Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 1, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118012064
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118012064.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy

Pirkovskej a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.04.2020 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného K. P. z r u š u
j e v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/116/2018 zo dňa 18.12.2019 výrok o treste u tohto
obžalovaného.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému K. P., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F. XXX,
okr. J., t. č. vo väzbe od XX.XX.XXXX

u k l a d á

podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. d), l), § 37 písm. h), m), § 41 ods. 1 Tr.
zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon trestu odňatia slobody
z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného G. P. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 6T/116/2018 zo dňa 18.12.2019.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/116/2018 zo dňa 18.12.2019 bol obžalovaný K. P.
uznaný vinným zo spolupáchateľstva zločinu ublíženia na zdraví podľa § 20 k § 155 ods. 1 Tr. zákona v
jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona a z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na tom
skutkovom základe, že

- spolusobž.G.P.,ods.V.J.aods.ml.U.D.včaseokolo02.30hod.dňa5.5.2018vPrešovenaHlavnej
62 na chodníku spoločne, bezdôvodne fyzicky napadli po chodníku prechádzajúcich H.. H. E. a jeho
brata H. E., a to tak, že ich päsťami opakovane udreli do hlavy v dôsledku čoho obaja poškodení spadlina zem, kde ďalej pokračovali v útoku, pričom ich opakovane udierali päsťami a kopali nohami do hlavy
a do rôznych častí tela, následkom čoho H.. H. E. podľa znaleckého posudku utrpel zlomeniu tela sánky
vpravo s minimálnym posunom úlomkov s poškodením pravého dolného zubného nervu, zlomeninu uhla

sánky vľavo s minimálnym posunom úlomkov, ktoré si vyžiadali dobu liečenia 6 až 8 týždňov a H. E.
utrpel podľa znaleckého posudku mnohopočetné pomliaždenie hlavy, pomliaždenie pravej podočnicovej
oblasti, pomliaždenie ľavej strany hrudníka a pomliaždenie chrbta pravého chodidla, ktoré si vyžiadali
dobu liečenia 10 až 14 dní; následne V. J. a ml. U. D. odišli z miesta činu, kde ostali K. P., G. P., U. O.,
C. H. a A. H., pričom K. P. a G. P. sa po napadnutí vrátili k H.. H. E. a H. E., ktorí v tom čase ležali na

chodníku a opakovane ich viackrát udreli päsťami a kopancami do rôznych častí tela, pričom následne
K. P. pristúpil k ležiacemu H. E. a snažil sa vybrať z ľavého vonkajšieho vrecka bundy ležiaceho H.
E. peňaženku, v ktorej sa v tom čase nachádzalo minimálne 150,- Eur a keď sa mu to nedarilo, tak
vrecko rukami a zubami roztrhal a peňaženku zobral, následne K. P., G. P., U. O., C. H. a A. H. s touto
peňaženkou odišli po Hlavnej ulici smerom k autobusovej stanici v Prešove, kde si K. P., G. P., U. O. a
C. H. rozdelili medzi sebou peniaze, ktoré našli v peňaženke H. E. a tieto použili na svoju potrebu,

a obž. G.. P. bol uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v
jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a prečinom podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) Tr. zákona,
na tom skutkovom základe, že

- spolu s ods. V. J., obž. K. P. a ods. ml. U. D. v čase okolo 02.30 hod. dňa 5.5.2018 v Prešove na
Hlavnej 62 na chodníku spoločne, bezdôvodne fyzicky napadli po chodníku prechádzajúcich H.. H. E.
a jeho brata H. E. a to tak, že ich päsťami opakovane udreli do hlavy v dôsledku čoho obaja poškodení
spadli na zem, kde ďalej pokračovali v útoku, pričom ich opakovane udierali päsťami a kopali nohami

do hlavy a do rôznych častí tela, kde obžalovaní K. P., G. P. a ml. E.G. spôsobili poškodenému H..
H. E. zlomeninu tela sánky vpravo s minimálnym posunom úlomkov s poškodením pravého dolného
zubného nervu, zlomeninu uhla sánky vľavo s minimálnym posunom úlomkov, ktoré si vyžiadali dobu
liečenia 6 až 8 týždňov a obž. G. P., ods. V. J., obž. K. P. a ods. ml. U. D. spôsobili poškodenému H. E.
mnohopočetné pomliaždenie hlavy, pomliaždenie pravej podočnicovej oblasti, pomliaždenie ľavej strany

hrudníka a pomliaždenie chrbta pravého chodidla, ktoré si vyžiadali dobu liečenia 10 až 14 dní; následne
ods. V. J. a ods. ml. U. D. odišli z miesta činu, kde ostali obž. K. P., obž. G. P., ods. U. O., ods. C. H. a
A. H., pričom obž. K. P. a obž. G. P. sa po napadnutí vrátili k H.. H. E. a H. E., ktorí v tom čase ležali na
chodníku a opakovane ich viackrát udreli päsťami a kopancami do rôznych častí tela, pričom následne
obž. K. P. pristúpil k ležiacemu H. E. a snažil sa vybrať z ľavého vonkajšieho vrecka bundy ležiaceho

H. E. peňaženku, v ktorej sa v tom čase nachádzalo minimálne 150,- Eur a keď sa mu to nedarilo, tak
vrecko rukami a zubami roztrhal a peňaženku zobral, následne obž. K. P., obž. G. P., ods. U. O., ods.
C. H. a A. H. s touto peňaženkou odišli po Hlavnej ulici smerom k autobusovej stanici v Prešove, kde
si obž. K. P., obž. G. P., ods. U. O. a ods. C. H. rozdelili medzi sebou peniaze, ktoré našli v peňaženke
H. E. a tieto použili na svoju potrebu,

za čo im bol uložený

obžalovanému K. P. podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2,
§ 36 písm. d/, l/, § 37 písm. h/, m/, § 41 ods. 1 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pre výkon

ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, a

obžalovanému G. P. podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 5,
§ 37 písm. h/, m/, § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon

ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodený H. E. bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný
na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný K. P. dňa 27.12.2019 a obžalovaný G. P. ihneď po
jeho vyhlásení.Obžalovaný K. P. predložil dôvody odvolania prostredníctvom svojho obhajcu. V nich vyslovil, že sa s
rozhodnutím súdu nestotožňuje a poukazuje na to, že v prípravnom konaní vo svojej výpovedi priznal a
oľutoval spáchanie skutku. Urobil tak aj na hlavnom pojednávaní, keď vyhlásil, že je vinný zo spáchania

skutku. Dôkazy produkované v prípravnom konaní nasvedčovali, že skutok mal spáchať, ako aj konanie,
ktoré zahŕňalo fyzický atak voči pošk. H.. E., ktorému mala byť spôsobená ujma na zdraví kvalifikovaná
ako ťažká ujma na zdraví, avšak dôkazy produkované na hlavnom pojednávaní nedávali dostatočný
podklad na možné jednoznačné konštatovanie jeho viny z fyzického ataku na pošk. H.. E., a čo viac,
jeho konanie v tomto smere negujú. Inými slovami, na hlavnom pojednávaní v rámci vykonávania

dôkazov došlo k tak závažnej zmene dôkaznej situácie, ktorá jednoznačne nesvedčí v jeho násilné
konanie voči poškodenému H.. E., a teda nesvedčí v jeho podiel na vzniku zranení (kvalifikovaných
ako „ťažkých“), a teda nesvedčí v jednoznačné a bezpochybné možné konštatovanie jeho viny za toto
konanie. V rámci vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní bolo jednoznačne preukázané, že sa
síce zapojil do bitky, ale bil sa iba s poškodeným H. E. (teda poškodeným, ktorému bola spôsobená
ťažká ujma na zdraví). Tieto skutočnosti preukazujú práve výpovede obžalovanej U. O. a C. H., ktoré

vo svojich výpovediach pred súdom jasne, zrozumiteľne a s logickou následnosťou popísali okolnosti
spáchania skutku s tým, že zhodne uviedli, že on osobne poškodeného H.. E. fyzicky neatakoval.
Menované náležite vysvetlili rozpory vo svojich výpovediach z prípravného konania. Preto je zrejmé, že
výpovede urobené pred súdom a teda popis skutku učinený v ich výpovediach pred súdom je pravdivý
a obžalované pred súdom popísali priebeh incidentu tak, ako sa skutočne stal. Rovnako poukázal aj na

výpoveď svedkyne A. O. urobenej pred súdom dňa 06.03.2019, ktorá jasne označila už odsúdeného
U. D. za osobu, ktorá zlomila kopancom poškodenému H.. E. sánku. Zo znaleckého posudku č. 9/2019
H.. J. R., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie stomatológia, ako aj z jeho výpovede
urobenej pred súdom dňa 18.12.2019 vyplýva, že zranenie H.. E. bolo spôsobené jedným úderom,
ktorý bol presný a takej intenzity, že spôsobil túto zlomeninu. Je teda evidentné, že zranenie H.. M.

E. bolo spôsobené odsúdeným U.. D.. Je potrebné opakovane tiež uviesť, že trestný čin spáchal vo
veku blízkom veku mladistvých a k spáchaniu skutkov sa priznal, ich spáchanie úprimne oľutoval, čo
napokon súd zohľadnil vo svojom rozhodnutí v podobe priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36
písm. d/, l/ Tr. zákona. Nestotožnil sa však s úvahami súdu pri ukladaní trestu, ktorými dospel k záveru o
zákonnosti nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Takto uložený trest, vzhľadom

na spôsob spáchania činu, následok, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, považuje za nezákonný a
nespravodlivý. Po citácii ustanovenia § 34 ods. 4, 5 Trestného zákona uviedol, že svojím prístupom v
rámci trestného konania dal dostatočnú záruku súdu, že práve toto konanie ako také malo dostatočný
vplyvnajehonápravuaviacsaprotiprávnehokonanianedopustí.Tedajehonápravumožnoočakávaťuž
v dôsledku prebiehajúceho procesu, ktorý mal náležitý výchovný vplyv na jeho správanie a uvedomenie

si, že vedenie takéhoto života je zlé a nebude viesť k ničomu inému, ako k tráveniu života v „base“.
Preto má za to, že rozhodnutie súdu je vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, ako aj na vykonané
dôkazy neprimerane prísne, nemajúce oporu v príslušných ust. Tr. zákona a teda nespravodlivé. Možno
teda jednoznačne uzavrieť, že jeho náprava bude účinne zabezpečená aj trestom pri dolnej hranici
trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného. Je zjavné, že len takto uložený trest pri posúdení

všetkých relevantných okolností pri ukladaní trestu, bude možné považovať za zákonný, adekvátny a
teda spravodlivý. Rešpektujúc uznesenie krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/38/2019 a vzhľadom na
vykonané znalecké dokazovanie navrhol, aby krajský súd zrušil výrok o treste a uložil mu úhrnný trest
odňatia slobody na dolnej hranici, resp. pod dolnou hranicou trestnej sadzby so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Písomné dôvody odvolania predložil aj obžalovaný G. P. prostredníctvom svojho obhajcu. Po
rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil, že napadnutým odsudzujúcim rozsudkom bola
porušená ústavná zásada prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v platnom
znení ako aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd - ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) v spojení
s ďalšou zásadou trestného konania, a to zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci. Podľa

zásady prezumpcie neviny každý, proti komu sa vedie trestné konanie (trestné stíhanie), sa považuje
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Prezumpcia neviny
znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený
nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny vyplývajú pravidlá pri dokazovaní
a to in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného); ak zostanú dôvodné pochybnosti o

skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v
prospechobžalovaného,čomuzodpovedajúdôvodyoslobodeniaspodobžaloby,najmädôvodyuvedené
v § 285 písm. a) a c) Tr. por., a obžalovanému musí byť vina preukázaná; obžalovaný nie je povinný
dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech; ak obžalovaný niektorúokolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti; rovnako
ak obžalovaný k svojmu tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie
je nepravdivé; odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné

pochybnosti o vine obžalovaného, a v prípade, ak vina obžalovaného nie je preukázaná, musí byť
obvinený oslobodený spod obžaloby podľa § 285 Tr. por.. Dodržanie ústavnej zásady prezumpcie
neviny je úzko previazané na zásadu náležitého zistenia skutkového stavu veci. Náležité zistenie
skutkového stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Zásada
náležitého zistenia skutkového stavu veci zahŕňa jednak zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti, v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, povinnosť orgánov činných v trestnom
konaní obstarávať dôkazy z úradnej povinnosti (označuje sa aj ako vyhľadávacia zásada), právo strán
obstarávať dôkazy, a tiež povinnosť orgánov činných v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
pristupovať k objasňovaniu okolností a vykonávaniu dôkazov svedčiacich proti obvinenému a okolností
a dôkazov svedčiacich v prospech obvineného. Z požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu
veci vyplýva, že orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité

zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo
rozhodnúť. Ak vykonané dôkazy v konaní pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny obžalovaného,
bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby (pri rešpektovaní zásady in dubio pro reo).
Z toho vyplýva, že dôvodné pochybnosti sa vzťahujú nielen na samo zistenie skutkového stavu, ale
aj na možnosť obstarania a vykonania ďalších dôkazov, ktoré by tento skutkový stav, resp. vykonané

dokazovanie zmenili. Dôvodnú pochybnosť Trestný poriadok nedefinuje. Podľa teoretických výkladov
treba ňou chápať takú pochybnosť, ktorá spôsobuje, že orgán, ktorý rozhoduje vo veci na základe
starostlivého a nestranného zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, by bol taký nerozhodný,
že by nemohol urobiť záver, že skutočnosť napĺňajúca znak trestného činu sa stala, t.j. nezískal
vnútorné presvedčenie o vine obvineného. V rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu

veci je postup orgánu činného v trestnom konaní, ktorý by v konaní nezohľadnil dôkaz v prospech
obžalovaného, ktorý je významný pre náležité zistenie skutkového stavu. Trestný poriadok ustanovuje,
že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé
rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona vyjadreným v ustanovení § 1 a jeho účelom, ktorým je
náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého

procesu. K tomu sa následne viaže úprava jedného z dôvodov zrušenia rozsudku odvolacím súdom,
keď podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku odvolací súd zruší rozsudok súdu prvého stupňa, ak
vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba
dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Konajúci súd pochybil, keď na základe ním zisteného
skutkového stavu ho uznal za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného

zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
spáchaných formou spolupáchateľstva. Pochybenie spočíva v tom, že z vykonaného dokazovania bez
ďalších pochybností bolo preukázané iba spáchanie prečinu výtržníctva a podielnictva, ale nebolo
jednoznačne preukázané, ktorý z obžalovaných, akým spôsobom, resp. dielom sa pričinil o vznik ujmy
na zdraví poškodených. Z vykonaného dokazovania má za to, že nebolo nepochybne preukázané ako

došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví poškodeného H. E.. Z celého prípravného konania, ako aj z
konania pred súdom nevyplývajú žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné jeho konanie
kvalifikovať ako spolupáchateľstvom dovolí si citovať - podľa ustálenej judikatúry a súdnej praxe sa
na prekvalifikovanie trestného činu spolupáchateľstvom podľa ust. § 20 Trestného zákona vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch základných podmienok a to spáchanie trestného činu spoločným konaním

a úmysel k tomu smerujúci. Z dôkazov zabezpečených v tomto konaní vyplýva, že aj keď obžalovaní
pôsobili protiprávnym konaním proti tomuto istému predmetu útoku, tak konali bez predchádzajúcej
dohody o budúcom spoločnom konaní s tým, že každý z nich konal z vlastného rozhodnutia, bez
úmyslu konať spoločne. Jeho konanie je treba chápať ako súbeh páchateľov, nie ako páchateľstvo,
kedy chýba jednotiaci úmysel spôsobiť ťažkú ujmu, z uvedeného dôvodu takýto následok mu nie je

možné pričítať. Má za to, že jeho konanie je možné kvalifikovať iba ako prečin výtržníctva. Zároveň
poukázal na tú skutočnosť, že aj keď znalec H.. R. mechanizmus vzniku poranenia poškodeného
popísal, žiaden z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní bez pochybností ho neusvedčuje zo
spôsobenia vážnej ujmy na zdraví poškodeného, ktorej dôsledkom bolo posúdenie jeho konania ako
zločinu ublíženia na zdraví. Z predloženého znaleckého posudku ako aj z výsluchu znalca H.. R. vyplýva,

že k vážnej ujme na zdraví poškodeného mohlo dôjsť aj na základe jedného úderu/kopu, ale aj na
základe viacerých. A práve táto skutočnosť je právne významná z dôvodu existencie odôvodnených
pochybností o tom, že práve jeho konaním malo dôjsť k vážnej ujme na zdraví poškodeného. V právnom
štáte je neprípustné použiť represívnu sankciu vo forme trestného postihu za nepreukázané konkrétnekonanie jednotlivca vo vzťahu k spôsobenému následku, v tomto prípade ujme na zdraví poškodeného.
Opakovane poukazuje na fakt, že je sporné, ktorým úderom, ktorej osoby došlo k vážnej ujme na zdraví
poškodeného, poukazuje na rozporné výpovede svedkov, obžalovaných a najmä na odsúdenie E. D.,

jedného zo spoluobžalovaných, ktorý bol vyčlenený na samostatné konanie a priznal sa k tomu, že
udieral a kopal poškodeného, pričom podľa výpovede svedkov, práve jeho údery a kopy mali spôsobiť
vážnu ujmu na zdraví poškodeného. Uvedené skutočnosti predstavujú dôvodné pochybnosti, že sa
skutok nestal tak, ako je uvedený v obžalobnom návrhu a najmä v odsudzujúcom rozsudku. Zásadný
rozpor bol vo výpovediach poškodených, svedkov a obžalovaných v tom, ako mal prebehnúť útok a

kto na ňom z obžalovaných ako a koľko participoval, a tento nebol dokazovaním odstránený, práve
naopak, predstavuje dôvodné pochybnosti, pre ktoré mal súd rozhodnúť v prospech obžalovaného,
čomu zodpovedajú dôvody oslobodenia spod obžaloby, najmä dôvody uvedené v § 285 písm. a) a c) Tr.
por. Obžalovanému vina (vo veci obvinenia za zločin a prečin ublíženia na zdraví) nebola preukázaná,
a odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o
vine obžalovaného, a v prípade, ak vina obžalovaného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený

spod obžaloby podľa § 285 Tr. por. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že ho spod obžaloby oslobodí zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v
jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a za prečin
výtržníctva a podielnictva mu uloží trest v rozsahu vykonanej väzby.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanými ako osobami na to oprávnenými,
krajskýsúd,nezistiacdôvodyzrušenianapadnutéhorozsudkupostupompodľa§316ods.3Tr.poriadku,
v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého
rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaniami nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil že odvolanie obžalovaného K. P. je čiastočne dôvodné a odvolanie
obžalovaného G. P. je neopodstatnené.

Odvolací súd v prvom rade preskúmaval správnosť procesného postupu konajúceho súdu, pretože
jeho nezákonnosť by spôsobila aj nezákonnosť napadnutého rozsudku. V prerokúvanej veci obaja

obžalovaní mali možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému mu obžalobou za vinu, z nich obž. K. P. pri
svojomvýsluchunahlavnompojednávanídňa23.01.2019pozákonnompoučenívyužilsvojeprávodané
mu procesným predpisom a podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku vyhlásil, že je vinným zo spáchania
skutku uvedeného v obžalobe. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplývajú žiadne pochybenia
v postupe konajúceho súdu po tomto vyhlásení a preto odvolací súd považuje prijaté vyhlásenie

obžalovaného v súlade so zákonom. Obžalovaní tiež mali možnosť predkladať návrhy na vykonanie
dôkazov, mali možnosť ich vykonávať a predložiť argumentáciu o svojej nevine, resp. o zmiernení
svojej viny v rámci záverečnej reči a posledného slova. Obaja obžalovaní boli v tomto konaní zastúpení
obhajcami, ktorí ich práva reálne uplatňovali. Za daných zistení potom odvolací súd skonštatoval, že
právo na obhajobu bolo u nich dodržané.

Konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s pravidlami stanovenými procesným predpisom a jeho
rozsahužpostačovalnaustálenienamietanýchskutkovýchzisteníiuobž.G.P..UobžalovanéhoK.P.so
zreteľom na jeho vyhlásenie o vine odvolací súd skutkové zistenia nepreskúmaval, pretože v dôsledku
prijatia jeho vyhlásenia v zmysle § 307 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku nie je oprávnenou osobou na podanie

odvolania proti výroku o vine, o čom bol aj riadne poučený pred jeho vyhlásením o vine. Odvolací súd
tak nemal zákonný podklad na preskúmavanie skutkového stavu, ktorý sa týkal tohto obžalovaného.

Konajúci súd v dôvodoch napadnutého rozsudku podrobne rozviedol obsah vykonaného dokazovania,
poukázal na skutočnosti, z ktorých vychádzal pri ustálení skutkového stavu a rozviedol aj úvahy, ktorými

sa riadil pri uznaní viny a právnom posúdení skutkov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozsahu
stanovenomv§168ods.1Tr.poriadkuakeďžehodnoteniedokazovaniaodvolacísúdpovažujevsúlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, v celom rozsahu si dôvody
osvojil a odkazuje na ne.

Z pohľadu odvolacích námietok uplatňovaných obž. G. P., ktorý popiera spoluúčasť na spôsobení
ťažkého následku na zdraví poškodeného H.. E., považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že už
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 5To/38/2019 zo dňa 03.09.2019 poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania, z ktorých pred doplnením dokazovania vyplývalo, že obžalovaný G. P. sazúčastnil na útoku smerujúcom aj voči poškodenému H.. H. E., k čomu sa priznal nielen obžalovaný
G. P., ale z takéhoto konania ho usvedčili aj obžalovaná A. H. a obž. Ľ. J., pritom počas útoku udieral
poškodených nielen päsťou, ale aj kopal do nich. Na fyzickom útoku smerujúcom proti H.. H. E., ktorý

utrpel závažnejšie poranenia sánky, a proti H. E. sa zúčastnili minimálne obž. K. P., E. D., ods. Ľ.
J. a zúčastnil sa ho aj obž. G. P.. Aj keď sa menovaní postupne pridávali k útoku na poškodených,
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno toto ich konanie posudzovať ako súbeh páchateľov, ale ide o
spolupáchateľstvo k žalovaným trestným činom ublíženia na zdraví.

Súdy v mnohých svojich rozhodnutiach vysvetľujú pojem spolupáchateľstvo z hľadiska naplnenia
všetkých znakov toho ktorého trestného činu. Súdna prax ustálila, že o spoločné konanie ide vtedy,
ak každý zo spolupáchateľov uskutoční svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty trestného
činu alebo keď každý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej
podstaty trestného činu, ktorá je potom naplnená len súhrnom týchto konaní, alebo aj vtedy, keď konanie
každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti - články reťaze smerujú

k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia
súčasne (R 36/1973). Pri úmyselných trestných činoch v prípade spolupáchateľstva platí, že každý
zo spolupáchateľov sleduje svojím konaním spoločný cieľ a ním je porušenie alebo ohrozenie záujmu
chráneného Tr. zákonom. V prípadoch trestných činov ublíženia na zdraví možno spoločný úmysel
spôsobiť inému ujmu na zdraví vyvodiť predovšetkým z miesta a času spáchania skutku, zo spôsobu

vedeného útoku, použitia intenzity útoku a tiež podľa miesta na tele poškodeného, kde bol útok vedený
(spoločným cieľom môže byť spôsobenie ľahkej alebo ťažkej ujmy na zdraví). Za spoločný úmysel
viacerých páchateľov spôsobiť inému ujmu na zdraví nemožno považovať len ich účasť na skutku
v presne rovnakom čase, páchatelia sa totiž môžu svojím konaním podieľať na vzniku poranení u
poškodeného útokom aj v obmedzenom časovom rozpätí, platí však, že konajú na tom istom mieste, v

rozhodnom čase, kedy prebieha skutkový dej a počas toho istého útoku, následkom ktorého je ujma na
zdraví. Spoločnému konaniu nemusí predchádzať ústna dohoda, postačuje ak spolupáchateľ sa mlčky
pripojí ku konaniu, ktoré už začal iný páchateľ.

V posudzovanom prípade sa odvolací súd stotožnil s námietkou, že medzi obžalovanými nedošlo k

ústnej dohode o napadnutí poškodených H.. E. a M. E., k čomu vypovedali všetci tam zúčastnení,
a na tento záver možno usudzovať aj z náhodného stretnutia obžalovaných s poškodenými. Obž.
G. P. začal fyzický útok na poškodeného M. E. ako prvý, k nemu sa pridali obžalovaní K. P. a ods.
E. D., ktorí obdobným spôsobom útočili aj na ďalšieho poškodeného H.. M. E. a to údermi päsťou
alebo kopaním predovšetkým do oblasti hlavy. Vzájomne sa pridávali k útokom na oboch poškodených

registrujúc svoje útoky, pričom práve táto forma útoku a zistený spôsob útoku vedený na oblasť hlavy
u oboch poškodených (konanie rovnakej povahy) poukazuje na spoločný úmysel k spôsobeniu ujmy
na zdraví. Motiváciou ich konania bola obrana poškodeného H.. M. E. pred útokom D. P. na jeho
brata M. E.. Za daných zistení je potom odôvodnený záver, že fyzický útok na poškodených bol ako
celok spoločným konaním zúčastňujúcich sa na tomto útoku a že všetky poranenia objektívne zistené

pri lekárskom vyšetrení poškodených sú následkom ich spoločného konania a teda každý z nich by
mal zodpovedať za tento následok, pokiaľ sa bez rozumných pochybností nepreukáže, že niektorý z
páchateľov sa na spôsobení ťažšieho následku nepodieľal. Tak tomu bolo vo vzťahu ods. Ľ. J., ktorému
bol podľa konajúceho súdu dokázaný iba útok na hrudník poškodených, v dôsledku ktorého nemohli
byť poškodenému H.. M. E. spôsobené poranenia sánky. Práve preto v tomto prípade nemôže byť

konanie obžalovaných posudzované ako súbežné páchateľstvo, keďže nebol preukázaný odlišný zámer
ich konania.

Vo svetle takéhoto hodnotenia dôkazov potom neobstojí argumentácia obž. D. P., že z konania
nevyplývajú žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné jeho konanie kvalifikovať ako zločin

ublíženia na zdraví s následkom ťažkej ujmy vo forme spolupáchateľstva. Ak obžalovaný poukazuje
aj na závery znaleckého dokazovania, z ktorých nevyplýva, aby on spôsobil ťažké poranenie sánky
poškodenému H.. E., v tomto smere odvolací súd mu dáva za pravdu, pretože znalec z odvetvia zubného
lekárstva nie je oprávnený posudzovať, kto spôsobil poranenia poškodeným, to musí ustáliť súd. Ak
obžalovaný D. P. poukazuje na existenciu dôvodných pochybností plynúci z výpovedí obžalovaných a

poškodených, odvolací súd ešte raz na tomto mieste poukazuje na samotnú výpoveď obžalovaného D.
P., z ktorej vyplýva, že poškodených zbili bezdôvodne, zbili ich všetci naraz, nemali to podelené, kto
koho bude biť, nevie koho udrel a ako. Jeho tvrdenia o účasti na bitke poškodených boli verifikované
výpoveďami obž. A. H. a obž. Ľ. J.. Skutočnosť, že poškodení nevedeli popísať priebeh skutkového dejaopisovali ho stručne, každý iba časť zo svojho pohľadu, zásadným spôsobom nespochybňuje konanie
obžalovaného potvrdené inými dôkazmi. Práve preto odvolací súd považuje záver o vine u obž. D.
P. za logické vyústenie hodnotenia dôkazov konajúcim súdom ako vecne správne a zodpovedajúce

výsledkom vykonaného dokazovania.

Obžalovaný G. P. naplnil svojím konaním, keď úmyselne napadol iného a spôsobil mu za účasti aj iných
osôb ťažkú ujmu na zdraví a ľahkú ujmu na zdraví, čo zodpovedá právnej kvalifikácii zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona

a § 156 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona. Forma spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona sa však viaže iba na prečin a zločin ublíženia
na zdraví. Okrem toho obžalovaný D. P. spáchal aj prečin podielnictva, pretože na seba previedol
finančné prostriedky, ktoré obž. K. P. násilím odňal z dispozície poškodeného M. E., o čom obž. D. P.
hodnoverným spôsobom vedel, keďže pri odňatí peňaženky z dispozície poškodeného H.. M. E. bol
prítomný. Prečin podielnictva spáchal obž. D. P. samostatným skutkom, avšak právnu vetu, v ktorej sa

konštatuje jednočinný súbeh všetkých trestných činov odvolací súd opraviť nemohol, pretože by došlo
k rozhodnutiu v jeho neprospech a bránila tomu zásada zákazu zmenu postavenia k horšiemu, čo je
nižšie rozvedené.

Následne odvolací súd preskúmaval výrok o treste. Obž. R. P. sa domáhal uloženia miernejšieho

trestu na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby a obž. D. P. po oslobodení spod skutkov
kvalifikovaných ako trestné činy ublíženia na zdraví navrhoval uložiť mu trest vo výmere, ktorá by pokryla
výkon väzby.

V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že odvolanie podali iba obžalovaní vo svoj prospech a

preto odvolací súd nemohol zmeniť napadnutý rozsudok v ich neprospech, pretože tomu bránila „zásada
zákazu zmeny postavenia obvineného k horšiemu“ uvedená
v § 322 ods. 3 Tr. poriadku. Okrem toho ide o v poradí druhé odvolanie obžalovaných v ich prospech,
preto ani v zmysle § 327 ods. 2 Tr. poriadku nemohlo dôjsť k zmene v rozsudku v ich neprospech. Aj
v tomto kontexte potom odvolací súd posudzoval uložené tresty a aplikáciu príslušných ustanovení Tr.

zákona.

Konajúci súd pri ukladaní trestu obom obžalovaným vychádzal zo základných zásad pre ukladanie
trestu ustanovených v § 34 Tr. zákona, pričom bral na zreteľ aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti,
ktoré boli zistené u obžalovaných. Odvolací súd konštatuje, že priznanie poľahčujúcej okolnosti u obž.

K. P. podľa § 36 písm. l) Tr. zákona je zákonné, pretože tomu zodpovedá priznanie sa k trestnému činu
a jeho oľutovanie. Za nesprávne však považoval priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. d)
Tr. zákona, pretože hoci obžalovaný sa konania dopustil vo veku 18 rokov 3 mesiacov, teda na hranici
veku mladistvých, jeho vek žiadnym spôsobom neovplyvnil jeho rozumovú ani vôľovú spôsobilosť.
Obžalovaný K. P. vedel, že poškodenie zdravia iného je protiprávnym konaním, ktoré je podľa nášho

právneho poriadku postihnuteľné. Uvedený záver je zistiteľný nielen zo vzdelávacieho procesu, ktorý
obžalovaný absolvoval, ale aj z empirickej skúsenosti, keďže už bol dvakrát trestne stíhaný, hoci za
majetkovú trestnú činnosť. Toto pochybenie však odvolací súd napraviť nemohol, pretože, by porušil
„zásadu zákazu zmeny k horšiemu“. U obž. G. P. neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti, s čím sa
stotožnil aj odvolací súd. U oboch obžalovaných boli zistené priťažujúce okolnosti spočívajúce v tom, že

spáchali viac trestných činov a pred spáchaním skutku boli už súdne trestaní, čo zodpovedá
§ 37 písm. h), písm. m) Tr. zákona.

Najprísnejším z trestných činov, z ktorých boli uznaní vinnými obaja obžalovaní, je zločin ublíženia na
zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý Trestný zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na štyri

roky až desať rokov. Jeho aplikácia pri ukladaní trestu je v zmysle zásady o ukladaní úhrnného trestu
uvedenej v § 41 ods. 1, 2 Tr. zákona správna. Keďže trest bol obom obžalovaným v predchádzajúcom
rozsudku zo dňa 17.06.2019, ktorý bol zrušený na podklade odvolania oboch obžalovaných, uložený
podľa zásady uvedenej
v § 41 ods. 1 Tr. zákona, pri dodržaní pravidla ustanoveného v § 327 ods. 2 Tr. poriadku konajúci súd a

ani odvolací súd už nemohol v tomto ďalšom konaní použiť sprísňovacie ustanovenie podľa asperačnej
zásadystanovenejv§41ods.2Tr.zákona,ktorábyzodpovedalaukladaniuúhrnnéhotrestuzaviacčinný
súbeh trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom. Je potrebné si uvedomiť, že obž. K. P. spáchal
zločin lúpeže až po dokonaní trestných činov ublíženia na zdraví a výtržníctva, teda nejde o jednočinnýsúbeh trestných činov ale reálny súbeh viacerých trestných činov. Obdobná situácia nastala aj u obž.
G. P., ktorý spáchal prečin podielnictva tak isto až po dokonaní trestných činov ublíženia na zdraví a
výtržníctva, teda spáchal trestné činy viacerými (dvoma) samostatnými skutkami.

Obž. K. P. spáchal prerokúvané úmyselné trestné činy v skúšobnej dobe určenej mu na 1 rok pri
podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov za prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. f) Tr. zákona, z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 4T/85/2017 zo dňa 30.11.2017, právoplatným dňa 06.01.2018. Uvedené odsúdenie

nie je uňho zahladené ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu, pretože v zmysle § 50 ods. 6
Tr. zákona sa lehota na rozhodnutie podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona predĺžila na dva roky. Spáchanie
prerokúvanej trestnej činnosti v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a ukladanie trestu za dva
zločiny a dva prečiny nepovažoval odvolací súd za také okolnosti, v dôsledku ktorých by mohol byť
obvinenému ukladaný trest na dolnej hranici trestnej sadzby, ako to navrhoval v odvolaní. Odvolací
súd však na vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku, ktoré bolo konajúcim súdom

prijaté, prihliadal ako na okolnosť, ktorá výraznou mierou skrátila uňho konanie ohľadne uznania viny,
keďže obžalovaný sa vzdal dokazovania v súdnom procese, hoci toto u obžalovaného G. P. muselo
byť dôkladne vykonané. Uvedené zistenie podľa názoru odvolacieho súdu malo výraznejšie ovplyvniť
rozhodovanie konajúceho súdu pri ukladaní trestu, predovšetkým pri rozhodovaní o jeho výmere, a malo
ho tak zvýhodniť. Tento záver potom viedol odvolací súd k posúdeniu uloženého trestu vo výmere

6 rokov ako nezodpovedajúceho všetkým okolnostiam prípadu a preto napadnutý výrok o treste u
obžalovaného K. P. zrušil a zmiernil ho na trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, ktorý považoval
za primeraný, samozrejme berúc do úvahy i hodnotenie skutku a jeho následku a tiež aj hodnotenie
osoby obžalovaného a možnosti jeho nápravy. Takto uložený trest zabezpečí aj individuálnu a generálnu
prevenciu.

Obžalovaný K. P. nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody, preto boli splnené podmienky na
jeho zaradenie pre účely výkonu uloženého trestu podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obž. G. P. konajúci súd uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonnej sadzby vo výmere 7 rokov
po použití sprísňovacieho ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zákona, pretože opakovane spáchal zločin. S
takto uloženým trestom sa odvolací súd stotožnil, pretože v dôsledku aplikácie § 38 ods. 5 Tr. zákona
sa základná trestná sadzba 4 roky až 10 rokov upravila tak, že dolná hranica trestnej sadzby sa zvýšila
o polovicu z rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby, v dôsledku čoho po zvýšení dolnej hranice

trestnej sadzby o 3 roky sa stala zákonnou trestná sadzba odňatia slobody na 7 rokov až 10 rokov. K
takejto úprave trestnej sadzby mal konajúci súd podklad, ktorý plynie z odpisu registra trestov a z obsahu
spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/80/2013. Z nich totiž vyplynulo, že rozsudkom tohto súdu v
uvedenej veci zo dňa 19.12.2013 bol obžalovanému G. P. za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm.
c) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s jeho podmienečným odkladom výkonu

trestuzasúčasnéhouloženiaprobačnéhodohľadunadjehosprávanímauloženímpovinnostizamestnať
sa. Výkon uloženého trestu odňatia slobody bol nariadený uznesením tohto súdu dňa 17.03.2015 a obž.
G. P. ho vykonal dňa 01.01.2018. Tento trest nie je zahladený, pretože obžalovaný sa počas jeho výkonu,
o čom svedčí správanie sa počas výkonu väzby započítanej do tohto trestu, nesprával spôsobom, ktorý
by mohol byť podkladom pre zahladenie odsúdenia podľa § 121 ods. 2 Tr. zákona, k čomu bolo vykonané

dokazovanie v rámci odvolacieho konania.

Obžalovaný okrem spomenutého výkonu trestu odňatia slobody na základe trestného rozkazu
Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/170/2014 vykonával aj trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), f) Tr. zákona, ktorý ukončil dňa 29.05.2015. So zreteľom

na toto zistenie potom rozhodnutie konajúceho súdu o zaradení obž. G. P. do ústavu na výkon trestu so
strednýmstupňomstráženiazodpovedáustanoveniu§48ods.2písm.b)Tr.zákona,pretožeobžalovaný
bol v posledných desiatich rokov pred spáchaním prerokúvaných skutkov vo výkone trestu odňatia
slobody za iný úmyselný trestný čin.

Vychádzajúc z uvedených zistení a z ich hodnotenia odvolací súd uzavrel, že trest uložený obž. G. P. na
dolnej hranici zákonnej sadzby je trestom nielen zákonným ale aj primeraným k okolnostiam prípadu a
k osobe obžalovaného a možnostiam jeho nápravy. Keďže nebol zistený dôvod na zmenu napadnutéhorozsudku v prospech obž. G. P., odvolací súd jeho odvolanie postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol
ako nedôvodné.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd čiastočne vyhovel odvolaniu obž. K. P. spôsobom
uvedeným vo výroku tohto rozsudku a nevyhovel odvolaniu obž. G. P..
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.