Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/264/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316221300
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2316221300.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom 825 22 Bratislava, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408,
zastúpeného Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom so sídlom 811 01 Bratislava, Michalská 9, proti
žalovanému: Z. X., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š., o zaplatenie 83,33 eura s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 28. 11. 2016 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 83,33 eura s

príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. od 4. 3. 2015 do zaplatenia. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 30. 4. 2014 poistnú zmluvu č. XXX/XXXXXX-X so
začiatkompoisteniaod30.4.2014,predmetomktorejbolopoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s ročným poistným obdobím.
Žalovaný uhradil poistné od začiatku poistenia dňa 30. 4. 2014 do 29. 4. 2014 (???). Nasledujúce poistné
žalovaný neuhradil. Poistenie zaniklo podľa § 9 ods. 4 zákona číslo 381/2001 Z.z. tak, že poistné nebolo
zaplatené do jedného mesiaca obratom jeho splatnosti. Poistná zmluva zanikla dňom 3. 3. 2015 z

dôvodu nezaplatenia poistného v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 11 ods. 10 citovaného zákona má
poisťovateľ nárok na pomernú časť poistného ku dňu, keď poistenie zodpovednosti zaniklo. Žalobca v
tomto konaní žiadal zaplatenie poistného za obdobie od 30. 4. 2014 do 3. 3. 2015 a pohľadávka žalobcu
ku dňu vypracovania žaloby predstavuje, po započítaní prípadných platieb zo strany žalovaného, sumu
83,33 eura. Okrem toho si žalobca žalobou uplatnil aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne
odo dňa nasledujúceho po zániku poistenia, t. j. odo dňa 4. 3. 2015.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Súd vo veci postupoval podľa § 177 ods. 2 písm. a/ CSP.

3. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - poistná zmluva č. XXX/
XXXXXX-X, oznámenie o zániku poistenia z 28. 5. 2015, všeobecné poistné podmienky pre povinné
zmluvné poistenie a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

4. Žalobca a žalovaný uzatvorili poistnú zmluvu tak, ako to žalobca opísal v žalobe.

5. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkovétvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní

zastúpenýadvokátom,jenutnékonštatovať,žeadvokátmusípoznaťprávoasúdztohtofaktuvychádza,
musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné
doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať
(s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie
svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a

to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku
nie je možné prihliadať.

6. Súd konštatuje, že postupom súdu podľa § 177 ods. 2 písm. a/ CSP nemohla byť odňatá možnosť
konať pred súdom a to ani vtedy, pokiaľ súd žalobu zamietol a to s poukazom na dve rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

- UZN NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a
preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú
povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva

pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Aby
účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,

tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa

hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,

jednak nositeľa dôkazného bremena.);

- rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia

vo veci).

7. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom

stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,

resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter
a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby
od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so
stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

8. Súd dáva žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Súd nespochybňuje nárok žalobcu na zaplatenie dlžného poistného, avšak z podanej žaloby, ako
aj z priložených listinných dôkazov súd nemohol preskúmať dôvodnosť žalovanej sumy. Na základe
nedostatočných tvrdení uvedených v žalobe a priložených listinných dôkazov, súd nemal za preukázané
žiadne relevantné skutočnosti samotné, ako ani ich vzájomné súvislosti, čím žalobca neuniesol dôkazné
bremeno (bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu). Navyše súd poukazuje na nezrovnalosti uvedené v

žalobe - za aké obdobie si žalobca uplatňuje dlžné poistné, keď v žalobe uviedol, že je tomu tak od 30.
4. 2014 do 3. 3. 2015, pričom za určité obdobie poistné uhradené bolo, nie je však jasné, za aké obdobie
(v žalobe sa uvádza 30. 4. 2014 do 29. 4. 2014, čo je nemožné), absentuje absolútne odôvodnenie
dátumu, prečo zmluva zanikla 3. 3. 2015, ako žalobca dospel k dlžnej sume vo výške 83,33 eura, nie je
jasné, kedy a koľko žalovaný zaplatil. Pokiaľ nebudú zrejmé vyššie naznačené skutočnosti, nie je možné
ani dospieť k záveru o dôvodnosti žalovanej sumy. Žalobca musí jasne a nepochybne preukázať vyššie

spochybnené skutkové tvrdenia a potom aj skutočnú výšku nezaplateného poistného, m. i. aj riadnym
matematickým výpočtom, ktorý uvedie priamo v žalobe, pretože súd nie je vyšetrovací orgán, aby sám
dospel k žalovanej sume a tomu prispôsobil aj vyhodnotenie dôkazov. Absolútne neprípustné je, aby si
súd sám domýšľal skutkový stav, nakoľko žaloba je v tomto smere nedostatočná. Žalobca tieto rozpory
nijakým spôsobom neozrejmil, čo bolo jeho povinnosťou podľa § 150 CSP.

10. Vzhľadom na uvedené vyplýva, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a v dôsledku toho ani
bremeno dôkazu, preto súd musel žalobu zamietnuť v plnom rozsahu.

11. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,

pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné.
Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených

trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak žiadne trovy
konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, a to v lehote
15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.