Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/181/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618201057
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5618201057.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a

členovsenátuJUDr.DagmarCabadajovejaJUDr.GabrielyVeselovej,vsporežalobkyne:Mgr.X.Q.,nar.
X. X. XXXX, bytom H. XX, zastúpenej JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom ul. X. S. XXX, X.
S.,protižalovanému:Z.A.,nar.XX.X.XXXX,bytomH.XXX,zastúpenémuMgr.SamuelomDorociakom,
advokátom,sosídlomBelopotockého720/2,LiptovskýMikuláš,IČO:42391059,ozaplatenie247.998,63
českých korún (ďalej tiež „Kč") s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 21C/12/2018-146 zo dňa 30. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti (výrok I.), že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobkyni sumu 247.998,63 Kč spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
247.998,63 Kč od 1. 7. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
p o t v r d z u j e .

II. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok II.) zostáva rozsudok okresného súdu n e d
o t k n u t ý .

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č.k. 21C/12/2018-146 zo dňa 30. apríla 2019 zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 247.998,63 Kč spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 1. 7. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšnom rozsahu žalobu z 13. 4. 2018 zamietol a žalobkyňa voči žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady trov konania rozhodne

súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 13.4.2018 sa žalobkyňa domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť je sumu 247.998,63 Kč spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 10. 4. 2018 do zaplatenia. Uvedený žalobný
návrh odôvodnila nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalobkyňa ako dlžníčka (sama)
uzatvorila5.10.2012sČeskoslovenskouobchodnoubankou,a.s.,IČO:00001350akoveriteľomzmluvu
o úvere z 5. 10. 2012, predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalobkyni úver vo výške 150.000

Kč a záväzok žalobkyne vrátiť poskytnutý úver v 84 mesačných splátkach po 2.650 Kč s tým, že prvá
splátka sa stane splatnou 15. 11. 2012. Úverové prostriedky poskytnuté žalobkyni na základe tejto
zmluvy použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný. Dňa 15. 11. 2012 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný
(ako spoludlžníci, ktorí boli zaviazaní spoločne a nerozdielne) zmluvu o úvere s Komerční bankou, a.s.,IČO: 45317054, predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť stranám sporu úver vo výške 150.000
Kč a záväzok strán sporu spoločne a nerozdielne vrátiť poskytnutý úver v 70 mesačných splátkach
po 3.124 Kč s tým, že prvá splátka sa mala podľa zmluvy stať splatnou 16. 1. 2013. Rovnako túto

sumu poskytnutých úverových prostriedkov použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný. Následne 16.
12. 2014 žalobkyňa a žalovaný spolu uzatvorili dohodu, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal nahradiť
žalobkyni všetko, čo na úhradu záväzkov zo zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 a zo zmluvy o úvere z 15. 11.
2012 dovtedy zaplatila alebo ešte v budúcnosti zaplatí. Záväzky vrátiť uvedené dva poskytnuté úvery
splnila iba žalobkyňa. Až do 10. 4. 2016 platila pravidelné mesačné splátky, a následne oba poskytnuté

úvery refinancovala ďalším novým úverom, ktorý jej poskytla Československá obchodná banka, a.s. na
základe zmluvy o úvere zo 16. 2. 2016. Z takto získaných prostriedkov následne žalobkyňa uhradila
nesplatený zostatok úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 vo výške 95.710,63 Kč
a nesplatený zostatok úveru zo zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 vo výške 83.000 Kč. Uvedeným spôsobom
(najprv splátkami a neskôr z prostriedkov získaných refinancovaním) si tak žalobkyňa splnila záväzky
na základe zmlúv o úvere z 5. 10. 2012 a z 15. 11. 2012. Voči žalovanému sa však žalobkyňa domáhala

iba úhrad uskutočnených po 13. 4. 2015, kedy vo vzťahu k zmluve o úvere z 5. 10. 2012 sa domáhala
úhrady uskutočnenej za obdobie od 13. 4. 2015 v celkovej výške 127.510,63 Kč, a vo vzťahu k zmluve
o úvere z 15. 11. 2012 sa domáhala náhrady úhrad vykonaných žalobkyňou za obdobie od 13. 4. 2015
v celkovej výške 120.488 Kč. Žalobkyňa svoj nárok právne kvalifikovala podľa ust. § 511 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka a podľa § 534 Občianskeho zákonníka. Ako dôkazy na preukázanie uvedených

skutkových tvrdení žalobkyňa v žalobe označila zmluvu o úvere z 5. 10. 2012, zmluvu o úvere z 15. 11.
2012, zmluvu o úvere zo 16. 2. 2016 a dohodu zo 16. 12. 2014.
Uznesením z 25. 6. 2018 tunajší súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tohto
uznesenia písomne vyjadril k žalobe. Toto uznesenie bolo žalovanému doručené 29. 6. 2018, určená
lehota na vyjadrenie k žalobe teda žalovanému uplynula 9. 7. 2018 (pondelok.)

Dňa 12. 7. 2018 tunajší súd rozhodol podľa § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č.
160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) o nariadení pojednávania na 2. októbra
2018, pričom predvolania na pojednávanie boli súdom odoslané 12. 7. 2018, o 13.32 hod. Dňa 16. 7.
2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe z 12. 7. 2018 (odoslané 12. 7. 2018,
o 15.57 hod. a overené ústredným portálom verejnej správy 13. 7. 2018, o 1.34 hod.), v ktorom vyjadrení

žalovaný namietal dôvodnosť žaloby, nepreukázanie uplatneného nároku, poprel skutkové tvrdenia zo
žaloby, vzniesol námietku premlčania a odmietol právnu kvalifikáciu žalobkyne podľa § 511 ods. 2 a §
534 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného bolo potrebné uplatnený nárok právne kvalifikovať ako
osobitný prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na to, vyjadrenie žalovaného k žalobe súd považoval za oneskorené a aplikoval sudcovskú

koncentráciu (z dôvodov, ktoré sú podrobne vysvetlené v ďalšom texte) nedoručoval ho žalobkyni s
výzvou na vyjadrenie podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Avšak keďže toto vyjadrenie
obsahovalo aj právnu argumentáciu (ktorá nepodlieha sudcovskej koncentrácii), doručil ho žalobkyni len
na vedomie, bez toho, aby zrušil svoje rozhodnutie o nariadení pojednávania na 2. 10. 2018 (ktoré už
bolo odoslané stranám sporu.)

Deň pred termínom pojednávania bola na tunajší súd doručená žiadosť žalobkyne o odročenie
pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní. V deň pojednávania (ešte pred jeho začatím) bola na
tunajší súd doručená aj žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní zo strany
žalovaného.
Vzhľadom na zhodné návrhy strán sporu na odročenie pojednávania súd zrušil termín pojednávania

nariadený na 2. 10. 2018 a uznesením z 12. 10. 2018 podľa § 163 ods. 1 Civilného sporového poriadku
prerušil konanie do 2. 1. 2019. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. 11. 2018.
Dňa 2. 4. 2019 bol na tunajší súd doručený návrh žalobkyne na pokračovanie v konaní, ktorý keďže
bol podaný v zákonnej 6 mesačnej lehote od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania z 12. 10.
2018, umožňoval súdu pokračovať v konaní. Súd preto 2. 4. 2019 rozhodol podľa § 177 ods. 1 Civilného

sporového poriadku o nariadení pojednávania na 30. 4. 2019. V návrhu na pokračovanie v konaní
doručenom 2. 4. 2019 žalobkyňa odmietla námietku premlčania vznesenú žalovaným v jeho vyjadrení
k žalobe, s poukazom na to, že v prípade zmluvy s Československou obchodnou bankou ide o nárok
podľa § 534 Občianskeho zákonníka a v prípade zmluvy s Komerční bankou o nárok podľa § 511 ods. 2
Občianskehozákonníka.Žalobkyňavtomtonávrhutiežodmietlaniektorétvrdeniažalovanéhotýkajúcich

sa jej úhrady splátok.
Dňa 23. 4. 2019 (týždeň pred pojednávaním) bolo na tunajší súd doručené ďalšie vyjadrenie žalovaného
z19.4.2019(podanézjehovlastnejiniciatívy),vktoromnamietal,žežalobkyňanepreukázalaexistenciu
dohody podľa § 511, resp. § 534 Občianskeho zákonníka, a doplnil, že žalobkyňa (v podaní opakovanenesprávne označená ako „žalovaná“ - pozn. súdu) pravdepodobne odvodzuje svoj nárok z dohody o
vypořádání vzájemných majetkových poměrů, práv a povinností pro dobu po rozvodu manželství dle
§ 757 zákona č. 89/2012 Sb. zo 16. 12. 2014, ktorú strany uzatvorili ešte počas trvania manželstva, a

ktorá sa týkala vyporiadania majetkových práv medzi manželmi v čase po rozvode manželstva, pričom
manželstvo uzatvorili 26. 11. 2005 v Liptovskom Mikuláši. Táto dohoda je však podľa žalovaného
absolútne neplatným právnym úkonom, pretože podľa § 21 ods. 1 zákona č. 97/1963 - o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom, majetkové vzťahy manželov sa spravujú právom štátu, ktorého sú
príslušníkmi. Manželia pritom boli obaja občanmi Slovenskej republiky a slovenská právna úprava

uvedená v § 149 a násl. Občianskeho zákonníka nepripúšťa majetkové vyporiadanie manželov za
trvania manželstva. Uvedená dohoda je však aj v rozpore s dobrými mravmi, a tým absolútne neplatná,
pretože žalovaný podľa jej čl. IV prevzal na seba všetky záväzky, ktoré manželom vznikli počas trvania
manželstva(vúhrnnejhodnote23.446,97eurbezpríslušenstva),hocimuzatonepatrilažiadnanáhrada.
Keďže medzi stranami nedošlo k platnému vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
všetky spoločné majetkové práva a záväzky nadobudli manželia do podielového spoluvlastníctva.

Záväzky uvedené v žalobe sú spoločnými záväzkami strán, pričom podiely strán na záväzkoch sú
rovnaké. Žalobkyňa sa preto nemôže domáhať zaplatenia celého dlhu, ale iba dlhu, ktorý pripadá na
žalovaného. Žalovaný tiež vzniesol tri kompenzačné námietky podľa § 147 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v úhrnnej výške 8.679 eur pochádzajúce z troch samostatných právnych dôvodoch.
Vzhľadom na uplatnenú sudcovskú koncentráciu (už vo vzťahu k prvému vyjadreniu žalovaného), súd

aj toto druhé vyjadrenie žalovaného doručoval žalobkyni len na vedomie bez toho, aby zrušil termín
pojednávania nariadený na 30. 4. 2019.
Deň pred pojednávaním žalobkyňa doručila na tunajší súd podanie, s ktorým spojila (prvýkrát) aj dohodu
zo 16. 12. 2014, ktorú opomenula (napriek jej označeniu v žalobe ako návrh na vykonanie dokazovania)
k žalobe aj reálne pripojiť. V rámci tohto vyjadrenia žalobkyňa vzniesla námietky voči dvom uplatneným

kompenzačným námietkam.
Na pojednávaní konanom 30. 4. 2019 žalobkyňa uviedla, že majetkové vzťahy strán sporu je potrebné
posúdiťpodľa(českého)zákonač.91/2012Sb.-omedzinárodnímprávusoukromém,čorobílegitímnym
nielen rozvod žalobkyne a žalovaného, ale tiež usporiadanie majetkových práv na dobu po rozvode
dohodoupodľa§757(českého)Občianskehozákonníka.Dohodupretožalobkyňapovažovalazaplatnú,

a domnievala sa, že žalovaný si voči žalobkyni nesplnil svoj splatný záväzok. K obrane žalovaného
týkajúcej sa kompenzačných námietok uviedla, že tieto nároky nemajú uvedený špecifický dôvod a
výšku, a k dátumu, kedy boli vznesené (19. 4. 2019) sú premlčané. Rozhodnutie o rozvode manželstva
bolo vyhlásené 11. 8. 2015, kedy však nadobudlo právoplatnosť nevedela uviesť. V zmysle právnych
predpisov Českej republiky sa považuje bezpodielové spoluvlastníctvo za vyporiadané na základe tejto

dohody, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu ako manželmi za trvania ich manželstva. Obidvaja
sú pritom štátni občania Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré si uplatnila od 10.
4. 2018, nevedela na pojednávaní uviesť, prečo práve od 10. 4. 2018.
Na pojednávaní konanom 30. 4. 2019 žalovaný zopakoval svoje vyjadrenia z predchádzajúcich
písomných podaní, pričom doplnil, že žalobkyňa nepreukázala, že manželstvo bolo právoplatne

rozvedené, a že niečo na úhradu z uvedených úverových zmlúv aj žalobkyňa uhradila. Predbežné
právne posúdenie súdu považoval za nezákonné, protiústavné a nespravodlivé. Zásada spravodlivosti
je upravená v čl. 2 základných princípov CSP. Súd nemá uplatňovať koncentračnú zásadu, ale má
rozhodovať spory, a to spravodlivo a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Koncentrácia sa má
uplatňovať v prípadoch, keď by inak dochádzalo k prieťahom, a tie on v tomto prípade nevidí. Vyjadrenie

k žalobe poslal len o dva či tri dni neskôr ako mal. Tvrdenia žalobkyne vo svojich písomných vyjadreniach
poprel. Súd má prihliadať na neplatnosť zmluvy ex offo, aj keď to žiadna zo strán nenamietne. Záväzky,
ktoré sa uplatňujú v konaní boli uzavreté ešte za trvania manželstva, takže súd je podľa žalovaného
povinný sa zaoberať tým, či tieto záväzky patria do BSM alebo nepatria, či boli vysporiadané alebo neboli
vysporiadané. Právny názor súdu považuje za pozitívnoprávny a formalistický, treba vždy postupovať

spravodlivo. Zásada koncentrácie neexistuje, nie je upravená v CSP. Vzápätí dodal, že koncentrácia je
v CSP upravená ako fakultatívna možnosť, nie povinnosť súdu.
Súd v danom prípade nevykonával na pojednávaní žiadne dokazovanie, pretože všetky skutočnosti
relevantné pre rozhodnutie tejto veci mal za nesporné.
Skutkové tvrdenia žalobkyne (v rozsahu a podobe, v akej sú uvedené v žalobe) mal súd za nesporné

z dôvodu, že ich žalovaný nepoprel (§ 151 ods. 1 CSP.) Za nepoprené mal súd tieto skutkové
tvrdenia preto, že uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s
§ 167 CSP, a teda neprihliadal na žalovaným oneskorene predložené prostriedky procesnej obrany.
K záveru, že prostriedky procesnej obrany žalovaný v konaní neuplatnil včas pritom súd dospelna základe nasledovných úvah. Podľa § 149 CSP medzi prostriedky procesnej obrany žalovaného
patrí (okrem skutkových tvrdení, návrhov na vykonanie dôkazov, námietok k návrhom na vykonanie
dôkazov protistrany a hmotnoprávnych námietok) aj popretie skutkových tvrdení protistrany (žalobkyne).

Žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne (zo žaloby) včas, pretože svoje vyjadrenie k žalobe z
12. 7. 2018 (obsahujúce prostriedky procesnej obrany vrátane námietky premlčania) odoslal na tunajší
súd až potom ako došlo zo strany súdu k odoslaniu predvolaní na pojednávanie stranám sporu, resp. ich
zástupcom,pričomsúčasnezpovahyoneskoreneuplatnenýchprostriedkovprocesnejobranyvyplynulo,
že ich žalovaný mohol predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť

konania (§ 153 ods. 1 CSP.) Vyjadrenie žalovaného k žalobe z 12. 7. 2018 bolo totiž žalovaným
odoslané na ústredný portál verejnej správy (pre tunajší súd) 12. 7. 2018 (vo štvrtok), o 15.57 hod., hoci
uznesenie tunajšieho súdu z 25. 6. 2018, sp.zn.: 21C/12/2018, ktoré obsahovalo výzvu pre žalovaného
na vyjadrenie sa k žalobe v určenej lehote 10 dní podľa § 167 ods. 2 CSP bolo žalovanému doručené 29.
6. 2018, a teda sudcovská lehota 10 dní určená v uznesení podľa § 167 ods. 2 CSP uplynula 9. 7. 2018
(v pondelok.) Pritom už len táto skutočnosť postačuje pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie podľa §

153 CSP v spojení s § 167 CSP. K ustanoveniu § 153 ods. 1 CSP je ustanovenie § 167 CSP lex specialis,
a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak sú žalovaným predložené po lehote podľa §
167 ods. 2 CSP, pričom žalovaný ich mohol predložiť aj skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Záver, že prostriedky procesnej obrany mohol žalovaný predložiť včas
vyplýva z povahy uplatnených prostriedkov procesnej obrany, pričom ani žalovaný v priebehu konania

neuvádzal žiadne tvrdenia, ktoré by tento záver spochybňovali.
Žalovaný namietal formalizmus pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie, keď poukazoval na to, že
zmeškal 10 dňovú sudcovskú lehotu „len o 2 až 3 dni“, a súd hneď uplatnil sudcovskú koncentráciu.
K tejto námietke žalovaného treba povedať, že dôvodom pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie
nebolo výlučne nedodržanie lehoty podľa § 167 ods. 2 CSP (hoci podľa § 153 CSP v spojení s

§ 167 CSP to na uplatnenie sudcovskej koncentrácie stačí.) Dôvodom pre uplatnenie sudcovskej
koncentrácie tu však bolo aj to, že (ešte pred odoslaním vyjadrenia k žalobe žalovaným) už bolo súdom
rozhodnuté o nariadení pojednávania podľa § 177 ods. 1 CSP, a že už dokonca došlo aj k odoslaniu
predvolaní na pojednávanie stranám sporu, resp. ich zástupcom. Súd totiž po preštudovaní spisu (za
situácie, že nedisponoval žiadnym vyjadrením žalovaného k žalobe) 12. 7. 2018 rozhodol o nariadení

pojednávania na 2. 10. 2018 (viď písomný pokyn sudcu na čl. 68 spisu), a asistentka tento pokyn
vybavila, teda odoslala predvolania na pojednávanie zástupcovi žalobcu a žalovanému ešte 12. 7. 2018
(viď elektronická doručenka pripojená k č.l. 68 spisu, podľa ktorej bolo predvolanie na pojednávanie
odoslané zástupcovi žalobkyne 12. 7. 2018, o 13.32 hod. (žalovanému sa elektronicky nedoručovalo.))
Ak by aj asistentka bola 12. 7. 2018, po 15.57 hod. prítomná na pracovisku (podľa systému elektronickej

dochádzky v tento deň v súlade s rozvrhom práce odišla o 14.15 hod.), a ak by aj uskutočňovala
expedovanie predvolaní na pojednávanie až po 15.57 hod., aj tak by v tento deň objektívne nemohla
mať vedomosť o elektronicky odoslanom vyjadrení žalovaného k žalobe, pretože až po overení tohto
vyjadrenia žalovaného ústredným portálom verejnej správy (k čomu podľa elektronického registra došlo
13. 7. 2018, o 1.34 hod.) mohla asistentka v elektronickom registri prvýkrát zistiť, že žalovaný vôbec

odoslal takéto vyjadrenie k žalobe. Vzhľadom na to, že k odoslaniu vyjadrenie k žalobe došlo až po
odoslaní predvolaní na pojednávanie stranám sporu, bolo by potrebné (v prípade prihliadnutia na tieto
oneskorené prostriedky procesnej obrany žalovaného) zrušiť už nariadený termín pojednávanie na 2.
10. 2018, doručiť upovedomenia o zrušení nariadeného pojednávania stranám sporu, vydať uznesenie
podľa § 167 ods. 3 CSP (výzvu na repliku pre žalobkyňu, teda na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného

k žalobe), a následne (ak by nebolo predtým nutné ešte vydávať aj uznesenie podľa § 167 ods. 4 CSP
- výzvu na dupliku) nariadiť ďalšie pojednávanie vo veci.
Z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie a neprihliadnutia na prostriedky procesnej obrany vo
vyjadrení žalovaného z 12. 7. 2018, súd preto uznesením nevyzýval žalobkyňu podľa § 167 ods. 3 CSP
na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe z 1. 7. 2018 (na repliku), ale doručil žalobkyni

toto vyjadrenie žalovaného len na vedomie (bez zrušenia už nariadeného termínu pojednávania.) Toto
vyjadrenie žalovaného totiž okrem prostriedkov procesnej obrany podľa § 149 CSP obsahovalo aj
právnokvalifikačné úvahy žalovaného, ktoré tým, že neboli prostriedkami procesnej obrany, nepodliehali
sudcovskej koncentrácii, a preto sa s nimi musel súd vždy vysporiadať, a žalobkyňa tak mala právo sa
s nimi oboznámiť. Termín pojednávania pritom súd nariadil na najbližší možný termín (2. 10. 2018), a

to jednak vzhľadom na stav voľných pojednávacích dní vo svojom harmonograme práce, a jednak s
prihliadnutím na tzv. justičné prázdniny, ktorých rešpektovanie mu ukladá platný rozvrh práce, a ktoré sú
uplatňované aj v záujme čerpania letných dovoleniek strán sporu a ich právnych zástupcov. K zrušeniu
termínu pojednávania nariadeného na 2. 10. 2018 došlo následne výlučne z dôvodu, že (deň predplánovaným termínom pojednávania) doručili najprv žalobkyňa, a (v deň pojednávania) aj žalovaný,
zhodné návrhy na odročenie pojednávania (z dôvodu ich mimosúdnych rokovaní.) V prípade zhodných
návrhov strán sporu na odročenie pojednávania je pritom súd (bez ohľadu na dôvod) povinný podľa

§ 163 ods. 1 CSP prerušiť konanie na minimálne 3 mesiace. Súd preto rozhodol podľa § 163 ods. 1
CSP o prerušení tohto konania do 2. 1. 2019. V rámci plynutia 6 mesačnej lehoty podľa § 163 ods. 2
CSP, plynúcej od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania z 12. 10. 2018 (od 3. 11. 2018), doručila
žalobkyňa 2. 4. 2018 na tunajší súd návrh na pokračovanie konania, a preto súd podľa § 163 ods. 2
CSP (bez vydania osobitného rozhodnutia, pretože zákon takúto povinnosť súdu neukladá) pokračoval

v konaní, keď 2. 4. 2019 rozhodol podľa § 177 ods. 1 CSP o nariadení pojednávania na 30. 4. 2019.
Ak sa teda má za to, že žalovaný nepoprel žiadne skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe, tak
bez ohľadu na to, či žalobca svoje skutkové tvrdenia dostatočne preukázal (v žalobe označenými a
priloženými dôkazmi) alebo nepreukázal, musel ich súd podľa § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné,
osvojiť si ich ako zistený skutkový stav a nemohol vo vzťahu k ním vykonávať žiadne dokazovanie.
Nepripojenie dohody strán sporu zo 16. 12. 2014 k žalobe, hoci priloženie dôkazov je stanovené ako

povinnosťžalobcuv§132ods.3CSP(nievšakakoobsahovánáležitosťžalobypodľa§132ods.1CSP),
nemôže nič zmeniť na závere, že žalovaným nepopreté skutkové tvrdenia žalobkyne v žalobe sa podľa
§ 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné. Súd nemôže podľa § 129 ods. 3 CSP odmietnuť žalobu iba pre
nepredloženie listinného dôkazu, na ktorý sa žalobca v žalobe výslovne odvoláva. Ak žalobca nepredloží
dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvoláva, môže to mať pre neho za následok „iba“ neunesenie dôkazného

bremena a tým prehru v sporu, avšak aj to len za splnenia predpokladu, že žalovaný včas a účinne
poprie skutkové tvrdenia žalobcu, na preukázanie ktorých mali byť žalobcom dôkazy predložené. Ak ich
žalovaný takýmto spôsobom nepoprie, považujú sa podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné (bez potreby
vykonávania dokazovania), a žalobca ich pre úspech v spore nemusí preukázať. Keďže sudcovská
koncentrácia sa neuplatňuje len k oneskoreným dôkazom, ktoré inak nie sú spôsobilé privodiť úspech

v spore, ale aj k dôkazom, ktoré túto spôsobilosť majú (inak by nemala zmysel), žalovaný si svojou
pasivitou či omeškaním v konaní môže privodiť prehru v spore, aj keď má inak k dispozícii dôkazy, ktoré
byobjektívnejehoobranuplnepreukazovali.Vcivilnomkonaní(odúčinnostinovéhoprocesnéhokódexu
- Civilného procesného poriadku, od 1. 7. 2016) sa totiž už nezisťuje skutočný stav, súd nepátra za strany
sporu po objektívnej pravde, ale zisťuje len skutkový stav, t.j. stav vyplývajúci zo stranami sporu včas

uplatnených prostriedkov procesného úroku a obrany. Tento skutkový stav pritom môže byť aj v rozpore
so skutočným stavom (objektívnou pravdou.)
Nepopreté skutkové tvrdenia zo žaloby, ktoré sa podľa § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné, sa nikdy
nedokazujú. Preto (od zistenia, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne podľa § 151 ods. 1
CSP) súd pre účely zistenia skutkového stavu neprihliadal na žiadne dôkazy, a to nielen na oneskorené

návrhy strán sporu na vykonanie dôkazov (na ktoré by neprihliadal aj podľa § 153 ods. 2 CSP), ale
ani na včas označené a spolu so žalobou predložené návrhy žalobkyne na vykonanie dôkazov. Ak sa
raz nemá dokazovať, súd na obsah navrhnutých a priložených dôkazov pre účely zistenia skutkového
stavu nemôže prihliadať bez ohľadu na to, či boli navrhnuté včas alebo nie. Súd sa pre účely zistenia
skutkového stavu oboznamuje s dôkazmi len keď vykonáva dokazovanie. Preto, ak aj súd v rámci

oboznamovania sa s oneskorenými podaniami strán sporu a ich prílohami - dôkazmi, sa oboznámil
s obsahom predložených dôkazov (minimálne preto, aby mohol posúdiť, či mohli byť uplatnené už
skôr, čo je podmienka pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie), nemohol na ne aj prihliadať z hľadiska
zistenia skutkového stavu pre účely rozhodnutia veci. Takto (keďže nemohol vykonávať dokazovanie)
nemohol z hľadiska zistenia skutkového stavu súd prihliadnuť ani na dohodu o vyporiadaní vzájomných

majetkových pomerov, práv a povinností medzi stranami sporu ako manželmi pre dobu po rozvodu
manželstva zo 16. 12. 2014, predloženú žalobkyňou v súvislosti s písomným podaním doručeným na
tunajší súd 29. 4. 2019, hoci pri jej predložení sa s jej obsahom (pre vyššie uvedené účely netýkajúce sa
zisťovania skutkového stavu) oboznámil. Vzhľadom na § 132 ods. 2 CSP (pri absencii zodpovedajúcich
skutkových tvrdení od žalobkyne, ktoré boli prvýkrát prednesené až na pojednávaní 30. 4. 2019) by

ani prihliadnutie na obsah tejto dohody nebol možný. Bola to pritom paradoxne žalobkyňa, kto túto
dohodu v konaní súdu nakoniec ako jediná predložila (čo by bolo v jej neprospech, keby súd na ňu
mohol prihliadnuť), a nie žalovaný, ktorý sa vo svojich vyjadreniach opakovane odvolával na existenciu
tejto dohody ako súčasti majetkového vyporiadania manželov pre čas po rozvode (z čoho vyvodzoval
neplatnosť dohody a návrh na zmietnutie žaloby), a ktorý na pojednávaní 30. 4. 2019 vo vzťahu k tejto

dohode žalobkyňou predloženej 29. 4. 2019 sa domáhal uplatnenie zásady sudcovskej koncentrácie,
pretože tento dôkaz nebol žalobkyňou včas predložený.Súd tiež poukazuje na to, že žalovaný, ktorý nedodržal lehotu vyplývajúcu z uznesenia podľa § 167
ods. 2 CSP, nepožiadal o odpustenie jej zmeškania, ba dokonca sa toto zmeškanie ani nijako nepokúsil
ospravedlniť.

Žalovaný bol tiež o možnosti uplatnenia zásady sudcovskej koncentrácie (nadštandardne, pretože to
zákonsúduanineukladá)apodmienkachjejuplatneniapoučenývrámcipoučeniaoprocesnýchprávach
a povinnostiach strany sporu, ktoré sa žalovanému doručilo spolu so žalobou a výzvou pre žalovaného
na vyjadrenie k žalobe.
K námietke žalovaného, že na absolútnu neplatnosť dohody z 16. 12. 2014 by mal súd prihliadať ex

offo, súd uvádza, že aj ex offo prihliadanie na absolútnu neplatnosť zmluvy (v zmysle hmotného práva)
má svoje limity dané procesnou úpravou (§ 153 CSP v spojení s § 167 CSP), a preto keď bola dohoda
zo 16. 12. 2014 predložená oneskorene (až deň pred pojednávaním - 29. 4. 2019), resp. keď boli
zhodné skutkové tvrdenia strán o skutočnom obsahu dohody zo 16. 12. 2014 prednesené oneskorene
(až na pojednávaní 30. 4. 2019), nemohol súd na absolútnu neplatnosť tejto dohody prihliadať ex offo,
nakoľko podľa § 153 ods. 2 CSP na tento dôkaz, resp. na tieto zhodné skutkové tvrdenia neprihliadal. V

tejto súvislosti súd poukazuje na aplikačnú prax Najvyššieho súdu Českej republiky (aj keď pri odlišnej
procesnoprávnej úprave), a to najmä na rozhodnutia vo veci sp.zn.: 21 Cdo 4841/2007 (uverejnené
pod č. R 71/2009 Zbierky rozhodnutí) a vo veci sp. zn.: 29 Cdo 1993/2010, ktoré dospeli k zhodnému
záveru, že s ohľadom na procesnoprávnu úpravu, nie je možné vždy prihliadnuť na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, keď na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nasledovnému

skutkovému stavu: Žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorila 5. 10. 2012 s Československou obchodnou
bankou, a.s., IČO: 00001350 ako veriteľom zmluvu o úvere z 5. 10. 2012, predmetom ktorej bol záväzok
banky poskytnúť žalobkyni úver vo výške 150.000 Kč, a záväzok žalobkyne vrátiť poskytnutý úver v
84 mesačných splátkach po 2.650 Kč, s tým, že prvá splátka sa stane splatnou 15. 11. 2012. Úverové
prostriedky poskytnuté žalobkyni na základe tejto zmluvy použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný.

Dňa 15. 11. 2012 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný (ako spoludlžníci, ktorí boli zaviazaní spoločne a
nerozdielne) zmluvu o úvere s Komerční bankou, a.s., IČO: 45317054, predmetom ktorej bol záväzok
bankyposkytnúťstranámsporuúvervovýške150.000Kč,azáväzokstránsporuspoločneanerozdielne
vrátiť poskytnutý úver v 70 mesačných splátkach po 3.124 Kč, s tým, že prvá splátka sa mala podľa
zmluvy stať splatnou 16. 1. 2013. Rovnako túto sumu poskytnutých úverových prostriedkov použil na

úhradu svojich záväzkov žalovaný. Následne 16. 12. 2014 žalobkyňa a žalovaný spolu uzatvorili dohodu,
v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal nahradiť žalobkyni všetko, čo na úhradu záväzkov zo zmluvy o
úvere z 5. 10. 2012 a zo zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 dovtedy zaplatila alebo ešte v budúcnosti
zaplatí. Záväzky vrátiť uvedené dva poskytnuté úvery splnila iba žalobkyňa. Až do 10. 4. 2016 platila
pravidelné mesačné splátky, a následne oba poskytnuté úvery refinancovala ďalším novým úverom,

ktorý jej poskytla Československá obchodná banka, a.s. na základe zmluvy o úvere zo 16. 2. 2016. Z
takto získaných prostriedkov následne žalobkyňa uhradila nesplatený zostatok úveru poskytnutého na
základe zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 vo výške 95.710,63 Kč a nesplatený zostatok úveru zo zmluvy o
úverez15.11.2012vovýške83.000Kč.Uvedenýmspôsobom(najprvsplátkamianeskôrzprostriedkov
získaných refinancovaním) si tak žalobkyňa splnila záväzky na základe zmlúv o úvere z 5. 10. 2012 a

z 15. 11. 2012. Vo vzťahu k zmluve o úvere z 5. 10. 2012 žalobkyňa uskutočnila úhrady (za obdobie od
13. 4. 2015) v celkovej výške 127.510,63 Kč, a vo vzťahu k zmluve o úvere z 15. 11. 2012 uskutočnila
úhrady (za obdobie od 13. 4. 2015) v celkovej výške 120.488 Kč.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 489, § 491 ods. 1, ods. 1 Občianskeho zákonníka, §
51 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že dohodou zo dňa 16.12.2014 ako nepomenovanú zmluvu

podľa § 51 OZ, keďže predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalovaného nahradiť žalobkyni všetky
sumy uhradené na základe úverových zmlúv z 5. 10. 2012 a 15. 11. 2012, pričom žalobkyňa z titulu
týchto dvoch úverových zmlúv (za žalobou uplatnené obdobie od 13. 4. 2015) celkovo uhradila sumu
247.998,63 Kč. Súd preto podľa § 51 OZ v spojení s § 489 OZ, § 491 ods. 1 a ods. 2 OZ vyhovel žalobou
uplatnenému nároku pre sumu 247.998,63 Kč.

Súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou žalobkyne (zo žaloby), ktorá v súvislosti so zmluvou z 5.
10. 2012 videla v dohode zo 16. 12. 2014 dohodu podľa § 534 OZ, pretože strany sa v tejto dohode
nedohodli, že túto sumu žalovaný splní veriteľovi, ale že bude plniť žalobkyni.
Tak isto sa súd nestotožnil s právnou kvalifikáciou žalobkyne (zo žaloby), ktorá v súvislosti so zmluvou
z 15. 11. 2012 videla v dohode zo 16. 12. 2014 dohodu podľa § 511 ods. 2 OZ, teda dohodu o tom,

že ich podiely na solidárnom dlhu voči veriteľovi z tejto zmluvy sú vo vzájomnom pomere 100 % (ako
podiel žalovaného) a 0 % (ako podiel žalobkyne), pretože v dohode zo 16. 12. 2014 nešlo o dohodu o
výške podielov, ale o náhrade toho, čo žalobkyňa zaplatila alebo ešte zaplatí veriteľovi, a otázka náhrady
škody nemôže byť predmetom žiadnej dohody, pretože tá je upravená v § 511 ods. 3 OZ.Súd sa nestotožnil ani s právnou kvalifikáciou žalovaného (z jeho prvého vyjadrenia k žalobe), podľa
ktorej ide o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ (bezdôvodne obohatí sa
ten, za koho sa plnilo to, čo mal plniť podľa práva sám), pretože v prípade zmluvy o úvere z 5. 10. 2012

plnila veriteľovi žalobkyňa za seba, a v prípade úveru zo zmluvy z 15. 11. 2012 boli zaviazaní solidárne
obaja, a teda ak plnila žalobkyňa aj za žalovaného, nešlo o situáciu, že by žalobkyňa plnila niečo, čo
ona nemala podľa práva veriteľovi plniť, pretože ona mohla tento dlh tak isto plniť veriteľovi.
Súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s právnou argumentáciou žalovaného z druhého
vyjadrenia k žalobe (a žalobkyne z pojednávania 30. 4.2019), nakoľko táto sa týkala iného než súdom

zisteného skutkového stavu (vychádzajúceho zo skutkového záveru, že v dohode zo 16. 12. 2014 ide
o dohodu, ktorá je súčasťou širšej dohody o vyporiadaní majetkových práv medzi manželmi pre čas po
rozvode.)
Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania, tak keďže z dohody zo 16. 12. 2014 (v
rozsahu skutkových zistení súdu), vyplynulo, že táto dohoda neobsahovala uvedenie času splatnosti
záväzku žalovaného, súd vychádzajúc z ust. § 563 OZ (a ustálenej judikatúry) považoval tento záväzok

za splatný od nasledujúceho dňa po doručení výzvy tunajšieho súdu na vyjadrenie k žalobe žalovanému,
teda 30. 6. 2018. Od ďalšieho dňa, teda od 1. 7. 2018, preto došlo podľa § 517 ods. 1 OZ došlo k prvému
dňu omeškania žalovaného so zaplatením uvedeného záväzku, a preto od 1. 7. 2018 má žalobkyňa
nárok na úroky z omeškania v ňou uplatnenej sadzbe 5 % (ktorá je v súlade s § 3 nariadenia, pretože
základná úroková sadzbe ECB bola 1. 7. 2018 0 %) z dlžnej súdom priznanej sumy 247.998,63 Kč (až

do zaplatenia.) Vzhľadom na uvedené, súd uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % zo
sumy 247.998,63 Kč za obdobie od 10. 4. 2018 do 30. 6. 2018 zamietol ako nedôvodný.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, tak súd porovnajúc žalobou uplatnený nárok na istinu vo
výške 247.998,63 Kč s príslušenstvom a výroku súdneho rozhodnutia o priznaní sumy 247.998,63 Kč
spolu s príslušenstvom dospel k záveru, že plne úspešnou v konaní bola žalobkyňa, a preto má podľa §

253 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súd súčasne
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodol, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej

lehote odvolanie.
V odvolaní zdôraznil, že podľa jeho názoru súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Postup súdu a jeho rozhodnutie je v rozpore so základnými princípmi a zásadami, na ktorých je
postavený civilný proces. V zmysle čl. 2 ods. 1, 2 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a

právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
V danom prípade súd bezdôvodne uplatnil koncentráciu konania v čase, keď žalovaný ešte nebol

zastúpený advokátom. Žalovaný s omeškaním troch dní zaslal súdu vyjadrenie k podanej žalobe, kde
žalovanýrozporovalvšetkyskutočnostiuvedenévžalobeazároveňuplatnilnámietkupremlčania.Máme
za to, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie je právo súdu a nie povinnosť, pričom súd má posudzovať
osobitne každý jeden prípad. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Argumentácia súdu v odôvodnení ohľadom potreby
vykonania ďalších procesných úkonov zo strany súdu po doručení vyjadrenia žalovaného zo dňa
12.07.2018 (zrušenie pojednávania a zaslanie vyjadrenia žalobkyni) je nedôvodná a nemá žiaden
reálny základ. Súd totiž pojednávanie vytýčené na deň 02.10.2018 tak či tak zrušil, nakoľko to zhodne
navrhli strany sporu. Následne súd konanie prerušil. Súdu teda nič nebránilo v tom, aby na vyjadrenie

žalovaného prihliadol, nakoľko predmetné vyjadrenie žalovaného nespôsobilo žiadne prieťahy v konaní.
Vyššie uvedené tvrdenie je podporené aj faktom, že súd na základe neskôr predložených dôkazov
a tvrdení zo jednotlivých strán musel dospieť k názoru, že podaná žaloba je nedôvodná, nakoľko je
potrebné uplatnený nárok posudzovať podľa iných ustanovení Občianskeho zákonníka. Napriek tomu,
že súd vedel, že podaná žaloba s ohľadom na vyjadrenia žalovaného nie je dôvodná, nerozhodoval

o samotnom spore, ale uplatnil sudcovskú koncentráciu. Takýto postup je podľa nášho názoru v
rozpore so základným princípom civilného sporového konania upravenom v čl. 2 CSP. Súd má v prvom
rade rozhodovať spory a má ich rozhodovať tak, aby jeho rozhodnutie bolo v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. tak, aby spor bol rozhodnutý spravodlivo.Domnievame sa, že ustanovenie § 153 CSP nemôže mať prednosť pred základnými princípmi, na
ktorých je civilný proces postavený v prípade, ak oneskorené podanie žalovaného nespôsobí v konaní
žiadne prieťahy. Podstatou koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby dochádzalo k prieťahom v

konaní najmä v prípade, ak neskoro predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany znamenajú odročenie pojednávania, resp. nariadenie nového pojednávania a pod. V prípade,
ak oneskorené podanie strany nemá za následok žiadne prieťahy v konaní, odročenie pojednávania
ani nariadenie nového pojednávania, uplatnenie sudcovskej koncentrácie nie je na mieste. V tomto
prípade považujeme postup súdu za nedôvodne formalistický, nakoľko súd sa viacej zaoberal termínmi

na doručenkách ako samotným sporom. Súd z predložených dokladov a vyjadrení dospel k záveru, že
žaloba by bola nedôvodná, avšak napriek tomu nerozhodoval spor. Ako vyplýva zo zvukového záznamu
z pojednávania zo dňa 30.04.2019 a odôvodnenia rozsudku (str. 9 bod 21), súd stranám uviedol, že v
prípade, ak by žalobkyňa predložila ňou označený dôkaz „Dohoda zo dňa 16.12.2014“, súd by žalobu
považoval za nedôvodnú. Vzhľadom na to, že ju však žalobkyňa nepredložila, súd vychádzal len z
jej skutkových tvrdení, ktoré považoval za nesporné a preto žalobe vyhovel. Uvedený postup súdu je

absurdný a je v príkrom rozpore s tým, čo je úlohou súdu v civilnom konaní. Takýmto postupom súdu
nemôže byť stranám zaručené právo na spravodlivý proces.
V zmysle § 132 ods. 1, 3 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže

bez svojej viny pripojiť. Žalobkyňa však k žalobe nepripojila podstatný (ňou označený a tvrdený) dôkaz
- Dohodu zo dňa 16.12.2014 (v skutočnosti listina s označením Dohoda o vypořádání vzájemných
majetkových poměrú, práv a povinností pro dobu po rozvodu manželství dle § 757 zákona č. 89/2012
Sb.“ zo dňa 16.12.2014). Rovnako žalobkyňa nepredložila k žalobe žiaden dôkaz, ktorý by svedčil
o tom, že sama uhradila záväzky vyplývajúce z jednotlivých úverových zmlúv. Vzhľadom na to, že

žalobkyňa predmetné listinné dôkazy nepredložila, neuniesla tým svoje dôkazné bremeno a preto súd
nemal žalobe vyhovieť. V prípade, ak by žalobkyňa predmetnú dohodu predložila, súd by musel bez
ohľadu na vyjadrenie žalovaného posudzovať jej platnosť v zmysle príslušných právnych predpisov.
Takýmtozisťovanímbysúddospelkzáveru,žesajednáoabsolútneneplatnýprávnyúkon.Zuvedeného
vyplýva, že medzi stranami nemohlo dôjsť k žiadnej dohode v zmysle ust. § 511 ods. 2 a 3 a § 534

Občianskehozákonníkatakakototvrdížalobkyňa,anikdohodepodľa§51Občianskehozákonníka(ako
uvádza súd) a preto je jej žaloba nedôvodná. Keďže medzi stranami nedošlo k platnému vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v zmysle ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka všetky
spoločné majetkové práva (vrátane záväzkov) nadobúdajú manželia do podielového spoluvlastníctva.
Súd teda nemohol bez ohľadu na uplatnenie sudcovskej koncentrácie považovať skutkový stav za

preukázaný a nesporný, nakoľko žalobkyňa v rozpore s ust. § 132 ods. 1, 3 CSP nepredložila dôkazy,
ktoré v žalobe označila na preukázanie rozhodujúcich skutočností.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že rozhodnutie súdu je nezákonné, keď súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň máme za to, že rozhodnutie

súdu a vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý navyše súd nesprávne právne posúdil.
Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 30.04.2019, sp. zn. 21C/12/2018 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyňa, ktorá v
podanomodvolanínamietapostupokresnéhosúdu,ktorýprirozhodovanívyužilsudcovskúkoncentráciu
konania podľa § 153 Civilného sporového poriadku. Uvádza najmä argumenty, prečo je podľa jeho
názoru postup okresného súdu v rozpore so základným princípom civilného sporového konania
uvedenýmvčl.2Civilnéhosporovéhoporiadku.Žalobkyňapovažujepostupokresnéhosúduzasprávny.

Okresnýsúdpostupovalvsúlades§153Civilnéhosporovéhoporiadku.Samotnámožnosťkoncentrovať
konanie podľa tohto ustanovenia je len prostriedkom pre naplnenie princípov podľa čl. 2 Civilného
sporového poriadku. Preto aplikácia zákona zo strany okresného súdu nebola v rozpore zo žiadnym
z princípov, na ktorom civilné sporové konanie stojí. Ak by bola argumentácia žalovaného v odvolaní
správna, viedlo by to k absurdnému záveru, že v rozpore s čl. 2 Civilného sporového poriadku je aj

každé rozhodnutie podľa § 273 Civilného sporového poriadku (rozsudok pre zmeškanie). Na základe
uvedeného žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

4. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobkyne súdu doručené nebolo.5. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP) oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP)
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom stanovené náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
odvolací súd nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), keď bol viazaný skutkovým stavom ako zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a contrario, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP) po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
konania dospel odvolací súd k právnemu záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu správny, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1,2 CSP.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku a
odvolaciu argumentáciu uplatnenú žalovaným bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru, keď žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 247.998,63 Kč spolu s

úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 1.7.2018 do zaplatenia, to všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu a vyhodnotení toho,
čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany sporu, konštatuje, že súd prvej inštancie v potrebnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, keď vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v
súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav, v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov a

odkazuje na vyčerpávajúce, zrozumiteľné, správne a presvedčivé, aktuálnou judikatúrou odôvodnené
písomné vyhotovenie preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od
právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý podal
odvolanie vyslovene účelové s jediným cieľom vyhnúť sa plneniu svojej povinnosti zaplatiť žalobkyni
sumu 247.998,63 Kč spolu s príslušenstvom.

8. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutej časti (výrok I.), že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 247.998,63 Kč
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 1.7.2018 do zaplatenia,
to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku potvrdzuje. V odvolaním nenapadnutej časti

(výrok II.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Odvolací súd rovnako potvrdil závislý výrok o
náhrade trov konania. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

9. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

10. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

11. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnou bola žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, o ktorom v

zmysleužvyššieuvedeného§262ods.1CSP,keďovýšketejtonáhradytrovkonaniapodľa§262ods.2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)