962.

35. Svedok D. R. vo svojej výpovedi v konaní sp.zn. 11C/385/2002 uviedol, že v roku 1965 bol
tajomníkom Miestneho národného výboru v Krpeľanoch a na základe žiadostí občanov, pretože sa
museli vyriešiť problémy, ktoré mali občania s parcelami (šlo predovšetkým o pozemky D. P. C. a pána

D. - otcovia účastníkov konania) predseda stavebnej komisie tieto pozemky zameral, stretli sa spolu
na Miestnom národnom výbore a spísali zápisnicu, ktorú všetci prítomní podpísali s tým, že s takto
zaznamenaným stavom všetci súhlasili a zapísalo sa to do podacieho denníka. S tým vlastne boli
všetci spokojní, zápisnica sa už nikde nepostupovala. V súčasnej dobe už takúto zápisnicu nie je možné
predložiť, pretože sa viackrát sťahoval archív a zápisnica sa nenašla. Obaja právni predchodcovia

poďakovali, že sa vec takto vyriešila. K zastavovaciemu plániku svedok uviedol, že plánik vypracoval
a vlastnou rukou napísal predseda stavebnej komisie a mal slúžiť, alebo vyriešiť problémy občanov,
a keďže pozemky ešte neboli presne vymerané, scelené, aby si teda vzájomne nezasahovali do
pozemkov. Súčasne tento plánik bol potom podkladom pre zápisnicu , o ktorej hovoril a tú súdu už doložiť
nemožno. Právni predchodcovia účastníkov sa nesťažovali, spokojnosť bola na obidvoch stranách od

roku 1965 až do doby, keď sa začalo súdne konanie. K obsahu zápisnice svedok uviedol, že bola písaná
tak, ako sa patrilo s uvedením počtu prítomných, programom, vyjadrením sa k jednotlivým bodom s
tým, že výmena je v zhode, jednalo sa o účastníkov D. P. C. a pána D.. Svedok tvrdil, že v tom období
mohli robiť výmeny pozemkov. V zápisnici bolo uvedené, že si vymieňajú pozemky, detaily vzhľadom
na odstup času si už nepamätal ani celý obsah zápisnice, bola však riadne podpísaná a zúčastnené

osoby s ňou súhlasili.

36. Žalobca do spisu pripojil (čl. 186) aj čestné prehlásenie D. R., F.. XX.XX.XXXX, ktorý v ňom
25.8.2003 uviedol, že v roku 1964 pracoval ako tajomník MNV Krpeľany a na jeseň toho roku bol
účastníkom nového zamerania pozemkov, ktoré boli pridelené ešte v roku 1957 presídelencom v obci

Krpeľany pre účely vytýčenia nových stavebných parciel. Medzi týmto občanmi, ktorí boli účastní nového
zamerania bol aj pán D. D. I. D. P. C., ako aj všetci presídlenci, ktorých sa toto zameranie dotýkalo.
Osobne si pamätal, že pán D. D. I. D. P. C. sa spolu dohodli na výmene časti pozemkov tak, aby
mali ucelenú stavebnú parcelu. Túto dohodu potvrdili svojim podpisom na plániku, ktorý bol súčasťou
zápisnice, vyhotovenej MNV Krpeľany a na ktorý plánik sa podpísali aj ostatní účastníci tohto nového

rozdelenia a zamerania. Podľa jeho vedomosti sa zachoval len grafický plánik rozdelenia, zápisnica
sa pravdepodobne stratila pri sťahovaní MNV a následne archívu. Zároveň v tomto čestnom vyhlásení
D. R. potvrdzoval, že od tohto rozdelenia, teda od roku 1964 užívajú všetci účastníci tohto rozdelenia
pozemky tak, ako boli zamerané a uvedené v grafickom plániku, ktorý má k dispozícii pán D., t.j. rodina
D. užíva ako svoj vlastný pozemok časť pozemku, ktorý v roku 1955 bol síce pridelený D. P. C., ale ktorý

zámenu potvrdil aj pred pracovníkmi MNV v Krpeľanoch pri tomto rozdelení pozemkov.

37. Kópiu tohto rozdeľovacieho plánu, ale aj jeho originál pripojil žalobca do súdneho spisu (viď
čl. 171-172 a prílohová obálka č.l.207). Na tomto rukou vyhotovenom pláne je vyznačený pôvodný
priebeh pozemkov patriacich rodine D. P. C. I. D. D., a sú vyznačené pozemky, ktoré by sa mali v

predmetnej lokalite vytvoriť a tento plán je v podstate zhodný aj so situáciou podľa zastavovacieho
plánu, ktorá je pripojená k pôdorysom rodinného domu žalobcu, ktorý bol podkladom pre výstavbu
rodinného domu žalobcu. Tento plán výstavby rodinného domu bol podkladom pre udelenie stavebného
povolenia žalobcovi odborom pre výstavbu Okresného národného výboru v Martine z 29.8.1960 č. Výst.1857/1960, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bolo vydané stavebné povolenie na novostavbu rodinného
domu postaveného na pozemku parcele č.2553/12 v k.ú. P..

38. Pokiaľ žalobca tvrdil, že výstavba jeho rodinného domu mala prebehnúť na pozemku č.35, súd
konštatuje, že situácia tohto pozemku je znázornená na jednoduchom zastavovacom pláne (čl.174) a
pozemok, ktorý mal vzniknúť pre žalobcu je označený ako stavebný pozemok č.35.

39. Žalobca do spisu pripojil aj potvrdenie MNV Krpeľany zo dňa 14.8.1960 č.j. 57/1960 adresované

jeho otcovi D. D., z ktorého vyplýva, že rada MNV v Krpeľanoch na svojom zasadnutí 3.7.1960 schválila
stavbu rodinného domku pre rok 1960 súdruhovi E. D., synovi D. D.P.. Stavbu uskutoční na vlastnom
pozemku jeho otca D. D. a to na pozemku, ktorý má podľa zastavovacieho plánu č.35. Nakoľko súdruh
D. D. chce kúpno-predajnou zmluvou odpredať tento pozemok svojmu synovi E. D., uskutoční sa tento
odpredaj len po zhotovení geometrických plánov, ktoré si dajú vypracovať viacerí stavebníci spoločne,
nakoľko v tomto mieste sa jedná o viac stavebných pozemkov. Rada MNV s odpredajom súhlasí a

zároveň súhlasí s tým, aby na tomto pozemku stavbu uskutočnil jeho syn E. D..

40. Žalobca do spisu pripojil aj žiadosť adresovanú odboru pre výstavbu ONV v Martine zo dňa
19.5.1960, ktorou žiadal o vydanie stavebného povolenia pre stavbu rodinného domu na pozemku č.35
podľa zastavovacieho plánu Obce Krpeľany, schváleného Krajským národným výborom v Žiline dňa

4.3.1955 a túto žiadosť odôvodnil tým, že je slobodný, býva u otca v šesťčlennej rodine v jednom byte. Je
otec má vhodný stavebný pozemok, ktorý má byť podľa zastavovacieho plánu čím skôr zastavaný, aby
netvoril štrbinu v zastavovacom pláne, a preto žiadal ONV o vydanie stavebného povolenia pre stavbu
rodinného domu. Stavebný pozemok mu otec odpredá za úradnú cenu ihneď, akonáhle mu by mu bolo
vydané stavebné povolenie (viď prílohová obálka).

41. V spise Okresného súdu Martin sp.zn. 11C/385/2002 je pripojené aj uznesenie Okresného súdu
v Turčianskom svätom Martine z roku 1950, z ktorého vyplýva, že pôvodne bola rodičom žalovanej
pridelenánazákladeprídelovýchlistínONVzodňa31.10.1955časťrozdelenejpozemno-knižnejparcely
č.2553 a to podľa geometrického plánu z 23.12.1952 novovytvorená parcela č.2553/2. Ďalšia parcela

č.2553/3 ako novovytvorená parcela , vytvorená vyššie uvedeným geometrickým plánom z pozemno-
knižnej parcely č.2553 v k.ú. P. bola pridelená do vlastníctva D. D. v celosti. Ako potom vyplynulo z do
spisu pripojeného geometrického plánu a kópie mapy pre k.ú. P. a pred THM v ďalších rokoch došlo k
prečíslovaniu parciel a to tak, že pridelená parcela obidvom rodinám sa začala ďalej deliť. Časť tejto
parcely, na ktorej si rodina žalovanej postavila rodinný dom dostala číslo 2553/6, zvyšná časť číslo

2553/11 a parcela, na ktorej si postavil dom D. D. dostala číslo 2553/7 a zvyšná časť dostala číslo
2553/12 (čl.52).

42. Z geometrického plánu č. 980-0118-7 vyhotoveného dňa 2.10.1967 k prevodu pozemkov z rodičov
žalovanej na brata žalovanej R. P.I. je zrejmá situácia a umiestnenie stavieb a to už aj novostavby

rodinného domu R. P., ktorý v tomto období už existoval, čo nakoniec vyplynulo už aj z jeho výpovede, na
novovzniknutých parcelách 2553/18 a 2553/17, ktoré vznikli rozdelením pôvodnej parcely EN 2553/11
patriacej rodičom žalovanej. Tento geometrický plán bol vypracovaný k darovacej zmluve, ktorú uzavreli
rodičia žalovanej so svojim synom R. P. a ktorou mu odpredali časť svojej pôvodne pridelenej parcely č.
2553/2 v kat. úz. P., ktorá bola vytvorená vyššie uvedeným geometrickým plánom a to parcelu 2553/17

a 2553/18 spolu o výmere 705 m2. Z darovacej zmluvy vyplýva, že ďalšiu časť týchto parciel o celkovej
výmere 705 m2, vo výmere 119 m2 R. P. odkúpil od Československého štátu o čom svedčí aj kúpno-
predajná zmluva zo dňa 26.8.1969 (č.l. 56-57).

43. Po zrušení prvého rozsudku Okresného súdu Martin súd potom ešte doplnil dokazovanie vykonaním

ohliadky samotnej spornej parcely, teda parcely, ku ktorej žalobca žiada určiť vlastníctvo, a ktorá
v súčasnosti na snímke z katastrálnej mapy po ROEPe je evidovaná ako časť parcely KN-C č.49
(čl.178-179). Z ohliadky nepochybne vyplynulo, že spornú parcelu užíva roky žalobca nakoľko má na nej
zasadené vzrastlé ovocné stromy, vysadené niekedy v 80.tych rokoch minulého storočia a skutočnosť,
že žalobca tu sporný pozemok takto užíva vyplynula aj z výpovede vypočutých svedkov Z. P. I. I. A.

po ukončení ohliadky (čl.189-190).44. Obe tieto svedkyne uviedli, že pozemok tak, ako je dnes situovaný, oplotený a vysadený, užíva
D. rodina od 60.-tych rokov minulého storočia. K tomu, kto postavil plot medzi pozemkom žalobcu a
žalovanej sa vyjadriť nevedeli.

45. Svedkyňa I. A. uviedla, že pozemky takto, ako sú teraz užívané, boli vymerané v minulosti inžiniermi.
Predtým mali pridelené pozemky, ktoré boli úzke a dlhé a potom pozemky vymerali nanovo a každý mali
nárok na jeden pozemok, čo bolo ešte pred rokom 1959.

46. V konaní bola vypočutá svedkyňa E. D., manželka žalobcu, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že
za žalobcu sa vydala v roku 1965, nie je rodáčka z Krpelian. V čase, keď sa za žalobcu vydala, jeho
rodinný dom už stál tak, ako stojí dnes, oplotenie zhruba bolo postavené tak, ako je teraz, ale šlo o
provizórne oplotenie. Tá časť, kde sú vysadené vzrastlé ovocné stromy (sporná parcela) bola v tom
období obrábaná orbou a ona na nej vysádzala zeleninu. Táto svedkyňa nikdy predtým nepočula, že
by ohľadne tejto časti pozemku existoval spor medzi rodinou D. a rodinou D. P. C.. Prvýkrát sa o

nejakých sporoch dozvedela okolo roku 2004. Dokonca komunikovala cez plot so starou pani P., matkou
žalovanej, ktorá nikdy nespomenula nijaké problémy a spory ohľadne spomínaného pozemku. Naopak
jej radila pri výsadbe zeleniny.

47. Na poslednom pojednávaní vo veci súd vypočul aj svedkyňu C. Š., S.. D., sestru žalobcu, ktorá

uviedla, že z rozprávania nebohých rodičov vie, že v roku 1960 jej otec tie pozemky, ktoré momentálne
užíva žalobca, daroval žalobcovi. Zmluvu k tomu nevidela, vie to len z rozprávania svojich rodičov. Z
rozprávanianebohéhootcavie,ževlokalite,kdemážalobcapostavenýdomsapozemkymedzisusedmi
povymieňali.KýmvKrpeľanochžiladoroku1973,kedysavydalaaodsťahovala,nezaznamenalažiadne
spory medzi C. P. rodinou a D. rodinou ohľadne sporného pozemku. Pozemok, ktorý užíva žalobca v

podstate vždy patril k pozemku, ktorý dostal jej otec. Za života otca sa rodičovský majetok rozdelil tým
spôsobom, že najstarší syn žalobca dostal pozemky, pozemok, na ktorom si postavil dom, a mladší
brat dostal rodičovský dom ešte za života a ju už vyplatili inak. Svedkyňa si nespomínala na priebeh
dedičského konania po neb. otcovi z roku 2002.

48. Svedok Ľ. D., mladší brat žalobcu uviedol, že aj on z rozprávania jednak od brata (žalobcu), ale
aj neb. rodičov vie, že pozemok, ktorý žalobca momentálne užíva a má pri rodinnom dome mu otec
okolo roku 1960 daroval. Po smrti otca celý majetok, ktorý bol predmetom dedenia zobral žalobca, ako
najstaršísúrodenec,čobolzvykvichrodine.Ondostalzmajetkurodičovrodinnýdom,ktorýbolpôvodne
rodičovským rodinným domom, čo bolo v roku 1984. K tomu má „papiere“, teda papiere, ako otec na

neho „prepísal rodinný dom“. Tieto „papiere“ boli prinesené na „prepis“ na geodéziu do Martina. Podľa
zmluvy, ktorú mal, mal povinnosť otca doopatrovať. Tento svedok sa nevedel vyjadriť, či aj žalobca
mal s neb. otcom spísané nejaké papiere ohľadne spomínaného darovania sporného pozemku. V roku
1987 po otcovi všetko dedil jeho brat (žalobca). Spory medzi C. P. rodinou alebo žalovanou a žalobcom
neexistovali a začali až okolo roku 2000, čo vie z počutia od brata - žalobcu. Dovtedy medzi rodičmi

účastníkov konania žiaden spor ohľadne pozemku neexistoval.

49. V konaní bol vypočutý aj svedok H. Z., ktorý bol starostom Obce Krpeľany v rokoch 1999-2010 a
predtým v rokoch 1986-1990 bol tajomníkom MNV v Krpeľanoch, súčasne je bývalý sused účastníkov
konania, keďže v roku 1959 až 1977 býval na ulici 9.mája, kde bývajú účastníci konania. Tento svedok

uviedol, že od roku 1997 približne do roku 2002 v Krpeľanoch prebiehal ROEP a on sa ho zúčastnil
ako predseda komisie za obec a práve vtedy pri meraní pozemkov geodetickou kanceláriou vystal
problém ohľadne pozemku žalobcu a neb. E. P., kedy sa zistilo, že tieto osoby tak, ako majú pozemky
oplotené v podstate ich majú nevysporiadané, teda majú oplotené pozemky cudzie. Tento problém
bol zistený okolo roku 2000 a v súvislosti s týmto problémom svedok aj navštívil žalobcu ale aj pána

E. P. spolu s predstaviteľmi geodetickej kancelárie, kde tieto osoby informovali o probléme. Obec im
súčasne doručila výpisy z listu vlastníctva, kde v podstate boli odkázaní k tomu, aby si záležitosti dali
na poriadok, teda, aby si pozemky vysporiadali. V prípade žalobcu šlo o časť pozemku, ktorého hranica
prebiehala zarovno s garážou manžela žalovanej a od ulice 9.mája bola sčasti oddelená skleníkom
žalobcu.Tentopozemokbolzarastenývýsadbouovocnýchstromovainakzatrávnený.Potomčožalobcu

navštívil, z reakcie žalobcu mu bolo zrejmé, že žalobca vie o tom, že má nevysporiadaný pozemok.
Svedok ale uviedol, že mu je mu známe, že v 50.-tych rokoch minulého storočia medzi obyvateľmi,
ktorí majú rodinné domy postavené práve na ul.9. mája ako žalobca, prebiehali isté výmeny pozemkov.
Väčšina z nich sa ale nekončila ako svedok uviedol pri poháriku v krčme, ale boli dotiahnuté u notáraa celá výmena bola riešená kúpno-predajnou alebo inou zmluvou a preto väčšina obyvateľstva v danej
lokalite má svoje pozemky v poriadku. Svedok uviedol, že je dlhoročným kamarátom manžela žalovanej,
takže vie, že rodičia žalovanej boli nespokojní s tým, v akom stave je sporný pozemok, že ho v

podstate nemôžu užívať tak, ako im bol pridelený. Svedok ešte uviedol, že v 50.-tych a 60-tych rokoch
podkladom pre výstavbu rodinných domov boli zastavovacie plány, ktoré robilo meračské stredisko
v Martine a v podstate mali náležitosti geometrického plánu. Dokonca jeden takýto geometrický plán
pripojil do súdneho spisu (viď geometrický plán č.0859-408-92 z 31.7.1959, vypracovaný Oblastným
ústavom geodézie a kartografie v Žiline, Okresným meračským strediskom v Martine. Uviedol, že tento

geometrický plán sa týkal výstavby rodinného domu dnes u nebohého pána E. P. a uviedol, že ak
niekto staval rodinný dom v danej lokalite, musel si dať vypracovať takýto geometrický plán a len na
základe takého geometrického plánu mu bolo udelené stavebné povolenie. Uviedol, že v roku 1959
mal síce iba 5.rokov, ale v podstate iba vypovedá o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone
svojich funkcií. Tiež však uviedol, že v čase, keď bol tajomníkom MNV v Krpeľanoch v roku 1986-1990
nemal vedomosť o tom, že by vznikali medzi rodičmi účastníkov, alebo rodinami účastníkov nejaké spory

ohľadne spomínaného pozemku. Potvrdil však po nahliadnutí do zastavovacieho plánu žurnalizovaného
v spise na čl. 174 (zastavovací plán, ktorý mal pripojený k žiadosti o stavebné povolenie k výstavbe
rodinného domu žalobca), že momentálna situácia na ulici X.E. medzi pozemkami 35, 34, 14, 15, 16,
a 17 tak, ako sú číslované na zastavovacom pláne zodpovedá viac-menej situácii, aká je dnes na ulici
X.E.. Svedok ale uviedol, že podľa jeho názoru takýto zastavovací plán (čl.174) nemohol byť podkladom

pre vydanie stavebného povolenia.

50. Po takto doplnenom dokazovaní spravujúc sa aj právnym názorom Najvyššieho súdu SR,
vyjadreným vo vyššie spomínanom súdnom rozhodnutí súd dospel k presvedčeniu, že sporná parcela,
ku ktorej žaloba žiadal určiť vlastníctvo, teda parcela KN-E 2553/2 vo výmere 202 m2 je skutočne

pozemkom, ktorý získal do držby výmenou právny predchodca žalobcu, otec žalobcu D. D. s právnym
predchodcom žalovanej D. P. C. a táto výmena sa uskutočnila medzi rokom 1957 až začiatkom roku
1960. Tento čas súd ustálil vzhľadom na skutočnosť, že pozemky v danej lokalite boli zapísané v
prospech D. D. v roku 1957 a konkrétne parcela č.2553/3, ako to vyplýva z výpisu z kópie pozemno-
knižnej vložky č.XXXX pre k.ú. Q. (dnes P.) ale aj z vyššie citovaného uznesenia Okresného súdu v

Turčianskom svätom Martine, pripojeného v spise Okresného súdu Martin sp.zn. 11C/385/2002.

51. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že začiatkom roku 1960 rozvinul žalobca v spolupráci so
svojim otcom aktivity smerujúce k stavaniu rodinného domu už na pozemku, ktorý bol v zastavovacom
pláne Obce Krpeľany označený ako stavebný pozemok č.35. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že z

pohľadu evidencie nehnuteľností v tej dobe, ako aj v dobe súčasnej, pozemok, ktorý dnes užíva žalobca
a na ktorom má postavený rodinný dom, nikdy nebol označený ako parcela č.35 a číslo 35 je označeným
stavebnej parcely v zastavovacom pláne Obce Krpeľany.

52. Aj keď sa stavebné povolenie, ktoré bolo vydané žalobcovi k postaveniu jeho rodinného domu

odvoláva v súvislosti s popisom uličnej stavebnej čiary na to, že stavebná čiara bola vytýčená stavebnou
komisiou na tvári miesta podľa zastavovacieho plánu, je zrejmé, že stavebné povolenie pre žalobcu
vychádzalo v súvislosti s označením pozemku, na ktorom žalobcovi bola povolená stavba rodinného
domu z označenia v evidencii nehnuteľností, keď sa žalobcovi povolila výstavba rodinného domu dňa
29.8.1960 na pozemku - parcele č.2553/12 v k.ú. P.. V tejto súvislosti súd udáva, že si osvojil názor

Najvyššieho súdu SR spočívajúci v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že tak, ako to vyplynulo zo
svedeckej výpovede svedka R. a jeho čestného prehlásenia, vzhľadom na skutočnosť, že zámena
pozemkov medzi otcami dnešných účastníkov konania bola dohodnutá na pôde MNV v Krpeľanoch,
o čom bola spísaná zápisnica, napriek tomu, že nemala charakter písomnej zmluvy, mohla vzbudiť u
právneho predchodcu žalobcu, jeho otca D. D.Í. dôvodné presvedčenie, že na základe takéhoto aktu

vlastníctvo k vymenenému pozemku, v tomto prípade k parcele KN - E č.2553/2 skutočne získal.

53. V pôvodnom rozsudku zo dňa 13.6.2012 okresný súd konštatoval, že predchodca žalobcu D. D. po
uchopení dobromyseľnej držby vymeného pozemku začiatkom roku 1960 ho dobromyseľne držal až do
svojej smrti. Pokiaľ ide o charakter vôle a vedomia žalobcu, súd vychádza z názoru, prezentovaného

Najvyšším súdom SR v jeho uznesení zo dňa 24.8.2017, z ktorého vyplýva, že žalobca odvodzoval
svoje presvedčenie o tom, že nadobudol sporný pozemok dedením po jeho otcovi D. D. na podklade
dedičského rozhodnutia z roku 1987 a je nutné zohľadniť, že jeho predchodca, príbuzný v priamom
rade, sporný pozemok po dlhý čas od roku 1960 až do svojej smrti v roku 1987 držal bez toho, aby bolajeho držba predchodcami žalovanej spochybňovaná. Po smrti otca potom žalobca pokračoval v držbe
pozemkuatútovykonávalnepretržiteaždoroku2002.Keďženebolpreukázanýopak,možnovyvodiť,že
obe strany považovali predchodcu žalobcu a neskôr žalobcu za vlastníka sporného pozemku. Je nutné

prihliadnuťtiežnato,žeodvznikunovovytvorenejstavebnejparcely,ktorejpodstatnúvýmerutvorilačasť
pozemku parc.č. 2553/3 jej súčasťou bol sporný pozemok a tento ako celok bol v zastavovacom pláne
vedený pod č.35. Žalobca pritom na tomto pozemku postavil rodinný dom, celý pozemok oplotil a so
súhlasom svojho otca takto oplotený pozemok ako celok od roku 1960 nerušene užíval. Tieto okolnosti
boli nepochybne objektívne spôsobilé utvrdiť žalobcu v presvedčení, že celý stavebný pozemok, včítane

spornej parcely tak, ako bol oplotený a ako ho po celé roky s vedomím otca užíval, vlastnícky patril jeho
otcovi a teda patril do dedičstva po ňom. Keďže žalobca v dedičskom konaní po svojom otcovi v roku
1987 sa stal v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva tým dedičom, ktorý nadobudol majetok poručiteľa
a keďže išlo o pozemok, na ktorom stál rodinný dom vlastnícky mu patriaci, a ktorý aj po smrti otca
nikým ani žalovanou nerušene užíval, bol žalobca dôvodne presvedčený, že zdedil aj sporný pozemok,
hoci tento nebol v rozhodnutí uvedený. Pritom so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti treba mať za to,

že omyl žalobcu, spočívajúci v užívaní sporného pozemku možno považovať za omyl ospravedlniteľný,
lebo z nich nevyplýva, že mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva pozemok, ktorého vlastníkom sa
nestal. Žalobca bol takto po celú dobu v dobrej viere, že mu pozemok predtým vlastnícky patriaci jeho
otcovi následne na základe dedičského rozhodnutia z roku 1987 patrí.

54. Podľa § 134 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1992 (zák.č.40/1964 Zb.) oprávnený držiteľ
stáva sa vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po
dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.

55. Podľa § 134 ods.3 Občianskeho zákonníka do doby podľa ods.1 sa započíta aj doba, po ktorú mal

vec v oprávnenej držbe jeho právny predchodca.

56. Podľa § 130 ods.1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

57. Vychádzajúc z názorov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR aj súdu odvolacieho,
teda Krajského súdu v Žiline, prehodnotiac výsledky vykonaného dokazovania, súd preto dospel k
presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalobca na základe vydržania sa stal vlastníkom
nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. P. parc.č. KN 2553/2 o výmere 202 m2, ktorá je zapísaná na LV

č.XXXX v celosti. Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

58. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku a
žalobcovi proti žalovanej priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.