Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/62/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217201124
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217201124.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Janky Klčovej a sudcov: JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v exekučnej veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska
kancelária, Bratislava, proti povinnému: S. L., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX, Q., o vymoženie 483,32 eur s
prísl., na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16Er/62/2017-18

zo dňa 16. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť JUDr. Rudolfa Kruého, PhD., súdneho
exekútora v Bratislave, sp. zn. EX 20060/16 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Asociácií pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA

08866/15. Na odôvodnenie uviedol, že rozhodcovská zmluva medzi stranami z 27.05.2013 je neplatná,
pretože zveruje právomoc rozhodnúť určené spory jednému z viacerých rozhodcovských súdov.
Rozhodcovská zmluva bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona, takže vzhľadom
na uvedené prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. je teda potrebné posúdiť
jej platnosť podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra
2014. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení zmluvné strany sa môžu

dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Vyžaduje sa
podrobenie určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu. Naopak v rozpore
s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým
rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade
tak totiž v skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení,
ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí

jednej zmluvnej strane. Rozhodcovské konanie je totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho
strán (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom
vplyve na zloženie rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Cit. zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského
súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Kým podľa § 26 ods. 2 je postup
konania predovšetkým vecou dohody strán, v prípade stály rozhodcovský súd postupuje podľa svojho

rokovacieho poriadku. Nestrannosť a férovosť rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským
súdom je zabezpečená okrem iného aj tým, že rokovací poriadok vydáva zriaďovateľ ako tretia osoba
odlišná (a v princípe nezávislá) od strán rozhodcovského konania. Principiálnu nevyhnutnosť dohody
oboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského konania nahrádza v prípade stáleho
rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo
prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnila jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi

viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo
vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania, čo by bolo v rozpore s toutočrtou rozhodcovského konania. Rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu) vylučuje
právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Súd musí kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, aby bolo zabezpečené, že

tieto alternatíve prostriedky budú vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych
záruk pre účastníkov (porov. v iných súvislostiach nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012).
Rozhodcovská zmluva v prerokúvanej veci je neplatná podľa § 39 Obč. zák. Okrem toho považoval súd
prvej inštancie túto rozhodcovskú zmluvu aj za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka.

2. Oprávnená sa včas podaným odvolaním domáha, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V písomných dôvodoch odvolania
namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a oprávnenej
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Spotrebiteľský rozhodcovský proces je upravený

samostatným zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý sprísnil úpravu
spotrebiteľského rozhodcovského konania. Oprávnená sa všetkým legislatívnym zmenám podrobila
a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s povinným potupovala prísne podľa právnymi predpismi
vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov. Spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd. Zároveň upriamila pozornosť

aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa
považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
PoukázalatiežnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3MCdo11/2010,zktoréhovyplýva,žepokiaľ
ide o spotrebiteľské zmluvy preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné, len pokiaľ ide

o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je teda viazaný len na plnenie a nie iba na to, či
samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako
neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.

3. Vzhľadom na to, že vo fáze rozhodovania o udelení poverenia sa povinný na konaní nezúčastňuje,
odvolanie sa mu nedoručovalo.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

5. V prerokúvanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie spísaný u súdneho exekútora 1. decembra
2016, teda ešte pred 31. marcom 2017, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí podľa predpisov

účinných do 31. marca 2017 (porov. § 243h ods. 1 Ex. por.).

6. Odvolací súd súhlasí s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním
zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej
inštanciepredostretýchdôvodovbytakzásadnepostačovalolenkonštatovaniesprávnostidôvodovsúdu

prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 C. s. p.). K jednotlivým námietkam
oprávnenej možno doplniť toto:

7. Rozhodcovský rozsudok bol v prerokúvanej veci vydaný na základe zákona č. 335/2014 Z. z. o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 1. januára 2015. Rozhodcovská zmluva však bola

uzavretá ešte 27.05.2013, teda pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. Podľa prechodného
ustanovenia § 73 ods. 3 zák. č. 335/2014 Z. z. sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom
2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Nedôvodné sú preto odkazy oprávnenej na
ustanovenia § 3 zákona č. 335/2014 Z. z., ktoré sa logicky môžu vzťahovať len na takú rozhodcovskú
zmluvu, ktorá je uzatváraná po 31. decembri 2014, teda po nadobudnutí účinnosti uvedeného zákona.

Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva
neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. V takom prípade ani
nemôže dôjsť k zmene jej obsahu podľa § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. Zo systematickej
súvislosti oboch ustanovení je totiž zrejmé, že toto ustanovenie rieši len prípad, že existuje platnározhodcovská zmluva, no rozhodcovský súd v nej uvedený zanikol a nie je založená právomoc
nástupníckeho rozhodcovského súdu podľa § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. Jeho účelom je
teda zabezpečiť možnosť zmeny obsahu existujúcej rozhodcovskej zmluvy, nie umožniť uzavrieť alebo

konvalidovať neplatnú rozhodcovskú zmluvu mlčaním spotrebiteľa, teda nevyužitím práva odmietnuť
rozhodcovské konanie. V dôsledku toho nemožno ani poslednú vetu § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014
Z. z. vykladať tak, že ak spotrebiteľ neodmietne rozhodcovské konanie, môže dodávateľ voľbou
rozhodcovského súdu privodiť vznik rozhodcovskej zmluvy; naopak, formuláciu „má účinky založenia
právomoci“ treba podľa názoru súdu vykladať len tak, ako je uvedená, teda len ako účinky zmeny

dovtedy existujúcej rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc určitého rozhodcovského súdu na
rozhodcovskú zmluvu zakladajúcu právomoc nového súdu. Ide teda o riešenie jednej špecifickej otázky
prechodu zo štandardného do spotrebiteľského rozhodcovského konania. Na uzatváranie samotnej
rozhodcovskej zmluvy sa však aj naďalej vzťahujú ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého mlčanie alebo nečinnosť samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Preto aj nevyjadrenie
sa spotrebiteľa na výzvu podľa § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. samo osebe neznamená, že by

tým bola uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva tam, kde predtým neexistovala alebo kde bola
predtýmneplatná.Priposudzovaní,činastaliúčinky§73ods.8zákonač.335/2014Z.z.jetedapotrebné
posúdiť, či k 31. decembru 2014 medzi oprávneným a povinným existovala platná rozhodcovská zmluva.
Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. je teda potrebné
posúdiť platnosť dovtedajšej rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní účinného do 31. decembra 2014.

8. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení zmluvné strany sa môžu
dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Podľa názoru
súdu je formulácia uvedeného ustanovenia jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie sa

určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu (porov. v tomto smere rozdielnu
formuláciu cit. ustanovenia v znení účinnom od 1. januára 2015). Naopak v rozpore s citovaným
ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským
súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v
skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o

akúsi„predbežnúdohodu“namožnomrozhodcovskomkonaní,ktorejkonkretizáciapatríjednejzmluvnej
strane. Rozhodcovské konanie je totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán (§ 17 zákona
č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie
rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej
rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jeden z účastníkov mohol vybrať spomedzi viacerých v

nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský
súd“), by sa podľa názoru súdu dával tomuto účastníkovi nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského
konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície. V prerokúvanej veci z čl. 3 ods.
3.1 rozhodcovskej zmluvy však vyplýva, že strany sa dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody
o urovnaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorenej pod zhodným číslom spisu ako je

uvedené v záhlaví tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a)
pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde“.
Pojem „Stály rozhodcovský súd“ bol pritom definovaný v čl. 2 ods. 2.1 tak, že sa ním rozumie: a)
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, a.s., alebo b) Stály rozhodcovský
súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej

hospodárskej komore, s.r.o. Je teda zrejmé, že ods. 3.1 v spojení s ods. 2.1 dáva žalujúcej strane na
výber alternatívne dva stále rozhodcovské súdy, teda nie jeden - určitý stály rozhodcovský súd v zmysle
§ 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z.

9. Podľa názoru súdu vyššie uvedený výklad § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do

31. decembra 2014 vyplýva aj z toho, že cit. zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským
konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským
súdom. Najviditeľnejšie je to v prípade postupu konania pred rozhodcovským súdom. Kým podľa §
26 ods. 2 je postup konania predovšetkým vecou dohody strán, v prípade stály rozhodcovský súd
postupuje podľa svojho rokovacieho poriadku. Nestrannosť a férovosť rozhodcovského konania pred

stálym rozhodcovským súdom je zabezpečená okrem iného aj tým, že rokovací poriadok vydáva
zriaďovateľ ako tretia osoba odlišná (a v princípe nezávislá) od strán rozhodcovského konania. Takýto
rokovací poriadok potom upravuje aj otázky, na ktorých sa v rozhodcovskom konaní mimo stáleho
rozhodcovského súdu musia účastníci dohodnúť. Inak povedané, principiálnu nevyhnutnosť dohodyoboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského konania nahrádza v prípade stáleho
rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo
prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnila jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi

viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo
vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania (a mnohých iných otázok,
ktoré upravuje rokovací poriadok). To by však bolo v rozpore s už uvedenou principiálnou črtou
rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave musia strany dohodnúť, alebo musí byť určená
treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.

10. Odvolací súd v tomto smere len pripomína, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc
rozhodcovského súdu) vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu
ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského
rozsudku sú veľmi obmedzené. Samozrejme, principiálne nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou
dohodou vzdali uplatnenia určitého práva (napríklad aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným

súdom) voľbou alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však
súd musia dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, a to najmä prostredníctvom všeobecných
klauzúl (súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne
prostriedky riešenie sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatíve prostriedky budú
vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych záruk pre účastníkov (porov.

v iných súvislostiach nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012). Podľa názoru súdu bol s
týmito požiadavkami nezlučiteľný taký výklad zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. decembra
2014, a teda pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy, ktoré by mali za následok, že z rozhodcovského
konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené
a kontrolované jednou z nich. Ako však už bolo vyššie odôvodnené, presne to by bolo následkom

pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, akou je rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným
z 23. októbra 2014, ktorá zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk
žalobcu.

11. Takáto rozhodcovská zmluva, ktorá nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia

§ 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z., je podľa názoru súdu pre rozpor so zákonom neplatná
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Z už uvedených dôvodov (rozdiely medzi rozhodcovským konaním
pred stálym rozhodcovským súdom a mimo neho) neprichádza podľa súdu do úvahy ani prípadná
konverzia (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc stáleho
rozhodcovského súdu na „obyčajnú“ rozhodcovskú zmluvu s určenými rozhodcami (alebo spôsobom

ich určenia).

12. Odvolateľ nespochybnil, že nárok, ktorý uplatňuje voči povinnému, vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy
v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. Podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. v danom znení spotrebiteľské zmluvy
nesmeli obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatilo okrem iného
vtedy, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, čo musel dokázať dodávateľa (§ 53
ods. 3 Obč. zák.). Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. považovalo za neprijateľnú podmienku
okrem iného také ustanovenie - rozhodcovskú doložku, ktorá vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky boli podľa § 53 ods. 5

Obč. zák. neplatné. Takáto rozhodcovská zmluva okrem rozporu s § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z.
z. aj neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa tým, že veriteľovi (u ktorého hlavne prichádza do úvahy
iniciovanie rozhodcovského konania) umožňuje voliť si taký rozhodcovský súd, aký najviac zodpovedá
jeho potrebám. Takáto voľba, a tým aj znevýhodnenie spotrebiteľa, je pritom podľa súdu práve cieľom
takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený používa opakovane, čo by z ustanovenia

ods. 2.1 a ods. 3.1 rozhodcovskej zmluvy v podstate bez ďalšieho robilo neprijateľnú podmienku podľa
§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (porov. uznesenie SD EÚ vo veci C-342/13 Sebestyén
proti Kővári, OTP Bank, OTP Faktoring a Raiffeisen Bank) a spôsobovalo by jeho neplatnosť aj podľa
§ 53 ods. 5 Obč. zák.

13.Odvolacísúdlendopĺňa,ženaveciničnemeníanimožnosťdlžníkaodtejtozmluvyodstúpiťvzmysle
jej ods. 3.3. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora totiž existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo,
že dlžník nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, čo odôvodňuje ich skúmanie súdom ex offo
(spojené veci C-240-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a ďalší, ods. 26).Z toho potom ale logicky plynie, že existuje rovnaké nebezpečenstvo, že si spotrebiteľ neprijateľnosť
neuvedomí ani počas lehoty na odstúpenie od zmluvy a v dôsledku toho svoje právo na odstúpenie
nevyužije. Logika spočívajúca v ochrane spotrebiteľa je v oboch prípadoch tá istá - tak ako spotrebiteľ

nemusí vedieť uplatniť svoje práva v súdnom konaní, nemusí ich vedieť uplatniť ani mimosúdne. To ale
samo osebe nemôže hojiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, resp. nemôže mať za následok, že sa na
jej neprijateľnosť prestane prihliadať.

14. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci

bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená,
že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012)
a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu. Tohto záveru sa nijako nedotklo ani zavedenie
spotrebiteľského rozhodcovského konania zákonom č. 335/2014 Z. z. Naopak, novo zavedené
ustanovenie § 44 ods. 3 Ex. por. v znení účinnom od 1. januára 2015 výslovne ukladá exekučnému
súdu na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúmať, či

spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi predpismi. Z logiky
uvedenej úpravy nepochybne vyplýva, že pri spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkoch vydaných
na základe rozhodcovských zmlúv spred 1. januára 2015 to vzhľadom na prechodné ustanovenie § 73
ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. znamená preskúmať súlad rozhodcovskej zmluvy s predpismi účinnými
v čase jej uzavretia. Nesplnenie tejto podmienky má podľa § 44 ods. 3 poslednej vety Exekučného

poriadku za následok zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, čo súd prvej inštancie správne urobil.

15. Na základe toho odvolací súd podľa § 387 C. s. p. jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvej inštancie o trovách konania pred ním)

odvolací nerozhodoval, keďže týmto uznesením sa konanie nekončí (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C. s. p. v spojení s § 9a Ex. por.). Po právoplatnom zamietnutí nasleduje zastavenie exekučného
konania (§ 44 ods. 3 Ex. por.), v ktorom exekučný súd rozhodne aj o trovách exekúcie (§ 200 ods. 5
Ex. por.).

17. Toto uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa

§ 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo

k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod
nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred
odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti

podaného dovolania (§ 435 CSP).