Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117200926
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117200926.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: M. M., nar. XX.X.XXXX, bytom U., C.
Y. XX/XX, zastúpenej AK: JUDr. Lucia Sukopová, so sídlom Trnava, Františkánska 5, proti žalovanému:
H. A., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XX, zastúpeného AK: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Hlohovec,
Pribinova 46, o určenie, že nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti manžela žalobkyne do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k.
11C/9/2017-171 zo dňa 13. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že nehnuteľnosť evidovaná Okresným
úradom C. - katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX pre okres: Leopoldov, obec: U.,
katastrálne územie: U., a to dvojizbový byt č. X na L.. podlaží bytového domu súpisné číslo XX
postaveného na parcele registra „C“ č. 570 na ulici C. Y. v U., vrátane podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu o veľkosti 7089/26660-in, patrila ku dňu smrti nebohého S. M., rodeného

M., narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. cesta XX/XX,
U., v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a nebohého S. M., rodeného
M., narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. Y. XX/XX, U.,
II. výrokom priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov
konania, III. výrokom priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania za odročené
pojednávania dňa 12.10.2017 a 28.11.2017.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 132
ods. 1, § 588, § 607 ods. 1, 2, § 657, § 658, § 34, § 35 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 7 písm. c), § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“),
ako aj procesnými ustanoveniami § 77, § 78 § 137 písm. c), § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa a jej manžel ako predávajúci a
žalovaný ako kupujúci uzavreli dňa 12.11.2013 Kúpnu zmluvu s právom spätnej kúpy (č.l. 9), ktorej
predmetom bol predaj 2-izbového bytu č. X na II. podlaží, o úžitkovej ploche 70,89 m2,
nachádzajúci sa v U., na ulici C. cesta, bytový dom súp. č. XX, ako i podiel na spoločných častiach azariadeniach vo veľkosti 7089/26660-in, zapísaný na LV č. 1450 pre k. ú. Leopoldov. Kúpna cena bola
dojednaná vo výške 11.700,- Eur a mala byť zaplatená v hotovosti a v plnej výške pri podpise zmluvy
do rúk predávajúcich. Zmluvné strany si dohodli, že predávajúci majú právo spätnej kúpy nehnuteľností

najneskôr v lehote do 1.1.2017 za zmluvne dohodnutú kúpnu cenu a v prípade neuplatnenia práva
spätnej kúpy a neuhradenia kúpnej ceny vo výške 11.700,- Eur najneskôr v lehote 36 mesiacov odo
dňa podpisu, predávajúci strácajú definitívne právo spätnej kúpy nehnuteľností (právo spätnej kúpy
zaniká) a kupujúci sa stáva ich definitívnym vlastníkom. V prípade, že dôjde k zániku práva spätnej
kúpy, užívacie právo predávajúcich k prevádzaným nehnuteľnostiam zaniká týmto dňom. Ďalej zmluvné

strany kúpnej zmluvy dňa 12.11.2013 uzavreli aj Dodatok k zmluve (č. l. 13), v ktorom sa dohodli na
splátkovom kalendári, podľa ktorého budú predávajúci platiť vždy k 25. dňu v mesiaci kupujúcemu
čiastku 325,- Eur, pričom poplatky za služby spojené s užívaním bytu budú hradiť predávajúci a v prípade
omeškania s platbou je kupujúci oprávnený predávajúcim vyúčtovať zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z
dlžnej sumy platby za každý deň omeškania, a to maximálne 90 dní, pričom po 90-tich dňoch od dátumu
platby kupujúci ukončuje zmluvu písomne s okamžitou platnosťou a predávajúci sú povinní do 2 dní

vypratať danú nehnuteľnosť. Príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 12.11.2013 (č. l. 18) žalobkyňa
potvrdzuje prijatie sumy 9.000,- Eur + 2.700,- Eur. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. U. (č.
l.27)ježalovanývedenýakovýlučnývlastníkpredmetnýchnehnuteľností-bytuapríslušnéhopodieluna
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, pričom ako titul nadobudnutia je uvedená Kúpna
zmluva s právom spätnej kúpy vklad č. V2099/13 zo dňa 13.12.2013. Žalovaný listom zo dňa 17.1.2017

(č. l. 42) vyzval žalobkyňu na vypratanie nehnuteľnosti.

4. Z vykonaného dokazovania právne uzavrel, že najskôr skúmal existenciu naliehavého právneho
záujmu žalobkyne na požadovanom určení, keď povinnosť preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje
žalobcu, ktorý musí poukázať na určité skutkové okolnosti týkajúce sa sporu medzi stranami, a zároveň

objasniť, prečo práve podaná určovacia žaloba je procesne vhodným (teda účinným) nástrojom, ktorý
tento spor vyrieši (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/31/2011 zo dňa 6.12.2012). Podľa
súdu prvej inštancie má žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti patrili ku dňu
smrti jej nebohého manžela do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak totiž takúto žalobu
podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona alebo závetu),

pričom žalobkyňa takouto osobou je, tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení, pretože
právoplatnýrozsudoksastanedostatočnýmpodkladompreúčelydedičskéhokonaniaonovoobjavenom
majetku (§ 211 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok), čím sa žalobkyňa
môže účinne domôcť ochrany svojho dedičského práva a dosiahnuť zmenu zápisu práv k nehnuteľnosti.
Poukázal na to, že žaloby dedičov o určenie, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po

poručiteľovi, alebo že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti, resp. že nehnuteľnosť bola
ku dňu smrti poručiteľa v BSM, súdna prax bežne akceptuje, nakoľko určenie vlastníckeho práva priamo
dedičovi bez dedičského konania nie je možné (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo/51/2007 zo dňa 13.03.2007, podľa ktorého „ani jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať
žalobou podľa § 80 písm. c) OSP určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto

vec nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom tejto veci mu nebolo potvrdené nadobudnutie
vlastníctva“). V prípade, že by súd prvej inštancie žalobu nepripustil, nastal by stav, kedy by žalobkyňa
nemala zákonné právne prostriedky, ako sa (ako do úvahy prichádzajúci dedič) domôcť svojich práv,
pričom takýto stav by bol v právnom štáte neprípustný. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/26/2007 zo dňa 16.12.2008, aplikovateľné aj za podmienok nového Civilného

sporového poriadku, v odôvodnení ktorého dovolací súd uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky
v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (porovnaj k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 44/2008, sp. zn. 5 Cdo 147/2007, sp. zn. 1 Cdo 43/2007, sp. zn.
3 Cdo 25/2007) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná
alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní

takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom),
prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom).
Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú žalobu, ktorá
v ustanovení § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá sleduje
ochranu vlastníckeho práva. ... Záver odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu

navrhovateľov na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), založený na názore, že „v sporovom
konaní súd nie je oprávnený rozhodovať o tom, že predmetné nehnuteľnosti (pozemky) patria do
dedičstva po zomrelých právnych predchodcoch navrhovateľov“, nie je preto správny.5. Z výsledkov dedičského konania po nebohom manželovi žalobkyne (uznesenie sp. zn. 14D 10/2016
na č.l. 167) vyplýva, že predpokladanými dedičmi zo zákona po poručiteľovi sú žalobkyňa ako manželka
a jeho dvaja synovia. S námietkou žalovaného, že konanie nie je možné úspešne viesť, ak v ňom

nevystupujú všetci dedičia, sa súd prvej inštancie nestotožnil z dôvodov, že oproti predchádzajúcej
právnejúpravevObčianskomsúdnomporiadku,Civilnýsporovýporiadokdoplnilúpravutzv.procesného
spoločenstva (§ 75 a nasl. CSP) o ďalší druh procesného spoločenstva, a to o spoločenstvo nútené. V
prípade nerozlučného spoločenstva (§ 77 CSP; predtým § 91 ods. 2 OSP) ide o také práva a povinnosti,
že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto na strane žalobcu alebo žalovaného vystupuje a

procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných. Uvedené ustanovenie nehovorí nič o tom, kto
musí byť subjektom vystupujúcim v konaní, hovorí len o tom, ako sa v konaní a pri rozsudku
pristupuje k subjektom takéhoto procesného spoločenstva. Len v prípade núteného spoločenstva (§
78 CSP) osobitný predpis výslovne vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho
vzťahu, pričom súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov. Typický
príklad núteného spoločenstva upravuje podľa dôvodovej správy k § 78 CSP zákon č. 527/2002 Z. z.

o dobrovoľných dražbách (ktorý v § 21 ods. 4 ustanovuje, kto musí byť účastníkom súdneho konania o
neplatnosť dražby), zákon č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ktorý v § 27 ods.
3 ustanovuje, kto ako žalobca má podať proti komu ako žalovanému žalobu na splnenie tam uvedených
povinností). Žiaden osobitný predpis však neustanovuje, kto musí byť subjektom tu prebiehajúceho
konania o určenie, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti manžela žalobkyne do ich BSM, a teda žiaden

osobitný predpis nevyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých dedičov. Z uvedeného vyplýva, že v
prejednávanej veci (keď nejde ani o spor vyvolaný dedičským konaním § 194 ods. 1 CMP (predtým
§ 175k ods. 2 OSP) nie je možné hovoriť o nútenom spoločenstve, a nie je potrebné trvať na účasti
všetkých dedičov v konaní.

6. Ďalej v tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie v tomto sporovom konaní ani nie
je oprávnený riešiť otázku okruhu dedičov, lebo to prislúcha dedičskému konaniu, ale len preskúma
naliehavý právny záujem žalobkyne, ktorý je daný vtedy, ak táto osoba prichádza do úvahy ako dedič,
čo v prejednávanej veci bolo splnené. Platí, že do doby prejednania majetkovej hodnoty nehnuteľnosti v
dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov z vecno-právnej stránky za spoluvlastníkov

nehnuteľnosti prináležiacej do dedičstva, a to preto, že ich podiely na nehnuteľnosti nie sú zatiaľ určené.
V období medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 Občianskeho zákonníka) a potvrdením dedičstva (§ 482
a 483 Občianskeho zákonníka) sú z právnych úkonov týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z
dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci dedičia poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ
neodmietli, a to spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa dedičia

navzájom podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva (R
42/1974). Ak teda zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní
zavlastníkovceléhomajetkupatriacehododedičstvaazprávnychúkonovtýkajúcichsaspoločnýchvecí
alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne,
čo však neznamená, že by mali postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 CSP, a už vôbec

to neznamená, že by mali postavenie nútených spoločníkov v zmysle § 78 CSP. Ak z hmotného
práva vyplýva, že osoby sú oprávnené spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, znamená to, že
napr. v prípade užívania nehnuteľnosti v spoluvlastníctve viacerých osôb treťou osobou bez oprávnenia
sa môže zdržania sa zásahov domáhať aj len jeden zo spoluvlastníkov. Pojem „spoločne a nerozdielne“
znamená, že existuje jedno právo, ktoré prináleží viacerým osobám, s tým, že každý jeden zo solidárne

oprávnených je oprávnený k celému právu, t.j. aj k majetkovej hodnote.

7. Uzavrel, že žalobkyňa je v konaní aktívne legitimovaná, a poukazuje aj na zásadu civilného procesu,
a to zásadu dispozície, podľa ktorej žiadnu osobu nemožno nútiť, aby si uplatnila svoj nárok v civilnom
sporovom konaní. Okrem toho, formalistické trvanie na účasti všetkých dedičov v konaní by bolo v

rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Ďalej dodal, že ak by ostatní dedičia nesúhlasili s petitom
rozsudku (hoci by to bolo len ťažko pochopiteľné), stále im zostáva možnosť odmietnuť dedičstvo v
dedičskom konaní, keďže vychádzajúc z uznesenia okresného súdu Trnava sp.zn. 14D 10/2016 zo dňa
29.6.2016 o práve odmietnuť dedičstvo zatiaľ poučení neboli, a teda toto právo majú zachované, ak by
v následnom dedičskom konaní mali prípadne odlišný záujem od záujmu žalobkyne. Zo skutočnosti, že

žalobkyňa mienila navrhnúť pristúpenie synov žalobkyne do konania na strane žalujúcej však možno
usudzovať, že ich záujem je totožný so záujmom žalobkyne.8. Súdna prax vyžadujúca účasť všetkých dedičov v konaní o určenie, že vec bola ku dňu smrti vo
vlastníctve poručiteľa (príp. že patrí do dedičstva) nevychádza zo súčasnej právnej úpravy v Civilnom
sporovom poriadku. Nové ustanovenie § 78 CSP pritom vyžaduje, aby tu bol osobitný predpis, ktorý

by vyžadoval pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. V tu prejednávanej veci
takýto osobitný predpis nebol tvrdený a súd ho nezistil, preto bol dôvodný odklon od (za účinnosti
OSP) ustálenej súdnej praxe vyžadujúcej ako podmienku vecnej legitimácie účasť všetkých dedičov
na obdobnom konaní (čl. 2 ods. 3 CSP). Mal za to, že odklon bol odôvodnený skutkovými a právnymi
osobitosťami prejednávaného prípadu. Skutkovou osobitosťou bolo to, že ostatní do úvahy prichádzajúci

dedičia majú v dedičskom konaní možnosť dedičstvo (nehnuteľnosť ako novoobjavený majetok) prijať
alebo odmietnuť, a teda rozhodnutie v tomto spore sa ich nemôže negatívne dotknúť, keď zároveň
ich súhlas s petitom možno odvodiť od zámeru žalobkyne navrhnúť pripustenie ich vstupu do konania
na jej strane. Ešte predtým je však potrebné mať na zreteli tiež skutočnosť, že z dôvodu, že v
konaní o dedičstve po nebohom manželovi žalobkyne ako poručiteľovi nastupuje najskôr vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je vylúčená ani taká dohoda medzi žalobkyňou ako

pozostalou manželkou a dedičmi (§ 195 ods. 2, 4 Civilného mimosporového konania), na základe ktorej
by sa nestal predmetom dedenia ani podiel na nehnuteľnosti. Právnou osobitosťou potom bolo to,
že žiaden osobitný predpis (§ 78 CSP) nepožaduje účasť všetkých dedičov v konaní o určenie, že
nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti manžela žalobkyne do ich BSM. Súd pritom poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/134/2013 zo dňa 28.4.2014, v zmysle ktorého pri riešení otázky

účasti všetkých dedičov v konaní je vždy potrebné zohľadniť individuálne okolnosti konkrétneho prípadu,
a teda nie je potrebné na tejto účasti trvať bezvýhradne.

9. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 28Cdo/2375/2012
zo dňa 9.1.2013, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „odvolací súd dospel k správnemu

právnemu záveru, ak vyvodil, že právo podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia
vlastníkom majetku, má jednotlivo každý potencionálny dedič. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo
nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; o
nerozlučné spoločenstvo ide pritom iba tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby bol nárok uplatnený
samostatne ktorýmkoľvek zo spoločníkov. Ak z hmotnoprávnych predpisov nevyplýva, že by predmet

konania nemohol byť prejednaný vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo spoločníkov tu prípadných neskorších
dedičov samostatne, ide na ich strane o spoločenstvo samostatné podľa ustanovenia § 91 ods.. 1 O.s.ř.
(k tomu porov. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28.6.2011, sp. zn. 32Cdo 1675/2011). Predmetné
konanie smerovalo k určeniu, že právna predchodkyňa žalobcu bola ku dňu svojej smrti vlastníkom
dotknutého majetku. K takej žalobe je oprávnený ktorýkoľvek z potencionálnych dedičov samostatne,

lebo ide iba o fázu predchádzajúcu dodatočnému prejednaniu dedičstva po poručiteľovi a výsledok
predostreného sporu nijako nepredpovedá postavenie žalobcu v rámci dedičského konania, ktoré bude
ohľadom spornej nehnuteľnosti následne vedené. V tomto smere sa teda o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 91 odst. 2 O.s.ř. nejedná.“ Tunajší súd sa s uvedeným záverom stotožnil a má za to, že v konaní
nemožno zabúdať na princíp individuálnej spravodlivosti, ktorá by bola v dôsledku odoprenia súdnej

ochrany nároku žalobkyne výrazne narušená.

10. Ako predbežnú otázku určenia vlastníckeho práva bolo potrebné vyriešiť otázku platnosti alebo
neplatnostiprávnehoúkonu,ktorýmžalovanýnehnuteľnosťnadobudol. Vkonanínebolosporným,
že dňa 12.11.2013 bola uzavretá Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy predmetného bytu a toho istého

dňa Dodatok k nej, ani že žalobkyňa žalovanému zaplatila celkom sumu 9.230,- Eur. Sporným v konaní
zostalo najmä, aká kúpna cena bola vyplatená z kúpnej zmluvy a aká bola vôľa zmluvných strán pri
uzatváraní kúpnej zmluvy a dodatku k nej.

11. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli

účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Ak teda má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko", tzv. simulovaným právnym úkonom,
zastieranýinýprávnyúkon, tzv.disimulovanýprávnyúkon,jesimulovanýprávnyúkonneplatnýzdôvodu
nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takom prípade platí zastieraný
právny úkon, za podmienky, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti

požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil
by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011).12. Z vykonaného dokazovania mal však súd prvej inštancie za preukázané, že kúpna zmluva v spojení s
dodatkomnebolaurobenávážne.Skutočnouvôľoužalobkyneajejmanželanebolopredaťbyt,alezískať
pôžičku na vyriešenie ich finančných problémov a skutočnou vôľou žalovaného bolo poskytnúť

pôžičkužalobkyniajejmanželovizaodplatuvoformeúrokusozabezpečenímnehnuteľnosťou.Uvedené
bolo preukázané najmä z Čestného prehlásenia Bc. A. U. zo dňa 15.10.2018
(č.l. 160), kde menovaný uviedol, že žalobkyňa a jej manžel boli zadlžení, potrebovali požičať peniaze,
pričom banka ani nebanková spoločnosť by im úver neposkytla, a on našiel investora - žalovaného,
ktorý bol ochotný im za odplatu financie požičať, s tým, že sa mu to vráti, plus na tom zarobí. Vzhľadom

na zlú finančnú situáciu žalobkyne a jej manžela bolo potrebné urobiť transakciu formálne cez kúpnu
zmluvu na nehnuteľnosť s právom spätnej kúpy, v skutočnosti išlo o pôžičku s dohodnutým úrokom,
pričom nehnuteľnosť slúžila na zabezpečenie návratnosti financií investora. Čestné prehlásenie pritom
jednoznačne preukazuje, čo bolo skutočnou vôľou oboch strán zmluvy, a síce uzavrieť zmluvu o
pôžičke so zabezpečením nehnuteľnosťou. Čestné prehlásenie nebolo účinne spochybnené žiadnym
dôkazom, keď výpoveď žalovaného na jeho spochybnenie nepostačuje, pretože žalovaný má zjavný

záujem na výsledku sporu. Na strane žalobkyne a jej manžela bola preukázaná vôľa získať pôžičku na
vyriešenieichfinančnýchproblémov,ktorúbypostupnesplácali,pričomuvedenémalsúdzapreukázané
z čestného prehlásenia, ktoré korešponduje s výpoveďou žalobkyne. Poukázal na dodatok ku kúpnej
zmluve, v zmysle ktorého mali žalobkyňa a jej nebohý manžel plniť žalovanému v splátkach, pričom
z dojednania o výške splátky 325,- Eur a o úhrade čiastky 11.700,- Eur do 36 mesiacov je zrejmé,

že k začatiu splácania malo prísť okamžite po uzavretí kúpnej zmluvy, čo nezodpovedá správaniu sa
skutočného predávajúceho. Uvedenému nasvedčuje aj neprimerane nízka kúpna cena, keď je možné
uveriť tvrdeniu žalobkyne, že ak by mali vôľu nehnuteľnosť predať, urobili by tak za trhovú hodnotu, ktorá
je niekoľkonásobne vyššia, keď v konaní nebola sporná hodnota predmetného bytu cca 45.000,- Eur.

13.Súdprvejinštancieneuveriltvrdeniužalovanéhoojehovôliuzavrieťkúpnuzmluvu,nakoľkojednakto
vyvracia čestné prehlásenie, a zároveň je takáto vôľa spochybnená výpoveďou samotného žalovaného.
Žalovaný pri výpovedi uviedol, že neskúmal trhovú hodnotu bytu, pričom pokiaľ ide o obhliadku bytu,
uviedol, že nakukol z chodby, nebol pozrieť WC, kúpeľňu. Uvedené správanie sa žalovaného pred
kúpou bytu nezodpovedá skutočnému záujmu o kúpu nehnuteľnosti. Nie je možné uveriť tomu, že by

sa žalovaný, ak by bol skutočným záujemcom o kúpu bytu, nezaujímal o trhovú hodnotu bytu, ale
najmä, že by si byt ani riadne neobhliadol a neoboznámil sa so stavom kupovanej veci. Rovnako vôli
žalovaného stať sa vlastníkom bytu nezodpovedá ani to, že umožnil žalobkyni a jej manželovi ďalej
bývať v predmetnom byte, pretože sa to vymyká obvyklému správaniu sa vlastníka k predmetu svojho
vlastníctva. Žalovaný zároveň pri výpovedi uviedol, že vedel, že predávajúci môžu do troch rokov byt

kúpiť späť, čo je v logickom rozpore s tvrdeným zámerom žalovaného - iba kúpiť nehnuteľnosť. Žalovaný
nevedel hodnoverne vysvetliť, aký mal dôvod súhlasiť s právom spätnej kúpy, ak chcel len nadobudnúť
nehnuteľnosť. Súdu prvej inštancie sa ako logické javí vysvetlenie, že skutočným úmyslom žalovaného
bolo poskytnúť pôžičku žalobkyni a jej manželovi, s tým, že táto bude zabezpečená nehnuteľnosťou.
Uvedený záver podporuje aj dohoda o platení splátok vo výške 325,- Eur k 25. dňu v mesiaci po dobu 36

mesiacov v dodatku ku kúpnej zmluve, ktorými splátkami žalobkyňa s manželom mali splácať poskytnutú
pôžičku. Hoci v čl. III. zmluvy sa uvádza, že predávajúci potvrdzujú prevzatie kúpnej ceny vo výške
11.700,- Eur podpisom zmluvy, uvedené neznamená, že pravdivosť uvedeného je nespochybniteľná.
Tvrdenie žalobkyne, že pôžička bola vo výške 9.000,- Eur a vo zvyšku, t.j. v sume 2.700,- Eur išlo o úrok,
bolo možné mať za preukázané z Príjmového pokladničného dokladu zo dňa 12.11.2013, ktorý uvádza

sumy 9.000,- Eur + 2.700,- Eur. Žalovaný pritom žiadnym akceptovateľným spôsobom nevysvetlil, prečo
sa na doklade neuvádza len suma 11.700,- Eur, ale táto suma je rozdelená. Okrem toho skutočnosť, že
mal byť zaplatený aj úrok, potvrdil aj Bc. A. U. v čestnom prehlásení, kde uviedol, že išlo o pôžičku s
dohodnutým úrokom. Podľa súdu prvej inštancie za primeranú kúpnu cenu by nebolo možné považovať
ani sumu 11.700,- Eur, keď v prípade prevádzanej nehnuteľnosti išlo o 2-izbový byt o úžitkovej ploche

70,89 m2 v meste Leopoldov, ktorého hodnota je podľa nepopretého, a preto nesporného tvrdenia
žalobkyne v žalobe cca 45.000,- Eur, čo je suma nepomerne vyššia.

14. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že kúpnu zmluvu vrátane dodatku je potrebné považovať za
simulovaný právny úkon, pretože v nej absentuje jeden prvok vôle (vážnosť vôle), keď vôľa strán

smerovala k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Skutočnou vôľou žalobkyne a jej manžela nebolo predať
byt, ale získať pôžičku na vyrovnanie svojich dlhov, a vôľou žalovaného bolo požičať peniaze za
úrok so zabezpečením tejto pôžičky nehnuteľnosťou, s tým, že žalobkyňa spolu s manželom splatia
pôžičku s úrokom v splátkach. Zároveň možno dospieť k záveru o konaní v rozpore s dobrými mravmi,keď žalovaný za neprimeranú cenu 9.000,- Eur nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v hodnote cca
45.000,- Eur do svojho vlastníctva. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom
predstieraným (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný

právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť
neplatný. Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy v spojení s dodatkom sa tak v
zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka stala absolútne neplatným právnym úkonom,
ktorý nemohol spôsobiť žiadne právne účinky. V danom prípade účastníci zmluvy naoko uzavreli
kúpnu zmluvu, hoci v skutočnosti išlo o zmluvu o pôžičke, s prvkami zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva. S poukazom na požiadavku určenia vlastníckeho práva, súd prvej inštancie skúmal,
či žalovanému nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe dissimulovaného právneho
úkonu. Dissimulovaným právnym úkonom bola zmluva o pôžičke, ktorá bola platne uzavretá. Nemožno
však dospieť k záveru, že by ako dissimulovaný právny úkon bola platne uzavretá aj zmluva o
zabezpečovacom prevode práva, nakoľko v rozpore s ustanovením § 553a ods. 2 Občianskeho
zákonníka zmluva neobsahovala všetky náležitosti, ktoré zákon (účinný v čase uzavretia zmluvy) pre

takúto zmluvu požaduje (napr. spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie
v prípade dobrovoľnej dražby). S poukazom najmä na čestné prehlásenia mal súd prvej inštancie za
preukázané, že žalovanému bolo známe, že u žalobkyne a jej manžela nejde o prejav vážnej vôle
uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom rovnako mal z čestného prehlásenia, ako aj zo správania sa žalovaného
pred uzavretím zmluvy a po jej uzavretí, za preukázané, že takú vôľu nemal ani žalovaný. V konaní

pritom nebolo preukázané, že by ako dissimulovaný právny úkon bol platne urobený taký právny úkon,
ktorým by žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu s príslušenstvom. Ak právny úkon
trpí vadou vôle, z dôvodu, že nebol urobený vážne, taký právny úkon je absolútne neplatný (§ 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka). K obrane žalovaného, že nevedel exaktný význam pojmu právo spätnej kúpy,
poukázal, že z výpovede žalovaného (že vedel, že do troch rokov môžu žalobkyňa s manželom kúpiť byt

nazad) vyplýva, že vedel, čo je obsahom práva spätnej kúpy. Hoci žalovaný prostredníctvom právneho
zástupcu na pojednávaní tvrdil, že žalovanému bolo zakotvenie práva spätnej kúpny v predmetnej
zmluvy vysvetlené zo strany p. U. až dodatočne potom, ako sa žalovaný stal vlastníkom nehnuteľnosti,
súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalovaného dňa 14.8.2018 (rub č. l. 156), z ktorej uvedené
tvrdenie nevyplýva, keď žalovaný uviedol, že „voľačo bolo spomenuté, že keď budú mať záujem do

voľajakého dátumu sa to dá kúpiť späť“ a tiež že „je tam napísané, že do troch rokov to môžu kúpiť
nazad, neviem, či som s tým súhlasil, bolo to tam dané“. Najmä však žalovaný už v bode 8. vyjadrenia
k žalobe (na rube č. l. 56) uviedol, že do zmluvy malo byť zakomponované právo spätnej kúpy, ak by
do budúcna prejavili vôľu nehnuteľnosť odkúpiť späť. Zo všetkého uvedeného je zrejmé, že žalovaný
pri podpise zmluvy o práve spätnej kúpy a o jeho význame vedel. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu

žalovaného, že žalobkyňa a p. U. vymysleli právnu konštrukciu tak, aby zastreli právny úkon, ktorým
malo byť poskytnutie pôžičky, keďže uvedený právny úkon bol na prospech žalovanému a nie žalobkyni
a jej manželovi, prípadne Bc. A. U.. Bc. A. U. a žalobkyňa pritom zhodne uviedli, že vôľou zmluvných
strán (a teda aj žalovaného) bolo poskytnutie pôžičky žalobkyni a jej manželovi. Nebola preukázaná
pravdivosť tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa s manželom pripravili predmetné zmluvy, keď Bc. A.

U. v čestnom prehlásení uviedol, že on zabezpečil vypracovanie zmluvy. Okrem toho, relevantným v
konaní bola vôľa zmluvných strán, ktorá bola v konaní dostatočne preukázaná. Nezaváži argumentácia
žalovaného, že účelovosť konania žalobkyne má vyplývať z toho, že od uzavretia kúpnej zmluvy ani
jedinýkrát nenamietala, že by sa malo jednať o akýkoľvek zastretý alebo neplatný právny úkon, keď
postačuje, ak žalovaná uvedené namietala v tomto konaní. Pokiaľ žalovaný poukazuje na veľkosť písma

na spornej zmluve, s čím spája účelovosť tvrdenia žalobkyne, že nemohla vedieť, akú zmluvu uzatvára,
poukázal na to, že žalobkyňa netvrdila, že nevedela, že zmluva bola označená ako Kúpna zmluva s
právom spätnej kúpy, ale tvrdila a v konaní preukázala, že išlo o simulovaný právny úkon, t.j. vôľa
zmluvných strán smerovala k inému právnemu úkonu ako bol označený. Žalovaný upriamoval pozornosť
na skutočnosť, že žalobkyňa na jednej strane označuje kúpnu zmluvu za zastretý právny úkon, avšak

na druhej strane prejavila vôľu stretnúť sa so žalovaným za účelom uplatnenia práva spätnej kúpy. Z
uvedeného nie je možné automaticky vyvodzovať, že by žalobkyňa považovala kúpnu zmluvu s právom
spätnej kúpy za platný právny úkon. Poukázal na predloženú Zápisnicu zo dňa 16.01.2017 (č.l. 22), z
ktorej je zrejmé, že uvedené stretnutie bolo iniciované so snahou vyhnúť sa súdnemu sporu, keď zo
zápisnice (na č.l. 23) vyplýva, že žalobkyňa mala za to, že sa v skutočnosti jednalo o pôžičku, nie o kúpu,

avšak nechcela mať súdne spory. Vo vzťahu k splátkam žalovaný poukazoval na to, že podobne ako
zmluvu ani tento dodatok žalovaný nepripravoval, a zároveň na to, že dohoda o splátkach bola z pohľadu
žalovaného nadbytočná. Podstatným v prejednávanej veci nebolo, kto zmluvy pripravil, ale skutočnosť,
že všetky zmluvné strany mali preukázateľne vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke, čo bolo preukázané o.i.práve aj uzavretou dohodou o splátkach. Záverom uzavrel, že uzavretá kúpna zmluva vrátane dodatku
bola simulovaným právnym úkonom, ktorý vyhodnotil ako absolútne neplatný, pričom zastretým nebol
žiadenprávnyúkon,ktorýmmohloprísťknadobudnutiuvlastníckehopráva knehnuteľnostižalovaným,

nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva žalobkyne a jej nebohého manžela na žalovaného.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu
úspešná, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne

vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania. Neboli pritom tvrdené a ani sám
nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 Civilného sporového poriadku). O výške náhrady trov
konania žalobkyne bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku výlučne I. a II. výroku podal odvolanie žalovaný, ktorým navrhol rozsudok

v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), h)
Civilnéhosporovéhoporiadku.Argumentovaltým,žežalobkyňanebolaspoukazomnaustanovenie§77
Civilného sporového poriadku aktívne legitimovaná k podaniu takejto žaloby, keďže poručiteľ mal okrem
žalobkyne i ďalších dvoch dedičov, ktorí za účelom uplatňovania žalobou uplatneného práva mali taktiež

vystupovať v postavení žalobcov, keďže v ich prípade sa jedná o tzv. nerozlučné spoločenstvo.
Táto skutočnosť resp. procesné postavenie dedičov po poručiteľovi a teda otázka vecnej legitimácie
žalobcov v konaní o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi pritom vyplýva priamo z
hmotnéhopráva,pretobolsúdpovinnýskúmaťotázkuokruhuúčastníkovaktívnelegitimovanýchvtomto
konaní ex offo. Súd prvej inštancie za účelom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podáva v otázke

aktívnej legitimácie žalobkyne v bodoch 29. až 38. odôvodnenia exkurz o aplikovateľných procesných
ustanoveniach, z ktorého odvodzuje, že ustanovenie § 77 Civilného sporového poriadku upravujúce
nerozlučné spoločenstvo nehovorí nič o tom, kto musí byť subjektom vystupujúcim v konaní, preto
dospelkzáveru,žeaknastranežalobcovvystupujesamotnážalobkyňa(bezďalšíchzákonnýchdedičov
poručiteľa)súsplnenépodmienkyktomu,abymoholsúdožalobekonaťatejtovyhovieť(body30.a31.).

Neúčasť ďalších dedičov (ktorú okresný súd tak či tak označuje za nadbytočnú) potom ospravedlňuje
tým, že nikoho nemožno nútiť k tomu, aby bol účastníkom konania, na čo prezentuje zjavne subjektívne
a vyslovene teoretické úvahy o tom, že zostávajúci dedičia, ktorí nie sú sporovými stranami by ešte mohli
odmietnuť dedičstvo, alebo vyporiadaním BSM pred samotným dedičským konaním by mohlo dôjsť k
tomu, že nehnuteľnosť by ani nemusela byť predmetom dedičstva. Záverom súd prvej inštancie v otázke

aktívnej legitimácie uviedol, že doterajšia súdna prax vychádza z Občianskeho súdneho poriadku a nie
Civilného sporového poriadku, preto dospel k záveru, že sú dané podmienku k odklonu v prospech
žalobkyne. Žalovaný má za to, že záver okresného súdu je v zjavnom rozpore s tým, čo je možné
označiť za ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktoré rozhodovali a kontinuálne rozhodujú za účinnosti a
v režime Občianskeho súdneho poriadku i Civilného mimosporového poriadku. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/120/2009, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/379/2017,
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/105/2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 178/2006, 3Cdo131/99
(R 65/2003), rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo 120/2009, sp. zn. 1Cdo 183/2009, rozsudok NS SR sp. zn.
3Cdo197/2010, sp. zn. 3Cdo 178/2006, sp. zn. 1Cdo 183/2009, sp. zn. 2Cdo 45/2008. Pre rozhodnutie
o žalobe, ktorej predmetom je určenie, že určitá vec patrí do dedičstva je totiž právne významné len

to, koľko a ktorí z dedičov po poručiteľovi pripadajú do úvahy byť účastníkom doposiaľ neprejednaného
dedičstva, pretože títo všetci sú (ako súčasť nerozlučného spoločenstva) odo dňa smrti poručiteľa
spoločne a nerozdielne nositeľmi dedičského nároku, ktorého kvantitatívna a kvalitatívna stránka môže
byť determinovaná až v dedičskom konaní. Z tohto titulu je s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
nevyhnutné, aby v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi vystupovali všetci do

úvahy pripadajúci dedičia, preto ak tomu tak nie je, zakladá to procesnú vadu, pre ktorú objektívne
nie je možné žalobe vyhovieť. Ak na strane žalobcu nevystupovali všetci aktívne legitimovaní dedičia
po poručiteľovi, nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Právny záujem,
ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv

a oprávnených záujmov. Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého)
určenia sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Pre absenciu ďalších dedičov na
strane žalobcu alebo žalovaného, je nutné konštatovať práve to, že sám žalobca by sa požadovaným
určením nedomohol odstránenia spornosti práva a ochrany oprávnených záujmov jeho, ako dediča,nakoľko by ostali opomenuté práva a chránené záujmy ostatných dedičov, ktorým nesporne svedčí
právo domáhať sa požadovaného určenia tiež. Bez splnenia tejto podmienky je nutné zhrnúť, že niet
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že nehnuteľnosti patrili do dedičstva, čo má za

následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná
zmluva je simulovaný právny úkon a teda neplatný právny úkon, ktorým mala byť zastretá zmluva o
pôžičke, a že Čestným vyhlásením Bc. A. U. bolo preukázané, čo bolo skutočnou vôľou zmluvných
strán a to poskytnutie pôžičky so zabezpečením nehnuteľnosťou nestotožňuje. Žalovaný nikdy nemal
vôľu uzavrieť žiadnu zmluvu o pôžičke ani zastierať akýkoľvek právny úkon kúpnou zmluvou s právom

spätnej kúpy, ako jednoduchý človek nikdy neobchodoval so žiadnymi nehnuteľnosťami, nikdy nikomu
nepožičiaval žiadne finančné prostriedky. Jediným jeho cieľom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Je to len jeho chabé právne povedomie a zrejme prílišná dôvera v Bc. U., ktorý bol
vo všetkom veľmi zbehlý, ktorá mala za následok, že nehnuteľnosť nadobudol s právom spätnej kúpy.
Skutočnosť, ktorá preukazuje skutočnú vôľu žalovaného ohľadne nehnuteľnosti je to, že po zániku
práva spätnej kúpy sa okamžite začal domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva voči žalobkyni.

Ďalšou skutočnosťou svedčiacou v prospech tvrdení žalovaného je tá, že žalovaný vyplatil žalobkyni
a jej manželovi sumu 11.700,- Eur, preto nie je pravdou a v konaní nebolo ani žiadnym spôsobom
preukázané, že by im požičiaval akúkoľvek nižšiu sumu, ku ktorej by sa pripočítavali nejaké úroky
alebo odplata. Ak by mal žalovaný pred uzavretím kúpnej zmluvy vykonať prieskum cien bytov, alebo
obehať realitné kancelárie, aby zistil aká je trhová cena bytov, pretože takéto konanie by bolo vyslovene

neobvyklé a v tomto prípade nadbytočné, keďže i žalovanému ako laikovi bolo zrejmé, že cena je zjavne
výhodná oproti bežným trhovým cenám. Akékoľvek skúmanie trhovej ceny bytu by tak bolo z pohľadu
žalovaného zjavne zbytočné, obzvlášť ak návrh ceny mu bol oznámený žalobkyňou a jej manželom resp.
sprostredkovane Bc. U., čo vzal ako fakt a ich návrh v otázke kúpnej ceny, s ktorým súhlasil. Cenotvorba
v rámci záväzkových vzťahov uzatváraných medzi súkromnoprávnymi subjektmi je vždy výhradne na

dohode zmluvných strán bez možnosti ingerencie zo strany štátnych orgánov alebo tretích osôb. Úvahy
o primeranosti kúpnej ceny súdu by boli na mieste v prípade tiesne žalobkyne a jej manžela vyvolanej
žalovaným, nátlaku zo strany žalovaného alebo iných faktorov na strane predávajúcich, ktoré by mali
za následok deformáciu v otázke výšky kúpnej ceny, avšak žiadna takáto skutočnosť nebola v konaní
preukázaná. Je vždy vecou kupujúceho v akom rozsahu obhliadku kupovanej veci vykoná, pričom

neprislúcha súdu, aby túto otázku akokoľvek hodnotil alebo komentoval. Okresnému súdu zrejme úplne
ušla podstata obhliadky v tom smere, že ak by žalovaný nemal skutočnú vôľu nadobudnúť vlastnícke
právo k bytu, ale len poskytnúť žalobkyni a jej manželovi pôžičku, logicky by nikdy žiadnu obhliadku bytu
nerealizoval. Čo sa týka súhlasu žalovaného s právom spätnej kúpy k tomuto opakovane uviedol, že v
čase uzavretia zmluvy o tom nevedel a v danom čase ani len netušil čo to znamená, ale povedal mu to

Bc. U. až po zrealizovaní celej transakcie. Ani z výpovedí žalovaného na žiadnom mieste nevyplýva, že
by o tejto skutočnosti vedel v čase uzavretia zmluvy, keď vyslovene uviedol, že mu to bolo oznámené
až dodatočne, preto sú tvrdenia súdu o absencii jeho vôli „iba kúpiť nehnuteľnosť“ zjavne nedôvodné.
Bez právneho významu sú tvrdenia súdu, že žalovaný žiadnym akceptovateľným spôsobom nevysvetlil,
prečo na príjmovom doklade nie je uvedená celá suma, ale táto je rozdelená na dve sumy. Uvedené je

totiž úplne prirodzené, keďže príjmové doklady boli vyhotovené v roku 2013 a výsluch žalovaného bol
realizovanývroku2018,kedynielenžesinepamätalprečobolasumarozdelená,alenepamätalsianito,
že tieto doklady pred piatimi rokmi vôbec vystavil. K čestnému vyhláseniu žalovaný potom uvádza, že sa
nejedná svedeckú výpoveď, ale výhradne o listinný dôkaz, voči ktorému žalovaný v konaní namietal,
že skutočnosti v ňom uvedené nezodpovedajú realite. K osobe Bc. U. je na OO PZ Hlohovec, resp.

OR PZ Trnava evidovaných viac ako desať trestných oznámení, zdržuje sa v Rakúsku, pričom čestné
prehlásenie je zhodou okolností skoncipované v celom rozsahu v prospech argumentácie žalobkyne,
preto ho považuje za zjavne nedôveryhodný dôkazný prostriedok. V konaní žalovaný poukazoval, na
to, že i samotná vôľa žalobkyne bola uzavrieť kúpnu zmluvu, čo vyplýva z jej konania po uzavretí
tejto zmluvy, ktorú nikdy nenamietala. Ak by žalovaný aj pripustil, že žalobkyňa mala vôľu uzavrieť zo

žalovaným zmluvu o pôžičke so zabezpečením nehnuteľnosťou (o ktorej však žalovaný v čase uzavretia
zmluvy nemal žiadnu vedomosť), ktorý právny úkon mal byť zastretý kúpnu zmluvou s právom spätnej
kúpy, možno uvažovať o tom, že na jej strane došlo zrejme k omylu, do ktorého ju uviedol Bc. U., ktorý
tak zmluvným stranám prezentoval zjavne odlišné skutočnosti, keď žalobkyni a jej manželovi tvrdil, že
sa jedná o pôžičku a na druhej strane žalovanému od samého začiatku tvrdil, že sa jedná o kúpnu

zmluvu na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Uvedené však nemôže ovplyvniť platnosť
zmluvy vo vzťahu k žalovanému, ktorý od samého začiatku svojim laickým vnímaním považoval kúpnu
zmluvu za platný a ničím nezastretý právny úkon. Za daného stavu by však u žalobkyne prichádzalo
do úvahy len uplatňovanie eventuálneho nároku na náhradu škodu voči pánovi Bc. U., avšak nie jena mieste spochybňovanie platnosti zmluvy voči žalovanému, ktorý sa na žiadnom zastieraní iného
právneho úkonu nikdy nepodieľal a o údajnej vôli žalobkyne zastrieť akýkoľvek právny úkon (či už z jej
vôle alebo v zmysle inštrukcii Bc. U.) nemal žiadnu vedomosť.

17. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k odvolaniu žalovaného sa vyjadrila a uviedla, že napadnutý
rozsudok navrhuje v celom rozsahu potvrdiť. Odmieta tvrdenia o neprimeranom protekcionizme súdu
prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyni, keď z celého postupu okresného súdu je zrejmý fakt, že chcel
vydať rozhodnutie vecne správne a spravodlivé. Napriek tvrdenej „jednoduchosti“ žalovaného, ide stále

o svojprávnu fyzickú osobu. Žalovaný vie čítať, predpokladáme, že aj porozumieť písanému textu (v
konaní sa nepreukázal opak), a je zrejmé, že keď bol schopný prečítať a porozumieť tomu, že ide
podpísať kúpnu zmluvu, tak videl (fakticky už na začiatku zmluvného dokumentu), že sa jedná aj o právo
spätnej kúpy v tejto zmluve. Dá sa uveriť síce tvrdeniu, že sa s takým niečím ako laik v právnej oblasti
ešte nestretol, avšak mal sa pred podpisom zmluvy na tento inštitút koho spýtať (zmluvu podpisoval na
notárskom úrade). V tejto súvislosti tiež poukázala na tvrdenie Bc. A. U., ktorý v čestnom prehlásení

(ktoré doložil do konania) uviedol, že zabezpečil vypracovanie zmluvy, pričom túto zmluvu obe strany
preštudovali, podopĺňali, a odsúhlasili. Je teda zrejmé, že žalovaný sa s inštitútom práva spätnej kúpy
stretol ešte pred podpisom zmluvy, keď dostal predmetnú zmluvu na preštudovanie a doplnenie, resp.
navrhnutie prípadných zmien. Je tiež veľmi nepravdepodobné, že až pri, resp. po podpise zmluvy by
sa dozvedel, že žalobkyňa spolu s manželom zostávajú v nehnuteľnosti ešte bývať (niekoľko rokov),

a bez výhrad s tým súhlasil. Žiadna obhliadka bytu nekonala, žalovaný sa stretol so žalobkyňou a
jej (už t.č. zosnulým) manželom za účelom dohodnutia požičania financií. Takisto rozdelenie kúpnej
ceny na 2 sumy v potvrdení o prevzatí financií - možno ako jednotlivý dôkaz by nič neznamenalo
(žalovaný argumentuje, že si kúpnu cenu môže teoreticky rozdeliť aj na viac častí) - v súvislosti s ďalšími
okolnosťami vzniku zmluvného vzťahu a v kontexte s ďalšími dôkazmi poukazuje toto rozdelenie taktiež

na skutočnosť, že právny úkon uzavretia kúpnej zmluvy sa v tomto prípade len zastieral a v skutočnosti
išlo o pôžičku s dohodnutým úrokom (rozdelenie na istinu a úrok). Takisto tvrdenie, že žalovaný sa
neoboznámil s trhovými cenami nehnuteľností (poznamenávame, že nemusí kvôli tomu robiť obsiahly
prieskum a tráviť hodiny obchádzaním realitných kancelárií, stačí pár klikov v počítači, resp. opýtať sa
správcu bytového domu alebo susedov/známych bývajúcich v bytoch, príp. ak títo kúpili/predali byt v

blízkej minulosti - akokoľvek, sme toho názoru, že napriek tvrdenej „jednoduchosti“ žalovaného základný
prehľad o trhovej hodnote bytu mal - musel vedieť, že byt má hodnotu niekoľko desiatok tisíc eur, a nie
11.700,- Eur) v súvislosti s jeho ďalším tvrdením, že kúpna zmluva sa mu zdala výhodná (na základe
čoho, keď údajne nepoznal trhové ceny nehnuteľností), je vnútorne rozporné a v súvislosti s ďalšími
dôkazmi len potvrdzuje, že v skutočnosti o odkúpenie nehnuteľnosti nešlo. Predpokladá, že žalovaný

nevstupoval do zmluvného vzťahu s tým, že žalobkyňu pripraví o bývanie a jej vlastnícke právo. Trvaním
na dodržaní predmetnej kúpnej zmluvy, ktorá zastierala iný (skutočný) právny úkon, sa však uvedené
snaží dosiahnuť, a na základe tejto skutočnosti následne vyvstáva otázka, kto chcel koho vlastne uviesť
do omylu, resp. podviesť (najmä keď v súčasnosti už strany prostredníctvom p. U. nekomunikujú).

18. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), f), h) CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne

5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s §
378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie (§ 388 CSP).

19. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je
len právne posúdenie preukázania nároku uplatneného žalobou, odvolací súd nepovažoval za potrebnéa účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

20. Odvolaním strán nebol napadnutý III. výrok rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, keď I. výrokom určil, že nehnuteľnosť evidovaná
Okresným úradom Hlohovec - katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX pre okres: U., obec:

U., katastrálne územie: U., a to dvojizbový byt č. X na L.. podlaží bytového domu súpisné číslo XX
postaveného na parcele registra „C“ č. 570 na ulici C. Y. v U., vrátane podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu o veľkosti 7089/26660-in, patrila ku dňu smrti nebohého S. M., rodeného
M., narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. Y. XX/XX, U.,
v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a nebohého S. M., rodeného M.,
narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. cesta XX/XX, U. a II.

výrokom priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe výsledkov dedičského konania po nebohom
manželovi žalobkyne z uznesenia sp. zn. 14D 10/2016 na č.l. 167) vyplýva, že predpokladanými dedičmi

zo zákona po poručiteľovi sú žalobkyňa ako manželka a jeho dvaja synovia (pozn. odvolacieho súdu
syn S. M. a syn O. M.). Uzavrel, že žalobkyňa je v konaní aktívne legitimovaná, s poukazom na zásadu
dispozície, podľa ktorej žiadnu osobu nemožno nútiť, aby si uplatnila svoj nárok v civilnom sporovom
konaní, pričom formalistické trvanie na účasti všetkých dedičov v konaní by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania, s čím sa odvolací súd s ohľadom na nižšie uvedené nestotožnil.

24. Žalovaný ako prvé v podanom odvolaní namieta aktívnu legitimáciu žalobkyne, a to s poukazom
na § 77 Civilného sporového poriadku, keďže poručiteľ mal okrem žalobkyne i ďalších dvoch dedičov,
ktorí za účelom žalobou uplatneného práva mali taktiež vystupovať v postavení žalobcov, keďže v ich
prípade sa jedná o tzv. nerozlučné spoločenstvo.

25. Podľa § 77 ods. 1 CSP, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide
o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako
žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

26. Podľa § 78 ods. 1 CSP, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, ods. 2 súd žalobu zamietne,
ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.

27. Jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal

žalobu, je v sporo aktívne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je
aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne
legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby
meritórnym rozhodnutím. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný,

musí súd riešiť vždy skôr než pristúpi k riešeniu otázky existencie alebo neexistencie nároku.

28. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si

tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 ). V danom prípade totiž žalobkyňa požaduje určenie, že vec patrí dodedičstva, a v takom prípade jedným zo základných predpokladov úspešnosti podanej žaloby je
aktívna legitimácia žalobkyne. Len, ak je daná aktívna legitimácia žalobkyne, môže byť žalobkyňa v
konaní úspešná. Pokiaľ totiž nie je daná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie žalovaného nároku,

jediným procesným dôsledkom nedostatku aktívnej legitimácie je meritórne rozhodnutie, spočívajúce v
zamietnutí žaloby.

29. Určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej
smrti, môže žalobou uplatňovať (je aktívne vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa

takéto určenie týka. Takouto osobou je ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym
nástupcom. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Teória i
súdna prax rozlišuje dva významy pojmu dedič - do právoplatného skončenia dedičského konania sa za
dediča považuje každý, kto prichádza do úvahy ako potenciálny nadobúdateľ dedičstva alebo jeho časti
(dedičského podielu) po poručiteľovi. Po skončení dedičského konania je dedičom už len ten, kto na
základe výsledku dedičského konania skutočne nadobúda dedičstvo po poručiteľovi alebo jeho časť. To

platí aj v prípade, ak sa po skončení dedičského konania dodatočne objaví majetok poručiteľa (prípadne
vec,oktorejjespor,čibolavčasesmrtimajetkomporučiteľa)-aždoskončeniadodatočnéhodedičského
konania je potrebné za dedičov tohto tzv. novoobjaveného majetku potrebné považovať všetkých, ktorí
prichádzajú do úvahy ako právni nástupcovia poručiteľa. Dokiaľ nebolo ohľadom veci, o ktorú sa vedie
spor s treťou osobou (osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom), rozhodnuté v dedičskom konaní,

vo vzťahu k tejto veci sú všetci (aj potenciálni) dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci. Z právnych
úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne. V
tomto prípade už prebehlo dedičské konania po poručiteľovi - manželovi žalobkyne, aj keď predmetné
nehnuteľnosti v nich neboli prejednané, a preto je okruh potenciálnych dedičov známy.

30. Na podporu uvedeného právneho názoru odvolací súd ešte uvádza, že ak sa dedič voči tretej osobe
domáha určenia, že vec patrí do dedičstva, domáha sa riešenia otázky okruhu dedičstva, teda určenia
majetku, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Určovací rozsudok by však bol záväzný
len pre strany konania, nie pre ostatných potenciálnych dedičov (§ 228 ods. 1 CSP). Taký rozsudok by
nemal žiadny význam, ak by takéto určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov a treťou osobou,

pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby (ostatných dedičov) bez toho, že by rozsudok
voči týmto osobám bol účinný. Okrem toho, ako už bolo uvedené vyššie, v zmysle § 460 Občianskeho
zákonníka sa dedičstvo nadobúda už smrťou poručiteľa a do prejednania dedičstva (resp. prejednania
novoobjaveného majetku) sa všetci dedičia považujú za spoluvlastníkov vecí patriacich do dedičstva.
Vlastníctvo však zaväzuje (čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), teda vlastníctvo zahŕňa nielen

práva, ale aj povinnosti (o. i. povinnosť udržiavať vec v takom stave, aby nepredstavovala riziko pre
ostatných alebo pre životné prostredie; ak ide o nehnuteľnosť, povinnosť platiť daň z nehnuteľností a
pod.), preto nie je možné pripustiť, aby súd o vlastníctve (hoci ide len o vlastníctvo potenciálne, resp. do
rozhodnutia v dedičskom konaní spoločné s inými dedičmi) rozhodoval bez účasti všetkých, ktorých sa
týkajú práva a povinnosti vyplývajúce z tohto vlastníctva.

31. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového
poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (pozri R 71/2018).

32. V danej veci odvolací súd poukazuje odôvodnenie uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018, z ktorého

vyplýva, že „...dovolací súd už v niektorých svojich rozhodnutiach vyslovil právne závery vo veciach
okruhu účastníkov (strán sporu) v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Dovolací
súd napr. v rozhodnutí z 22. februára 2008, sp. zn. 5 MCdo 15/2007 konštatoval, že „ak zanechal
poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého
majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových

práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel
vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv.
nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac
dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadom veci, o ktorú ide v občianskom súdnom konaní,vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom), vyporiadané. Za stavu, že v
pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní
o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní

za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným
osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p.“. V
rozhodnutí z 30. mája 2011 sp. zn. 1 Cdo 183/2009 dovolací súd uviedol, že „o žalobe na určenie, že
tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi
ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva

je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá
vec (právo) patrí do dedičstva“ (obdobný právny názor zaujal už dovolací súd napr. v uznesení z 28.
septembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba
všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2
O.s.p. (pozri tiež R 49/82 alebo R 65/2003 a rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 178/2006, 3
Cdo 222/2010, 3 Cdo 197/2010, 4 Cdo 120/2009, 2 Cdo 45/2008). Dovolací súd tu vychádzal z názoru,

že až do vyporiadania dedičstva sú ohľadom takejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto
veci (celého majetku patriaceho do dedičstva), pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa
podieľajú na právach a povinnostiach voči iným osobám a preto majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - § 78 CSP). To platí aj v prípade, ak poručiteľ
zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktoré ide v civilnom sporovom

konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za
stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a
nebolvkonaníodedičstvoprejednaný,súaždovyporiadaniadedičstvaohľadomtejtovecivšetcidedičia
považovaní za vlastníkov tejto veci. V danej veci preto nebolo podstatné, či spor bol/nebol vyvolaný
samotným dedičským konaním, ale podstatné bolo, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci,

treba všetkých dedičov považovať za vlastníkov tejto veci a teda títo musia mať v konaní postavenie
nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - § 78 CSP). Ak sa totiž dedičia
vočitretejosobedomáhajúurčenia,ževecpatrídodedičstva,nedomáhajúsasvojhopráva„zdedičstva“,
ale „k dedičstvu“, t. j. riešenia otázky okruhu dedičstva. Taký rozsudok by potom nemal žiadny význam,
ak by takéto určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov a treťou osobou, pretože by sa určovali

práva s dopadom aj na iné osoby bez toho, že by rozsudok voči týmto osobám bol účinný (§ 228 CSP).
Obdobne je tomu tak v prípadoch, ak sa jeden z podielových spoluvlastníkov veci domáha určenia, že
vec je v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových spoluvlastníkov (a teda sa nedomáha iba
určenia výšky svojho spoluvlastníckeho podielu). Nakoľko predmetom konania o určenie, že vec patrí
do dedičstva, je celá vec (príp. spoluvlastnícky podiel na veci), a keďže až do rozhodnutia o dedičstve

treba za vlastníkov veci (§ 460 Občianskeho zákonníka) považovať všetkých do úvahy pripadajúcich
dedičov (a teda nemožno žalovať o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí iba dedičský podiel
žalobcu k takejto veci, keďže ho v danom štádiu nemožno vymedziť), musia všetci dedičia v konaní o
určenie,ževecpatrídodedičstva,vystupovaťvpostavenínútenýchprocesnýchspoločníkov(§78CSP).
V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v otázke vymedzenia okruhu strán sporu v konaní o určenie, že

vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno teda považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania
dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom
spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP)“.

33. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že pri rozhodovaní v danej veci

bolo nutné vychádzať z toho, že ako dedič pod poručiteľovi S. M. okrem žalobkyne prichádzali do
úvahy aj dvaja synovia poručiteľa a žalobkyne. Ak je viac dedičov (ako je tomu aj v danej veci), v čase
smrti poručiteľa do rozhodnutia o dedičstve sú považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do
dedičstva a v sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú práv a povinností patriacich do dedičstva majú
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§ 78 CSP). Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do

dedičstva, sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. V danom spore stranou sporu o určenie predmetu
dedičstva mali byť aj obaja synovia poručiteľa S. M., keďže stranou sporu však neboli, bolo nutné žalobu
z dôvodu nedostatku vecnej legitimácia zamietnuť.

34. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie (Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

28Cdo/2375/2012), na ktoré poukázal súd prvej inštancie, podľa ktorého právo podať žalobu o ručenie,
že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom majetku, má jednotlivo každý dedič. Toto rozhodnutie
však nebolo rešpektované slovenskou súdnou praxou s poukazom na už označené rozhodnutie sp. zn.
8Cdo/94/2018 v odseku 32, ktoré bolo predmetom prieskumu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 260/2011.35. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie už nebolo potrebné, aby sa odvolací súd
podrobne zaoberal ne/existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Postačí

uviesť, že výrok rozsudku je podľa § 228 ods. 1 CSP záväzný len pre strany a ich právnych nástupcov, nie však pre iné osoby, ktoré neboli
stranami konania. Už z tohto dôvodu je možné dospieť k záveru, že žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem na ňou požadovanom určení.

36. S poukazom na vyššie uvádzané, odôvodňujúce zamietnutie žaloby (napadnutý I. výrok), odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu s použitím § 388 CSP zmenil a žalobu
zamietol, pretože stranami tohto sporového konania neboli všetci dedičia po poručiteľovi. Skutočnosť,
že odvolací súd žalobu zamietol, nebráni nič podať novú žalobu o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí
do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že stranami konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia
po poručiteľovi.

37. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

38. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj

o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

39. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

41. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

42. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil, je v zmysle
citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V dôsledku úplného zvrátenia výsledku konania na

súde prvej inštancie sa plne úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania stal práve žalovaný.
Preto o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolaním súdom,
odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania na

súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262
ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

43. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto

súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).44. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,
III.ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného

odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne
vysporiadavať.

45. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).