Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916216877
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Hrib, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7916216877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a členov

senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Cargill Magyarország
Zrt, IČO: 01-10-042527, Maďarsko, 1134 Budapešť, Váci út 37, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Patakyová, Bartová, Kovácsová, s.r.o., Majzonovo námestie 2, Nové Zámky, IČO: 36 855 197, proti
žalovaným: 1/ ILKE - BIOPLYNOVÁ STANICA spol. s r.o., so sídlom Kráľovský Chlmec, Boľská cesta
1, IČO: 36 597 741, 2/ O. J., nar. XX.XX.XXXX, R. P. XXX/XX, J., zastúpeným JUDr. Jozefom Sáboom,
PhD., advokátom, Čajakova 5, Košice, o zaplatenie 132.103,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trebišov č.k. 15Cb/35/2016-217 zo dňa 8.6.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 132.103,20 eur, 8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 73.927,20 eur od 01.01.2016
do zaplatenia, 8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 44.875,80 eur od 05.01.2016 do zaplatenia,
8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 8.202,60 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, 8,05% ročný úrok
z omeškania zo sumy 5.097,60 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

žalovaného (výrok I.) a žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v
rozsahu 100% na účet právneho zástupcu žalobcu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok II.).

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že právny predchodca žalobcu (Cargill Slovensko
s.r.o.) sa žalobou doručenou súdu dňa 12.12.2016 domáhal zaplatenia sumy 132.103,20 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške a za obdobie, ktoré je špecifikované vo výroku napadnutého rozsudku,

čo odôvodnil tým, že spoločnosť Cargill Slovensko s.r.o. ako predávajúci uzavrel so žalovaným v 1/ rade
ako kupujúcim 4 kúpne zmluvy, na základe ktorých riadne a včas dodal žalovanému v 1/ rade zmluvne
dohodnutý tovar, ktorý žalovaný v 1/ rade bez výhrad prevzal. V súlade s uzatvorenými zmluvami
- Zmluvy č. 15/0406/SE/000071 uzavretej dňa 20.1.2015 (kúpna zmluva č. 1), Zmluvy č. 15/0406/
SE/000092 uzavretej dňa 2.2.2015 (kúpna zmluva č. 2), Zmluvy č. 15/0406/SE/000137 uzavretej dňa
24.3.2015 (kúpna zmluva č. 3) a Zmluvy č. 15/0406/SE/000144 uzavretej dňa 13.4.2015 (kúpna zmluva
č. 4) právny predchodca žalobcu ako predávajúci vystavil na kúpnu cenu z kúpnej zmluvy č. 1 faktúru č.

20152076, č. 20152081, č. 20152084, č. 20152139, č. 20152164, pričom titulom nezaplatených faktúr
z kúpnej zmluvy č. 1 žalovaní v 1/ a 2/ rade dlhujú žalobcovi sumu 73.927,20 eur; z kúpnej zmluvy č. 2
právny predchodca žalobcu ako predávajúci vystavil na kúpnu cenu faktúru č. 20152083, č. 20152107,
č. 20152137, z ktorých dlhujú žalovaní žalobcovi sumu 44.875,80 eur; na kúpnu zmluvu č. 3 vystavilprávny predchodca žalobcu faktúru č. 20152177, z ktorej žalovaní nezaplatili ani časť fakturovanej sumy
a na kúpnu zmluvu č. 4 faktúru č. 201552196, ktorú žalovaní nezaplatili ani z časti. Žalobca poukázal
na čl. VII. kúpnej zmluvy 1 až 4 z ktorého vyplýva, že záväzky žalovaného v 1/ rade boli zabezpečené

ručiteľským záväzkom ručiteľa O. J. (žalovaného v 2/ rade), ktorý sa zaviazal, že ak žalovaný v 1/
rade z akéhokoľvek dôvodu svoje záväzky vyplývajúce z uvedených kúpnych zmlúv nesplní, najmä
neuhradí riadne alebo včas kúpnu cenu, že tento záväzok uspokojí v celom rozsahu a teda v žalobe
označenýžalovanýv2/radejeručiteľomžalovanéhov1/rade.Vzhľadomnato,žežalovanísasúhradou
vystavených faktúr dostali do omeškania, uplatnil si žalobca aj úroky z omeškania.

3. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe, doručenom súdu 7.3.2017 uviedli, že koncentrácia tovaru nebola
dodaná v správnom pomere, a preto tovar nebol dodaný riadne a rovnako nebol ani dodaný v termínoch
dohodnutých v kúpnych zmluvách. Namietali množstvo dodaného tovaru, ktorý ani v jednom prípade
nebol dodaný v dohodnutom množstve v kúpnych zmluvách. Žalovaný v 1/ rade tvrdil, že vady tovaru u
žalobcu niekoľkokrát márne uplatňoval a ani v jednom prípade žalobca nevykonal nápravu vzniknutého

stavu a z dôvodu omeškania sa žalobcu s plnením riadne a včas, odmietli žalobcovi vyplatiť kúpnu
cenu do doby, kým si žalobca ako prvý splní svoje povinnosti, dodá riadne a včas tovar alebo poskytne
primeranú zľavu.

4. Žalobca vyjadrenie žalovaných považoval za účelové bez opory v skutkovom a právnom stave veci,

pretože tovar bol dodaný podľa kúpnych zmlúv riadne v dohodnutom množstve, kvalite a žalovaný v
1/ rade tovar prevzal bez výhrad, čo potvrdzujú aj žalovaným v 1/ rade riadne potvrdené dodacie listy.
Popieraltvrdeniežalovaných,žesiužalobcuuplatňovalivadydodanéhotovaruazľavuzkúpnejceny,že
žalobca neeviduje zo strany žalovaných žiadnu reklamáciu ani uplatnenie nárokov z vád tovaru a jediné
podanie, ktoré zo strany žalovaného v 1/ rade bolo žalobcovi doručené je Žiadosť o predĺženie splatnosti

faktúrzodňa28.1.2016.Zároveňpoukázalnačl.V.bod3kúpnychzmlúv,vzmyslektoréhonezrovnalosti
týkajúce sa množstva dodaného tovaru je kupujúci povinný notifikovať predávajúcemu v deň dodania
tovaru; že na neskoršiu reklamáciu sa neprihliada a že vady týkajúce sa kvality tovaru je kupujúci
povinný voči predávajúcemu uplatniť bezodkladne, najneskôr však do troch dní odo dňa prevzatia tovaru
v dohodnutom mieste dodania a to písomným podaním s podrobným popisom reklamovanej vady,

adresovaným do sídla predávajúceho. Zdôraznil žalobca, že žalovaní si v zmysle zmluvných dojednaní
žiadne nezrovnalosti ani vady u žalobcu neuplatňovali a zároveň nepreukázali oprávnenosť svojich
tvrdení a neuniesli dôkazné bremeno.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uznesením zo dňa 24.5.2017 sp.zn. 15Cb/35/2016-98 pripustil

zmenu strany sporu na strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného žalobcu Cargill Slovensko s.r.o. v
likvidácii, IČO: 473267778, Nitra vstúpil do konania ako žalobca - spoločnosť Cargill Magyaroszág Zrt,
IČO: 01-10-042527, Maďarsko, 1134 Budapešť, Váci út 37. Rozhodol tak o návrhu žalobcu na zmenu
účastníka konania na strane žalobcu, súčasťou ktorého bola Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
28.2.2017 a Oznámenie o postúpení pohľadávky adresované postupcom žalovanému v 2/ rade, keďže

po začatí konania došlo k singulárnej sukcesii prechodu práv, o ktorom sa koná. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 7.7.2017.

6.Vďalšejčastiodôvodnenianapadnutéhorozsudkupoukázalsúdprvejinštancienažiadosťžalovaných
o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 3.11.2017 s odôvodnením, že medzi stranami prebiehajú

rokovania o mimosúdnom usporiadaní veci, že súčasťou žiadosti bol návrh mimosúdnej dohody a e-
mailovákomunikácia,zktorejjezrejmé,žežalovanípožiadaliomimosúdneusporiadaniesporuanavrhli,
že istinu 132.103,20 eur uhradia v splátkach do 31.3.2018 s tým, že prvá splátka bude uhradená v
novembri 2017 a trovy právneho zastúpenia s poslednou splátkou istiny, že úroky nebudú požadované
a súdny poplatok bude vrátený po späťvzatí žaloby. Zároveň žiadali, aby strany sporu zhodne navrhli,

aby pojednávanie bolo prerušené do konca marca 2018, že žalujúcej strane bolo oznámené, že žalovaní
požiadajú o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 3.11.2017 a že súhlas žalobcu s odročením bol
súdu doručený elektronicky 3.11.2017. Potvrdenie rokovania o mimosúdnom usporiadaní veci potvrdil
na vytýčenom pojednávaní konateľ žalovaného v 1/ rade, ktorý predložil za účelom preukázania svojho
tvrdenia aj emailovú komunikáciu.

7. Z podania žalobcu doručenom 21.3.2018 súd zistil, že žalobca potvrdil, že v novembri 2017 žalovaní
iniciovali mimosúdne rokovania, v rámci ktorých uznali svoj záväzok voči žalobcovi v plnej výške,
žiadali o možnosť úhrady dlhu v splátkach a strany sporu sa aj dohodli na postupnom splatení dlhu vsplátkach navrhnutých žalovanými e-mailom z 2.11.2017, avšak žalovaní splátkový kalendár nedodržali
a nezaplatili ani jednu splátku. S prihliadnutím na to, že žalovaní relevantným spôsobom nerozporovali
oprávnenosť nároku žalobcu, viackrát svojim konaním uznali svoj záväzok a požadovali predĺženie

splatnosti faktúr, resp. možnosť úhrady dlhu v splátkach (e-mailová komunikácia), mal žalobca za to, že
neexistuje spornosť ohľadom pohľadávky žalobcu čo do dôvodu a výšky a žiadal, aby súd rozhodol na
základe predložených listinných dôkazov. Zároveň ospravedlnil svoju neúčasť hospodárnosťou konania
na vytýčenom pojednávaní ( 28.3.2018). Právny zástupca žalovaných na uvedenom pojednávaní
poukázal na to, že predmetom e-mailovej komunikácie bola predbežná dohoda, resp. jej návrh na

splátkový kalendár, , že nejedná sa o uznanie záväzku, keďže nejde o priamu komunikáciu žalovaných
ale sprostredkovanú prostredníctvom právneho zástupcu, že žalovaný vo svojom mene neadresoval
písomné uznanie záväzku žalujúcej strane a s poukazom na vyjadrenie žalovaných z 6.3.2017 tvrdili, že
nárok rozporovali. Na uvedenom pojednávaní predložili žalovaní podanie zo dňa 27.3.2018 označené
ako „Vytknutie vád tovaru a uplatnenie nároku z vád tovaru zo dňa 27.2.2018 adresované žalobcovi a
jeho právnemu zástupcovi (deň pred pojednávaním) a v nadväznosti na vyššie uvedené a s poukazom

na dátum podania žaloby (12.12.2016) mali zato, že ustanovenia o koncetrácii konania sa na toto
konanie nevzťahuje. Zároveň namietli platnosť postúpenia pohľadávky medzi žalobcom a jeho právnym
predchodcom z dôvodu formálnych nedostatkov, nakoľko pohľadávka bola postúpená 28.2.2017, kedy
právny predchodca vstúpil do likvidácie, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra, no v zmluve nie
je uvedené, že spoločnosť sa nachádza v likvidácii, nie je tiež jasné, či postúpenie robil likvidátor v

rámci likvidácie. Uviedli, že postúpenie odporuje dohode medzi právnym predchodcom žalovaného
Cargill Slovensko s.r.o. a žalovaným v 1/ rade, a to s poukazom na ustanovenie kúpnych zmlúv, podľa
ktorých zmluvu možno meniť, dopĺňať alebo rušiť len písomnými dodatkami podpísanými oprávnenými
zástupcami oboch zmluvných strán. Podľa názoru žalovaného v 1/ rade z tohto dojednania vyplýva, že
každá zmena obsahu záväzku by bola v rozpore s týmto zmluvných dojednaním, a teda postúpenie

pohľadávky odporuje dohode. Uviedol tiež, že postúpenie nemôže byť platné, nakoľko v zmluve nie
je uvedené, či Z. osoba ktorá konala za žalobcu a podpísala dohodu o postúpení pohľadávok, že
mala oprávnenie podpísať takúto dohodu. Uviedol tiež, že aj keď v kúpnych zmluvách je uvedené, že
reklamácia má byť uplatnená priamo na mieste, v zmluve sa neuvádza, aké právne následky nepodania
reklamácie na mieste majú nastať, preto považoval právo reklamácie za zachované.

8. Súd prvej inštancie z podania žalobcu (doručené 2.5.2018) zistil, že žalobca zotrval na dôvodoch
uvedených vo vyjadrení k podaniu žalovaných, teda že tovar bol žalovanému v 1/ rade dodaný v
zmysle potvrdených dodacích listoch v období mesiacov január až apríl 2015, že od dodania tovaru
žalovaní tovar nereklamovali a neoznámili žiadne vady. Vo vyjadrení k žalobe dňa 6.3.2017, teda

dva roky po dodaní tovaru veľmi neurčitým spôsobom namietali kvalitu a množstvo dodaného tovaru
a o ďalší rok t.j. 27.3.2018 zaslali žalobcovi list „vytknutie vád a uplatnenie nárokov z vád tovaru“
bez predloženia akýchkoľvek dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalovaných ohľadne namietaných vád
tovaru. Poukazujúc opätovne na čl. V. bod 3 kúpnych zmlúv a s odkazom na ust. § 427 a § 428 ods.
1 Obchodného zákonníka uviedol, že reklamáciu vád hnojiva dva roky po jeho podaní, navyše bez

akýchkoľvek dôkazov rozhodne nemožno považovať za včasné oznámenie vád a zároveň vzniesol
námietku nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti zo strany žalovaných. Opätovne zdôraznil, že zo
strany žalovaných žiadne vady tovaru reklamované neboli, žiadali len o posun splatnosti faktúr (e-mail
z 29.1.2016, 15.4.2016 a z novembra a decembra 2017). Zastával názor, že žalovaný v 1/rade svoj
záväzok s odkazom aj na e-mailovú komunikáciu voči žalobcovi uznal už vo svojej žiadosti z 28.1.2016,

ktorou žiadal žalobcu o predĺženie lehoty splatnosti za dodaný tovar. Táto spĺňa formálne a obsahové
náležitosti uznania záväzku, ide o jednostranný právny úkon adresovaný veriteľovi. Z obsahu úkonu je
identifikovateľný záväzok žalovaného v 1/ rade t.j. kúpna cena vo výške 132.103,20 eur, ktorá vyplýva z
neuhradených faktúr špecifikovaných v žiadosti. Poukázal na to, že v zmysle interpretačných pravidiel
a ustálenej súdnej praxe nie je nevyhnutné, aby bolo v akte uznania použité slovo „uznanie“, ak z

obsahu úkonu je zrejmé, že dlžník ním vyjadruje aj uznanie svojho dlhu, ktoré má zároveň účinky aj
voči ručiteľovi. K námietke žalovaných ohľadne postúpenia pohľadávky uviedol, že k postúpeniu došlo
platne, v súlade so zákonom a v mene všetkých zúčastnených strán konali oprávnené osoby a konajúci
súd aj vydal uznesenie z 24.5.2017, ktorým pripustil zmenu na strane žalobcu. Pokiaľ mali žalovaní
proti postúpeniu pohľadávky výhrady, mali možnosť podať proti uzneseniu sťažnosť. Pokiaľ tak neučili,

ich námietky v tomto štádiu konania treba považovať za irelevantné. Zároveň žalobca predložil aj výpis
z obchodného registra žalobcu, z ktorého vyplýva, pod položkou 13/138, že osoba Z. D. bola v čase
uzatvárania Zmluvy o postúpení pohľadávky oprávnená konať v mene žalobcu. Zároveň poukázal naúčelovosť konania a nepodložené tvrdenia žalovaných, ktoré sú v rozpore s princípom hospodárnosti
konania a so zásadou koncentrácie konania.

9. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie žalovaného v 2/ rade na pojednávaní dňa 18.5.2018
(ktorý je zároveň konateľom žalovaného v 1/ rade), ktorý uviedol, že po doručení Zmluvy o postúpení
pohľadávok nemal žalovaný v 1/ rade žiadne výhrady ako firma. Ako fyzická osoba žalovaný v 2/ rade,
v postavení ručiteľa namietal, že oznámenie o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky mu doručené
nebolo. Domnievalsa,vzhľadomnauzavretiekúpnychzmlúv,žekpostúpeniupohľadávkydôjsťnemôže

a teda ani k zmene veriteľa, pričom nereagoval na rozhodnutie súdu, ktorým bola pripustená zmena
na strane žalobcu a voči uzneseniu sťažnosť nepodal. V priebehu tohto pojednávania žalovaný v 2/
rade, cestou právneho zástupcu namietal, že v samotnej žiadosti žalovaní požadovali len súhlas na
predĺženie lehoty splatnosti, že takýto obsah jednostranného právneho úkonu nie je možné vnímať
ako uznanie záväzku a zároveň s odkazom na § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka namietal nárok z
ručenia uplatňovaný voči žalovanému v 2/ rade v celej jeho výške. K včasnosti uplatnenia vád tovaru

tvrdil, že dodaný tovar bol použitý až vo výrobnom procese žalovaného v 1/ rade, teda vady nebolo
možné zistiť obhliadkou alebo bezodkladne a tvrdil, že ani pripustením zmeny v osobe žalobcu nebola
prejudikovaná aktívna vecná legitimácia žalobcu a následne pasivita žalovaných ohľadne postúpenia
pohľadávky nemôže byť vyhodnotená v neprospech žalovanej strany.

10. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, oboznámením listinných dôkazov týkajúcich sa
nárokov uplatnených žalobou z kúpnych zmlúv a predloženými stranami sporu, vec právne posúdil podľa
§ 409 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428 ods. 1, 2, § 447, § 448 ods. 1, § 450 ods. 1, § 303, § 307 ods. 3, §
323 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka a § 153 ods. 1, 2, § 149 Civilného sporového poriadku a uzavrel
po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, že žaloba je dôvodná.

11. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1/ rade nebolo sporné, že boli uzavreté štyri kúpne
zmluvy, predmetom ktorých bola dodávka objednaného tovaru čo do množstva, druhu a ceny tovaru.
Rovnako nebolo sporné, že na základe uzavretých zmlúv, žalobca ako predávajúci dodal žalovanému

v 1/ rade ako kupujúcemu zmluvne dohodnutý tovar, ktorý žalovaný v 1/ rade bez výhrad prevzal.
Žalobca cenu dodaného tovaru vyfakturoval faktúrami, ktoré žalovaný v 1/ rade napriek uplynutiu lehoty
splatnosti nezaplatil. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v 1/ rade v konaní tvrdil, že dodaný
tovar vykazoval vady, ktoré žalovaný reklamoval, avšak žalobca poprel tvrdenia žalovaného, keďže v
čase podania žaloby neevidoval žiadnu reklamáciu ani uplatnenie nárokov z vád tovaru a tvrdil, že

jediné podanie, ktoré bolo žalobcovi zo strany žalovaného v 1/ rade doručené je Žiadosť o predlženie
splatnosti faktúr z 28.1.2016. Konštatoval súd prvej inštancie, že na priznanie nárokov z vád tovaru
sa vyžaduje, aby vady tovaru boli notifikované, teda oznámené predávajúcemu včas. Právny poriadok
neustanovuje formu notifikácie, je však v záujme kupujúceho, aby bola uskutočnená v preukáznej
podobe. Žalovaní vady dodaného tovaru a nároky z vád si uplatnili u žalobcu až v priebehu sporu

(žaloba podaná 12.12.2016), a to listom z 27.3.2018, teda takmer po uplynutí viac než troch rokov od
dodávky (dodávka tovaru podľa termínov uvedených v jednotlivých zmluvách dňa 20.2.2015, 27.2.2015,
15.4.2015 a 24.4.2015) a až 15 mesiacov po podaní žaloby. Včasnosť uplatnenia vád tovaru žalovaný
v 1/ rade dôvodil tým, že dodaný tovar bol použitý až vo výrobnom procese, vady nebolo možné zistiť
obhliadkou alebo bezodkladne, preto by sa na uplatnenie vád tovaru mala vzťahovať zákonná 24-

mesačná lehota. Spornou teda ostala otázka, či si žalovaný v 1/ rade uplatnil nárok na vady tovaru u
žalobcu včas.

12. Konštatoval súd prvej inštancie, vychádzajúc z kúpnych zmlúv, že v čl. V. bod 3 kúpnych zmlúv sa
zmluvné strany dohodli, že nezrovnalosti týkajúce sa množstva dodaného tovaru je kupujúci povinný

notifikovať predávajúcemu v deň dodania tovaru; na neskoršiu reklamáciu sa neprihliada. Vady týkajúce
sa kvality tovaru je kupujúci povinný voči predávajúcemu uplatniť bezodkladne, najneskôr však do troch
dní odo dňa prevzatia tovaru v dohodnutom mieste dodania a to písomným podaním s podrobným
popisom reklamovanej vady, adresovaným do sídla predávajúceho. Zdôraznil súd prvej inštancie s
poukazom na vyššie uvedené, že pokiaľ žalovaný v 1/ rade vady dodaného tovaru a nároky z vád

si uplatnil u žalobcu až listom z 27.3.2018, urobili tak žalovaní preukázateľne až po uplynutí lehoty
dohodnutejvuzavretýchkúpnychzmluvách,kdesitermínuplatnenianárokovzvádtovarujasnedohodli;
zákonná lehota nastupuje tam, kde niet dohody. Nároky z vád tovaru možno uplatňovať len v lehotách
zmluvne dohodnutých alebo zákonných, inak by to vyvolávalo stav právnej neistoty. Pokiaľ ide o právo,ktoré sa má uplatniť v lehotách dohodnutých v zmluve, tieto lehoty boli obom stranám známe a tieto
nemožno meniť v závislosti na aktuálnych potrebách tej-ktorej strany, inak by došlo k právnej neistote
v zmluvných obchodných vzťahoch. Žalovaní v konaní nepreukázali, že by v súlade so zmluvným

dojednaním uplatnili nároky z vád dodaného tovaru u žalobcu včas, navyše svoje tvrdenia o vadách
tovaru v konaní nepreukázali a ani v tejto časti dôkaz nenavrhli, teda neuniesli dôkazné bremeno.
ktoré v danom prípade zaťažovalo žalujúcu stranu, ktorej povinnosťou bolo svoje tvrdenie o tom, že
tovar mal vady už v čase prechodu nebezpečenstva škody na tovare preukázať. Vzhľadom na termín
dodávky tovaru 20.2.2015, 27.2.2015, 15.4.2015 a 24.4.2015 a uplatneniu vád tovaru listom z 27.3.2018

s poukazom na druh tovaru (liadok NPK a močovina) je zrejmé, že notifikačná povinnosť žalovaného
v 1/ rade nebola včasná a žalobca vzniesol námietku nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti, preto
súd nemohol v tomto konaní nároky z vád tovaru ani priznať. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že
skutkové tvrdenia žalovanej strany boli navyše vyvrátené listinným dôkazom, a to listom z 28.1.2016,
ktorý žalovaný v 1/ rade adresoval právnemu predchodcovi žalobcu, označeným ako „žiadosť“, ktorým
žalovaný v 1/ rade požiadal právneho predchodcu žalobcu o predĺženie lehoty splatnosti jednotlivých

faktúr, podrobne vyšpecifikovaných, s uvedením jednotlivých čísel faktúr, ich splatnosti aj fakturovanej
sumy v celkovej výške 132.103,20 eur za umelé hnojivo dôvodiac, že tieto faktúry žalovaný v 1/ rade
„nevie v termíne splatnosti uhradiť a žiada o predĺženie termínu splatnosti do 31.3.2016“. Z uvedeného
listinného dôkazu vyplýva, že žalovaný v 1/ rade právo žalobcu na zaplatenie sumy 132.103,20 eur
uznal. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že predmetná žiadosť spĺňa zákonom stanovené

formálne, obsahové náležitosti uznania záväzku, ide o jednostranný právny úkon adresovaný veriteľovi,
žalobcovi a z obsahu úkonu je bezpečne identifikovateľný záväzok žalovaného v 1/ rade t.j. kúpna
cena vo výške 132.103,20 eur, ktorá spočíva v neuhradených faktúrach špecifikovaných v žiadosti.
V zmysle interpretačných pravidiel, ako aj ustálenej súdnej praxe nie je nevyhnutné, aby bolo v akte
uznania použité slovo „uznanie“, pokiaľ je z obsahu samotného úkonu zrejmé, že dlžník ním vyjadruje

aj uznanie svojho dlhu. Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi. V prípade uznania práva platí
vyvrátiteľná právna domnienka, že právo v čase, keď k takému uznaniu došlo existovalo. Zo strany
žalovaného nebolo preukázané a nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že uznané
právo neexistuje.

13. Súd prvej inštancie okrem iného poukázal aj na zásadu koncentrácie konania v zmysle ust. §
153 ods. 1, 2 CSP a § 149 CSP a pokiaľ žalovaný namietal, že koncentrácia konania sa na toto
konanie nevzťahuje, súd prvej inštancie s odkazom na účinnosť zákona č. 160/2015 Z.z. (1.7.2016)
a na podanie žaloby z 12.12.2016 zdôraznil, že žaloba bola nesporne podaná za účinnosti Civilného
sporového poriadku, a preto sa na toto konanie vzťahujú všetky ustanovenia civilného procesného

predpisu upravujúceho konanie pred súdom, a teda aj ustanovenia o zákonnej a sudcovskej koncentrácii
konania. Navyše o ustanoveniach týkajúcich sa koncentrácie konania a následkoch boli žalovaný v
uznesení zo 14.2.2017 poučení, kedy boli vyzvaní k vyjadreniu k žalobe, ktoré prevzali 17.2.2017
(žalovaný v 1/ rade) a dňa 19.3.2017 (žalovaný v 2/ rade). Vzhľadom k tomu, že nebolo sporné, že
žalovaný v 1/ rade kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania vo výške 132.103,20 eur nezaplatil, súd

žalobe vyhovel.

14. K pasívnej legitimácii žalovaného v 2/ rade, ktorú žalobca odvíjal od ručiteľského vyhlásenia
uvedeného v čl. VII. kúpnych zmlúv, súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že ručenie je subsidiárnym
a akcesorickým právnym vzťahom medzi ručiteľom (osobou rozdielnou od dlžníka) a veriteľom, ktorý

slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu (medzi veriteľom a dlžníkom)
a ktorého obsahom je záväzok ručiteľa uspokojiť konkrétnu (ručením zabezpečenú) pohľadávku veriteľa,
ak ju neuspokojí dlžník, keďže kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní
určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. Ručenie je jednostranným písomným právnym úkonom
ručiteľa, ktorý musí spĺňať zákonné náležitosti z hľadiska formálneho a obsahového. Nevyhnutnou

náležitosťou vyhlásenia o ručení je vyjadrenie osoby prijímajúcej ručiteľský záväzok, že veriteľovi splní
určitý, vo vyhlásení vymedzený záväzok dlžníka, pokiaľ ho nesplní dlžník. Ručiť možno aj za záväzok,
ktorývzniknevbudúcnosti.Konštatovalsúdprvejinštancie,žežalobcaručiteľskévyhláseniežalovaného
v 2/ rade prijal v súlade s ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

15. K námietke žalovanej strany, týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok s poukazom
na čl. VIII. bod 2 kúpnych zmlúv, podľa ktorého zmluvu možno meniť, dopĺňať alebo zrušiť len písomnými
dodatkamipodpísanýmioprávnenýmizástupcamiobochzmluvnýchstrán,čímjepostúpeniepohľadávky
na žalobcu vylúčené, súd uviedol, že postúpenie pohľadávky je len zmenou v osobe veriteľa, ktorú dlžníknemôže ovplyvniť. Nejde o zmenu obsahu záväzku a dlžníkovi povinnosť plnenia nezaniká. Súd mal
za to, že ide len o účelové tvrdenie žalovanej strany (účelovú obranu), keďže je nesporné, že žalovaní
neplnili žalobcovi, ani jeho právnemu predchodcovi. Dlžník, pokiaľ to nie je v zmluve dohodnuté, nemôže

ovplyvniť, ako naloží vlastník pohľadávky so svojou pohľadávkou (také zmluvné obmedzenie môže byť
viazané napr. na započítanie budúcich vzájomných pohľadávok), musí to však byť v zmluve výslovne
dohodnuté, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Na postúpenie pohľadávky musia byť splnené
dve podmienky a to že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky musí mať postupca i postupník
právnu subjektivitu a musí byť zrejmé, že nie je daná konkrétna zákonná ani zmluvná prekážka, ktorá

vylučuje postúpenie konkrétnej pohľadávky. Ak existuje, musí ju žalovaná strana vymedziť citáciou
konkrétneho zákonného ustanovenia alebo citáciou konkrétneho ustanovenia zmluvy, nie všeobecne.
Pokiaľ žalovaná strana citovala ust. čl. VIII. uzavretých kúpnych zmlúv, toto ustanovenie nemá žiadny
súvis s postúpenou pohľadávkou. Zmena v osobe veriteľa nie je zmenou zmluvy. Ak by tomu malo aj
tak byť (ak by v zmluve malo byť zamedzené postúpenie pohľadávky) vymedzilo by sa to konkrétnym
znením o zamedzení, že dodávateľ (predávajúci) svoju pohľadávku voči odberateľovi (kupujúcemu)

postúpi len na základe dohody s odberateľom aj s uvedením dôvodov takéhoto obmedzenia. Žalovaní
taký dôvod neuviedli a čl. VIII. bod 2 zmlúv na postúpenie nemožno použiť. Navyše tam, kde ide o
pravidelné opakujúce sa dodávky tovaru s pomerne vysokou cenou, takáto úprava by znemožňovala
dodávateľovi plniť svoje záväzky voči iným subjektom postúpením pohľadávok. Pritom takýto spôsob
plnenia záväzkov postúpením pohľadávky, je jedným z bežných spôsobov ako plniť svoje záväzky.

Výkladustanoveniačl.VIII.ods.2kúpnychzmlúvžalovanoustranounemožnohodnotiťinakakoúčelový.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že predložením výpisu z obchodného registra zároveň žalobca preukázal,
že Z. D. je osobou oprávnenou konať v mene žalobcu samostatne, teda i podpísať zmluvu o postúpení
pohľadávok.

16. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného v 2/ rade, ktorý je zároveň konateľom žalovaného
v 1/ rade, že o postúpení pohľadávky ako ručiteľ, fyzická osoba nemal vedomosť, lebo mu nebolo
oznámené a že Oznámenie postupcu z 28.2.2017 prevzal len ako konateľ žalovaného v 1/ rade súd prvej
inštancie uviedol, že zmyslom ustanovenia § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka je, aby dlžník alebo
ručiteľ dlžníka dostali nespochybniteľnú informáciu, že k postúpeniu došlo a že nový veriteľ (postupník)

si túto pohľadávku voči nim uplatňuje. Pri postúpení ručením zabezpečenej pohľadávky prechádzajú
práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie ručiteľovi oznámil postupca alebo preukázal
postupník. Záväzok ručiteľa sa postúpením pohľadávky mení bez toho, aby sa muselo zmeniť ručiteľské
vyhlásenie alebo aby ručiteľ iným spôsobom vyjadril súhlas s postúpením. Ak sa však záväzok mení
len v osobe veriteľa, obsah záväzku zostáva nezmenený (rozsudok NS SR sp.zn. 1ObdoV/30/2006).

Súd prvej inštancie uviedol, že na splnenie tejto podmienky je úplne postačujúce, ak takýto prejav vôle
postupcu, alebo postupníka sa uskutoční formou sprostredkovaného oznámenia prostredníctvom súdu
v súdnom konaní, v ktorom postupník svoj nárok uplatňuje. V danom prípade súd uznesením zo dňa
24.5.2017 sp.zn. 15Cb/35/2016-98 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu, ktoré uznesenie
bolo žalovanému v 1/ rade doručené 29.5.2017 a žalovanému v 2/ rade 21.6.2018, pričom uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 7.7.2017. S poukazom na vyššie uvedené, súd námietku žalovaného v 2/ rade
považoval za nedôvodnú a na zaplatenie žalovanej sumy zaviazal súd spolu so žalovaným v 1/ rade
aj žalovaného v 2/ rade a zároveň určil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

17. Súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 365 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a §
1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka, priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania a to vo výške 8,05% ročne odo dňa
nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr tak ako bola splatnosť zmluvne dohodnutá, keďže
je nepochybné, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sa dostali do omeškania so zaplatením svojho peňažného

záväzku.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods.
2 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

19. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili dôvodmi uvedenými v
ust. § 365 ods. 1 písm.b/,d/, e/, f/, g/ a h/ CSP t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnilstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalovaný v 1/rade spochybňoval aktívnu legitimáciu
žalobcu z dôvodu, že osoba Z. D. nebola oprávnená konať za žalobcu vo veci postúpenia pohľadávok

a že postúpenie pohľadávok odporovalo dojednaniam uzavretým v kúpnych zmluvách, keď uvádzajú,
že žalovaný v 1/ rade do konania predložil informatívny výpis z Obchodného registra Maďarska, ktorý
vyvracia skutočnosť, že by osoba Z. D. bola oprávnená konať v mene žalobcu, pričom súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia nevysvetľuje, prečo uprednostnil informatívny výpis z obchodného registra
žalobcu, predložený žalobcom pred výpisom predloženým žalovaným v 1/ rade .Mali za to, že za
takýchto okolností je potrebné opakovať dokazovanie, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení

pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom. Zároveň odkázali na svoje vyjadrenie z
28.3.2018, s ktorým predložili tento informatívny výpis žalobcu z príslušného obchodného registra.
Ďalej s odkazom na bod 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa nestotožnili, žalobca v
1/ rade (zrejme správne má znieť žalovaný v 1/ rade - poznámka odvolacieho súdu) poukázal na to, že
postúpenie pohľadávky je zmenou v obsahu zmluvy, kedy plnenie sa prejíma z jedného veriteľa a do

jeho právneho postúpenia vstupuje veriteľ iný - postupník. Zastával názor, že v dojednaniach čl. VIII. bod
2 kúpnych zmlúv bol explicitne dojednaný zmluvnými stranami zákaz zmeny v obsahu zmluvy. Práve
zo skutočnosti, že sa jednalo o viaceré zmluvy vyplýva, že kontrahenti na základe ustálenej obchodnej
praxe si mali plnenia poskytovať navzájom, nejedná sa teda o účelový výklad žalobcu (zrejme správne
má znieť žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) ale o úmysel zmluvných strán v predmetnom

zákaze zahrnúť tiež zákaz postúpenia pohľadávok z kúpnych zmlúv. Uviedol, že medzi stranami nebolo
sporné, že kúpne zmluvy koncipoval žalobca, a preto na uvedené sa vzťahuje výkladové pravidlo § 266
ods. 4 Obchodného zákonníka a v tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď konateľa žalovaného v 1/ rade
O. J., z ktorej vyplýva, že zmluvné dojednanie v čl. VIII. ods. 2 kúpnych zmlúv považoval žalovaný v 1/
rade za zákaz postúpenia pohľadávok z kúpnych zmlúv. Zastával názor, že takýto výklad vyplýva aj z

konania právneho predchodcu žalobcu, ktorý sám uplatňoval sporné zmluvné plnenia od žalovaného v
1/ rade a až následne tieto postúpil na žalobcu. Mal za to, že súd nesprávne vec právne posúdil, keď čl.
VIII. bod 2 kúpnych zmlúv nepovažoval za zákaz postúpenia pohľadávok dojednaných medzi žalovaným
v 1/ rade a právnym predchodcom žalobcu.
Žalovaníďalejvodvolanínamietali,žezmluvaopostúpenípohľadávokzkúpnychzmlúvbolauzatvorená

v deň 28.2.2017, kedy spoločnosť Cargill Slovensko s.r.o. vstúpila do likvidácie - v zmluve napriek
tomu nie je v obchodnom mene táto skutočnosť uvedená (dodatok „v likvidácii“) a taktiež zo zmluvy
nevyplýva, že túto zmluvu urobila osoba v postavení likvidátora za účelom úkonu smerujúceho k
likvidácii spoločnosti. Uvedené podľa názoru žalovaných zakladá neplatnosť zmluvy, keďže konanie
za spoločnosť pri jej likvidácií požíva iný rozsah a účel ako v prípade bežných transakcií v rámci

obchodnej činnosti spoločnosti. Z vyššie uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nevysporiadal
dostatočne.
Žalovaní namietali aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2/ rade, keď žalovaný v 2/ rade, ktorý je
jediným konateľom žalovaného v 1/ rade namietal, že o postúpení pohľadávky ako ručiteľ, fyzická osoba
nemal vedomosť, keďže postúpenie pohľadávky bolo oznámené iba žalovanému v 1/ rade. S odkazom

na ust. § 307 Obchodného zákonníka uviedol, že preukázanie resp. oznámenie postúpenia pohľadávky
zabezpečenej ručením môže byť realizované iba právnym úkonom adresovaným ručiteľovi, jedná sa
teda o prejav vôle, z ktorého vyplýva vôľa preukázania resp. oznámenia postúpenia a ten kto takýto
prejav vôle robí, je buď postupca alebo postupník a zároveň sa jedná o adresný prejav vôle určený pre
ručiteľa. Podľa názoru žalovaných, vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je, aby ručiteľ dlžníka

dostal nespochybniteľnú informáciu, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že nový veriteľ (postupník)
si túto pohľadávku voči nemu uplatňuje. S odkazom na bod 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku
sa preto so závermi súdu prvej inštancie nestotožnili. Uviedli, že samotná procesná zmena v osobe
žalobcu nezakladá platné oznámenie postúpenia pohľadávky ručiteľovi. Ak by tomu tak bolo, nebolo by
potrebné zo strany žalobcu do konania predkladať list, ktorým žalobca oznámil postúpenie pohľadávky

žalovanému v 1/ rade. Súd preto nemal pripustiť zmenu v osobe žalobcu, keď na to neboli splnené
podmienky z dôvodu absencie preukázania postúpenia pohľadávky žalovanému v 2/ rade. Takýto
nesprávny postup súdu nenahrádza absenciu právneho úkonu oznámenia postúpenia pohľadávky voči
žalovanému v 2/ rade.Žalovaní v podanom odvolaní zotrvali na tom, že si nárok z vád tovaru uplatnili včas a že prvýkrát došlo
k notifikácii vád tovaru vo vyjadrení k žalobe zo dňa 6.3.2017. Tvrdili, že vady mohli zistiť až neskôr
pri vynaložení odbornej starostlivosti, keď tovar vstupoval do výrobného procesu žalovaného v 1/ rade

a minimálne teda vo vzťahu k tovaru dodaného 15.4.2015 a 24.4.2015 došlo k včasnému uplatneniu
nárokov z vád tovaru zo strany žalovaného. Podľa tvrdenia žalovaných list zo dňa 27.3.2018 bol iba
upresnenímvádabolpredloženýsúdunapojednávaníbezprostrednepotom,čobolodoslanýžalobcom.
Tento prostriedok procesnej obrany nemohli predložiť včasnejšie, keďže pred uvedeným dátumom nebol
vyhotovený, a teda ani neexistoval. Uviedli, že dojednanie v lehotách pre uplatnenie vád tovaru voči

kupujúcemu bezprostredne po dodaní tak, ako bolo uvedené v kúpnych zmluvách, sa na povahu vád
o aké išlo vo veci, ktoré je možné odhaliť až v samotnom procese spracovania tovaru, nevzťahovalo,
preto mal súd na vec správne aplikovať ust. § 428 ods. 1 písm.c/ Obchodného zákonníka, Uviedli, že
ohľadom existencie vád dodaného tovaru malo byť vykonané dokazovanie výsluchom svedka Ing. T. J.,
ktorého navrhli vypočuť v podaní z 28.3.2018, ktorého súd prvej inštancie nevypočul.
Žalovaní v podanom odvolaní namietali aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1/ rade uznal svoj

dlh voči žalobcovi vo forme žiadostí, ktorou žiadal o predĺženie termínu splatnosti, pretože takýto záver
súdu nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Mali za to, že sa nejednalo o jednostranný právny úkon,
že žalobca v 1/ rade (správne má znieť žalovaný v 1/ rade - poznámka odvolacieho súdu) riadne svoj
dlh splní žalobcovi. Žiadosť mala povahu návrhu na zmenu v platobných podmienkach kúpnych zmlúv,
žalobca takýto návrh neakceptoval, pričom v obchodnom styku je bežné, že zmluvné strany sa dohadujú

o úprave platobných podmienok bez toho, aby tým niektorá zo zmluvných strán uznávala svoj záväzok
voči druhej zmluvnej strane, preto nie je možné prijať záver, že žalovaný v 1/rade prejavil vôľu, že zaplatí
svoj dlh.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť a žalovaných zaviazať k náhrade trov konania, keď uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s rozhodnutím prvoinštančného súdu. Mal za to, že konajúci súd vykonal riadne dokazovanie a dospel
k správnym skutkovým zisteniam ako aj správne právne posúdil danú vec. Pokiaľ žalovaní v podanom
odvolaní namietajú aktívnu legitimáciu žalobcu z titulu, že osoba Z. D. nebola oprávnená konať v
mene žalobcu a jednak z titulu, že postúpenie pohľadávok odporovalo dojednaniam v uzavretých

kúpnych zmluvách a zároveň uvádzajú, že prvoinštančnému súdu v konaní predložili informatívny výpis
z Obchodného registra z Maďarska, ktorý vyvracia skutočnosť, že osoba Z. D. bola bola oprávnená
konať v mene žalobcu, pričom súd v konaní uprednostnil informatívny výpis z obchodného registra
žalobcu predložený žalobcom pred výpisom predloženým žalovaným v 1/ rade, považoval žalobca
argumentáciu žalovaných v tejto otázke za zarážajúcu, keďže internetový výpis z obchodného registra,

ktorý súdu predložili s vyjadrením zo dňa 28.3.2018, bol jednak s účinnosťou ku dňu 14.2.2008, avšak
najmä to bol výpis spoločnosti eGOV Kft, ktorá nemá absolútne nič spoločné so žalobcom. Pre dané
konanie je preto tento výpis úplne irelevantný. Žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie preto
správne vyhodnotil predložené listinné dôkazy a dospel k správnemu záveru, keď konštatoval, že
žalobca preukázal, že Z. D. je osobou oprávnenou konať v mene žalobcu. K námietke žalovaných,

že zmluva o postúpení pohľadávok z kúpnych zmlúv bola uzavretá v deň 28.2.2017, kedy spoločnosť
Cargill Slovensko s.r.o. vstupovala do likvidácie a v zmluve napriek tomu nie je v obchodnom mene
táto skutočnosť uvedená (dodatok „v likvidácii“) a taktiež zo zmluvy nevyplýva, že túto zmluvu urobila
osoba v postavení likvidátora za účelom úkonu smerujúceho k likvidácii spoločnosti, uviedol žalobca,
že Zmluvu o postúpení pohľadávok uzavrela spoločnosť Cargill Slovensko s.r.o. predtým, ako zasadalo

Valné zhromaždenie spoločnosti, ktoré následne rozhodlo o zrušení spoločnosti a jej vstupe do likvidácii.
Predmetný postup mal svoje ratio, najmä z dôvodu ekonomického a účtovného s ohľadom na fakt, že
išlo o spoločnosť, ktorá je súčasťou nadnárodného holdingu. V každom prípade Zmluvu o postúpení
pohľadávky podpisovali z dôvodu väčšej právnej istoty dvaja konatelia (K. I. a U. J.), keď zároveň
žalobca podotkol, že ich funkcie vstupom do likvidácie nezanikajú, pričom K. I. je jediným likvidátor

spoločnosti a niet preto pochybnosti, že Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá platne a
oprávnenými osobami. Rovnako sa žalobca nestotožnil s tvrdením žalovaného v 1/ rade v odvolaní,
že postúpenie pohľadávky je zmenou obsahu zmluvy, kedy plnenie sa prejíma z jedného veriteľa a do
jeho právneho postavenia vstupuje veriteľ iný - postupník a zdôraznil, že postúpenie pohľadávky nie
je zmenou obsahu záväzku, ide len o zmenu v osobe veriteľa, ktorú dlžník nemôže ovplyvniť. Práva

a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu nie sú v zásade postúpením pohľadávky nijako dotknuté
(princíp identity pohľadávky). S odkazom na ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že
zákon v tejto súvislosti osobitne chráni postavenie dlžníka, keď neumožňuje postúpenie pohľadávky,
ktorej by sa zmenou veriteľa obsah zmenil a zachováva dlžníkovi aj vo vzťahu k postupníkovi všetkynámietky proti pohľadávke, ktoré mohol uplatniť v čase postúpenia (§ 529 Občianskeho zákonníka),
pričom dlžník môže dohodou s veriteľom a priori vylúčiť postupiteľnosť akýchkoľvek pohľadávok (§
525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc aj z ustálenej súdnej praxe uviedol, že Zmluva o

postúpení pohľadávky je dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, nie je potrebný jeho súhlas a
ani oboznámenie dopredu, pretože zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinnosti dlžníka zo
záväzkového vzťahu, preto považoval závery súdu prvej inštancie v jeho rozhodnutí za správne, keď
uviedol, že zmena v osobe veriteľa nie je zmenou zmluvy. S ohľadom na zákonnú úpravu postúpenia
pohľadávok, pokiaľ strany v danom prípade mali v úmysle možnosť postúpenia pohľadávky účinne

obmedziť alebo vylúčiť, mali tak učiniť samostatným dojednaním o zákaze postúpenia pohľadávok. K
tvrdeniu žalovaných, že ust. čl. VIII. bod 2 kúpnych zmlúv, podľa ktorého zmluvu možno meniť, dopĺňať
alebo zrušiť len písomnými dodatkami, podpísanými oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán,
vylučovalo možnosť postúpenia pohľadávky, preto nemožno hodnotiť inak ako účelové. K námietke
žalovaného v 2/ rade ohľadne jeho pasívnej legitimácie žalobca uviedol, že podľa dikcie zákona (§ 307
ods. 3 Obchodného zákonníka), pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva z ručenia

na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník. Žalobca
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na splnenie tejto podmienky je úplne postačujúce,
ak takýto prejav vôle postupcu alebo postupníka sa uskutoční formou sprostredkovaného oznámenia.
Zastával názor, že vzhľadom na to, že žalovaný v 2/ rade je zároveň jediným spoločníkom a konateľom
žalovaného v 1/ rade, že o postúpení pohľadávky a jej uplatňovaní zo strany nového veriteľa sa dozvedel

už v rámci doručenia oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky adresovanej žalovanému v 1/ rade. S
ohľadom na prepojenie subjektov nebolo potrebné osobitné oznámenie ručiteľovi, pretože ho konzumuje
priama notifikácia postupcu dlžníkovi. Pokiaľ by toto oznámenie postupcu vo vzťahu k žalovanému v 2/
rade nebolo postačujúce, per analógiam by sa mal uplatniť postup ako v prípade podmienky písomnej
výzvynasplneniezáväzkudlžníkapredjehovymáhanímodručiteľa.Súdnapraxpotvrdila,žepodmienka

písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka je splnená doručením žaloby, ktorou
sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 4Obo/248/98,
rozsudok NS ČR sp.zn. 29Odo/583/2004). S ohľadom na uvedené bolo preto najneskôr postúpenie
pohľadávky žalovanému v 2/ rade preukázané doručením uznesenia Okresného súdu Trebišov z
24.5.2017,ktorýmkonajúcisúdpripustilzmenustranysporunastranežalobcu.Zároveňžalobcauviedol,

že nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu vôbec nemá vplyv na platnosť cesie a ani na jej
právne účinky. Neprijateľnou je konklúzia, že vzhľadom na uvedenú konštrukciu právnych vzťahov sa
postúpenie pohľadávky stáva účinným až jeho oznámením, alebo preukázaním dlžníkovi. Viedlo by to
k záveru, že postupník je v dôsledku cesie veriteľom pohľadávky voči dlžníkovi, avšak nenotifikovaný
dlžník nemá voči nemu povinnosť plniť a zaviazaný je iba pôvodnému veriteľovi (viď. komentár k §

526 Občianskeho zákonníka II. Komentáre nakladatelství CHBCK str. 1825). Rovnako to konštatuje
vo svojom rozhodnutí aj Ústavný sú ČR, ktoré žalobca citoval ( I ÚS 1980/2008,USn.,2009,č.1).
S poukazom na vyššie uvedené, námietku žalovaného v 2/ rade ohľadne jeho pasívnej legitimácie
považoval žalobca za irelevantnú.
Žalobca sa rovnako nestotožnil s tvrdením žalovaných, že nárok z vád tovaru uplatnili včas a

zotrval na svojej argumentácii ohľadne nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti obsiahnutej v jeho
vyjadrení z 27.4.2018 a stotožnil sa aj s názorom súdu prvej inštancie, ktorý je obsiahnutý v bode 43.
napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti uviedol, že postup pri reklamovaní vád bol stranami presne
dohodnutý a deklarovaný v uzavretých kúpnych zmluvách. Okrem toho, že strany si presne dohodli
termín na uplatnenie vád tovaru, zároveň bolo dojednané, že kupujúci je povinný voči predávajúcemu

uplatniť vady tovaru písomným podaním s podrobným popisom reklamovanej vady, adresovaným do
sídla predávajúceho. Vyjadrenie žalovaných k žalobe zo 6.3.2017, ktoré napriek viacerým kúpnym
zmluvám uzavretým na rôzne predmety plnenia, len veľmi vágne konštatovalo vady dodaného tovaru,
rozhodne nemožno považovať za podanie náležitej reklamácie. Žalobca zotrval na svojom názore, že
z dôvodu nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti zo strany žalovaného v 1/ rade by prípadné ďalšie

vykonávanie dôkazov, týkajúcich sa vád tovaru, resp. uplatnenia nárokov z vád tovaru bolo v rozpore
s ust. § 17 CSP, nakoľko by smerovalo k zbytočným prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku k
oslabeniu vymožiteľnosti oprávnenej pohľadávky žalobcu.
Žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žiadosť žalovaného v 1/ rade
zo dňa 28.1.2016 zhodne s argumentáciou žalobcu posúdil ako uznanie dlhu (bod 44. napadnutého

rozsudku). Predmetná žiadosť spĺňa zákonom stanovené formálne a obsahové náležitosti uznania
záväzku - ide o jednostranný právny úkon adresovaný veriteľovi (žalobcovi) a z obsahu úkonu je
bezpečne identifikovateľný záväzok žalovaného v 1/ rade t.j. kúpna cena vo výške 132.103,20 eur,
ktorá spočíva v neuhradených faktúrach špecifikovaných v žiadosti. S prihliadnutím na to, že žalobcav konaní nesporne preukázal, že medzi ním a žalovaným v 1/ rade došlo k uzavretiu kúpnych zmlúv,
na základe ktorých žalovanému v 1/ rade dodal objednaný tovar a žalovaný v 1/ rade dodaný tovar ako
aj faktúry na dohodnutú kúpnu cenu bez výhrad prevzal, napriek tomu však kúpnu cenu nezaplatil. Až

do iniciovania súdneho konania žalovaní nikdy nenamietali vady dodaného tovaru, práve naopak vždy
žiadali len o posun splatnosti faktúr (viď. e-mail z 29.1.2016), resp. o možnosť úhrady vzniknutého dlhu
(žalovanej sumy) v splátkach (viď. e-mail zo dňa 15.4.2016 ako aj e-mailová komunikácia z novembra
a decembra 2017). S poukazom na vyššie uvedené konanie žalovaných vníma žalobca ako konania v
príkrom rozpore s poctivým obchodným stykom, nepodložené tvrdenia a účelové argumentácie celý čas

vedú len k zbytočným prieťahom v konaní a oddaľovaniu právoplatného rozhodnutia vo veci.

21. Žalovaní vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu zotrvali na svojom odvolacom návrhu a
na dôvodoch podaného odvolania a to bez ohľadu na chybný výpis z obchodného registra, ktorý
bol predložený do konania zo strany žalovaných. Podľa názoru žalovaných nie je možné len na
základe informatívneho výpisu považovať identitu a rozsah oprávnenia osoby konajúcej za žalobcu vo

veci postúpenia pohľadávky za preukázanú. Rovnako zastávali názor, že žalobca nepreukázal, žeby
uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávok predchádzalo rozhodnutie Valného zhromaždenia o vstupe
právneho predchodcu žalobcu do likvidácie a aj keď K. I. vykonával funkciu likvidátora, jeho oprávnenie
na konanie za právneho predchodcu žalobcu bolo limitované, keďže likvidátor robí v mene spoločnosti
len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Okrem iného uviedli, že ak by akceptovali, že postúpenie

pohľadávok bolo uskutočnené bezprostredne pred vstupom žalobcu do likvidácie, tak by došlo k vyňatiu
uspokojenia týchto pohľadávok riadnym postupom v rámci režimu likvidácie spoločnosti a ponechali
na zváženie súdu, či takéto konanie žalovaného je v súlade s požiadavkami na poctivý obchodný
styk. Zotrvali na tom, že vo veci je sporné, či je možné považovať znenie čl. VIII. bod 2 kúpnych
zmlúv za zákaz postúpenia pohľadávok a že výklad tohto zmluvného dojednania je potrebné vykladať

na ťarchu žalobcu a považovať ho za dojednanie zakazujúce jednostranné postúpenie pohľadávok z
kúpnych zmlúv. Keďže nedošlo k oznámeniu postúpenia pohľadávok žalovanému v 2/ rade, boli toho
názoru, že inštitút tzv. sprostredkovaného oznámenia, o ktorom hovorí žalobca vo svojom odvolaní
(správne má znieť „vyjadrení“ - poznámka odvolacieho súdu) na túto situáciu nedopadá, a preto rovnako
zotrvali na dôvodoch odvolania ohľadne pasívnej legitimácie žalovaného v 2/ rade, keďže mali za to,

že analogické použitie citovaných rozsudkov o predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka cestou žaloby,
nie je na skutkovú situáciu, o ktorú ide vo veci samej priliehavé. Procesný návrh adresovaný výhradne
súdu, nespĺňa všeobecnú požiadavku adresnosti hmotnoprávnych úkonov voči žalovanému v 2/ rade a
nemôže vyvolať účinky vyžadované pre prechod práv a povinností z ručenia za situácie, aká je vo veci
samej a v tejto súvislosti odkázali na svoje dôvody v podanom odvolaní. Rovnako zotrvali na vytýkaných

nedostatkoch týkajúcich sa dokazovania pred súdom prvej inštancie ohľadne nárokov žalovaných z vád
tovaru. Zastávali názor, že až po vykonanom dokazovaní, týkajúcom sa vád veci mohol konajúci súd
uzavrieť, do ktorej kategórie vád veci spadali vady vytýkané žalovanými, a teda aj aká dĺžka plynutia
premlčacejlehotynavytknutievádvecisanatietosituácievzťahuje.Záveromuviedli,žejepochopiteľné,
že žalobca označil žiadosť zo dňa 28.1.2016 za uznanie dlhu, s ktorým záverom nesúhlasia a mali za

to, že z gramatického výkladu vyplýva, že listina žalovaného v 1/ rade nebola právny úkon, ktorým sa
niečo tvrdí alebo deklaruje.

22. Žalobca sa k stanovisku žalovaných písomne nevyjadril.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaných nie je dôvodné.

24. Žalovaní odôvodnili odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm.b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, teda že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustnéďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušenie
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu
sa javí byť nespravodlivým celé konanie.

26. Pokiaľ žalovaní podali odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP, k tomuto odvolaciemu
dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod
ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
vecinapr.porušeniepoučovacejpovinnostisúdu, apod.Idetedapredovšetkým oporušenieprocesných

práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo
výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

27. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej

inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,

súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

28. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f/ CSP) je

výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne

na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.g/ CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také prostriedky procesnej obrany alebo
prostriedky procesného útoku, ktoré odvolateľ nemohol bez svojej viny použiť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a
z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav.

Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

31. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru,

že žalovanými tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

32. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového
stavu, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané avykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. § 191 CSP, na zistený skutkový
stav aplikoval aj relevantné právne predpisy a správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok.

33. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky
sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý
rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy
hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd

prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal so všetkými pre správne
rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.

34. Pokiaľ žalovaní vznášali námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a
teda namietali aj porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces, spojené s právom na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadrujú nesúhlas s

výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľov sa tak týkajú
skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaní majú odlišní právny názor
než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia (§ 365 ods. 1 písm.b/ CSP).

35. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako
vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).

36. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany
sporualeajpretretieosobyzrozumiteľný,apretoanitátoodvolacianámietkažalovanýchniejedôvodná.

37. Z obsahu odvolania žalovaných možno vyvodiť záver, že žalovaní vlastne nesúhlasia s právnymi
závermi súdu prvej inštancie vyvodených v predmetnej veci a ak žalovaní v podanom odvolaní
namietali skutkové závery súdu prvej inštancie, ich námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom
hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie.

38. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom a z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotil. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Kým navrhovanie dôkazov je právom
a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)

dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie,
ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu je preto potrebné považovať za vecne
správne.

39. Predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovaným na zaplatenie istiny 132.103,20 eur s
príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovaným túto pohľadávku zaplatiť tak ako

je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

40. V posudzovanej veci strany sporu zhodne potvrdili, že spoločnosť Cargill Slovensko s.r.o. (pôvodný
žalobca) uzavrel so žalovaným v 1/ rade kúpne zmluvy podľa ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka,
v rámci ktorých záväzky žalovaného v 1/ rade boli zabezpečené ručiteľským záväzkom ručiteľa O. J.

(žalovaného v 2/ rade), ktorý je zároveň jediným spoločníkom a konateľom žalovaného v 1/ rade a ktorý
sa zaviazal, že v prípade ak žalovaný v 1/ rade z akéhokoľvek dôvodu svoje záväzky vyplývajúce z
uvedených kúpnych zmlúv nesplní, najmä neuhradí riadne alebo včas kúpnu cenu, je povinný tento
záväzok uspokojiť v celom rozsahu žalovaný v 2/ rade, ktorý je ručiteľom žalovaného v 1/ rade. Súdprvej inštancie teda vzťah medzi zmluvnými stranami a teda stranami sporu správne posudzoval podľa
ustanovení Obchodného zákonníka (§ 409 a nasl. Obchodného zákonníka).

41. Úprava záväzkových vzťahov v Obchodnom zákonníku je založená na ich neformálnosti t.zn. že
zmluva musí mať písomnú formu len v prípade, ak to stanovuje Obchodný zákonník alebo ak to požiada
niektorá zo zmluvných strán. Podľa Obchodného zákonníka kúpna zmluva nevyžaduje na svoju platnosť
písomnú formu, z obsahu spisu však nepochybne vyplýva, že zmluvné strany uzatvorili kúpne zmluvy
písomne, v ktorých si vymedzili podstatné náležitosti (určenie zmluvných strán, vymedzenie predmetu

kúpy, záväzok predávajúceho dodať predmet kúpnej zmluvy kupujúcemu a previesť na neho vlastníctvo
k predmetu kúpy, kúpnu cenu a záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu) . V čl. V. bod 3 kúpnych
zmlúv, si zároveň zmluvné strany dohodli zmluvnú lehotu a následky zmeškania zmluvnej reklamačnej
lehoty týkajúcej sa nezrovnalostí ohľadne množstva dodaného tovaru ako aj ohľadne vád týkajúcich sa
kvality tovaru. V čl. IX. bod 5 si zároveň zmluvné strany okrem iného dohodli, že za doručenú písomnosť
sa pre účely tejto zmluvy bude považovať písomnosť odovzdaná druhej strane osobne s písomným

potvrdením prijatia alebo písomnosť doručená e-mailom/faxom s potvrdením prijatia alebo písomnosť
doručená poštovou prepravou na adresu sídla účastníka tejto zmluvy.

42.Predmetomkonaniajepeňažnýnárokžalobcuprotižalovaným,ktorýsižalobca(pôvodnespoločnosť
Cargill Slovensko s.r.o.) uplatnil titulom neuhradenia ceny za dodaný tovar, ktorý bol žalovanému v 1/

rade dodaný v zmysle potvrdených dodacích listov v období mesiacov január až apríl 2015, čo nebolo
sporné a bol vyfakturovaný faktúrami, ktorých úhrada je predmetom konania, pretože žalovaní napriek
opakovaným výzvam faktúry nedôvodne neuhradili.

43. V posudzovanej veci, z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že medzi spoločnosťou Cargill Slovensko

s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok,
na základe ktorej žalobca ako postupník nadobudol pohľadávky, ktoré sú predmetom konania voči
žalovaným.

44. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na návrh žalobcu - spoločnosti Cargill Slovensko s.r.o., súčasťou

ktorého bola aj zmluva o postúpení pohľadávky, uznesením zo dňa 24.5.2017 pripustil zmenu strany
sporu na strane žalobcu tak, že namiesto doterajšieho žalobcu Cargill Slovensko s.r.o. v likvidácii,
IČO: 47326778, Sládkovičova 1, 949 01 Nitra vstupuje do konania ako žalobca spoločnosť Cargill
Magyarország Zrt, IČO: 01-10-042527, Maďarsko, 1134 Budapešť, Váci út 37. Uznesenie po jeho
doručení stranám sporu nadobudlo právoplatnosť dňa 7.7.2017.

45.Podľa§80ods.1až3CSP,akpozačatíkonanianastalaprávnaskutočnosť,sktorousaspájaprevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo

k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Ten, kto vstupuje do konania,
prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

46. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v návrhu na vstup účastníka na miesto žalobcu

musí doterajší žalobca najmä označiť právnu skutočnosť, ktorá mala za následok prevod alebo prechod
práva, uviesť, kedy k nej došlo a označiť toho, kto má vstúpiť na jeho miesto. Návrh musí byť podaný v
priebehu konania, teda skôr ako súd o veci samej rozhodol a musí byť doložený súhlas nadobúdateľa
práva, ak má vstúpiť namiesto doterajšieho žalobcu. Návrhu na realizáciu procesného nástupníctva
možno vyhovieť, ak sú preukázané formálne podmienky a to že nastala právna skutočnosť, s ktorou

právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, že sa táto právna skutočnosť týka práva
alebo povinností doterajšieho účastníka konania a že nastala po začatí konania. Súd skúma, či táto
právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo prevod práva alebo povinností, o ktorú
v konaní ide. Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosti, ktoré mali byť prevedené alebo mali prejsť
na iného existujú alebo že naozaj na iného prešli alebo boli prevedené, sa súd môže zaoberať len v

rozhodnutí vo veci samej, nie však pri skúmaní procesného nástupníctva.

47. Najvyšší súd SR ako súd dovolací v rozhodnutí sp.zn. 10bdoV/3/2017 zo dňa 26.10.2017
konštatoval, že posudzovanie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky znamená posudzovanienaplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a riešenie predbežnej
otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. Pri návrhu na pripustenie vstupu strany podľa ust. § 92
ods. 2, 3 O.s.p. (teraz podľa § 80 CSP) je hmotnoprávne posúdenie právneho úkonu preukazujúceho

prevodprávneprípustné,pretoževdanomštádiusariešilento,činávrhnazmenuúčastníkovbolpodaný
tým, na koho práva a povinností, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo po podaní návrhu
na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou súhlasila a či v návrhu tvrdená
skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať, že po začatí konania došlo k prechodu alebo
prevodu práv a povinností.

48. Z uvedeného je potrebné vyvodiť, že súd prvej inštancie pri návrhu žalobcu na zmenu žalobcu
z dôvodu postúpenia pohľadávok mohol skúmať len to, či návrh žalobcu spĺňa zákonom stanovené
predpoklady pre pripustenie zmeny na strane žalobcu ale súčasne nemohol posudzovať, či z pohľadu
hmotného práva došlo aj k platnému postúpeniu pohľadávok. Keďže návrh žalobcu (pôvodne Cargill
Slovensko s.r.o. a súhlas spoločnosti Cargill Magyarország Zrt, ako ďalšieho žalobcu) spĺňal zákonom

stanovené predpoklady, súd prvej inštancie správne pripustil zmenu na strane žalobcu. Súd prvej
inštancie postupoval v súlade s návrhom žalobcu na pripustenie zmeny na strane žalobcu a ním
predložených listinných dôkazov v súlade s platnou právnou úpravou (§ 524 ods. 1 a2 Občianskeho
zákonníka) a judikatúrou súdov, a preto odvolacia námietka žalovaných o nesprávnom postupe súdu
prvej inštancie, že na pripustenie zmeny v osobe žalobcu neboli splnené podmienky, nie je dôvodná.

49. Odvolací súd len dodáva, že postúpenie pohľadávky podľa § 526 a nasl. Občianskeho zákonníka
zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom., obsahom nového záväzku je prechod
pohľadávky z majetku postupcu do majetku postupníka., obsah pôvodného záväzku sa postúpením
nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka., jeho

postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi ( §526 Občianskeho
zákonníka)., nemení sa však nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť.,
postavenie dlžníka sa potom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie
oznámi, mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi. Pokiaľ mu
postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a takýmto spôsobom sa zbaví záväzku.

50. Pokiaľ žalovaný v 2/ rade v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho
pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, pretože o postúpení pohľadávky ako ručiteľ nemal vedomosť, keďže
toto postúpenie mu nebolo oznámené a to s odkazom na ust. § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka,
odvolací súd uvádza, že so závermi súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje a len dodáva, že účinnosť

postúpenia zabezpečenej pohľadávky voči ručiteľovi sa viaže na skutočnosť, že ručiteľ sa musí o
postúpení dozvedieť, pričom nepochybne sa žalovaný v 2/rade o postúpení pohľadávky dozvedel, ak
takýto prejav vôle postupcu resp. aj postupníka sa uskutočnil formou sprostredkovaného oznámenia
prostredníctvom súdu v súdnom konaní, v ktorom postupník svoj nárok uplatňuje aj proti žalovanému
v 2/ rade, teda doručením návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu a pripustením zmeny strany

sporu na strane žalobcu uznesením z 24.5.2017, ktoré bolo stranám sporu ako aj žalovanému v 2/ rade
riadne doručené a zo strany žalovaných nebola vznesená žiadna námietka, čo nepochybne vyplýva z
obsahu spisu. Odvolací súd zároveň uvádza, že postúpením pohľadávky sa postavenie ručiteľa nemení,
postupcaniejepovinnývyžiadaťsisúhlasručiteľaspostúpenímpohľadávky,ručiteľskýzáväzoksaviaže
na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo veriteľa na zabezpečenie pohľadávky. Tak

akosazmenouveriteľanemeníobsahdlžníkovhozáväzku,niejeanidôvod,abysamenilobsahzáväzku
ručiteľa. Keďže sa žalovaný v 2. rade dozvedel o postúpení pohľadávky, jeho námietka nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

51. Pokiaľ žalovaní v odvolaní uvádzajú, že súdu prvej inštancie v konaní predložili informatívny výpis

z obchodného registra, ktorý vyvracia skutočnosť, že by osoba Z. D. bola oprávnená konať v mene
žalobcu a zároveň uvádzajú, že súd v konaní uprednostnil informatívny výpis z obchodného registra
žalobcu, predložený žalobcom pred výpisom predloženým žalovaným v 1/ rade, odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že každý kto koná za právnickú osobu, musí svoje oprávnenie preukázať, ak také
oprávnenie nevyplýva z obchodného registra alebo z iného verejného registra. Internetový výpis z

obchodného registra, ktorý žalovaní predložili s vyjadrením zo dňa 28.3.2018, sa týka spoločnosti
eGOV Kft., ktorá nemá nič spoločné so žalobcom a je pre toto konanie bez právnej relevancie. Súd
prvej inštancie preto správne vyhodnotil predložené listinné dôkazy a dospel k správnemu záveru, keďkonštatoval,žežalobcavkonanípreukázal,žeosobaZ.D.jeosobouoprávnenoukonaťvmenežalobcu,
a preto ani táto námietka žalovaných nie je dôvodná.

52. Civilné sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania t.zn. že strany sporu sú
oprávnené vykonať niektoré procesné úkony iba v určitom štádiu konania, teda nie kedykoľvek v
priebehu konania. V ustanoveniach § 153 a § 154 Civilný sporový poriadok upravuje sudcovskú
koncentráciu konania a zákonnú koncentráciu konania. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je
zabrániť prieťahom v konaní, aby strany nezdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi,

preto sú strany sporu povinné uplatniť včas prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany,t.j.najmävčasuplatniťskutkovétvrdenia,poprieťskutkovétvrdeniaprotistrany,navrhnúťdôkazy,
podať námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a včas uplatniť hmotnoprávne námietky
(§ 149 CSP). Táto povinnosť nevyplýva len z ustanovenia § 153 ods. 1 CSP, už v žalobe je žalobca
povinný pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132
ods. 1 CSP) a ak protistrana - žalovaný popiera skutkové tvrdenia žalobcu, musí uviesť vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP). O sudcovskej
koncentrácii konania rozhoduje súd vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.

53. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci konania už aplikoval ustanovenia
nového procesného predpisu, keď účastníkom doručil procesné poučenia o ich procesných právach

a povinnostiach vyplývajúcich z tohto nového procesného predpisu a teda aj o povinnosti uplatniť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení
protistrany, návrhu na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany a hmotnoprávne námietky
včas). Zároveň týchto poučil, že pokiaľ strana tieto prostriedky nepredloží včas, nemusí súd k nim
prihliadnuť najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších

úkonov (§ 153 v spojení s § 149 CSP). Toto poučenie bolo žalovanému v 1/ rade doručené dňa 17.2.2017
a žalovanému v 2/ rade 9.3. 2017, následne aj opakovane s uznesením, ktorým súd pripustil zmenu
strany sporu na strane žalobcu, z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania a to na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok ku dňu 28.2.2017 uzatvorenej medzi postupcom - spoločnosťou
Cargill Slovensko s.r.o. a postupníkom - spoločnosťou Cargill Magyarország Zrt, Maďarsko. Žalovaní

žiadne námietky v súvislosti s postúpením pohľadávky nevzniesli a to ani na pojednávaní dňa
3.11.2017, na ktorom žiadali pojednávanie odročiť z dôvodu, že medzi stranami prebiehajú rokovania
o mimosúdnom usporiadaní veci, čo žalovaní dokladovali aj e-mailovou komunikáciou medzi stranami
sporu s vyjadrením, že poslednú splátku by mali zaplatiť v marci 2018. S poukazom na tieto skutočnosti
nemožno považovať za nesprávny postup súdu prvej inštancie, pokiaľ uplatnil sudcovskú koncentráciu

konania a neprihliadol na tvrdenia žalovaných, ktorí popierali skutkové tvrdenia protistrany až na
pojednávaní dňa 28.3.2018, hoci tak mohli urobiť skôr.

54. Pokiaľ žalovaní uviedli, že ak by akceptovali, že postúpenie pohľadávok bolo uskutočnené
bezprostredne pred vstupom žalobcu do likvidácie a ponechávali na zvážení súdu, či takéto konanie je v

súlade s požiadavkami na poctivý obchodný styk, odvolací súd len dodáva, že postupovanie pohľadávok
okrem iného je jedným z bežných spôsobov ako plniť svoje záväzky a je vždy na zvážení tej-ktorej
spoločnosti, kedy a v akom rozsahu a na koho postúpi pohľadávku, a preto v danom prípade sa uzavretie
zmluvy o postúpení pohľadávok nejaví byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

55. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenia žalovaných, že dohodou s veriteľom, môže dlžník vylúčiť
možnosť postúpenia pohľadávky, avšak takúto dohodu s veriteľom musí dlžník aj preukázať. Odvolací
súd zastáva názor, že žalovaní existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok nepreukázali,
pretože žalovaní ohľadne tohto svojho len tvrdeného všeobecného zákazu postúpenia nepredložili
žiadny dôkaz. K tvrdeniu žalovaných, že ust. čl. VIII. bod 2 kúpnych zmlúv, podľa ktorého zmluvu

možno meniť, dopĺňať alebo zrušiť len písomnými dodatkami podpísanými oprávnenými zástupcami
oboch zmluvných strán, vylučovalo možnosť postúpenia pohľadávky, odvolací súd uvádza, že toto
ustanovenie zmlúv v žiadnom prípade nemožno posúdiť ako dohodu s veriteľom o vylúčení možnosti
postúpiť pohľadávku, pretože zmena v osobe veriteľa , nie je zmenou zmluvy, ktoré právny predchodca
so žalovanými uzavrel.

56. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil obranu žalovaných
za účelovú a neúspešnú z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí, a to nielen k tvrdeniam
žalovanýchohľadnezákazupostúpeniapohľadávok,namietanejplatnostizmlúvopostúpenípohľadávoka s tým súvisiacou aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v konaní, ale aj k tvrdeniu žalovaných ohľadne
reklamácie vád tovaru, keď v súlade s príslušnou právnou úpravou, zmluvnými dojednaniami strán
sporu (resp. právneho predchodcu žalobcu a žalovaných) a predloženými dôkazmi správne prihliadol

na žalobcom vznesenú námietku nesplnenia včasnej notifikačnej povinnosti zo strany žalovaného v 1/
rade a v nadväznosti na to správne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na peňažné plnenie. S týmito
závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods.
2 CSP). Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o uznaní záväzku žalovanými,
čo nepochybne vyplýva podľa odvolacieho súdu najmä z e-mailovej komunikácie strán sporu. Odvolací

súd zároveň dodáva, že posudzovanie ďalších tvrdení žalovaného by bolo len opakovaním správnych
záverov súdu prvej inštancie.

57. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadne svojho
tvrdenia, teda účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenia za základ
svojho rozhodnutia. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu, pretože

každá strana je zaťažená dôkazným bremenom ohľadne skutočnosti, ktorú tvrdí.

58. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť o veci, ak nastane
stav objektívnej neistoty, ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože
výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo

nepravdivosti tvrdení strán sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo
situáciou, kedy sa strana sporu dostala do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť
strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jej neprospech.

59. V prejednávanej veci, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, žalobca uniesol dôkazné
bremeno na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, žalovaní však neuniesli dôkazné bremeno na
preukázanie svojej obrany, že povinnosť plniť im nevznikla.

60. Súd prvej inštancie rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, správne vychádzal

z vykonaných dôkazov, ktoré v napadnutom rozsudku vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a
vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok z vyššie uvedených dôvodov aj z
dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd prvej inštancie
rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.

61. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti
žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§

262 ods.2 CSP).

62. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).