Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/221/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115215334
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115215334.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: SONaP Sečovce, s.r.o.,
IČO: 36 583 995, so sídlom: Kochanovská 327, Sečovce, v zast.: Mgr. Peter Hargaš, advokát so
sídlom:Košická56,Bratislava,protižalovanému:Ministerstvopráce,sociálnychvecíarodinySlovenskej
republiky, IČO: 00 681 156, so sídlom: Špitálska 4-6, Bratislava, v zast.: Martin Pavle, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom: Pribinova 4, Bratislava, o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, na odvolanie
žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 17C/112/2015-707 zo dňa 23.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 137 písm. c/ C:s.p. a vecne tým, že Žalobca na návrhom domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od
zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. Z2711023056701 zo dňa 20.08.2010 listom

žalovaného zo dňa 25.02.2015.

3. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo zistených skutočností s poukazom na § 137 písm. c/ C.s.p.
dospel k záveru o neopodstatnenosti žaloby. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval súd to, že žalobca
neosvedčil naliehavý právny záujem. na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy o NFP.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.

a priznal žalovanej plnú náhradu trov konania.

5. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada, aby
odvolací súd Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd výrok o zamietnutí žaloby potvrdí, tak žalobca žiada, aby
súd rozhodol, že žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov v konaní na súde prvej inštancie
a ani v konaní na odvolacom súde. Svoje odvolanie žalobca odôvodnil tým, že osvedčil naliehavý

právny záujem už v samotnej žalobe, kde v čl. II žaloby uviedol, že určovacou žalobou sa odstráni
právna neistota žalobcu o tom, či finančné prostriedky zo Zmluvy o NFP má vrátiť alebo nie. Žalobca
nemal a ani nemá žiadny iný účinný právny prostriedok, ktorým by dokázal zabezpečiť, že žalovaný
od neho nebude žiadať vrátenie finančných prostriedkov na základe domnelého odstúpenia od zmluvy.Navyše posúdením toho, či prišlo alebo neprišlo k odstúpeniu od Zmluvy o NFP sa vyriešia všetky
vzájomné práva a povinnosti žalobcu a žalovaného z dôvodu odstúpenia od Zmluvy o NFP, pretože
bude jasné, že odstúpenie od zmluvy je buď účinné a žalobca je povinný vrátiť finančné prostriedky v

celom rozsahu alebo odstúpenie od zmluvy je neúčinné a v takom prípade zaniknú žalovanému všetky
nároky vyplývajúce z odstúpenia od zmluvy. K prípustnosti určovacej žaloby žalobca uvádza nasledovný
príklad. „Res iudicata“ nebráni tomu, aby bola podaná žaloba opakovane aj 10 x, podanie rovnakej
žaloby tu vždy bude možné, avšak takéto opakované začatie súdneho konanie v rovnakej veci bude
zastavané z dôvodu skoršieho rozhodnutia a to isté platí aj v prípade určovacej žaloby. Ak súd v konaní o

určovacej žalobe rozhodne, že je odstúpenie neplatné, tak žalovaný síce môže podať žalobu na plnenie
z dôvodu odstúpenia aj 10 x, ale nikdy v takomto konaní nebude úspešný. Ak súd v konaní o určovacej
žalobe rozhodne, že je odstúpenie účinné, tak žalovaný podá jednoduchú žalobu na plnenie z dôvodu
odstúpenia od zmluvy a bez zdĺhavého dokazovania vo veci uspeje, čiže sa skráti celé konanie na
plnenie o dokazovanie, ktoré bolo vykonané konané o určení neplatnosti výpovede. Súd prvej inštancie v
Rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo tu naliehavý záujem neexistuje, t.j. nedokázal uviesť,

prečo sa nemôže zaoberať posúdením samotnej veci v nadväznosti na všeobecné dôvody uvedené v
ods. 18 a 19 Rozsudku. Uvedenie všeobecných dôvodov nie je posúdením veci a je v priamom rozpore
s právom žalobcu na odôvodnené rozhodnutie, ak súd prvej inštancie nedokáže nie len presvedčivo, ale
vôbec vysvetliť ako je možné konkrétne posúdenie veci subsumovať pod všeobecné dôvody uvedené
v Rozsudku. Súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, prečo žalobca sa nemohol domáhať určenia toho,

či tu určitý právny vzťah existuje alebo neexistuje a to najmä v nadväznosti na to, že žalobca nemal
iný právny inštitút na to, aby mohol zabrániť žalovanému podať žalobu na plnenie a rozvíjať svoje
podnikateľskéaktivitybeztoho,abymalobavu,žejednéhodňabudemusieťvynakladaťvysokéfinančné
prostriedky na právnu pomoc v konaní, kde bude žiadať žalovaný nezanedbateľné finančné prostriedky z
dôvoduodstúpeniaodzmluvy.Navyšežalovanýjepredstaviteľomštátuatedajeoslobodenýodsúdnych

poplatkov a je pre neho jednoduché podať aj neodôvodnenú žalobu. Prevenčný charakter žaloby na
plnenie v tomto konkrétnom prípade sa prejavuje aj v tom, že žalobca na základe rozhodnutia v konaní
o určení bude mať istotu, že žalovaný nemôže podať bezdôvodnú žalobu na plnenie a teda žalobca
nebude musieť vynakladať značné prostriedky na bránenie svojich práv. Tým, že sa súd prvej inštancie
nezaoberal posúdením toho, či prišlo k platnému alebo neplatnému odstúpeniu od Zmluvy o NFP vznikol

taký stav, že súd prvej inštancie odoprel žalobcovi právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej
inštancie sa odmietol zaoberať vecou len z toho dôvodu, že žalovaný má právo podať žalobu na plnenie.
Žalobcovi bolo odopreté právo na ochranu pred podaním neodôvodnenej žaloby na plnenie, ktorá
žalovaného nič nestojí, pretože neplatí žiadne súdne poplatky, a ktorá je spojená s niekoľkonásobne
väčšími trovami právneho zastúpenia, ako je tomu v konaní o určovacej žalobe. Súd prvej inštancie v

ods. 22 Rozsudku uviedol záver, ktorý je v rozpore s výrokovou logikou, pretože súd prvej inštancie
uviedol, že „výsledok tohto konania by neodstránil stav právnej neistoty, ale naopak, vyvolal by ďalší
spor, ktorý je už v podstate na tomto súde vedený pod sp. zn. 17C/10/2017“. Uvedený záver je absolútne
nesprávny, pretože ak súd prvej inštancie povie, že odstúpenie od Zmluvy o NFP bolo neplatné, tak
je nutné žalobu zamietnuť, a naopak ak súd prvej inštancie povie, že odstúpenie od Zmluvy o NFP

bolo platné, tak žalovanému v danom konaní prizná žalovanú sumu. Je preto nelogický záver súdu
prvej inštancie, že posúdením platnosti odstúpenia od zmluvy by sa neodstránil stav právnej neistoty.
Práve naopak, posúdením platnosti odstúpenia od zmluvy by žalobca vedel, či má povinnosť vrátiť
finančnéprostriedkyalebonie,arovnakotakbyžalovanývedel,čimánároknažalovanúsumualebonie.
Vzhľadom na vyššie uvedené, je žalobca právneho názoru, že určovacia žaloba bola podaná dôvodne

a súd prvej inštancie sa mal zaoberať posúdením toho, či žalovaný od zmluvy odstúpil platne alebo
neodstúpil platne. Žalobca podáva odvolanie aj voči výroku, ktorým súd zaviazal žalobcu na náhradu
trov konania Žalobca v tejto súvislosti poukázal na pojednávaní dňa 23.10.2018 na nález Ústavného
súdu SR, č.k.: II. ÚS 78/03-29 zo dňa 09.09.2004, v ktorom Ústavný súd uviedol vyslovene, že právo
štátneho orgánu (Ministerstva financií SR) na právnu pomoc a právo na rovnosť v súdnom konaní

nebolo porušené nepriznaním trov súdneho konania, pričom Ústavný súd SR tvrdenie odôvodnil: „I keď
trovy právneho zastúpenia sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, v tomto konkrétnom
prípade, keď Ministerstvo financií SR disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie,
neexistujedôvodnato,abyžalovanývyužívalslužbykomerčnéhoprávnika.“Žalobcavsúvislostisvyššie
uvedeným žiadal, aby súd prvej inštancie nepriznal trovy právneho zastúpenia žalovanému s poukazom

nauvedenýnálezÚstavnéhosúduSR.Žalobcanetvrdí,žežalovanýnemoholbyťzastúpenýadvokátom,
ale tvrdí, že trovy právneho zastúpenia sú neúčelné, pretože žalovaný disponuje množstvo právnikov,
ktorí môžu na veci pracovať v rámci svojho pracovného času.6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby Rozsudok ako vecne
správny potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%).
Rozsudok je vecne správny. Neexistuje taká vada, pre ktorú by bolo potrebné Rozsudok zmeniť alebo

zrušiť. Odvolanie pokladáme za nedôvodné a zmätočné. Žalobca sa snaží zavádzajúcou interpretáciou
Rozsudku vyvolať dojem jeho vadnosti. Žalovaný poukazuje na konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 17C/10/2017, ktoré začalo vylúčením vzájomnej žaloby žalovaného podanej v
tunajšom konaní na samostatné konanie uznesením zo dňa 21.02.2017, Č. 1. 289. Ak by bol petit v
tunajšom konaní správne formulovaný, bol by spôsobilý vytvoriť pevný právny základ pre obe sporové

strany ako res iudicata, a nielen posúdenie prejudiciálnej otázky k existencii práva uplatňovaného v
konaní pod sp. zn. 17C/10/2017. Ďalej je nutné konštatovať, že v oboch konaniach (t.j. v tunajšom
konaní 17C/112/2015 a 17C/10/2017) sa rieši rovnaká prejudiciálna otázka platnosti odstúpenia od
zmluvy. Súdne konanie 17C/10/2017 má však povahu žaloby na plnenie, na rozdiel od tunajšieho
konania, ktoré má povahu žaloby na určenie. Z pohľadu existencie naliehavého právneho záujmu v
zmysle ustálenej judikatúry platí, že žaloba na plnenie má vždy prednosť pred žalobou na určenie. Preto

vylúčením vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie by došlo ku konzumpcii naliehavého
právneho záujmu v tunajšom konaní aj v prípade, že by tento pri začatí tunajšieho konania existoval.
Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol zákonne a správne podľa zásady úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Okrem tejto skutočnosti predmetnú námietku žalobcu odmietame aj z nasledujúcich
dôvodov: Žalovaný nedisponuje dostatočným množstvom zamestnancov, ktorí majú právnické vzdelanie

na zastupovanie vo všetkých kauzách žalovaného. Ako právny zástupca žalovaného sa špecializujeme
na vysoko osobitý typ právnych služieb, týkajúci sa agendy poskytovania finančných prostriedkov z
európskych fondov súvisiacich s agendou Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, t.j.
nie bežnej právnej agendy. Voči žalovanému je vedené veľké množstvo konaní súvisiacich s agendou
Operačného programu Zamestnanosť asociálna inklúzia (najmä na Okresnom súde Bratislava I). Vo

väčšine prípadov sa jedná o nedôvodné, resp. neexistujúce nároky. Ak by žalovanému nebola v prípade
úspechu priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, tak by prijímateľom ako žalobcom bolo umožnené
podávať nepodložené žaloby bez zodpovednosti za výsledok súdnych konaní v podobe znášania
náhrady trov konania protistrany pri neúspechu v konaní (zamietnutí žaloby) (v týchto konaniach
by prijímatelia nemali čo stratiť, ale len získať). Zastúpenie žalovaného bolo vykonávané riadne a

kvalifikovane, keďže práve na základe našich námietok súd prvej inštancie žalobu zamietol. Aj preto sú
podľa nášho názoru trovy právneho zastúpenia žalovaného účelné.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý má za to, že žalovaný vo svojom vyjadrení
poukazuje výlučne na všeobecné zásady a princípy, ktoré nezohľadňujú potreby prebiehajúce súdneho

sporu a ktoré nie je možné aplikovať z dôvodov, na ktoré už poukázal žalobca pred súdom prvej
inštancie a v odvolaní. Žalovaný k otázka arbitrárnosti iba poukázal na základne princípy a zásady, ktoré
neboli v rozsudku súdu prvej inštancie zachované a rešpektované, súd prvej inštancie nedokázal nie
len presvedčivo alebo vôbec odôvodniť svoje rozhodnutie a to najmä s poukazom na skutočnosť, že
súdne konanie (na plnenie), ktoré je vedené na základe žaloby žalovaného (v tomto súdnom konaní),

nemôže byť rozhodnuté, kým sa nerozhodne právoplatným rozhodnutím v tomto konaní. Ak nie je možné
rozhodnúť v inom konaní bez rozhodnutia vo veci samej v tomto konaní, tak je nepochybné, že tu existuje
naliehavý právny záujem na rozhodnutí vo veci samej. Uvedené by neplatilo, ak by bola podaná najskôr
žaloba na plnenie a následne by jedna zo strán iniciovala určovacie konanie, ktorého obsahom by bolo
posúdenie otázky, ktorá sa má predbežne posúdiť v skoršom konaní. Toto však nie je náš prípad. V

našom prípade sa musí najskôr rozhodnúť otázka, ktorá má rozhodujúci význam pre ďalšie konanie,
t.j. situácia je odlišná a nie je možné na ňu aplikovať rozhodnutia súdov, ktoré riešia inú postupnosť
krokov. Navyše v prípade najskôr podanej žaloby na plnenie a neskôr podanej žaloby na určenie sa
ani jedno konanie neprerušuje z dôvodu konania druhého. V našom prípade sa tak skutočne stalo. Je
nepochybné, že bez posúdenia určovacej žaloby nie je možné pokračovať v druhom konaní. Situácia

je diametrálne odlišná, a teda rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby je vecne nesprávne a v rozpore
so skutkovým a právnym stavom. Žalovaný sa ďalej vyjadruje k naliehavosti právneho záujmu, kde
však vychádza z neodôvodneného a najmä nesprávneho záveru, že (bod 3.4 vyjadrenia žalovaného):
„Ďalej je nutné konštatovať, že v oboch konaniach (t.j. v tunajšom konaní 17C/112/2015 a 17C/10/2017)
sa rieši rovnaká prejudiciálna otázka platnosti odstúpenia od zmluvy. Pokiaľ je žalobcovi známe, tak

jadrom (základnou otázkou) tohto konania o určovacej žaloby je otázka odstúpenia žaloby, t.j. určenia
toho či odstúpenie bolo alebo nebolo platné, nejde o prejudiciálnu otázku, ktorá má byť podkladom
pre ďalšie rozhodnutie v tomto konaní, v tomto konaní sa nemá najskôr posúdiť niečo, čo následne sa
bude ďalej posudzovať z iného hľadiska. Prejudiciálnou otázkou v tomto konaní by mohla byť otázkaposúdenia platnosti samotnej zmluvy, na základe ktorej k odstúpeniu prišlo, nie je ňou samotný právny
úkon (odstúpeniu od zmluvy), ktorý sa má v tomto konaní posúdiť ako konečná otázka. Áno, v konaní na
plnenie je prejudiciálnou otázkou otázka platnosti zmluvy, (2) otázka odstúpenia od zmluvy, (3) , ale nie

je tomu naopak. Prejudiciálnou otázkou je niečo, čo je nutné posúdiť skôr, aby sme mohli posudzovať
niečo ďalšie. Žalovaný urobil vo svojich úvahách základnú logickú chybu, t.j. vychádza z toho, že aj v
konaní o určení práva je prejudiciálnou otázkou niečo, čo má byť posúdené ako posledné. Žalovaný teda
vychádza z nesprávneho záveru, ktorý nijako neodôvodnil, pretože ani odôvodniť nemohol, a teda je ho
ďalšie úvahy a úsudky nadväzujúce na konštatované závery sú nesprávne (vychádzajú z nesprávnych

premís, že v tomto konaní je otázka odstúpenia od zmluvy prejudiciálnou otázkou) Rovnako tak žalovaný
poukazuje na údajnú nesprávnosť petitu žaloby, avšak opomenul to, že v prípade žaloby na plnenie
sa bude súd pýtať, respektíve rozhodovať najskôr o otázke (v tomto prípade prejudiciálnej): „Prišlo
k odstúpeniu od zmluvy platne?“ Odpoveďou bude „K odstúpeniu prišlo platne.“ alebo „K odstúpeniu
prišlo neplatne.“ Posúdenie platného odstúpenia od zmluvy bude rozhodujúce na ďalší postup v konaní
na plnenie, čiže posúdenie právneho vzťahu v tomto konaní (určovacia žalobca) bude záväzné pre

prípadné konanie týkajúce sa žaloby na plnenie a súd v nadväzujúcom konaní bude mať túto otázku už
zodpovedanú a posúdenú Čiže, ak v tomto konaní (určovacom) súd posúdi samotnú vec v jej základe,
tak v druhom konaní (na plnenie) si položí otázku, na ktorú bude mať odpoveď a nebude vo veci
musieť robiť ďalšie posúdenie a ani dokazovanie. Rovnako záver žalovaného, že „Takéto v tunajšom
konaní žalobcom žiadané určenie by totiž nemalo povahu res iudicata pre existenciu daného práva,

ale len povahu posúdenia predbežnej otázky k iným súdnym konaniam“ je nesprávny, pretože by išlo o
vec res iudicata, keďže by žalobca a ani žalovaný nemohli iniciovať rovnaké súdne konanie. Žalovaný
nesprávny spôsobom narába s pojmami, pretože aplikuje pojmy v rozpore s ich významom. Res iudicata
je vyjadrenie toho, že vo veci nie je možné znova rozhodovať. Konečné rozhodnutie v konaní o určovacej
žalobe je vždy res iudicata, ak žaloba nie je zamietnutá výlučne z dôvodu nepreukázania naliehavého

právneho záujmu, ktorá je odstrániteľnou podmienkou konania. Ak sa však vo veci rozhodne a posúdi
otázka podstaty sporu, nie naliehavý právny záujem ako podmienka (predpoklad) vedenia súdneho
sporu, tak potom bude vo veci vydané rozhodnutie, ktorá zakladá prekážku res iudicata. Žalovaný
opätovne vychádza z nesprávne premisy, t.j. že rozhodnutie v tomto konaní nezakladá prekážku res
iudicata, opak je pravdou Žalobca v tejto súvislosti iba zopakuje, že ak v inom konaní, ktoré bolo

začaté po podaní určovacej žaloby má byť prejudiciálne posúdená otázka, ktorá je podstatou konania
o určovacej žalobe, tak tu vždy existuje naliehavý právny záujem na tom, aby sa v konaní o určovacej
žalobe rozhodlo v merite veci. Ako podporný argument existencie naliehavého právneho záujmu je
fakt, že rozhodnutím o merite veci v konaní o určovacej žalobe sa sleduje aj hospodárnosť konania,
pretože v konaní o žalobe na plnenie nebude nutné opakovať zdĺhavé dokazovanie a posudzovanie

rovnakej otázky, na ktorú sme mohli mať v tomto konaní (určovacia žaloba) už dávno odpoveď. Žalobca
ešte uvedie, že otázka neplatného odstúpenia od zmluvy je otázkou, ktorú bežne súdy posudzujú,
napr. uznesenie NS SR 4Cdo/111/2008, 6Cdo/392/2013, rozsudok KS Prešov 19Co/192/2017 a teda
súd prvej inštancie minimálne nesprávne vec posúdil, ak neprišlo k priamo k arbitrárnemu konaniu.
Pokiaľ žalobca nemá iný právny inštitút na to, aby hájil svoje práva, t.j. disponuje výlučne žalobou

na plnenie, tak zamietnutie takejto žaloby z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu bez
náležitého odôvodnenia porušuje žalobcove právo na súdnu ochranu, ktoré mu garantuje čl. 46 Ústavy
SR a neprejednaním jeho veci dochádza k odmietnutiu spravodlivosti. Žalobca riadne zdôvodnil už v
samotnej žalobe, že jeho postavenie z dôvodu odstúpenia od zmluvy sa stáva neistým a mal záujem
predísť neoprávnenému vzneseniu nároku zo strany žalovaného (žaloba na plnenie), ktorý nemusí

platiť súdny poplatok a ktorý môže voči žalobcovi viesť súdny spor bez obavy o svoju ekonomickú
situáciu. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 26.11.2015, sp. zn.: 3CoPr/11/2015 doložený
žalovaným vykazuje vnútornú nekonzistentnosť, pretože sa v ňom uvádza: „Z tohto dôvodu žaloba na
určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie.“
no napriek tomu súd rozhodol naopak. Krajský súd v danom prípade urobil rovnaké chyby v logickom

uvažovaní ako aj žalovaný vo svojom vyjadrení, nehovoriac o tom, že situácia v danom prípade bola
diametrálne odlišná ako je tomu v tomto konaní, pretože v danom konaní sa napádala podpísaná dohoda
(nie jednostranný úkon), ktorú podpísala osoba, ktorá následne žiadala túto zmluvu vyhlásiť/určiť za
neplatnú. V našom prípade žalobca nemal dosah na konanie žalovaného, ktorý odstúpil od zmluvy
jednostranným úkonom. Čiže základe predpoklady pre vedenie konania a preukázania naliehavého

právneho záujmu sú diametrálne odlišné, a teda uvedený rozsudok nie je možné aplikovať na toto súdne
konanie, kedy sa žalobca bráni voči jednostrannému úkonu žalovaného a nenapadá dohodu, ktorú sám
podpísal. Ak by bola podpísaná dohoda o odstúpení od zmluvy, tak by išlo o identickú situáciu, avšak
je tomu inak, a teda úvahy a záveru uvedené v priloženom rozsudok sú nepoužiteľné pre toto súdnekonanie. Navyše žalobca nemá žiadnu žalobu na plnenie a preto mu opodstatnene vznikol nárok na
podanie určovacej žaloby, čo žalobca už vysvetlil v odvolaní a v tomto podaní. Rovnako tak žalobca
nedal zámienku na odstúpenie od zmluvy a teda má oprávnený záujem na tom, aby konanie žalovaného

bolo preskúmané a bolo povedaná, či žalovaný konal alebo nekonal v súlade so zmluvou, nehovoriac o
tom, že žalovaný na základe odstúpenia od zmluvy mohol podať žalobu na plnenie, ktorá ho v podstate
nič nestojí, keďže súdny poplatok neplatí a právny zástupca má nárok na hodinovú odmenu (zmluvy o
právnej pomoci zverejnené v CRZ) a nie na tarifu, ktorá by bolo zrejme podstatne vyššia ako odmena
za počet hodín poskytnutej právnej pomoci. Žalobca súčasne poukazuje na to, že uvedený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 26.11.2015, sp. zn.: 3CoPr/11/2015 popiera základné princípy a
judikatúru, ktorá konštantne potvrdzuje, že určovaciu žalobu je možné použiť v prípade, že žalobca
nedisponuje žalobou na plnenie. Dôkazom uvedeného sú aj uznesenia NS SR, ktoré žalobca uviedol
vyššie. Krajský súd Bratislava vôbec nezdôvodnil odklon od takejto konštantnej judikatúry. Žalobca ešte
doplní, že v uvedenom prípade (3CoPr/11/2015) sa žalobca mohol vyhnúť súdnemu konaniu, ak by
nepodpísal dohodu o ukončení pracovného pomeru. Žalobca v tomto súdnom konaní nemal žiadnu

možnosť ako predísť jednostrannému úkonu, mohol sa brániť výlučne určovacou žalobou, a teda mu
vznikol legitímny nárok brániť sa určovacou žalobou, čo samo o sebe odôvodňuje naliehavý právny
záujem. Žalobca ešte poukáže na jeden rozpor v úvahách žalovaného, ktorý na jednej strane tvrdí, že
uznesenie o prerušení konania zo dňa 16.10.2018, č.k.: 17C/10/2017- 211 je obsahovo nesprávne (bod
3.5 vyjadrenia žalovaného) no napriek tomu voči nemu nepodal odvolanie, respektíve žalobca o tom

nemá vedomosť. Čiže úvahy žalovaného sú nepodložené a v rozpore s reálnym stavom veci. Ako môže
žalovaný tvrdiť, že niečo je nesprávne, ako to nenapadol minimálne riadnym opravným prostriedkom?
Tvrdenia uvedené v bode 4.2 vyjadrenia žalovaného žalobca namieta a považuje za nepreukázané,
nehovoriac o tom, že žalovaný je riadiacim orgán v oblasti čerpania NFP, t.j. vytvára legislatívu a
metodické pokyny a navyše nie je povinný platiť súdne poplatky tak ako to musia robiť bežní účastníci

sporu a disponuje neobmedzenými finančnými prostriedkami. Zo samej podstaty veci je nespravodlivé,
aby žalobca mal znášať trovy štátu, ktorý financuje súdny systém a nemusí riešiť existenčné problémy
tak, ako to musia riešiť bežní účastníci súdnych konaní, ktorí sa vždy najskôr musia rozhodnúť, či si
môžu dovoliť súdne konanie. K otázke priznania trov právneho zastúpenia žalobca uvádza, že už v ods.
33 odvolania namietol aplikovanie rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré žalovaný opätovne uviedol

vo svojom vyjadrení (sp. zn. III. ÚS 457/2014-27 a sp.zn.: IV. ÚS 84/2014-31). Ostatné rozhodnutia, na
ktoré žalovaný poukázal, sú podľa názoru žalobcu rovnako neodôvodnené, pretože nerešpektujú a ani
nevysvetľujú odklon od nálezu Ústavného súdu SR, č.k.: II. ÚS 78/03-29 zo dňa 09.09.2004. Rovnako
tak tomu bolo aj v prípade rozsudku (priložil žalovaný do vyjadrenia) Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26.09.2018, sp. zn.: 7Co/90/2016, ktorý bol nie len z tohto dôvodu napadnutý dovolaním na NS SR.

8. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý trvá na tom, že Rozsudok Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 23.10.2018, č. k.: 17C/112/2015-707 (ďalej len „Rozsudok“) je vecne správny. Preto žalovaný
žiada odvolací súd, aby Rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). Žalovaný sa pridržiava svojej argumentácie z vyjadrenia

zo dňa 11.03.2019, ako aj predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadrení v prvoinštančnom konaní.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p.
a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,

jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

11. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387

ods. 2 C.s.p.

12. Odvolací súd v otázke naliehavého právneho záujmu poukazuje na to, že Podľa ustálenej súdnej
judikatúry je naliehavý právny záujem na požadovanom určení (či tu právo alebo právny vzťah jealebo nie je) daný vtedy, ak by bez takého určenia bolo právne postavenie žalobcu ohrozené alebo
neisté a výrok rozhodnutia súdu by toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v jeho právnom postavení
odstraňoval bez tohto, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem je daný

tiež vtedy, ak medzi účastníkmi konania existuje stav objektívnej právnej neistoty, ktorý predstavuje
ohrozenie právneho postavenia žalobcu a možno ho odstrániť práve rozhodnutím súdu podľa § 137
písm. c/ C.s.p.

13. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm.

c/ C.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je
spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto
určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať

určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu,
je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 06. decembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 31/2011)

14. V tomto ohľade odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, že žalobca
nemá na určení požadovanom určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy naliehavý právny záujem. Ako
odvolací súd uvádza vyššie pri uplatnení žaloby o určenie v zmysle § 137 písm. c/ C.s.p., je potrebné
skúmať, či prípadným určením v zmysle žalobcovho petitu môže dôjsť odstráneniu spornosti práva,

a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie: Pokiaľ by teda súd rozhodol v zmysle žalobcovho petitu a určil neplatnosť odstúpenia
žalovanéhoodzmluvy,nevyriešilobysaúplneprávnepostaveniesporovýchstrán(neodstránilbysastav
právnej neistoty) a logicky by muselo nasledovať ďalšie súdne konanie, či vznikla žalobcovi povinnosť
vrátiť žalovanému nenávratný finančný príspevok. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že na súd prvej

inštancie taktiež prebieha konanie medzi totožnými stranami sporu č.k., 17C/10/2017, ktorého meritom
je, posúdenie otázky, či vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému nenávratný finančný príspevok,
pričom otázka posúdenia platnosti odstúpenia od zmluvy č. Q. listom žalovaného č. B.-XXXX zo dňa
25.02.2015 sa bude posudzovať ako otázka prejudiciálna.

15. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní odvolací súd priznal úspešnému

žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením
( § 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).