Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/18/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311201982
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho

a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobkýň 1/ I. N.,
bývajúcej v E., 2/ MUDr. H. N., bývajúcej v E., 3/ S. S., bývajúcej v E., zastúpených JUDr. Vladimírom
Cahajlom, advokátom so sídlom v Bardejove, Dlhý rad č. 16, proti žalovaným 1/ Z. G., bývajúcemu v H.,
2/ KOOPERATIVA poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 4,
IČO: 00585441, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C 27/2011,
o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. apríla 2015 sp. zn. 11 Co 60/2014,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky
a) o d m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. apríla
2015 sp. zn. 11 Co 60/2014, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Humenné z 25. februára 2014 č.k. 15
C 27/2011-352 zmenený tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť každej zo žalobkýň 1/ až 3/ po 23 000 €,
b) z a m i e t a dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14.
apríla 2015 sp. zn. 11 Co 60/2014, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Humenné z 25. februára 2014
č.k. 15 C 27/2011-352 zmenený tak, že žaloba proti žalovanej 2/ sa zamieta,

c) z r u š u j e napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. apríla 2015 sp. zn. 11 Co 60/2014
vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Humenné z 25. februára 2014 č.k. 15 C 27/2011-352
zmenený tak, že žaloba proti žalovanému 1/ sa zamieta v časti presahujúcej u každej zo žalobkýň 1/ až
3/ sumu 23 000 €; vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyne sa v konaní o ochranu osobnosti pôvodne domáhali, aby žalovaný 1/ bol súdom zaviazaný
zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to žalobkyni 1/ vo výške 50 000 € a žalobkyniam 2/
a 3/ po 30 000 €. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla zavinil 24. januára
2008 dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k smrteľnému zraneniu Z. N. (ich manžela a otca). Žalovaný 1/

ich tým ochudobnil o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, ktorý
zomrel v bolestiach na následky ťažkých zranení, spôsobil im nenapraviteľnú citovú ujmu a pripravil
ich o možnosť viesť s manželom a otcom súkromný život. Žalovaný 1/ bol právoplatne odsúdený a bol
mu uložený trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka a tiež trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá všetkých druhov na 8 rokov. Vzhľadom na charakter, závažnosť a následky jeho zásahu do ich
rodinného života nie je morálna satisfakcia postačujúca.

Rozsudkom Okresného súdu Humenné z 12. júna 2012 č.k. 15 C 27/2011-166 bol žalovaný 1/ zaviazaný
zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 € a žalobkyniam 1/ a 2/ po 8 000 €. Na
odvolanie žalobkýň a žalovaného 1/ Krajský súd v Prešove uznesením zo 7. mája 2013 sp. zn. 11 Co
83/2012 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyne potom 10. septembra 2013navrhli rozšíriť okruh účastníkov na žalovanej strane o žalovanú 2/ (t.j. o spoločnosť KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava). Poukázali pri tom na návrh Generálneho advokáta
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v konaní č. 940172 SK o prejudiciálnej otázke

C-22/12 Haasová tvrdiac, že je identická ako otázka nastolená v prejednávanej veci. Pozornosť súdu
upriamili na otázku, či článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 a článok 1 ods.
1 Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 (ďalej len „Smernice“) treba vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obeti alebo blízkym osobám obeti po dopravnej nehode, ktorá

sastalavtomtokontextevrozsahu,vakomuvedenánáhradaškodyvyplývavzhľadomnazodpovednosť
poisteného zaškoduzvnútroštátnehoprávauplatniteľnéhonasporvovecisamej.Žalobkynespodaním
návrhu na rozšírenie účastníkov žalobkyne navrhli, aby súd pripustil zmenu žaloby, a to tak, že žalovaní
1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každej z nich náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
po 450 000 €. Okresný súd Humenné tomuto ich návrhu vyhovel uznesením z 2. októbra 2013 č.k. 15
C 27/2011-267, ktorým pripustil, aby do konania ako žalovaná 2/ vstúpila KOOPERATIVA poisťovňa,

a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, uznesením z toho istého dňa č.k. 15 C 27/2011-269 pripustil
zmenu žaloby tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každej žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy po 450 000 €.

Okresný súd Humenné rozsudkom z 25. februára 2014 č.k. 15 C 27/2011-352: a/ nepovolil prerušenie

konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6
Co 127/2010, b/ nepripustil zmenu petitu žaloby tak, ako ju navrhli žalobkyne podaním zo 14. januára
2014, c/ žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť do 3 dní žalobkyniam 1/, 2/ a 3/
každej po 350 000 €, d/ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, e/ o trovách konania rozhodol tak, že
žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ trovy konania, o

ktorých bude rozhodnuté do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení
poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12 (ďalej len „rozsudok Súdneho
dvora“), z ktorého vyplýva, že ustanovenia Smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej, pričom členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách (vo
výške 350 000 €). Na tomto základe súd prvého stupňa konštatoval, že žaloba bola podaná dôvodne, a

to tak voči žalovanému 1/, ako aj voči žalovanej 2/. Z rozsudku Súdneho dvora vyplýva, že zodpovednosť
žalovaného 1/, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z ustanovenia § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu; to
znamená, že sa na ňu vzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú
Smernice. V konaní bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody motorové vozidlo žalovaného 1/,

ktorým spôsobil dopravnú nehodu, bolo poistené žalovanou 2/ poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z poistnej zmluvy vyplýva, že maximálny limit plnenia z
jednej škodovej udalosti je v prípade rizika škody na zdraví a nákladov pri usmrtení 5 000 000 € bez
ohľadu na počet zranených alebo usmrtených. Z rozsudku Okresného súdu Humenné z 22. septembra
2008sp.zn.4T65/2008súdprvéhostupňazistil,žežalovaný1/konalakovodičdopravnéhoprostriedku

v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať túto činnosť, ktorú si privodil vplyvom požitia alkoholických
nápojov. V súlade s usmernením odvolacieho súdu súd prvého stupňa vychádzal aj z okolností, za
ktorých došlo k porušeniu práva a pri rozhodovaní prihliadol aj na správanie sa žalovaného 1/ po nehode,
na vyjadrenie jeho úprimnej ľútosti a ponuku finančnej pomoci žalobkyniam v súvislosti s pohrebnými
výdavkami. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/

zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch každej
po 350 000 €; vo zvyšnej časti ich žalobu zamietol. Výrok, ktorým nepovolil prerušenie konania do
právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Co 127/2010 odôvodnil
tým, že prejudiciálne otázky, ktorých riešenie malo vplyv na rozhodnutie v tejto veci, už boli vyriešené
rozsudkom Súdneho dvora. Zmenu petitu žaloby navrhnutú žalobkyňami podaním zo 14. januára 2014

nepripustil s odôvodnením, že nebol daný súhlas ostatných účastníkov, ktorí konajú sami za seba, na
pripustenie takejto zmeny žaloby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.
3 O.s.p.Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním žalovaný 1/, ktorý poukázal na to, že žalobkyne 1/, 2/
a 3/ žiadajú neprimerane vysoké zadosťučinenie. Súdom určená výška peňažnej náhrady je vzhľadom
na jeho príjmy a majetkové pomery neprimeraná, nakoľko má len príležitostný príjem a len s veľkými

ťažkosťami si dokáže nájsť pracovné miesto a po návrate z výkonu trestu sa zaradiť do bežného života.
Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť a žalobu
v celom rozsahu zamietnuť.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie aj žalovaná 2/. Vyslovila nesúhlas s právnym názorom súdu

prvého stupňa, ktorý svoje závery vyvodzuje v podstate len z rozsudku Súdneho dvora. Prvostupňový
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neuviedol znenie Smerníc, ktoré boli v roku 2009
konsolidované Smernicou 2009/2013. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc bolo zjednodušiť
voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v
oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou motorových vozidiel.
Cieľom týchto smerníc nie je harmonizácia zodpovednosti za škodu členských štátov; členské štáty

môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových
vozidiel. Určenie rozsahu odškodnenia obetí pri dopravných nehodách je vyhradené pre členské štáty
Európskej únie, Smernice ale v danom prípade nemali priamy účinok; majú špeciálne postavenie v
rámci komunitárneho práva a sú záväzné pre členské štáty. Smernica je adresovaná členským štátom,
nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje transpozíciu do

vnútroštátneho práva formou aktu členského štátu. Smernice boli transponované do právneho poriadku
Slovenskej republiky zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
381/2001 Z.z.). Rozsudok Súdneho dvora nevyslovil nesprávnu transpozíciu Smerníc, ale konštatoval,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode,
(avšak len vtedy) ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Slovenská právna úprava striktne rozlišuje pojmy škoda a
nemajetková ujma; právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení osobnostných práv nezahŕňa
pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia. Náhrada nemajetkovej

ujmy nespadá pod rozsah poistenia upraveného v § 4 zákona č. 381/2001 Z.z., a preto žalobkyne -
ani po vydaní rozsudku Súdneho dvora - nemajú právo domáhať sa tejto náhrady voči žalovanej 2/.
Odvolaním napadnutý rozsudok preto v otázke pasívnej legitimácie žalovanej 2/ spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Nakoniec žalovaná 2/ poukázala na to, že v priebehu konania vzniesla námietku
premlčania s relevantnou právnou argumentáciou, o ktorej sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia ani len nezmienil. Žiadala preto napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba voči nej sa
zamietne.

Žalobkyne vo vyjadrení k podaným odvolaniam navrhli rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne
správny.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 14. apríla 2015 sp. zn. 11 Co 60/2014 rozsudok súdu prvého
stupňa a/ v jeho napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť každej zo žalobkýň
sumu 23 000 € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti ich žalobu
zamietol, b/ v jeho napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ zmenil tak, že žalobu proti nej zamietol, c/

vo výroku o náhrade trov zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolacísúdprejednalvecvzmysle§212ods.1O.s.p.vmedziach,vktorýchsaodvolateliadomáhalijej
preskúmania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovanej
2/jedôvodné.Vodôvodneníuviedol,žesúdprvéhostupňasprávnevychádzalzozáverovprávoplatného
rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 4 T 65/08, ktorým bol žalovaný 1/ uznaný vinným, že 24.

januára 2008 v Humennom v rozpore s povinnosťami vodiča ustanovenými v § 4 ods. 2 písm. c/ a §
4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách riadil motorové
vozidlo pod vplyvom alkoholu, vozidlom prešiel do protismeru, kde zrazil oproti jazdiaceho motocyklistu
Z. N., manžela a otca žalobkýň. Žalovaný 1/ tým inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na 4 a

pol roka a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 8 rokov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
prvostupňovéhosúdu,podľaktoréhožalovaný1/týmtokonanímzasiaholneoprávnenedoosobnostných
práv žalobkýň takým spôsobom a s takými následkami, pri ktorých je nepostačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalobkyniam v dôsledku toho patrí náhrada im spôsobenejnemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa pri určovaní výšky tejto náhrady správne pristúpil
k aplikácii § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ však ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, dospel odvolací súd k záveru odlišnému od súdu prvého stupňa. So zreteľom na závažnosť

ujmy i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, dospel k záveru, že v danom prípade primeraná
výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedá sume 23 000 €. V súvislosti s takto ustálenou
výškou náhrady odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 26. septembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 228/2012, v ktorom išlo o obdobný prípad (pri ktorom
došlo k smrteľnému zraneniu vodiča a jeho spolujazdkyne) a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

bola stanovená práve v tejto výške. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti vo vzťahu k žalovanej 2/ tak, že žalobu proti nej zamietol s odôvodnením, že došlo k premlčaniu
práva uplatneného žalobkyňami proti tejto účastníčke konania. V súvislosti s tým zdôraznil, že rozsudok
vovecisp.zn.4T65/08Okresnéhosúdu Humenné,ktorýkonštatovalprotiprávnosťkonaniažalovaného
1/, nadobudol právoplatnosť 19. marca 2009. To znamená, že už vtedy mali žalobkyne právo domáhať
sa náhrady im spôsobenej ujmy na osobnostných právach; žalobu proti žalovanej 2/ ale podali až 9.

septembra 2013 (č.l. 242 spisu). V nadväznosti na to odvolací súd pripomenul, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá v danom prípade vo
vzťahu k žalovanej 2/ uplynula 20. marca 2012. Žalobkyne teda voči žalovanej 2/ uplatnili premlčané
právo. Za druhý dôvod, so zreteľom na ktorý bolo potrebné zamietnuť žalobu voči žalovanej 2/,
označil odvolací súd nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie. Konštatoval, že rozsudok Súdneho

dvora poukázal na to, že povinnosť krytia škôd poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím
osobámmotorovýmivozidlamisaodlišujeodrozsahunáhradytejtoškodyvyplývajúcejzozodpovednosti
poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou
úpravou Európskej únie, rozsah náhrady škody sa spravuje výhradne vnútroštátnym právom. Súdny
dvor vysvetlil, že zámerom Smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských

štátoch a podľa súčasného stavu právneho poriadku Európskej únie sú členské štáty stále oprávnené
autonómne upraviť režim zodpovednosti za škodu, ktorý sa uplatňuje na dopravné nehody spôsobené
prevádzkou motorových vozidiel. Z právnej úpravy de lege lata vyplýva, že právna úprava v Slovenskej
republike v § 16 Občianskeho zákonníka rozlišuje medzi škodou (majetkovou ujmou) a nemajetkovou
ujmou spôsobenou zásahom do osobnostného práva, pričom podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.

381/2001 Z.z. sa z povinného zmluvného poistenia hradí iba škoda na zdraví (ako to konštatoval aj
najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Cdo l68/2009). Rozsudok Súdneho dvora spočíva na názore, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, avšak
iba vtedy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo.

Takúto náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu ale vnútroštátne právo Slovenskej
republiky neupravuje. Odvolací súd vzhľadom na to uzavrel, že žalovaná 2/ nie je v tejto veci pasívne
legitimovaná. Výrok o trovách prvostupňového rozhodnutia zrušil s odôvodnením, že nezodpovedá
ustanoveniam § 151 ods. 3, 4 a 7 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobkyne 1/ až 3/. Uviedli, že napadnutý
rozsudok je nesprávny a prieči sa Smerniciam a rozsudku Súdneho dvora. Dopravná nehoda zavinená
žalovaným 1/ s následným úmrtím manžela a otca žalobkýň hlboko a nereparovateľne zasiahla do
osobných práv žalobkýň a najbližších príbuzných. Pretrváva u nich trauma vyvolaná deštrukciou
rodinných vzťahov, neustále prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku. V dôsledku zásahu

definitívne stratili možnosť viesť s manželom a otcom súkromný a rodinný život. Žijú v neustálom smútku,
napätí,dostavilisaunichporuchyvnímania,nepokoj,nespavosť.Sozreteľomnatentorozsahaintenzitu
im spôsobenej ujmy považovali už v konaní pred súdom prvého stupňa za primeranú náhradu sumu
350 000 € u každej z nich samostatne. Opodstatnenosť žaloby proti žalovanej 2/ a jej pasívna vecná
legitimácia v tejto veci vyplýva z § 823 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 4 ods. 2

a § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. Konaním žalovaného 1/ vznikla žalobkyniam nielen majetková ujma,
ale aj nemajetková ujma, za ktorú zodpovedajú tak žalovaný 1/, ako aj žalovaná 2/. Včasné podanie
žaloby voči žalovanému 1/ má účinky aj voči žalovanej 2/, žalobou smerujúcou proti nej teda v žiadnom
prípade neuplatnili premlčané právo. Z týchto dôvodov žalobkyne 1/ až 3/ žiadali napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žaloba je dôvodná vo vzťahu k žalovanému 1/. To
ale zároveň neplatí o žalobe smerujúcej proti nej. Žalobkyne uplatnili žalobou voči žalovaným 1/ a 2/
odlišné nároky, ktoré vyvodzovali z odlišných právnych vzťahov. Voči žalovanému 1/ uplatnili nárok na

náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy, voči žalovanej 2/ ale nárok z poistného vzťahu upraveného
zákonom č. 381/2001 Z.z. Solidárna zodpovednosť oboch žalovaných je tu vylúčená. Nemôže preto
obstáťargumentáciažalobkýň,žeaknedošlokpremlčaniuichprávavovzťahukžalovanému1/,nemôže
byť premlčané ani vo vzťahu k žalovanej 2/. V závere zopakovali svoju právnu argumentáciu, že zákon
č. 381/2001 Z.z. neumožňuje kryť náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých spôsobenej im zásahom do

ich osobnosti. Z týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok „potvrdiť“.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníčky
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ v celom rozsahu procesne
prípustné, a či v časti procesne prípustnej je aj opodstatnené.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. je dovolanie proti
rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ smeruje proti „zmeňujúcemu“ rozsudku, ktorý má viacero výrokov.
Prípustnosť dovolania proti nim posudzoval dovolací súd samostatne. Dovolací súd v ďalšom osobitne
skúmal prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti priznávajúcej
každej zo žalobkýň 1/ až 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške po 23 000 € (viď bod 1.4.),
ako aj prípustnosť a opodstatnenosť dovolania v časti zamietajúcej žalobu voči žalovanej 2/ (viď body

2. až 5.) a v časti zamietajúcej žalobu každej zo žalobkýň voči žalovanému1/ v rozsahu od sumy 23 000
€ do sumy 350 000 € (viď bod 6.).

1. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je založená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak oba súdy

inak posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie veci, v dôsledku čoho rozdielne určili alebo deklarovali
práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci,
pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo
deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako

formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a
rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu
posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či vo výrokoch rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú
zvolené rovnaké formulácie - aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd
vo svojom rozsudku posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (napríklad

zhodne so súdom prvého stupňa priznal to isté, resp. zamietol to isté), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale
o potvrdzujúci rozsudok.

Riešenie otázky prípustnosti dovolania žalobkýň v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. bolo preto potrebné založiť
na porovnaní (obsahu) rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu z aspektu nimi upravených

práv a povinností účastníkov konania.

1.1. Súd prvého stupňa priznal každej zo žalobkýň náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
350 000 €; odvolací súd túto náhradu znížil na sumu 23 000 €, ktorú im rovnako priznal. To znamená,
že rozsudok odvolacieho súdu je po stránke obsahovej „potvrdzujúci“ (i keď formálne označený ako

„zmeňujúci“) v rozsahu priznanej sumy 23 000 €.1.2. Súd prvého stupňa žalobu žalobkýň 1/ až 3/ zamietol ako nedôvodnú nad sumu 350 000 €; odvolací
súd ju zamietol (už) nad sumu 23 000 €. Rozsudok odvolacieho súdu je teda po stránke formálnej aj
obsahovej „zmeňujúci“ v časti, ktorou bola ich žaloba zamietnutá v rozsahu od 23 000 € do 350 000 €.

Súd prvého stupňa vyhovel žalobkyniam 1/ až 3/ aj v tom, že povinnosť zaplatiť im náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch uložil tiež žalovanej 2/. Odvolací súd ich žalobu v tejto časti zamietol. Z toho vyplýva,
že rozsudok odvolacieho súdu je nielen po stránke formálnej, ale tiež po stránke obsahovej „zmeňujúci“
v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobkýň 1/ až 3/ v časti smerujúcej proti žalovanej 2/.

1.3. Vo vyššie citovanom ustanovení § 238 O.s.p. je vyjadrená objektívna stránka prípustnosti dovolania.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt
tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia,
proti ktorému je dovolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti dovolania
viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie -

či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie; takým dôvodom je skutočnosť, že
rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu
spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery (viď tiež R 50/1999). Záver o tom, že podané dovolanie je
prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke
subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu

objektívnej prípustnosti dovolania (pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého
dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O.s.p.).

Rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bola každej zo žalobkýň 1/ až 3/ priznaná náhrada nemajetkovej

ujmyvpeniazochvovýškepo23000€,boloichžalobevyhovené;odvolacísúdvtomtorozsahurozhodol
v ich prospech. Rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto časti teda dovolateľky po procesnej stránke neboli
negatívne dotknuté a nebola im spôsobená ujma dopadajúca na ich pomery. Žalobkyne 1/ až 3/ preto nie
sú subjektívne oprávnené napadnúť dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti výroku. Navyše
(dovolací súd to uvádza iba ako poznámku), táto časť dovolania žalobkýň 1/ až 3/ smeruje proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu majúcemu znaky potvrdzujúceho rozsudku neuvedeného v § 238 ods. 3
O.s.p.; preto prípustnosť tejto časti ich dovolania (ani z objektívneho hľadiska) nevyplýva z § 238 O.s.p.

Najvyšší súd vzhľadom na to dovolanie žalobkýň 1/ až 3/ v uvedenej časti odmietol ako podané osobami,
ktoré na dovolanie nie sú oprávnené (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

2. Ako už bolo uvedené vyššie (viď 1.2. druhý odsek), rozsudok odvolacieho súdu napadnutý v
preskúmavanej veci dovolaním, je „zmeňujúci“ (§ 238 ods. 1 O.s.p.) nielen po stránke formálnej, ale
tiež po stránke obsahovej v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobkýň 1/ až 3/ smerujúca proti
žalovanej 2/.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd
je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.);

obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V časti, v ktorej sú žalobkyne 1/ až 3/ subjektívne oprávnené napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu
dovolaním (t.j. v časti, v ktorej bola súdom prvého stupňa priznaná náhrada 350 000 € znížená na 23

000 € a v časti, ktorou bola zamietnutá ich žaloba proti žalovanej 2/) je dovolanie žalobkýň prípustné aj
z objektívneho hľadiska (§ 238 ods. 1 O.s.p.). V tejto časti nebola existencia procesných vád konania v
zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. tvrdená; vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. To isté
platí aj o procesných vadách konania majúcich znaky tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.

Odôvodnenie tohto rozsudku dovolacieho súdu sa v ďalšom týka už len procesne prípustnej časti
dovolania žalobkýň 1/ až 3/.3. V dovolaní sa namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci prvostupňový aj odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania

dospeli k skutkovým zisteniam, ktoré im umožnili prijať adekvátne právne závery. Pri právnom
posudzovanídôslednevychádzaliz§11a§13Občianskehozákonníka,podalivýkladtýchtoustanovení,
predpokladov vzniku práva fyzickej osoby domáhať sa ochrany v prípade neoprávneného zásahu
objektívne spôsobilého narušiť alebo ohroziť jej osobnostnú sféru; rovnako správne zadefinovali
predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch, v ktorých morálne
zadosťučinenie nie je postačujúce.

4. V danom prípade vystupujú na žalovanej strane dva subjekty. Žalovaný 1/ je vodič motorového
vozidla, ktorý podľa názoru prvostupňového a odvolacieho súdu (s ktorým sa stotožňuje aj dovolací súd)
neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv žalobkýň 1/ až 3/. Žalovaná 2/ je subjekt, ktorý
ako poisťovateľ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., za podmienok v ňom uvedených a v rozsahu ním

určenom poskytuje poškodenému za poisteného náhradu škody podľa tohto zákona.

4.1. Súd prvého stupňa svojim rozsudkom žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne (solidárne)
zaplatiť do 3 dní žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ každej po 350 000 €.

V zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu
je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Uvedené ustanovenie upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a
nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane, ktorých povinnosťou je splniť
dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Funkcia pasívnej solidarity spočíva vo väčšom
zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčení jej uplatnenia.

V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. (označeného ako „Priamy nárok poškodeného“) náhradu
škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu
škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z toho vyplýva, že poisťovateľ
vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku poškodeného na
náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Poškodený môže

priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody (porovnaj aj Imrich Fekete,
Občiansky zákonník, Eurokodex, 2011, 2. diel, str. 2409). To však neznamená, že by z ustanovení
zákona č. 381/2001 Z.z. bolo možné vyvodzovať pasívnu solidaritu poisteného a poisťovateľa. Pre účely
preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť žalovaným povinnosť splniť
záväzok spoločne a nerozdielne iba na základe vlastnej úvahy a bez zákonnej legitimácie. To platí

pre konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia (porovnaj tiež „Veľké komentáre, Števček a kol.,
Občiansky zákonník II, C-H-Beck, 2015, str. 1760“)].

4.2. Ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba (§ 91
ods. 1 O.s.p.). Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na

všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 91
ods. 2 veta prvá O.s.p.).

Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na jednej alebo oboch procesných stranách viacero
účastníkov, ide o ich procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia

jednotlivých účastníkov v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného
hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám, sa rozlišuje spoločenstvo
samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré
je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne).Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu
konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo

neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi.
V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného 1/ a žalovanej 2/
(t.j. zo zákona č. 381/2001 Z.z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý
samostatne voči každému z nich. To znamená, že medzi žalovanými 1/ a 2/ ide o pasívne spoločenstvo
samostatných spoločníkov. Právne úkony žalobkýň, ktoré urobili voči žalovanému 1/, nemajú preto

právne účinky aj proti žalovanej 2/.

4.3. V občianskom súdnom (sporovom) konaní okruh účastníkov na žalovanej strane určuje žalobca
v žalobe. Pokiaľ žalobca po podaní žaloby má za to, že okruh žalovaných nie je kompletný, môže ich
okruh doplniť.

Podanie žaloby má okrem procesnoprávnych účinkov aj hmotnoprávne účinky. Včasným uplatnením
práva na súde dochádza medziiným k spočívaniu plynutia premlčacej doby; ak v rámci tejto doby
účastník uplatní svoje právo na súde a v začatom súdnom konaní pokračuje, premlčacia doba od tohto
uplatnenia po dobu konania neplynie.

5. Odvolací súd dospel v preskúmavanej veci k záveru, že žalobkyne uplatnili voči žalovanej 2/ právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo premlčané.

Otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa už najvyšší súd v minulosti
zaoberal vo viacerých prípadoch (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu 2 Cdo 194/2011 alebo 3

Cdo 187/2013). Na základe rozhodnutia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - ako judikát R 58/2014 -
publikované rozhodnutie najvyššieho súdu spočívajúce na právnom názore, podľa ktorého právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu.

Dovolací súd sa s vyššie uvedeným názorom stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Poznamenáva,
že žalobkyne v dovolaní nespochybnili to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
všeobecnosti patrí medzi práva, ktoré sa premlčujú; podľa ich názoru ale v konkrétnom prípade k
premlčaniu ich práva voči žalovanej 2/ nedošlo.

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.

V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného 1/ bolo zasiahnuté aj
do osobnostných práv žalobkýň. Chránené osobnostné práva žalobkýň boli atakované už samotným
zranením Z. N. pri dopravnej nehode 24. januára 2008 (už tým došlo k zásahu do ich rodinného života
napríkladvpodobestrachuoďalšíživotazdravieomanželaaotca).Zásahdoichosobnostibolzavŕšený
momentom jeho smrti XX. P. XXXX. Žaloba bola podaná 25. februára 2011 (len) proti žalovanému 1/.

Žaloba proti žalovanej 2/ bola podaná (až) 9. septembra 2013.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k správnemu záveru, že žaloba proti žalovanej 2/
bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Ak po márnom uplynutí premlčacej doby žalovaná 2/ účinne
vzniesla námietku premlčania dňa 12. novembra 2013 (viď č.l. 283 spisu), nebolo už možné žalobkyniam

priznať voči nej žalobou uplatnené právo.

Najvyšší súd pripomína, že súd v občianskom súdnom konaní sa môže zaoberať vznesenou námietkou
premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov (R
29/1983) v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak preto súd zistí, že uplatnené

právo je premlčané (zanikla súdna vymáhateľnosť žalobou uplatneného nároku) a žalovaný dlžník
vzniesol námietku premlčania, bližšie už neskúma existenciu subjektívneho práva žalujúceho veriteľa
- vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom
prípade zamietnutá (porovnaj tiež „Jaromír Svoboda, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiacepredpisy“, Eurounion, 2005, str. 100). Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu,
aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej
oprávnenosti takýto postup vedie k urýchlenému vydaniu rozhodnutia vo veci samej (porovnaj tiež

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 34/2011.

Dovolací súd, stotožňujúc sa s vyššie uvedeným názorom a zastávajúc ho aj v prejednávanej veci,
preto už v dovolacom konaní bližšie neskúmal správnosť právneho záveru dovolacieho súdu o
neexistencii subjektívneho práva žalobkýň 1/ až 3/ domáhať sa voči žalovanej 2/ náhrady im spôsobenej

nemajetkovej ujmy.

Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobkýň 1/ až 3/, ktoré v tejto časti smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu spočívajúcemu na správnom právnom posúdení veci, zamietol ako neopodstatnené
(§ 243b ods. 1 O.s.p.).

6. Vyššie už bolo uvedené (viď 1.2. prvý odsek) že žalobkyňami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
je „zmeňujúci“ (§ 238 ods. 1 O.s.p.) nielen po stránke formálnej, ale tiež po stránke obsahovej v tej časti,
ktorou bola žaloba žalobkýň 1/ až 3/ (každej z nich) voči žalovanému 1/ zamietnutá v rozsahu od 23
000 € do 350 000 €. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je dovolanie žalobkýň v tejto časti nielen
prípustné, ale aj opodstatnené. Na odôvodnenie tohto záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu
§ 13 Občianskeho zákonníka (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty, ktoré v
podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte
neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť,
a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce
závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho

úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových
zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne
sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/2009, 3 Cdo 106/2012, 4 Cdo 171/2005, 5
Cdo 126/2007, 7 Cdo 180/2012).

Vo všeobecnosti platí, že ak odvolací súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že za „primeranú“
považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť
dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“ (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3

Cdo 108/2011). To znamená, že odvolací súd musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne
významné okolnosti charakterizujúce ním prejednávanú vec a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z
akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale
náhrada iná (nižšia alebo vyššia).

V danom prípade odvolací súd zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyniam 1/ až 3/
priznal súd prvého stupňa, odôvodnil tým, že výška náhrad priznaných súdom prvého stupňa (po 350
000 €) je privysoká, nezodpovedajúca okolnostiam prípadu, a preto ju treba priznať vo výške po 23
000 €, ktorú v inej skutkovo a právne podobnej veci (sp. zn. 3 Cdo 228/2012) považoval za primeranú
najvyšší súd.

Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie
rovnakého posúdenia veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť
to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej
fyzickejosoby,akéindividuálneaneopakovateľnévzťahyvznikajúmedziňouajejrodinnýmipríslušníkmi

a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou
člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco
individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho
emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho svetaa aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to
aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na
vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného

života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil
prvostupňové rozhodnutie (priznávajúce žalobkyniam po 350 000 €) tak, že im patrí po 23 000 €, je v
rozsahu od 23 000 € do 350 000 € nesprávne, lebo jednak nemá dostatočný podklad v relevantných

skutkových zisteniach (individualizujúcich osobitosti ujmy spôsobenej v konkrétne prejednávanej veci),
jednak spočíva na predčasnom (a teda aj nesprávnom právnom posúdení veci - viď § 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.).

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v tomto výroku zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.