Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. december 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11C/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117200926
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2018:2117200926.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobkyne: M. M., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XX/XX, U., zastúpená: JUDr. Lucia Sukopová, advokátka, Františkánska
5, Trnava, proti žalovanému: H. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, zastúpený: JUDr. Dalibor
Pavelka, advokát, Pribinova 46, Hlohovec, o určenie, že nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti manžela
žalobkyne do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e s a , že nehnuteľnosť evidovaná Okresným úradom C. - katastrálnym odborom na
liste vlastníctva č. XXXX pre okres: U., obec: U., katastrálne územie: U., a to W. byt č. X na L..
podlaží bytového domu súpisné číslo XX postaveného na parcele registra „. č. XXX na ulici Y. v U.,

vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXX-
in, patrila ku dňu smrti nebohého S. M., rodeného M., narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého
dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. Y., U., v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
žalobkyneanebohéhoS.M.,rodenéhoM.,narodenéhodňaXX.XX.XXXX,zomreléhodňaXX.XX.XXXX,
naposledy bytom Y. XX/XX, U..

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

III. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania za odročené pojednávania dňa
12.10.2017 a 28.11.2017.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 17.01.2017, doručenou súdu dňa 18.01.2017, sa žalobkyňa pôvodne domáhala
určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v k.ú. U., zapísanej na P. úrade C. - katastrálny odbor,
na LV č. XXXX, a to ako X-izb. byt č. X na L. podlaží, o úžitkovej ploche XX,XX m2, nachádzajúci sa v
bytovom dome, ktorý je postavený na parc.č. XXX v U., na ulici Y., súp.č. XX, ako i podiel na spoločných
častiach a zariadeniach vo veľkostí XXXX/XXXXX.

2. Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 11C/9/2017-48 zo dňa 25.01.2017, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/63/2017-66 zo dňa 10.04.2017, súd na návrh žalobkyne
neodkladným opatrením nariadil žalovanému, aby sa dočasne zdržal prevodu, predaja, darovania,
založenia, prenajatia, zaťaženia, užívania, dania do užívania inej tretej osobe predmetnej nehnuteľnosti,
a aby strpel jej užívanie žalobkyňou, a to až do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej.

3. Uznesením č.k. 11C/9/2017-148 zo dňa 02.07.2018 súd pripustil zmenu petitu žaloby s tým, že v
zmysle poslednej zmeny žaloby sa žalobkyňa domáhala určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom území
U., zapísané na P. úrade C. - katastrálny odbor, na LV č. XXXX, a to ako W. byt č. X na L. podlaží, o
úžitkovej ploche XX,XX m2, nachádzajúci sa v bytovom dome, ktorý je postavený na parc. registra „. č.XXX v U., na ulici Y., súp.č. XX, ako i podiel na spoločných častiach a zariadeniach vo veľkosti XXXX/
XXXXX-in vzhľadom k celku, patrili ku dňu smrti nebohého S. M., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého
XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XX/XX, U., do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalobkyne

a neb. S. M., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XX/XX, U., v
celosti, ako aj náhrady trov konania.

4. Žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že spolu so zomrelým manželom boli spoločne vlastníkmi v 1/1
vyššie uvedenej nehnuteľnosti. V roku XXXX sa dostali do finančných problémov, preto hľadali možnosť

splatiť tieto záväzky. Prostredníctvom inzerátu sa skontaktovali s p. U. z C., ktorý ich nakontaktoval na
žalovaného. So žalovaným sa dohodli, že im požičia peniaze, ale chcel mať pohľadávku zabezpečenú.
Dňa XX.XX.XXXX išli spoločne k notárke, kde im bola predložená zmluva na podpis a bolo im
vysvetlené, že je to na zabezpečenie pohľadávky. Avšak jednalo sa o podpis kúpnej zmluvy na
nehnuteľnosť s právom spätnej kúpy pre žalobkyňu a jej manžela. Formou dodatku k zmluve bolo
dohodnuté, že žalobkyňa s manželom budú platiť po dobu 36 mesiacov mesačne sumu 325,- eur

ako splátku, čím vyplatia žalovanému sumu 11.700,- eur. Po 36 mesiacoch si teda majú možnosť
uplatniť predkupné právo a príde späť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne
a jej manžela. Po podpise týchto zmlúv bolo žalobkyni s manželom vyplatené žalovaným 9.000,-
eur, nakoľko 2.700,- eur mala byť odmena žalovaného za požičanie peňazí. Žalobkyňa s manželom
predmetnú pohľadávku žalovanému splácala na dohodnuté číslo účtu. Dňa XX.XX.XXXX zomrel manžel

žalobkyne. Do konca roku 2016 bolo žalovanému vyplatené v splátkach spolu 9.230,- eur. V novembri
žalobkyňa kontaktovala žalovaného za účelom uplatnenia práva spätnej kúpy a dohodnutia podmienok.
Žalovaný súhlasil s osobným stretnutím, ktoré sa však neuskutočnilo, nakoľko nebolo možné sa neskôr
so žalovaným telefonicky spojiť. Následne žalovaný odmietol s tvrdením, že do konca roku 2016
mu mala žalobkyňa vrátiť vyplatenú sumu 11.700,- eur spolu s pokutami za omeškanie splátok, čiže

0,5% za každý deň omeškania. Kúpnu zmluvu považuje za platnú, lebo bola podpísaná u notára.
Takisto navrhol, že nechce, aby mu žalobkyňa dosplácala odmenu, ale že žalobkyni vráti doteraz
vyplatenú sumu a jemu zostane nehnuteľnosť. V opačnom prípade si môže teda žalobkyňa podať
návrh na súd. Žalobkyňa v predmetnej nehnuteľnosti roky bývala so svojim manželom a momentálne
tam stále býva. Nemá ani inú možnosť bývania, ani financie si ju zabezpečiť. Predmetnú zmluvu o

predaji nehnuteľnosti považovala za zabezpečenie pohľadávky, nikdy nemala ani žalobkyňa ani jej
manžel záujem nehnuteľnosť predať. Svoju pohľadávku žalovanému splácali, aj keď je pravda, že boli
v omeškaní. Avšak skutočná pohľadávka bola vyplatená. Hodnota predmetnej nehnuteľnosti je cca
45.000,- eur. V predmetnej zmluve je kúpna cena 11.700,- eur, čo dosahuje 1 zo skutočnej hodnoty
nehnuteľnosti. Čo sa týka vôle žalobkyne, v jej prípade sa jednalo o záujem o uzavretie zmluvy o

pôžičke, kde bola ochotná do jej splatenia „ručiť bytom“, v žiadnom prípade nie túto nehnuteľnosť
bez ďalšieho predať žalovanému, a to ani za uvedenú, ani za žiadnu inú cenu. Ak sa jednalo o tzv.
simulovaný právny úkon, platnosti zastieraného právneho úkonu sa možno dovolávať len vtedy, ak
je tento tiež platným. V danom prípade je potrebné konštatovať, že takéto dojednanie je absolútne
neplatnýmprávnymúkonomprerozporsozákonom.Vuvedenomprípadesajednáoabsolútneneplatný

právny úkon, na základe ktorého mal žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému bytu od
žalobkyne a jej manžela. Uzavretie kúpnej zmluvy nebolo vážnou vôľou žalobkyne. Kúpna zmluva o
prevode vlastníctva bytu uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným nie je právnym úkonom platným,
nakoľko u neho absentuje podstatná náležitosť, ktorou je vážnosť vôle. V takomto prípade sa jedná o
neplatnosť absolútnu, pôsobiacu erga omnes, a taktiež i o neplatnosť, na ktorú je povinnosťou súdu

prihliadať ex offo. Žalobkyňa v čase podpisu zmluvy bola vo veľmi vážnej ekonomickej situácii, v stave,
v ktorom nebola schopná nielenže splácať svoje záväzky voči banke a nebankovým spoločnostiam, ale
nebola schopná uspokojovať ani svoje základné životné potreby. Vzhľadom na uvedené má žalobkyňa
za to, že titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného od žalobkyne je právnym úkonom absolútne
neplatným. Žalobkyňa sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej v katastri

nehnuteľností za účelom zosúladenia stavu evidovaného v katastri nehnuteľností a stavu právneho.
Posúdenie platnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti je posúdením predbežných otázok
pre určenie vlastníckeho práva k predmetnému bytu. V otázke pohľadávky je preukázané, že skutočnú
pohľadávku už má žalovaný splatenú. V tomto momente sa jedná už len o využitie nepriaznivej
životnej situácie žalobkyne a špekuláciu žalovaného, ako vysťahovať žalovanú z nehnuteľnosti a za

zlomok skutočnej hodnoty nehnuteľnosti stať sa vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa v konaní
ďalej uviedla, že je bezpochyby jasné, že ani žalovaný nemohol právny úkon považovať za čisto
kúpnopredajnú zmluvu o nehnuteľnosti. Svedčí o tom fakt, že od počiatku prijímal splátky zasielanú
mu žalobkyňou a jej manželom, až pokým mu nebola vyplatená suma. Takisto o tom svedčí aj fakt, žesúhlasil s užívaním nehnuteľnosti žalobkyňou a jej manželom. Podľa žalobkyne je zrejmé, že takéto
konanie nie je konaním domnelého „vlastníka“. Tvrdenie žalovaného o vynechaní kolónky čísla účtu,
čo má svedčiť o tom, že žalovaný dodatok nevyhotovoval, je absurdná. Žalovaný prišiel s tvrdením, že

si bol zriadiť účet špeciálne na tento účel v A., tvrdil, že na iné účely tento účet nepoužíva. Tvrdenie
žalovaného o vyplatení sumy 11.700,- eur tiež nie je pravdou, nakoľko žalobkyňa zdokladovala príjmový
doklad, kde sám žalovaný uvádza dve sumy, a to 9.000,- eur a 2.700,- eur. Žiadne iné vysvetlenie k tomu
žalovaný neposkytol. Nie je pravdou, že by žalobkyňa alebo jej manžel pripravovali zmluvy, prvýkrát ich
videli až na notárskom úrade, ktorý dohodol žalovaný. Žalobkyňa zdôraznila, že po celý čas považovala

predmetnú zmluvu za zabezpečenie pohľadávky, nakoľko nikdy nemala v úmysle ani ona, ani jej manžel,
túto nehnuteľnosť predať, využívali ju na účely bývania, inú možnosť bývania ani nemali. Ak by mali
reálne záujem túto nehnuteľnosť predať a vyriešiť tým svoje finančné problémy, v čase podpisu zmluvy
by nehnuteľnosť predali jednoducho za celú trhovú cenu, a tým by si vyplatili svoje pôžičky a zostali
by im nejaké financie na kúpu napríklad menšej nehnuteľnosti alebo na prenájom. V prípade tohto
zmluvného vzťahu však od začiatku išlo o požičanie peňazí, s dohodou ich vrátenia v splátkach, s tým, že

prevod nehnuteľnosti slúžil len na zabezpečenie pôžičky. Jedná sa teda o tzv. simulovaný právny úkon,
a nie je možné na túto zmluvu pozerať ako na platnú, keďže vôľa zmluvných strán bola úplne iná. Po
zmene petitu žalobkyňa žalobu odôvodnila aj tým, že okrem existencie hrozby vysťahovania žalobkyne,
na ktorom trvá žalovaný, tu existuje tiež naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva oboch
manželov, t.j. že nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti neb. manžela žalobkyne do BSM, nakoľko len toto

určenie, po následnom zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, je spôsobilé na to, aby boli
nehnuteľnosti predmetom dedičského konania po nebohom manželovi žalobkyne.

5. Ako dôkazy žalobkyňa predložila Kúpnu zmluvu s právom spätnej kúpy zo dňa XX.XX.XXXX, Dodatok
k zmluve zo dňa XX.XX.XXXX, Príjmový pokladničný doklad zo dňa XX.XX.XXXX, Výzvu na mediáciu

a uplatnenie práva spätnej kúpy zo dňa XX.XX.XXXX, Podací lístok, R. zo dňa XX.XX.XXXX, List
vlastníctva č. XXXX pre k.ú. U., list žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX, fotokópiu obálky, vyjadrenie k
listu zo dňa 20.01.2017, uznesenie Okresného súdu Trnava sp.zn. XXD XX/XXXX, W. XX/XXXX zo dňa
XX.XX.XXXX. Žalobkyňa ďalej navrhla doplniť dokazovanie výsluchom strán sporu, ako aj výsluchom
N.. A. U., od ktorého dôkazu upustila po predložení Čestného prehlásenia zo dňa 15.10.2018.

6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že odôvodnenie žaloby obsahuje z drvivej časti výhradne
len nepravdy a účelové tvrdenia žalobkyne. Je pravdou asi len to, že žalobkyňu ani jej manžela predtým
nepoznal a skontaktoval ich finančný poradca pán Lahučký, ktorý im zrejme vybavoval nejaké záležitosti.
Žalovaného oslovili s tým, že žalobkyňa s manželom potrebujú finančné prostriedky k jemu neznámemu

účelu. V predmetnom čase mal žalovaný nejaké úspory, ktoré nemal nikde viazané a žalobkyňa s
manželom mu navrhli, že mu za dohodnutú kúpnu cenu prevedú vlastnícke právo k ich bytu s tým, že
do zmluvy zakomponujú právo spätnej kúpy, ak by do budúcna prejavili vôľu nehnuteľnosť odkúpiť späť,
preto na ich návrh pristúpil. Žalovaný podotýka, že on je obyčajný človek, ktorý nikdy žiadne pôžičky
neposkytoval súkromne ani v rámci podnikateľskej činnosti, nezaoberal sa nikdy kúpou, predajom ani

žiadnym kšeftovaním s nehnuteľnosťami, keď okrem predmetného bytu je len vlastníkom rodinného
domu, v ktorom býva. Tvrdenia žalobkyne, že kúpna zmluva je simulovaný právny úkon, s tým, že
spoločne s manželom sa mali dňa XX.XX.XXXX dostaviť na notársky úrad, kde im mala byť predložená
zmluva k podpisu a vysvetlené, že je to na zabezpečenie pohľadávky, sú vyslovené nepravdy, pretože
to bola práve žalobkyňa s manželom, kto pripravil predmetné zmluvy. Žalovaný nemal a doteraz

nemá s takýmito vecami skúsenosti a nikdy žiadnu zmluvu, ktorej by bol prevod vlastníckeho práva,
nepripravoval, ani sa na takomto procese nepodieľal. Predmetné zmluvy ani nezanášal na kataster, keď
si to všetko menežovala žalobkyňa s jej manželom. Jedinou jeho súčinnosťou bol podpis kúpnej zmluvy
a vyplatenie kúpnej ceny. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný i na skutočnosť, že ku kúpnej zmluve bol
vyhotovený dodatok, kde bolo dodatočne dohodnuté, že žalobkyňa s manželom zaplatia kúpnu cenu

prostredníctvom splátok. Žalovaný však o žiadny dodatok nežiadal a bola to opätovne len iniciatíva
žalobkynesmanželom.Otom,žežalovanýdodatoknevyhotovoval,svedčískutočnosť,žesúvynechané
kolónky na doplnenie jeho bankového účtu, čo bolo do dodatku doplnené až pri podpise. Z uvedeného
podľa žalovaného vyplýva, že ak žalobkyňa v súčasnosti tvrdí, že kúpna zmluva mala byť absolútne
neplatným právnym úkonom, ktorým mal byť zastretý iný právny úkon, takýto stav mohli objektívne

zaviniť výhradne žalobkyňa a jej manžel, pričom neplatnosti takto zastretého úkonu sa zo zákona
nemôže domáhať ten, kto celý (žalobkyňou tvrdený) ,,komplot“ zorganizoval. Žalovaný od samého
začiatku vychádzal z toho, že uzatvára kúpnu zmluvu a nikdy o žiadnej pôžičke neuvažoval. Tvrdenia
žalobkyne, že jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 9.000,- eur s tým, že medzi nimi malabyť dohodnutá odplata za pôžičku vo výške 2.700,- eur, sa opätovne nezakladajú na pravde, pretože
žalobkyni a jej manželovi žalovaný riadne vyplatil kúpnu cenu vo výške 11.700,- eur, čo potvrdili v článku
III. kúpnej zmluvy. Akékoľvek tvrdenia o pôžičke 9.000,- eur a nezákonnej odmene vo výške 2.700,- eur

súlenničímnepodloženévýmysly,ktorýchsnahoujenavodiťilúziu,žejenejakýkšeftáralebopodvodník,
čo však nie je pravdou. Je vyslovene komické, ak ho žalobkyňa obviňuje zo vzniku súčasnej situácie,
kedy jej uplynutím prekluzívnej doby zaniklo právo spätnej kúpy, ak žalovaný existujúci stav nezavinil
a bola to práve žalobkyňa, ktorej konaním sa dostala do situácie, v ktorej sa nachádza. Žalobkyňa na
dokreslenie jeho negatívneho obrazu poukazuje na obsah dodatku, kde mala byť dohodnutá zmluvná

pokuta vo výške 0,5% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žalovaný poukazuje na skutočnosť,
že kúpnu zmluvu ani dodatok on nepripravoval ani nevyhotovoval, a voči žalobkyni si nikdy žiaden
úrok ani zmluvnú pokutu neuplatňoval. Účelovosť konania žalobkyne vyplýva i z toho, že od uzavretia
kúpnej zmluvy ani jediný krát nenamietala, že by sa malo jednať o akýkoľvek zastretý alebo neplatný
právny úkon. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa ani sčasti neosvedčila právo uplatňované vo veci samej,
keď žaloba a v nej uvedené skutočnosti sú zjavne účelovej a špekulatívnej povahy, a zúfalým krokom

žalobkyne, ktorá sa snaží zvrátiť svoje právne postavenie na úkor ním legitímne a v súlade so zákonom
nadobudnutých práv. Žalovaný bol od samého začiatku presvedčený a jeho vôľa smerovala k uzavretiu
kúpnej zmluvy, nemal vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke, záložnú zmluvu ani inú zabezpečovaciu zmluvu,
pretože v prípade kúpnej zmluvy sa nejedná o žiadne ručenie, prepadný záloh alebo iný zabezpečovací
inštitút, ale jedná sa o riadnu kúpnu zmluvu s dojednaným právom spätnej kúpy, ktorá má všetky

zákonom predpokladané náležitosti, preto nie sú pochybnosti o jej platnosti dôvodné. Ak žalobkyňa tvrdí,
že bola uvedená do omylu, alebo že vypracovaná kúpna zmluva má byť zastretým právnym úkonom,
je vylúčené, aby do takéhoto omylu uviedol žalobkyňu žalovaný a rovnako tak nie je možné vo vzťahu
k žalovanému považovať kúpnu zmluvu za zastretý právny úkon, ak tento žiaden úmysel zastierať iný
právny úkon nemá. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že na spornej zmluve je minimálne veľkosťou

písma20napísanéKúpnazmluvasprávomspätnejkúpy,pretosútvrdeniažalobkyneotom,ženemohla
vedieť, akú zmluvu uzatvára, alebo že bola uvedená do omylu, zjavne účelové. Žalovaný upriamoval
pozornosť na skutočnosť, že žalobkyňa na jednej strane označuje kúpnu zmluvu za zastretý právny
úkon, avšak na druhej strane prejavila vôľu stretnúť sa so žalovaným za účelom uplatnenia práva spätnej
kúpy. Uvedené konkludentné chovanie žalobkyne nasvedčuje tomu, že i ona sama považovala kúpnu

zmluvu s právom spätnej kúpy za platný právny úkon. Vo vzťahu k splátkam žalovaný poukazoval na
to, že podobne ako zmluvu ani tento dodatok žalovaný nepripravoval, a zároveň na to, že dohoda o
splátkach bola z pohľadu žalovaného nadbytočná.

7. Žalovaný v konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou, ako aj podaním N.. A. U. zo
dňa 15.10.2018 a Čestným prehlásením N.. A. U. zo dňa 15.10.2018, a tiež výsluchom strán sporu,
pričom zistil nasledovný skutkový stav:

9. Žalobkyňa a jej manžel ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli dňa XX.XX.XXXX Kúpnu
zmluvu s právom spätnej kúpy (č.l. 9), pričom predmetom bol predaj X-izbového bytu č. X na L.. podlaží,
o úžitkovej ploche XX,XX m2, nachádzajúci sa v U., na ulici Y., bytový dom súp.č. XX, ako i podiel
na spoločných častiach a zariadeniach vo veľkosti XXXX/XXXXX-in, zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú.
U.. Kúpna cena bola dojednaná vo výške 11.700,- eur a mala byť zaplatená v hotovosti a v plnej

výške pri podpise zmluvy do rúk predávajúcich. Zmluvné strany si dohodli, že predávajúci majú právo
spätnej kúpy nehnuteľností najneskôr v lehote do 01.01.2017 za zmluvne dohodnutú kúpnu cenu a v
prípade neuplatnenia práva spätnej kúpy a neuhradenia kúpnej ceny vo výške 11.700,- eur najneskôr v
lehote 36 mesiacov odo dňa podpisu, predávajúci strácajú definitívne právo spätnej kúpy nehnuteľností
(právo spätnej kúpy zaniká) a kupujúci sa stáva ich definitívnym vlastníkom. V prípade, že dôjde k

zániku práva spätnej kúpy, užívacie právo predávajúcich k prevádzaným nehnuteľnostiam zaniká týmto
dňom. Ďalej zmluvné strany kúpnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX uzavreli aj Dodatok k zmluve (č.l. 13),
v ktorom sa dohodli na splátkovom kalendári, podľa ktorého budú predávajúci platiť vždy k 25. dňu v
mesiaci kupujúcemu čiastku 325,- eur, pričom poplatky za služby spojené s užívaním bytu budú hradiť
predávajúci a v prípade omeškania s platbou je kupujúci oprávnený predávajúcim vyúčtovať zmluvnú

pokutu vo výške 0,5% z dlžnej sumy platby za každý deň omeškania, a to maximálne 90 dní, pričom po
90-tichdňochoddátumuplatbykupujúciukončujezmluvupísomnesokamžitouplatnosťouapredávajúci
súpovinnído2dnívyprataťdanúnehnuteľnosť.ZPríjmovéhopokladničnéhodokladuzodňa12.11.2013
(č.l. 18) vyplýva, že žalobkyňa potvrdzuje prijatie sumy 9.000,- + 2.700,- eur. Z Výpisu z listu vlastníctvač. XXXX pre k.ú. U. (č.l. 27) vyplýva, že žalovaný je vedený ako výlučný vlastník vyššie uvedených
nehnuteľností - bytu a príslušného podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
pričom ako titul nadobudnutia je uvedená Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy vklad č. S. zo dňa

XX.XX.XXXX. Žalovaný listom zo dňa 17.01.2017 (č.l. 42) vyzval žalobkyňu na vypratanie nehnuteľnosti.

10. Podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), vlastníctvo veci
možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu
alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

12. Podľa § 588 OZ, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu

odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú
cenu.

13. Podľa § 607 ods. 1 a 2 OZ, kto predá hnuteľnú vec s výhradou, že má právo žiadať vrátenie veci do
určitej doby po kúpe, ak vráti kupujúcemu zaplatenú cenu, má právo spätnej kúpy. (1) Zmluva o práve

spätnej kúpy sa musí uzavrieť písomne. (2)

14. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

15. Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

16. Podľa § 34 OZ, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

17. Podľa § 35 ods. 1 a 2 OZ, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať
výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. (1)
Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. (2)

18. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.

19. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

21. Podľa § 41a ods. 1 a 2 OZ, ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý
je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. (1) Ak
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči
účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. (2)

22. Podľa § 7 písm. c) zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „KZ“), kataster obsahuje tieto údaje: c) údaje o
právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkovi nehnuteľnosti (ďalej len „vlastník“) a o inej oprávnenej
osobe, ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, a

ak ide o cudzinca, iný identifikátor a miesto trvalého pobytu, ak ide o právnickú osobu, názov, sídlo a
identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam.

23. Podľa § 70 ods. 1 KZ, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.24.PodľaČl.20ods.1ústavnéhozákonač.460/1992Zb.ÚstavaSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ÚSR“),
každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a

ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

25. Nakoľko žaloba podaná žalobkyňou je určovacou žalobou v zmysle určenia, či tu právo je alebo
nie je, pričom naliehavý právny záujem na danom určení nevyplýva z osobitného predpisu, a preto je
potrebné ho preukazovať, súd najskôr skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na

požadovanom určení. Právny záujem žalobkyne musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j.
naliehavý,pričomposúdenienaliehavéhoprávnehozáujmujeotázkouprávnejkvalifikácierozhodujúcich
skutočností. Naliehavý právny záujem je tam, kde je stav ohrozenia práva, či právneho vzťahu, resp.
stav neistoty právneho postavenia žalobkyne, a tento nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom,
pričom jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.
Povinnosť preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu, ktorý musí poukázať na určité skutkové

okolnosti týkajúce sa sporu medzi stranami, a zároveň objasniť, prečo práve podaná určovacia žaloba je
procesne vhodným (teda účinným) nástrojom, ktorý tento spor vyrieši (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5Cdo/31/2011 zo dňa 06.12.2012).

26. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, je teda daný najmä tam, kde by bez

tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie
stalo neistým. Žalobkyňa má podľa názoru súdu naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti
patrili ku dňu smrti jej nebohého manžela do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak totiž
takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona
alebo závetu), pričom žalobkyňa takouto osobou je, tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom

určení, pretože právoplatný rozsudok sa stane dostatočným podkladom pre účely dedičského konania o
novoobjavenom majetku (§ 211 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z.), čím sa žalobkyňa môže účinne domôcť
ochrany svojho dedičského práva a dosiahnuť zmenu zápisu práv k nehnuteľnosti. Súd poukazuje na to,
že žaloby dedičov o určenie, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, alebo že poručiteľ bol
ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti, resp. že nehnuteľnosť bola ku dňu smrti poručiteľa v BSM, súdna

prax bežne akceptuje, nakoľko určenie vlastníckeho práva priamo dedičovi bez dedičského konania nie
je možné. Súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/51/2007 zo dňa
13.03.2007, podľa ktorého „ani jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm.
c) OSP určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania
o dedičstve a ohľadom tejto veci mu nebolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva“. V prípade, že by súd

podanú žalobu nepripustil, nastal by stav, kedy by žalobkyňa nemala zákonné právne prostriedky ako
sa (ako do úvahy prichádzajúci dedič) domôcť svojich práv, pričom takýto stav by bol v právnom štáte
neprípustný.

27. Súd pritom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/26/2007 zo dňa 16.12.2008,

aplikovateľné aj za podmienok nového Civilného sporového poriadku, v odôvodnení ktorého dovolací
súd uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou
(porovnaj k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. 3
Cdo44/2008,z30.júna2008sp.zn.5Cdo147/2007,z29.januára2008sp.zn.1Cdo43/2007,z26.júla
2007 sp. zn. 3 Cdo 25/2007) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec

(hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom
konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim
dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým
dedičom). Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú
žalobu, ktorá v ustanovení § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá

sleduje ochranu vlastníckeho práva. ... Záver odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho
záujmu navrhovateľov na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), založený na názore, že „v
sporovom konaní súd nie je oprávnený rozhodovať o tom, že predmetné nehnuteľnosti (pozemky) patria
do dedičstva po zomrelých právnych predchodcoch navrhovateľov“, nie je preto správny.“

28. Súd konštatuje, že žalobkyňou zvolený typ žaloby je prípustný aj s ohľadom na ústavnú ochranu
vlastníckeho práva (Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) a požiadavku na spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených
alebo porušených práv a právom chránených záujmov (Čl. 2 ods. 1 CSP). Ak by súd žalobu žalobkyne
nepripustil, novoobjavený majetok by sa v dedičskom konaní neprejednal, čím by jej súd znemožniluplatnenie ochrany jej základného práva vlastniť majetok a odopretím určovacej žaloby by došlo k
porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).

29. Na základe výsledkov dedičského konania po nebohom manželovi žalobkyne (uznesenie sp.zn. 14D
10/2016 na č.l. 167) vyplýva, že predpokladanými dedičmi zo zákona po poručiteľovi sú žalobkyňa ako
manželka a jeho dvaja synovia. K námietke žalovaného, že konanie nie je možné úspešne viesť, ak
v ňom nevystupujú všetci dedičia, však súd uvádza, že sa s ňou nestotožňuje, a to z nasledovných
dôvodov.

30. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že oproti predchádzajúcej právnej úprave v
Občianskom súdnom poriadku, Civilný sporový poriadok doplnil úpravu tzv. procesného spoločenstva
(§ 75 a nasl. CSP) o ďalší druh procesného spoločenstva, a to o spoločenstvo nútené. V prípade
nerozlučného spoločenstva (§ 77 CSP; predtým § 91 ods. 2 OSP) ide o také práva a povinnosti, že sa
rozsudok musí vzťahovať na každého, kto na strane žalobcu alebo žalovaného vystupuje a procesný

úkon jedného z nich platí i pre ostatných. Uvedené ustanovenie nehovorí nič o tom, kto musí byť
subjektomvystupujúcimvkonaní,hovorílenotom,akosavkonaníaprirozsudkupristupujeksubjektom
takéhoto procesného spoločenstva. Len v prípade núteného spoločenstva (§ 78 CSP) osobitný predpis
výslovne vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, pričom súd žalobu
zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov.

31. Typický príklad núteného spoločenstva upravuje podľa dôvodovej správy k § 78 CSP zákon č.
527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách (ktorý v § 21 ods. 4 ustanovuje, kto musí byť účastníkom
súdneho konania o neplatnosť dražby), zákon č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (ktorý v § 27 ods. 3 ustanovuje, kto ako žalobca má podať proti komu ako žalovanému

žalobu na splnenie tam uvedených povinností). Žiaden osobitný predpis však neustanovuje, kto musí byť
subjektom tu prebiehajúceho konania o určenie, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti manžela žalobkyne
do ich BSM, a teda žiaden osobitný predpis nevyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých dedičov.
Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci (keď nejde ani o spor vyvolaný dedičským konaním §
194 ods. 1 CMP (predtým § 175k ods. 2 OSP)) nie je možné hovoriť o nútenom spoločenstve, a nie je

potrebné trvať na účasti všetkých dedičov v konaní.

32. V nadväznosti na vyššie uvedené súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR č.k.
ÚS 482/2013-50 zo dňa 11.12.2013, v zmysle ktorého „reálne uplatnenie základného práva na
súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ... Výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.“

33. Súd mal okrem toho za to, že v tomto sporovom konaní ani nie je oprávnený riešiť otázku
okruhu dedičov, lebo to prislúcha dedičskému konaniu, ale súd len preskúma naliehavý právny záujem

žalobkyne, ktorý je daný vtedy, ak táto osoba prichádza do úvahy ako dedič, čo v prejednávanej veci
bolo splnené. Platí, že do doby prejednania majetkovej hodnoty nehnuteľnosti v dedičskom konaní
je potrebné považovať všetkých dedičov z vecnoprávnej stránky za spoluvlastníkov nehnuteľnosti
prináležiacej do dedičstva, a to preto, že ich podiely na nehnuteľnosti nie sú zatiaľ určené. V období
medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 OZ) a potvrdením dedičstva (§ 482 a 483 OZ) sú z právnych

úkonov týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci
dedičia poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ neodmietli, a to spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský
podiel vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich
sa vecí (majetkových práv) z dedičstva (R 42/1974). Ak teda zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až
do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva

a z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva
sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne, čo však neznamená, že by mali postavenie
tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 CSP, a už vôbec to neznamená, že by mali postavenie
nútených spoločníkov v zmysle § 78 CSP. Ak z hmotného práva vyplýva, že osoby sú oprávnenéspoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, znamená to, že napr. v prípade užívania nehnuteľnosti
v spoluvlastníctve viacerých osôb treťou osobou bez oprávnenia sa môže zdržania sa zásahov domáhať
aj len jeden zo spoluvlastníkov. Pojem „spoločne a nerozdielne“ znamená, že existuje jedno právo, ktoré

prináleží viacerým osobám, s tým, že každý jeden zo solidárne oprávnených je oprávnený k celému
právu, t.j. aj k majetkovej hodnote.

34. S poukazom na uvedené mal súd za to, že žalobkyňa je v konaní aktívne legitimovaná, a poukazuje
aj na zásadu civilného procesu, a to zásadu dispozície, podľa ktorej žiadnu osobu nemožno nútiť, aby

si uplatnila svoj nárok v civilnom sporovom konaní. Okrem toho, formalistické trvanie na účasti všetkých
dedičov v konaní by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd dodáva, že ak by ostatní
dedičia nesúhlasili s petitom rozsudku (hoci by to bolo len ťažko pochopiteľné), stále im zostáva možnosť
odmietnuťdedičstvovdedičskomkonaní,keďževychádzajúczuzneseniaokresnéhosúduTrnavasp.zn.
XXD XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX o práve odmietnuť dedičstvo zatiaľ poučení neboli, a teda toto
právo majú zachované, ak by v následnom dedičskom konaní mali prípadne odlišný záujem od záujmu

žalobkyne. Zo skutočnosti, že žalobkyňa mienila navrhnúť pristúpenie synov žalobkyne do konania na
strane žalujúcej však možno usudzovať, že ich záujem je totožný so záujmom žalobkyne.

35. V čase vyhlásenia rozsudku nebol do spisu doručený žiaden návrh na pripustenie vstupu ďalších
subjektov do konania na strane žalujúcej v zmysle § 79 CSP, pričom s poukazom na ustanovenie § 125

ods. 1 CSP by bolo možné ho urobiť iba písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
S poukazom na závery súdu o nie nevyhnutnom vystupovaní všetkých dedičov v konaní však takýto
návrh ani nebol potrebný.

36. Súd poukazuje na skutočnosť, že súdna prax vyžadujúca účasť všetkých dedičov v konaní o určenie,

že vec bola ku dňu smrti vo vlastníctve poručiteľa (príp. že patrí do dedičstva) nevychádza zo súčasnej
právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku. Nové ustanovenie § 78 CSP pritom vyžaduje, aby tu bol
osobitný predpis, ktorý by vyžadoval pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. V tu
prejednávanej veci takýto osobitný predpis nebol tvrdený a súd ho nezistil, preto bol dôvodný odklon od
(za účinnosti OSP) ustálenej súdnej praxe vyžadujúcej ako podmienku vecnej legitimácie účasť všetkých

dedičov na obdobnom konaní (Čl. 2 ods. 3 CSP). Súd mal za to, že odklon bol odôvodnený skutkovými
a právnymi osobitosťami prejednávaného prípadu. Skutkovou osobitosťou bolo to, že ostatní do úvahy
prichádzajúci dedičia majú v dedičskom konaní možnosť dedičstvo (nehnuteľnosť ako novoobjavený
majetok) prijať alebo odmietnuť, a teda rozhodnutie v tomto spore sa ich nemôže negatívne dotknúť,
keď zároveň ich súhlas s petitom možno odvodiť od zámeru žalobkyne navrhnúť pripustenie ich vstupu

do konania na jej strane. Ešte predtým je však potrebné mať na zreteli tiež skutočnosť, že z dôvodu, že
v konaní o dedičstve po nebohom manželovi žalobkyne ako poručiteľovi nastupuje najskôr vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je vylúčená ani taká dohoda medzi žalobkyňou ako
pozostalou manželkou a dedičmi (§ 195 ods. 2, 4 CMP), na základe ktorej by sa nestal predmetom
dedenia ani podiel na nehnuteľnosti. Právnou osobitosťou potom bolo to, že žiaden osobitný predpis (§

78 CSP) nepožaduje účasť všetkých dedičov v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti
manžela žalobkyne do ich BSM. Súd pritom poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.
23Co/134/2013 zo dňa 28.04.2014, v zmysle ktorého pri riešení otázky účasti všetkých dedičov v konaní
je vždy potrebné zohľadniť individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, a teda nie je potrebné na tejto
účasti trvať bezvýhradne.

37. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 28Cdo/2375/2012
zo dňa 09.01.2013, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „odvolací súd dospel k správnemu
právnemu záveru, ak vyvodil, že právo podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia
vlastníkom majetku, má jednotlivo každý potencionálny dedič. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo

nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; o
nerozlučné spoločenstvo ide pritom iba tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby bol nárok uplatnený
samostatne ktorýmkoľvek zo spoločníkov. Ak z hmotnoprávnych predpisov nevyplýva, že by predmet
konania nemohol byť prejednaný vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo spoločníkov tu prípadných neskorších
dedičov samostatne, ide na ich strane o spoločenstvo samostatné podľa ustanovenia § 91 odst. 1 O.s.ř.

(k tomu porov. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28.6.2011, sp.zn. 32Cdo 1675/2011). Predmetné
konanie smerovalo k určeniu, že právna predchodkyňa žalobcu bola ku dňu svojej smrti vlastníkom
dotknutého majetku. K takej žalobe je oprávnený ktorýkoľvek z potencionálnych dedičov samostatne,
lebo ide iba o fázu predchádzajúcu dodatočnému prejednaniu dedičstva po poručiteľovi a výsledokpredostreného sporu nijako nepredpovedá postavenie žalobcu v rámci dedičského konania, ktoré bude
ohľadom spornej nehnuteľnosti následne vedené. V tomto smere sa teda o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 91 odst. 2 O.s.ř. nejedná.“ Tunajší súd sa s uvedeným záverom stotožňuje a má za to, že v

konaní nemožno zabúdať na princíp individuálnej spravodlivosti, ktorá by bola v dôsledku odoprenia
súdnej ochrany nároku žalobkyne výrazne narušená.

38. Súd potom uznal naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej určovacej žalobe v zmysle § 137
písm. c) CSP, ako aj aktívnu legitimáciu žalobkyne v konaní, a prikročil k posúdeniu merita veci.

39. Ako predbežnú otázku určenia vlastníckeho práva bolo potrebné vyriešiť otázku platnosti alebo
neplatnosti právneho úkonu, ktorým žalovaný nehnuteľnosť nadobudol. V konaní nebolo sporným, že
dňa XX.XX.XXXX. bola uzavretá Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy predmetného bytu a toho istého
dňa Dodatok k nej, ani že žalobkyňa žalovanému zaplatila celkom sumu 9.230,- eur. Sporným v konaní
zostalo najmä, aká kúpna cena bola vyplatená z kúpnej zmluvy a aká bola vôľa zmluvných strán pri

uzatváraní kúpnej zmluvy a dodatku k nej.

40. Platí, že ak účastník zmluvy koná tzv. naoko a takým konaním mieni navonok docieliť určité právne
následky, potom sa vôľa konajúcej osoby objektívne rozchádza s jej vonkajším prejavom, obsiahnutým
napr. v písomnej zmluve. K perfektnosti právneho úkonu je okrem iného potrebné, aby vôľa konajúcej

osoby bola nielen slobodná, ale aj vážna, čo znamená, že úmysel účastníkov právneho vzťahu musí
skutočne smerovať k vyvolaniu právnych účinkov, ktoré sú s jej prejavom spojené. Ak sa simuluje právny
úkon, potom sa iba vo vonkajšej forme taký právny úkon predstiera, avšak k perfektnosti právneho úkonu
chyba vážnosť vôle. U simulovaného konania teda absentuje vážnosť vôle, v dôsledku čoho je takto
simulovaný právny úkon postihnutý podľa § 37 ods. 1 OZ absolútnou neplatnosťou. V prípade, keď

simulované konanie a v ňom obsiahnutá kauza slúži k zastretiu iného, pravého, dôvodu, hovoríme o
disimulovanom konaní. Simulovaný právny úkon potom za podmienok podľa ustanovenia § 41a ods.
2 OZ môže disimulovať iný právny úkon. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán
spočívajúcej v simulácii možno uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť zmluvu nemá žiadna zo strán
zmluvy. Pokiaľ jedna strana chce zmluvu uzavrieť a byť jej obsahom viazaná, kým druhá strana koná

„naoko“,beztoho,abytodruhejstranemuselobyťzrejmé,ideustranykonajúcejnevážnelenomentálnu
rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1Cdo/113/2008 zo dňa 27.05.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/290/2003 zo
dňa12.08.2003).Platí,žeúčastníkprávnehoúkonu,ktorýpredmetnýprávnyúkonpovažovalzazastretý,
nemôže dovolávať jeho neplatnosti voči druhému účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obo/120/2008 zo dňa 30.09.2009).

41. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ). Ak teda má byť určitým
právnymúkonomurobenýmlen„naoko",tzv.simulovanýmprávnymúkonom,zastieranýinýprávnyúkon,

tzv. disimulovaný právny úkon, je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle
konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takom prípade platí zastieraný právny úkon, za podmienky,
že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre
jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež
neplatný (§ 39 OZ) (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011).

42. Nebolo sporné, že žalobkyňa, jej manžel a žalovaný uzavreli dňa XX.XX.XXXX Kúpnu zmluvu s
právom spätnej kúpy, a tiež Dodatok k zmluve. Z vykonaného dokazovania mal však súd za preukázané,
že kúpna zmluva v spojení s dodatkom nebola urobená vážne. Skutočnou vôľou žalobkyne a jej
manžela nebolo predať byt, ale získať pôžičku na vyriešenie ich finančných problémov a skutočnou

vôľou žalovaného bolo poskytnúť pôžičku žalobkyni a jej manželovi za odplatu vo forme úroku so
zabezpečením nehnuteľnosťou.

43. Uvedené mal súd za preukázané najmä z Čestného prehlásenia N.. A. U. zo dňa XX.XX.XXXX
(č.l. 160), kde menovaný uviedol, že žalobkyňa a jej manžel boli zadlžení, potrebovali požičať peniaze,

pričom banka ani nebanková spoločnosť by im úver neposkytla, a on našiel investora - žalovaného,
ktorý bol ochotný im za odplatu financie požičať, s tým, že sa mu to vráti, plus na tom zarobí. Vzhľadom
na zlú finančnú situáciu žalobkyne a jej manžela bolo potrebné urobiť transakciu formálne cez kúpnuzmluvu na nehnuteľnosť s právom spätnej kúpy, v skutočnosti išlo o pôžičku s dohodnutým úrokom,
pričom nehnuteľnosť slúžila na zabezpečenie návratnosti financií investora.

44. Čestné prehlásenie pritom jednoznačne preukazuje, čo bolo skutočnou vôľou oboch strán zmluvy,
a síce uzavrieť zmluvu o pôžičke so zabezpečením nehnuteľnosťou. Čestné prehlásenie nebolo účinne
spochybnené žiadnym dôkazom, keď výpoveď žalovaného na jeho spochybnenie nepostačuje, pretože
žalovaný má zjavný záujem na výsledku sporu.

45. Na strane žalobkyne a jej manžela bola preukázaná vôľa získať pôžičku na vyriešenie ich finančných
problémov, ktorú by postupne splácali, pričom uvedené mal súd za preukázané z čestného prehlásenia,
ktoré korešponduje s výpoveďou žalobkyne. Rovnako súd poukazuje na dodatok ku kúpnej zmluve, v
zmysle ktorého mali žalobkyňa a jej nebohý manžel plniť žalovanému v splátkach, pričom z dojednania
o výške splátky 325,- eur a o úhrade čiastky 11.700,- eur do 36 mesiacov je zrejmé, že k začatiu
splácania malo prísť okamžite po uzavretí kúpnej zmluvy, čo nezodpovedá správaniu sa skutočného

predávajúceho. Zároveň mal súd za to, že uvedenému nasvedčuje aj neprimerane nízka kúpna cena,
keď je možné uveriť tvrdeniu žalobkyne, že ak by mali vôľu nehnuteľnosť predať, urobili by tak za trhovú
hodnotu, ktorá je niekoľkonásobne vyššia, keď v konaní nebola sporná hodnota predmetného bytu cca
45.000,- eur.

46. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného o jeho vôli uzavrieť kúpnu zmluvu, nakoľko jednak to vyvracia
čestné prehlásenie, a zároveň je takáto vôľa spochybnená výpoveďou samotného žalovaného. Žalovaný
pri výpovedi uviedol, že neskúmal trhovú hodnotu bytu, pričom pokiaľ ide o obhliadku bytu, uviedol, že
nakukol z chodby, nebol pozrieť WC, kúpeľňu. Súd k tomu uvádza, že uvedené správanie sa žalovaného
pred kúpou bytu nezodpovedá skutočnému záujmu o kúpu nehnuteľnosti. Nie je možné uveriť tomu,

že by sa žalovaný, ak by bol skutočným záujemcom o kúpu bytu, nezaujímal o trhovú hodnotu bytu,
ale najmä, že by si byt ani riadne neobhliadol a neoboznámil sa so stavom kupovanej veci. Rovnako
vôli žalovaného stať sa vlastníkom bytu nezodpovedá ani to, že umožnil žalobkyni a jej manželovi ďalej
bývať v predmetnom byte, pretože sa to vymyká obvyklému správaniu sa vlastníka k predmetu svojho
vlastníctva. Žalovaný zároveň pri výpovedi uviedol, že vedel, že predávajúci môžu do troch rokov byt

kúpiť späť, čo je v logickom rozpore s tvrdeným zámerom žalovaného - iba kúpiť nehnuteľnosť. Žalovaný
nevedel hodnoverne vysvetliť, aký mal dôvod súhlasiť s právom spätnej kúpy, ak chcel len nadobudnúť
nehnuteľnosť. Preto sa súdu ako logické javí vysvetlenie, že skutočným úmyslom žalovaného bolo
poskytnúťpôžičkužalobkyniajejmanželovi,stým,žetátobudezabezpečenánehnuteľnosťou.Uvedený
záver podporuje aj dohoda o platení splátok vo výške 325,- eur k 25. dňu v mesiaci po dobu 36 mesiacov

v dodatku ku kúpnej zmluve, ktorými splátkami žalobkyňa s manželom mali splácať poskytnutú pôžičku.
Hoci v čl. III. zmluvy sa uvádza, že predávajúci potvrdzujú prevzatie kúpnej ceny vo výške 11.700,-
eur podpisom zmluvy, uvedené neznamená, že pravdivosť uvedeného je nespochybniteľná. Súd mal
za to, že tvrdenie žalobkyne, že pôžička bola vo výške 9.000,- eur a vo zvyšku, t.j. v sume 2.700,- eur
išlo o úrok, bolo možné mať za preukázané z Príjmového pokladničného dokladu zo dňa 12.11.2013,

ktorý uvádza sumy 9.000,- eur + 2.700,- eur. Žalovaný pritom žiadnym akceptovateľným spôsobom
nevysvetlil, prečo sa na doklade neuvádza len suma 11.700,- eur, ale táto suma je rozdelená. Okrem
toho skutočnosť, že mal byť zaplatený aj úrok, potvrdil aj N.. A. U. v čestnom prehlásení, kde uviedol,
že išlo o pôžičku s dohodnutým úrokom. Súd dodáva, že za primeranú kúpnu cenu by nebolo možné
považovať ani sumu 11.700,- eur. Súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade prevádzanej nehnuteľnosti

išlo o X-izbový byt o úžitkovej ploche XX,XX m2 v meste U., ktorého hodnota je podľa nepopretého, a
preto nesporného tvrdenia žalobkyne v žalobe cca 45.000,- eur, čo je suma nepomerne vyššia.

47. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpnu zmluvu vrátane dodatku je
potrebnépovažovaťzasimulovanýprávnyúkon,pretoževnejabsentujejedenprvokvôle(vážnosťvôle),

keď vôľa strán smerovala k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Skutočnou vôľou žalobkyne a jej manžela nebolo
predať byt, ale získať pôžičku na vyrovnanie svojich dlhov, a vôľou žalovaného bolo požičať peniaze
za úrok so zabezpečením tejto pôžičky nehnuteľnosťou, s tým, že žalobkyňa spolu s manželom splatia
pôžičku s úrokom v splátkach. Zároveň možno dospieť k záveru o konaní v rozpore s dobrými mravmi,
keď žalovaný za neprimeranú cenu 9.000,- eur nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v hodnote cca

45.000,- eur do svojho vlastníctva. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom
predstieraným (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný
právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieťneplatný. Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy v spojení s dodatkom sa tak v zmysle § 37 ods. 1 a §
39 OZ stala absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nemohol spôsobiť žiadne právne účinky.

48. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ).
Z ustanovenia § 41a ods. 2 OZ vyplýva, že simulovaný právny úkon je neplatný, ale v zásade nie je
vylúčená platnosť dissimulovaného právneho úkonu, t.j. zastieraného právneho úkonu, ktorý účastníci
v skutočnosti urobili. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej,

že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje
zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny
úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 OZ) (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5M Cdo/11/2009 zo dňa 19.10.2010).

49. V danom prípade účastníci zmluvy naoko uzavreli kúpnu zmluvu, hoci v skutočnosti išlo o zmluvu

o pôžičke, s prvkami zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. S poukazom na požiadavku
určenia vlastníckeho práva, súd skúmal, či žalovanému nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti na
základe dissimulovaného právneho úkonu. Dissimulovaným právnym úkonom bola zmluva o pôžičke,
ktorá bola platne uzavretá. Nemožno však dospieť k záveru, že by ako dissimulovaný právny úkon bola
platne uzavretá aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, nakoľko v rozpore s ustanovením § 553a

ods. 2 OZ zmluva neobsahovala všetky náležitosti, ktoré zákon (účinný v čase uzavretia zmluvy) pre
takúto zmluvu požaduje (napr. spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v
prípade dobrovoľnej dražby).

50. Z vykonaného dokazovania (najmä čestného prehlásenia) mal súd za preukázané, že žalovanému

bolo známe, že u žalobkyne a jej manžela nejde o prejav vážnej vôle uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom
rovnako mal súd z čestného prehlásenia, ako aj zo správania sa žalovaného pred uzavretím zmluvy a
po jej uzavretí, za preukázané, že takú vôľu nemal ani žalovaný. V konaní pritom nebolo preukázané, že
by ako dissimulovaný právny úkon bol platne urobený taký právny úkon, ktorým by žalovaný nadobudol
vlastnícke právo k predmetnému bytu s príslušenstvom. Ak právny úkon trpí vadou vôle, z dôvodu, že

nebol urobený vážne, taký právny úkon je absolútne neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Právne úkony postihnuté
absolútnouneplatnosťounemajúzanásledokvznik,zmenualebozánikprávalebopovinností.Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku a voči každému, pričom na
absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať aj bez návrhu.

51. K obrane žalovaného, že nevedel exaktný význam pojmu právo spätnej kúpy, súd uvádza, že z
výpovedežalovaného(ževedel,žedotrochrokovmôžužalobkyňasmanželomkúpiťbytnazad)vyplýva,
že vedel, čo je obsahom práva spätnej kúpy. Hoci žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu na
pojednávaní tvrdil, že žalovanému bolo zakotvenie práva spätnej kúpny v predmetnej zmluvy vysvetlené
zo strany p. U. až dodatočne potom, ako sa žalovaný stal vlastníkom nehnuteľnosti, súd poukazuje na

výpoveď žalovaného dňa 14.08.2018 (rub č.l. 156), z ktorej uvedené tvrdenie nevyplýva, keď žalovaný
uviedol, že „voľačo bolo spomenuté, že keď budú mať záujem do voľajakého dátumu sa to dá kúpiť
späť“ a tiež že „je tam napísané, že do troch rokov to môžu kúpiť nazad, neviem, či som s tým súhlasil,
bolo to tam dané“. Najmä však žalovaný už v bode 8. vyjadrenia k žalobe (na rube č.l. 56) uviedol, že
do zmluvy malo byť zakomponované právo spätnej kúpy, ak by do budúcna prejavili vôľu nehnuteľnosť

odkúpiť späť. Zo všetkého uvedeného je zrejmé, že žalovaný pri podpise zmluvy o práve spätnej kúpy
a o jeho význame vedel. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa a p. U. vymysleli právnu
konštrukciu tak, aby zastreli právny úkon, ktorým malo byť poskytnutie pôžičky, keďže uvedený právny
úkon bol na prospech žalovanému a nie žalobkyni a jej manželovi, prípadne N.. A. U.. N. A. U. a
žalobkyňa pritom zhodne uviedli, že vôľou zmluvných strán (a teda aj žalovaného) bolo poskytnutie

pôžičky žalobkyni a jej manželovi. Nebola preukázaná pravdivosť tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa
s manželom pripravili predmetné zmluvy, keď N. U. v čestnom prehlásení uviedol, že on zabezpečil
vypracovanie zmluvy. Okrem toho, relevantným v konaní bola vôľa zmluvných strán, ktorá bola v
konaní dostatočne preukázaná. Nezaváži argumentácia žalovaného, že účelovosť konania žalobkyne
má vyplývať z toho, že od uzavretia kúpnej zmluvy ani jediný krát nenamietala, že by sa malo jednať o

akýkoľvek zastretý alebo neplatný právny úkon, keď postačuje, ak žalovaná uvedené namietala v tomto
konaní. Pokiaľ žalovaný poukazuje na veľkosť písma na spornej zmluve, s čím spája účelovosť tvrdenia
žalobkyne, že nemohla vedieť, akú zmluvu uzatvára, súd poukazuje na to, že žalobkyňa netvrdila, že
nevedela, že zmluva bola označená ako Kúpna zmluva s právom spätnej kúpy, ale tvrdila a v konanípreukázala, že išlo o simulovaný právny úkon, t.j. vôľa zmluvných strán smerovala k inému právnemu
úkonu ako bol označený. Žalovaný upriamoval pozornosť na skutočnosť, že žalobkyňa na jednej strane
označuje kúpnu zmluvu za zastretý právny úkon, avšak na druhej strane prejavila vôľu stretnúť sa so

žalovaným za účelom uplatnenia práva spätnej kúpy. Súd k tomu uvádza, že z uvedeného nie je možné
automaticky vyvodzovať, že by žalobkyňa považovala kúpnu zmluvu s právom spätnej kúpy za platný
právny úkon. Súd pritom poukazuje na predloženú Zápisnicu zo dňa 16.01.2017 (č.l. 22), z ktorej je
zrejmé, že uvedené stretnutie bolo iniciované so snahou vyhnúť sa súdnemu sporu, keď zo zápisnice
(na č.l. 23) vyplýva, že žalobkyňa mala za to, že sa v skutočnosti jednalo o pôžičku, nie o kúpu, avšak

nechcela mať súdne spory. Vo vzťahu k splátkam žalovaný poukazoval na to, že podobne ako zmluvu
ani tento dodatok žalovaný nepripravoval, a zároveň na to, že dohoda o splátkach bola z pohľadu
žalovaného nadbytočná. Súd k tomu uvádza, že podstatným v prejednávanej veci nebolo, kto zmluvy
pripravil, ale skutočnosť, že všetky zmluvné strany mali preukázateľne vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke,
čo bolo preukázané o.i. práve aj uzavretou dohodou o splátkach.

52. Vzhľadom na to, že uzavretá kúpna zmluva vrátane dodatku bola simulovaným právnym úkonom,
ktorý súd vyhodnotil ako absolútne neplatný, pričom zastretým nebol žiaden právny úkon, ktorým
mohlo prísť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalovaným, nemohlo dôjsť účinne k
prevodu vlastníctva žalobkyne a jej nebohého manžela na žalovaného. Z uvedených dôvodov súd
žalobe vyhovel a vo výroku I. rozsudku určil, že predmetný byt vrátane podielu na spoločných častiach a

spoločných zariadeniach patril ku dňu smrti nebohého manžela žalobkyne v celosti do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov žalobkyne a jej nebohého manžela.

53. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

56. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

57. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

58. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania
v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. Neboli pritom tvrdené a
súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by žalobkyni nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému nemal priznať, keď na jej zavinenie trov protistrany v prípade

odročenia pojednávaní dňa 12.10.2017 a dňa 28.11.2017 prihliadol súd nižšie. O výške náhrady trov
konania žalobkyne bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

59. Vzhľadom k tomu, že žalovaná zavinila odročenie pojednávaní, ktoré sa konali dňa 12.10.2017 a

28.11.2017, mal súd za to, že je dôvodná aplikácia ustanovenia § 256 ods. 2 CSP, a priznanie náhrady
trov vzniknutých žalovanému z dôvodu účasti jeho právneho zástupcu na uvedených pojednávaniach.
Pokiaľ ide o pojednávanie dňa 12.10.2017, žalovaná zavinila jeho odročenie tým, že hoci žalobkyňa
vedela, že pôvodná splnomocnenkyňa ju nebude môcť v konaní zastupovať pre jej nepripustenie,
svoju vôľu dať sa v konaní zastúpiť advokátom neoznámila súdu včas pred pojednávaním, pričom súd

pojednávanie odročil na žiadosť žalobkyne za účelom udelenia splnomocnenia advokátovi. Pokiaľ ide o
pojednávanie dňa 28.11.2017, žalovaná zavinila jeho odročenie tým, že súdu včas neoznámila, že má
dojednaný termín na CPP, kancelária Bratislava, pričom súd pojednávanie odročil za účelom vyčkania
na rozhodnutie CPP. Súd obe uvedené pojednávania odročil za účelom, aby nedošlo k odňatiu možnostižalobkyne konať pred súdom, avšak má za to, že žalobkyňa mala súdu včas oznámiť svoj úmysel dať sa
právne zastúpiť (v prípade pojednávania dňa 12.10.2017) a skutočnosť, že sa obrátila na CPP (v prípade
pojednávania dňa 28.11.2017). Nakoľko tak včas neurobila, hoci jej v tom nebránila žiadna prekážka,

pričom právny zástupca žalovaného sa na pojednávania dostavil, avšak tieto boli odročené, zavinila
žalobkyňa trovy žalovanému, ktoré by neboli vznikli, ak by žalobkyňa svoj úmysel dať sa právne zastúpiť
oznámila súdu skôr a žiadala pojednávania odročiť.

60. S poukazom na vyššie uvedené, súd v zmysle ustanovenia § 256 ods. 2 CSP rozhodol vo výroku III.

rozsudkuotom,žežalovanýmávočižalobkyninároknanáhradutrovkonaniazaodročenépojednávania
dňa 12.10.2017 a 28.11.2017. Neboli pritom tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného
zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by žalovanému nárok na náhradu trov konania zavinených žalobkyňou
voči žalobkyni nemal priznať. O výške náhrady trov konania žalovaného bude rozhodnuté v zmysle §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.