Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/178/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415204551
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415204551.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: K. C., Š. XX, D., proti
žalovanej: Q. J., H. XX, D., zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Anovčinovou, Štefánikova 5, Bratislava,
o zaplatenie 2.500 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
9C/232/2015-198, zo dňa 23.2.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; vo zvyšku konanie zastavil. Žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 988,80 eura. Uviedol, že žalobca sa žalobou
doručenousúdu27.3.2015domáhalzaviazaťžalovanúnazaplatenie2.500eursdohodnutýmzmluvným

úrokom 25 % zo sumy 2.500 eur, zmluvnej pokuty 0,25 % denne zo sumy 2.500 eur od 1.4.2014 do
zaplatenia a úrokom z omeškania 5,25 % zo sumy 2.500 eur od 1.4.2014 do zaplatenia titulom zmluvy
o pôžičke z 13.2.2014 (ďalej len „zmluva o pôžičke“); podaním doručeným súdu 29.9.2015 vzal žalobu
v časti dohodnutého zmluvného úroku a zmluvnej pokuty späť.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie vo vzťahu

k vykonanému dokazovaniu poukázal na výpoveď žalobcu, že so žalovanou spolu žili cca 5 rokov ako
partneri. Potom, ako sa rozišli, bývali stále v jednom byte, finančne jej stále pomáhal. Povedala mu,
že sa mieni odsťahovať, ale že na to potrebuje peniaze; na ten účel, úhradu nedoplatkov za užívanie
mobilného telefónu a iné, jej požičal 2.500 eur. Peniaze jej odovzdal vonku, na V. ulici, následne šli na
notársky úrad, dať si overiť podpisy na zmluve. O tom, že žalovanej požičal uvedenú sumu nevie nikto
a dlho ju nežiadal o vrátenie požičanej sumy. No potom sa rozhodol, že ju osloví a požiada ju o vrátenie

požičaných peňazí. Súd prvej inštancie z výpovede žalovanej zistil, že žalobca ju po celú dobu, ako
spolu žili, fyzicky napádal a ponižoval. Po jednom takom fyzickom útoku utrpela vážne zranenia a bola
hospitalizovaná v nemocnici. Chodil za ňou, prosíkal, aby sa vrátila. Zmluvu o pôžičke ju donútil podpísať
ľsťou, a bola to preňho záruka, aby naňho nepodala trestné oznámenie pre ublíženie na zdraví. Žiadne
peniaze jej nepožičal, nemá jej čo vracať. Otec žalovanej inicioval stretnutie so žalobcom, pričom mal
pripravené peniaze za účelom, keď žalobca preukáže, že mu je jeho dcéra niečo dlžná; v prípade, že jej

nanejakýúčelskutočnepeniazepožičal,bolpripravenýdlhzaňuvyrovnať.SvedokO.J.(otecžalovanej)
vypovedal, že v októbri 2013 žalobca žalovanú doslovne zmasakroval. Vymyslel si, že sa vyspala s
majiteľom bytu, ktorý mali prenajatý a strašne ju preto zmlátil. Žalovaná mu povedala, že žalobca od nej
požaduje vrátenie pôžičky 1.000 eur, ktorú jej nikdy nepožičal. Keďže jej chcel pomôcť a mať konečne
svätý pokoj, navrhol, aby mu sprostredkovala stretnutie so žalobcom. Dňa 13.2.2014 o 14.00 hod. sa
stretli v kaviarni T.. Žalobcu oslovil a požiadal o vyjadrenie, či mu žalovaná dlhuje 1.000 eur, ak áno, na

aký účel jej peniaze poskytol. Mal pripravených 1.000 eur pre prípad, že žalobca jej skutočne uvedenú
sumupožičal,abymutútopožičanúsumuvrátil.Žalobcasavšakvyjadril,žežalovanámužiadnych1.000eur nedlhuje, o čom podpísal dodatok k zmluve. Pokiaľ sa jedná o ďalšiu zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej mal údajne žalobca požičať žalovanej 2.500 eur, žalovaná (svedkovi) povedala, že túto sumu
si od žalobcu nepožičala. Keby tomu tak bolo, podľa jeho názoru by určite ako prvé riešila implantáty

zubov, keď kvôli vybitým zubom mala problém sa zamestnať. Súd prvej inštancie napokon z čestného
prehlásenia K. J., sesternice žalovanej, ktorá podľa vyjadrenia žalovanej určitý čas žila so žalobcom,
zistil, že má vedomosť o tom, že žalobca si pripravil text zmluvy o pôžičke na 2.500 eur pre žalovanú.
Zmluvu o pôžičke mal pripravenú napriek tomu, že žalovaná si od neho žiadne peniaze požičať nechcela
a nepožičala. Vedel o tom, že žalovaná sa chce od neho odsťahovať. Aby pôžička vyzerala vierohodne,

2.500 eur vybral zo svojho účtu v banke, o čom má doklad.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva o pôžičke
je neplatná, keď medzi žalobcom a žalovanou nevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, pretože
v konaní nebolo preukázané odovzdanie peňazí žalobcom žalovanej. Uvedenú skutočnosť mu
nepreukazoval ani výber peňazí žalobcu z jeho účtu, keď v konaní nebolo preukázané, že vybraté

peniaze žalovanej reálne aj odovzdal. Naopak, v kontexte desivých udalostí z októbra 2013, súd prvej
inštancie nadobudol presvedčenie, že žalovaná zmluvu o pôžičke podpísala zo strachu zo žalobcu,
rešpektujúc jeho pokyn a nedovoliac si nevykonať jeho vôľu. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď
svedka O. J. (otca žalovanej), ktorý uviedol, že sa stretol so žalobcom a mal preňho pripravených
1.000 eur (pre prípad, že by mu bola žalovaná dlžná); žalobca na uvedenom stretnutí svojim podpisom

však potvrdil, že žalovaná mu nedlhuje 1.000 eur. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie
za to, že za predpokladu, že by žalobca v uvedený deň dopoludnia bol žalovanej požičal 2.500 eur,
nepochybne by to jej otcovi povedal. Otec žalovanej bol pripravený situáciu riešiť a prípadný preukázaný
dlh dcéry Q. (žalovanej) za ňu s určitosťou splatiť. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na to, že k zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe

dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi a ustálil, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal odovzdanie sumy 2.500 eur žalovanej, z ktorého dôvodu
nemožno zmluvu o pôžičke považovať za platnú.

4. Na uvedenom základe za použitia § 37 ods. 1, § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka žalobu žalobcu

zamietol. V dôsledku späťvzatia žaloby v časti dohodnutého zmluvného úroku 25 % zo sumy 2.500 eur
a zmluvnej pokuty 0,25 % denne zo sumy 2.500 eur od 1.4.2014 do zaplatenia, konanie v tejto časti v
súlade s dispozitívnym prejavom žalobcu podľa § 166 O.s.p., § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. zastavil. O trovách
konaniarozhodolpodľa§142ods.lO.s.p.aúspešnejžalovanejpriznalnáhradutrovkonaniapotrebných
na účelné bránenie práva spočívajúcich v trovách jej právneho zastúpenia 988,80 eura.

5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré podľa jeho obsahu smerovalo proti výroku o zamietnutí
žaloby a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že z článku
I. ods. 2 zmluvy o pôžičke je zrejmé, že žalovanej poskytol pôžičku 2.500 eur v hotovosti; z článku I.
ods. 3 tejto zmluvy je ďalej zrejmé, že žalovaná podpisom potvrdila obdržanie sumy 2.500 eur (podpis

žalovanej bol notársky overený a pravosť tohto podpisu žalovaná potvrdila aj na pojednávaní konanom
1.12.2015). Ďalej mal za to, že nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, ústnosti a priamosti, nakoľko
K. J., príbuznú žalovanej súd prvej inštancie nevypočul ako svedkyňu, pričom pri rozhodovaní vychádzal
aj zo zistení z čestného prehlásenia K. J.. Taktiež poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie oprel svoje zistenia o tvrdenia žalovanej, ktoré sú predmetom

trestného konania pre prečin ublíženia na zdraví, keď žalovaná podala na žalobcu trestné oznámenie.
S poukazom na § 2 ods. 4 Trestného poriadku uviedol, že pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho
rozsudku, nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho
vyplývajúce. Namietal preto, že súd prvej inštancie nebol oprávnený v konaní o zaplatenie 2.500 eur
riešiť otázku trestnej zodpovednosti žalobcu za ublíženie na zdraví žalovanej a ak jeho rozhodnutie

záviselo od kontextu desivých udalostí z októbra 2013, ako uvádza aj v napadnutom rozsudku, bol
povinný v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušiť.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K
námietke žalobcu, že nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, ústnosti a priamosti uviedla, že tieto

tvrdenia nie sú pravdivé a ani riadne zdôvodnené. Nie je zrejmé, o aké zistenia by mal sudca oprieť
svoje rozhodnutie, ktoré by mal učiniť mimo procesu. Žiadne takéto žalovanej nie sú známe a žalobca
ich nekonkretizoval. Návrh na výsluch K. J. nebol zo strany žalobcu do skončenia konania podaný, ani
z odvolania nie je zrejmé, z akého dôvodu by ju žalobca žiadal vypočuť a či vôbec. Ďalej považovala zapotrebnéuviesť,žepredmetomtohtokonaniajezaplateniesumy2.500eur,ktorámalabyťpodľatvrdenia
žalobcu žalovanej poskytnutá na základe zmluvy o pôžičke; súd prvej inštancie správne na základe
rozsiahleho dokazovania vyhodnotil, že vzhľadom ku skutočnosti, že nebolo preukázané odovzdanie

peňazí žalobcom žalovanej, medzi stranami sporu právny vzťah zo zmluvy o pôžičke nevznikol.

7. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že na svoje meno
mal požičaných z VÚB banky približne 18.700 eur z ktorých žalovanej zapožičal 2.500 eur pred jej
odsťahovaním z Bratislavy do Nitry; táto suma bola skutočne vybratá z jeho účtu a následne riadne

zapožičaná (zmluva o pôžičke bola podpísaná a notársky overená pred notárom). Uvedené považuje
za vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, a tvrdenia žalovanej, že žiadnu sumu jej neodovzdal
považuje za zavádzajúce a klamlivé.

8. Žalovaná vo vyjadrení k stanovisku žalobcu vyjadreného v ods. 6 uviedla, že ak si aj žalobca vybral
zo svojho účtu akúkoľvek sumu, neznamená to, že jej túto sumu odovzdal. Naopak, mala za to, že

žalobca mal všetko dopredu pripravené, aby jej mohol zabrániť podať na neho trestné oznámenie.
Trestné oznámenie však podala, následkom čoho bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie. V tejto
súvislosti dala na vedomie, že žalobca bol Okresným súdom Bratislava II trestným rozkazom č.k.
3T/206/2015-212, zo dňa 29.12.2015, v postavení obžalovaného uznaný za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona za skutok, ktorého sa dopustil voči žalovanej (voči tomuto

rozkazu podal žalobca odpor). Ďalej dala do pozornosti, že na Okresnom súde Bratislava II je pod sp.
zn. 18C/106/2016 vedené konanie v právnej veci žalobkyne (v tomto konaní v postavení žalovanej)
a žalovaného (v tomto konaní žalobcu) o zaplatenie 11.933 eur titulom škody na zdraví žalovanej
spôsobenej zo strany žalobcu. Napokon upriamila pozornosť na to, že na Okresnom súde Bratislava II
je na základe podanej obžaloby vedené trestné konanie voči žalobcovi pod sp. zn. 5T/38/2017 v bode

1. za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a v bode 2. pre úmyselný prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona (poškodenými sú v tomto konaní žalovaná a maloletá dcéra žalobcu a žalovanej).

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

10. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

11. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná
forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu

takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu
zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto
zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť. Z hypotézy hmotnoprávnej
normy uvedenej v § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú

povinnosť veriteľa ďalej vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno
tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a
že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva
dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe
tejto zmluvy odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky. Povinnosťou dlžníka je zase uniesť bremeno

preukázania tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa dohody vrátil prípadne, že táto povinnosť
zanikla iným spôsobom alebo ani vôbec neexistovala.

12. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia ako aj
dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach ohľadom existencie právneho vzťahu vyplývajúceho

zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ním a žalovanou; dostatočne jasne to vyplýva z notársky overenej
zmluvy o pôžičke, pričom reálne odovzdanie a prevzatie požičanej sumy peňazí žalovanou vyplýva z
článku I. ods. 3 uvedenej zmluvy. Samotnú existenciu zmluvy o pôžičke, ani pravosť svojho podpisu na
zmluve o pôžičke žalovaná nenamietala a preto sa jedná o nesporné skutočnosti. S ohľadom na taktozistený skutkový stav prešlo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalovanú, pričom tá namietala, že
zmluvu o pôžičke podpísala pod nátlakom zo strany žalobcu a preto je neplatná. Možno však zhrnúť, že
výsledky vykonaného dokazovania nenasvedčujú jednoznačnému záveru o tom, že žalovaná podpísala

zmluvu o pôžičke pod nátlakom, fyzickým donútením alebo bezprávnou vyhrážkou, ktoré by mali za
následok neplatnosť zmluvy o pôžičke pre absenciu slobodnej vôle žalovanej uzatvoriť predmetnú
zmluvu. Pokiaľ súd prvej inštancie pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z „desivých udalostí z
októbra 2013“, ktoré sú predmetom trestného stíhania žalobcu, nečinil tak v súlade s princípom legality
vyjadreným v čl. 16 Základných princípov C.s.p., lebo ju nemal sám nad akúkoľvek pochybnosť v konaní

preukázanú. Odvolací súd pripomína, že jedným zo základných princípov trestného konania je princíp
prezumpcie neviny obžalovaného; podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie
trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
jeho vinu (takisto vyjadrené v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd). Podľa tejto zásady sa obvinený musí považovať za nevinného pokiaľ
štát prostredníctvom vyšetrovacích orgánov predloží dostatočné dôkazy, ktorými presvedčí nezávislý

a nestranný súd o jeho vine. Prezumpcia neviny predpokladá, že by členovia súdu nemali vychádzať
z vopred vytvoreného názoru, že obvinený spáchal trestný čin. Štát musí preukázať vinu a akákoľvek
pochybnosť by mala byť v prospech obvineného. Prezumpcia neviny sa poruší, ak sa bez toho, aby bola
obvinenému podľa zákona preukázaná vina a bez toho, aby mu bolo umožnené uplatniť svoje právo na
obhajobu súdnym rozhodnutím, ktoré sa ho týka, vyslovuje, že je vinný. S poukazom na uvedené preto

súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď mal (implicitne) za to, že žalobca spáchal skutky, ktoré sa
mu kladú za vinu v prebiehajúcom trestnom konaní a na základe toho vyvodil, že žalovaná predmetnú
zmluvu podpisovala pod vis compulsiva.

13.Podľaodvolaciehosúdunebolsprávnyanipostupsúduprvejinštancie,ktorýprizisťovanískutkového

stavu vychádzal z čestného prehlásenia K. J.; na účely hodnotenia predmetného čestného prehlásenia
(vyhlásenia) ako dôkazného prostriedku a na objasnenie právnej povahy čestného prehlásenia v
civilnom konaní odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok (v čase vydania napadnutého
rozsudku ani Občiansky súdny poriadok), ale ani iný predpis civilného práva, čestné vyhlásenie
ako osobitný dôkazný inštitút, na rozdiel od Správneho poriadku (§ 39 ods. 1 Správneho poriadku)

neupravujú. Všeobecná právna povaha čestného vyhlásenia v správnom konaní spočíva v tom, že
v taxatívne uvedených prípadoch čestné vyhlásenie účastníka (správneho) konania, po náležitom
upozornení účastníka na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia, nahradzuje dôkaz. V
civilnom sporovom konaní je však pripustenie čestného prehlásenia namiesto dôkazu vylúčené. Je tomu
tak preto, že sa nejedná o dôkazný prostriedok, ktorým možno zistiť skutkový stav veci s náležitým

vyvodením právnych následkov z jeho nepravdivosti, ako napr. pri krivej svedeckej výpovedi. Písomnosť
označenú ako „Čestné prehlásenie“ zo dňa 5.10.2015 (č.l. 60, 76 súdneho spisu), ktorú predložila
žalovaná, možno preto považovať iba za návrh na výsluch svedka o právne relevantných skutočnostiach
uvádzaných v čestnom prehlásení. So zreteľom na vyššie uvedené je potom pojmovo vylúčené, aby
uvedená listina bez ďalšieho preukazovala alebo osvedčovala tvrdenia v nej obsiahnuté.

14. Na uvedenom základe odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v jeho napadnutej zamietajúcej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Žalobca v podanom odvolaní
totiž dôvodne namietal, že žalovaná svojím podpisom na zmluve o pôžičke potvrdila obdržanie 2.500 eur
(podpis žalovanej bol notársky overený a pravosť tohto podpisu žalovaná potvrdila aj na pojednávaní

konanom 1.12.2015) a preto neobstojí skutkový záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní odovzdania
peňazí žalobcom žalovanej, ktorý bol základom jeho nesprávneho právneho posúdenia o tom, že medzi
žalobcom a žalovanou nevznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke; žalobca tiež opodstatnene namietal,
žesúdprvejinštanciepridokazovanívychádzalzčestnéhoprehláseniaK.J.bezjejnáslednéhovýsluchu
ako svedkyne, ktorej výsluch navrhla samotná žalovaná (č.l. 31 súdneho spisu); súd prvej inštancie

pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil, prečo navrhovaný dôkaz výsluchom svedkyne
K. J. nevykonal (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Pretože súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodovanie o
uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie 2.500 eur s prísl. zo zmluvy o pôžičke založil na niektorých
chybných skutkových záveroch a v nadväznosti na to na nesprávnych právnych záveroch, pre ktoré sa
potom podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti nároku

nezaoberal, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods.
1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie.15. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zohľadní, že dohoda o urovnaní je samostatným zaväzovacím
dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku, prípadne dôvodom zániku záväzku; po uzavretí dohody

o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového
záväzku z dohody o urovnaní. Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadi pojednávanie (§ 297
C.s.p.) berúc do úvahy, že žalobca v Dodatku č. 1 (z 13.2.2014) k Zmluve o pôžičke uzatvorenej dňa
10.12.2013 na sumu 1.000 eur (č.l. 24) prehlásil, že nemá voči (žalovanej) dlžníkovi Q. J. žiadne ďalšie
pohľadávky (žalovaná toto vyhlásenie podpisom predmetného dodatku akceptovala), čím uzavrel so

žalovanou dohodu o urovnaní, v dôsledku ktorej doterajší záväzok (zo zmluvy o pôžičke z 13.2.2014)
je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania (§ 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V novom
konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, opätovne posúdi dôvodnosť nároku na zaplatenie
2.500 eur s požadovaným úrokom z omeškania v naznačenom smere (rozhodnutie odvolacieho súdu
by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by došlo k odňatiu

možnosti preskúmania takéhoto rozhodnutia v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku) s tým,
že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými
právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p.
(čl. 16 ods. 1 Základných princípov C.s.p.); súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustáli
skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu

preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom
posúdeníveciodôvodníspôsobomzodpovedajúcim§220ods.2C.s.p.(§236C.s.p.)tak,byobsahovalo
dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

16. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, §

396 ods. 3 C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).