Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/250/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207218758
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7207218758.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Q.. L. Č., bývajúceho v R., L. C. Č.. X, proti žalovanej
Slovenskej republike - Krajskému stavebnému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského
č. 52, o náhradu mzdy, príspevku na stravovanie a náhradu mzdy za dovolenku s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 21.7.2009, č.k. 22C 115/2007-232 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku ohľadom príslušenstva pohľadávky a v rozsahu zrušenia

v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 24.550,23
eura s úrokom z omeškania z jednotlivých súm splatných mesačne tak, ako ich špecifikoval vo výroku
rozsudku a v prevyšujúcej časti nároku a príslušenstva žalobu zamietol. Zároveň žalovanú zaviazal
zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 1.473 eur a rozhodnutie o trovách konania účastníkov a

trovách štátu ponechal na samostatné rozhodnutie.

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa bol zmenený rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 2. decembra
2010, č.k. 1Co 205/2009 -295 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 21.803,38 eura do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok. V uvedenom rozsudku odvolací súd zamietol návrh žalobcu v časti

na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy, nakoľko sa stotožnil s námietkami žalovaného v
odvolaní, že vzhľadom na charakter vzťahu medzi účastníkmi pre takúto sankciu niet opory v zákone.
Za správne považoval tvrdenie žalovaného o tom, že na zamestnanecký vzťah účastníkov sa vzťahoval
osobitný zákon o štátnej službe (zákon č. 312/2001 Z.z.); ustanovenie Zákonníka práce (prípadne iného
zákona) sa na tento vzťah mohli vzťahovať len, ak to tento zákon výslovne stanovil. Podľa názoru
odvolacieho súdu ani Zákonník práce pre pracovnoprávne vzťahy nemá vlastnú úpravu sankcii pre

prípad omeškania dlžníka, ale cez ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce sa v pracovnoprávnych
vzťahov aplikuje ust. § 517 Obč. zákonníka o úroku z omeškania. Pretože zákon o štátnej službe
neodkazoval na možnosť použitia § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ale ani na možnosť priameho použitia
ust. § 517 Obč. zákonníka bol odvolací súd toho názoru, že pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z
omeškania ako sankciu za omeškanie pri peňažnom plnení v štátnozamestnaneckom pomere chyba
právna úprava, preto aj návrh na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol.

Na základe podaného dovolania žalobcom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
31.5.2012, č.k. 2Cdo 76/2011 - 345 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach v jeho zamietajúcej
časti týkajúcej sa úroku z omeškania a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Podľa
názoru dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadať vyplatenie platu aj s
príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného či snáď

dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán štátnozamestnaneckého pomeru nespochybňuje, že
žalovaný plat žalobcovi vyplatil až so sedemročným oneskorením. Občiansky zákonník vychádza zúvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi
vznikla tým, že nemohol po dobu meškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z
omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať

s dlžnou sumou. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter
zabezpečovací, sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v štátnozamestnaneckom pomere,
lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušenie článku
47 ods. 3 ústavy, či § 18 Občianskeho súdneho poriadku. Táto úvaha in dubio libertate, vychádza priamo
z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu,

ktorývyjadrujeprioritujednotlivcaajehopráva(slobody)predštátom.Vzáveredovolacísúdkonštatoval,
že odvolací súd sa s danou problematikou z uvedeného hľadiska nezaoberal a v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nedostatočne zistil skutkový stav.

Vychádzajúc z názoru dovolacieho súdu vysloveným v hore uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací
súd opätovne prejednal odvolanie žalovanej a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p.

ohľadom namietaného príslušenstva pohľadávky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej ohľadom príslušenstva pohľadávky je čiastočne
dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci ak dospel k záveru, že žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného záväzku, ktorý následne
čiastočne aj správne právne posúdil, ak vychádzajúc z ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania z dlžnej sumy. Nesprávne však súd rozhodol
ak žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania nielen z uplatneného nároku na náhradu mzdy,
aleakovyplývazodôvodnenianapadnutéhorozsudkuúrokzomeškaniapriznalžalobcoviajzuplatnenej

náhrady za nevyčerpanú dovolenku a z náhrady za stravné.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na svoj zmeňujúci rozsudok zo dňa 2.12.2010, č.k. 1Co
205/2009-295, v ktorom uviedol, že nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku a príspevok na

stravovanie nie sú nárokmi, ktoré by vyplývali z ust. § 142 Zákonníka práce o prekážkach v práci na
strane zamestnávateľa, preto v tejto časti odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za dôvodné.

Preto, ak súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi aj príslušenstvo spočívajúce v úroku
z omeškania z uplatneného nároku za nevyčerpanú dovolenku a príspevku na stravovanie, v tejto časti

jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne.

Odvolanie žalovanej je preto v tejto časti ohľadom jej povinnosti zaplatiť žalobcovi aj príslušenstvo
pohľadávky spočívajúce v úroku z omeškania z uplatneného nároku za nevyčerpanú dovolenku a

príspevku na stravovanie dôvodné. Ak súd prvého stupňa vychádzal z iného právneho názoru, v tejto
časti vec nesprávne právne posúdil, preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. zrušil
napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku ohľadom príslušenstva pohľadávky a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude opätovne úlohou súdu prvého stupňa rozhodnúť o nároku žalobcu ohľadom
uplatneného príslušenstva pohľadávky z nároku na náhradu mzdy a pri rozhodovaní bude vychádzať z
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa 31.5.2012 č.k. 2Cdo 76/2011-345.
Zároveň rozhodne aj o návrhu žalobcu na pripustenie zámeny účastníka konania zo dňa 2.1.2013 a pri
rozhodovaní prihliadne i na námietky žalovanej v odvolaní.

Odvolací súd nerozhodoval o odvolaní žalobcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 2.3.2011
č.k. 22C/115/2007-308, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi
trovy konania, nakoľko uvedené rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník a z obsahu spisu nie je zrejmé,
či sudca nemieni odvolaniu vyhovieť v celom rozsahu (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Navyše súd prvého stupňa

vec odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní ani nepredložil.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách pôvodného aj dovolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.