Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718201291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6718201291.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
P. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G., E. Q. I. č. XXX/X, zastúpeného JUDr. Borisom Čupkom,
advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, 9. mája č. 3454/22, proti žalovanému: M. O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom v V., č. XXX, zastúpenému JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom v Banskej
Bystrici, Československej armády č. 25, o zaplatenie 700,- €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č.k. 19C/19/2018-195 zo dňa 09.01.2019, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 650,-

€ (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.").

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 50,- € zastavil (prvý

výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 650,- €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 85,72 %, do 3
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán a skutkového stavu zisteného
vykonaným dokazovaním, podľa ktorého dňa 06.02.2017 uzatvoril žalovaný ako zamestnanec a
spoločnosť P. SK s.r.o. ako zamestnávateľ pracovnú zmluvu; žalovaný sa v roku 2017 ako zamestnanec

spoločnosti P. SK s.r.o. dopustil v Rakúsku viacerých dopravných priestupkov; dňa 01.04.2017 bol
žalovaný ako vodič nákladného motorového vozidla ev. č. G ktorého držiteľom bol jeho zamestnávateľ
spoločnosť P. SK s.r.o. zastavený v Rakúsku dopravnou hliadkou a boli mu odobraté osobné dokumenty
potrebnénavedeniepredmetnéhomotorovéhovozidlaabolvydanýzákazďalšiehovedeniamotorového
vozidla do uhradenia zábezpeky v sume 1.300,- €; žalovaný dňa 01.04.2017 informoval žalobcu o
uvedenej situácii so žiadosťou o úhradu predmetnej zábezpeky, nakoľko takou sumou nedisponoval;
žalobca dňa 01.04.2017 doniesol žalovanému finančné prostriedky v sume 1.300,- € a žalovaný dňa

02.04.2017 rakúskym úradom zaplatil zábezpeku v sume 1.300,- €; dňa 05.04.2017 v Nitre napísal
žalovaný prehlásenie s obsahom: ,,M. O. Týmto prehlasujem, že pokutu v Rakúsku zo dňa 1.4.2017 platil
konateľ firmy P. Z. 1.300 Euro. tisíctristo euro"; po znížení pokuty prostredníctvom povereného advokáta,
resp. poisťovne predstavovala výška pokuty sumu 650,- €; medzi žalobcom a žalovaným nedošlo kdohode o čase vrátenia finančných prostriedkov; listami zo dňa 18.09.2017 a zo dňa 25.10.2017 vyzval
žalobca žalovaného na vrátenie sumy 650,- €, na ktoré reagoval žalovaný listom zo dňa 09.11.2017;
súd prvej inštancie osobitne odôvodnil svoje skutkové zistenie, že sumu 1.300,- € uhradil príslušnému

rakúskemu úradu žalovaný, keď argumentoval, že „žalobca v žalobe tvrdil, že on ako fyzická osoba
P. Z. uhradil (zaplatil) v Rakúsku za žalovaného zábezpeku vo výške 1.300,- €; žalovaný na druhej
strane tvrdil, že predmetnú zábezpeku 1.300,- € nehradil žalobca ako fyzická osoba, ale túto zábezpeku
uhradila za žalovaného spoločnosť P. SK s.r.o.; súd však konštatuje, že skutkové tvrdenia žalobcu a ani
žalovaného v tejto časti nie sú pravdivé, pretože v priebehu pojednávania vyšlo najavo, že predmetnú

zábezpeku 1.300,- € uhradil rakúskym úradom sám žalovaný a teda zábezpeku 1.300,- € nehradila za
žalovaného tretia osoba (ani žalobca, ani spoločnosť P. SK s.r.o.); na pojednávaní dňa 07.12.2018 (a
rovnako v podaniach doručených súdu dňa 16.11.2018 a 17.12.2018) právna zástupkyňa žalovaného
uviedla, že žalobca pricestoval do Rakúska v noci 01.04.2017 za žalovaným a že žalovanému odovzdal
predmetné finančné prostriedky (bez toho aby mu uviedol, o koho finančné prostriedky sa jedná); tieto
skutkové tvrdenia žalovaného následne žalobca nepoprel; to, že zábezpeku zaplatil sám žalovaný

preukazujeajlistinnýdôkaz(Potvrdenieopredbežnomúkone/zabavenínazákladeZákonaosprávnych
trestných činoch 1991 - VStG v znení KFG (Zákona o motorových vozidlách) zo dňa 02.04.2017), z
ktorého vyplýva, že od žalovaného (a nie od spoločnosti P. SK s.r.o. alebo od žalobcu) bola vybratá
čiastka v sume 1.300,- €".

1.3 V rámci právneho posúdenia veci súd prvej inštancie konštatoval, že spornými medzi stranami
zostali otázky (1) kto za žalovaného v Rakúsku uhradil zábezpeku v sume 1.300,- €, t.j. či to bol alebo
nebol žalobca ako fyzická osobu alebo či žalobca konal v mene spoločnosti P. SK s.r.o. a teda či
platiteľom pokuty za žalovaného bola alebo nebola spoločnosť P. SK s.r.o., (2) v nadväznosti na vyššie
uvedené, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby a (3) či si mala predmetný nárok

uplatňovať spoločnosť P. SK s.r.o. ako pracovnoprávny nárok na náhradu škody voči žalovanému ako
zamestnancovi. Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie na strane žalovaného
nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454 Občianskeho zákonníka (bezdôvodne sa
obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám) ako to uviedol v žalobe žalobca, nakoľko
žalovaný povinnosť na plnenie (zložiť zábezpeku 1.300,- €), ktorú mal na základe rozhodnutia rakúskych

úradov, splnil sám, preto v prejednávanom spore nešlo o prípad, že by za žalovaného plnil jeho veriteľovi
žalobca alebo spoločnosť P. SK s.r.o. a preto aplikácia ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka
neprichádzala do úvahy; na druhej strane však dospel súd prvej inštancie k záveru, že „finančnou
hotovosťou 1.300,- € na zaplatenie zábezpeky žalovaný nedisponoval a tieto finančné prostriedky mu
v noci 01.04.2017 doniesol a odovzdal žalobca a následne ich žalovaný použil na splnenie svojej

povinnosti zložiť zábezpeku rakúskym úradom; pokiaľ ide o faktické odovzdanie finančnej hotovosti
žalobcom žalovanému, je zrejmé, že žalobca ani spoločnosť P. SK s.r.o. nemali žiadnu právnu povinnosť
tietofinančnéprostriedkyžalovanémuodovzdať; žalovanýsatotižpreukázateľnéanepochybnedopustil
v Rakúsku viacerých priestupkov na úseku cestnej dopravy a na základe toho rakúske úrady jemu
ako fyzickej osobe (a nie spoločnosti P. SK s.r.o. alebo žalobcovi) uložili povinnosť zložiť zábezpeku

1.300,- €; odovzdaním finančnej hotovosti 1.300,- € žalovanému (aj keď priamo na účel zaplatenia
zábezpeky) tak na strane žalovaného došlo v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu) k bezdôvodnému obohateniu"; súd prvej inštancie
ďalej hodnotil, že „aj keď žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa finančné prostriedky zaviazal vrátiť,
z listinného dôkazu, t.j. prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017 explicitne takýto záväzok vrátiť

finančné prostriedky nevyplýva; samotné odovzdanie finančných prostriedkov nie je možné v zmysle
§ 657 Občianskeho zákonníka a § 628 Občianskeho zákonníka považovať ani za pôžičku, ani za
dar, nakoľko na to chýba náležitý prejav vôle prostriedky požičať alebo darovať; preto mohlo ísť len o
bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že sa majetok
žalovaného zväčšil o 1.300,- € a následne sa neznížil o to, čo by inak mal žalovaný zaplatiť zo svojho

(zábezpeka v sume 1.300,- €)"; zo skutočnosti, že „v noci dňa 01.04.2017 došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu v sume 1.300,- €" vyvodil súd prvej inštancie pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného v spore; následne súd prvej inštancie na základe výslovnej námietky žalovaného skúmal
existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore a dospel k záveru o jej danosti, pretože na jeho
úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil s odôvodnením, že „aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal za

preukázanú, nakoľko to bol žalobca, ktorý dňa 01.04.2017 vycestoval za žalovaným a odovzdal mu
finančnú hotovosť v sume 1.300,- €; žalovaný sám uviedol, že mu žalobca neuviedol, komu finančné
prostriedky v sume 1.300,- € patria; to však podľa názoru súdu ale neznamená, že nešlo o peniaze
samotného žalobcu; dňa 05.04.2017 napísal a podpísal žalovaný prehlásenie, v ktorom uviedol, žepokutu 1.300,- € v Rakúsku hradil konateľ firmy P. Z.; z tohto prehlásenia žalovaný usudzuje, že
pokutu hradil žalobca ako konateľ v mene, resp. za spoločnosť P. SK s.r.o.; podľa názoru súdu zo
znenia predmetného prehlásenia nie je možné vyvodiť záver o tom, že peňažné prostriedky poskytla

žalovanému spoločnosť P. SK s.r.o., nakoľko nič nebránilo tomu, aby v takom prípade bolo v prehlásení
priamo uvedené, že pokutu hradila spoločnosť P. SK s.r.o. (v zastúpení konateľom); identifikácia platiteľa
pokuty ako P. Z., konateľ firmy (pozn. súdu neuvedenej akej firmy) neznamená, že pokutu mala hradiť
spoločnosť P. SK s.r.o.; dodatok „konateľ firmy" môže napr. slúžiť na bližšiu identifikáciu P. Z., ktorý v
prehlásení inými identifikačnými údajmi (napr. dátum narodenia, bydlisko) nebol označený; keďže však

v spore nebolo sporné, ktorý P. Z. za žalovaným 01.04.2017 vycestoval do Rakúska a teda ktorý P.
Z. odovzdal žalovanému 1.300,- €, súd nemal pochybnosť o tom, že 1.300,- € odovzdal žalovanému
žalobca"; pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v spore nepreukázal, že sumu 1.300,- € vlastnil, súd
prvej inštancie považoval túto obranu žalovaného za účelovú s odôvodnením, že „suma 1.300,- €
nepredstavuje tak veľký objem finančných prostriedkov, aby nimi žalobca nemohol (či už doma, alebo
aj na pracovisku) disponovať; žalobca uviedol, že žalovanú pohľadávku neeviduje spoločnosť P. SK

s.r.o. v účtovníctve, čo žalovaný nepovažoval za relevantný dôkaz; súd je však toho názoru, že keby
predmetné finančné prostriedky poskytla žalovanému spoločnosť P. SK s.r.o., musela by to aj účtovne
zaznamenať; žalovaný ďalej navrhol vykonať dokazovanie výpismi z bankového účtu spoločnosti P. SK
s.r.o., ktoré dokazovanie súd aj vykonal, avšak žalovaný nemal za potrebu sa k tomuto dokazovaniu ani
len vyjadriť; z týchto výpisov navyše nevyplýva, že by pred odovzdaním hotovosti 1.300,- € žalovanému

boli z prostriedkov spoločnosti P. SK s.r.o. vybraté takéto finančné prostriedky a nevyplýva ani (po
ponížení pokuty na 650,- €), že by boli na účet spoločnosti vrátené finančné prostriedky v sume 580,- €,
resp. 70,- €; naopak z listinných dôkazov vyplynulo, že poisťovňa poukázala vrátené časti z preddavku
(celkom 650,- €) na súkromný účet žalobcu, čo svedčí taktiež o tom, že predmetné finančné prostriedky
žalovanému neposkytla spoločnosť P. SK s.r.o., ale žalobca"; nakoľko k bezdôvodnému obohateniu na

strane žalovaného došlo už dňa 01.04.2017 faktickým odovzdaním finančných prostriedkov zo strany
žalobcu, t.j. pred zaplatením zábezpeky žalovaným dňa 02.04.2017, bolo z hľadiska prejednávaného
sporu bez právneho významu, „či a ako spoločnosť P. SK s.r.o. následne uplatňovala nárok z poistnej
udalosti, či poisťovňa, resp. právny zástupca zle právne posúdili udalosť ako poistnú udalosť, či mohlo
dôjsť k podvodnému konaniu a podobne, pretože bezdôvodné obohatenie nastalo už dňa 01.04.2017,

keď žalovaný od žalobcu prijal sumu 1.300,- €"; súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s obranou
žalovaného, že sporný nárok mal byť správne uplatnený spoločnosťou P. SK s.r.o. ako pracovnoprávny
nárok na náhradu škody voči žalovanému s odôvodnením, že „v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce
by totiž žalovaný svojim zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s tým musel spoločnosti P. SK s.r.o. ako svojmu zamestnávateľovi spôsobiť škodu; (...) v

prípade žalovanej sumy 650,- € k vzniku škody spoločnosti P. SK s.r.o. nedošlo, nakoľko povinnosť zložiť
zábezpeku(1.300,-€)anipokutu(XXX,-€)nevzniklaspoločnostiP.SKs.r.o.,alenazákladeindividuálnej
subjektívnej zodpovednosti žalovanému ako vodičovi vozidla; (...) je teda zrejmé, že povinnosť uhradiť
zábezpeku (1.300,- €) ani pokutu (650,- €) nemala spoločnosť P. SK s.r.o. a teda jej ani nemohla
v tejto súvislosti vzniknúť škoda a preto nemôže ísť o pracovnoprávny nárok tejto spoločnosti voči

žalovanému na náhradu škody; bolo by veľmi nelogické, aby žalobca ako konateľ spoločnosti P. SK
s.r.o., keď už sa dňa 02.04.2017 nachádzal so žalovaným v Rakúsku, neuhradil zábezpeku X.XXX,-
€ za spoločnosť P. SK s.r.o. sám ako jej štatutár, ale aby tieto finančné prostriedky odovzdal tretej
osobe (v danom prípade žalovanému), aby túto povinnosť za spoločnosť P. SK s.r.o. splnil žalovaný,
ktorý za spoločnosť P. SK s.r.o. oprávnený konať nebol"; nakoniec súd prvej inštancie dospel k záveru,

že „argumentácia a procesná obrana žalovaného v priebehu sporu, ako aj z obdobia pred sporom,
nenasvedčujú poctivému úmyslu žalovaného vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu boli nepochybne
poskytnuté na účel riešenia jeho situácie v dôsledku jeho protiprávneho konania v Rakúsku; z listu
žalovaného zo dňa 09.11.2017, ktorým reagoval na výzvu poisťovne na zaplatenie dlžnej sumy vyplýva,
že si nie vôbec je vedomý svojho zavinenia v Rakúsku; v priebehu sporu žalovaný už svoje protiprávne

konanie v Rakúsku nepopieral, ale namietol, že ide o jeho zodpovednosť ako zamestnanca za škodu
zamestnávateľovi spoločnosti P. SK s.r.o., prípadne namietal osobu, ktorá za neho pokutu (zábezpeku)
platila (hoci ju zaplatil on sám) a to napriek tomu, že neskôr sám uviedol, že žalobca mu neuviedol o
koho finančné prostriedky sa jedná, keď mu ich odovzdával; k dôkazom, ktoré sám žalovaný navrhol
vykonať (výpisy z bankového účtu spoločnosti P. SK s.r.o.) sa žalovaný ani nemal potrebu nevyjadriť;

pokiaľ by mal žalovaný poctivý úmysel vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a mal by pochybnosti,
kto ich poskytol, mohol postupovať v zmysle § 568 Občianskeho zákonníka (zloženie do notárskej
úschovy); takýmto spôsobom však žalovaný nepostupoval; navyše žalobca a štatutár spoločnosti P. SK
s.r.o. je jedna a tá istá fyzická osoba, ktorá musí najlepšie vedieť, či predmetné finančné prostriedkyv sume 1.300,- € patrili spoločnosti alebo išlo o súkromné prostriedky žalobcu; žalobca ako štatutár
spoločnosti P. SK s.r.o. je takisto zodpovedný za správne vedenie účtovníctva tejto spoločnosti a preto
súd nemal pochybnosť o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanému

dňa 01.04.2017 boli súkromnými prostriedkami (majetkom) žalobcu"; súd prvej inštancie vychádzal
zo zistenia, že žalovaná pohľadávka bola v čase rozhodnutia súdu splatná na základe výzvy žalobcu
(§ 563 Občianskeho zákonníka); na základe uvedeného súd žalobe žalobcu (okrem zaplatenia sumy
50,- €, v ktorej časti vzal žalobca žalobu späť) vyhovel s poukazom na ustanovenie § 451, § 456 a
§ 458 Občianskeho zákonníka a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 650,- €, ktorá

predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného pretože o túto sumu sa majetok žalovaného
nezmenšil napriek tomu, že sa mal zmenšiť, pričom túto sumu poskytol žalovanému (na splnenie jeho
povinnosti) žalobca.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 35 ods. 2 a 3, § 420 ods. 1, § 451 ods.
1 a 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1, § 488, § 491 ods. 2, § 563, § 568, § 628 ods. 1, § 657 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 179 ods. 1, § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 85,72 % ako rozdiel medzi úspechom žalobcu (92,86 %) a úspechom žalovaného (7,14 %).

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.

2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
včas odvolanie zo dňa 14.02.2019 (č.l. 210-212 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie podľa obsahu
odvolania (124 ods. 1 C.s.p.) napadol v rozsahu výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok). Vyjadril názor,

že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

2.1.1 Poukázal na to že žalobca uplatňovaný nárok odôvodnil tak, že žalovaný sa viacnásobným
protiprávnym konaním v roku 2017 v Rakúsku dopustil dopravných priestupkov, za ktoré mu boli udelené
pokuty a vyrubený správny poplatok príslušným úradom K. an V. L.; dňa 01.04.2017 bol žalovaný ako

vodič nákladného motorového vozidla ev. č. G. XXX I. zastavený dopravnou hliadkou, následne mu boli
odobraté osobné dokumenty potrebné pre vedenie motorového vozidla a bol mu vydaný zákaz ďalšieho
vedenia motorového vozidla do uhradenia zábezpeky v sume 1.300,- €; o tejto situácii bezodkladne
telefonicky žalovaný ako zamestnanec informoval svojho zamestnávateľa, t.j. žalobcu ako konateľa
obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o.; keďže žalovaný nemal u seba hotovosť v sume 1.300,- €, riešil

danú situáciu so štatutárnym zástupcom svojho zamestnávateľa, ktorý za ním do Rakúska prišiel a
osobne mu odovzdal požadovanú sumu; nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v žalobe, že zábezpeku uhradil
žalobca spolu so žalovaným, nakoľko z listinných dôkazov vyplynulo, že zábezpeku odovzdal osobne
iba žalovaný, na základe čoho konateľ spoločnosti trval na tom, aby mu žalovaný podpísal prehlásenie,
že zábezpeku za neho uhradil konateľ spoločnosti P. Z.; zdôraznil, že zo žiadneho listinného dôkazu, že

by zábezpeku uhradil P. Z. ako fyzická osoba, keď túto skutočnosť pred súdom tvrdil iba právny zástupca
žalobcu, pričom ako argument uvádzal, že žalobca vo svojom účtovníctve neeviduje sumu 1.300,- € z
čoho vyvodil záver, že finančné prostriedky patrili žalobcovi ako fyzickej osobe.

2.1.2 Vyjadril názor, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby v prejednávanom

spore; na zdôraznenie správnosti svojej úvahy o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol,
že v prejednávanom spore mal byť aktívne vecne legitimovaný zamestnávateľ žalovaného, t.j. firma
P. SK s.r.o. a nie žalobca; v tomto smere argumentoval, že sa v rámci plnenia svojich pracovných
povinností dopustil protiprávneho konania, t.j. nedodržania povinných prestávok počas jazdy, ktoré musí
vodič kamiónovej dopravy prísne sledovať; zákaz vedenia motorového vozidla sa vzťahoval na nákladné

motorové vozidlo patriace spoločnosti P. SK s.r.o., ktorej bol zamestnancom; bezodkladne po tom, ako
došlo k tejto skutočnosti, informoval o tomto probléme svojho zamestnávateľa, kde žalobca pôsobí ako
jediný konateľ spoločnosti; podstatnou okolnosťou je aj to, že ak by bolo pravdou, čo tvrdí žalobca,
že uhrádzal finančné prostriedky ako fyzická osoba, potom nie je celkom jasné a zrozumiteľné, prečo
žalobca ako konateľ firmy P. SK s.r.o. (zamestnávateľa žalovaného) uložil žalovanému napísať dňa

„05.04.2018" (zrejme správne dňa 05.04.2017 - poznámka odvolacieho súdu) prehlásenie o tom, že
pokutu v Rakúsku platil konateľ firmy P. Z. v sume 1.300,- €; ak si bol žalobca vedomý toho, že pokutu
za žalovaného platil ako fyzická osoba, práve toto skutkové tvrdenie malo byť uvedené v predmetnom
prehlásení.2.1.3 Za rozhodujúce v tomto spore považoval aj to, že konateľ spoločnosti P. SK s.r.o. titulom
vrátenia finančnej zábezpeky splnomocnil na vymáhanie tejto sumy od žalovaného poisťovňu právnej

ochrany, ktorá reálne niekoľkými výzvami adresovanými žalovanému uplatnila vrátenie sumy 700,- €; v
jednotlivých písomných výzvach je pritom uvedené, že poisťovňa zastupujúca spoločnosť P. SK s.r.o.
žiadala od žalovaného vrátiť sumu 700,- € na účet poisťovne, preto ani z týchto listinných dôkazov nie
je možné vyvodiť záver, či finančnú zábezpeku uhradil žalobca ako fyzická osoba; vyjadril názor, že
vyššia je pravdepodobnosť jeho tvrdenia, že finančnú zábezpeku uhradila spoločnosť P. SK s.r.o., keďže

žalovaný bol vyzvaný na vrátenie sumy 700,- € pre túto spoločnosť ako svojho zamestnávateľa panie
pre fyzickú osobu P. Z.; zdôraznil, že nikto iný okrem žalobcu v tejto veci nekonal, iba žalobca riešil danú
vec ohľadom poskytnutia finančnej zábezpeky, iba žalobca z vlastného podnetu požiadal žalovaného
o spísanie prehlásenia o tom, že zábezpeku uhrádzal konateľ spoločnosti, pričom nie je sporné, že
žalovaný bol v pracovnoprávnom vzťahu k spoločnosti P. SK s.r.o. a žalobca je jediným spoločníkom a
jediným konateľom jedinej spoločnosti P. SK s.r.o., ďalej iba žalobca požiadal poisťovňu o vymáhanie

nároku titulom zaplatenia sumy 700,- €; zostáva posúdiť, prečo po celú dobu mimosúdneho riešenia
veci uvádzal žalobca ako osobu oprávnenú na prijatie sumy 700,- € od žalovaného spoločnosť P. SK
s.r.o. a následne v súdnom spore to už mal byť žalobca ako fyzická osoba, pričom túto skutočnosť
odvodzoval na základe toho, že finančná zábezpeka bola vrátená na súkromný účet žalobcu, ktorý účet
uviedol poisťovni žalobca a to napriek tomu, že poisťovňa zastupovala spoločnosť P. SK s.r.o., pričom

nebolo povinnosťou poisťovne zisťovať, koho je účet, na ktorý vracia sumu vymáhanú titulom vrátenia
finančnej zábezpeky; nesporné je, že poisťovňa zastupovala spoločnosť P. SK s.r.o. a nie žalobcu; z
písomnej korešpondencie medzi poisťovňou a žalovaným je nesporné, že poisťovňa v rámci riešenia
poistnej udalosti vedenej pod č. XX/XXXX/XX prostredníctvom povereného advokáta znížila pokutu na
sumu 650,- € a následne v zastúpení spoločnosti P. SK s.r.o. vymáhala túto sumu od žalovaného ako

náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého medzi spoločnosťou P. SK s.r.o. a žalovaným;
zo skutkových okolností uvádzaných uvedenej korešpondencii je evidentné, že poisťovňa požiadala
o vrátenie rozdielu uloženej pokuty a zaplatenej finančnej zábezpeky najprv na účet poisťovne, ktorá
následne previedla túto platbu na účet uvedený žalobcom, pričom poisťovňa nemohla vedieť, že plní
na súkromný účet žalobcu, hoci správne mala byť platba prevedená na účet obchodnej spoločnosti P.

SK s.r.o. nakoľko poisťovňa zastupovala túto spoločnosť a nie žalobcu ako fyzickú osobu; z písomnej
korešpondencie medzi poisťovňou a žalovaným tiež vyplýva, že za žalovaného uhradila uvedené pokuty
spoločnosť P. SK s.r.o. ako aj to, že za žalovaného zložila zábezpeku v sume 1.300,- € spoločnosť P.
SK s.r.o.; na základe uvedeného vyjadril nesúhlas s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, ktorý
pred súdom prvej inštancie zdôvodňoval, že rozhodujúce nemôže byť to, ako predmetnú vec posúdila

poisťovňa pri vymáhaní pohľadávky žalovaného, ani to, ako túto vec vnímal a pochopil žalovaný vo
svojom písomnom prehlásení, v ktorom uznal plnenie za jeho osobu konateľom spoločnosti P. SK s.r.o.;
zdôraznil, že ak by bola pravda, že finančnú zábezpeku uhradil žalobca a nie spoločnosť P. SK s.r.o.,
potom by táto spoločnosť nesplnomocnila na zastupovanie v tejto veci poisťovňu, ale uvedený nárok by
si od žalovaného vymáhal žalobca ako fyzická osoba; preto namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,

pretožeskutkovéokolnostinasvedčovalitomu,žezábezpekuvsume1.300,-€uhradilaspoločnosťP.SK
s.r.o. za žalovaného žalobca podľa jeho názoru nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že finančnú
zábezpeku uhradil zo svojich finančných prostriedkov; zdôraznil aj skutočnosť, že nakoľko spoločnosť P.
SK s.r.o. riešila danú vec ako škodovú udalosť v rámci poistnej udalosti evidovanej pod č. XXXX/XXXX/
XX, nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že spoločnosti P. SK s.r.o. nevznikla žiadna škoda vzhľadom

na vykonané šetrenie poistnej udalosti.

2.1.4 Nestotožnil sa ani s odôvodnením súdu prvej inštancie, kde tento konštatoval, že žalobca a štatutár
spoločnostiP.SKs.r.o.jejednaatáistáfyzickáosoba,ktorámusínajlepšievedieť,čipredmetnéfinančné
prostriedky v sume 1.300,- € patrili spoločnosti alebo išlo o súkromné prostriedky žalobcu, pretože práve

k tomuto smerovala jeho argumentácia pred súdom prvej inštancie, keď poukazoval na to, že v čase pred
podaním žaloby vystupoval žalobca ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o., keď žiadal od žalovaného, aby
podpísal prehlásenie, že zábezpeku uhradil konateľ firmy, následne si spoločnosť P. SK s.r.o. uplatnila
nárok v rámci šetrenia škodovej udalosti, spoločnosť P. SK s.r.o. splnomocnila poisťovňu na vymáhanie
sumy 650,- € od žalovaného, preto je pre neho nelogické následné konanie žalobcu, ktorý podal žalobu

ako fyzická osoba aj napriek tomu, že až do času podania žaloby vystupoval po celý čas ako konateľ
spoločnosti P. SK s.r.o.; ak teda žalobca je jedinou osobou, ktorá musí vedieť, koho finančné prostriedky
použil, potom tomu malo zodpovedať aj jeho konanie a pri vymáhaní uvedeného nároku mal vystupovať
ako fyzická osoba P. Z. a nie ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o.2.1.5 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, keď žalobca v spore nepreukázal, že za žalovaného plnil finančnú zábezpeku v
sume 1.300,- € a preto nie je oprávnený na uplatnenie nároku v prejednávanom spore.

2.2Žalobcavovyjadrenízodňa04.03.2019(č.l.228-229spisu)kodvolaniužalovanéhoprostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi

v podanom odvolaní a považuje ich za nesprávne, tendenčné a zavádzajúce; súd prvej inštancie vo
veci riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozsudku aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil; nakoľko v podanom odvolaní sa žalovaný obmedzil na
námietku nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby, vyjadrí sa len k podstatným

okolnostiampreukázanýmpredsúdomprvejinštancie,nazákladektorýchpovažujenapadnutýrozsudok
za správny a odôvodnený; poukázal na to, že žalovaný uvádza, že nepredložil žiadny listinný dôkaz o
úhrade pokuty za žalovaného P. Z. ako fyzickou osobou, následne však paradoxne poukazuje na to,
že mu mal ako konateľ spoločnosti „uložiť" (pravdepodobne povinnosť) napísať čestné prehlásenie, v
ktorom prehlasuje úhradu pokuty konateľom P. Z. za žalovaného; z uvedeného je zrejmé, že žalovaný

ignoruje vlastnoručný prejav vôle, ktorý jednak potvrdzuje úhradu pokuty za žalovaného, ako aj to,
kto túto úhradu vykonal; vyjadril názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil tento listinný dôkaz
rešpektujúc prejav vôle žalovaného a jeho obsahovú stránku; vychádzajúc z obsahu tohto prejavu
vôle možnosť s istotou povedať len to, že došlo k úhrade pokuty za žalovaného túto pokutu zaplatila
fyzická osoba - žalobca; odmietol zľahčovanie dôkaznej váhy tohto prejavu vôle zo strany žalovaného

a predkladanie súdu jeho vlastných domnienok, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní;
obranu žalovaného považoval v tomto smere za účelovú, pričom náhodnosť obrany žalovaného je
charakteristická celé konanie pred súdom prvej inštancie, no ani jedno z tvrdení sa mu v konaní
nepodarilo preukázať; nezanedbateľnú časť podaného odvolania venuje žalovaný skutočnosti, ako bola
predmetná pohľadávka uplatnená pred podaním žalobného návrhu, keď v tomto smere akoby žalovaný

povyšoval právne posúdenie nahlásenej poistnej udalosti a jej vybavenie poisťovňou nad skutkový stav
veci a tomu zodpovedajúce právne posúdenie v zmysle príslušných právnych predpisov; zdôraznil, že
nemôže byť na jeho ujmu v konaní, že jeho poisťovňa nahlásenú poistnú udalosť nesprávne právne
posúdila ako pracovnoprávny spor a uplatnila jeho pohľadávku ako škodu obchodnej spoločnosti P.
SK s.r.o., ktorej je konateľom; aj s touto skutočnosťou sa však súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku náležite vysporiadal; na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol jeho potvrdenie.

2.3 Žalovaný v replike zo dňa 30.03.2019 (č.l. 238 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
uviedol, že naďalej zastáva názor, že v tomto spore nie je na podanie žaloby aktívne vecne legitimovaný

P. Z. ako fyzická osoba a to s prihliadnutím na doposiaľ preukázané skutkové okolnosti, z ktorých
vyplýva záver, že predmetný nárok si mala uplatniť spoločnosť P. SK s.r.o. a nie P. Z. ako fyzická
osoba; úplným vyhodnotením všetkých doteraz produkovaných dôkazov je možné konštatovať, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, ktoré reálne uhradil pokutu za žalovaného a teda kto
je nositeľom hmotnoprávneho nároku v prejednávanom spore, podľa jeho názoru jednotlivé listinné

dôkazy nasvedčujú tomu, že pokutu hradila spoločnosť P. SK s.r.o. a nie žalobca ako fyzická osoba;
vyjadril názor, že jednoznačný dôkaz o tom, kto pokutu zaplatil v tomto konaní produkovaný nebol;
poukázal najmä na to, že ak by pokutu uhrádzal P. Z. ako fyzická osoba, potom by spoločnosť P.
SK s.r.o. nemohla splnomocniť poisťovňu na vymáhanie predmetnej pokuty ak za žalovaného táto
spoločnosť nič neuhrádzala a ako tvrdí žalobca nemá s týmto nárokom nič spoločné; vyjadril názor, že

naďalej zostáva otázne, kto je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore; argumentoval, že dôkazom pre
posúdenie aktívnej vecnej legitimácie nemôže byť tvrdenie žalobcu, že spoločnosť P. SK s.r.o. nevedie
vo svojom účtovníctve pohľadávku v súvislosti s úhradou pokuty za žalovaného, t.j. sumu 1.300,- € a
rovnako nemôže byť relevantným dôkazom ani to, žalobca ako fyzická osoba prijal na svoj súkromný
účet vrátenie finančnej zábezpeky v sume 580,- € a správny poplatok v sume 70,- €, ak na základe

splnomocnenia spoločnosti P. SK s.r.o. mala byť vymáhaná suma vrátená najprv na účet poisťovne
a následne poisťovňa mala uhradiť vymáhanú sumu splnomocniteľovi, ktorým bola spoločnosť P. SK
s.r.o.; skutočnosť, že poisťovni uviedol konateľ spoločnosti P. Z. svoj súkromný účet ešte nenasvedčuje
tomu, že pokutu uhradil za žalovaného žalobca ako fyzická osoba; ako dôkaz nemôže slúžiť ani to, žežalobca P. Z. osobne odovzdal žalovanému do jeho rúk sumu 1.300,- € za účelom úhrady zábezpeky,
nakoľko tak mohol konať aj ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o.; na záver vyjadril neporozumenie nad
tvrdením žalobcu o tom, že ignoruje svoj vlastnoručný prejavu vôle o tom, že za neho úhradu pokuty

vykonal P. Z. ako konateľ spoločnosti, pretože pred súdom prvej inštancie ani raz nepoprel, že mu do
Rakúska prišiel odovzdať finančné prostriedky P. Z., s ktorým uvedenú situáciu riešil ako so svojím
zamestnávateľom a od samého začiatku to vnímal tak, že P. Z. konal v mene spoločnosti ako jeho
zamestnávateľ;zdôraznil,žeakpokutuuhradilP.Z.akofyzickáosoba,právevtomtočestnomprehlásení
mal byť jednoznačne tento údaj zaznamenaný, pretože v tomto znení je čestné prehlásenie zmätočné

a vzbudzujúce pochybnosti o tom, kto reálne uhrádzal pokutu za žalovaného.

2.4 Repliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk
dňa 04.04.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 247 spisu) na vedomie; žalobca sa k replike
žalovaného nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 650,- € (druhý výrok) podľa
§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto

smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na
odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§

379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.4.2 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom

súdu prvej inštancie, že podľa výsledkov dokazovania sumu 1.300,- € na účely úhrady zábezpeky
poskytol žalovanému žalobca ako fyzická osoba zo svojich vlastných finančných prostriedkov (zo svojho
majetku), preto nevrátená časť tejto sumy (650,- €) predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného ako plnenie bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka); z dokazovania
nepochybne vyplynulo, že povinnosť uhradiť uvedenú zábezpeku bola uložená výlučne žalovanému

ako následok porušenia príslušných predpisov v Rakúsku z jeho strany; ani podľa odvolacieho súdu
nie je právne významné, že porušenia predpisov sa žalovaný dopustil v čase, keď plnil pracovné
povinnosti pre svojho zamestnávateľa obchodnú spoločnosť P. SK s.r.o., pretože porušenie príslušných
predpisov nemá súvis s plnením pracovných povinností žalovaného (z tohto dôvodu nemohlo ísť vovzťahu k nároku na vrátenie sumy 650,- € medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. o
pracovnoprávny vzťah, pretože v tomto smere nebol žalovaný so svojim zamestnávateľom P. SK s.r.o.
v žiadnom právnom vzťahu); osobitne považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zložiť

zábezpeku v sume 1.300,- € bola podľa výsledkov dokazovania uložená výlučne žalovanému, pretože
jeho zamestnávateľ P. SK s.r.o. nemal v tomto smere žiadnu povinnosť plniť; súd prvej inštancie sa
správne zaoberal aj existenciou a významom prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017; v prehlásení
zo dňa 05.04.2017 vyhotovenom žalovaným nie je uvedené, že sumu 1.300,- € platil žalobca ako
konateľ spoločnosti P. SK s.r.o. (t.j. v jej mene), ale že sumu 1.300,- € platil žalobca, ktorý je konateľom

spoločnosti (t.j. išlo len o presnejšie označenie, resp. identifikáciu osoby); súd prvej inštancie sa
riadne vysporiadal aj so skutočnosťou, že zábezpeku v sume 1.300,- € zaplatil príslušnému orgánu
v Rakúsku priamo žalovaný (žalovaný v odvolaní opakoval nesprávne tvrdenie, že zábezpeku hradil
žalobca, ktorý však podľa výsledkov dokazovania a nesporných skutkových tvrdení na tento účel len
poskytol žalovanému svoje finančné prostriedky); bez významu tu nie je ani skutočnosť, že prehlásenie
vlastnoručne napísal žalovaný, pričom dokazovaním nebolo potvrdené tvrdenie žalovaného, že text

prehlásenia diktoval žalovanému žalobca a dokonca ani v odvolaní uvedené nové skutkové tvrdenie,
že povinnosť vyhotoviť prehlásenie zo dňa 05.04.2017 uložil žalovanému žalobca ako zamestnávateľ
(v tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že išlo o nové skutkové tvrdenie prednesené oneskorene
po zákonnej koncentrácii konania (§ 154 C.s.p.), pričom na tento postup neboli splnené procesné
podmienky (§ 366 C.s.p.), preto sa dôvodnosťou tohto skutkového tvrdenia odvolací súd ani nemohol

zaoberať okrem konštatovania, že takýto záver z dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplýva).

4.4.3 Žalovaný v podanom odvolaní podrobne argumentoval v prospech názoru o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v spore, keď v tomto smere predovšetkým poukazoval na skutočnosť, že
žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o. splnomocnil na vymáhanie škody od žalovaného

poisťovňu, ktorá vo výzvach na plnenie tvrdila, že predmetnú zábezpeku v sume 1.300,- € zložila za
žalovaného spoločnosť P. SK s.r.o. ako jeho vtedajší zamestnávateľ, ktorá je preto podľa žalovaného
jediná oprávnená (aktívne vecne legitimovaná) domáhať sa nevrátenej časti zábezpeky v sume 650,- €;
súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uvedená skutočnosť
(splnomocnenie poisťovne udelené obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. a obsah výziev poisťovne na

plnenie) nie je v rozpore so záverom, že sumu 1.300,- € poskytol žalovanému žalobca ako fyzická
osoba s dosahom na jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore; odvolací súd dospel preskúmaním veci k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal vyhodnotenie jednotlivých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach (§ 191 ods. 1 C.s.p.) za účelom ustálenia skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom
pre rozhodnutie; vo všeobecnosti považuje odvolací súd za potrebné najskôr uviesť, že podstatou

zistenia skutkového stavu veci je úsudok súdu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností
sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými z jednotlivých
vykonaných dôkazov; zákon nepredpisuje (a ani dobre nemôže) predpisovať pravidlá, z ktorých by
malo vychádzať samotné hodnotenie jednotlivých dôkazov ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti; je
tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak

čiastkové, jednak komplexné závery súdu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov,
ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré stranami tvrdené skutočnosti má súd preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav; základom hodnotiaceho postupu konajúceho sudcu by okrem
ľudskýchaodbornýchskúsenostímalibyťpravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedo
základných logických zásad; ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával

rovnaký význam použitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá stanovuje, že v tom istom čase a za
týchistýchpodmienoknemôžesúčasneplatiťnejakétvrdenieajehoprotiklad,zásaduvylúčeniatretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené; vierohodnosť určitého poznatku
získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či

nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami
získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov; v prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti
poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva;
výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať

skutkové tvrdenia; hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie do záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení
nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu,
ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná; zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že
na nesprávne hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal;ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedápravidlámlogickéhomysleniaalebožesúdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézdokazovania
nevyplynuli alebo opomenul vziať do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli počas konaní najavo),

potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými zisteniami, t.j. napr. namietať, že súd mal uveriť
inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý alebo že z vykonaných dôkazov
vyplýva iné skutkové zistenie a podobne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4MCdo/14/2011 zo dňa 25.05.2012); vzhľadom na uvedené bolo aj podľa odvolacieho súdu
potrebné pri rozhodovaní zohľadniť závery vykonaného dokazovania, podľa ktorých bolo preukázané, že

v rozhodnom období nebol uskutočnený výber sumy 1.300,- € s účtu spoločnosti P. SK s.r.o., spoločnosť
P. SK s.r.o. neeviduje v účtovníctve žiadny záväzok voči žalovanému z titulu úhrady zábezpeky v
sume 1.300,- €, z prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017 vyplýva, že finančné prostriedky v sume
1.300,- € na úhradu zábezpeky poskytol žalobca (špecifikovaný ako konateľ firmy) a časť vrátenej
zábezpeky bola vyplatená na súkromný účet žalobcu; ako konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku „vzhľadom na skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo ešte pred

zaplatením zábezpeky žalovaným dňa 02.04.2017 rakúskym úradom, a to už dňa 01.04.2017 faktickým
odovzdaním finančných prostriedkov žalovanému, je na účel tohto sporu irelevantné, či a ako spoločnosť
P. SK s.r.o. následne uplatňovala nárok z poistnej udalosti, či poisťovňa, resp. právny zástupca zle
právne posúdili udalosť ako poistnú udalosť, či mohlo dôjsť k podvodnému konaniu a podobne"; na
druhej strane prijatím argumentácie žalovaného o relevancii predmetnej skutočnosti (splnomocnenie

poisťovne udelené obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. a obsah výziev poisťovne na plnenie) by nebolo
možné žiadnym spôsobom vysvetliť existenciu ostatných výsledkov dokazovania, ktoré by zostali s
touto argumentáciou v rozpore (čo by znamenalo popretie vyššie uvedených zásad hodnotenia dôkazov
a to konkrétne zásady výlučného sporu a zásady vylúčenia tretieho); aj odvolací sa preto stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, že dokazovaním bolo preukázané, že finančné prostriedky v sume 1.300,-

€ poskytol žalovanému žalobca ako fyzická osoba zo svojho majetku.

4.4.4 Na základe uvedeného aj podľa odvolacieho súdu posúdil súd prvej inštancie spornú otázku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore správne; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení

s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie z hľadiska obsahu odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku. Skutkové zistenia
súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených
odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalovanému nepodarilo spochybniť (body 4.4.1 až 4.4.4
odôvodnenia).

7.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuovyhovení
žalobe (druhý výrok) ako vecne správne potvrdil; odvolací súd potvrdil aj závislý výrok (§ 379 písm. a/
C.s.p.)napadnutéhorozsudkuotrováchkonania(tretívýrok),ktorýnebolodvolanímvýslovnenapadnutý
a bol odôvodnený pomerom úspechu žalobcu a žalovaného v spore vzhľadom na predmet konania a
jeho výsledok; odvolací súd sa obsahovo stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zavinenie na

zastavení konania sa pri rozhodovaní o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech v spore, preto
bolo správne o trovách konania rozhodovať podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a zohľadniť pomer úspechu a
neúspechu strán v spore, keď v konkrétnostiach aj v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.).8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko
žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia

o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).