Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118206913
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5118206913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so
sídlom Y. XX, XXX XX F., proti žalovanej: Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., v konaní o
zaplatenie 552,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
7Csp/62/2018-35 zo dňa 10. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 7Csp/62/2018-35 zo dňa 10. októbra 2018 p o t
v r d z u j e .

Žalovaná n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom s poukazom na ustanovenia § 497, § 504 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník, § 39, § 52 ods. 1, 3, 4, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách zamietol žalobu (výrok I.). Žalovanej
náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 23.04.2018 sa žalobca

voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny vo výške 552,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8
% ročne od 09.05.2017 do zaplatenia.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi U. D. F., E. ako veriteľom a
žalovanou ako dlžníkom bola dňa 03.12.2012 uzavretá Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„VÚBPÔŽIČKA“ č. 330811121104661 (ďalej „Zmluva“). Právny vzťah vzniknutý medzi zmluvnými
stranami posúdil ako vzťah spotrebiteľský, založený zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom ako
dodávateľom a žalovanou ako spotrebiteľom. Žalobca spolu so žalobou súdu predložil Oznámenie o

postúpení pohľadávok zo dňa 02.12.2016, ktorým veriteľ (U. D. F. E.) oznámil dlžníkovi (žalovaná),
že ku dňu 24.11.2016 postúpil svoju pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy, ku dňu 03.10.2016 vo výške
1.604,12 Eur spolu s príslušenstvom, na žalobcu. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách môže banka (v danom prípade veriteľ) postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky,
ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Ak nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, splatnými
do momentu postúpenia mohli byť len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná
v omeškaní. Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá mala byť medzi veriteľom a žalobcom uzavretá

dňa 03.12.2016 (správne z obsahu podanej žaloby vyplýva dátum 16.11.2016, pozn. krajského súdu),
súd posúdil v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., a teda v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka za neplatnú. Skutočnosť, že úver nebol zosplatnený pôvodným veriteľom, mal
súd preukázanú aj zo samotného skutkového odôvodnenia žaloby. Neplatnosť Zmluvy o postúpenípohľadávok sa vzťahuje aj na tú jej časť, ktorou boli postúpené pohľadávky splatné pred uzavretím
Zmluvy o postúpení, a to z dôvodu, že nebolo preukázané splnenie podmienok predpokladaných
ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách na vznik oprávnenia banky postúpiť jej

pohľadávku - písomná výzva banky a nepretržité omeškanie dlžníka s plnením dlhu dlhšie ako 90
kalendárnych dní (pri splátkach, ktorých splatnosť nastala v lehote kratšej ako 90 dní pred postúpením).
Z uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemohol platne nadobudnúť
žalobou nárokovanú pohľadávku s príslušenstvom, a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne
nebol oprávnený požadovať od žalovanej zaplatenie žalovanej pohľadávky, na základe čoho žalobu pre

nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
4. O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne
trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal

jeho zmeny tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a náhrady trov konania. Odvolateľ považuje
napadnutý rozsudok za nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Aktívnu
legitimáciu preukázal žalobca predložením fotokópie Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa
02.12.2016, ktoré bolo doporučenou zásielkou zaslané na poslednú známu adresu žalovanej. Doručenie
predmetného oznámenia žalovaná nerozporovala a v spore ostala pasívna. Pôvodný veriteľ zároveň

zaslal žalovanej aj výzvu na úhradu pohľadávky, ktorou ju vyzval na zaplatenie sumy, so zaplatením
ktorej bola v omeškaní tak, ako je to zrejmé z výpisu z úverového účtu predloženého s podanou žalobou,
v ktorom sú účtované debetné transakcie za odosielanie upomienok. Odosielanie upomienok a ďalšie
uvedené skutočnosti sú podľa názoru odvolateľa skutočnosti, ktoré sú súdu všeobecne známe a známe
súdu aj z jeho rozhodovacej činnosti v zmysle ustanovenia § 185 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Obo/210/2001 na podporu svojho záveru o tom, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o
postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Pokiaľ okresný súd nepovažoval predložené dôkazy za

dostatočné, mohol žalobcu vyzvať na predloženie ďalších dôkazov preukazujúcich aktívnu legitimáciu
žalobcu v konaní. Súdu zároveň ako prílohu predložil Výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom zo dňa 15.05.2013 s doručenkovou obálkou adresovanou žalovanej. Odvolateľ uviedol,
že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní so splatením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke, čím boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom k nesplneniu podmienok zosplatnenia
úveru stanovených ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka, teda že veriteľ upozornil spotrebiteľa (žalovanú) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
právapodľa§565Občianskehozákonníka,nenastaliúčinkydoručenejvýpovedetýkajúcesapredčasnej
splatnosti úveru a žalobca si v súdnom spore uplatňuje právo na zaplatenie nepremlčaných splátok

úveru podanou žalobou. Nesúhlasil ani s právnym záverom súdu o neplatnosti právneho úkonu
Postúpenia pohľadávky, nakoľko je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v
prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených
prípadov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/176/2017 zo dňa 01.08.2018).
Odvolateľ v podanom opravnom prostriedku obsiahol aj teoretické východiská konštatované v súvislosti

s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorého účelom nie je obmedzenie možnosti postúpiť
bankovú pohľadávku ale (ne)prelomenie bankového tajomstva, pričom poukázal na dôvodovú správu
k ustanoveniu § 92 vládneho návrhu zákona o bankách ako aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp.
zn. 29Odo/1613/2005 zo dňa 29.04.2008 či závery rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 22.11.2012 vo
veci C119/12.

6. Žalovaná, ktorej bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 04.12.2018, procesne nereagovala.

7. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne.9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku
sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami
okresného súdu. Je potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

11. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so

sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

12. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

13. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej

inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

14. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Podstatou problému
v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena

žalobcom, ktorý nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nepreukázal splnenie zákonom
stanovených podmienok pre platné postúpenie pohľadávky obsiahnuté v ustanovení § 92 ods. 8 zákona
o bankách.

15. Pokiaľ žalobca predložil súdu spolu s podaným odvolaním Výzvu na predčasné splatenie zostatku

úveru s príslušenstvom zo dňa 15.05.2013 s doručenkovou obálkou adresovanou žalovanej, odvolací
tieto novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a contrario nemohol pripustiť ako prípustný
prostriedok procesného útoku.16.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za

splneniataxatívnevymedzenýchpodmienokvzmysle§366CSP.Zustanovenia§366CSPtotižvyplýva,
že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ

bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie,
možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§
373 ods. 4 CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo svojom odvolaní predložil úplne nové prostriedky procesného
úroku, ktorými chcel v konečnom dôsledku preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, na tieto
už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedky procesného útoku, ktoré mohol žalobca

nepochybne predložiť už v štádiu prvoinštančného konania. Keďže prostriedky procesného útoku využil
až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ich už nemohol akceptovať, nakoľko v danom prípade
nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 366 CSP.

17. Okresný súd nemal ani povinnosť vyzvať žalobcu podľa § 129 ods. 1 CSP, na ktoré žalobca v

podanom odvolaní poukázal, na doplnenie podanej žaloby o dôkazy preukazujúce jeho aktívnu vecnú
legitimáciu. Predmetné ustanovenie zákona totiž upravuje proces odstraňovania vád podania vo veci
samej a v prípade žaloby žalobcu sa nejednalo o neúplné a nejasné podanie, ani o podanie, ktoré by
bránilo vecnému prejednaniu veci. Absencia preukázania aktívnej vecnej legitimácie v podanej žalobe
nie je vadou žaloby, s ktorou ustanovenie § 129 ods. 1 CSP počíta.

18. Na správnych právnych záveroch súdu prvej inštancie nič nezmenili ani právne úvahy, ktoré
súdu predložil žalobca v podanom odvolaní. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobca sa
nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia a súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal

okresný súd v danom prípade dospieť. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani

právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.

19. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na viacero rozhodnutí všeobecných
súdov SR, odvolací súd dodáva, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac, pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy
prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v
čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

20. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keď krajský súd vyhodnotil odvolanie žalobcu
ako nedôvodné, a zároveň nezistil nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok okresného súdu vo výroku I. ako vecne
správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .

21. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, ktorý však plne zodpovedá plnému úspechu žalovanej sporovej strany v konaní
pred súdom prvej inštancie a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným, ako aj následnému zisteniu o

neexistencii trov konania, majúcich sa žalovanej nahradiť.

22.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárokna ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný
k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na

náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej
právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania,
predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a
druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP)
má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda,

ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo
strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a
u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn.
6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).