Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/183/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816207497
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3816207497.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Cisárovej a

členov senátu JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD. v spore žalobcu L., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa 5/A, proti žalovanému
BNPPARIBASPERSONALFINANCESA,sosídlom1BoulevardHaussmann75009Paríž,Francúzsko,
zapísaného v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúceho na území
Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej
banky, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, zastúpeného SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.
r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 2 917,80 € s príslušenstvom,

vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 17 C 54/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 27. septembra 2017, sp. zn. 17 Co 493/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11.
júla 2016 č. k. 17 C 54/2016-72 zamietol žalobu, na základe ktorej sa žalobca voči predchodcovi
žalovaného CETELEM SLOVENSKO a. s. domáhal zaplatenia 2 917,80 € s príslušenstvom; žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel s
predchodcom žalovaného zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru 25. januára 2010 (ďalej tiež
„Zmluva“) na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 4 000 €, že žalobca sa v zmluve zaviazal
vrátiť úver žalovanému v 72 mesačných splátkach po 92,81 € vždy k 15. dňu mesiaca, pričom v
zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov 20,38 %, priemerná ročná percentuálna
miera nákladov 18,45 %, ročná úroková sadzba 15,99 %, a tiež, že prvá splátka bude 15. januára
2010. Takéto dojednanie podľa súdu prvej inštancie je v súlade s § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej tiež „zákon o
spotrebiteľských úveroch“); požiadavka o vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti úveru z textu zákona
nevyplýva, nevyplýva z neho ani požiadavka, aká časť splátky je určená na splatenie istiny a aká
na splatenie úroku. Rovnako mal za to, že z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch žiadnym
spôsobom nevyplýva, že poistné by malo byť zahrnuté do výpočtu RPMN, teda, že by išlo o náklad
spojený s úverom; v súvislosti s poistným uviedol, že poistenie schopnosti splácať úver bolo dojednané
mimoobsahúverovejzmluvy.Vtejtospojitostiuviedol,žepoistnénemožnopovažovaťzanákladspojený

s úverom, ale za náklad spojený s poistením, ktorého základom je iný zmluvný vzťah s iným subjektom.
Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že poskytnutý úver nemožno podľa § 2 ods. 3 druhá veta
zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobu preto zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. septembra
2017 sp. zn. 17 Co 493/2016: I./ rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom CETELEM

SLOVENSKO, a to so spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom 1 Boulevard
Haussmann 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaného v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č.
542 097 902, konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, II./
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, III./ rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Potvrdenie

prvoinštančného rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou (§ 387 CSP), stotožňujúc sa i s jeho
odôvodnením. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na právne závery vyplývajúce
z rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s., proti Kláre Bírovej, z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Uviedol, že vo svetle

uvedeného rozhodnutia je potrebné obdobne postupovať pri posudzovaní náležitostí o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001
Z.z. Podľa odvolacieho súdu úverová zmluva z hľadiska kritéria zrozumiteľnosti obsahu spotrebiteľskej
zmluvy zodpovedá zákonu o spotrebiteľských úveroch a ani jeden zo žalobcom tvrdených predpokladov
úveru ako bezúročný a bez poplatkov naplnený nebol.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z §
421 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázkach doteraz
neriešených v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Podľa žalobcu za otázku doteraz nevyriešenú v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považoval právnu otázku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, v kontexte aj prípadného zohľadnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a jeho
vplyvu na posudzovanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, najmä v smere
možného priznania, či nepriznania nepriameho účinku smernici o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.
V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením zo strany odvolacieho súdu poukázal na nesprávne
právne posúdenie otázky prítomnosti a dostatočnosti vymedzenia jednotlivých častí Zmluvy, a to a/

ročnej percentuálnej miery nákladov a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, b/ konečnej splatnosti úveru a c/ výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
opakujúc identické argumenty, aké uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.
Podľa presvedčenia žalobcu zmluva o spotrebiteľskom úvere nezodpovedá ustanoveniam zákona o
spotrebiteľských úveroch, lebo skutočná výška RPMN nezohľadňuje sumu poistného, ktoré bolo v

skutočnosti podmienkou poskytnutia úveru, v zmluve sa nenachádza žiadne také dojednanie, z ktorého
by bolo spotrebiteľovi už pri podpise zmluvy zrejmé, aká pomerná časť z každej uhradenej splátky
bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov,
ani konkrétna dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úveru. Uviedol, že k výkladu požiadavky
slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, a tiež konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru zaujali právny názor krajské súdy. Ako
príklad uviedol rozsudky Krajského súdu v Žiline z 25. júla 2017 sp. zn. 11 Co 183/2017, z 28. júna
2017 sp. zn. 7 Co 99/2017, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. februára 2016 sp. zn. 16
Co 267/2015, z 20. decembra 2012 sp. zn. 16 Co 315/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 8.
septembra 2014 sp. zn. 23 Co 311/2013 z ktorých vyplýva jednoznačný záver, že spotrebiteľ pri podpise

zmluvy má vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká
časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov. S poukazom na uvedené žiadal, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podľa jeho názoru krajský súd vec správne právne

posúdil. Navrhol preto jeho dovolanie zamietnuť.

5.Okresnýsúdopodanomvyjadrenížalovanéhokdovolaniuupovedomilžalobcu,ktorýprostredníctvom
podania z 11. apríla 2018 využil svoje oprávnenie vyjadriť sa k nemu, osobitne k tvrdeniam žalovaného
týkajúcich sa RPMN a celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

Zdôraznil, že ak chcel získať úver, čo aj chcel, musel prijať niektorý z vopred určených druhov poistenia
v bode D/ zmluvy o úvere, pretože text zmluvy žalovaného bol takýmto spôsobom konštruovaný. Závery
žalovaného ako aj odvolacieho súdu považoval za nesprávne, trval na podanom dovolaní.6. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zaslal 23. apríla 2018 vyjadrenie v ktorom zotrval na tom, že zmluva o
spotrebiteľskomúvereobsahovalavšetkyzákonompredpísanénáležitosti;uvedenépotvrdzujúajzávery
odvolacieho súdu skonštatované v predmetnej veci. Poistenie nebolo podmienkou poskytnutia úveru,

žalobca podpisom Prihlášky k poisteniu prejavil svoj slobodný súhlas s uzatvorením predmetnej zmluvy.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, zaoberal sa bez nariadenia

pojednávania jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné len v časti, ale
nie je dôvodné a v časti je procesne neprípustné. Vychádzal pritom z týchto záverov:

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

9. Žalobca tvrdí, že prípustnosť jeho dovolania je daná podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Naplnenie tohto
dôvodu spravidla vyžaduje vyriešenie otázky hmotného, ale aj procesného charakteru, ktorá doposiaľ
neboladovolacímsúdomvyriešená.Trebavšakzdôrazniť,žeajvtomtoprípadeideoadresnévyriešenie

právnej otázky, teda riešenie na dovolacom súde. Pod vyriešením však nie je možné rozumieť, že daný
právny problém, ktorý treba vyriešiť ešte nebol dovolacím súdom nikdy riešený, ale ide o stav, ak riešeniu
právnej otázky nezodpovedá ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu alebo nejde o prax, ktorá je
dovolacím súdom posudzovaná rozdielne.

10. Dovolateľ, posudzujúc jeho dovolanie podľa obsahu, v podstate brojí proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu v otázke nesprávneho posúdenia prítomnosti a dostatočnosti vymedzenia jednotlivých náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne náležitosti ročnej percentuálnej miery nákladov a celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V podstatnom argumentoval tým, že

napadnuté rozhodnutie záviselo predovšetkým od vyriešenia právnej otázky, či zmluva č. XXXX XXX
XXX XXXX z 25.01.2010 spĺňala náležitostné predpoklady vyžadované podľa § 4 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
258/2001 Z.z.).

11. Právne účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku; prípustnosť
dovolania treba preto posudzovať podľa stavu v čase jeho podania. V danom prípade žalobca v
dovolanízákonuzodpovedajúcimspôsobomzadefinovalrelevantnúprávnuotázku,ktorávčasepodania
dovolania (15. februára 2018) skutočne ešte nebola dovolacím súdom riešená. Dospel preto k záveru,

že dovolanie podané žalobcom treba považovať za prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pričom
nič na tom nemení skutočnosť, že žalobcom nastolená dovolacia otázka bola medzičasom vyriešená.

12. Právny poriadok Slovenskej republiky považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné

prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a zaplatiť úroky.

13. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j),
k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

15. Podľa § 2 písm. c) bod 5 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a
poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou poplatkov za poisteniealebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti,
invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková
výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľom ako podmienka

poskytnutia spotrebiteľského úveru.

16. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

17. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy

o úvere. V tomto ustanovení smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i
dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere
môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné

len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o
úvere. Článok 10 ods. 3 smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/
smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

18. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a. s., proti Kláre Bíróovej konštatoval, že:
18.1. článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto

splátok (bod 50 rozsudku),
18.2. článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 rozsudku),
18.3. z článku 10 ods. 2 písm. i/ smernice a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva, že iba na žiadosť

spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis
vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 rozsudku); pričom smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do
zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky,
18.4. pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným
stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované

ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 rozsudku),
18.5. článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 rozsudku).

19. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti

a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie

zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie
rozsudok ESD C-212/07, bod 110).20. V preskúmavanej veci žalobca opodstatnene namietal, že interpretácia ustanovenia § 4 ods. 2
písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere

medzi žalobcom a predchodcom žalovaného, nebola v čase rozhodovania odvolacieho súdu ani ním
podaného dovolania vyriešená, následne však k jej riešeniu dovolacím súdom došlo, a to v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. októbra 2019 sp. zn. 7 Cdo 112/2019. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd posudzoval náležitosti zmluvy vyžadované § 4 ods. 2 písm. i) najmä, či
predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i) sankciu v tom

zmysle, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom konaní
najvyšší súd eurokonformným výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. dospel
k záveru, že citované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. [citované ustanovenie obsahovo zodpovedá neskoršiemu § 9 ods. 2 písm. l),
resp. písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý zákon nahradil zákon č. 258/2001 Z.z., pozn.] uvádzali
presnýrozpisplánovanejamortizáciedlhu,tedarozpissplátokúverupočastiach(istina,úrokapoplatky).

Podľa súdu pokiaľ je teda v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. uvedené „výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné
uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa. Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 17. októbra 2019 sp. zn. 7 Cdo 112/2019 vzhľadom na skutkový stav, ktorý
bol podkladom rozhodnutia, je možné bez ďalšieho považovať za určujúce aj v prejednávanom prípade.

Vec prejednávajúci senát 1 C sa s týmto záverom ako aj s právnou argumentáciou odôvodňujúcou
tento záver stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie označeného rozhodnutia. I podľa
jeho názoru, vychádzajúc z účelu právnej úpravy a vychádzajúc z účelu a obsahu smernice 2008/48/
ES, nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 258/2001 Z.z. žiadať, aby v
nich uvádzali presný rozpis vnútornej skladby jednotlivých splátok, teda číselné vyjadrenie toho, aká

časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky;
účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatváraní zmluvy k dispozícii
takúto informáciu. Pokiaľ ustanovenie ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. uvádza
„výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, možno za použitia eurokonformného
výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa; požiadavka o

vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti úveru z textu zákona nevyplýva.

21. Vzhľadom na neopodstatnenosť námietky žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z.), ktorá je podkladom pre

záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001
Z.z.) najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalobcu odôvodnené § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je dôvodné.
Najvyšší súd preto nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

22. Z obsahu dovolania je rovnako zrejmé, že žalobca vyčíta odvolaciemu súdu nesprávne vyriešenie

právnej otázky vo väzbe na celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V
uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že pri výklade akéhokoľvek ustanovenia o náležitostiach
spotrebiteľskej zmluvy vo všeobecnosti je potrebné vychádzať zo zásady, že formulácia spotrebiteľskej
zmluvy musí spotrebiteľovi umožniť bez ťažkostí identifikovať podmienky zmluvy. Vo vzťahu správnosti
údaja o RPMN súdy nižšieho stupňa prijali skutkové zistenie, že poistenie schopnosti splácať úver bolo

dojednané osobitne mimo obsah úverovej zmluvy, ktorá na existenciu takéhoto osobitného poistenia
iba odkazuje v individuálnej špecifikácii poskytnutého úveru, a neobsahuje povinnosť uzavrieť poistenia
ako podmienku poskytnutia úveru. Na predmetnú skutočnosť aj odvolací súd správne v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal s konštatovaním, že poistenie tak nebolo podmienkou poskytnutia úveru
a v zmysle právnej úpravy § 2 písm. c/ bod 5 zákona č. 258/2001 Z.z. nebol žalovaný ako veriteľ

povinný zahrnúť náklady postenia do RPMN. V kontexte uvedeného i keď v úvode žalobca dovolanie
formálne odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP, jeho dovolaciu argumentáciu nemožno označiť inak iba ako kamuflované
spochybňovanie zisteného skutkového stavu, hodnotenia dôkazov a spochybňovanie záverov, ku
ktorým dospel pri tvorbe rozhodnutia súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd s ohľadom na

vykonané dôkazy a zistený skutkový stav. Z uvedeného vyplýva, že žalobca na tomto mieste namieta
nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však
nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ CSP; len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnoteniadôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP. So

zreteľom na uvedené dovolací súd v tejto časti dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol
podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP.

23. Záverom dovolací súd uvádza, že právnu otázku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a posudzovanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, najmä v smere možného

priznania, či nepriznania nepriameho účinku smernici o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, možno
považovať v súčasnosti za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2017, 3
Cdo 45/2018, 4 Cdo 65/2018, 2 Cdo 186/2018, 6 Cdo 113/2018. Vo všetkých týchto rozhodnutiach
najvyšší súd posudzoval správnosť interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z.z. (obsahovo zodpovedá skoršiemu ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.)
pričom gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že nemožno od dodávateľov v

zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úroky a poplatky).
Rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktoré poukázal žalobca v dovolaní nemožno zahrnúť do ustálenej
praxe dovolacieho súdu (R 71/2018).

24. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.