Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Tos/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119015433
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3119015433.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Dunčka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26. februára 2020
prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnej veci odsúdeného

M. F.,

nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D., R. XXX/XX, t. č. vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody Dubnica nad Váhom,

ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6Pp/263/2019 zo dňa 07.01.2020 a takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu.

II. Podľa § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. zák. a § 415 ods. 1 Tr. por. sa návrh odsúdeného M. F. o
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 2T/174/2014 zo dňa 11.12.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 23To/80/2018 zo dňa 08.10.2018 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T/174/2014 zo dňa 11.12.2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/80/2018 zo dňa 08.10.2018 bol M. F. odsúdený pre zločin
vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. a), písm. c) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia slobody
vo výmere 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6Nt/235/2018 zo dňa 10.12.2018 bol zmenený spôsob
výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody preradením na jeho ďalší výkon do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uznesením súdu prvého stupňa bol odsúdený M. F. podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 415 ods. 1 Tr.

por. podmienečne prepustený z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody. Podľa § 68 ods. 1 Tr.
zák. mu bola určená skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prokurátor sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o
verejnomzasadnutíihneďpovyhláseníuznesenia.Vpísomnýchdôvodovuviedol,žedôvodomsťažnosti
je to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil rizikové faktory u odsúdeného, nedostatočne sa

vysporiadal s jeho trestnou minulosťou a povahou spáchaného trestného činu. Súd prvého stupňa
nezohľadnilanito,žejepotrebnéprihliadaťajktomu,žeodsúdenýužbolvminulosti3-krátpodmienečneprepustenýzvýkonutrestuodňatiaslobody,alenapriektomupokračovalvpáchanítrestnejčinnosti,teda
skoršie uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody nesplnili svoj účel, keďže sa naďalej dopúšťal
trestnej činnosti. Podľa názoru prokurátora preto u odsúdeného nie je možné dôvodne predpokladať, že

v budúcnosti povedie riadny život. Pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody
nie sú splnené zákonné predpoklady. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 194 ods.
1 písm. b) Tr. por. a zamietnuť návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody, eventuálne vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby doplnil dokazovanie.

K sťažnosti prokurátora sa písomne vyjadril aj odsúdený. Uviedol, že súhlasí s tým, ako rozhodol o
jeho návrhu súd prvého stupňa, ktorý toto svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Namietal okrem iného
aj to, že poškodený S. O. (vo veci pod sp. zn. 2T/174/2014) nebol v čase spáchaniu skutku dieťaťom
(mal 17,5 roka) a poukázal tiež na svoje pohnútky, ktoré ho viedli k spáchaniu tohto trestného činu - že
konal spontánne, ako otec 15-ročnej dcéry, ktorá bola poškodeným týraná, zneužívaná, bitá, okrádaná,
psychicky a fyzicky týraná a opakovane znásilňovaná a ktorá si siahla na život. V minulosti bol iba

dvakrát podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom vždy sa v skúšobnej dobe
osvedčil. Jeho trestná minulosť je „zahladená“. Vyjadril sa tiež tak, že nerozumie, ako mohol ústav na
výkon trestu do hodnotenia napísať, že má len čiastočne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti,
keď sa na súde plne priznal.

Krajský súd v Trenčíne primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a v zákonom stanovenej lehote na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie,
ktoré týmto výrokom predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako
aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že tento sa dôsledne zaoberal zákonnými
podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Možno prisvedčiť jeho
názoru, že odsúdený spĺňa formálnu podmienku z pohľadu výkonu potrebnej dvojtretinovej výmery
uloženého trestu odňatia slobody.

Krajský súd sa ale nestotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného boli splnené
obidve materiálne podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v podobe
polepšenia sa a očakávania vedenia riadneho života.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia

výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného, rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci
rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného
prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne
vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu
trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil súd v

odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení
povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu,
teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho
pobyte na slobode. Zákonodarca neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného
(„Súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...“), ale ponecháva na úvahu súdu na základe dôkazov

posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého
odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby
vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že

polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,
kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujúpredpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať na jeho polepšenie. Aby bolo možné zodpovedne posúdiť, či odsúdený preukázal polepšenie,

jenevyhnutnénapríkladpoznať,čobolounehopríčinoupáchaniatrestnejčinnosti.Otoviactátopotreba
vyvstáva u odsúdeného, ktorý sa dopustil závažnejšej trestnej činnosti.

V hodnotení ústavu na výkon trestu sa uvádza, že odsúdený je len čiastočne kritický k spáchanej trestnej
činnosti a túto bagatelizuje (to bolo ostatne zrejmé aj z jeho vyjadrení na verejnom zasadnutí či k

sťažnosti prokurátora). Krajský súd k tomuto uvádza, že takýto postoj nemôže byť prejavom polepšenia,
keď si odsúdený svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani po vykonaní väčšej časti uloženého
trestu odňatia slobody ešte neuvedomuje (nepripúšťa). Pritom platí, že ak súd nezistí „polepšenie sa“
odsúdeného, nemôže ani dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení viedol riadny život. Jeho
nekritický postoj takýto záver totiž spochybňuje.

Krajský súd pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie
je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky
prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho
správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým
okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie

aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou,
ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života
odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom
vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy
odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony odsúdeného k

páchaniu trestnej činnosti. V tomto smere je krajský súd toho názoru, že je možné prihliadať aj na už
zahladené odsúdenia.

Krajský súd považuje nápravu odsúdeného M. F. za podstatne sťaženú ešte aj z pohľadu doterajšieho
počtu jeho odsúdení a z povahy spáchaného trestného činu, pre ktorý vykonáva trest odňatia slobody.

Odsúdený bol doposiaľ už 5-krát súdne trestaný pre úmyselné trestné činy rôznorodej povahy a v
prípade každého jeho odsúdenia vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody (v prípade prvého
odsúdenia sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia). Z výkonu troch trestov odňatia
slobody (uložených v rámci jeho troch odsúdení) bol následne až dvakrát podmienečne prepustený

na slobodu (naposledy dňa 31.04.2008) a v určených skúšobných dobách sa osvedčil. Trest odňatia
slobody vykonával okrem iného aj pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania. Potom sa dopustil
najzávažnejšej trestnej činnosti, pre ktorú aktuálne vykonáva súhrnný trest odňatia slobody (oba skutky
právne kvalifikované ako zločin vydierania spáchal v rokoch 2013 a 2015). Táto trestná činnosť bola
spáchaná spoločným konaním, a v prípade jedného zo skutkov aj so zbraňou, surovým a trýznivým

spôsobom a na chránenej osobe - dieťati (poškodenom S. MV.). K námietke odsúdeného je potrebné
uviesť, že podľa § 127 ods. 1 Tr. zák. sa dieťaťom rozumie každá osoba mladšia ako osemnásť rokov,
ak Tr. zák. neustanovuje inak.

Jetakmožnéustáliť,žepredošléuloženétrestyodňatiaslobodynemalinaodsúdenéhopozitívnyúčinok,

keď ho trvalo neodradili od ďalšieho páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Odsúdený sa dopustil,
ako už bolo uvedené vyššie, doposiaľ najzávažnejšej trestnej činnosti až po vykonaní všetkých skôr
uložených trestov odňatia slobody, keď v prípade niektorých z nich mu boli tieto „skrátené“ aj jeho
skoršími podmienečnými prepusteniami z ich výkonu. Predchádzajúci spôsob života odsúdeného tak
nedáva dostatočnú záruku, že jeho protiprávne konanie sa už nebude opakovať.

Účelom trestu je aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj
ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov.

Ani ústav na výkon trestu neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia

slobody, a to aj z dôvodu opakovaného páchania trestnej činnosti odsúdeným, jej závažnosti a jeho len
čiastočne kritického postoja k tejto spáchanej trestnej činnosti.Je preto v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu uloženého trestu odňatia slobody,
aby uložený trest odňatia slobody ďalej vykonával tak, ako to navrhol aj riaditeľ ústavu na výkon trestu.

Záverom ešte krajský súd uvádza, že dňa 24.02.2020 mu bolo doručené podanie od matky odsúdeného,
ktorá v ňom „prosila“ krajský súd, aby rozhodol v prospech odsúdeného. Uviedla, že (s manželom) sú
dôchodcovia a už 4 roky splácajú hypotéku odsúdeného, inak by išli na ulicu. Sú zúfalí a obracajú sa na
krajský súd, aby im pomohol, ak mu nie je ľahostajný osud dôchodcov. Tieto tvrdené skutočnosti však
neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie krajského súdu o návrhu odsúdeného.

Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia. Zvažoval síce aj rozhodnutie o vrátení veci súdu prvého stupňa na nové konanie
a rozhodnutie, avšak vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam by neprichádzalo do úvahy iné
rozhodnutie a bolo možné o návrhu odsúdeného rozhodnúť tak, ako to urobil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.