Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/68/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118200445
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118200445.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu: N. O. D.., so sídlom J. XX/XX, XXX
XX J. - L. C., W.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Krutekom, s.r.o., so sídlom Hlavná
11, 917 01 Trnava, proti žalovaným: 1/ G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. E. XXX, 2/ I. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. E. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní strán sporu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 7C/3/2018-162 z 12.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudok
rozhodol nasledovne:

„I. Súd žalobu žalobcu zamieta.

II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovaným náhradu trov konania nepriznáva.

III. Zamieta vzájomný návrh žalovaných na určenie vlastníckeho práva.

IV. Žalovaní v časti vzájomného návrhu nemajú nárok na náhradu trov konania a žalobcovi v tejto časti
náhradu trov konania nepriznáva“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 123, § 126 ods. 1, § 132
Obč. zák., § 21 ods. 2 a 3 zák. č. 527/2002Z.z.; výroky o trovách konania ustanoveniami § 255 ods.

1 a § 257 CSP.

3. Predmetom sporu bol na jednej strane nárok žalobcu - návrh na uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/
vypratať nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkom, na ktorom stojí a priľahlé pozemky), bez povinnosti
žalobcu zabezpečiť žalovaným 1/ a 2/ bytovú náhradu, ktoré nehnuteľnosti nadobudol žalobca do svojho
výlučného vlastníctva na dobrovoľnej dražbe, a ktoré predtým vlastnícky patrili žalovaným 1/ a 2/, ktorí
sa napriek písomnej výzve nezúčastnili odovzdania predmetu dražby žalobcovi a aj napriek skutočnosti,

že už dlhšie nie sú vlastníkmi oných nehnuteľností, tie bez právneho dôvodu naďalej užívajú.

4. K tomuto nároku súd prvej inštancie v dôvodoch uviedol, že z vykonaného dokazovania v tomto
spore vyplynulo, že žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej dražby, o ktorejbola spísaná Notárska zápisnica číslo N XXXX/XXXX dňa 18.07.2017 a to osvedčenie o vykonaní
dobrovoľnej dražby podľa Zákona číslo 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov o dobrovoľnej
dražbe, a to za vydraženú cenu 77.400 Eur. Z predloženého B. vlastníctva číslo XXX, okres G., obec E.

E., katastrálne územie E. E. mal súd za preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
X/X, a to G. registra „C“ číslo XXX/X, záhrady o celkovej výmere XXX m2, G. číslo XXX/X o celkovej
výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, G. číslo XXX o výmere XX m2, druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria a rodinného domu so súpisným číslom XXX na G. číslo XXX/X. Z
predloženejzápisniceoodovzdanípredmetudražbyzodňa10.08.2017presúdvyplynulo,žežalovaní1/

a 2/ ako predchádzajúci vlastníci predmetnej nehnuteľnosti odmietli túto nehnuteľnosť vydať žalobcovi.
V predmetnej nehnuteľnosti bývajú dve maloleté deti žalovaných, dcéra študujúca na vysokej škole a
žalovaní 1/ a 2/ ako manželia.

5. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 3Cdo/49/1996 publikovaného v
Súdnej praxi XX/XXXX, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá vlastnú normotvornú platnosť, ale

upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to na
základe všeobecných morálnych pravidiel, pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho
charakteru konajúcich. Paragraf 3 Občianskeho zákonníka umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere,
či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je,
odoprieť tomuto právu ochranu. Ide o výnimočný prípad, kedy výkon práva vážne poškodí užívateľa

veci bez toho, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech a vyhovenie žalobe by sa dotýkalo
významného práva žalovaných, a to práva na bývanie.

6. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 26/2010, súd môže zohľadniť všetky

relevantné individuálne okolnosti veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov.

7. Ústava pojem obydlie bližšie nedefinuje, nakoľko základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné
vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách ( Pl. ÚS 5/93, Pl. ÚS 15/98) aj na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

8. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/279/2012 zo dňa 14.11.2013,
medzinárodnou zmluvou je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu
Republiku nadobudol platnosť 06.02.1991 a bol publikovaný v Oznámení Federálneho ministerstva
zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb. Článok 16 tohto dohovoru zaručuje maloletému dieťaťu právo

na ochranu domova, pričom v zmysle článku 3 tejto právnej normy záujem (blaho) dieťaťa musí
byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, teda aj pri rozhodovacej činnosti
súdov. Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému
zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju

česť a povesť. Právo na primerané bývanie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého zmluvné strany paktu uznávajú
právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú
výživu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Napokon, je právo na ochranu
domovazaručenéajčlánkom8Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,ktorýprebývalú

Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 18.03.1992 a bol uverejnený v Oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.

9. Európsky súd pre ľudské práva definuje domov ako miesto, kde sa rozvíja súkromný a rodinný život.

Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka je domov miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde
je doma, rodný domov.

10.PodľarozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Cdo279/2012zodňa14.11.2013,
pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré poskytuje

človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho niečo viaže. Domov
je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne žiť. V prípade
detí, ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza kompletnú rodinu a zostáva
ako istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný a duševný vývoj. Zachovanie domova detí,či maloletých alebo aj plnoletých, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný
vlastný domov, bolo podľa názoru dovolacieho súdu súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a
spravodlivosti. Je všeobecne známou skutočnosťou odpozorovanou zo samotnej prírody, že „mláďatá

samyopúšťajúrodnéhniezdo,akmajúdosťsilnékrídla“.Právunaochranudomovadetípretotrebadaťv
konkrétnych súvislostiach prednosť pred právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Dovolací
súd konštatoval, že zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd
nezrušil a nevysporiadal podielové spoluvlastníctvo.

11. Súd skonštatoval, že strata obydlia je podľa neho najextrémnejšou formou zásahu do práva na
rešpektovanie obydlia zvlášť v prípade, keď v predmetom rodinnom dome bývajú dve maloleté deti
trpiace závažnou psychickou poruchou.

12. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/211/2013 zo dňa 29.05.2014, Ústava
Slovenskej republiky pojem obydlie bližšie nedefinuje, nakoľko základné práva a slobody podľa ústavy

je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách. Pri vymedzení obsahu uvedených pojmov je potrebné prihliadať aj na príslušnú
judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia
hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Obydlie možno definovať ako miesto,

kde osoba býva alebo vykonáva svoju obvyklú profesiu. Akékoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva
na obydlie by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu
nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa článku 8 Dohovoru, a to napriek tomu, že
podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte. Predmetná vec je na jednej strane o ochrane
vlastníka nehnuteľnosti a na druhej strane o obydlí a súkromí osoby. Ide o záujem na zabezpečenie

bývania ako jednej zo základných sociálnych istôt. Vzhľadom na vyššie spomínaný význam práva
na obydlie bolo potrebné vec posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti ochrany práva žalobcu, ale
komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, vrátane hľadiska, či ochranu vlastníckeho
práva možno odoprieť s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka.

13. Súd poznamenal, že dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom
etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti,
poctivého správania. Dobré mravy je možné vykladať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Občiansky zákonník

a ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré
mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazov v právnej norme
včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a
preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán nie je smerodatné

(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.08.2008 sp. zn. 16Co/152/2008).

14. Z obsahu pripojeného spisu 25Csp/101/2017 vyplynulo, že žalovaní v tomto spore sa svojim
návrhom zo dňa 21.04.2017 domáhali, aby súd vydal neodkladné opatrenie, ktorým zakáže zdržať
sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou k nehnuteľnosti. Súd Uznesením číslo konania

25Csp/101/2017-18 zo dňa 26.05.2017 návrh žalovaných zamietol, pričom toto uznesenie bolo zrušené
rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 10Co/62/2017-27 zo dňa 09.08.2017, v ktorom odvolací
súd poukázal na nesprávnosť postupu súdu 1. stupňa. Podľa tvrdení žalovaných prebiehala dobrovoľná
dražba pre neexistujúcu pohľadávku, nakoľko veriteľ nebol oprávnený predčasne zosplatniť poskytnutý
úver. Teda hodnota pohľadávky je viac než sporná. Žalovaní tvrdili, že k predčasnému zosplatneniu

úveru nemalo dôjsť a bez určenia výšky, prípadného určenia samotnej existencie tejto pohľadávky by
mohlo dôjsť k rozporu so zákonom a v prípade by došlo k neoprávnenému výkonu dobrovoľnej dražby.
Rovnako odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol návrh
žalovanýchnanariadenieneodkladnéhoopatrenianeskúmal,činejdeovýkonprávavrozporesdobrými
mravmi a to v tom prípade, ak záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva na nehnuteľnosť,

ktorá je jediným obydlím žalobcov a ich rodiny a ak by napriek uvedenému vydraženiu nehnuteľnosti
došlo na strane žalovaných k závažnej a neodstrániteľnej ujme. Rovnako odvolací súd poukázal v
rozhodnutí, že súd 1. stupňa sa nijako nezaoberal dodržaním princípu proporcionality pri navrhovanom
postupe výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Žalovaní súdu následne uviedli, že napriektomu,žeotejtoskutočnostivôbecnevedeli,advokát,ktorýichzastupovalvkonanípodspisovouznačkou
25Csp/101/2017vzalžalobuozdržaniesavýkonuzáložnéhoprávaspäťbezichvedomiaasúdnásledne
uznesením zo dňa 11.01.2018 konanie zastavil. Súd poukázal na obsah listín, ktoré predložili žalovaní v

1. kole dražby, ktorá sa konala dňa 25.04.2017 o čom bola spísaná notárska zápisnica ako osvedčenie
o vykonaní dobrovoľnej dražby L., kde žalovaný 1/ sa tejto dražby osobne zúčastnil, vzniesol námietku
proti konaniu dražby. Uviedol ako dôvod podhodnotenie nehnuteľností o 50.000 Eur, zároveň upozornil
licitátora dražby, prokuristu, že na tunajšom súde pod sp. zn. 25Csp/101/2017 prebieha konanie o
zdržanie sa výkonu záložného práva vrátane konania o neodkladnom opatrení. Upozorňoval na túto

skutočnosť, upozorňoval rovnako na skutočnosť, že D. a.s. nebola oprávnená postupom podľa § 565
Občianskeho zákonníka zosplatniť úver. Na tieto skutočnosti, či prokurista, licitátor, ako aj samotný
notár, ktorý bol prítomný na dražbe nereagovali. Napriek týmto dôležitým námietkam žalovaného 1/,
tieto subjekty dňa 18.07.2017 uskutočnili dražbu, o čom bola spísaná Notárska zápisnica N XXXX/XXXX
a nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaných bola takýmto nekalým postupom vydražená. Súd zdôraznil,
že žalovaní vložili svoj osud do rúk právnemu zástupcovi, ktorého splnomocnili na konanie. Žalovaní

sú jednoduchí ľudia, ktorí nemajú právnické vzdelanie. Dôverovali svojmu advokátovi. Ten nepodal
žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby v trojmesačnej prekluzívnej lehote. Podal žalobu o zdržanie
sa výkonu záložného práva, ktorú neskorším podaním vzal späť, čo viedlo súd k zastaveniu konania
a postup v rámci dobrovoľnej dražby nebol zastavený. Napriek prebiehajúcemu konaniu na tunajšom
súde25Csp/101/2017tietosubjektyvykonaliavydražilinehnuteľnosť vlastníckypatriacužalovanýmbez

toho, aby zohľadnili tak závažné námietky ako je prebiehajúceho súdne konanie o zdržanie sa výkonu
záložného práva. Nerešpektovali, že voči uzneseniu súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, žalovaní podali odvolanie a odvolací súd rozhodol až 22 dní po vydražení
predmetnej nehnuteľnosti. Z výpovede žalovanej 2/ mal súd za preukázané, že prosili advokáta, aby
prišiel na prvé konanie dražby, aby im pomohol. Ten mal iné povinnosti a dobrovoľnej dražby sa

nezúčastnil. Takýto postup dražobnej spoločnosti, ako aj subjektov, ktoré vykonali dražbu nie je možné
hodnotiť inak ako rozporné so zásadami slušnosti, poctivosti a súd to hodnotí ako hrubý rozpor s dobrými
mravmi. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že v Notárskej zápisnici zo dňa 18.07.2017 je uvedené
ohodnotenie nehnuteľnosti na sumu 103.187,74 Eur. Zosplatnenie úveru, ktoré realizovala D. D., a.s.
bolo v sume 56.888,08 Eur, pričom samotná nehnuteľnosť bola vydražená za sumu 77.400 Eur, čím

podľa názoru súdu bola značne podhodnotená. V tomto spore súd považoval za veľmi dôležité zhodnotiť
ako pristúpil samotný veriteľ D., a.s. ku svojim klientom, a to žalovaným, s ktorými dňa 07.04.2011
uzatvoril X. o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX, kde im poskytol úver 63.000 Eur, ktorí sa žalovaní
zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 424,41 Eur. Pokiaľ žalovaní nemajú na takúto splátku
úveru, ťažšie si je možné predstaviť postup tohto veriteľa, keď od žalovaných požadoval splácanie ešte

vyšších splátok, podľa tvrdení žalovaných v sume 1.000 Eur. Ak človek nemá na základné životné
potreby, zaplatenie bývania, ťažšie si vie predstaviť, zaplatiť ešte vyššiu splátku ako pôvodne dohodnutú
v úverovej zmluve.

15. V dome, ktorý bol vydražený a ktorého vlastníkom sa stal žalobca, býva okrem žalovanej 2/, žalovaný

1/, ktorý je po mozgovej cievnej príhode, toho času neschopný samostatne fungovať a uspokojovať
svoje základné potreby. Manželka - žalovaná 2/ poskytuje svojmu manželovi plnú starostlivosť, ktorý
bol prepustený z nemocnice, o čom svedčí predložená lekárska správa o zdravotnom stave žalovaného
1/. Samotný žalovaný 1/ už v podaných trestných oznámeniach na notára, prokuristu a licitátora
danej dražby poukazoval, že stratil nielen svoj majetok, ktorý sa snažil celý život nadobudnúť, ale

predovšetkým svoje zdravie. V dome okrem žalovaných býva dcéra žalovaných 1/ a 2/, ktorá toho
času študuje na vysokej škole a v neposlednom rade dve maloleté deti dvojičky, ktoré trpia závažnou
psychickou poruchou a to mentálnou anorexiou. Pri samotnej liečbe vyžadujú pokoj a psychickú pohodu,
rovnako pokoj a kľud potrebuje žalovaný 1/, ktorý je po závažnej mozgovo cievnej príhode. Zo strany
žalovaných 1/ a 2/ súd zohľadnil skutočnosť, že z dôvodu ťažkého postihnutia a zdravia žalovaného 1/

a v čase, keď žalovaná 2/ prišla o prácu nemali z čoho splácať splátku D. titulom úveru, v tom čase
rovnako ochoreli ich dve maloleté deti na závažnú psychickú poruchu, a to mentálnu anorexiu.

16. V neposlednom rade súd bral do úvahy, že toho času žalovaní 1/ a 2/ nemajú možnosť zabezpečiť si
iné bývanie. Samotná žalovaná 2/ vo svojich výpovediach uviedla, že majú spustu dlhov, nemajú žiadne

úspory, nevedia si vyriešiť svoju bytovú otázku. Celý život žili v rodinnom dome, ktorý bol ich domovom,
kde sa stretávali ako rodina, o ktorý sa celý život starali a doňho investovali. Snažili sa nájsť možnosť
náhradného bývania cestou nájmu, respektíve podnájmu, avšak bezvýsledne, nakoľko výška mesačnej
splátky prevyšuje ich mesačný rozpočet, keďže manžel je toho času po ťažkej cievnej mozgovej príhode.Žalovaná 2/ síce pracuje, ale nedosahuje takýto príjem, aby si vedeli tento nájom a podnájom zaplatiť.
Žalovaná 2/ uviedla, že oslovili svojho známeho, či by sa k nemu mohli nasťahovať spolu s manželom a
dvoma maloletými deťmi a jednou dcérou, ktorá študuje na vysokej škole, avšak bezúspešne, pretože

dom predáva, majú problémy a dávajú ho do realitnej kancelárie. Súd sa nestotožnil s argumentom
právneho zástupcu žalobcu, ktorý uviedol, že zo strany žalovaných 1/ a 2/ nie je vôľa sa so žalobcom
dohodnúť. Ťažšie možno hovoriť o dohode so žalobcom, keď sa súd oboznámil s obsahom trestných
oznámení podávaných zo strany žalovaného 1/ na prokuristu, štatutára žalobcu z ktorého vyplývajú
vyhrážky rodine žalovaných, ktorých sa mali tieto osoby dopustiť. Súd ešte poukázal na správanie sa

veriteľa D.. a.s., keď po celkovom zosplatnení úveru a prebiehajúcej dobrovoľnej dražbe vyžaduje podľa
tvrdení žalovanej 2/ od žalovaných 1/ a 2/ napriek skutočnosti, že prišli o to najcennejšie, a to o dom,
obydlie, ktorý si budovali celý život, ešte sumu prevyšujúcu 3.000 Eur.

17. Súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu o vypratanie pre rozpor s dobrými mravmi v súlade
s § 3 Občianskeho zákonníka ako nedôvodnú zamietol.

18. Na druhej strane to bol nárok žalovaných - určenie vlastníckeho práva k vyššie označeným
nehnuteľnostiam.

19. V tomto smere súd prvej inštancie už v rámci predbežného právneho názoru uviedol a poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/34/2011 zo dňa 22.02.2012, podľa
ktorého príklep licitátora na dobrovoľnej dražbe je nadobudnutie vlastníctva formou prechodu práva
na základe inej skutočnosti v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka. Takýto prechod práva je právnou
skutočnosťou, ktorú nie je možné preskúmať v rámci iného konania ako konania upraveného v § 21
ods. 2 a 3 Zákona číslo 527/2002 Z.z. Pokiaľ v osobitnom konaní o určenie neplatnosti dražby, v ktorom

žalobamusíbyťpodanávtrojmesačnejprekluzívnejlehotepočítanejodkonaniadobrovoľnejdražby,súd
neurčí neplatnosť dražby, nemôže nikto, ani súd spochybňovať prechod práva na dobrovoľnej dražbe.
Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
Slovenskej republiky (R 23/2010) aplikačno súdna prax uzatvára, že neplatnosť dobrovoľnej dražby
môževysloviťsúdibavobčianskomsúdnomkonaní,ktorézačalopodanímnávrhunaurčenieneplatnosti

dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 Zákona číslo 527/2002 Z.z. Otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby
nemôže súd posudzovať v inom konaní, než v konaní podľa uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku
prejudiciálnu. Súd na uvedenú skutočnosť upozornil žalovaných 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 27.06.2018
ako aj na pojednávaní dňa 12.11.2018. Navyše, žalovaní 1/ a 2/ neuviedli žiadnu relevantnú skutočnosť,
na základe ktorej by súd mal určiť, že sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na Liste vlastníctva

číslo XXX, katastrálne územie E. E.. Samotný nesprávny postup veriteľa titulom zosplatnenia úveru,
ktorý nebol upravený v Zmluve o úvere, ani vo Všeobecných obchodných podmienkach, podľa názoru
súdu nezakladá vlastnícke právo žalovaných 1/ a 2/ k predmetným nehnuteľnostiam zapísaných na Liste
vlastníctva číslo XXX, a to práve s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu, kde súd už
v tomto spore nemôže preskúmavať, či dobrovoľná dražba, ktorá prebehla dňa 18.07.2017 je platná,

resp. neplatná. Z tohto dôvodu súd vzájomný návrh žalovaných 1/ a 2/ na určenie vlastníckeho práva
k týmto nehnuteľnostiam ako nedôvodný zamietol.

20. Tento rozsudok včas podanými odvolaniami napadli obe strany.

21. Žalobca čo do výroku I. o zamietnutí jeho žaloby a čo do výrokov o trovách konania III. a IV.
poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. Podstata
odvolacej argumentácie žalobcu tkvie v tvrdení, že súd prvej inštancie poskytol cez prizmu § 3 ods.
1 Obč. zák. ochranu práve porušovateľom dobrých mravov - žalovaním, ktorí užívajú žalobcovu
nehnuteľnosť bez toho, aby za ňu platili nájomné, čím tak dochádza k porušeniu práva žalobcu

ako vlastníka majetku, požívať z neho plody. Ďalej odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že porušil
prezumpciu neviny, ak pri svojom rozhodnutí vzal do úvahy aj obsah trestných oznámení, ktoré učinil
žalovaný 1/. Ďalej odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že v prípade tvrdení žalovaných o tom, že
žalovaný 1/ na opakovanej dražbe mal upozorniť licitátora, notára, že prebieha súdne konanie o zdržanie
sa výkonu záložného práva, ako i v prípade ich tvrdení, že majú spustu dlhov, nemajú žiadne úspory,

nevedia si vyriešiť svoju bytovú otázku, z tých vychádzal, hoc žiadna z týchto skutočností nebola na
súde prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázaná zo strany žalovaných. Ak boli žalovaní súdom prvej
inštancie upozornení na nedôvodnosť žaloby, na ktorej aj napriek tomu trvali, nie je na mieste aplikácia
ust. § 257 CSP. Na základe uvedeného navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť, jeho žalobnémunávrhu vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v časti ním uplatnenej žaloby ako i v časti
vzájomnej žaloby žalovaných.

22. Žalovaní 1/ a 2/ čo do výroku III. o zamietnutí ich vzájomne žaloby, nestotožňujúc sa s názorom súdu
prvej inštancie poukazujúc na to, že sa v tomto spore nedožadovali preskúmania ne/platnosti dražby,
ale určenia vlastníckeho práva. Mali za to, že súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhli rozsudok v nimi napadnutej časti rušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dodatku ku odvolaniu poukázali na nález

ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 44/2017.

23. Žalobca v reakcii na odvolanie žalovaných mal za to, že tí neuviedli žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by oslabovali, resp. spochybňovali jeho vlastnícke právo.

24. Ďalšie podania strán dané neboli.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že obe podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniam strán sporu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je
vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

26. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce

doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,

že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

28. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna,
objektívna, presvedčivá, podporená judikatúrou najvyšších súdnych autorít (NS SR, ÚS SR, ESĽP).

Mal za to, že všetky dôvody, ktoré strany sporu uvádzali v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

29. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľv podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých

ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na
iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby

takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie
odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej
moci.

30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

31. Obe strany podali odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, žalobca aj z dôvodu

podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a žalovaní aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.

32. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne

získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

33. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

34. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov

jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V
posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne

zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo
odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanými v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

35. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,

prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

36. K odvolaciemu dôvodu strán podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade
táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne

dôvody, pre ktoré žalobu ako i vzájomnú žalobu zamietol. Napokon polemika o nesprávnosti súdom
prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovanými,
pričom žalovanými namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe
nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie správne právne vec posúdil.

37. Odvolací súd v prejednávanej veci potom dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané stranami
nie sú naplnené.

38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR

II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu strán
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci ako vecne správny potvrdil, keď tento správne
rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne,
úplné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania.

40. Ani jedna zo sporových strán so svojím odvolaním nepochodila. Odvolací súd tak aplikujúc

ustanovenia§396ods.1a§255ods.1CSPžiadnejzostránnáhradutrovodvolaciehokonanianemohol
priznať.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).