Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118206230
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4118206230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: Blackside, a.s., so sídlom
Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO: 48 191 515, zastúpený: AK Herceg, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Košická 56, proti žalovaným: 1. V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., F. XXX/XX, zastúpená JUDr. Ivanou
Kochanskou, advokátkou so sídlom Nitra, Farská 33, 2. P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., F. XXX/
XX, t. č. Y. o zaplatenie 43236,80 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade proti
rozsudku Okresného súdu Nitra z 10. mája 2019 č. k. 19Csp/58/2018-255, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o

t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou konanie v časti žalovanej sumy
17185,42 eura a v časti úrokov z omeškania zo sumy 17185,42 eura vo výške 5 % p. a. od 19. 12. 2018
do zaplatenia zastavil. Druhou výrokovou vetou uložil žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade (ďalej
len „žalovaní) povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 24680,18 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 41865,60 eura od 27. 05. 2015 do 18. 12. 2018;

a s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 24680,18 eura od 19. 12. 2018 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Treťou výrokovou vetou žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O
trovách konania rozhodol štvrtou výrokovou vetou tak, že žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 93,66 %.

2. V úvode odôvodnenia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 43236,80
eura, úroku z omeškania vo výške 5% p. a. zo sumy 43236,80 eura od 27. 05. 2015 do zaplatenia a

náhrady trov konania a trov právneho zastupovania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 04. 03. 2011 bola
medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanými v zmysle § 497 a nasl.
zákona č. 513/1991 Zb. uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX ďalej len („zmluva
o úvere“), na základe ktorej poskytla Slovenská sporiteľňa žalovaným splátkový úver vo výške 45000
eur. Žalovaní sa zaviazali splácať poskytnutý úver mesačnými splátkami od prvého čerpania do 30.
04. 2011 vo výške 179,37 eura k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a od 20. 05. 2011 vo výške
246,49 eura k 20. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 20. 05. 2011. Žalovaní pohľadávku riadne

a včas neuhrádzali, pričom listom zo dňa 02. 03. 2015 Slovenská sporiteľňa zaslala poslednú výzvu
na zaplatenie omeškaných splátok. Listom zo dňa 27. 05. 2015 bolo žalovaným oznámené Vyhlásenie
o mimoriadnej splatnosti 26. 05. 2015 a žalovaní boli vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy vo výške
46640,23 eura. Zmluvou č. XXXX/XXXX/CE o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 10. 2016 Slovenskásporiteľňa postúpila pohľadávku z Úverovej zmluvy voči žalovaným spoločnosti Blackside, a.s. ako
novému veriteľovi. Postúpenie pohľadávky bolo žalovaným v 1. a 2. rade oznámené listom Slovenskej
sporiteľne zo dňa 07. 11. 2016 a celková výška postúpenej pohľadávky vyčíslenej ku dňu 19. 10. 2016

bola v sume 52642,14 eura.

3. Dôvodil, že dňa 14. 01. 2019 a 21. 01. 2019 mu boli súdu doručené podania žalobcu, ktorými
zobral žalobu čiastočne späť, konkrétne v sume 17185,42 eura a úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 17185,42 eura od 19. 12. 2018 do zaplatenia a žiadal v tejto časti konanie zastaviť.

Späťvzatie žalobca odôvodnil tým, že nehnuteľnosť, ktorá zabezpečovala žalovanú pohľadávku, bola
speňažená v dražbe, pričom dňa 18. 12. 2018 bol na účet žalobcu poukázaný výťažok z dražby vo
výške 17185,42 eura. S ohľadom na uvedené v tejto časti konanie zastavil s poukazom na ust. § 145
ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalovaný v 2. rade, na rozdiel od
žalovanej v 1. rade, síce nesúhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, ale neuviedol vážne dôvody, na
ktoré by mohol prihliadnuť. Namietal výšku ohodnotenia nehnuteľnosti v rámci dražobného procesu a

výšku speňaženia nehnuteľnosti, uvedené však nepovažoval za taký dôvod, ktorý by bránil zastaveniu
konania, pretože súčasne nepreukázal, že by v rámci dražobného konania podnikol nejaké právne
kroky proti výške ohodnotenia nehnuteľnosti, prípadne, že by napadol samotnú dražbu nielen v rámci
nesúhlasu s čiastočným späťvzatím, ale ani do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania.

4. Rozhodnutie vo vyhovujúcej časti právne oprel o ust. § 290, § 295 CSP; § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1
- 3, 5 - 6, 9 - 10, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101 ods. 1, § 103, § 565 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OZ“); čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 6
ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských úveroch; §
1 ods. 1, 3 písm. a), b), d) a e) Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 517 ods.
1 a 2, § 369, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „ObZ“); § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ účinného
ku dňu 15. 11. 2016 (ďalej len „nariadenie“). Vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca

žalobcu a žalovaní uzatvorili zmluvu o úvere, ktorej predmetom bolo financovanie nehnuteľnosti, pričom
pohľadávka zo zmluvy o úvere bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti. Vzťah medzi
stranamisporuposúdilakospotrebiteľský,pretožežalovanívystupovalivpredmetnomzmluvnomvzťahu
ako fyzické osoby - nepodnikatelia, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny predchodca žalobcu

je bankou, vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovanými ako podnikateľ poskytujúci
klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. V konaní
mal preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 45000 eur, ktorý sa zaviazali splácať v
mesačných splátkach vo výške 246,49 eura. Zároveň mal preukázané, že sa dostali do omeškania so
splácaním úveru, keď posledná úhrada bola z ich strany uskutočnená dňa 20. 02. 2014 vo výške 8,87

eura, v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy a následne
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 26. 05. 2015, pričom vyčíslil výšku pohľadávky na sumu
46640,23 eura. Po tom, ako bola pohľadávka postúpená na žalobcu, bola istina pohľadávky vyčíslená
na sumu 43236,80 eura, ktorú si žalobca uplatňoval v tomto konaní (žalobca si neuplatňoval úrok vo
výške 3202,96 eura, zmluvné úroky z omeškania vo výške 125,47 eura, zákonné úroky z omeškania

vo výške 6001,91 eura a poplatky vo výške 75 eur, vyčíslené ku dňu postúpenia pohľadávky). Keďže
žalovaní nepopreli poskytnutie úveru, túto skutočnosť považoval za nespornú. Namietanú solidárnosť
záväzku žalovanou v 1. rade v dôsledku zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (žalovaných)
vyhodnotil ako neopodstatnenú, dôvodiac, že rozsudok, ktorým dôjde k vyporiadaniu BSM nie je
záväzný voči tretím osobám a nemá vplyv na zmenu v osobe dlžníka. Vysvetlil, že ak by aj určil,

že určitý dlh je povinný splatiť jeden z bývalých manželov, takéto rozhodnutie nemá žiadne účinky
voči veriteľovi, ktorý sa môže rozhodnúť voči ktorému z dlžníkov si uplatní nárok. V takomto prípade
by účastníkovi, ktorý nebol povinný splatiť dlh podľa rozhodnutia súdu alebo dohody o vyporiadaní
BSM, vznikol len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči druhému z účastníkov, ktorý by si
musel uplatniť v súdnom konaní. Takýto nárok má však aj ten z manželov, ktorým zaniklo bezpodielové

spoluvlastníctvo, ktorý by sám zaplatil spoločný dlh, pretože plnil sám z prostriedkov nespadajúcich
do BSM za druhého z manželov, ktorým zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo. Vo vzťahu k námietke
žalovanej v 1. rade o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie mal za to, že zo strany pôvodného
veriteľa boli dodržané ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keď žalobca preukázal, že jehoprávny predchodca splnil obidve zákonné podmienky, a síce doručenie výzvy a uplynutie 90-dňovej
lehoty. Z predloženého Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 27. 05. 2015 mal
preukázané, že jeho obsahom bola aj výzva žalovanej v 1. rade na zaplatenie pohľadávky vo výške

46640,23 eura do 15 dní. Žalobca ako dôkaz predložil tiež List zo dňa 02.03.2015 - Posledná výzva
na zaplatenie omeškaných splátok úveru a fotokópiu doručeniek od zásielok, ktorými sa doručovali
posledné výzvy na zaplatenie omeškaných splátok úveru žalovanému v 1. a 2. rade. Žalovaná v 1. rade
a žalovaný v 2. rade si zásielku (List zo dňa 02. 03. 2015 - Posledná výzva na zaplatenie omeškaných
splátok úveru) v odbernej lehote neprevzali. Zásielky sa vrátili právnemu predchodcovi žalobcu, ako

neprevzaté v odbernej lehote. Ďalej sa zaoberal námietkou žalovaného v 2. rade ohľadne neprijateľnosti
zmluvných podmienok právneho predchodcu žalovaného a dôvodil, že žalovaný v 2. rade neuviedol,
ktorú podmienku Úverovej zmluvy alebo Všeobecných obchodných podmienok považuje za neprijateľnú
vo vzťahu k uplatnenej pohľadávke žalobcu, preskúmal relevantné ustanovenia predložených listín
a nedospel k záveru o neprijateľnosti žiadnej z ich ustanovení. Námietku žalovaného v 2. rade o
neoznámení zmeny obchodných podmienok posúdil tiež ako neopodstatnenú, keďže zistil, že obchodné

podmienky sa v priebehu zmluvného vzťahu nemenili. Námietke žalovaného v 2. rade o neplatnosti
všeobecných obchodných podmienok z dôvodu absencie jeho podpisu s poukazom na ust. § 23a
Zákonaoochranespotrebiteľapovažovalrovnakozaneopodstatnenúakonštatoval,žeZákonoochrane
spotrebiteľa nikdy neobsahoval ustanovenie § 23a a zároveň žalovaní v Článku III. bod 2. vyhlásili, že sa
so všeobecnými obchodnými podmienkami ako súčasťou Úverovej zmluvy oboznámili. Tento článok je

v zmluve inkorporovaný takým spôsobom (rovnakou veľkosťou a druhom písma ako ostatné znenie), že
nevyhodnotil toto znenie ako neplatné. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanými, dospel
k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne premlčaný. Poslednú splátku úveru realizovali žalovaní dňa 20.
02. 2014 vo výške 8,87 eura. Následne bol úver mimoriadne zosplatnený ku dňu 26. 05. 2015. Keďže
žaloba bola podaná dňa 28. 05. 2018, t.j. posledný deň trojročnej premlčacej lehoty, vyhodnotil tieto

okolnosti tak, že jednotlivé splátky úveru podľa Úverovej zmluvy do dňa zosplatnenia úveru podliehali
premlčaniu samostatne v trojročnej premlčacej dobe. Na základe dôkazov v spise vypočítal, že išlo o
16 splátok od 20. 02. 2014 do 20. 05. 2015 vo výške 246,49 eura, t. j. spolu 3943,84 eura. Keďže
si však žalobca uplatňoval v konaní iba istinu bez príslušenstva, zohľadnil z týchto 16 splátok iba
istinu, ktorá predstavovala sumu 1371,20 eura (suma 2572,64 eura predstavovala úrok; suma poslednej

splátky vo výške 8,87 eura bola vo výpočte zohľadnená). V tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol
vrátane úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 1371,20 eura od 27. 05. 2015 do zaplatenia.
Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaných o premlčaní celého žalovaného nároku, keďže mal za to, že
veriteľ môže svoje právo podľa § 565 OZ na zosplatnenie pohľadávky uplatniť kedykoľvek počas trvania
zmluvného vzťahu, avšak vystavuje sa riziku premlčania jednotlivých splátok. Po zosplatnení potom

plynie štandardná premlčacia doba, v ktorej žalobca svoj nárok na súde uplatnil. Vo vzťahu k zvyšku
uplatneného nároku (po zohľadnení čiastočného späťvzatia a zamietajúcej časti) mal za to, že tento je
dôvodný a preukázaný a žalobe v tejto časti vyhovel. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, na ktorý
má žalobca nárok, a to vo výške, ktorý nie je v rozpore so zákonným úrokom, pokiaľ bol medzi stranami
dohodnutý, keďže v zmysle právnych predpisov účinných ku dňu omeškania žalovaných prevyšovala

zákonná úroková sadzba uplatnených 5 % p. a.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu
93,66 %, keďže bol úspešný v rozsahu sumy 41865,60 eura (čo sa týka sumy 17185,42 eura, mal za to,

že žalobca nezavinil zastavenie konania, keďže k späťvzatiu pristúpil žalobca v dôsledku úhrady časti
žalovanej sumy po začatí konania v rámci dražby), čo predstavuje 96,83 % a neúspešný bol v rozsahu
sumy 1371,20 eura, čo predstavuje 3,17 %.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v jeho vyhovujúcom výroku (II.) a vo výroku o trovách konania

(IV.) v zákonnej lehote odvolaním žalovaná v 1. rade, domáhajúc sa jeho zrušenia v týchto častiach
a vrátenia veci súdi prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie oprela o odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d) a h) CSP. Tvrdila, že nemôže byť zaviazaná na úhradu dlžnej sumy
spoločne a nerozdielne spolu so žalovaným v 2. rade, pretože rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
16Pc/18/2016 bolo zrušené ich BSM. Namietala aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože neboli splnené

predpoklady stanovené v ust. § 92 ods. 2 zák. o bankách, pretože nebolo preukázané doručenie
zásielok o zosplatnení úveru. K namietanému nároku o náhrade trov konania uviedla, že zo žalobcom
uplatňovanej sumy 43236,80 eura mu bola priznaná suma 24680,18 eura, teda bol úspešný v rozsahu57,08 %. Tvrdila, že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože pri podaní žaloby zatajil začatie výkonu
záložného práva.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie i žalovaný v 2. rade, v ktorom sa priklonil k dôvodom
odvolania žalovanej v 1. rade. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou premlčania
a zastal názor, že nárok žalobcu je premlčaný. Ďalej tvrdil, že žalovaná v 1. rade právnemu predchodcovi
žalobcuponúkladlžnéplnenie,aletenhoneprijal,tedavzmysle§520OZnemohlodôjsťkichomeškaniu
so splnením dlhu. Uviedol, že veriteľ dal ich dom do dražby a roky sa čakalo na kupcu, len aby sa

navyšovali úroky, ich nehnuteľnosť bola podhodnotená a predaná pod cenu. Z uvedených dôvodov mal
za to, že veriteľovi nie s nič dlžní.

8. Žalobca vo svojej replike k odvolaniam žalovaných uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozhodnutí riadne vysporiadal s ich odvolacími námietkami, konkrétne s námietkou týkajúcou sa
solidárnosti záväzku z dôvodu zániku BSM medzi žalovanými. Stotožnil sa s tvrdením súdu prvej

inštancie, že rozsudok, ktorým sa vyporiada BSM, nie je záväzný voči tretím osobám a nemá vplyv
na zmenu v osobe dlžníka. K námietke jeho aktívnej legitimácie zvýraznil, že splnil všetky predpoklady
stanovené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Dodal, že preukázal doručenie všetkých zákonom
požadovaných listín doručenkami. Rozhodnutie o trovách konania označil za vecne správne, pretože
výška trov bola riadne stanovená s prihliadnutím na okolnosti, ktoré nastali v priebehu konania. tvrdil, že

celýjehonárokniejepremlčaný,takakosprávneuzavrelsúdprvejinštancie.poukázalnato,žežalovaný
v 2. rade nepreukázal, že by bol niekedy ponúkal právnemu predchodcovi žalobcu akékoľvek plnenie,
ktoré by odmietol veriteľ prijať. K námietkam žalovaného v 2. rade v súvislosti s dražbou uviedol, že tá
nie je predmetom tohto konania, no výťažok z dražby bol riadne súdu oznámený a v konaní zohľadnený.
Žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

9. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade zopakoval, že sa prikláňa k
jej odvolaniu a zotrváva na obsahu svojho odvolania.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými stranami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 367 ods. 3 CSP)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti

upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania,
v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

13. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal od žalovaných zaplatenia
spoločne a nerozdielne sumy 43236,80 eura, úroku z omeškania vo výške 5% p. a. zo sumy 43236,80
eura od 27. 05. 2015 do zaplatenia a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že dňa 04. 03.
2011bolamedziprávnympredchodcomžalobcuSlovenskousporiteľňou,a.s.žalovanýmivzmysle§497a nasl. ObZ uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovaným
poskytnutýsplátkovýúvervovýške45000eur,ktorýsazaviazalisplácaťmesačnýmisplátkamiodprvého
čerpania do 30. 04. 2011 vo výške 179,37 eura k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a od 20.

05. 2011 vo výške 246,49 eura k 20. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 20. 05. 2011. Ďalej sa
Slovenská sporiteľňa so žalovanými dohodla na poplatku za správu úveru vo výške 3,49 eura mesačne.
Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20. 02. 2039. Žalovaní svoju pohľadávku riadne a včas
neuhrádzali, preto Slovenská sporiteľňa niekoľkokrát vyzvala žalovaných na uhradenie dlžnej sumy,
listom zo dňa 02. 03. 2015 zaslala poslednú výzvu na zaplatenie omeškaných splátok. Pre nesplácanie

pohľadávky im bolo listom zo dňa 27. 05. 2015 oznámené Vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti, v liste
boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 46640,23 eura spolu s úrokom z omeškania 5
% p. a. V žalobe uviedol, že Zmluvou č. XXXX/XXXX/CE o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 10. 2016
Slovenská sporiteľňa postúpila pohľadávku z Úverovej zmluvy voči žalovaným na žalobcu a postúpenie
pohľadávky bolo žalovaným v 1. a 2. rade oznámené listom Slovenskej sporiteľne zo dňa 07. 11. 2016.
Celková výška postúpenej pohľadávky vyčíslenej ku dňu 19. 10. 2016 bola v sume 52642,14 eura, ktorá

pozostávala z istiny vo výške 43236,80 eura, riadneho úroku vo výške 3202,96 eura, zmluvných úrokov z
omeškania vo výške 125,47 eura, zákonných úrokov z omeškania vo výške 6001,91 eura a poplatkov vo
výške 75 eur. napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie v časti žalovanej sumy 17185,42 eura
a v časti úrokov z omeškania zo sumy 17185,42 eura vo výške 5 % p. a. od 19. 12. 2018 do zaplatenia
zastavil, zároveň žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške

24680,18 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 41865,60 eura od 27. 05. 2015
do 18. 12. 2018 a s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 24680,18 eura od 19. 12. 2018 do
zaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudkuavozvyšnejčastižalobuzamietol.Otrováchkonania
rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,66 %.
Predmetom odvolacieho konania je vyhovujúci výrok rozhodnutia a výrok o trovách konania. Odvolaním

nenapadnuté výroky rozsudku (výroky I., III.) nadobudli pre absenciu odvolania právoplatnosť.

14.Odvolacísúdpovažujezapotrebnévyjadriťsakodvolacímnámietkamžalovanejv1.rade,konkrétne
k ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, že neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú
také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ

súdnehokonania,vyplývajúcizozákladnýchustanoveníCivilnéhosporovéhoporiadku(napr.nedostatok
procesnej subjektivity). Na procesné podmienky konania súd prihliada kedykoľvek počas konania.
Namietala aj vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj

stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má
právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ďalej namietala rozsudok súdu
prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy sa jedná o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok
rozhodnutia. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti
majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych
predpisovide,akpoužilinýprávnypredpis,nežktorýmalsprávnepoužiťaleboaplikovalsprávnypredpis,
ale nesprávneho vyložil.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na
inom orgáne SR.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
aj o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku

konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008).

19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď o zdôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12), § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

20. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tiež vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1
dohovoru), je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

21. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je

povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia
je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má
byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným

spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

22. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý

rozsudok ako vecne správny v jeho vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania potvrdil (§
387 ods. 1 CSP). V týchto častiach sa odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie
uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať
(§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto i primerane vysvetlil.Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný
fakt, že žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú neznamená,

že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované
zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
žalobe vyhovel.

23. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalovanými namietané odvolacie dôvody

nie sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené

zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové
a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu
nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia

nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalovanými v odvolaní.

24. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru,
že zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými má povahu spotrebiteľskej zmluvy.
Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. V tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu

poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere (bod 63. napadnutého rozsudku).

25. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana

sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú
predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto

o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy,
ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo
192/2004). Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o

existencií aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý v konaní predložil nasledujúce listiny - Zmluva
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská
sporiteľňa, a. s. a žalovanými spolu s Obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne pre poskytovanie
Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom, Všeobecné obchodné
podmienky,SadzobníkpoplatkovanáhradSlovenskejsporiteľne,a.s.,Produktovéobchodnépodmienky

prehypotekárneasplátkovéúverySlovenskejsporiteľne,a.s.,Zmluvaopostúpenípohľadávokč.XXXX/
XXXX/CE zo dňa 21. 10. 2016 spolu s prílohou, Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 07. 11.
2016, Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 27.05.2015 s doručenkami.

26. Podľa § 525 ods. 1 OZ, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa

alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia.27. Podľa § 525 ods. 1, 2 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu
oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník
postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak

postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

28. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

29. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia

svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Banka
je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v Zákone o
bankách alebo v zmluve o úvere, prípadne od nej odstúpiť v súlade so všeobecnými obchodnými
podmienkami. Rozborom ust. § 92 ods. 8 bankového zákona treba dospieť k tomu, že celkom

jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke
buďinejbankealebosubjektu,ktorýniejebankou.Prvávetaustanoveniadefinujedvetakétopodmienky,
z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky
klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac, než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so
splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku, zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta

potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo
pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve
zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok (viď

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017). Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca
predloženými listinným dôkazmi žalobca splnil zákonné podmienky postúpenia pohľadávok v zmysle §
92 ods. 8 Zákona o bankách, teda v konaní uplatnenú nadobudol pre splnenie zákonných podmienok na
jejplatnépostúpenie,tedavyzvalžalovanýchnazaplateniedlhuažalovaníbolivomeškaníminimálne90
dní so splácaním dlhu po výzve. Žalobca Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 27. 05.

2015 preukázal, že jeho obsahom bola aj výzva žalovaným na zaplatenie pohľadávky vo výške 46640,23
eura do 15 dní. Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách je nutné, aby výzva
bola písomná a veriteľ sa musí aspoň pokúsiť o jej zaslanie dlžníkovi na jeho poslednú známu adresu, čo
nesporne žalobca v konaní preukázal, žalovaná si preukázateľne oznámenie o mimoriadnej splatnosti
zo dňa 27. 05. 2015 prevzala a žalovanému v 2. rade bola doručovaná, ale ju neprevzal v odbernej

lehote.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnazneniebodu10.3Všeobecnýchobchodnýchpodmienok
právneho predchodcu žalobcu, platí, že: „Pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka
považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to
aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie
je dohodnuté inak, banka zasiela písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky.“ Je

zrejmé, že medzi zmluvnými stranami bolo dojednané doručenie poštovej zásielky s následkom fikcie
doručenia. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa pokúsil doručiť výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, navyše aj keď by si ju žalovaní neprevzali, uplatnila by sa následne fikcia doručenia. Je tedazrejmé, že právny predchodca žalobcu v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách platne postúpil
svoju pohľadávku na žalobcu po uplynutí 90 dní, konkrétne dňa 21. 10. 2016.

30. Ďalej žalovaná v 2. rade v odvolaní namietala, že nemôže byť zaviazaná na úhradu dlžnej sumy
spoločne a nerozdielne spolu so žalovaným v 2. rade, pretože rozsudkom Okresného súdu Nitra č.
k. 16Pc/18/2016 bolo zrušené ich BSM. Uvedené namietala už pred súdom prvej inštancie, ktorý
sa s námietkou žalovanej v 2. rade správne vysporiadal, keď rezultoval, že rozsudok, ktorým dôjde
k vyporiadaniu BSM nemá voči tretím osobám právnu relevanciu, teda nemá vplyv na zmenu v

osobe dlžníka, veriteľ sa môže požadovať splnenie záväzku podľa zmluvy od ktoréhokoľvek dlžníka,
v konkrétnom prípade od jedného z bývalých manželov. Splnením dlhu jedným z manželov po zániku
manželstva a BSM by tomuto manželovi len vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
druhému bývalému manželovi a musel by si ho uplatniť v súdnom konaní.

31. Žalovaný v 2. rade namietal nevysporiadanie sa s námietkou premlčania súdom prvej inštancie.

K uvedenému odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje riadne a správne odôvodnenie súdu prvej
inštancie, ktorý sa v plnom rozsahu vysporiadal s námietkou premlčania vzneseniu žalovaným v 2. rade
v bode 68. odôvodnenia a odvolací súd naň v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v plnom rozsahu poukazuje.

32. Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým

nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

33. Podľa § 101 ods. 1 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

34. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

35. I keď vychádzajúc z platnej právnej úpravy dlžník je v zásade povinný plniť celý dlh jednorazovo,

dohodou dlžníka a veriteľa alebo rozhodnutím súdu môže byť založené i plnenie dlhu v splátkach. Pri
splnení v splátkach ide vlastne o dvojakú dobu splatnosti, keďže jednak je stanovená doba plnenia
(splatnosti) jednotlivých splátok a súčasne je určená i splatnosť celej pohľadávky. Ak dlžník plnil v
splátkach, nezaplatenie jednej alebo viacerých splátok v čase ich splatnosti nespôsobuje bez ďalšieho
splatnosť celého dlhu. Každá zo splátok totiž predstavuje samostatný dlh, ktorý veriteľ môže samostatne

uplatňovať na súde. Súčasťou podmienok splatnosti jednotlivých splátok môže byť i určenie, že pre
nesplnenie niektorej splátky je veriteľ oprávnený žiadať celý zvyšok pohľadávky naraz (§ 565 OZ). Ide
tu tak o podmienenú výhodu splácať dlh v splátkach, ktorá spočíva v tom, že dlžník dodrží splátky. Ak
dlžník nedodrží dohodu o včasnom splnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolení
splátok, stráca výhodu splátok za predpokladu, že veriteľ požiada o zaplatenie celej pohľadávky,

resp. nezaplateného zvyšku pohľadávky naraz. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky je
v právomoci veriteľa, ktorý toto právo môže, ale nemusí uplatniť. Stratu výhody splátok musí veriteľ
dlžníkovi oznámiť, prípadne i uplatniť na súde podaním žaloby. Splatnosť celej pohľadávky tak nenastala
priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka na zaplatenie
celého zvyšku dlhu. Toto svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody

splátok je časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej
splátky. Ust. § 565 OZ o strate výhody splátok je modifikované vo vzťahu k plneniu zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach od 01. 11. 2008, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 379/2008 Z.
z. tak, že veriteľ je v prípade nesplnenia niektorej splátky oprávnený požadovať od dlžníka zaplatenie
celého zvyšku pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď

súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o
premlčanie splátok platí, že premlčacia doba tu začína plynúť osobitne vo vzťahu ku každej splátke odo
dňa jej splatnosti a premlčacia doba ohľadne celej pohľadávky v prípade straty výhody splátok začína
plynúť odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky.

36. Vo svetle uvedeného právneho výkladu je správny ten právny záver, že nárok žalobcu je čiastočne
premlčaný. Poslednú splátku úveru realizovali žalovaní dňa 20. 02. 2014 vo výške 8,87 eura. Následne
bol úver mimoriadne zosplatnený ku dňu 26. 05. 2015. Keďže žaloba bola podaná dňa 28. 05. 2018,
t.j. posledný deň trojročnej premlčacej lehoty, jednotlivé splátky úveru podľa úverovej zmluvy do dňazosplatneniaúverupodliehalipremlčaniusamostatnevtrojročnejpremlčacejdobe.Konkrétnesajednalo
o 16 splátok od 20. 02. 2014 do 20. 05. 2015 vo výške 246,49 eura, t.j. spolu 3943,84 eura, ale žalobca
si uplatňoval v konaní iba istinu bez príslušenstva, preto súd prvej inštancie správne zohľadnil z týchto

16 splátok iba istinu, ktorá predstavovala sumu 1371,20 eura. Súd prvej inštancie preto správne v tejto
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol vrátane úroku z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy 1371,20
eura od 27. 05. 2015 do zaplatenia.

37. Žalovaný v 2. rade ďalej vo svojom odvolaní namietal, že žalovaná v 1. rade právnemu predchodcovi

žalobcu ponúkla dlžné plnenie, ale ten ho neprijal, teda v zmysle § 520 OZ nemohlo dôjsť k ich
omeškaniu so splnením dlhu. K uvedeným tvrdeniam ale nedoložil žiadne dôkazy.

38. Podľa ustálenej právnej teórie súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou,
v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória
procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť

skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§
132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j.
povinnosťoznačiťdôkazynasvojetvrdenia.Zásadnenastranáchsporuležíiniciatívaprizhromažďovaní
dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú tú stranu sporu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určený výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho

nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Posudzujúc povinnosť dôkazného bremena
žalovaného v 2. rade v predmetnom konaní, ktoré je konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia
zásada, žalovaný v 2. rade nijako nepreukázal, že by žalovaná v 1. rade chcela svoj dlh žalobcovi
splatiť, avšak ten ho neprijal, preto toto tvrdenie odvolací súd považoval za nedôvodné a nepreukázané.

Námietky žalovaného v 2. rade vzťahujúce sa k cene nehnuteľnosti vydraženej nehnuteľnosti, ku ktorej
bol viazaný úver uvádza, že uvedené žalovaný mal a mohol namietať v rámci dražobného procesu, čo
rovnako neučinil, resp. nepreukázal, že by napádal priebeh a výsledok samotnej dražby.

39. Vo svetle všetkých uvedených skutočností súd prvej inštancie správne žalovaným uložil, po

zohľadnení čiastočného späťvzatia a zamietajúcej časti, povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne sumu vo výške 24680,18 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy
41865,60 eura od 27. 05. 2015 do 18. 12. 2018 a s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. zo sumy
24680,18 eura od 19. 12. 2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd
dodáva, že súd prvej inštancie rozhodol správne i o úrokoch z omeškania.

40. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i rozhodnutie o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie
je správne v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP, pretože žalobca bol v konaní úspešný v
rozsahu sumy 41865,60 eura /17185,42 + 24680,18/, pretože v časti týkajúcej sa sumy 17185,42 eura
žalobca nezavinil zastavenie konania, pretože k späťvzatiu pristúpil v dôsledku úhrady časti žalovanej

sumy po začatí konania v rámci dražby), čo predstavuje 96,83 %. Neúspech žalobcu bol v rozsahu sumy
1371,20 eura, čo predstavuje 3,17 %, preto čistý úspech žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie
bol 93,66 % /96,83 % - 3,17 %/. Preto aj v tejto časti odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

41. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a nespôsobilé spochybniť

vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok, ako vecne správny v
napadnutých častiach podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

42. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP) a o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).