Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216205566
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8216205566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofránkovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobcu: C.. X. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Ľ. X. XXXX/XX, XXX XX V., právne zastúpený: JUDr. Ján Jurč, advokát so sídlom
Partizánska 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanej: P.. Z. I., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. G.
XX, XXX XX V., právne zastúpená: JUDr. Eva Hudáková, advokátka so sídlom Dlhý rad 17, 085 01
Bardejov, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.
k. 6C/119/2016 - 161 zo dňa 13.11.2018, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Stranám sporu nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust. § 1 ods. 1, § 2, § 5, § 6 ods. 1 a 3, § 7
ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 zákona č. 91/1992 Zb. o podmienkach prevodu štátu na iné osoby, potom ust.
§ 2 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné

právnické alebo fyzické osoby, ust. § 37 ods. 1, § 39, § 46 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134
ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku ( ďalej
CSP ) dospel k záveru, že žalobca má na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem, keďže
v prípade vyhovenia žalobe, by dosiahol zosúladenie právneho stavu so stavom zapísaným v katastri
nehnuteľnosti, teda uvedené súdne rozhodnutie by bolo podkladom na konanie zmeny zápisu v katastri

nehnuteľnosti.
4.Žalobcapodanúžalobupostavilnatvrdení,žepredmetsporunadobudlokonzorciumFAVprivatizáciou
na základe dražby Prevádzkovej jednotky Hotela Topľa v Bardejove, pričom predmet sporu mal byť vo
vlastníctve štátneho podniku na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s právnym predchodcom žalovanej,
neb. Jozefom Simkom.

5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní

nepreukázal, aby predmetná garáž bola zakúpená š.p. Reštaurácie Bardejov od otca žalovanej L.
F.. V konaní nebolo sporu o tom, že otec žalovanej na základe nájomnej zmluvy zo dňa 26.10.1972
prenajal predmetnú garáž nájomcovi Reštauráciám, okresný podnik, Bardejov na dobu jedného roka,
pričom z dokazovania ďalej vyplynulo, že nájomca v užívaní predmetnej garáže aj so súhlasomprávneho predchodcu žalovanej pokračoval aj po uplynutí v nájomnej zmluve dojednanej doby nájmu.
Svedok C.. R. N. síce tvrdil, či už na pojednávaní alebo v notárskej zápisnici, že predmetná garáž
bola Reštauráciami, okresný podnik, Bardejov zakúpená od L. F. a z uvedeného dôvodu bola aj

inventarizovaná ako majetok štátneho podniku, avšak súčasne uviedol, že predmetnú kúpnu zmluvu
nevidel. Zároveň zo strany žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal uzatvorenie
kúpnej zmluvy na predmetnú garáž.

6. Žalobca ďalej v konaní tvrdil a snažil sa dokázať, že predmetom privatizácie na základe dražby

bola aj predmetná garáž, keďže zo záznamu napísaného dňa 25.09.1991 z odovzdania - prevzatia PJ
Hotel Topľa Bardejov v spojení zo základnou zostavou DKP, kde je pod číslom XX evidovaná murovaná
garáž. K tomu súd prvej inštancie uviedol nasledovné: Prevod privatizovaného majetku štátu, teda
aj prevádzky š.p. Reštaurácie Bardejov Hotela Topľa v Bardejove, upravoval zákon č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Tento prevod sa vykonával podľa schváleného
privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti

štátu na podnikaní (§ 5). Zároveň v zmysle § 2 uvedeného zákona majetkom podniku je súhrn vecí a
finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo ktoré sú v jeho vlastníctve,
ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. Predaj privatizovaného majetku sa
uskutočňoval na základe zmluvy uzavretej s kupujúcim alebo na verejnej dražbe, pričom pri predaji na
verejnej dražbe sa postupovalo podľa zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým

veciam na iné právnické a fyzické osoby. Zákon č. 92/1991 Zb. v § 6 ods. 1 stanovoval, že privatizačný
projekt podniku je súhrn ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov a musí
obsahovať obligatórne náležitosti uvedené v písm. a) až k) uvedeného ustanovenia a ďalej mohol
obsahovať fakultatívne náležitosti uvedené v 6 ods. 2 písm. a) až d) uvedeného zákona. Z uvedených
ustanovení vyplýva, že privatizačný projekt mal obsahovať označenie majetku určeného na privatizáciu

(§ 6 ods. 1 písm. a/) vrátane uvedenia údaja o tom, akým spôsobom štát majetok nadobudol (§ 6
ods. 1 písm. b/). Uvedené označenie majetku určeného na privatizáciu v prípade nehnuteľností muselo
byť vymedzené tak, aby mohol byť vykonaný vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti,
t.j. pozemku a garáže do katastra nehnuteľností. Z listín predložených žalobcom, t.j. záznamu zo
dňa 25.09.1991 a zostavy DKP však jednoznačne vyplýva, že označenie pozemku parc. č. XXX

ako privatizovaného majetku absentuje úplne a teda tento nebol predmetom privatizácie ako súčasť
prevádzky Hotela Topľa v Bardejove. V zostave DKP je uvedená pod č. 31 murovaná garáž nadobudnutá
v roku 1975 za kúpnu cenu 15.228,- Kčs, avšak jej označenie nie je úplné, určité a zrozumiteľné.
Na základe údajov uvedených v zostave DKP nie je možné identifikovať o akú garáž sa jedná, kde
sa nachádza. Uvedená neurčitosť v označení predmetu privatizovaného majetku v časti označenej

murovanej garáže má za následok, že nie je spôsobilé spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik vlastníckych
práv.

7. Nedodržanie vyššie uvedených kogentných ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. o náležitostiach
privatizačného projektu, spôsobuje v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka jeho absolútnu neplatnosť

v časti označeného privatizovaného majetku ako murovaná garáž. Zároveň v tejto časti je absolútne
neplatný aj v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť právneho úkonu. (pozri rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.06.2012 sp.zn. 6Cbi/62/2011). Súd prvej inštancie považoval
za potrebné zdôrazniť, že ani výsluchmi zvyšných dvoch členov konzorcia FAV, t.j. C.. I. M. a C.. Dr.
R. I. nebolo potvrdené tvrdenie žalobcu, že predmetom privatizácie bola aj garáž. C.. I. M. uvedenú

skutočnosť výslovne poprel, pričom výlučným dražiteľom pri privatizácii bol práve C.. I. M.. Z uvedeného
vyplýva, že traja členovia konzorcia FAV privatizáciou na dražbe prevádzky Hotela Topľa v Bardejove
nemohli nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva predmetnú garáž s pozemkom.

8. Žalobca v žalobe tvrdil, že predmet sporu vydražili pri privatizácii Hotela Topľa v Bardejove traja

členovia konzorcia FAV, teda každý z nich nadobudol 1/3 podiel. Neskôr v roku 1998 žalobca v
exekučnom konaní vydražil 1/3 podiel C.. I. M.. Po prevedení majetku získaného privatizáciou na
právnické osoby mali tieto osoby uzavrieť dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,
pričom podľa tejto dohody mal predmet sporu pripadnúť žalobcovi.

9. Ak žalobca tvrdil, že traja členovia konzorcia FAV vydražili predmetnú garáž a všetci traja sa
ujali skutočnej a oprávnenej držby predmetu sporu, tak uvedené tvrdenie je v rozpore z výsledkami
vykonaného dokazovania. Ostatní dvaja členovia konzorcia C.. I. M. a Ing. Dr. R. I. uvedené tvrdenie
žalobcu popreli. Člen konzorcia C.. I. M. vyslovene uviedol, že garáž nebola predmetom privatizácie, ajkeď sa následne objavila v zozname majetku, ktoré konzorcium FAV malo prevziať, pričom predmetnú
garáž mali naďalej užívať Reštaurácie Bardejov, š.p. Ani C.. I. M. a ani C.. Dr. R. I. sa o predmetnú
garáž nezaujímali, nevedeli kde sa nachádza a ani sa so žalobcom nedohodli na jej užívaní. Zároveň

vykonaným dokazovaním neboli preukázané ani ďalšie tvrdenia žalobcu, že 1/3 podiel C.. I. M. na
predmete sporu nadobudol dražbou v rámci exekučného konania v roku 1998, keďže v predloženom
rozhodnutí exekučného súdu o schválení príklepu udeleného pri dražbe nie je uvedená žiadna garáž.
Predmet sporu nie je uvedený ani v dohode o zrušení a vysporiadaní podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 20.03.2000 medzi spoluvlastníkmi spoločnosťami ZLATÁ ZUZANA, s.r.o.

zastúpenej konateľom K. B. a spoločnosťou ARTIN, s.r.o. zastúpenej konateľom C.. Dr. R. I..

10. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne a to
nielen z osobného presvedčenia držiteľa veci. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť
podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a
to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné. Z uvedeného pre súd

jednoznačnevyplýva,žežalobcanikdyneboloprávnenýmdržiteľompredmetusporu.Žalobcaodvodzuje
vstup do oprávnenej držby predmetu sporu dňom 13.09.1991, kedy mali členovia konzorcia FAV
prevziať majetok získaný privatizáciou. Ako už súd opakovane na základe vykonaného dokazovania
konštatoval, ostatní dvaja členovia konzorcia FAV popreli tvrdenia žalobcu, aby všetci traja členovia
konzorcia a zároveň ako podieloví spoluvlastníci sprivatizovaného majetku spoločne a nerozdielne

vstúpili do držby a užívania predmetu sporu. Vzhľadom na uvedené konanie členov konzorcia FAV
ako podielových spoluvlastníkov, bolo z objektívneho hľadiska dostatočne preukázané, že vzhľadom
na tieto okolnosti nemohol žalobca vstúpiť do dobromyseľnej držby predmetu sporu dňom 13.09.1991.
Z objektívneho hľadiska nemohol žalobca vstúpiť do dobromyseľnej držby ani na základe schválenia
príklepu udeleného pri dražbe v exekučnom konaní, keďže premetom dražby nebola garáž a ani na

základe dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, keďže premetom tejto dohody
taktiež nebola garáž a zároveň žalobca nebol ani účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie nad rámec nevyhnutného konštatoval, že samotný žalobca v žalobe tvrdil, že vydražený
majetok získaný pri privatizácii bývalí členovia konzorcia FAV previedli na právnické osoby (ZLATÁ
ZUZANA, s.r.o. a ARTIN, s.r.o.). Ak by súd prvej inštancie čisto teoreticky pripustil, že žalobca vstúpil do

dobromyseľnejdržbypredmetusporu,takpotombolagarážspolusostatnýmsprivatizovanýmmajetkom
podľa tvrdenia samotného žalobcu prevedená do podielového spoluvlastníctva uvedených právnických
osôb a žalobca prestal byť oprávneným držiteľom predmetu sporu. Žalobca síce tvrdil, že na základe
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uzatvorenej medzi uvedenými právnickými
osobamimalagarážpripadnúťžalobcovi,avšakpredloženádohodaozrušeníavyporiadanípodielového

spoluvlastníctva sa žiadnej garáže netýka a netýka sa ani samotného žalobcu. Preto súd prvej inštancie
nemohol vyhovieť žalobe, keďže nemal za preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k
predmetu sporu, žiadnym zo zákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
262 ods. 1 CSP s tým, že žalovaná mala plný úspech vo veci preto by mala voči žalobcovi právo na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Keďže žalovaná si náhradu trov konania v prípade úspechu vo
veci neuplatnila, súd prvej inštancie stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

12. Proti tomu rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nad rámec svojej právomoci skúmal súd prvej
inštancie jednostranne uplatnený nárok žalobcom, ktorý pokladal tak, že murovaná garáž aj keď bola
súčasťou záznamu zostavy zo dňa 25.09.1991 DKP pod poradovým č. 31 nadobudnutá v roku 1975 za

kúpnu cenu 15.228,- Kčs pre neúplnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť, vrátane pozemku parc. č. XXX,
ktorý nebol predmetom privatizácie ako súčasť prevádzky Hotela Topľa v Bardejove. Ak by súd prvej
inštancie dôsledne zisťoval skutkový stav veci a hodnotil vykonané dokazovanie jednotlivo a vo všetkých
súvislostiach, určite by dospel k záveru, že v čase privatizácie majetku prevádzkovej jednotky Hotela
Topľa Bardejov š. p. Reštaurácie Bardejov v likvidácií, predmetom konania nebol určite vo vlastníctve,

užívania ani v inej držbe právnych predchodcov žalovanej. Čo je v priebehu konania stranám sporu
známe a je známa aj dohoda o zriadení osobného užívania pozemku mpč. XXXX/XX v katastrálnom
území V., registrovaná dňa 03.09.1971 pod E v prospech právnych predchodcov žalovanej, ktorú nikto
v tom čase jej vzniku nezapísal do registra evidencie nehnuteľností, ktorú vykonávala Geodézia, š.p..Je tiež známa nájomná zmluva zo dňa 26.10.1972, ktorej účastníci boli právni predchodcovia žalovanej
a Reštaurácie, o.p. Bardejov. Privatizovaný majetok, ktorej predmetom počnúc dňom 01.11.1972 bola
bližšie neidentifikovaná garáž bez súpisného čísla a parcely na ktorej bola postavená. Tak isto bolo

zistené, že k legalizácií stavby garáže postavenej na KN XXX v katastrálnom území V., došlo až dňa
01.02.2002 pridelením s. č. XXXXX v prospech právnych predchodcov, bez toho, aby bolo vykonané
vtedy platné kolaudačné konanie. Je tiež známe z notárskej zápisnice N XXX/XXXX, Nz XXXXX/XXXX
a výpovede svedka C.. R. N., po tom, čo predmet konania bol legalizovaný pridelením s. č., že bol
odkúpený v roku 1977 od právneho predchodcu žalovanej, bývalým podnikom Reštaurácie Bardejov a

užíval sa ako súčasť Hotela Topľa, Fučíková 25, Bardejov pri privatizácií v roku 1991 bol zahrnutý do
zoznamu nehnuteľností patriacich Hotelu Topľa. Nepochybne je ďalej známe, čo vyplýva zo záznamu
zo dňa 25.09.1991, že na základe zápisnice o dražbe č. X zo dňa 13.09.1991 komisia pre privatizáciu
národného majetku pre okres V., vydražiteľom PJ č. karty XXXX sa stal pán C.. I. M., bytom V., P. X.
horou, člen konzorcia I.. Ani v tomto zázname, či jeho prílohe základnej zostave DKP podľa prevádzkarní
privatizované nehnuteľnosti bližšie špecifikované neboli. Jednoznačne hnuteľné a nehnuteľné veci boli

vyjadrenéakosúčasťPrevádzkovejjednotkyč.XXXXaurčitesúčasťoutohtomajetkubolpredmetsporu.
Nepochybneje,žezavydraženýmajetok,vrátanepredmetukonaniavydražiteliazaplatilidražobnúcenu,
vrátane predmetu konania, pretože tento bol predmetom dražby. V závere je potrebné uviesť, čo je tiež
známe stranám sporu a súdu, že najneskôr do troch mesiacov od dražby členovia konzorcia FAV si
vydražený národný majetok rozdelili tak, že predmet sporu pripadol žalobcovi, ktorý sa ujal jeho užívania

a oprávnenej držby a v dobrej viere nepretržite ako svoju vlastnú nehnuteľnosť do 01.06.2012, kedy
žalobca vyzval žalovanú na usporiadanie vlastníckych pomerov k predmetu sporu užíval. Vzhľadom k
tomu,žesúdomprvejinštanciedošloajkprocesnémupochybeniu,rozsudokniepreskúmateľný,pretože
neobsahuje uvedené dôvody odvolania, ktoré mu z konania boli známe, navrhol žalobca odvolaciemu
súdu rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konania a rozhodnutia s tým, že si žalobca uplatnil náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny, rovnako ho považuje za správny po skutkovej aj právnej stránke. Žalobca v prvoinštančnom
konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom deklarovali

skutočnosť, že sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu. Ničím
nepreukázal, aby pred privatizáciou bol bývalý vlastník získal nehnuteľnosť do svojho vlastníctva,
rovnako nebolo preukázane ani to, že privatizáciou bola nehnuteľnosť zapísaná do vlastníctva žalobcu,
keďže nebola preukázaná ani tá skutočnosť, že nehnuteľnosť bola súčasťou privatizačného protokolu.
Práve naopak svedkovia C.. I. M. a C.. R. I. ničím nepotvrdili, aby nehnuteľnosť bola predmetom

privatizácie, eventuálne ich vzájomného delenia. K tejto súvislosti poukázala žalovaná na výpoveď
svedka M., ktorý potvrdil, že ani predmetom dražby ani predmetom delenia nehnuteľnosť nebola.
Žalovaná poukázala na skutočnosť, ktorú tvrdila od začiatku, že nehnuteľnosť postavil jej otec, túto dal
ibadonájmuprávnympredchodcomžalobcuatoReštaurácie,o.p.Bardejov,títopokračovalivnájomnej
zmluve a právny predchodca žalovanej nikdy túto nehnuteľnosť nepreviedol na právneho predchodcu

žalobcu. Z toho hľadiska je tvrdenia C.. N. o prevode vlastníctva k tejto nehnuteľnosti spochybniteľné,
keďže, ak by sa tak stalo, došlo by k tomu formou príslušného právneho aktu, a to kúpnej alebo inej
zmluvy a následne k zápisu v katastri nehnuteľnosti, eventuálne k zápisu vlastníckeho práva, alebo
evidencii v účtovníctve predchodcu žalobcu. To sa však nestalo, žalobca nikdy nehnuteľnosť neužíval
ako svoju vlastnú, o čom svedčia výpovede žalovanej i jej manžela. Žalovaná si nehnuteľnosť na základe

výzvy mesta Bardejov vysporiadala a túto užíva. Preto žalovaná navrhla rozsudok ako vecne správny
potvrdiť, zároveň nežiadala trovy konania a nežiada ani trovy odvolacieho konania.

14. Vyjadrenie žalovanej k odvolaniu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu. Ďalšie vyjadrenia do
spisu predložené neboli.

15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.11.2019 a zistil, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancieodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanou nepreskúmateľnosťou, inou vadou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti,
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím

na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri
napr. Ústavný súd SR sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolo

vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s
prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

20. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom z odôvodnenia a rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva snaha garantovať
stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli
naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol
v požadovanej kvalite.

21. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

22. Súd prvej inštancie správne zistil, že žalobca žalobu postavil na tvrdení, že predmet sporu nadobudlo
konzorcium FAV privatizáciou na základe dražby, prevádzkovej jednotky Hotela Topľa v Bardejove.

Predmet sporu mal byť vo vlastníctve štátneho podniku na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s právnym
predchodcom žalovanej, a to nebohým L. F.. Tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie v bode
40. odôvodnenia, žalobca skutočne v konaní nepreukázal aby predmetná garáž bola zakúpená štátnym
podnikom Reštaurácie Bardejov, od otca žalovanej L. F.. V konaní nebolo sporu o tom, že otec žalovanej
na základe nájomnej zmluvy zo dňa 26.10.1972 prenajal garáž nájomcovi Reštaurácie okresný podnik

Bardejov na dobu jedného roka, pričom z dokazovania ďalej vyplynulo, že nájomca v užívaní predmetnej
garáže aj so súhlasom právneho predchodcu žalovanej pokračoval aj po uplynutí na doby nájmu.
Skutočne svedok C.. R. N. tvrdil, že garáž bola zakúpená od L. F. a bola aj inventarizovaná ale zároveň
uviedol, že kúpnu zmluvu nevidel. Zo strany žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal
uzatvorenie kúpnej zmluvy na garáž. Ďalej sa žalobca snažil dokázať, že predmetom privatizácie na

základe dražby bola aj predmetná garáž, keďže zo záznamu napísaného dňa 25.09.1991 z odovzdania
- prevzatia PJ Hotel Topľa Bardejov v spojení so základnou zostavou DKP kde pod č. XX evidovaná
murovaná garáž. K tomu súd prvej inštancie správne uviedol, že z listín predložených žalobcom t.j.
zo záznamu zo dňa 25.09.1991 a zostavy DKP jednoznačne vyplýva, že označenia pozemku parc.č. XXX ako privatizovaného majetku absentuje úplne a teda, tento nebol predmetom privatizácie ako
súčasť prevádzky Hotela Topľa v Bardejove. V zostave DKP pod č. XX murovaná garáž nadobudnutá
v r. XXXX za kúpnu cenu 15.228,- Kčs, však nie je označenie úplné, určité a zrozumiteľné na základe

týchto údajov v zostave DKP skutočne nie je možné identifikovať o akú garáž sa jedná a kde sa
nachádza. Tak ako to súd prvej inštancie uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia v bode XX., uvedená
neurčitosť v označení predmetu privatizovaného majetku v časti označenej murovanej garáže ma za
následok, že nie je spôsobilé na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckych práv. Nedodržanie kogentným
ust. zákona č. 92/1991 Zb. o náležitostiach privatizačného projektu spôsobuje v zmysle ust. § 39

Občianskeho zákonníka, tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie jeho absolútnu neplatnosť, v
častioznačenéhoprivatizovanéhomajetkuakomurovanágaráž.Zároveňvtejtočastiabsolútneneplatný
aj v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť. Správne je aj hodnotenie súdu prvej
inštancie, že ani výsluchmi zvyšných dvoch členov konzorcia FAV t.j. C. I. M. a C.. Y.. R. I. nebolo
potvrdené tvrdenie žalobcu, že predmetom privatizácie bola aj garáž. Ing. I. M. uvedenú skutočnosť
výslovne poprel, pričom výlučným dražiteľom pri privatizácií bol práve on. Čo do vydržania, na ktoré

poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, znova poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že dvaja
členovia konzorcia tvrdenia žalobcu o vydražení garáže s tým, že všetci traja sa mali ujať skutočnej a
oprávnenej držby predmetu sporu popreli. Vykonaným dokazovaním skutočne neboli preukázané ani
ďalšie tvrdenia žalobcu, že jednotretinový podiel C.. I. M. na predmete sporu nadobudol dražbou, v rámci
exekučného konania v r. 1998, keďže v predloženom rozhodnutí exekučného súdu o schválení príklepu

udeleného pri dražbe, nie je uvedená žiadna garáž. Predmet sporu skutočne nie je uvedený ani v dohode
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti uzavretej dňa 20.03. 2000 medzi
spoluvlastníkmi spoločnosťami ZLATÁ ZUZANA, s.r.o., zastúpená konateľom K. B. a spoločnosťou
ARTIN, s.r.o., zastúpenej konateľom C.. Y.. R. I.. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,
tak ako ho vyjadril v bode 47., že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že bol oprávneným držiteľom

predmetu sporu. Preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Správne rozhodol i o trovách
konania, keďže žalovaná si náhradu trov konania v prípade úspechu vo veci neuplatnila.

23. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Úspešná žalovaná by mala právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však
výslovne neuplatnila. Preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu, pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.