Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2020

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 67Ek/2419/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119464006
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6119464006.2

Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava - Staré Mesto, právne zast. M.B.A. LEGAL
advokátní kancelář, s.r.o., IČO: 04 329 724, so sídlom Opletalova 1603/57, 110 00 Praha, Česká
republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky M.B.A. LEGAL
advokátní kancelář, s.r.o., IČO: 04 329 724, so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, konajúca vedúcim
organizačnej zložky, Mgr. Et Mgr. Adamom Vrbeckým, usadeným euroadvokátom, proti povinnej V. O.,
nar. X.X.XXXX, bytom L. A. XXXX/XX, XXX XX O., o vymoženie 1.433,21,-EUR s prísl., rozhodujúc o
sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/2419/2019 zo
dňa 21. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Sudca sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
67Ek/2419/2019 zo dňa 21. januára 2020 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/2419/2019 zo dňa 21. januára 2020.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, podaného prostredníctvom právneho
zástupcu, doručeného súdu dňa 11.12.2019 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie
pohľadávky priznanej na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn.:
347/04/16 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych
súdov, z.z.p.o. so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, pred rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom,
PhD., dňa 1.12.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.4.2017 a vykonateľnosť dňa 25.4.2017.

2. Vyšší súdny úradník po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie, uznesením sp. zn. 67Ek/2419/2019
zo dňa 21.1.2020, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f)
bod. 4 Exekučného poriadku.

3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že po preskúmaní návrhu a jeho príloh,
s poukazom na európsku a slovenskú judikatúru, ktorú citoval, zistil, že nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, ktorú rozhodcovský súd vyvodil z neexistujúcej či
neplatnej rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predložený exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok vydaný takýmto rozhodcovským súdom je nulitný právny akt, a nemožno ho považovať za
spôsobilý exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník
poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na ustanovenie §-u 53 ods. 3 Exekučného poriadku,
ktoré exekučnému súdu ukladá pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať
súlad exekučného titulu s týmto zákonom. Ďalej uviedol, že súd v exekučných konaniach, v ktorých je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, je vždy povinný skúmať,

či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku,
t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa
osobitných predpisov a či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu. V
prípade ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh
na vykonanie exekúcie zamietne.

4. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že po preskúmaní zmluvy o revolvingovom úvere č.
8500040930 zo dňa 14.2.2014 a rozhodcovskej zmluvy č. 8500040930 zo dňa 14.2.2014, ktoré
oprávnený predložil súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 11.12.2019, posúdil
predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Následne,
vzhľadom na uvedené, vyšší súdny úradník skúmal či spotrebiteľské rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. K rozhodcovskej zmluve uviedol, že ak má byť
právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje
individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne.
Z obsahu priložených príloh k návrhu, vyšší súdny úradník konštatoval, že nevyplývalo, že by v rámci
kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec
oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené
poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve exekučný súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie
vážnych dôsledkov takéhoto konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Vyšší
súdny úradník mal za to, že rozhodcovská zmluva nebola dohodnutá riadne respektíve individuálne so
spotrebiteľom vyjednaná.

5. Ďalej vyšší súdny úradník uviedol, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú
zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich
obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Vyšší súdny úradník poukázal aj na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za faktický nerovný, nevyvážený, nie
sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvný podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto
vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku,
súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie
z takejto neprijateľnej podmienky zmluvnej podmienky (t. j. v tomto prípade zamietne návrh na
vykonanie exekúcie). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva
a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď
aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.zn. IV. ÚS 55/2011).
Predmetný rozhodcovský rozsudok zo dňa 1.12.2016, vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil
svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným
právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods.2
písm. d) Exekučného poriadku.

6. Vyšší súdny úradník ďalej tvrdil, že keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich
sa spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. K použitiu
ustanovení smernice, ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa vystupuje do popredia aj v rozhodovacej
činnosti Európskeho súdneho dvora, pričom použitie Smernice vo vnútroštátnom práve členských štátov
sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice,
ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou jej výkladom prostredníctvom rozhodnutia
vnútroštátneho súdu. Poukázal aj na niektoré rozhodnutia ESD týkajúce sa ochrany spotrebiteľa aj

pokiaľ ide o výkon rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní bez účasti spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ článku 6 smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok, t.j. na základe uvedeného rozsudku
má vnútroštátny súd oprávnenie zhodnotiť z úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej
zmluve za účelom dosiahnutia všeobecného efektu súdneho rozhodnutia. Podľa rozsudku Súdneho
dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Maria Mostaza Claro c/a Centro Movil Milenium
SL, bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá exituje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 6.10.2009 Asturcom
Telecomunicationes SL c/a Cristine Rodriguez Nogueiro, smernica č. 93/13/ES o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

7. Taktiež vyšší súdny úradník poukázal na skutočnosť, že k uzatvoreniu samotnej rozhodcovskej
zmluvy došlo v ten istý deň ako došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy
boli uzatvorené v ten istý deň rovnako potom preukazuje fakt, že oprávnený už na začiatku zmluvného
vzťahu využil postavenie spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s
dodávateľom (oprávneným), nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, respektíve
poznať ich zmysel. Aj v tejto súvislosti ďalej uviedol, že takýto spôsob uzatvárania rozhodcovskej zmluvy
nebol potom prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa dohodnúť sa na spotrebiteľskom riešení prípadných
sporov. Prvotným záujmom spotrebiteľa bolo uzatvorenie zmluvy o úvere. V predmetnom prípade
povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť.
Povaha zmluvy o úvere zo dňa aj rozhodcovskej zmluvy je teda adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju
mohol buď prijať ako celok alebo ju odmietnuť. Obsah rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov,
ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej zmluvy nesie. K uvedenému poukázal vyšší súdny úradník na
ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, a to napríklad na uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 105/2011, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011 a uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.zn. IV. ÚS 55/2011.

8. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve, mal v posudzovanom prípade vyšší súdny úradník za to,
že rozhodcovskú zmluvu nemožno považovať za platnú, nakoľko nebola dojednaná individuálne a
spotrebiteľ si jej uzavretie nevymienil a individuálne nedojednal, čím spôsobila značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú
zmluvu preto vyšší súdny úradník vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v
zmysle §-u 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že predložený rozhodcovský rozsudok je
materiálne nevykonateľný nulitný právny akt, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo
veci konať a rozhodovať. V závere konštatoval, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, v
zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku, zamietol.

9. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 67Ek/2419/2019 zo dňa 21.1.2020, ktoré
bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 22.1.2020, podal oprávnený prostredníctvom
právneho zástupcu dňa 23.1.2020, teda v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť v ktorej napadol
predmetné uznesenie v celom rozsahu a žiadal podanej sťažnosti vyhovieť, uznesenie vyššieho

súdneho úradníka zrušiť a vydať poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Trovy spojené
s podaním sťažnosti si oprávnený neuplatnil.

10. Podanú sťažnosť oprávnený odôvodnil skutočnosťou, že má za to, že právomoc rozhodcovského
súdu bola daná rozhodcovskou zmluvou. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá na osobitnej listine
písomne, v súlade s ustanovením §3 ods. 1, §4 ods. 1, ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., účinný
do 31.12014 (ďalej len „ZRK"). Exekučný súd nedostatočne posúdil povahu rozhodcovskej zmluvy
s prihliadnutím na to či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie. Ustanovenie § 53 ods. 1
a § 53 ods. 2 zákon č. 40/1964 Z.z. (ďalej len „OZ") ustanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah. V tomto prípade však je potrebné za individuálne dojednané považovať ustanovenie, ktoré
spotrebiteľ mohol ovplyvniť čo do jeho obsahu alebo mohol ovplyvniť jeho zaradenie do komplexu
vzájomných práv a povinností zmluvných strán bez toho, aby to malo dôsledky na následné uzavretie
hlavnej zmluvy. Zo zmluvy o revolvingovom úvere ani implicitne nevyplýva, že by jej uzavretie bolo
podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy, tak ako konštatuje vo svojom rozhodnutí exekučný súd.
Ďalej oprávnený poukázal na to, že z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy
o revolvingovom úvere môžu byť riešené nielen pred rozhodcovským súdom, ale aj pred všeobecným
súdom. Spotrebiteľ má teda možnosť voľby. Je výlučne v dispozícii spotrebiteľa či pristúpi na uzatvorenie
Rozhodcovskej zmluvy alebo nie. Zo zmluvy o revolvingovom úvere tiež nevyplýva žiadna podmienená
povinnosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovská zmluva ďalej obsahuje ustanovenie o možnosti
dlžníka odstúpiť od zmluvy aj bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia
tejto zmluvy. Uvedená skutočnosť podľa názoru oprávneného dostatočným spôsobom preukazuje, že
povinný - spotrebiteľ mohol vlastným právnym úkonom ovplyvňovať existenciu rozhodcovskej zmluvy
a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. S poukazom na vyššie uvedené má oprávnený za
to, že predmetná rozhodcovská zmluva je samostatným právnym úkonom, nie je súčasťou zmluvy o
revolvingovom úvere a preto spĺňa náležitosti individuálneho ustanovenia a nemôže byť považovaná
za neprijateľnú podmienku. Predloženie formalizovaného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je možné
považovať za postup, ktorý potvrdzuje, že zmluva nie je uzavretá individuálne a to len preto, že sa
tým poskytuje domnelá ochrana spotrebiteľovi. V tejto súvislosti poukázal oprávnený na nález Českého
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3725/13, z ktorého citoval: „To platí v tom smyslu, že princip autonómie
vúle v soukromoprávních vztazích nemuže být nahrazován jednostranné usmérňujícími zásahy ze strany
štátu. Postavení silnejší strany (je druhou strnou téhož právního vztahu nelze považovať z povahy veci
za něco protiprávního či dokonce neústavního.)." Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 22.11.2012, sp. zn.
3MCdo 14/2011 uviedol nasledovné: „...že zo spisu (č.l. 34 spisu) vyplýva, že bod 4.9.2. všeobecných
podmienok ustanovoval, že „klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1.
do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní od uzatvorenia zmluvného
vzťahu s bankou."
11. Ďalej oprávnený uviedol, že veriteľ v rozhodcovskej zmluve dostatočne a preukázateľne poučil
spotrebiteľa o následkoch podpisu rozhodcovskej zmluvy. Celé poučenie z rozhodcovskej zmluvy
oprávnený následne citoval. Je evidentné, že povinný dobrovoľne a pristúpil k podpisu rozhodcovskej
zmluvy a nevyužil možnosť odstúpenia od tejto zmluvy. Konanie povinného preto podľa názoru
oprávneného jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, na ktorý pripojil svoj podpis
a to s takým obsahom, v ako mu bol predložený. S poukazom na rozhodnutiea Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 7.6.2017 a sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013, navrhol
napadnuté rozhodnutie zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

12. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

13. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

14. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,

je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

15. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

16. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

17. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

18. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

19. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

21. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

22. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

23. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

24. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

25. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

26. Podľa § čl. 3 bod 2 Smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti
s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že niektoré aspekty podmienky alebo
jedna špecifická podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

27. Podľa § čl. 6 bod 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzavretých so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich národného práva, neboli
záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je
jej ďalšie existencia možná bez nekalých podmienok.

28. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka, ktoré považoval za dostatočné, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé. Súd naň v podrobnostiach
preto odkazuje. Vyšší súdny úradník sa v dostatočnom rozsahu a právne správne vysporiadal s
podaným návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie. Sudca preto dospel k záveru, že sťažnosť
povinného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť

29. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 16. odôvodnenia, sudca nad rámec
uvedeného, k tvrdeniam oprávneného v podanej sťažnosti uvádza, že v prejednávanej veci, súd z návrhu
na vykonanie exekúcie zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v spotrebiteľskom spore. Z rozhodcovského
rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať odvodil z rozhodcovskej zmluvy
uzatvorenej dňa 14.2.2014 medzi oprávneným a povinným. Z rozhodcovského rozsudku súd zistil, že
rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti spotrebiteľa (zásielku s výzvou spotrebiteľ síce prevzal,
avšak sa nijako nevyjadril). Vzhľadom na skutočnosť, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
vyšší súdny úradník správne poukázal na to, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná
právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného
aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že
takýto súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému
orgánu. Preto, ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

30. Súd považuje za vhodné zdôrazniť skutočnosť, že zriadenie rozhodcovského súdu je upravené
zákonom, avšak neznamená to, že rozhodcovský súd je zriadený zákonom. Rozhodcovské súdy
nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc nie je daná
zvrchovanou mocou štátu ale je odvodená od výslovnej a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto
spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom
na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj
súhlas vyjadria obe strany dohody. Voľa strán je rozhodujúca. Vôľa strán pritom nesmeruje iba k
dohode o spôsobe riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, ale smeruje aj k výberu konkrétneho
rozhodcovského súdu alebo rozhodcu. Len ak je daná vôľa strán, môže byť daná právomoc
súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt
vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul.

31. Sudca pri preskúmaní veci zistil, že medzi oprávneným a povinným bola 14.2.2014 uzatvorená
zmluva o revolvingovom úvere č. 8500040930, ktorá je v súlade ustanovením § 52 Občianskeho
zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou a je na mieste aplikácia ustanovení § 53 až 54 Občianskeho
zákonníka (účinných v čase uzatvorenia zmluvy) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Súčasne bola medzi
oprávneným a povinným uzatvorená dňa 14.2.2014 aj rozhodcovská zmluva č. 8500040930. Obidve
zmluvy podpísal povinný dňa 10.2.2014 v Poprade a následne obidve zmluvy podpísal oprávnený dňa
14.2.2014 v Bratislave. Obidve zmluvy majú rovnaké číslo a to č. 8500040930. V danom prípade je
nepochybné, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere ako aj rozhodcovská zmluva sú formulárové
zmluvy, pričom rozhodcovská zmluva sa nachádza na samostatnej listine. V zmysle čl. 13 zmluvy o
revolvingovom úvere tieto tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z bodu 2.1 zmluvných dojednaní vyplýva,
že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa, pričom nadobúda
platnosť a účinnosť dňom podpisu (v tomto prípade) dlžníka a veriteľa. Z bodu 2.3 zmluvných dojednaní
súd ďalej zistil, že veriteľ poskytne dlžníkovi schválenú výšku úveru na účet dlžníka uvedený v zmluve
o revolvingovom úvere v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, pričom dlžník s poskytnutím úveru týmto
spôsobom súhlasí. Súd považuje za nesporné, že zmluva o revolvingovom úvere ako aj rozhodcovská
zmluva nadobudla účinnosť dňom podpisu zmluvnými stranami, t.j. dňa 14.2.2014 a že dlžník (povinný)
ju podpísal dňa 10.2.2014, t.j. pred tým ako ju podpísal veriteľ a zmluva nadobudla účinnosť (mali mu byť
poskytnuté finančné prostriedky). Rozhodcovská zmluva bola teda spotrebiteľovi predložená spolu so
zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv. „zníženej bdelosti spotrebiteľa“, keď jeho prvotným zámerom
bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných sporov.

32. Už vzhľadom na uvedené zistenia súdu, vyplývajúce z predložených listín, považoval súd za
preukázané a nesporné, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom úvere podpísal

povinný spolu ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov, označených jedným
číslom a podpísaných v jeden deň, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier samé
o sebe súdu nijako nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Súd preto dospel k
záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je uvedená ako samostatná rozhodcovská
zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter,
a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 OZ nemožno
považovať za individuálne dojednanú. Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené,
že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnuté
poučenie a možnosť na odstúpenie od zmluvy, nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z
listín, ktoré spotrebiteľovi boli na podpis predložené, keďže finančné prostriedky mali byť povinnému
poskytnuté v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, ktorá bola pod jedným číslom spísaná na dvoch
listoch papiera. Z okolností vyplývajúcich z predložených listín a to najmä s ohľadom na skutočnosť,
že zmluvy boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky, má súd práve naopak
za to, že podmienkou poskytnutia finančných prostriedkov bolo práve podpísanie obidvoch zmlúv a
možnosť podpísania iba jednej z nich, keď obidve majú rovnaké čísla, bola iba iluzórna. Za uvedených
okolností, naviac keď z rozhodcovského rozsudku vyplývalo, že rozhodcovské konanie sa konalo bez
účasti povinného ako spotrebiteľa, mal súd za to, že je potrebné a žiaduce a takýmto spôsobom, t.j.
preskúmaním súdu, vyvážiť postavenie dodávateľa a spotrebiteľa v spotrebiteľskom vzťahu, ak sa
tento vzťah dostal v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky do nerovnovážneho postavenia, resp.
ak sa spotrebiteľ v dôsledku nej ocitol v zjavne nevýhodnejšom postavení, ako keby tejto zmluvnej
podmienky nebolo. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvolá nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany
v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše
označený za fakticky nerovný a nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobým mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
55/2011 z 24.2.2011, konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu
súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6
ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života
bežných ľudí nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel,
ako to naznačuje oprávnený, súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide
o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky zmluvné podmienky.

33. Pokiaľ ide o individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy, súd uvádza, že zo skutočnosti, že
povinnému boli predložené obidve zmluvy ako vopred pripravené na predtlačenom formulári, je zrejmé,
že povinný nemal nijakú možnosť vpisovať do nich svoje prípadné pripomienky a akokoľvek meniť
obsah zmlúv, prípadne vpísať do rozhodcovskej zmluvy ním vybraný rozhodcovský súd alebo rozhodcu.
Rozsah možnosti upraviť zmluvu, obmedzený iba na osobné údaje, sumu úveru, dátum a podpis, nijako
nemožno považovať za individuálne dojednanú zmluvu, pokiaľ ide o ďalší obsah zmluvy. Z predložených
listín nevyplýva, že by si uzavretie zmluvy v takomto znení vymienil spotrebiteľ. Ak rozhodcovská zmluva
nebola individuálne dojednaná, potom takáto zmluva, síce sa nachádzajúca na samostatnom tlačive,
avšak pod rovnakým číslom tvoriaca jednu zmluvu so zmluvou o revolvingovom úvere, môže ľahko slúžiť
na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Súd nemal z predložených
listín preukázané, že povinný ako spotrebiteľ, aktívne jednal o spôsobe vyriešenia prípadných sporov
a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľal na vzniku zmluvy, a to práve z dôvodu,
že mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Formulárovosť zmluvy má súd preukázanú aj zo
svojej rozhodovacej činnosti, keď rovnaké zmluvy s rovnakými ustanoveniami a rovnakými vybratými
rozhodcovskými súdmi boli predkladané spotrebiteľom aj v iných súdom posudzovaných veciach.

34. Sudca preto konštatuje, že znenie rozhodcovskej zmluvy, vrátane spôsobu jej uzavretia, síce
neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákonné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). O obchádzanie zákona
ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak

svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
16/95 zo dňa 24.05.1995).

35. Súd sa ďalej zaoberal aj znením rozhodcovskej doložky a konštatuje, že z predmetnej rozhodcovskej
doložky síce vyplýva, že akékoľvek spory budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo
v rozhodcovskom konaní (následne sú uvedené štyri rozhodcovské súdy), výber medzi podaním žaloby
na všeobecný alebo rozhodcovský súd, je na žalobcovi. V prípade, ak sa žalobca rozhodne podať
žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov. Sudca konštatuje,
že predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva
na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak možnosť voľby je vždy na žalobcovi,
ktorým je takmer pravidelne dodávateľ (oprávnený) a predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje
spotrebiteľovi (povinnému) dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ podá
žalobu na rozhodcovskom súde. Možnosť voľby spotrebiteľa (povinného) je len iluzórna a to aj z toho
dôvodu že spotrebiteľ ani nemal možnosť zapracovať do rozhodcovskej zmluvy ním navrhnutého
rozhodcu alebo rozhodcovský súd. Výber rozhodcovského súdu mal preto reálne iba dodávateľ (vybrať
zo štyroch ním samým navrhnutých rozhodcovských súdov). Aj z tohto hľadiska možno uzavrieť,
že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodu pre dodávateľa
(oprávneného), pretože výber rozhodcov dodávateľom vo vopred pripravenej formulárovej zmluve
nedáva spotrebiteľovi možnosť jednať o obsahu zmluvy (vrátane rozhodcovskej doložky), iba ju ako
celok prijať alebo odmietnuť. Preto súd nemohol prisvedčiť ani obrane oprávneného, že pri výbere
riešenia sporov a rozhodcu, boli zmluvné strany rovnoprávne. Naopak, v danom prípade nijako nemožno
uvažovať o tom, že by rozhodcovská doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou.
Na uvedenom závere nič nemení ani poučenie spotrebiteľa o rozhodcovskom konaní tvoriace jeden
článok zmluvy a ani možnosť spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy nachádzajúca sa v ďalšom článku zmluvy.
Uvedené ustanovenia formulárovej zmluvy ako také nijako neznamenajú, že zmluva bola dojednaná
individuálne. Iba ťažko možno predpokladať, že by si rôzni spotrebitelia, ktorí sa navzájom nepoznajú,
všetci individuálne dojednali a vymienili na prejednanie sporov rovnaké rozhodcovské súdy.

36. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 371/2018
z 20.6.2018, ktorý rozhodujúc o sťažnostiach oprávneného v obdobných veciach uviedol, že: „S
prihliadnutím na citované časti napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že jeho
závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti.
Odôvodnenie každého z napadnutých uznesení dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to. akými
úvahami sa okresný súd spravoval pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie.
Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov, v tomto
prípade najmä § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa názoru ústavného súdu nemohol
neprípustným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 ústavy a základného práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (k tomu pozri aj uznesenia
ústavného súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp.. zn. IV. US 61/2011 z 3. marca 2011 a sp. zn. II. ÚS
302/2016 zo 7. apríla 2016).“

37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sudca dospel k záveru, že predmetnú rozhodcovskú
zmluvu posúdil vyšší súdny úradník správne ako celok za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy
v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), poukazujúc aj na
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú,
postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom
znení. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53
ods. 1 OZ, ktorý upravuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom ustanovenie
§ 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy
všeobecná definícia uvedená v ods. 1. V prípade ak je rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská
doložka, neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc,
vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský
rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

38. Exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc

na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné -
paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak,
akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku
(vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

39. V zmysle ust. § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

40. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré
im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.

41. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu
účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení
na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

42. V zmysle § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie
je účastníkom konania oprávnený.

43. Keďže exekučné konanie sa nachádza v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, t.j.
pred začatím exekúcie, keď iba oprávnený je účastníkom exekučného konania, oprávnenému nevznikol
nárok na náhradu trov konania. Výškou nároku sa preto súd už nezaoberal.

44. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 5. 4. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.