Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 2, 2010

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/250/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207218758
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Babjaková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2010:7207218758.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: Ing. Tomáša Čuchráča, bytom

Košice, Tr. SNP 3, zastúpený ADVOKÁT PIRČ s.r.o., Štrbská 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská
republika - Krajský stavebný úrad v Košiciach, so sídlom Košice, Komenského 52, zastúpenému
AdvokátskoukanceláriouPuchalla&Partnerss.r.o.,Južnátrieda2/A,Košice,onáhradumzdy,príspevku
na stravovanie a náhradu mzdy za dovolenku s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II č.k. 22C/115/2007-232 zo dňa 21. júla 2009 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 21.803,38 € do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Vo výroku o súdnom poplatku rozsudok z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 24.550,23
€ s úrokom z omeškania z jednotlivých súm splatných mesačne tak, ako sú špecifikované vo výroku
rozsudku a v prevyšujúcej časti nároku a príslušenstva žalobu zamietol. Zároveň žalovaného zaviazal
zaplatiťsúdnypoplatokznávrhuvovýške1.473,-€arozhodnutieotrováchkonaniaúčastníkovatrovách
štátu ponechal na samostatné rozhodnutie.

Predmetom konania boli platové nároky uplatnené v súvislosti so sporom, o ktorom bolo rozhodnuté
vo veci sp. zn. 22C/46/2004 Okresného súdu Košice II, v ktorom bolo rozsudkom okresného súdu zo
dňa 6.12.2006 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 2Co/37/2007 zo dňa 28.5.2007 rozhodnuté
o určení, že trvá štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného. Platové nároky tam uplatnené
boli vylúčené na samostatné konanie a v znení ďalších podaní žalobcu boli v tomto konaní upresnené
tak, že žalobca ako platové nároky súvisiace s tým, že mu v štátnozamestnaneckom pomere nebola

prideľovaná práca, uplatňoval:
a/ náhradu platu za obdobie od 16.2.2004 do 29.7.2007 vo výške 812.367,- Sk brutto,
b/ náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2003 až 2007 vo výške 116.901,50 Sk brutto,
c/ náhradu za stravné za 864 pracovných dní vo výške 47.223,- Sk a
d/ príslušenstvo počítané zo sumy 976.491,50 Sk vo výške strednej hodnoty úroku za stredné obdobie,
t.j. 8,9% ročne od 8.11.2005 do zaplatenia.

Uplatnené nároky prvostupňový súd posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona č. 312/2001 Z.z.
o štátnej službe, zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení, zákona č. 273/94 Z.z. o zdravotnom poistení, zákona č. 595/2003 Z. z. o dani zo mzdy a podľa
Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu konať vo veci, poukazoval prvostupňový súd na to,
že právny predpis neurčuje právomoc iného orgánu rozhodovať o nárokoch podľa § 149 ods. 1 zákona
o štátnej službe, a tak keď súd rozhodoval o základe nároku (v konaní 22C/46/2004), je daná jeho
právomoc rozhodovať aj o uplatnených peňažných nárokoch.

Pri rozhodovaní o týchto nárokoch žalobcu totiž prvostupňový súd vychádzal z toho, že neprichádza do
úvahy aplikácia ust. § 44 zákona o štátnej službe, ktoré upravuje mzdové nároky pri neplatnom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru, pretože štátnozamestnanecký pomer žalobcu vlastne nikdy neskončil.
Uplatnené nároky cez ustanovenie § 149 tohto zákona posúdil ako nároky pri prekážkach v práci na

strane žalovaného podľa § 142 ods. 4 ZP, pretože žalovaný napriek trvaniu štátnozamestnaneckého
pomeru neprideľoval žalobcovi prácu, nevyplácal mu funkčný plat a nevyplatil mu ani náhradu mzdy za
dovolenku a príspevok na stravovanie. Pre výpočet funkčného platu nariadil znalecké dokazovanie, ale
v konečnom dôsledku pre rozhodnutie vo veci vychádzal z funkčného netto platu vo výške 15.891,50
Sk mesačne, ku ktorému dospel tak, že z brutto funkčného platu vo výške 19.350,- Sk odpočítal

nezdaniteľnú časť, platby poistného a alikvotnú časť dane zo mzdy. Za obdobie od 17.2.2004 do
29.7.2007 (v rozsahu 40 mesiacov a 29 dní) takto žalobcovi priznal čistú náhradu mzdy vo výške
656.848,60 Sk (21.803,40 €) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Nárok žalobcu na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2003 až 2007 posudzoval podľa
ust. § 116 ods. 2 ZP a žalobcovi priznal len náhradu za časť dovolenky, ktorá presiahla výmeru 4 týždňov,
pretože nejde o nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, ale o nárok vyplývajúci z prekážky
v práci na strane žalovaného. Takto žalobcovi priznal za roky 2004 až 2007 náhradu mzdy za dovolenku
ročne za 10 dní, t.j. spolu za 40 dní, čo pri priemernom dennom zárobku 889,65 Sk predstavuje sumu

35.586,- Sk (1.181,24 €). V prevyšujúcej časti tohto nároku žalobu zamietol.

Pokiaľ ide o náhradu za stravné lístky, výšku príspevku prvostupňový súd posudzoval podľa kolektívnej
zmluvy platnej u žalovaného a celkom za obdobie od 17.2.2004 do 29.7.2007 priznal žalobcovi náhradu

vo výške 47.165,- Sk (1.565,59 €).

V súlade s ust. § 517 ods. 1 OZ zaviazal žalovaného z priznaných súm mesačne splatných zaplatiť
žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobcom uplatnené stredné obdobie a stredný úrok z omeškania (vo

výške 8,9% od 8.11.2005 ) nemá oporu v zákone a žalobcovi by prislúchalo viac, ale keďže súd nemohol
prekročiť rozsah žalobného návrhu, nebolo mu možné priznať úroky z omeškania v zákonnej výške, ale
len do výšky 8,9% ročne z jednotlivých mesačných plnení a to napriek inej splatnosti až od 8.11.2005
resp. neskôr.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a to do jeho vyhovujúcej časti a do výroku o
povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu.

Žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu konať ohľadne nároku uplatneného do 31.5.2006,
preto v tejto časti žiadal konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému služobnému úradu, ktorým
je sám žalovaný. V tejto súvislosti poukazoval na ust. § 125 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej
službe v znení platnom do 31.5.2006, že keď rozhodovanie o takých peňažných nárokoch, aké sú
predmetom tohto konania, nie je v uvedenom ustanovení uvedené ako výnimka z konania vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru (ktoré je osobitným druhom správneho konania upraveného v zákone
o štátnej službe), o nárokoch uplatnených do 31.5.2006 (suma 20.940,54 € zodpovedajúca výške
uplatneného funkčného platu a náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 17.2.2004
do 31.5.2006) mal v zmysle § 126 písm. d/ tohto zákona v prvom stupni konať a rozhodnúť osobnýúrad žalobcu (t.j. sám žalovaný). Mal za to, že rozhodnutie súdu o určení, že štátnozamestnanecký
pomer žalobcu u žalovaného trvá, nie je rozhodnutím o základe nároku a rozšírenie právomoci súdu na
rozhodovanie vecí, patriacich do právomoci iného štátneho orgánu, je v rozpore s princípom trojdelenia

štátnej moci.

Žalovaný zároveň namietal nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu platu za nevyčerpanú
dovolenku a náhradu príspevku na stravovanie. V tejto časti žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pokiaľ prvostupňový súd na nárok o náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku v zmysle § 149 ods. 1 a 2 zákona č. 312/2001 o štátnej službe použil ust. § 142 Zákonníka
práce o prekážkach v práci na strane žalovaného ako služobného úradu, poukazoval žalovaný na
to, že z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia možno v takomto prípade vyvodiť len
jediné plnenie, a to je funkčný plat (náhrada mzdy). Náhrada za nevyčerpanú dovolenku podľa tohto
ustanovenia teda žalobcovi nepatrí a nebolo mu ju možné priznať ani s poukazom na ust. § 116

ods. 2 O.s.p., pretože toto ustanovenie uvedený nárok viaže na prípady, keď dovolenka nemohla byť
vyčerpaná z dôvodu skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého pomeru) a naviac išlo o aplikáciu
ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť až od 1.9.2007 v znení zákona č. 348/2007 Z.z.. Ku skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu však nikdy nedošlo a v situácii, keď žalobcovi patrí náhrada
funkčného platu pre prekážky v práci za obdobie celého kalendárneho roka, išlo by o duplicitné priznanie

náhrady funkčného platu.

Ohľadne priznania nároku na príspevok na stravovanie žalovaný namietal, že rozsudok prvostupňového
súdu je v tejto časti nepreskúmateľný, pretože postráda akékoľvek právne odôvodnenie, prečo bol

priznaný. Žalovaný však poukazoval na to, že základným zákonným predpokladom pre priznanie
príspevku na stravovanie je podľa § 75 ods. 1 a 2 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe výkon štátnej
služby, pričom za denný služobný čas sa pre účely stravovania považuje výkon štátnej služby dlhší ako
4 hodiny. V zmysle ust. § 67 ods. 1 tohto zákona služobný čas zamestnanca je časový úsek, v ktorom
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Žalobca však po celú žalovanú dobu tento

predpoklad nespĺňal, preto mu príspevok na stravovanie nepatrí.

Žalovaný namietal aj nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu v časti o priznaní úrokov z
omeškania, a to pre jeho nepreskúmateľnosť, ale aj vecnú nesprávnosť. V tejto súvislosti poukazoval

na to, že štátnozamestnanecký pomer je priamo zákonom definovaný ako verejnoprávny vzťah (§ 2
ods. 1 a ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z.), takže zákon o štátnej službe je všeobecne záväzným
právnym predpisom verejného práva upravujúcim verejnoprávne vzťahy štátnych zamestnancov a štátu.
Z ustanovenia tohto zákona nevyplýva vznik práva štátneho zamestnanca na úrok z omeškania pre
prípad omeškania služobného úradu s peňažným plnením a nemožno naň použiť ani ustanovenie § 1

Zákonníka práce, pretože toto ustanovenie nie je uvedené v ustanovení § 149 zákona o štátnej službe.
Tento zákon neodkazuje ani na subsidiárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka, a preto požiadavke
žalobcu na priznanie úrokov z omeškania nebolo možné vyhovieť.

Odvolanie žalovaného smerovalo aj proti výroku o jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu,
pričom poukazoval na to, že žalovaný je právnická osoba a súčasne rozpočtová organizácia štátu
zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva, a preto sa na neho vzťahuje ust. § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, na základe ktorého je od platenia súdnych poplatkov
oslobodený.

Žalobca žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako správny potvrdiť.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď odvolanie žalovaného považoval za podané

podľa § 205 ods. 2 písm. a/ (že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.), písm.
b/ (že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. f/
O.s.p. (že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Po
doplnenídokazovaniaoboznámenímsasobsahomspisuOkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.22C/46/2004a listinnými dôkazmi rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil, pretože pre potvrdenie
ani zrušenie rozsudku neboli splnené podmienky.

V prvom rade bolo nutné vysporiadať sa s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať
vo veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pretože ak by táto námietka bola dôvodná,
ďalšie odvolacie dôvody sú bezpredmetné.

Pravdou je, že do 31.5.2006 by ohľadne takých nárokov, aké sú predmetom tohto konania, bolo konané

podľa zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe vo vtedy platnom znení, a tak by prichádzala do
úvahy aplikácia ust. § 125 a § 126 písm. d/ tohto zákona tak, ako to v odvolaní uvádza žalovaný.
Žalobca tieto nároky čiastočne mal uplatnené už v pôvodnom konaní sp. zn. 22C/46/2004, ale do
31.5.2006, keď nadobudla účinnosť novela tohto zákona zákonom č. 231/2006 Z. z., nebolo v uvedenom
konaní rozhodnuté o tom, či a u ktorého z tam žalovaných subjektov vlastne štátnozamestnanecký
pomer žalobcu trvá. Aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie v uvedenom konaní o určení, že

štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá práve vo vzťahu ku Krajskému stavebnému úradu Košice
(pretože to bolo sporné), je základom pre rozhodnutie o týchto peňažných nárokoch a kým tento základ
nebol právoplatne vyriešený, nebolo ani známe, ktorý orgán by ako osobný úrad štátneho zamestnanca
mal vlastne vo veci konať. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vo veci sp. zn. 22C/46/2004 námietku
žalovaného ohľadne nedostatku právomoci súdu nepovažoval za dôvodnú a s poukazom na ust. § 7

O.s.p. sa v uvedenej veci ujal právomoci, pretože v čase jeho rozhodovania už neexistoval ani odvolací
orgán rozhodujúci podľa pôvodnej právnej úpravy v štátnozamestnaneckých veciach - Úrad pre štátnu
službu, ktorý bol zákonom č. 231/2006 Z.z. od 1.6.2006 zrušený a jeho právomoci v súvislosti s touto
kompetenciou neprešli na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (viď odôvodnenie odvolacieho
súdu v rozsudku sp. zn. 2Co/37/07 zo dňa 28.5.2007 vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn.

22C/46/2004).

S uvedeným záverom sa odvolací súd aj pre toto konanie stotožnil. Aj základný spor v pôvodnom konaní
vznikol v dôsledku nejasných zmien právnej úpravy o organizácii a činnosti orgánov štátnej správy a o
štátnej správe a v súčasnosti už platí úplne iný zákon o štátnej službe - zákon č. 400/2009 Z.z., ktorý v

prechodnýchustanoveniachnavecineskončenéeštespredpredchádzajúcichnovielpôvodnéhozákona
o štátnej službe nepamätal. Žalovaný ako účastník konania mal možnosť podať dovolanie v základnej
veci proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale túto možnosť nevyužil a Krajský stavebný úrad ako osobný
úradžalobcumalodrozhodnutiaodvolaciehosúduvpredchádzajúcejvecimožnosťužajplniťtienároky,
ktoré žalobcovi patria a spor (aspoň čiastočne) eliminovať, ale neurobil to. Preto po takom časovom

odstupe aj vzhľadom na uvedené tento odvolací dôvod už odvolací súd neuznal.

Žalovaný v tomto konaní v podstate už vzhľadom na právoplatné rozhodnutie v uvedenej základnej veci
ani nespochybňuje, že za žalované obdobie išlo o prekážky v práci na jeho strane, pokiaľ žalobcovi
neprideľoval prácu, hoci štátnozamestnanecký pomer trval. Ani v odvolaní ničím nespochybnil nárok

žalobcu na funkčný plat po dobu trvania tejto prekážky, t.j. od 17.2.2004 do 29.7.2007. Pretože
nejde o nárok z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ale mzdový nárok za trvania
štátnozamestnaneckého pomeru, správne prvostupňový súd vychádzal z toho, že nebolo použiteľné ust.
§ 44 zákona č. 312/2001 o štátnej službe, ale že cez ust. § 149 ods. 1 tohto zákona bolo potrebné použiť
Zákonník práce a peňažný nárok uplatnený v súvislosti s prekážkami v práci na strane zamestnávateľa

posudzovať podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (hoci prvostupňový súd nesprávne uviedol § 142 ods.
4).

Ustanovenie § 142 ods. 3 ZP výslovne uvádza, že ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre
iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v ods. 1 a 2 (prestoj a poveternostné

vplyvy), zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku (čo u
štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 151 ods. 1 zákona o štátnej službe znamená výšku
funkčného platu).

Nárok na náhradu funkčného platu za celú dobu trvania prekážok v práci teda bol dôvodný. Nárok

na náhradu za nevyčerpanú dovolenku a na príspevok na stravovanie však nie sú nárokmi, ktoré by
vyplývali z ust. § 142 ZP o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa a odvolanie žalovaného je v
tejto časti dôvodné, pokiaľ namieta nesprávne právne posúdenie, resp. až nepreskúmateľnosť rozsudku
prvostupňovéhosúdu.Jehoobranajevšaknapriekniecelkomzrozumiteľnýmdôvodomprvostupňovéhorozhodnutia v tejto časti dostatočne právne vyargumentovaná a odvolací súd v tejto časti považoval
odvolanie z jeho správnych právnych dôvodov za dôvodné. S týmito dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje
a dodáva k nim:

Právo na dovolenku je ústavným právom zamestnanca, pretože významne prispieva k realizácii
jeho ústavného práva na odpočinok po práci. Pracovnoprávna teória dovolenku definuje ako právom
poskytnutú a garantovanú možnosť prerušenia výkonu práce na určitý čas, ktorý sa zamestnancovi
poskytne po splnení zákonom stanovených predpokladov. Na štátnozamestnanecký pomer sa pritom

vzťahuje ust. § 97 až § 117 ZP, t.j. aj ustanovenia o dovolenke a náhrade mzdy za nevyčerpanú
dovolenku.

Základné predpoklady pre vznik nároku na dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť
vyplývajúzust.§101ZP.Prenároknadovolenkuzakalendárnyroksapodľatohtoustanoveniavyžaduje
nielen podmienka nepretržitého trvania pracovného pomeru po celý rok u toho istého zamestnávateľa,

ale aj výkon práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku, aby zamestnancovi vznikol nárok aspoň na
pomernú časť dovolenky. Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku zamestnancovi patrí, ak tieto
podmienky splnil a zamestnávateľ mu čerpanie dovolenky neumožnil, resp. zamestnanec ju nemohol
vyčerpať pre prekážky na strane zamestnanca.

U žalobcu síce v žalovanom období od 17.2.2004 do 29.7.2007 podmienka trvania
štátnozamestnaneckého pomeru splnená bola, ale nebola splnená podmienka výkonu práce za čas, keď
nepracoval pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. V žalovanom období nešlo o výkon práce,
a preto mu v tomto období nepatrila dovolenka a ani náhrada mzdy za dovolenku, ale patrila mu plná
náhrada mzdy (funkčného platu). Preto tento nárok žalobcu neobstojí.

Rovnako neobstojí ani nárok na vyplatenie príspevku na stravovanie, pretože tento bol v zmysle § 75
ods. 2 vtedy platného zákona o štátnej službe viazaný na skutočný výkon štátnej služby a patril len za
dni, keď denný služobný čas bol dlhší ako 4 hodiny. Keď žalobca nepracoval pre prekážky v práci na
strane zamestnávateľa, nešlo o výkon štátnej služby, a tak nárok na príspevok na stravovanie za dni,

ktoré nepracoval, nemal.

Za dôvodný teda treba považovať len nárok na vyplatenie funkčného platu za celé obdobie trvania
prekážok v práci na strane žalovaného, t.j. za obdobie od 16.2.2004 do 19.7.2007. Ani jeden z
účastníkov správnosť výpočtu funkčného platu podľa rozsudku prvostupňového súdu nespochybnil a

keď prvostupňový súd tento nárok vyčíslil na sumu 21.803,40 €, vychádzal z tohto výpočtu aj odvolací
súd.Pretovzhľadomnahoreuvedenédôvodyrozsudokprvostupňovéhosúduzmeniltak,žežalovaného
zaviazal len na zaplatenie tejto sumy zodpovedajúcej funkčnému platu za žalované obdobie a vo zvyšku
žalobu zamietol.

Odvolacísúdtýmzamietolajnávrhnazaplatenieúrokuzomeškaniazpriznanejsumy,pretožepretakúto
sankciu vzhľadom na charakter vzťahu medzi účastníkmi skutočne niet opory v zákone. Ako správne
uvádza žalovaný, na zamestnanecký vzťah účastníkov sa vzťahoval osobitný zákon o štátnej službe
(zákon č. 312/2001 Z.z.); ustanovenia Zákonníka práce (prípadne iného zákona) sa na tento vzťah mohli
vzťahovať, len ak to tento zákon výslovne stanovil.

Ani Zákonník práce pre pracovnoprávne vzťahy nemá vlastnú úpravu sankcií pre prípad omeškania
dlžníka, ale cez ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce sa v pracovnoprávnych vzťahoch aplikuje ust. § 517
OZ o úrokoch z omeškania. Pretože ale zákon o štátnej službe neodkazoval na možnosť použitia § 1
ods. 2 Zákonníka práce, ale ani na možnosť priameho použitia ust. § 517 OZ, pre uloženie povinnosti

zaplatiť úroky z omeškania ako sankciu za omeškanie pri peňažnom plnení v štátnozamestnaneckom
pomere chýba právna úprava. Preto aj návrh na zaplatenie úrokov z omeškania bolo nutné zamietnuť.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že priznanú sumu
titulom náhrady funkčného platu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi bezúročne.

Aj keď prvostupňový súd výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok neodôvodnil, zrejme
vychádzal z ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho
poplatku z návrhu v tej časti, v ktorej bolo návrhu vyhovené, pretože žalobca bol od poplatku oslobodený.Prvostupňový súd však opomenul, že na strane žalovaného vystupuje štát, za ktorý koná Krajský
stavebný úrad ako štátna rozpočtová organizácia, a tak aj na žalovaného sa vzťahuje oslobodenie od
súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Preto ani

žalovaného nebolo možné zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu, a tak výrok rozsudku
prvostupňového súdu v tejto časti bol zrušený.

Odvolací súd nerozhodol o trovách odvolacieho konania, pretože doposiaľ o trovách konania nerozhodol
ani prvostupňový súd. Bude o nich rozhodovať až po právoplatnosti rozsudku, takže zároveň rozhodne

o trovách celého doterajšieho konania včítane trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.