Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118210459
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118210459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne Bc. Q. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom H., XXX XX V., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému V. O.., so sídlom P. K., XXX XX O., právne zastúpený Advokátska
kancelária Antol, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 546/14, 902 01 Pezinok, o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 771,43 Eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 29Csp/25/2018-37 zo dňa 25. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

II. Vo zvyšnej časti rozsudok zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX z XX.X.XXXX, v
Obchodných podmienkach, v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod
5.6.,vznení:„PlatbyodKlientasavočipohľadávkeBankyzapočítavajúbezohľadunato,naakézáväzky
bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2) úrok z omeškania

(3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Vo vzťahu k výroku I. priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

IV. Vo vzťahu k výroku II. priznáva žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 21.06.2011, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, 3, § 107 ods.
1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl. 2 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako fyzická osoba - spotrebiteľ uzatvorila so žalovaným dňa
26.06.2011 zmluvu o poskytnutí úveru (P. pôžička - šikovná rezerva) č. XXXXXXXXXX, predmetomktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Eur. Žalobkyňa v prospech žalovaného poukázala úhrady
titulom splátok úveru vo výške 2.771,43 Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že predmetná zmluva
neobsahuje v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. neuvedenie druhu spotrebiteľského
úveru, pretože v čl. 3 bod 1 žalovaný uviedol druh spotrebiteľského úveru, ktorý označil ako Dostupná
pôžička - šikovná rezerva. Súčasne sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne o absencii obligatórnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o

neuvedení doby trvania zmluvy, pretože z obsahu zmluvy vyplýva, že dlžník bol povinný poskytnutý úver
splácať v pravidelných 70 mesačných splátkach vždy k 10. dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky dňa
10.07.2011 a konečnou dobou splatnosti dňa 10.04.2017. Takto vymedzené obdobie trvania záväzku
dlžníka je zároveň dobou trvania zmluvy, a to aj v spojení s bodom 6.1 obchodných podmienok. Za jeden
z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o RPMN, pretože tento zohľadňuje všetky náklady,
ktoré musí spotrebiteľ uhradiť. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve chýba povinný

údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov
použitých na výpočet RPMN, a preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej
sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že predmetná zmluva neobsahuje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. špecifikáciu splátok, a to s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/2015 zo záverov, ktorého vyplýva, že zmluva o úvere na dobu určitú nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny,
pričom uvedený záver vyplynul aj z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, sp. zn. 4Cdo/211/2017
a sp. zn. 3Cdo/56/2018. S poukazom na uvedené závery dospel k záveru, že žalobkyni vzniklo právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu realizovaných úhrad splátok úveru, ktoré boli
vo výške 2.771,43 Eur a poskytnutých úverových prostriedkov vo výške 2.000,- Eur, teda má nárok na

vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 771,43 Eur.

5. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že podľa názoru súdu v posudzovanom prípade je
rozhodujúcou otázkou kedy začala plynúť subjektívna 2-ročná premlčacia lehota. Uviedol, že v danom
prípade pri posudzovaní vedomostí žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech

koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo
dňa (dní), kedy splatila žalovanému úver, z ktorého požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia
pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či skutočne vedela
o prípadnej bezúročnosti a bez poplatkovosti predmetného úveru a o tom, že sa bezdôvodne žalovaný
obohacuje. V danom prípade sa žalobkyňa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia

dozvedela najneskôr 16.09.2013, kedy zaplatila žalovanému poslednú splátku úveru, a preto vzhľadom
na dátum podanej žaloby dňa 15.09.2018 bol premlčaný nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Avšak vzhľadom na väčšinovú rozhodovaciu prax senátov KS v Prešove súd prvej inštancie
vychádzal z právneho záveru o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby oboznámením právneho
posúdenia zo strany Združenia na ochranu občana spotrebiteľa Z. dňa 31.08.2018. Vo vzťahu k

objektívnej premlčacej dobe uviedol, že žalobkyňa poslednú splátku úveru realizovala v prospech
žalovaného dňa 16.09.2013, pričom s poukazom na dátum podanej žaloby dospel k záveru, že nárok
žalobkyne bol uplatnený po uplynutí 3-ročnej objektívnej lehoty. V predmetnej veci vylúčil aplikáciu 10-
ročnej objektívnej lehoty pre úmyselné bezdôvodné obohatenie s poukazom na uznesenie NS SR, sp.
zn. 1Cdo/237/2017 zo dňa 18.10.2018. S poukazom na uvedené preto nárok žalobkyne na vydanie

bezdôvodného obohatenia s poukazom na uplynutie objektívnej premlčacej doby zamietol.

6. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uviedol, že má za to, že táto nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná, je hrubo nevyvážená, pretože nerešpektuje nepochybný a oprávnený
ekonomický záujem spotrebiteľa na tom, aby najskôr splatil istinu úveru, ktorá je základom pre úročenie

pohľadávky, ale pripúšťa v tak závažnej otázke, akou je rozhodnutie o účele platby spotrebiteľa ľubovôľu
dodávateľa, teda jeho svojvoľné rozhodnutie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o
výške samotnej istiny pohľadávky. Vzťah sa tak v tejto otázke stáva pre spotrebiteľa netransparentným
a konanie dodávateľa nepredvídateľným. V prípade nezaplatenia splátok úveru môže veriteľ od zmluvy
odstúpiť, prípadne úver predčasne zosplatniť, a tak udržiavať základ pre narastanie úrokov z omeškania

zo stále nezaplatenej istiny splátky.

7. O trovách konania rozhodol tak, že vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu súd prvej inštancie
priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému voči úspešnej žalobkyni a vo vzťahu ourčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky priznal nárok na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni
voči neúspešnému žalovanému.

8. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výroku II. a IV.. Odvolanie
podala z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia. Uviedla, že
nie je jasné, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že uznesenie NS SR vylučuje aplikáciu 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby, pretože zo žiadneho uznesenia totiž ani priamo a ani nepriamo
záver o vylúčení 10-ročnej objektívnej premlčacej doby nevyplýva. Takéto závery sa v citovanom

uznesení Najvyššieho súdu vôbec nenachádzajú, naopak, vyplývajú z neho usmernenia, čo je potrebné
dokázať, aby o úmyselné bezdôvodné obohatenie išlo. Uviedla, že ak Najvyšší súd konštatuje, že na
preukázanie úmyslu obchodníka nestačia samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení,
tak práve v intenciách záverov tohto uznesenia je samotným konaním žalovaného dokázaný priamy
úmysel bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť , a to jeho konaním po uzatvorení vadnej zmluvy, prijatím
každej splátky po tom, čo vrátila reálne jej poskytnutú sumu. Poukázala na to, že podstata desaťročnej

premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu o ktorej
vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa
pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy tento úmysel priamo nemusel mať. Je vylúčené,
aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby
nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu pri neplatných úveroch alebo nad istinu úveru pri bezúročných

a bezpoplatkových úveroch. Uviedla, že ďalším dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa obohatiť
je prijímanie platieb od spotrebiteľa po splatení poskytnutej sumy v dobe, keď už veriteľovi je známa
judikatúra bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen
týkajúca sa iných podnikateľských subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach v
ktorých bol sám stranou takéhoto konania. Z uvedeného dôvodu preto nemôžu byť žiadne rozumné

pochybnostiotom,žežalovanýsanajejúkorobohatilúmyselneapretonaposúdeniepremlčanianároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu.
Vo vzťahu k plynutiam subjektívnych premlčacích lehôt poukázala na odôvodnenie bodu 13. uznesenia
NS SR, sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 a tiež dala do pozornosti uznesenie Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 430/2018 z 05.12.2018 o odmietnutí sťažnosti banky, pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výroku I. a III.. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej

len „C.s.p.“). Pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR, č.k. IV. ÚS 55/2011-99 zo dňa 24.02.2011, v zmysle ktorého nie každá zmluvná podmienka,
ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Uviedol,
že v danej veci bol zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným ukončený a žalobkyňa uhradila dňa
19.08.2010 celú istinu úveru, čím došlo tak k skončeniu záväzkového vzťahu plnením zo strany dlžníka.

To znamená, že za daného stavu veci už žalobkyni reálne nemôže ísť o docielenie skutočnej rovnosti
medzi stranami zmluvného vzťahu, resp. opačne, že by táto zmluvná podmienka v tomto čase vytvárala
značnú nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach. Mal za to, že ide iba o formulárovú žalobu, kde
takéto požadované rozhodnutie súdu pre strany sporu z hľadiska ich reálneho života a už vôbec nie
pre úpravu ich záväzkového vzťahu je zbytočné, nedôvodné. Opätovne vzniesol námietku premlčania

nároku žalobkyne. Uviedol, že zo zmluvy nevyplývajú pre žalobkyňu a žalovaného akékoľvek práva
a povinnosti a preto je určenie neprijateľnosti akejkoľvek zmluvnej podmienky právne bezvýznamné a
tiež, že podľa aktuálnej právnej úpravy je rozhodnutím v individuálnom spore spotrebiteľa a zaväzuje
výlučne žalobcu a žalovaného a nie akékoľvek iné subjekty. Taktiež namietal, že ust. § 53a Občianskeho
zákonníka nie je možné aplikovať vzhľadom na zmeny v súvislosti so zavedením nového procesného

kódexu, vzhľadom na skutočnosť, že podľa právnej teórie je toto ustanovenie potrebné aplikovať na
výsledkyabstraktnejkontrolyvspotrebiteľskýchsporoch.PrimeranepoukázalajnauznesenieKrajského
súdu v Nitre, sp .zn. 7Co/1017/2015 zo dňa 29.02.2016. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v časti
výroku I. a III. zrušil a návrh žalobkyne zamietol alebo vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania k rukám právneho zástupcu žalovaného.

10. Žalobkyňa a ani žalovaný sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je dôvodné a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením,
teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. Žalovaný namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore
odvolacím súdom zistená nebola.

15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Po preskúmaní spisu

odvolací súd dospel k záveru, že táto odvolacia námietka bola naplnená jednak vo vzťahu k posúdeniu
absencie zákonných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy a jednak aj vo vzťahu k posúdeniu uplynutia
premlčacej doby.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd

má za to, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to vo vzťahu k posúdeniu uplynutia objektívnej
premlčacej doby.17. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení

dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej

zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

18. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten, cit.: ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované nato,

aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“)

19. Vo vzťahu k vyhláseniu neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku I. napadnutého rozsudku,
t.j. o spôsobe započítania platieb žalobkyne odvolací súd uvádza, že postup žalovaného ohľadom
započítania úhrad (s poukazom na ustanovenia úverových zmluvných podmienok) zo strany žalovaného

najprv na poplatky a úroky je potrebné považovať za postup v rozpore so zákonom, právom EÚ a teda,
že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd na tomto mieste dodáva, že žalovaný ani v tomto
prípade nepreukázal podľa čoho a ako postupoval pri započítavaní úhrad žalobkyne. Úverové zmluvné
podmienky, ktoré by takýto postup žalovaného stanovovali, žalobkyňou podpísané neboli a určite
neboli individuálne dojednané. Podľa ust. Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné

ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, čo bolo aj v danom prípade. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané a podľa ust. Občianskeho zákonníka sa považujú za neplatné. Vzhľadom na uvedené, preto
súd prvej inštancie správne dospel k záveru o neprijateľnosti takto koncipovanej zmluvnej podmienky

upravenej v obchodných podmienkach.

20. K námietke žalovaného, že vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v inom spotrebiteľskom
spore nie je záväzný aj pre dodávateľa v inom spotrebiteľskom spore s k nemožnosti aplikovania §
53a Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že spotrebiteľ má právo, aby súd určil neprijateľnosť

podmienky v jeho konkrétnej veci s cieľom dosiahnuť právnu istotu. Ustanovenie § 53a Občianskeho
zákonníka v tomto smere nepredstavuje prekážku určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
individuálnej veci spotrebiteľa, ktorá už bola určená ako neprijateľná v individuálnom spore iného
spotrebiteľa. Z tohto samotného zákonného ustanovenia vyplýva priamo právny záujem žalobcu
ako spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v

postavení účastníkov zmluvy. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované
existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj
k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná
podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to,
kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, t.j. či tak činí pred vstupom do

zmluvného vzťahu s dodávateľom, počas jeho trvania, alebo až po zániku zmluvného vzťahu. Danosť
právneho záujmu na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami nie je časovo limitovaná. Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho
dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porov. spojenie
prípady C-154/15, C-307/15, C-308/15). Odvolací súd záverom ešte zdôrazňuje, že v prípade, ak by súd

prvej inštancie neskúmal prijateľnosť, či neprijateľnosť zmluvnej podmienky tak, ako bolo stanovené v
žalobe, došlo by k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.

21. Na základe vyššie uvedených skutočností má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie sa správne
zaoberal otázkou ne/prijateľnosti v žalobe označenej zmluvnej podmienky, a túto správne vyhlásil za

neprijateľnú. V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že k obdobnému záveru dospeli súdy aj v iných
prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/61/2019).22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok v napadnutom
výroku I. ako vecne správny potvrdil.

23. Vovzťahukpremlčaniuodvolacísúdpoukazujenato,žeoprávnenáosobasamôžedomáhaťsvojho
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci plynutia tak objektívnej ako aj subjektívnej
premlčacej doby. V prípade ak dôjde k uplynutiu jednej z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa
svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo k jeho premlčaniu. V predmetnom prípade súd
prvej inštancie správne aplikoval na tento prípad dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorú napokon

správne v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka počítal od doby, kedy sa žalobkyňa dozvedela
o bezdôvodnom obohatení od združenia na ochranu spotrebiteľa, teda od 31.08.2018. Keďže žaloba
bola podaná na súd dňa 17.09.2018, súd prvej inštancie uzavrel napokon správne, že táto bola podaná
v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby.

24. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník

tak v § 107 ods. 2 rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to,
ktorá z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané
bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom
obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje
podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať

z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v Trestnom
zákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že
svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide
vtedy,akten,ktosanaúkorinéhoobohatil,vedel,žesvojímkonanímobohatenie,ktorémunepatrí,môže
získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim

znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.

25. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd
poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19

zodňa07.10.2019,kdeEurópskakomisiauviedla,žečl.6ods.1ačl.7ods.1SmerniceRady93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity
vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje
svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť

dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

26. Odvolací súd stotožňuje so závermi písomných pripomienok Európskej komisie a má za to, že na
uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Je potrebné uviesť, že
žalovaný minimálne vedel, že nedodržanie zákonných podmienok pri uzatváraní zmlúv môže mať za

následok nepriznanie určitých súm, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou
uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Z uvedeného dôvodu tak možno dospieť k záveru, že
žaloba bola v predmetnom prípade podaná aj v rámci objektívnej premlčacej doby.

27. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné vyjadriť sa ešte ku skutočnosti, že súd prvej
inštancie pred tým, ako žalobu zamietol z dôvodu uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby dospel
k záveru, že v uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve absentuje údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, a to predpoklady použité na výpočet RPMN. Z

obsahu napadnutého odvolania nijako nevyplýva špecifikácia ktoré konkrétne predpoklady pre výpočet
RPMN v zmluve absentujú. Z prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnomvčaseuzatvoreniaúverovejzmluvyvyplýva,žepredpokladyzktorýchjepotrebnévychádzaťpri
výpočte RPMN sú: výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky,
úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Súd prvej inštancie

však vôbec neuviedol, ktorý z uvedených údajov absentuje a v prípade, ak by aj dospel k tomu, že
žaloba bola podaná v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby, zaťažil by svoje
rozhodnutie nepreskúmateľnosťou.28. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku II. a v súvisiacich výrokoch III. a IV. o trovách konania a postupom podľa
§ 391 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - opätovne posúdiť podanie žaloby vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby, preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či táto spĺňa zákonmi predpísané náležitosti a v
dôsledku uvedeného opätovne posúdiť, či na strane žalovaného došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému

obohateniu, prípadne rozhodnúť o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vrátiť - následne
vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2
C.s.p. aj náležite odôvodniť.

30. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).