Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113207515
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7113207515.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Ing. B. S., nar. XX.X.XXXX, bytom
v K., K. cesta 60, zast. Q.. Petrom Kerecmanom, spoločnosť s ručením obmedzeným, Advokátska
kancelária, Košice, Rázusova 1, proti žalovanému Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská
12, IČO: 35 790 253, zast. JUDr. Patrikom Palšom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 13, o

ochranu osobnosti, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku 15C 86/2013-335 z 5.12.2017
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku v denníku
Korzár - DENNÍK KOŠICKÉHO KRAJA uverejniť na jeho titulnej strane rovnakou veľkosťou písma v
titulku a texte ospravedlnenia ako boli použité v titulku a perexe článku uverejnenom v denníku Korzár
zo dňa 13.2.2013 s názvom „Vilu nemocnice majú v rukách známe mená“ a s podtitulkom „V drahej
lokalite pristavia luxusné byty“ ospravedlnenie tohto znenia:

„ObchodnáspoločnosťPetitPress,a.s.sosídlomvBratislave,Lazaretská12-vydavateľdenníkaKorzár
- DENNÍK KOŠICKÉHO KRAJA sa ospravedlňuje pánovi J.. B. S., generálnemu riaditeľovi a predsedovi
predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. za to, že v článku uverejnenom v
denníku Korzár - DENNÍK KOŠICKÉHO KRAJA zo dňa 13.2.2013 s názvom „Vilu nemocnice majú
v rukách známe mená“ a s podtitulkom „V drahej lokalite pristavia luxusné byty“ uviedla jeho meno,
priezvisko a podobizeň medzi osobami, o ktorých z obsahu článku vyplýva, že „majú v rukách vilu

nemocnice na S. č. XX v K.“ a „majú také plány“, že k nej „v drahej lokalite pristavia deväť luxusných
bytov“, pričom v tejto vile pred jej predajom sídlil „denný rehabilitačný stacionár pre ťažko zdravotne
hendikepované deti s mozgovou obrnou, poúrazovými stavmi, či mentálnym postihnutím“, ktoré boli
vysťahované v roku 2007, ďalej uviedla o žalobcovi, že je „bratom manažéra firmy Katis, ktorá vilu na
Havlíčkovej vlastní“ a pripojila k týmto údajom údaj o tom, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť,
a.s. začala na Havlíčkovej ulici „po rokoch s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie“ a že v decembri
2012 „vodárne začali kanalizáciu vo veľkom opravovať“, pretože Ing. B. S. nepatrí medzi osoby, ktoré

„majú v rukách vilu nemocnice“ na Havlíčkovej č. 18 v Košiciach a majú také plány, že k nej „v drahej
lokalite pristavia deväť luxusných bytov“, žiadnym spôsobom sa nepodieľal na predaji alebo kúpe tejto
nehnuteľnosti a vysťahovaní denného rehabilitačného stacionára pre ťažko zdravotne hendikepované
deti s mozgovou obrnou, poúrazovými stavmi, či mentálnym postihnutím, nie je pravdou, že je bratom
manažéra firmy Katis, ktorá vilu na Havlíčkovej vlastní a nie je pravdou ani to, že Východoslovenská
vodárenská spoločnosť, a.s. začala na Havlíčkovej ulici „po rokoch s komplexnou rekonštrukciou

kanalizácie“ a v decembri 2012 začali kanalizáciu „vo veľkom opravovať“ v súvislosti so stavebnými
zámermi stavebníka na Havlíčkovej č. 18 v Košiciach. Uverejnenými tvrdeniami došlo k zásahu do práva
na ochranu osobnosti pána J.. B. S., ktorému sa týmto ospravedlňujeme za poškodenie jeho cti.“ Pre
prípad, že tak žalovaný v určenej lehote neurobí, ukladá sa žalovanému povinnosť strpieť uverejnenie
tohto ospravedlnenia žalobcom v denníku PRAVDA v jeho inzertnej časti formou platenej inzercie na
účet žalovaného.

Žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z a m i e t a.Priznávažalobcovinároknanáhradutrovkonaniapredsúdomprvejinštancieatrovodvolaciehokonania
proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť na titulnej strane
denníka Korzár - Denník Košického kraja rovnakou veľkosťou písma v titulku a texte ospravedlnenia
ako boli použité v článku uverejnenom v tomto denníku dňa 13.2.2013 s názvom „Vilu nemocnice
majú v rukách známe mená“ a s podtitulkom „V drahej lokalite pristavia luxusné byty“, ospravedlnenie
uvedeného znenia: „Obchodná spoločnosť Petit Press, a.s. so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12

- vydavateľ denníka Korzár - DENNÍK KOŠICKÉHO KRAJA sa ospravedlňuje pánovi J.. B. S.,
generálnemu riaditeľovi a predsedovi predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s.
za to, že v článku uverejnenom v denníku Korzár - DENNÍK KOŠICKÉHO KRAJA zo dňa 13.2.2013
s názvom „Vilu nemocnice majú v rukách známe mená“ a s podtitulkom „V drahej lokalite pristavia
luxusné byty“ uviedla jeho meno, priezvisko a podobizeň medzi osobami, o ktorých z obsahu článku

vyplýva, že „majú v rukách vilu nemocnice“ na Havlíčkovej 18 v Košiciach a „majú také plány“, že k
nej „v drahej lokalite pristavia deväť luxusných bytov“, pričom v tejto vile pred jej predajom sídlil „denný
rehabilitačný stacionár pre ťažko zdravotne hendikepované deti s mozgovou obrnou, poúrazovými
stavmi, či mentálnym postihnutím“, ktoré boli vysťahované v r. 2007, ďalej uviedla o žalobcovi, že je
„bratom manažéra firmy Katis, ktorá vilu na Havlíčkovej vlastní“ a pripojila k týmto údajom údaj o tom,

že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. začala na Havlíčkovej ulici „po rokoch s komplexnou
rekonštrukciou kanalizácie“ a že v decembri 2012 „vodárne začali kanalizáciu na Havlíčkovej vo veľkom
opravovať“, pretože Ing. B. S. nepatrí medzi osoby, ktoré „majú v rukách vilu nemocnice“ na Havlíčkovej
18 v Košiciach a „majú také plány“, že k nej „v drahej lokalite pristavia deväť luxusných bytov“,
žiadnym spôsobom sa nepodieľal na predaji alebo kúpe tejto nehnuteľnosti a vysťahovaní „denného

rehabilitačného stacionára pre ťažko zdravotne hendikepované deti s mozgovou obrnou, poúrazovými
stavmi, či mentálnym postihnutím“, nie je pravdou, že „je bratom manažéra firmy Katis, ktorá vilu na
Havlíčkovej vlastní“ a nie je pravdou ani to, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. začala
na Havlíčkovej ulici „po rokoch s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie“ a v decembri 2012 „vodárne
začali kanalizáciu na Havlíčkovej vo veľkom opravovať“ v súvislosti so stavebnými zámermi stavebníka

na Havlíčkovej 18 v Košiciach. Uverejnenými tvrdeniami došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti
pána J.. B. S., ktorému sa týmto ospravedlňujeme za poškodenie jeho cti.“ Pre prípad, že tak žalovaný
v uvedenej lehote neurobí, žalobca žiadal zaviazať žalovaného k povinnosti strpieť uverejnenie tohto
ospravedlnenia žalobcom v denníku PRAVDA v jeho inzertnej časti, a to formou platenej inzercie na účet
žalovaného. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 33.000 € a nahradiť trovy konania, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobca v žalobe argumentoval tým, že nie je jednou z osôb, ktoré majú „vilu nemocnice v rukách“,
hodlajú k nej pristaviť deväť luxusných bytov a pravdivý nie je ani žalovaným zverejnený údaj o tom, že
by sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na predaji, či kúpe nehnuteľnosti alebo konaní nemocnice, ktorá

vysťahovala nehnuteľnosť a následne ju ako prebytočný majetok predala. Nie je pravdou, že VVS, a.s.
vykonala opravy na kanalizácii v lokalite v súvislosti so stavebným zámerom vlastníka nehnuteľnosti,
tobôž že by sa tak stalo preto, že žalobca je šéfom VVS, a.s. Zaradenie žalobcu medzi osoby, ktoré „majú
vilunemocnicevrukách“ješpekulácioužalovanéhobezoporyvskutočnosti.Pravdivéniejeanitvrdenie,
že jeho brat je manažérom vo firme Katis, čo uviedol žalovaný na dvoch miestach v článku, R. S. nie

je a nikdy nebol zamestnancom tejto spoločnosti, nepodieľa sa žiadnym spôsobom na podnikaní tejto
spoločnosti a nie je ani jej spoločníkom. Žalobca nikdy nebol spoločníkom ani členom žiadneho orgánu
a nie je ani žiadnym spôsobom prepojený so žiadnou zo spoločností uvedených v článku (Katis, s.r.o.,
ERkorp, s.r.o., PSR Finance, a.s.). Žalobca pôsobí od r. 2003 vo funkcii generálneho riaditeľa a predsedu
predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. a riadne plní svoje povinnosti z tejto

funkcievyplývajúce,svojepostavenienezneužíva,konánaprospechsvojhozamestnávateľa,žiječestne
a normálne. Článok žalovaného bol zjavne vytvorený v snahe vyvolať senzáciu, obsahuje nepravdivé,
resp. skreslené tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré nevyplývajú z pravdivých premís, ktoré si mohol
žalovaný vopred pri potrebnej snahe zistiť. Uverejnením článku, s obsahom ktorého sa oboznámil
široký okruh čitateľov, žalovaný hrubým spôsobom zasiahol do cti žalobcu, dôveryhodnosť žalobcu

bola v očiach verejnosti podstatne znížená a jeho česť a dôstojnosť bola poškodená v značnej miere,po uverejnení článku žalobca pocítil a doposiaľ pociťuje zhoršenie vzťahov s mnohými ľuďmi z jeho
okolia, ako aj zhoršenie mienky verejnosti vo vzťahu k jeho osobe, mnoho ľudí z jeho okolia uverilo
nepodloženým informáciám, ktoré boli prezentované v článku ako fakty a doteraz mu vyčíta nakladanie

s vilou nemocnice, ktorú má v rukách a zneužitie svojho postavenia, negatívne reakcie namierené proti
žalobcovi zaznamenal aj PR zástupca VVS, a.s. a spoločnosť Penelopa, s.r.o., preto vzhľadom na
intenzitu zásahu, jeho rozsah a trvanie následkov, žiadal žalobca okrem ospravedlnenia priznať tiež
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- €.

3. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol (I.) a
stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (II.).

4. Rozhodol tak po vykonaní dokazovania výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov Mgr. Jaroslava
Vrábeľa - redaktora článku, J.. W. Q. - známeho žalobcu, T.. V. H. - suseda žalobcu, brata žalobcu
R. S., V.. A. S. - člena predstavenstva M. vodárenskej spoločnosti, a.s., ďalej svedkov J.. T. W., V.

F., J.. C. Q., Z. V. a V.. V. Hidvéghyovej a oboznámením listinných dôkazov, pri právnom posúdení
uplatneného nároku podľa ustanovení § 11, § 13 ods. 1, X a 3, § 1X ods. 1, 2 a X Občianskeho zákonníka
(ďalej tiež len „OZ“), článkov 19 ods. 1, 2 a 3, článku 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 10 ods. 1, 2 a
3 Listiny základných práv a slobôd. V odôvodnení rozsudku súd definoval základné predpoklady vzniku

občianskoprávnej zodpovednosti podľa ust. § 13 OZ za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby všeobecne, ktorá je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. Sankcie za neoprávnený
zásah preto nemožno vylúčiť ani dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu (napríklad tým, že pôvodca
neoprávneného zásahu si nebol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, že pri rozširovaní svojich tvrdení
sa spoliehal bez potrebného overenia na serióznosť a pravdivosť poskytnutých podkladov, šíril údaje,

o ktorých sa dozvedel vychádzajúc z toho, že sám nemal dôvod poskytnutým údajom neveriť atď.) a
podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti v
prípade zásahu spôsobeného hromadnými informačnými prostriedkami, ktoré je potrebné posudzovať
v kontexte s ústavne zaručenými právami na slobodu prejavu a informácie (článok 26 ods. 1 a 2 ústavy,
článok 10 ods. 1 dohovoru) a so zreteľom na požiadavku vyváženosti uplatňovania týchto rovnocenných

práv. Konštatoval v tejto súvislosti, že záruka slobody prejavu a práva na informácie sa týka len
pravdivých a objektívnych informácií, ktoré neohrozujú zákonom chránené záujmy a práva iných osôb,
preto uplatnenie tejto slobody, resp. práv je limitované tým, že ich výkonom nemôže dôjsť k porušeniu
osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. § 11 a nasl. OZ, článkom 19 ods. 1 ústavy a článkom
10 ods. 1 listiny. Vychádzajúc z uvedených zásad súd prvej inštancie skúmal mieru (intenzitu) tvrdeného

porušenia základného práva na ochranu osobnosti žalobcu (práva na česť, meno a dobrú povesť) v
kontexte s právom žalovaného na slobodu prejavu (zahrňujúcej právo šíriť informácie) a so zreteľom na
požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy (proporcionality) uplatňovania týchto práv aj ich ochrany,
keďže v danom prípade k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu malo dôjsť výkonom práva
žalovaného na slobodu prejavu a šírenie informácií o veci verejného záujmu zaručených článkom 26

ods. 1, 2 ústavy, článkom 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Poukázal v tejto súvislosti na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP), z ktorej vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska
ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu; novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých
záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať, novinárom je dokonca

umožnenépoužívaťurčitúmierupreháňaniaaprovokácie.Poslanímtlačejenepochybnešíriťinformácie
a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti
takéto informácie prijímať. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 28.10.2010 sp. zn. IV.ÚS 107/2010
vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich
vo verejnom živote. Úlohou novinárov nie je informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t.j.

rozhodovať, ktoré informácie verejnosť môže alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na
úplné a presné informácie. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2563/2009
práva na ochranu osobnosti sa môžu domáhať aj verejne činné osoby; posúdenie skutkových tvrdení a
hodnotiacich úsudkov je však v ich prípadoch omnoho „mäkšie“ v prospech novinárov a iných pôvodcov
týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu musí počítať s tým,

že ako verejne známa osoba bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o profesijný, ako
aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť ak ide osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. Tu je
namiestevoliťbenevolentnejšíprístupkposúdeniumedzeprípustnostiuverejneniainformáciísúkromnej
povahy a hodnotenia konania takejto osoby práve preto, že sú na ňu kladené náročnejšie požiadavky averejnosť má právo vedieť, či je spôsobilá tak po odbornej, ako aj morálnej stránke túto funkciu zastávať
a náležite obstarávať veci verejné. Prezentácia týchto údajov a ich prípadná kritika musí súvisieť s
verejnou činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva. Hranice prijateľnej kritiky u osôb verejne činných sú

širšie ako u súkromnej osoby, verejne činná osoba musí prejaviť vyšší stupeň tolerancie. Súd citoval
tiež právny názor z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 42/2011, podľa ktorého pri každom
použití podobizne a obrazových snímok, či už na základe zákonných licencií na podklade povolenia
alebo na základe iného oprávnenia musia byť zachované dve základné podmienky: použitie sa musí
stať primeraným spôsobom a nesmie byť v rozpore s osobnostnými záujmami oprávneného, ktoré je

potrebné bezpodmienečne rešpektovať a ktoré sú teda za každých okolností nedotknuteľné. Použitie
samo o sebe prípustné môže vyústiť do závažného zásahu do osobnostnej sféry, napríklad vzhľadom
na súvislosti, za ktorých k nemu došlo, poprípade, do ktorých bolo situované alebo vzhľadom na
komentár, ktorý bol k nemu pripojený. Poukázal ďalej na judikatúru ESĽP (Feldek v. Slovenská republika
č. 29032/95, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001) a citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS
152/2008, II. ÚS 326/2009, II. ÚS 340/2009), podľa ktorých pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba

starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami a intenzívnejšiu ochranu priznať v prípade
hodnotiacich úsudkov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, než v prípade uverejnenia faktov
(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu neskôr ukázať ako nepravdivé. V odôvodnení rozsudku súd taktiež
citoval právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 1/2016 zo
dňa 10.4.2017 a uviedol, že v súlade so zásadami ustálenými v súdnej praxi pri posúdení nároku vzal

zreteľ na požiadavku proporcionality pri uplatňovaní ústavne garantovaného práva na súkromie žalobcu
a slobody prejavu žalovaného (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016, tiež II. ÚS 152/2008,
II.ÚS 326/2009, I.ÚS 408/2010, IV.ÚS 492/2012) a formou odpovedí na otázky: kto (aké médium, resp.
redaktor, súkromná osoba a podobne), o kom (na akú tému), čo (aké názory, myšlienky, idey), kde
(v rámci akého publikačného nástroja), kedy (v rámci napríklad jedného článku alebo opakovane vo

viacerých článkoch a pod.) a ako (spôsob, rozsah, formulácia) žalovaný uviedol, uverejnil, povedal
- súd zisťoval, či došlo ku kolízii chránených záujmov (sloboda prejavu proti ochrana osobnosti).
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca ako generálny riaditeľ Východoslovenských
vodární a kanalizácií, a.s. (od 1.5.2003) a predseda jej predstavenstva, zabezpečuje plynulé plnenie
úloh vyplývajúcich zo zmlúv uzavretých s Mestom Košice, je známym predstaviteľom jednej z najväčších

spoločností Košického kraja, ktorá zabezpečuje dodávku vody do domácností a spoločností, realizuje
kanalizačné práce a pod., za výkon funkcie predsedu predstavenstva poberá mzdu, v čase uverejnenia
článkov bol verejne známou osobou, ktorú pozná každý starosta, preto si musel byť vedomý toho,
že jeho aktivity budú pod dohľadom (kontrolou) odbornej i laickej verejnosti (občianskej spoločnosti),
keďže v „hre“ je otázka vplyvu takejto osoby. Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. je akciovou

spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri, jej zakladateľmi a akcionármi sú verejnoprávne subjekty,
samosprávy obce a mesta z regiónu. Spoločnosť teda priamo alebo nepriamo nakladá s finančnými
prostriedkami daňových poplatníkov Východoslovenského regiónu. Podľa názoru súdu prvej inštancie z
pohľadu ochrany súkromia (osobnosti) žalobcu ako osoby pôsobiacej vo verejnom živote preto hranice
akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa jeho osoby sú širšie v porovnaní s bežnými občanmi,

ktorí nemajú priamy vplyv na formovanie politiky, resp. nie sú členmi určitého odborného fóra. Článok sa
venoval problematike privatizácie majetku štátu do súkromných rúk súkromnej obchodnej spoločnosti,
informoval teda o skutočnostiach v súlade s úlohami a poslaním médií v demokratickej spoločnosti
pravdivo informovať o veci legitímneho verejného záujmu. Predmetné články boli uverejnené v denníku
Košický Korzár, ktorý vychádza v košickom kraji, nešlo teda o printové médium s celoslovenskou

pôsobnosťou,ateda„publicimpact“jevýraznenižšínežpriceloslovenskýchdenníkoch,čitýždenníkoch,
resp. ako pri široko dostupných publikačných nástrojoch (blok, internetová stránka, e- kniha a podobne).
Tvrdenia v článku „Denný rehabilitačný stacionár pre ťažko zdravotne hendikepované, či postihnuté
deti nemocnica zavrela“, „Starostlivosť o detských pacientov prebrala Detská fakultná nemocnica a
iné organizácie. Nemocnica a Ministerstvo zdravotníctva SR s prevodom súhlasili a ponúkli majetok

štátnym organizáciám, ktoré oň nemali záujem. Následne boli nehnuteľnosti ponúkané na predaj pre
verejnosť“, “Znalec určil minimálnu cenu. Prihlásili sa traja uchádzači a najviac dala firma Katis. Vo
februári 2009 podpísali kúpnu zmluvu a rezort financií ju odobril“, „Na Havlíčkovej už roky trápi ľudí
kanál. Pre poruchovú kanalizáciu dala Mestská časť Sever pre stavebný úrad mesta k stavbe bytového
domu záporné stanovisko“, „K upchávaniu, zápachu, mokru v pivniciach, či vracaniu sa vody dlhodobo

dochádzalo a trápilo to občanov mesta, ktorí boli dotknutí, vodárne o probléme vedeli. Obyvatelia poslali
výzvu s podpismi na riešenie havarijnej situácie“, súd posúdil ako pravdivé, svedeckými výpoveďami
a listinnými žalovaným preukázané. Podľa posúdenia súdu články neformulujú žiadny záver ani
hodnotiace úsudky, ide o overené fakty a pravdivé údaje. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súddospel k záveru, že žalovaný relevantným spôsobom vyvrátil tvrdenia o ujme žalobcu označenými a
predloženými dôkazmi, z ktorých nepochybne vyplynulo, že problém s kanalizáciou na Havlíčkovej
ulici v Košiciach bol dlhodobý, o čom svedčí výpoveď svedkyne Majerovej. Zverejnenie pravdivého

skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v
súlade s verejným záujmom. Ani existencia zásahu do osobnostných práv, ktoré žalobca subjektívne
pociťuje, nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom
uplatňovaniainéhoprávaavzhľadomnakonkrétneokolnostinepresiaholhraniceprimeranostivovzťahu

k žalobcovi. Vytýkané prejavy podľa názoru „nie sú zásadne nepravdivé, lebo sa jedná sa o kritiku proti
neoprávnenému nakladaniu s majetkom štátu. V nadväznosti na uvedené súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v
médiách, v danom prípade v dennej tlači, mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na súkromie,
je potrebné zohľadniť tiež väzbu medzi nadpisom určitého článku a vecným obsahom článku. Pri
posudzovaní tejto otázky treba vychádzať z funkcie, ktorú nadpis v médiách plní a v danom prípade

účelom článku bolo upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal, osvojil si tlačou ponúkané
informácie a urobil vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany
práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú
expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium,
akým denník Korzár s pôsobnosťou v rámci košického kraja je. Obsah článkov informuje o tom, že

denný rehabilitačný stacionár pre ťažko zdravotne hendikepované deti na Havlíčkovej č. 18 v Košiciach
nemocnica ako správca tohto majetku zavrela a nemocnica túto nehnuteľnosť predala je informáciou,
ktorá je v článkoch posudzovaná kriticky. Autor článku formou kritiky vyjadruje nesúhlas s odobratím
tejto nehnuteľnosti deťom a s jej predajom, čo je prípustné. Uverejnenie verejne dostupnej podobizne
žalobcu bolo bez súhlasu žalobcu, ale s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho pracovné a manažérske

zaradenie, ktorý pôsobí ako riaditeľ a predseda predstavenstva spoločnosti, jeho podobizeň zachycuje
skutočnú podobu s uverejnením mena a priezviska a je v súlade s dodržaním zásady primeranosti“.
Výroky „prihlásili sa traja uchádzači, najviac dala firma Katis - 340.000 €“, „generálnym riaditeľom a
šéfom predstavenstva vodární je B. S.“, „jeho brat R. je manažér v Katise, firme, ktorej majiteľ vilu
vlastní“, podľa názoru súdu prvej inštancie nie sú schopné pre kontext, v ktorom boli použité, znížiť

zásadným spôsobom dôstojnosť žalobcu ako verejne sa angažujúcej osoby, pretože sa týkali jeho brata,
ktorý nie je stranou sporu a o jeho právach sa v konaní nerozhodovalo. Súd prvej inštancie vyjadril
tiež názor, podľa ktorého z obsahu oboch článkov nevyplynulo, že by práve v osobe žalobcu mal byť
prezentovaný subjekt, ktorý má v rukách vilu nemocnice. Jediná priama a odvodená súvislosť článkov
s osobou žalobcu vyplýva nie z vlastníctva vily, ale v súvislosti s organizáciou práce VVS, a.s., na čele

ktorej stojí žalobca. V článku je priamo uvedené, že aj vodárne tvrdia, že rekonštrukcia kanalizácie
na Havlíčkovej so stavbou bytového domu nijako nesúvisí (citované vyjadrenie PR zástupcu VVS,
a.s.). Žalobca je naďalej vo funkcii generálneho riaditeľa Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti,
a.s. a predsedom jej predstavenstva a prípadné skutočnosti, ktoré mohli na iných členov pôsobiť
negatívne, boli na zasadaniach dozornej rady ním vysvetlené. Svedok MUDr. Hanuščák, ktorý je členom

predstavenstva VVS, a.s. a primátorom Mesta Bardejov, s ktorým sa žalobca osobne pozná, potvrdil,
že články mohli vyvolať u členov predstavenstva nevôľu a že žalobca osobne vysvetlil niektoré vety
z článkov, ktoré on sám pochopil ako nepravdivé a zavádzajúce, sami o sebe tieto články neohrozili
povesť žalobcu ako generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva ani u tohto svedka. Po vysvetlení
faktov v článku nezmenil svoj vzťah k žalobcovi, ktorého si vždy vážil ako korektného spolupracovníka.

Svedkyňa V., ktorá býva na Havlíčkovej, nepoprela dlhodobé problémy s kanalizáciou v dome. B. F., Q.
sú v pracovnom pomere s VVS, a.s. a v pomere podriadenosti a nadriadenosti k žalobcovi. Svedkyňa
S. je zástupcom VVS, a.s. v komunikácii s médiami. Ing. W. je členom dozornej rady VVS, a.s. -
menovaní si články prečítali, hovorili o negatívnych reakciách iných osôb tzv. „druhej ruky“, ale tieto
informácie podľa súdu prvej inštancie nemohli ohroziť povesť žalobcu ako predsedu predstavenstva

spoločnosti. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané,
akýkonkrétnyzásahdoosobnostižalobcumaličlánkyspôsobiť(bod75odôvodneniarozsudku),nainom
mieste rozhodnutia (bod 93) formuloval záver, že „v prerokovanej veci nebola intenzita zásahu do práva
žalobcu podstatná, pretože išlo o osobu, ktorá sa dobrovoľne vystavila zvýšenej kontrole verejnosti a
je tak z jeho strany nevyhnutné akceptovať verejnú kontrolu aj prostredníctvom médií. Ak by súd dal

prednosťochraneosobnostižalobcupredslobodouprejavužalovaného,vytvorilabysasituácia,ktoráby
bránila žalovanému informovať verejnosť o veciach verejného záujmu. Ak by súd dal prednosť ochrane
osobnosti žalobcu pred slobodou prejavu, porušil by právo žalovaného na slobodu prejavu podľa článku
26 ods. 1 Ústavy SR a článku 10 ods. 1 Dohovoru“. V konaní súd nemal zistené, že bola v značnej miereznížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti, ako to ukladá zákon, a preto žalobu o
ochranu osobnosti zamietol. Navyše žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, akú nemajetkovú ujmu
mu mali články spôsobiť ani nepreukázal požadovanú výšku nemajetkovej ujmy 33.000,- €, pričom v

časti majetkovej ujmy (správne nemajetkovej ujmy - pozn. odvolacieho súdu) spočíva dôkazné bremeno
výlučne na žalobcovi a v tomto smere žalobca nenavrhoval žiadne dôkazy, z uvedených dôvodov súd
zamietol žalobu i v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 257
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že stranám sporu náhradu trov nepriznal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, ktoré videl v podiele oboch strán na vzniku sporu a potrebe dosiahnutia

spravodlivosti pre obidve strany sporu, keď „žalovaný uverejnil článok napriek tomu, že si musel byť
vedomý, že žalobca ako generálny riaditeľ a predseda predstavenstva súkromnej spoločnosti nebude
s uverejnenými článkami súhlasiť“.

5. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobca i žalovaný.

6. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.
uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písmen d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa ust. § 388 CSP zmenil a sám rozhodol vo veci (§ 390 písm. a/ CSP) tak, že

žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
Vytkol súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol v podstate s odôvodnením, že v konaní nebolo zistené,
že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu (bod 94.), pričom predmet konania striedavo
považoval za hodnotiace úsudky a tvrdenia (body 70, 73, 76 a 89.) a o uverejnených údajoch uviedol,
že tieto „nie sú zásadne nepravdivé, lebo sa jedná o kritiku“ (bod 76.), resp. sú pravdivé (bod 89.) a

dodal, že článok sa venoval privatizácii vily ako verejnej téme, v dôsledku čoho bol žalobca ako osoba
verejného záujmu povinný uverejnenie článku strpieť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie si tak znova,
obdobne ako vo svojom skoršom odvolacím súdom zrušenom rozhodnutí, neujasnil predpoklady vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, neujasnil si ani
len to, ktoré konkrétne časti článku sú vôbec predmetom konania a ktoré ním nie sú (keď sa zaoberal

podrobne uverejnením podobizne žalobcu, časťami článku popisujúcimi počet záujemcov o kúpu
nehnuteľnosti, určenie výšky kúpnej ceny, poruchami kanalizácie a ich dôsledkami atď., čo predmetom
konania vôbec nebolo), neujasnil si taktiež, či predmetom konania sú hodnotiace úsudky alebo skutkové
tvrdenia (body 71, 73, 76 a 89.), neuviedol, ktoré zo skutkových tvrdení tvoriacich predmet konania
považoval za pravdivé (bod 89.) a z akých dôkazov dospel k záveru o ich pravdivosti. Zároveň súd bez

akéhokoľvek odôvodnenia uzavrel, že „z obsahu článkov nevyplynulo, že by práve v osobe žalobcu
mal byť prezentovaný subjekt, ktorý má v rukách vilu nemocnice“, iba uviedol, že jediná priama a
odvodenásúvislosťčlánkovsosoboužalobcuvyplývaniezvlastníctvavily,alevsúvislostisorganizáciou
práce Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. (bod 84.). V dôsledku uvedených pochybení
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň pri rozhodovaní sa
dôsledne neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v
Košiaciach 11Co 1/2016-284 z 10.4.2017 (§ 391 ods. 2 CSP), ktorý svojim rozhodnutím poprel, čím
zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil obdobne ako svoj skorší (odvolacím súdom

zrušený) rozsudok s rovnakými závermi, o ktorých uviedol odvolací súd už v zrušujúcom uznesení, že
tieto nezodpovedajú skutkovým zisteniam a vyplývajú z nesprávneho právneho názoru súdu v rámci
hodnotenia dôkazov. Okresný súd znova nevysvetlil, z akého dôvodu má téma predaja a rekonštrukcie
vily súvisieť s osobou žalobcu, ktorý tvrdí, že s jej odkúpením od nemocnice a rekonštrukciou nemá
nič spoločné (bod 23. uznesenia odvolacieho súdu). Napadnutý rozsudok je z hľadiska jeho dôvodov

rozporuplný, nedáva odpoveď na zásadné argumenty predostreté žalobcom v priebehu konania, je
obsahovo nezrozumiteľný (dokonca doslovne opakuje časti skoršieho rozsudku výslovne označené
odvolacím súdom za nezrozumiteľné, napr. v bode 72.) a úplne opomína akékoľvek listinné dôkazy
predloženévkonaní(popisujeibaurčitéčastivýpovedísvedkov),nijakosanevyjadrujeanikpreukázanej
skutočnosti, že vila nie je odkanalizovaná do kanalizačnej vetvy, ktorá bola rekonštruovaná a znova

vychádza z toho, že z obsahu článku nevyplýva skutočnosť, že žalobca patrí medzi osoby, ktoré „majú
v rukách vilu nemocnice“, po predchádzajúcom vysťahovaní zdravotne ťažko postihnutých detí. Podľa
žalobcu niet pochýb o tom, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. nakladá s verejnými
zdrojmi, a preto aj jeho činnosť ako generálneho riaditeľa tejto spoločnosti, musí byť predmetom záujmužalovaného. Ani táto skutočnosť však neoprávňuje žalovaného predkladať čitateľovi nepravdivé údaje a
dohady(nepotvrdenéanidokazovanímpredsúdomprvejinštancie)oakejkoľveksúvislostirekonštrukcie
kanalizácie s ostatnými údajmi uverejnenými v článku, keď naopak bolo úplne presvedčivo preukázané,

že rekonštrukcia kanalizácie nesúvisela ani s rekonštrukciou budovy ani s činnosťou žalobcu (objekt
je odkanalizovaný do kanalizácie, ktorá nebola predmetom rekonštrukcie). Pritom súd prvej inštancie
zároveň vidí spojitosť žalobcu a vily nemocnice práve a iba v činnosti Východoslovenskej vodárenskej
spoločnosti, a.s. Hoci súd prvej inštancie vychádzal zo správnych teoretických premís princípov ochrany
základného práva na česť a dôstojnosť na jednej strane a slobody prejavu na strane druhej, tieto

na vec nesprávne aplikoval. Opomenul totiž, že ani osoba verejného záujmu nie je povinná strpieť
uvádzanie nepravdivých tvrdení o nej a pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, tu síce je povinná prejaviť
vyššiu mieru tolerancie, avšak to neznamená, že na jej adresu možno vysloviť hodnotiace úsudky, ktoré
sú celkom zjavne bez opory v skutočnosti, tobôž logicky nevyplývajú z pravdivých premís. Hoci vo
vzťahu k tvrdeniam uverejneným v článku mal žalovaný predložiť dôkaz pravdy (prípadne vo vzťahu k
hodnotiacim úsudkom preukázať pravdivosť ich premís, z ktorých majú vyplývať), neurobil to. Napriek

tomu, že žalovaný si uverejnené údaje neoveril z viacerých zdrojov, považoval súd prvej inštancie
jeho postup za postačujúci a ospravedlňujúci rozširovanie uverejnených údajov, ktoré sa nakoniec
ukázali nepravdivými. Žalobca vytkol súdu, že z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové
závery, najmä pokiaľ ide o samotný článok. V priamom rozpore s názorom odvolacieho súdu skutkovo
uzavrel, že článok nezaraďuje žalobcu medzi osoby, ktoré „majú vilu nemocnice v rukách“ (bod 84.).

Pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania súd nevzal do úvahy skutočnosti preukázané
výsluchom svedkov R. S., J.. V. F., V.. V. S., obsah niektorých častí výpovede svedka M. (autora
článku), listinných dôkazov predložených žalobcom (najmä plánu odkanalizovania lokality, rekonštrukcie
kanalizácie, potvrdenia FNLP Košice z 11.3.2013). To, že žalovaný súčasne - uviedol žalobcu medzi
osobami, o ktorých z obsahu článku vyplýva, že „majú v rukách vilu nemocnice“ na Havlíčkovej 18 v

Košiciach a „majú také plány“, že k nej „v drahej lokalite pristavia deväť luxusných bytov“, pričom v tejto
vile pred jej predajom sídlil „denný rehabilitačný stacionár pre ťažko zdravotne hendikepované deti s
mozgovou obrnou, poúrazovými stavmi, či mentálnym postihnutím“, ktoré boli vysťahované v roku 2007,
- uviedol o žalobcovi, že ,,je bratom manažéra firmy Katis, ktorá vilu na Havlíčkovej vlastní“, - pripojil
k týmto údajom údaj o tom, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. začala na Havlíčkovej

ulici „po rokoch s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie“, ako aj, že v decembri 2012 „vodárne
začali kanalizáciu na Havlíčkovej vo veľkom opravovať“, nebolo náhodné, ale cielené: bezprostredne
pod titulkom „Vilu nemocnice majú v rukách známe mená“ je umiestnená okrem iných podobizeň
žalobcu s uvedením jeho mena, funkcie a údajom o tom, že je bratom manažéra firmy Katis, ktorá
vilu vlastní a bezprostredne vedľa fotografie žalobcu, Q. M. a T. V. je uvedené „Aké majú plány“ a

podtitulkom „K starej vile pristavajú modernú krabicu“. Podľa žalobcu z článku ako celku, najmä jeho
štruktúry danej zvýrazneným písmom (v postupnosti: „Postihnuté deti“, „Vilu predali“, „Účel zmenili“,
„Vodárne po rokoch začali s opravou“, „Zaujímavé mená a príbuzní“, „B. S.“, „Q. M.“, „T. V.“, „Aké
majú plány. K starej vile pristavajú modernú krabicu“) a umiestnením fotografií je zrejmé, že tieto
časti vzájomne súvisia a sú prepojené menami osôb, ktorých podobizne sa nachádzajú pod titulkom

„Vilu nemocnice majú v rukách známe mená“ (B. S., Jaroslav M. a T. V.). Tieto „zaujímavé mená“
takto spájajú postupne opísané udalosti, z čoho je zrejmé, že ich (spoločným) konaním (počínajúc
vysťahovaním postihnutých detí zo stacionára) dosiahli to, že „majú vilu v rukách“ a „idú stavať luxusné
byty“. V súvislosti s týmito ich plánmi, keďže jednou z týchto osôb je žalobca („najvyšší šéf vodární“),
následne „vodárne po rokoch začali s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie“. Konštatovanie súdu

prvej inštancie, podľa ktorého článok nezaraďuje žalobcu medzi osoby, ktoré majú „vilu nemocnice v
rukách“ (bod 84.), je v priamom rozpore s obsahom článku. Obsah článku je potrebné posudzovať v
jeho celosti, zaoberať sa zistením jeho skutočného obsahu a posolstva, a nie iba doslovne citovanými
z kontextu vytrhnutými vetami, ako to urobil (formalisticky) súd prvej inštancie. Nemožno totiž tolerovať
poskytnutie nepravdivej informácie novinárom čitateľovi iba preto, že je vytvorená metódou, ktorá

spočíva akoby v náhodnom zoradení rôznych tvrdení, pričom v celosti posúdené nebudú, hoci iba
v celosti vytvárajú posolstvo článku. Ako vyplýva z podanej žaloby, vyjadrení a prednesov žalobcu,
žalobca článok považoval za neoprávnený zásah do svojej osobnosti preto, že túto vilu nikdy nemal
a ani nemá v rukách, nemá nič spoločné s jej predajom nemocnicou spoločnosti Katis, s.r.o., ani
s vysťahovaním ťažko zdravotne postihnutých detí z nej, jeho brat nie je manažérom spoločnosti

Katis, s.r.o. a Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., ktorej je žalobca generálnym riaditeľom,
nerekonštruovala vôbec kanalizáciu, na ktorú je vila napojená. Priamo z obsahu článku vyplýva, že
žalovaný na adresu žalobcu tvrdil, že (1) patrí medzi osoby, ktoré majú vilu nemocnice v rukách a ktoré
ju získali od nemocnice, čomu predchádzalo vysťahovanie postihnutých detí, (2) je bratom manažérafirmy, ktorá je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností, (3) vodárne pre naplnenie
plánov osôb, ktoré majú vilu v rukách, začali s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie. Tu nejde o
hodnotiace úsudky, ale o tvrdenia, pretože otázky, či žalobca je osobou (jednou z osôb), ktorá má vilu v

rukách, či jeho brat je manažérom vlastníka objektu a či vodárne začali s rekonštrukciou kanalizácie z
dôvodu, že osoby, ktoré majú vilu v rukách začali s jej prestavbou, umožňujú jednoznačnú kladnú alebo
zápornú odpoveď. Súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu považuje tieto údaje za hodnotiace
úsudky (na niektorých miestach odôvodnenia napadnutého rozsudku), resp. keď (na inom mieste)
uviedol, že ide o tvrdenia, z akého dôvodu ich považoval za pravdivé a čím to mal za preukázané . Ako

vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, žalovaný nepreukázal, že žalobca patrí medzi osoby,
ktoré majú v rukách vilu nemocnice na Havlíčkovej 18 v Košiciach a majú také plány, že k nej v
drahej lokalite pristavia deväť luxusných bytov, že žalobca sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na predaji
alebo kúpe tejto nehnuteľnosti a vysťahovaní denného rehabilitačného stacionára pre ťažko zdravotne
hendikepované deti s mozgovou obrnou, poúrazovými stavmi, či mentálnym postihnutím , že žalobca
je bratom manažéra firmy Katis, ktorá vilu na Havlíčkovej vlastní a Východoslovenská vodárenská

spoločnosť, a.s. začala na Havlíčkovej ulici po rokoch s komplexnou rekonštrukciou kanalizácie a
v decembri 2012 vodárne začali kanalizáciu na Havlíčkovej vo veľkom opravovať v súvislosti so
stavebnými zámermi stavebníka na Havlíčkovej 18 v Košiciach. Z obsahu odôvodnenia rozsudku
nemožno zistiť, akými dôkazmi boli tieto tvrdenia preukázané. Napriek tomu, že pravdivosť týchto tvrdení
nebola preukázaná a žalovaný nepredložil dôkaz pravdy, súd dospel k záveru, že tieto nepravdivé

tvrdenia žalovaného je žalobca povinný tolerovať, zrejme preto, že je osobou verejného záujmu. Ani
osoba verejného záujmu však nie je povinná strpieť vyslovenie nepravdivých tvrdení na jej adresu.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca patrí medzi osoby, ktoré majú vilu v rukách, žalovaný nenavrhol na
preukázanie pravdivosti tohto z článku vyplývajúceho tvrdenia žiaden dôkaz. Žalovaný ako vydavateľ
periodickej tlače nemôže ospravedlniť svoju vlastnú neistotu o pravdivosti obsahu posolstva článku

tým, že svoju obranu obmedzí na popieranie toho, čo je z obsahu článku ako celku aj tak zrejmé a čo
článkom sledoval. Ak je obsah článku daný jeho uverejnenou podobou, vydavatelia periodickej tlače sa v
konaní o ochranu osobnosti spravidla bránia tak, že si za jeho obsahom stoja. V tomto prípade žalovaný
cúvol a bránil sa iba tým, že vlastne nechcel povedať to, čo je obsahom článku. To všetko je dôsledok
skutočnosti, že obsah článku je neobhájiteľný a bol si toho vedomý aj žalovaný. Pokiaľ súd uviedol, že

„z vykonaného dokazovania vyplynula skutočnosť, že brat žalobcu nebol riaditeľom spoločnosti Katis,
ale len manažérom, spolupracovníkom“ (bod 83.), nie je zrejmé z akého dôkazu vyplynulo, že brat
žalobcu manažérom spoločnosti mal byť, keď to sám ako svedok poprel a iný dôkaz predložený v
konaní to nepreukazuje. Navyše okresný súd tejto skutočnosti zjavne nepripísal žiadny význam, keď
dodal, že je to bez významu, pretože „o jeho právach sa v konaní nerozhodovalo“ (bod 83). To, že brat

žalobcu je „manažérom v Katise“, svedok Vrábeľ podľa vlastných tvrdení v svedeckej výpovedi zistil na
internete, údaj si neoveroval a to, že mu to údajne mal potvrdiť aj sám žalobca v telefonickom rozhovore,
bolo vyvrátené svedeckou výpoveďou R. S.. Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané
aj to, že rekonštruovaná časť kanalizácie s odkanalizovaním vily nijako nesúvisela, pretože vila je
odkanalizovaná do vetvy, ktorej sa rekonštrukcia nedotkla (listinné dôkazy, svedok F.). Ako vyplynulo·

z výsluchu autora článku, ten pri písaní článku vychádzal bez overovania skutočnosti (napr. ako vedú
stoky, ktorá časť kanalizácie bola vlastne rekonštruovaná atď.) z toho, že vila je odkanalizovaná do
rekonštruovanej stoky. Tvrdenia uverejnené v článku naznačujúce prepojenie osôb označených ako
osoby, ktoré majú vilu v rukách, sa nielenže nepreukázali, ale napr. údaj o tom, že T. V. mal byť
námestníkom riaditeľa nemocnice (2009-2010), keď bola uzatvorená kúpna zmluva (február 2010) bol

vyvrátený listinným dôkazom (potvrdenie FNLP Košice z 11.3.2013 predložené so žalobou), pričom
podľa výpovede svedka M. tento údaj čerpal z internetu, nikde si ho neoveroval a s T. V. sa mu spojiť
nepodarilo. Žalovaný bez opory v skutočnosti žalobcu zaradil medzi osoby, ktoré majú vilu v rukách a
urobiltakcieleneaúmyselne,pričomajkebysatakstaloibaznedbanlivostialebodokoncabezzavinenia
žalovaného, na vznik zodpovednosti žalovaného to nemá vplyv, pretože pre založenie zodpovednosti

za zásah do osobnosti sa zavinenie nevyžaduje (ide o zodpovednosť objektívnu). Záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalobca nebol do tejto „množiny osôb“ žalovaným zaradený a jeho meno, priezvisko
a podobizeň sú na daných miestach článku a v danom kontexte uvedené iba „náhodou“ v situácii, keď
opak je preukázaný už samotným článkom, neobstojí. Z výpovede autora článku svedka M. vyplýva,
že informácie získané z počutia si buď neoveroval vôbec, alebo ním popísaný spôsob ich overenia bol

vyvrátený inými dôkazmi. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pred uverejnením článku nevykonal
všetko potrebné pre overenie pravdivosti ním uverejnených informácií. Pokiaľ súd prvej inštancie v
tejto súvislosti konštatoval, že žalovaný vychádzal zo zdrojov, ktoré mohol považovať za spoľahlivé a
poukazuje na údaje od PENELOPA, s.r.o. v mailovej komunikácii s touto spoločnosťou, táto nedávapodklad pre takýto záver, pretože predmetom komunikácie boli iné údaje než tie, na ktoré svedok M.
poukazuje. Za významné považoval žalobca i to, že autor článku sa ani len nepokúsil kontaktovať ho
pred uverejnením článku, hoci takto postupovať bol povinný. Z uvedeného podľa žalobcu je zrejmé, že

článokbolpísanýsozlýmúmyslomhopoškodiť,bezovereniafaktov,jeúčelovouspleťouúdajovscieľom
predložiť čitateľovi súvislosti, ktoré nezodpovedali skutočnosti. Navyše neobsahuje pravdivé fakty, ktoré
by dovolili čitateľovi vytvoriť si vlastný názor. Článok žalovaného bol zjavne vytvorený v snahe vyvolať
senzáciu, je vybudovaný na dohadoch nevyplývajúcich z pravdivých faktov, ktoré si mohol žalovaný
vopred pri potrebnej snahe zistiť. Výsluchom svedkyne Mgr. V. S. bolo ustálené, akým spôsobom mal

komunikovať a akým komunikoval autor článku pri získavaní podkladov k článku (neoslovil žalobcu,
hoci PR agentúra zastupujúca VVS, a.s. ho ako osobu nezastupuje), súd prvej inštancie naopak postup
autora článku považoval za taký, v dôsledku ktorého sa mohol spoľahnúť na získané informácie.
Pokiaľ súd poukazuje na to, že téma privatizácie je legitímnou témou verejnej diskusie, nevedno,
ako to súvisí s údajmi uverejnenými v článku na adresu žalobcu, ktorý s privatizáciou „vily“ nemal
nikdy nič spoločné, opak preukázaný nebol, preto úvaha súdu nie je v tomto prípade namieste. Za

nepodstatnú pre vec pokladal úvahu súdu prvej inštancie, v rámci ktorej sa osobitne zaoberal aj titulkom
článku a mierou jeho expresívnosti, pretože žalobca nevyčíta článku použitie neprimeraných výrazových
prostriedkov, ale to, že bol označený za jednu z osôb, ktorá má vilu v rukách, čo vyplýva okrem iného
z umiestnenia titulku článku a údajov o žalobcovi. Okresný súd zaoberajúc sa následkami zásahu so
záverom, že tieto preukázané neboli (odhliadnuc od toho, že ani tento záver nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní), práve touto skutočnosťou odôvodnil zamietnutie žaloby o uloženie povinnosti uverejniť
ospravedlnenie. Miera intenzity následku je významná pre posúdenie splnenia podmienok náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazoch,nievšakpreposúdenieneoprávnenostizásahu.Neoprávnenosťzásahu
a jeho objektívna spôsobilosť zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby sú objektívne kategórie,
ktoré je namieste skúmať len vo vzťahu k obsahu zásahu, a nie jeho následkom. Inak povedané právo na

satisfakciu ospravedlnením fyzickej osobe vzniká aj bez preukázania zníženia jej dôstojnosti a vážnosti v
spoločnosti. Hoci žalobca túto argumentáciu v priebehu konania opakovane uvádzal, súd prvej inštancie
sasňouvodôvodnenísvojhorozhodnutiažiadnymspôsobomnevyporiadal,aninaňunijakonereagoval.
Ak za tejto situácie pristúpil k testu proporcionality, jeho výsledok musel byť skreslený. V prvom rade
naznačený test neberie do úvahy to, že o žalobcovi boli uverejnené tvrdenia, ktorých pravdivosť v konaní

nebola preukázaná (keďže žalovaný dôkazné bremeno o ich pravdivosti neuniesol) a pri skúmaní kritéria
„čo bolo uverejnené“, súd uvádza iba to, že išlo o tému privatizácie majetku. Pri kritériu „kedy bolo
uverejnené“ sa súd obmedzuje na záver, že sa tak stalo v čase, keď žalobca bol generálnym riaditeľom.
Pri kritériu „ako bolo uverejnené“ neberie do úvahy umiestnenie na titulnej strane, rozsah článku ani
spôsob jeho úpravy, titulky článkov hodnotí neprimerane ich obsahu a rovnako ako pri kritériu „čo bolo

uverejnené“ sa nezaoberá obsahom uverejnených údajov (ktoré boli predmetom konania), ale ani tým,
že novinár žalovaného si uverejnené informácie dostatočným spôsobom neoveroval ani sa o to poctivo
nepokúsil. Názor súdu vo vzťahu k obsahu ospravedlnenia, ktorého uverejnenia sa žalobca domáha,
že „ide o úplne nový text a prezentovanie iných informácií ako boli uverejnené v článku“ (bod 90.), nie
je ničím odôvodnený, súd ho iba mechanicky prevzal z vyjadrení žalovaného. Pritom je úplne zrejmé,

že text ospravedlnenia plne zodpovedá obsahu i podstate článku, a teda aj predmetu konania. Žalobca
uviedol, že sa domáha ospravedlnenia za uverejnenie tých častí článku, ktoré neoprávnene zasahujú do
jeho práva na ochranu osobnosti, ktoré boli v článku uvedené a zhodne s tým, ako obsah článku posúdil i
odvolací súd v skoršom rozhodnutí. Poukázal ďalej na to, že sloboda prejavu žalovaného nie je bezbrehá
a prináša so sebou aj povinnosti a zodpovednosť, ktorými sú obmedzené i práva novinára rozširovať

informácie do tej miery, v akej by už predstavovali zásah do osobnostných práv a boli by zneužitím
slobody prejavu. Žalovaný tieto hranice ústavou chránenej slobody prejavu prekročil a neoprávnene
tak zasiahol do osobnosti žalobcu. Svoju slobodu prejavu zneužil, keď nedocenil svoje povinnosti a
zodpovednosť, ktoré so sebou sloboda prejavu prináša (čl. 10 ods. 2 dohovoru). Obmedzenie slobody
prejavu v záujme ochrany povesti a práv iných je legitímnym cieľom a podľa žalobcu poskytnutie

požadovanej ochrany v navrhovanom rozsahu nevybočuje z požiadaviek nevyhnutnosti v demokratickej
spoločnosti. Súd prvej inštancie nedocenil, že ochrana osobnej cti, dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti
je ústavne garantovaným právom každého (čl. 19 ods. 1 ústavy) a osobná česť, dobrá povesť a
dôstojnosť predstavuje hodnotu stojacu v základoch celého právneho poriadku, je objektívnou ústavnou
kategóriou, nadradenou iným hodnotám. Akýkoľvek zásah alebo jej zníženie je nevyhnutné vnímať

ako zásah veľmi závažný, a teda iba obtiažne reparovateľný, pretože česť a dôstojnosť osoby je
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami a je celkom nenahraditeľná
inýmistatkami.Vzhľadomnauvedenéžalobcanavrholnapadnutýrozsudokpodľaust.§388CSPzmeniť
a žalovaného zaviazať ospravedlnenie uverejniť. Rovnako navrhol rozsudok zmeniť i v časti náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že žalovaného zaviaže na jej náhradu v zmysle žaloby. V tejto
časti súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a na túto otázku údajne žiadne dôkazy nenavrhol (bod 95.). Okresný súd však prehliadol, že

dôkazy ním navrhnuté v tejto súvislosti už vykonal a následky zásahu na osobnosti žalobcu nimi boli i
preukázané. Vykonaným dokazovaním bol spoľahlivo preukázaný rozsah i intenzita týchto následkov,
ktoré popísali svedkovia J.. W. Q., T.. V. H., V.. A. S., J.. V. F., J.. C. Q., V.. V. S., avšak súd prvej inštancie
z nich v odôvodnení napadnutého rozsudku odcitoval iba niektoré časti, paušálne poukázal na to, že
ide o osoby, ktoré žalobcu poznajú, alebo sú členmi orgánov alebo zamestnancami VVS, a.s. (bod 66.).

Iba tieto skutočnosti však neodôvodňujú, aby sa súd s obsahom ich výpovedí nevyporiadal, pretože
títo svedkovia boli riadne poučení o významne svedeckej výpovede a vypovedali pravdu. Ostatne,
aká iná osoba, než tá, ktorá sa so žalobcom pozná, mohla byť označená v konaní ako svedok na
následky zásahu. Pritom svedok Q. výslovne uviedol, že článku uveril, popísal reakcie naň na hokeji
(žalobca je „sviňa“). Svedok H.lánku tiež uveril a doteraz verí, že žalobca zneužil svoje postavenie a
vila mu patrí. Svedok S. popísal reakcie na článok z regiónu Bardejova a okolia, opísal reakcie členov

predstavenstva zamestnávateľa žalobcu tak, že ak by žalobca intenzívne veci nevysvetľoval, bolo by
navrhnuté jeho odvolanie z funkcie. Svedok F. opísal reakcie medzi spoluzamestnancami aj členmi
dozornej rady, svedok Q. (kontrolór) priebeh schôdze vedenia a zdôraznil, že v podniku článok vyvolal
napätú atmosféru a dôveryhodnosť žalobcu vážne narušil. B. S. sumarizovala reakcie ako emočne
nabité, vulgárne, obsahovo zodpovedajúce obsahu článku a svedčiace o tom, že čitatelia článku uverili.

Podobné závery vyplývajú aj z obsahu reakcií na článok z webu žalovaného (predložený listinný dôkaz,
ktorý okresný súd do úvahy nevzal vôbec), v ktorých odznelo na adresu žalobcu v reakcii na uverejnený
článok napr. i to, že žalobca je „člen hnusnej košickej mafie“, „hrdzavou kudlou do brucha a nechať tak“,
„majetok mu vziať a jeho pekne zavrieť“, „keď Slovák riadi štátny podnik, tak ten sa na 90 % vytuneluje;
bolo to všetko účelovo spytlíkované, pripravené na predaj určitej spriaznenej firme“, „S., M., V. - riadna

mafia, svorka, stačí sa na nich pozrieť a je jasné, že tí sa už narodili s korupciou v krvi; ešte lepšie by
sa mali v pruhovaných dresoch na lavici obžalovaných, prípadne, keby sa vedľa seba hojdali na jednom
kandelábri“. Podľa žalobcu je nepochybné, že článok uverejnený v denníku s nákladom 25.500 výtlačkov
mal za následok narušenie jeho dôveryhodnosti v zamestnaní i vo verejnosti a zníženie jeho dôstojnosti
v miere vyžadujúcej priznanie i náhrady nemajetkovej v peniazoch, pretože iba morálna satisfakcie je

nedostatočná.

7. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku o trovách konania v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP, keďže mal za to, že súd prvej inštancie v danom prípade nesprávne aplikoval v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania ust. § 257 CSP a navrhol rozsudok v tomto výroku zmeniť podľa

ust. § 388 CSP a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, podľa
pomeru jeho úspechu vo veci. V prejednávanom spore podľa názoru žalovaného absentuje existencia
dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktorý zavinil vznik trov konania, za čo by mal
znášať procesnú zodpovednosť, či výnimočnosť okolností, na základe ktorých by bolo možné dospieť
k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane žalovaného. Navyše činnosť a aktivita

novinára pri realizácii ústavou garantovanej slobody prejavu, teda nielen práva ale súčasne i povinnosti
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu, v slobodnej a
demokratickej spoločnosti, v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), založená na tom
vedomí novinára, že o tom - ,,o kom“ (osoba takto označená v teste proporcionality v odsekoch č. 58. a
59. odôvodnenia rozsudku) nebude verejnosť, ktorá má právo obdŕžať informácie a myšlienky týkajúce

sa všetkých záležitostí verejného záujmu, informovaná len a iba z dôvodu, že daná osoba nebude s
uverejnenými článkami súhlasiť, by v praxi nemohla naplniť zákonodarcom ústavne garantované práva
podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, a to nielen právo na slobodu prejavu, ale najmä a hlavne právo
na informácie občanov - verejnosti.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby
ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie nespochybniteľne plne vychádzal zo
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, čo jasne a zreteľne vyplýva z odôvodnenia rozsudku,
na ktoré poukázal. Za rozporuplnú z hľadiska svojich dôvodov pokladal žalobu, nepochybne obsahovo
nezrozumiteľná a úplne vo vzťahu k jej formulácii a formulácii žalobného petitu opomínajúca realitu

v podobe faktického (skutočného) obsahu článkov. Žalobca aj v odvolaní rozporuplne a obsahovo
nezrozumiteľne zamieňa právnu viazanosť súdu nižšieho stupňa s hodnotením skutkovej situácie
plynúcej vykonaného dokazovania v konaní, v ktorom neuniesol svoje dôkazné bremeno tvrdenia.
Žalovaný opísal obsah článku, resp. oboch článkov s farebne vyznačenými časťami, ktoré sú žalobcom„pospájané“ do formulácie požadovaného ospravedlnenia. Aj z farebného vyznačenia jednotlivých častí
viet a slovných spojení uverejnených v oboch článkoch podľa žalovaného nepochybne vyplýva, že
žalobca vytvoril úplne iný text s iným informačným významom, čo logicky nielen súd prvej inštancie,

ale ani odvolací súd v konaní o ochranu osobnosti nemôže prehliadnuť. Súd prvej inštancie správne
poukázal na to, že v žalobnom návrhu, ktorý bol doručený súdu dňa 2.4.2013, ide o úplne nový text a
o prezentovanie iných informácií ako boli uverejnené v článkoch a ktoré z článku vyplynuli. Žalovaný
trval na tom, že uverejnené články obsahovali pravdivé tvrdenia, čo bolo vykonaným dokazovaním
preukázané. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania úplne správne v odseku 89.

odôvodneniarozsudkuuviedol,žečlánkyneformulujúžiadnyzáveranihodnotiaceúsudky,ideooverené
fakty a pravdivé údaje. Keďže na podklade súdom vykonaného dokazovania preukázateľne nedošlo k
zásahu do osobnostných práv žalobcu, neprichádza do úvahy ani satisfakcia v podobe požadovaného
ospravedlnenia a ani jej sekundárna zložka predstavujúca náhradu v peniazoch.

9. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného proti výroku o trovách konania a poukázal na obsah ním

podaného odvolania, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok podľa ust. § 388 CSP zmeniť tak, že žalobe
súd vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
V súvislosti s tvrdením žalovaného s poukazom na záver rozsudku súdu prvej inštancie (č. 89), podľa
ktorého články neformulujú žiadny záver ani hodnotiace úsudky, ide o overené fakty a pravdivé údaje,
žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom (v poradí druhom) rozhodnutí v rozpore so záväzným

právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie krajského súdu č.k. 11Co/1/2016-284 z 10.4.2017)
neuviedol, z akého dôvodu považuje skutkové tvrdenia žalovaného (že žalobca patrí medzi osoby,
ktoré majú v rukách vilu nemocnice a ktoré ju získali od nemocnice po predchádzajúcom vysťahovaní
zdravotne ťažko postihnutých detí, - že žalobca je bratom manažérom spoločnosti, ktorá vilu vlastní,
- vodárne pre naplnenie plánov osôb, ktoré majú v rukách vilu, začali s kompletnou rekonštrukciou

kanalizácie) za hodnotiace úsudky, resp. na inom mieste odôvodnenia rozsudku, za tvrdenia a
navyše pravdivé. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol, z akého dôvodu považoval
tvrdenia žalovaného za „overené fakty“ a „pravdivé údaje“ a ani čím (akými dôkazmi) bola pravdivosť
týchto tvrdení preukázaná. Podľa žalobcu text ospravedlnenia, ktorého sa voči žalovanému podanou
žalobou domáha, plne zodpovedá obsahu i podstate uverejneného článku, preto neobstojí ani tvrdenie

žalovaného, že obsah jednotlivých uverejnených článkov „pospájal“ do formulácie ospravedlnenia.
Zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha ospravedlnenia za uverejnenie tých častí článku, ktoré
neoprávnene zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti, ktoré boli v článku uvedené. V ďalšom
poukázal na obsah odvolania zo 6.12.2017 ním podaného proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby
a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť podľa § 388 CSP a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať

mu 100 % náhradu trov prvoinštančného konania. K samotnému odvolaniu žalovaného proti výroku
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, žalobca uviedol, že
použitie ust. § 257 CSP v prejednávanej veci zodpovedá osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a má výnimočný charakter. Dôvod hodný osobitného zreteľa je daný charakterom tohto konania, v
ktorom sa domáha ochrany osobnosti, pričom je potrebné prihliadnuť aj na to, ako si žalobca ako strana

sporu, plnil počas celého konania svoje procesné povinnosti, ako aj na okolnosti, ktoré viedli žalobcu
k uplatneniu nároku na súde a jeho postoj v konaní. Žalobca mal za to, že v danom prípade sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa aj s ohľadom na posudzovanie majetkových, sociálnych, osobných,
zárobkových a iných pomerov oboch strán sporu, keďže výnimočným nepriznaním trov konania nebude
majetková sféra žalovaného dotknutá natoľko, aby na rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo možné

aplikovať ust. § 257 CSP. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod č. 97), súd prvej
inštancie videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ust. § 257 CSP, v podiele oboch strán na
vzniku sporu s prihliadnutím na dosiahnutie spravodlivosti pre obidve strany sporu. Pre prípad, ak by
odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil, žalobca
navrhol, aby odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj (druhý výrok) o nepriznaní náhrady trov konania.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania strany podali včas
ako oprávnené osoby proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolania bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [podľa § 365 ods. 1 písm.

d/, f/ a h/ CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré a týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné vo vzťahu k tej časti nároku, v ktorej sa
žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa
ust. § 388 CSP tak, že uložil žalovanému povinnosť v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku vDenníku Korzár - Denník Košického kraja uverejniť ospravedlnenie v navrhovanom znení a žalobu o
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne
vyhlásený dňa 19.2.2020 o 10.05 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného

úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods.
3 CSP.

11. Žalobca v odvolaní podanom proti rozsudku vo veci samej uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, v rámci ktorých namieta nesprávnosť skutkových zistení (záverov),

pochybenia súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci
súdom prvej inštancie, a taktiež vady v postupe súdu prvej inštancie majúce za následok nezákonné
rozhodnutie pre nerešpektovanie zákonného príkazu v rámci kasačnej viazanosti súdu prvej inštancie
právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP.

12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie (na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke) je nesprávne v tom zmysle, že
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho
posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových
zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným

skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené

na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav,t.j.vyvodzujezoskutkovéhozistenia,aképrávaapovinnostimajúsporovéstranypodľapríslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci [odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1

písm. h) CSP] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. zo skutočností dostatočne
preukázaných vyvodil nezodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

14. Odvolací súd po preskúmaní procesného postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolanie podané žalobcom je čiastočne
opodstatnené a ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci sú preukázané. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti zamietnutého nároku na poskytnutie morálneho zadosťučinenia žalobcovi
uverejnením ospravedlnenia vychádza z nesprávnych skutkových záverov a je založené na nesprávnom

právnom posúdení veci, a to z tých podstatných dôvodov, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní
a v tejto časti preskúmavané rozhodnutie podľa posúdenia odvolacieho súdu nie je zákonné a vecne
správne. S odvolacími námietkami a relevantnou argumentáciou žalobcu, ktorými argumentuje proti
zamietavému rozhodnutiu v tejto časti, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto na dôvody
odvolania aj odkazuje.

15. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka je existencia zásahu objektívne spôsobilého porušiť či
ohroziťobsahom,formou,príp.sledovanýmcieľomosobnosťfyzickejosobyajejprávavzmysle§11OZ.
Táto zodpovednosť je založená na objektívnom princípe, t.j. nevyžaduje sa popri neoprávnenom zásahu

i zavinenie jeho pôvodcu. Preto tieto sankcie nemôžu byť vylúčené ani dôkazom tzv. ospravedlniteľného
omylu (napr. tým, že pôvodca neoprávneného zásahu si nebol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia,
spoliehal sa ľahkomyseľne a bez potrebného overenia na serióznosť poskytnutých pokladov, šíril údaje,
ktoré sám len počul, vychádzal z toho, že on sám nemal dôvod tomu neveriť atď.). Podľa súdnej praxe
do občianskej cti fyzickej osoby chránenej ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka možno neoprávnene

zasiahnuť nielen zverejnením skutkových tvrdení difamujúcej (znevažujúcej, dehonestujúcej) povahy
(najmä zverejnením nepravdivých faktov) týkajúcich sa fyzickej osoby, ktoré sú objektívne spôsobilé
privodiť ujmu na jej osobnostných právach, ale aj publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o
tejto osobe (neprípustnou kritikou občana, jeho správania, konania). K zásahu môže dôjsť aj takýmiskutkovými tvrdeniami, ktoré samé o sebe sú pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých
súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia
difamačne. V zmysle ustálenej judikatúry už samotné zverejnenie nepravdivých údajov o dotknutej

osobe zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 28 Cdo 922/2001). Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu,
preto ich pravdivosť je zistiteľná a overiteľná pomocou dokazovania. Ak zásah spočíva v skutkových
tvrdeniach difamujúcej povahy, dôvod vylučujúci neoprávnenosť zásahu je spravidla daný vtedy, ak
pôvodca zásahu preukáže (na ňom v tomto smere spočíva dôkazné bremeno), že zverejnené skutkové

tvrdenia sú pravdivé - tzv. dôkaz pravdy. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje
subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska
správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok musí mať
faktický(skutkový)základ,odktoréhosaodvíja,musívychádzaťzpravdivýchpodkladovakopremisypre
hodnotiaci úsudok (vecnosť kritiky). Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé, je hodnotiaci úsudok
difamujúci a kritiku nemožno pokladať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý možno

na základe uvedených skutočností logicky vyvodiť. Každá kritika musí byť konkrétna, rovnako primeraná
čo do obsahu, formy a miesta. Cieľom kritiky má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti
alebo správania), nie však urážka cti, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej
dôstojnosti fyzickej osoby. Prípustná kritika nesmie vybočovať z medzí potrebných na dosiahnutie
sledovaného a spoločensky uznávaného cieľa. Ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti,

resp. dobrej povesti kritizovaného, je súčasne potrebné, aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva
(ak nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v rámci hodnotenia konkrétne uvedené, aby adresát
hodnotového úsudku mal možnosť taký úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor, a súčasne, aby
bolo zamedzené prípadnému vzniku nesprávnych predstáv o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnotiteľom
za poklad. V opačnom prípade by išlo o kritiku neoprávnenú a neprípustnú.

16. Pri strete základného politického práva na slobodu prejavu a šírenie informácií s právom na ochranu
osobnosti a súkromného života, teda základných práv, ktoré sú rovnocenné, je potrebné podmienky
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti posudzovať v
kontexte s ústavne zaručenými právami na slobodu prejavu a informácie (čl. 26 Ústavy SR, čl. 17 Listiny

základných práv a slobôd uverejnenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného oznámením Federálneho ministerstva
zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z.). Podstatou rozhodovania v týchto sporoch je
hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi ústavne garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či
súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Úlohou súdu

je zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt a na tomto podklade s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu starostlivo posúdiť, aby jednému právu nebola bezdôvodne daná
prednosť pred právom druhým. Všetky základné práva a slobody sa totiž chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody, nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07, IV. ÚS 362/09, PL.ÚS 7/96). Preto treba

na základe konkrétnych skutkových okolností zvážiť, či posudzovaný výrok (výroky) dosahuje takú
intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti danej osoby, či je v konkrétnej situácii primeraný.
V súvislosti so skúmaním primeranosti určitého výroku je potrebné v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové
tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií
sa líšia (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 5021/2008, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 61/2000, ZSP 14/2001).

17. Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi
faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, Feldek v. Slovenská republika, rozsudok

z 12.7.2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27.2.2001).

18. Podľa judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných
pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Právo na slobodu prejavu zahŕňajúce slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, však nie je neobmedzené a zahŕňa aj zodpovednosť a povinnosť rešpektovať rovnaké práva a
slobodyinýchosôb,tedaokreminéhotiežzárukyvyplývajúcezozákladnéhoprávanaochranuosobnostiv rozsahu garantovanom čl. 19 Ústavy SR a ust. § 11 a nasl. OZ, ktoré chránia fyzické osoby pred
neoprávnenými zásahmi zo strany iných osôb (pozri IV. ÚS 107/2010). Sloboda prejavu ako základné
právo sa chráni len v takej miere a rozsahu, ak jeho uplatnením nedôjde k neoprávnenému zásahu do

práv chránených ust. § 11 a nasl. OZ. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je totiž dôležitým
kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

19. Sloboda prejavu, vrátane práva kritizovať, musí mať v demokratickej spoločnosti svoje hranice a
nesmie vybočovať z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa. Každý vydavateľ

preto musí pred zverejnením údajov, resp. kritiky vždy zvažovať, či zverejnením údajov o fyzickej
osobe nedôjde k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a nesmie zverejňovať nepravdivé či
pravdu skresľujúce informácie, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti,
alebo neprípustnú (neoprávnenú) kritiku fyzickej osoby, a to aj v prípade osôb tzv. verejného záujmu.
Potrebu obmedzenia slobody prejavu z hľadiska ochrany osobnosti fyzickej osoby v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva treba v demokratickej spoločnosti považovať za nevyhnutnú.

Z článku 10 ods. 2 Dohovoru a z judikatúry ESĽP vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu musí
byť ustanovené zákonom, primerané sledovanému legitímnemu cieľu a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie spomínaného cieľa. ESĽP vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,
že každý, kto vykonáva práva a slobody ustanovené v čl. 10 ods. 1 Dohovoru, preberá na seba
povinnosti a zodpovednosť v súlade s čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ku ktorým oprávnene môže patriť i

povinnosť vyvarovať sa v čo najväčšej možnej miere prejavov neodôvodnene urážlivých voči druhým,
ktoré sú porušením ich práv a neprispievajú k žiadnej forme verejnej diskusie. Legitimitu zverejnenia
teda nemožno vyvodiť a ústavnú ochranu slobode prejavu nemožno poskytnúť v prípade informácie,
ktoráboladominantnemotivovanásnahoupoškodiťosobubeztoho,abysledovalalegitímnycieľprispieť
k debate o otázkach verejného záujmu, a pokiaľ šíriteľ sám bez rozumných dôvodov sa spoliehal na

pravdivosť zverejnenej informácie a nepodnikol dostupné kroky na overenie pravdivosti difamujúcej
informácie. Zverejnenie takej informácie nemožno považovať za rozumné či legitímne ani vtedy, pokiaľ
si šíriteľ informácie neoveril jej pravdivosť dotazom u osoby, ktorej sa informácia týka a nezverejnil i jej
stanovisko, s výnimkou nemožnosti takého postupu alebo tam, kde to zjavne nebolo nutné (pozri nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1586/09 zo 6.3.2012, tiež I. ÚS 453/03 z 11.11.2005).

20. V rozsudku ESĽP vo veci Pedersen a Baadsgaard v. Dánsko z r. 2003 bol jasne vyslovený záver,
že „článok 10 Dohovoru negarantuje absolútne neobmedzenú slobodu vyjadrovania a dokonca ani vo
vzťahu k zverejňovaniu dôležitých informácií vo verejnom záujme tlačou. Článok 10 Dohovoru chráni
právo novinárov zverejniť informácie vo všeobecnom záujme iba za predpokladu, že konajú v dobrej

viere, na základe primeraného skutočného stavu a poskytujú spoľahlivé a presné informácie v súlade
s novinárskou etikou“.

21. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s uvedenými zásadami ustálenými
v právnej praxi a spor nerozhodol v medziach zákona, dôsledne sa nevysporiadal s konkrétnymi

podstatnými okolnosťami prípadu a vykonané dôkazy vo vzťahu k uplatnenému nároku nevyhodnotil zo
všetkých relevantných hľadísk, rozhodujúcich z hľadiska právnych noriem aplikovaných na danú vec.
Aj keď v rozhodnutí súd správne poukázal na základné princípy ochrany práva na česť a dôstojnosť
fyzickej osoby garantovaného ust. § 11 a nasl. OZ na jednej strane a ochrany slobody prejavu na strane
druhej, tieto však na posudzovanú vec správnym spôsobom neaplikoval a pri svojom rozhodovaní sa

nevysporiadal so všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami, ktoré z tvrdení strán a vykonaného
dokazovania vyplynuli. Vzhľadom na nesprávny názor súd prvej inštancie pochybil pri aplikácii (správne
zvolených) právnych predpisov na zistený skutkový stav, a tým daný spor aj nesprávne právne posúdil a
zo zistených skutočností nevyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach strán. Súd
prvej inštancie postupoval v priamom rozpore so zákonom (§ 391 ods. 2 CSP), pokiaľ pri opätovnom

rozhodnutí nerešpektoval princíp svojej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v
zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 1/2016-284 z 10.4.2017 (ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť)
aj napriek tomu, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku 15C 86/2013-241 z 1.12.2015 odvolacím
súdom nedošlo v konaní k žiadnej zmene skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal, a preto
sa od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu nebolo možné odchýliť. Odvolací súd pritom už

v zrušujúcom uznesení 11Co 1/2016-284 z 10.4.2017 vyjadril názor, na ktorom zotrváva vzhľadom
na nezmenený skutkový základ preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého údaje
obsiahnuté v inkriminovanom článku týkajúce sa žalobcu, ktorými malo byť neprípustne zasiahnuté do
jeho osobnostných práv (označené žalobcom v žalobnom návrhu za predmet konania), boli uverejnenéformou faktov (skutkové tvrdenia), a preto bolo povinnosťou žalovaného ako pôvodcu zásahu v konaní
preukázať pravdivosť zverejnených informácií (tzv. dôkazom pravdy) a v tomto smere na ňom spočívalo
dôkazné bremeno. Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalovaný v konaní dôkaz pravdy nepredložil a

dôkazné bremeno na svoje tvrdenie o pravdivosti zverejnených informácií (faktov) o žalobcovi, majúcich
nesporneznevažujúcupovahu,vdanomsporeneuniesol.Žalobcavodvolanídôvodneargumentujetým,
že pri posúdení proporcionality (spravodlivej rovnováhy) medzi ústavne garantovanými právami žalobcu
na rešpektovanie jeho občianskej cti, dobrého mena a dôstojnosti na jednej strane a právom na slobodu
prejavu žalovaného na strane druhej, a potrebnej ochrany týchto základných práv, bolo potrebné sa

zamerať na informácie v článku obsiahnuté (ktoré tvoria predmet konania) a skutočný obsah a posolstvo
inkriminovaného článku, a nie sa zaoberať iba z kontextu článku vytrhnutými vetami, ako to formalisticky
(a v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu) urobil súd prvej inštancie. Niet pochýb o tom, že
článok prezentuje žalobcu ako jednu z osôb, o ktorých z obsahu článku (s prihliadnutím na štruktúru
článku, výrazný titulok a podtitulok, uverejnenie podobizne žalobcu s uvedením jeho mena a priezviska,
funkcie a s údajom o tom, že je bratom manažéra firmy Katis vlastniacej nehnuteľnosť) vyplýva, že „majú

v rukách vilu nemocnice“ na Havlíčkovej 18 v Košiciach a plánujú pristavať k nej luxusné byty, a to po
predchádzajúcomzrušenídennéhorehabilitačnéhostacionáras30ročnouhistórioupreťažkozdravotne
hendikepované deti s mozgovou obrnou, poúrazovými stavmi či mentálnym postihnutím, vysťahovaní
postihnutých detí z tejto budovy a predaji tohto objektu ako prebytočného majetku Univerzitnou
nemocnicou L. Pasteura v Košiciach spoločnosti Katis, s.r.o. (manažérom ktorej podľa nepravdivej

informácie v článku je žalobcov brat R. S.), a z obsahu článku možno tiež vyvodiť, že VVS, a.s.,
na čele so žalobcom ako jej najvyšším šéfom (práve) v súvislosti s opísanými stavebnými zámermi
stavebníka začala s komplexnou rekonštrukciu kanalizácie na Havlíčkovej ul. v Košiciach. Uvedené
tvrdenia sa neopierali o pravdivé fakty, resp. vychádzali z nepravdivých podkladov (žalovaný v spore
nepreukázal pravdivosť informácií týkajúcich sa osoby žalobcu) a zverejnené informácie v kontexte

obsahu, formy a štruktúry celého článku podľa posúdenia odvolacieho súdu boli objektívne spôsobilé
vyvolať negatívny zásah do osobnostných práv žalobcu chránených ust. § 11 OZ poškodením jeho cti
a dobrého mena a narušením jeho dôveryhodnosti v zamestnaní a na verejnosti. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že žalovaný v predmetnom článku informoval o veci legitímneho verejného záujmu
týkajúcej sa privatizácie a rekonštrukcie budovy Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach na

Havlíčkovej 18 v Košiciach, v ktorej dlhodobo sídlil denný stacionár pre zdravotne ťažko postihnuté deti,
ktoré boli vysťahované nemocnicou a nehnuteľnosť bola odpredaná súkromnej obchodnej spoločnosti
ako prebytočný majetok a bola k nej naplánovaná prístavba luxusných bytov, o ktorej spoločenskej téme
nesporne bol povinný verejnosť informovať; podľa názoru odvolacieho súdu však článkom prezentovanú
účasť osoby žalobcu v tejto kauze v súvislosti s jeho vedúcim postavením ako generálneho riaditeľa

VVS, a.s., možným zneužitím jeho funkcie, či v iných súvislostiach, v danom spore nepreukázala a
dôkazné bremeno na svoje tvrdenia neuniesol. Zároveň je potrebné vziať do úvahy, že v článku bola
uverejnená fotografia žalobcu bez jeho súhlasu, jeho meno a priezvisko a na základe takých priamych
identifikačných znakov bola teda možná jeho identifikácia širokým okruhom čitateľov denníka Korzár
- Denník Košického kraja. Žalovaný v konaní tiež nepreukázal, že pred zverejnením článku vykonal

všetky potrebné kroky pre overenie pravdivosti ním uverejnených informácií tiež u osoby žalobcu, ktorej
sa týkali a že mal dostatok hodnoverných podkladov postačujúcich na to, aby informácie o žalobcovi
považoval za pravdivé. Podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k žalobcovi išlo v danom prípade o
nelegitímnezverejnenienepravdivýchinformáciídifamačnéhocharakteruzostranyžalovaného.Žalobca
v čase zverejnenia článku bol síce osobou verejne známou, ktorá je vystavená širšej kontrole verejnosti

a prísnejším kritériám, a je preto povinný znášať kritiku vo väčšej miere ako bežný občan (súkromná
osoba), no na druhej strane aj v prípade takejto osoby je potrebné rešpektovať právo na ochranu cti a
dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo na to, aby novinári nezverejňovali o nej nepravdivé,
či pravdu skresľujúce informácie pôsobiace znevažujúco a difamačne, ktoré sú objektívne spôsobilé
poškodiť dobré meno a vážnosť osoby verejne činnej v očiach verejnosti. Česť (a dôstojnosť) ako

výraz úcty, uznania, vážnosti, dobrej povesti a ocenenia človeka, ktorý pre svoje postoje, správanie a
činnosťpožívauostatnýchčlenovspoločnosti(vurčitomokruhuosob),významneovplyvňujehodnotenie
jeho postavenia a uplatnenia v rôznych sférach spoločenského života, a preto tieto hodnoty patria
medzi najdôležitejšie v osobnosti človeka. V judikatúre všeobecných súdov i Európskeho súdu pre
ľudské práva je samozrejmé, že dobrá povesť je drahocennou zložkou osobnosti jednotlivca a musí

byť starostlivo chránená pred neoprávnenými zásahmi, čo platí aj v prípade, ak sa šírenie informácií
o fyzickej osobe zabezpečuje novinármi prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov. Ako
už bolo povedané, sloboda prejavu, vrátane práva kritizovať, musí mať v demokratickej spoločnosti
svoje hranice a nesmie vybočovať z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa.Nie je preto prípustné zverejňovať, a to ani v prípade osôb tzv. verejného záujmu, nepravdivé či
pravdu skresľujúce údaje, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti,
alebo neprípustnú (neoprávnenú) kritiku fyzickej osoby. Platná právna úprava nestanovuje, pokiaľ ide

o porušenie chránených osobnostných práv, ani v prípade hromadných oznamovacích prostriedkov
žiadnu výnimku, preto za účelom dodržania princípu vyváženosti práva na ochranu osobnosti a práva
na slobodu prejavu a informácie, súd musí vždy skúmať, či publikované príp. odvysielané tvrdenia a
informácie sa čo do formy, t.j. spôsobu vyjadrenia názoru i čo do obsahu, neocitli mimo medzí ústavnej
ochrany.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že inkriminovaným článkom a zverejnenými
nepravdivými informáciami týkajúcimi sa osoby žalobcu, v kontexte obsahu celého článku, jeho formy
a štruktúry bolo neoprávnene zasiahnuté do chránených osobnostných práv žalobcu, v danom prípade
nepochybne došlo k prekročeniu ústavných medzí a primeranosti v rámci práva žalovaného na
slobodu prejavu. V okolnostiach posudzovanej veci je preto namieste uprednostniť právo žalobcu na

ochranu osobnosti pred právom žalovaného na slobodu prejavu a rozširovanie informácií podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a konštatovať naplnenie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného
za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu a priznať žalobcovi zadosťučinenie formou
verejného ospravedlnenia v navrhovanom znení v denníku žalovaného Korzár - Denník Košického kraja,
a to spôsobom a formou, akými došlo k zásahu došlo, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu je plne

opodstatnené a primerané za účelom zmiernenia nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu.

23. Naplnenie podmienok pre priznanie morálnej satisfakcie zo zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby neznamená, že súčasne musia byť splnené podmienky pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože pre takéto rozhodnutie zákon stanovuje osobitné podmienky v

ust.§13ods.2Občianskehozákonníka,podľaktoréhopokiaľbysanezdalopostačujúcezadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Podľa ustálenej súdnej praxe peňažné zadosťučinenie (materiálna satisfakcia) podľa § 13 ods. 2

OZ prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď došlo k nemajetkovej ujme závažne (citeľne) postihujúcej
dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť v spoločnosti a kde takto vzniknutá ujma na integrite osobnosti
nie je primerane napraviteľná žiadnymi inými občianskoprávnymi prostriedkami. Pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť preukázané, že sú tu okolnosti odôvodňujúce záver, že
v konkrétnom prípade nestačí morálne zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 OZ, a to vzhľadom

na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, povahu zasiahnutej hodnoty osobnosti a
rozsah a trvanie, najmä širokého verejného ohlasu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení
dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Musí ísť o takú nemajetkovú ujmu vzniknutú na
osobnosti osoby, ktorú táto pociťuje a prežíva, vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku,
spočívajúceho v znížení dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti (v rodine, v mieste bydliska, na pracovisku,

v politickom, spoločenskom živote alebo v ktorejkoľvek inej sfére svojho životného uplatnenia) - ako
závažnú. Pociťovanie tejto nemajetkovej ujmy treba hodnotiť vždy objektívne, t.j. s prihliadnutím na
konkrétnu situáciu, v ktorej došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj s prihliadnutím na dotknutú osobu
a jej postavenie, ak možno usúdiť, že by nemajetkovú ujmu pociťovala ako závažnú každá osoba
nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia a dôkazné

bremeno spočíva na žalobcovi. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu pôjde, bude vždy vecou
voľnej úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, riadiť sa pritom iba zákonom
stanovenými kritériami.

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci nie sú

splnené zákonné predpoklady pre priznanie žalobcovi požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorý záver má podklad vo výsledkoch vykonaných dôkazov a zistenom skutkovom stave.
Žalobca v konaní nepreukázal, že zverejnením sporného článku došlo k neoprávnenému zásahu
do jeho osobnostných práv v značnej miere, s nepriaznivými následkami závažnejšej intenzity či
rozsahu a že ujma žalovaným spôsobená na jeho osobnostných právach je natoľko závažná, že je

obtiažne reparovateľná a odôvodňuje popri morálnom zadosťučinení i priznanie satisfakcie formou
relutárnej náhrady. V konaní nebolo sporným, že zverejnené informácie nemali negatívny dopad na
pracovné postavenie žalobcu, ktorý doposiaľ zastáva v spoločnosti VVS, a.s. tie isté riadiace funkcie
(generálny riaditeľ spoločnosti a predseda jej predstavenstva), ako tomu bolo i v čase zverejneniačlánkov, pričom ani v iných oblastiach životného uplatnenia nebol žalobca výrazne negatívne postihnutý,
resp. závažné následky v jeho osobnostnej sfére neboli preukázané. Vzniknutá ujma na integrite
osobnosti žalobcu a následky v nemajetkovej sfére spočívajúce v prechodnom zhoršení jeho vzťahov

s ľuďmi z blízkeho okolia a zhoršení verejnej mienky vo vzťahu k jeho osobe, narušení dôveryhodnosti
v zamestnaní či napätých vzťahoch na pracovisku v čase po zverejnení inkriminovaného článku,
podľa názoru odvolacieho súdu sú primerane reparovateľné poskytnutím morálneho zadosťučinenia v
podobe priznaného verejného ospravedlnenia v znení uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, ktoré
je postačujúcim a účinným prostriedkom nápravy. Okrem toho bolo prihliadnuté na to, že žalobcovi sa

dostáva zadosťučinenia tiež už samotným obsahom výroku a odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorom je
konštatované, že došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti konaním žalovaného.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa ust. § 388 CSP a rozhodol tak,
že uložil žalovanému povinnosť v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť na titulnej strane
denníka Korzár - Denník Košického kraja rovnakou veľkosťou písma v titulku a texte ospravedlnenia ako

bolipoužitévspornomčlánkužalovanéhouverejnenomvtomtodenníkudňa13.2.2013ospravedlneniev
zneníuvedenomvovýrokovejčastitohtorozsudkuapreprípad,žetakžalovanývurčenejlehoteneurobí,
uložil mu povinnosť strpieť uverejnenie ospravedlnenia žalobcom v inzertnej časti denníka PRAVDA
formou platenej inzercie na účet žalovaného a žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako nedôvodnú zamietol.

27. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobca, ako úspešná strana v spore, má proti neúspešnému žalovanému nárok na 100 %
náhradu trov celého konania, preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. Priznanie plnej

náhrady trov konania žalobcovi v danom spore je odôvodnené jeho plným úspechom v otázke základu
nároku, t.j. že do žalobcovho práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté a bola mu priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o trovách konania v spore o ochranu osobnosti sa
totiž vychádza zo zásady, že právo na ochranu osobnosti je jediným hmotnoprávnym nárokom, preto aj
v prípade, ak má žalobca v spore o ochranu osobnosti, v ktorom sa domáhal morálneho i peňažného

zadosťučinenia,úspechibaohľadnemorálnehozadosťučinenia,môžemusúdpodľaustálenejjudikatúry
priznať plnú náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. (od 1.7.2016 podľa ust. § 255 ods.
1 CSP), lebo priznanie peňažného zadosťučinenia, príp. priznanie jeho časti záviselo na úvahe súdu.
O výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,

ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní
nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a
dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).