Uznesenie Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714216067
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mesta Kremnica, IČO: 00 320 781, so sídlom v
Kremnici, Štefánikovo námestie 1/1, zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Vaským, so sídlom v
Kremnici, Štefánikovo námestie 16/6, proti žalovanému Vojenské lesy a majetky SR, š. p., IČO: 31 577
920, so sídlom v Pliešovciach, Lesnícka 23, zastúpenému advokátom JUDr. Milošom Barbušom, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 13, P.O. Box 154, o vydanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde

Martinpodsp.zn.21C/208/2014,odovolanížalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvŽilinez23.augusta
2017, sp. zn. 7Co/290/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolací súd p r e r u š u j e konanie o dovolaní žalobcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o súlade ustanovenia § 16 ods. 2 v časti slovného spojenia „vo vojenských obvodoch“ zákona
č. 147/1995 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení neskorších predpisov s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom

12 ods. 1, článkom 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s článkom 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. mája 2016 č. k.
21C/208/2014-1544 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému vydania pozemkov
nachádzajúcich sa v obci W., katastrálne územie W., zapísaných na LV č. XXX , ako parcely registra

„C“ č. 1416, 1417, 1419, 1420, 1421, 1423, 1424, 1426, 1427 a ako parcela registra „E“ č. 8980/2
(ďalej len „nehnuteľnosti“). Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v danej
veci nebola splnená jedna zo štyroch podmienok, ktorú vyžadovalo ustanovenie § 16 ods. 1 a 2 zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku obcí“), v znení jeho novely vykonanej
zákonom č. 147/1995 Z. z. na prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec, a to, že k prechodu
mohlo dôjsť iba v prípade pozemkov nachádzajúcich sa vo vojenských obvodoch. V danom prípade

nebolo sporné, že žalované nehnuteľnosti sa vo vojenských obvodoch nenachádzali. Posudzovanie
splnenia ďalších podmienok vyžadovaných pre prechod majetku štátu do majetku mesta považoval
potom súd prvej inštancie za bezvýznamné, pretože podmienky v zmysle citovaného ustanovenia
museli byť splnené kumulatívne, t. j. všetky naraz. Žalobca v konaní argumentoval tým, že žalované
nehnuteľnosti nadobudol skôr (už) na základe ustanovenia § 16 zákona o majetku obcí, v znení jeho
novely č. 245/1994 Z. z. účinnej od 1. novembra 1994. Namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie pri

rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 16 ods. 1, 2 citovaného zákona v znení jeho novely č. 147/1995
Z. z. účinnej od 20. júla 1995, závažným spôsobom porušil zákaz spätnej retroaktivity právnych noriem.
Súd prvej inštancie s touto argumentáciou žalobcu nesúhlasil poukazujúc na závery nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 3/2000 zo dňa 24. apríla 2001, v zmysle ktorých zákonodarca
môže v odôvodnených prípadoch uplatniť aj spätnú účinnosť právnej úpravy na už existujúce právne
vzťahy. Uviedol, že v prípade zákona o majetku obcí pri schvaľovaní pôvodného znenia ustanovenia

§ 16 podľa zákona č. 245/1994 Z. z. si zákonodarca neuvedomil všetky dôsledky, ktoré táto právna
úprava prinesie. Na základe krátkych skúseností z uplatňovania tejto novely reštitučné nároky upravilprecíznejšie a jasnejšie, a to zákonom č. 147/1995 Z. z. Podľa tejto novely právo na vrátenie majetku
pôvodnému vlastníkovi sa vzťahuje len na pozemky, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch a
prešli z vlastníctva Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do vlastníctva Slovenskej republiky dňa

1. januára 1993 na základe ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, čo však nebol prípad súdenej veci. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal i na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol v Zbierke zákonov zverejnený pod č. 130/1996
Z. z., v ktorom sa konštatovalo, že nové znenie § 16 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí v znení jeho
novely č. 147/1995 Z. z. nie je protiústavné, čo podľa názoru súdu prvej inštancie automaticky zároveň

znamenalo, že protiústavné nie je ani jeho retroaktívne pôsobenie. Z týchto dôvodov žalobu zamietol.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. augusta 2017, č. k. 7Co/290/2016-1636
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Uviedol, že zmeny vo vlastníckych a užívacích vzťahoch, ktoré si vyžiadala
zmenenápoliticko-sociálnasituáciaporoku1989,vyústilidoprijatiazákonaomajetkuobcí.Jehoúčelom
bolo ustanoviť, ktoré z vecí z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť

majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Tento
zákon nadobudol účinnosť dňom 1. mája 1991 a zaraďuje sa medzi tzv. reštitučné zákony. Ako každý
reštitučný zákon upravuje podmienky obnovenia vlastníckeho práva, rešpektujúc pritom nielen právo
oprávnenýchosôb,aleivlastníckeprávopovinnýchosôbchránenéčlánkom20ods.1ÚstavySlovenskej
republiky. Ani reštitučné zákony nemôžu svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené medze, ktoré

sa s určitým cieľom upravujú a v rámci ktorých sa môže pohybovať zákonom určený rozsah a spôsob
postupu štátnych orgánov. Pôvodné znenie zákona o majetku obcí v § 2 pozitívne vymedzovalo majetok,
ktorý prechádza do vlastníctva obcí. Do vlastníctva obce prešli z majetku Slovenskej republiky veci
(okrem hnuteľných patriacich orgánu miestnej štátnej správy), ku ktorým patrilo právo hospodárenia
národným výborom, na území ktorých sa nachádzali. Jeho novelou zákonom č. 306/1992 Zb. bol

upravený prechod do vlastníctva obce aj poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej pôdy (t. j. aj pôdy
lesnej), ktorá bola vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádzala k účinnosti tohto
zákona v majetku Slovenskej republiky (§ 15a ods. 1 zákona o majetku obcí v znení novely č. 306/1992
Zb.). Ďalšou novelou, a to zákonom č. 245/1995 Z. z., sa upravili ďalšie podmienky úpravy vlastníckych
vzťahov štátu a obcí, ktoré boli v období od 25. júna 1992 do 1. januára 1993 majetkom Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky a podľa dovtedajšej právnej úpravy ich nebolo možné previesť z
majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obcí. Podľa § 16 zákona o majetku obcí v znení novely
č. 245/1994 Z. z. ustanovenia tohto zákona o prechode vlastníctva na obce sa s účinnosťou od 1.
novembra 1994 použijú aj vo vzťahu k tomu majetku, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala
v období od účinnosti zákona do 2. januára 1993. Týmto zákonom sa tak reflektovalo na skutočnosť,

že vznikla samostatná Slovenská republika, na ktorú na základe ústavných zákonov o rozdelení Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a vzniku Slovenskej republiky prešlo vlastníctvo časti bývalého
„federálneho“ majetku. Následne, zákonom č. 147/1995 Z. z. bol dovtedajší § 16 zákona o majetku
obcí v znení predchádzajúcej novely zákona č. 245/1994 Z. z. zmenený tak, že podľa § 16 ods. 1
vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994, je aj majetok podľa ods. 2, ktorého vlastníkom sa

Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného predpisu (poznámka pod čiarou k odkazu
34) ústavný zákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a
jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku, ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky). Podľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia majetkom,
na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31.

decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994. V danej veci z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Slovenskej republiky na základe
ústavných zákonov po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a delení majetku Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky z majetku, ktorý bol dovtedy vedený vo vlastníctve Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky. Tiež bolo nepochybné, že ide o pozemky, ktoré sa nenachádzajú

vo vojenskom obvode. V prípade doslovného výkladu ustanovenia § 16 zákona o majetku obcí v
znení novely č. 245/1994 Z. z. (účinnej od 1. novembra 1994) by bolo možné dospieť k záveru, že
reštitúcia podľa tohto zákona sa vzťahuje na majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorým sa
táto stala pred účinnosťou pôvodného zákona o majetku obcí, t. j. pred 1. májom 1991 a zároveň aj v
období od účinnosti tohto zákona do 2. januára 1993. Uvedená novela zákona nešpecifikovala, ktorý

konkrétny „federálny“ majetok, ktorý prešiel do vlastníctva Slovenskej republiky, sa stáva vlastníctvom
obce. Dôraz však kládla na potreby obrany štátu a ukladala povinnosti oprávneným osobám a obci, ktorá
takýto majetok nadobudla, udržiavať a užívať majetok tak, aby boli splnené podmienky nevyhnutné pre
potreby obrany štátu. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 147/1995 Z. z. dôvodom pre prípravu tohtozákona bola skutočnosť, že predchádzajúci zákon č. 245/1994 Z. z. mal vážne legislatívne chyby, ktoré
nezodpovedali ex lege dôvodovej správe k tomuto zákonu. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 20. júla
1995, avšak retroaktívne upravil vlastníctvo obcí k 1. novembru 1994 tak, že na obce prešiel aj majetok,

ktorého vlastníkom sa stala Slovenská republika na základe ústavných zákonov o rozdelení Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky k 1. januáru 1993, pričom konkretizoval tento majetok ako pozemky
vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a vo vlastníctve Slovenskej
republiky k 31. októbru 1994. Vychádzajúc zo znenia týchto dvoch noviel zákona o majetku obcí, bolo
podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že neskoršia novela č. 147/1995 Z. z. upravuje nadobudnutie

vlastníctva už raz upravené zákonom č. 245/1994 Z. z., pretože obidva zákony sa vzťahujú na rovnaké
časové obdobie. Vzhľadom na obsah dôvodovej správy, ktorá charakterizuje zmysel tejto právnej normy,
odvolací súd vychádzal z tzv. teleologického výkladu a riadil sa jej zmyslom a cieľom, ktorý sledovala.
Tento právny predpis sa snažil odstrániť nedôslednosť a nepresnosť predchádzajúceho predpisu, ktorý
dostatočne dôsledne nerešpektoval moment nadobudnutia vlastníckeho práva Slovenskej republiky
podľa osobitných predpisov, neurčoval splnenie podmienky vlastníctva Slovenskej republiky k 1.

novembru 1994, neurčoval taxatívne, na ktorý majetok sa tento prechod ex lege na obce vzťahoval.
Žalobca v konaní zdôrazňoval nemožnosť retroaktívneho pôsobenia zákona č. 147/1995 Z. z. na
právne vzťahy, ktoré boli upravené v zmysle predchádzajúcej novely zákona o vlastníctve obcí zákonom
č. 245/1994 Z. z., na základe ktorej sa zo zákona stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Podľa
odvolacieho súdu, bolo možné žalobcovi prisvedčiť, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí

zákaz retroaktivity, avšak výslovne iba pre oblasť trestného práva hmotného, neplatí všeobecne pre celý
právny poriadok. Zákaz retroaktivity je všeobecne adresovaný zákonodarcovi. Súd je povinný vychádzať
pri rozhodovaní zo zákona a tento aplikovať. Môže, ak má za to, že určitý právny predpis je v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky, prerušiť konanie a podať návrh na preskúmanie súladnosti takéhoto
právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky priamo Ústavný súd Slovenskej republiky. V súdenej

veci však súlad ustanovenia § 16 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995 Z. z.
bol už takémuto prieskumu ústavnosti podrobený a Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález sp.
zn. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47, pod
č. 130/1996. V tomto Náleze rozhodol, že „1. ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 Zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o majetku obcí v

znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s č. 12 ods. 1, č. 13 ods. 4 a č. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, 2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel“. Z odôvodnenia nálezu vyplynulo, že ústavnému súdu
bol predložený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, predmetom ktorého
bola požiadavka vyslovenia nesúladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z.
s Ústavou Slovenskej republiky. V návrhu poslanci namietali, že zákon nespĺňa ústavné požiadavky

vyvlastňovacieho zákona, na ktorý odkazuje čl. 20 ods. 4 ústavy a § 128 Občianskeho zákonníka
a v rozpore so všeobecne uznávanou požiadavkou generality sa vzťahuje na určité vopred známe
jednotlivépozemky.Ďalejuviedli,žezákonnerešpektujenajmäpožiadavkuprávnejistoty,dôveryvprávo
a možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne fyzickým a právnickým osobám efektívnu ochranu ich
práv v súlade s platnou právnou úpravou, že im nebude brániť v realizácii oprávnených subjektívnych

práv. Ústavný súd sa následne zaoberal súladnosťou celého § 16 zákona č. 147/1995 Z. z. s Ústavou
Slovenskej republiky a v závere odôvodnenia svojho nálezu konštatoval, že vo vzťahu k § 16 ods. 1 a 2
nemožno vysloviť nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Práve naopak, tieto ustanovenia v porovnaní
s predchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky (subjekt,
objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku upravenému v § 16

ods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z. Odvolací súd, vychádzajúc z týchto záverov ústavného súdu, uskutočnil
výklad ustanovení § 16 ods. 1, 2 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995 Z. z., pričom uzavrel,
že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie bolo správne. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dovolanie a navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom potom považoval spätnú aplikáciu ustanovení § 16 ods. 1, 2 zákona o
majetkuobcívzneníjehonovelyvykonanejzákonomč.147/1995Z.z.naposudzovanýprípad,čímdošlo
k porušeniu zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov (k tzv. pravej retroaktivite). Obmedzujúce
zákony, ktoré so spätnou účinnosťou pôsobia na uzavreté skutkové stavy, sú nezlučiteľné s princípmiprávneho štátu. Uviedol, že pokiaľ podľa § 16 zákona o majetku obcí v znení jeho novely č. 245/1994
Z. z. sa reštitúcia od 1. novembra 1994 vzťahovala na pozemky (pri splnení zákonných podmienok)
bez rozdielu, či sa pozemky nachádzali vo vojenských obvodoch alebo sa nachádzali mimo vojenských

obvodov, tak zákonom č. 147/1995 Z. z. došlo k tomu, že so spätnou účinnosťou od 1. novembra 1994
sa reštitúcia vzťahuje už len na tie pozemky, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch a teda sa
už nevzťahuje na pozemky, ktoré sa vo vojenských obvodoch nenachádzajú. Inými slovami povedané,
reštitúcia, ku ktorej došlo ex lege podľa zákona o majetku obcí v znení zákona č. 245/1994 Z. z. pri tých
pozemkoch, ktoré sa nenachádzali vo vojenských obvodoch, sa so spätnou účinnosťou ustanovenia §

16 ods. 1, 2 zákona o majetku obcí v znení zákona č. 147/1995 Z. z. ex lege zrušila, anulovala, negovala.
Právna skutočnosť, ktorá bola určujúca pre nadobudnutie vlastníctva podľa zákona č. 245/1994 Z. z. sa
spätným pôsobením zákona č. 147/1995 Z. z. stala právne irelevantnou.
4. Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný
právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje
ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a

podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v
rozhodnutí je pre súd záväzný.
5. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

6. Podľa § 165 ods. 2 C. s. p., ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony; plynúce
procesné lehoty sa prerušujú. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.
7. Podľa § 193 veta prvá C. s. p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, že určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

8. Podľa § 438 ods. 1, 2 C. s. p., na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konanípredsúdomprvejinštancie,aktentozákonneustanovujeinak.Nadovolaciekonaniesanepoužijú
ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe.
9. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k
čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh

na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Súlad zákona s
ústavným zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonom (medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná), je
oprávnený posúdiť len Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd je preto povinný konanie prerušiť (§ 162
ods. 1 písm. b/ C. s. p.) a vec predložiť ústavnému súdu na rozhodnutie formou návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov, ktorý musí spĺňať náležitosti § 39 ods. 3, § 43 ods. 1 až 3 a
§ 75 písm. a/ až c/ zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o ústavnom súde"). V
rámci skúmania podmienok na postup podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je všeobecný súd
oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného

súdunejdeoprekročenieprávomoci(R53/1999).PodľajudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred
ústavným súdom je podmienená spojitosťou s konaním pred všeobecným súdom vyjadrenou tak, že
podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu v zmysle § 74 písm. d/ zákona
o ústavnom súde, pričom v rámci tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upraveného postupu je

podľa úsudku všeobecného súdu potrebné vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého
nesúlad mieni všeobecný súd uplatniť pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného
súdu v zmysle § 74 písm. d/ zákona o ústavnom súde preto ústavný súd chápe ako postup, v ktorom
všeobecný súd po začatí konania smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je
požadované v návrhu na začatie konania. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého nesúlad mieni všeobecný súd uplatniť v návrhu na
začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti
poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky (PL. ÚS 7/04, PL. ÚS
28/05, PL. ÚS 12/2012, PL. ÚS 3/2014). Ak teda všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis,
ktorý by mal v konkrétnej prerokúvanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej

právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu,
ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť, že
všeobecný súd daný právny predpis nebude pri rozhodovaní veci aplikovať.10. Dovolací súd je súčasne toho názoru, že je oprávnený postupovať podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.
s. p. v spojení s § 438 ods. 1 C. s. p., keď podľa neho niet žiadnej zákonnej prekážky, pre ktorú by sa s
návrhomnavyslovenienesúladuprávnehopredpisusÚstavouSlovenskejrepublikynemoholnaústavný

súd obrátiť i súd dovolací, ktorý pred rozhodnutím o dovolaní (hoci toto smeruje proti právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu) dospeje k záveru, že ustanovenia právneho predpisu, ktoré má pri
svojom rozhodovaní použiť nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
11. V konaní pred dovolacím súdom zostalo rozhodujúcim právne posúdenie, či súdy nižších inštancií

vec správne právne posúdili, keď na nimi zistený skutkový stav aplikovali zákon o majetku obcí, v
znení jeho novely č. 147/1995 Z. z. účinnej od 20. júla 1995, ktorá prechod majetku štátu na obce so
spätným účinkom „obmedzila“ len vo vzťahu k pozemkom, nachádzajúcim sa vo vojenských obvodoch.
Pri aplikácii citovaného zákona potom vyvstala právna otázka, či novelizované ustanovenie § 16 ods. 2
zákona o majetku obcí - v časti vymedzenia druhu pozemkov, ktorých sa prechod vlastníckeho práva zo
štátu na obce vzťahuje - t. j. ich vymedzenie ako „pozemky vo vojenských obvodoch“ (vykonané novelou

č. 147/1995 Z. z.) zavádza/nezavádza priamu retroaktivitu právnej normy na vzťahy vzniknuté do jej
prijatia. Dovolací súd predbežne dospel k záveru, že ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o majetku obcí v
časti slovného spojenia „vo vojenských obvodoch“ (zavedeného jeho novelou č. 147/1995 Z. z.) spätne
dopadá i na právne vzťahy dovtedy vzniknuté (pôsobí retroaktívne), a v konečnom dôsledku „de facto“
odníma vlastnícke právo obciam k majetku, ktorý tieto dovtedy ex lege nadobudli na základe zákona o

majetku obcí v znení jeho novely č. 245/1994 Z. z. V dôsledku uvedeného je i podľa názoru dovolacieho
súdu ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o majetku obcí v znení jeho novely č. 147/1995 Z. z. v tejto časti
v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. Nakoľko dovolací súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a toto konanie prerušil na čas do
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995
Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom 12 ods. 1,

článkom20ods.1,4ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajsčlánkom1DodatkovéhoprotokolukDohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, bude tunajší súd pokračovať v tomto konaní
aj bez návrhu na pokračovanie v konaní.
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.