Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/35/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114223446
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7114223446.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu U. J., A.. XX.X.XXXX, W. O., F. XX, zast.
JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanému HONORS
a.s., so sídlom Liptovský Mikuláš, Námestie Osloboditeľov 24, IČO: 36 000 744, zast. Mgr. Ľubošom
Kráľom, advokátom, so sídlom Martin, Červenej armády 1, o nahradenie vôle, o odvolaní žalovaného

proti uzneseniu 19C/248/2014 z 30.1.2020 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznáva nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým uznesením konanie zastavil a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal, aby súd nahradil súhlas žalovaného s
tým, aby žalobca uzavrel zmluvu na samostatné pripojenie elektrickej energie na dodávku na odbernom

mieste registrovanom pod č. 51 00 79 4893C na ul. Štúrova 11, Košice, prevádzka Gemer. Uznesením z
29.11.2019 súd po návrhu žalobcu pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalobca je oprávnený vybudovať
samostatné pripojenie elektrickej energie na odbernom mieste, ktoré je registrované pod č. 51 00 4893C
na Štúrovej ulici č. 11 v Košiciach, prevádzka Gemer. Súd následne vlastnou činnosťou (§ 185 ods. 3
CSP) zistil, že na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36C/168/2016 sa vedie konanie medzi identickými
stranami, pričom predmetom konania je určenie, že žalobca je oprávnený užívať priestory reštaurácie

Gemer a Espresso Gemer, bližšie vyšpecifikovaných v petite žaloby.

3. Súd citoval ust. § 216 ods. 1, 2 CSP, § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a
konštatoval, že porovnaním sporov vedených na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36C/168/2016
a pod sp. zn. 19C/248/2014 (po pripustenej zmene žaloby) zistil, že podstatou oboch konaní je spor
medzi identickými stranami sporu ako podielových spoluvlastníkov o tom, či žalobca ako menšinový

spoluvlastník je oprávnený užívať Reštauráciu Gemer a Espresso Gemer ako konkrétnu časť ich
predmetu spoluvlastníctva, teda spor týkajúci sa hospodárenia so spoločnou vecou podľa ust. 139 ods.
2 OZ. Argumentoval, že aj keď súčasný petit žaloby predmetného konania nie je identický s petitom
žaloby v konaní sp. zn. 36C/168/2016, súd pri tomto type žaloby nie je viazaný konkrétnym návrhom
riešenia tak, že by sa od tohto návrhu nemohol odchýliť, pretože zmyslom rozhodnutia vydaného v
režime § 139 ods. 2 OZ je umožniť súdu voľbu takého riešenia vo vzťahu ku konkrétne vzniknutej

nezhode o hospodárení, ktoré vyrieši vzniknutý spor medzi spoluvlastníkmi, ku ktorému riešeniu nebolo
možné dospieť dohodou ani uplatnením princípu tzv. majority (napr. z dôvodu neplatného rozhodnutiamajoritného spoluvlastníka). Z uvedeného vyvodil, že o tom istom spore prebieha na súde iné konanie,
ktoré začalo skôr, a ktoré z tohto dôvodu bráni prejednávaniu predmetnej žaloby. Na základe uvedeného
súd konanie v súlade s ust. § 159 CSP zastavil (prekážka litispendencie).

4. K trovám konania súd uviedol, že napriek tomu, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania
a mal by preto nahradiť druhej strane trovy konania (§ 256 ods. 1 CSP), aplikoval na prejednávanú
vec ust. § 257 CSP, z ktorého dôvodu žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Ako dôvody hodné
osobitného zreteľa vzal do úvahy, že predmetná žaloba bola podaná žalobcom na základe súdom

uloženej povinnosti v zmysle uznesenia Okresného súdu Košice I z 1.8.2014, sp. zn. 37C/204/2014-23
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 5.11.2014, sp. zn. 2Co/873/2014-60. Až do
pripustenia zmeny petitu žaloby tak predmetom konania bolo nahradenie súhlasu žalovaného s
uzavretím zmluvy o samostatné pripojenie elektrickej energie na odbernom mieste vyšpecifikovanom v
žalobe. K zmene žaloby, ohľadne ktorej súd konštatoval prekážku začatej veci, došlo až na pojednávaní
konanom dňa 29.11.2019 s tým, že podstatou tohto sporu je vyriešenie dlhoročnej nezhody medzi

podielovými spoluvlastníkmi, pokiaľ ide o užívanie tej časti predmetu podielového spoluvlastníctva
(priestory reštaurácie Gemer a Espressa Gemer), v ktorej žalobca vykonáva svoje podnikateľské aktivity.
Žalovaný ako majoritný spoluvlastník bráni žalobcovi vo výkone jeho podnikateľských aktivít, o čom
svedčí napr. tiež v minulosti jeho konanie, ktorým v priestoroch reštaurácie Gemer a Espressa Gemer
dal vypnúť elektrickú energiu. Súčasne vzhľadom na postoj žalovaného, ktorý vylučuje posúdenie

Rozhodnutia z 26.2.2008 ako neplatného úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, resp. ktorý vylučuje, žeby
medzi stranami sporu došlo konkludentným spôsobom k obnove užívacieho stavu podľa pôvodného
stavuavneposlednomrade,ktorýodmietasožalobcomviesťohľadnetejtonezhodyakékoľvekrozumné
jednanie, žalobcovi hrozí ukončenie jeho podnikateľskej činnosti, ktorá je jeho jediným zdrojom príjmu.

5. Uznesenie vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a navrhol aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania a priznal mu plnú náhradu trov celého

konania (prvoinštančného aj odvolacieho). Vytkol súdu prvej inštancie, že bez náležitého odôvodnenia
(s poukázaním na konkrétne dôkazy), arbitrárne (jednostranne berúc do úvahy len vyjadrenie žalobcu)
a bez vytvorenia procesného priestoru pre žalovaného, ktorý by mu umožnil vyjadriť svoje stanovisko k
prípadnému použitiu § 257 CSP, použil ust. § 257 CSP na danú súdenú vec až pri vyhotovení uznesenia
ozastaveníkonania,čímporušilprávožalovanéhonaspravodlivýsúdnyproces.Odkázalpritomnapr.na

rozsudokESĽPČepekprotiČeskárepublika,nálezyÚSČRPl.ÚS46/13aI.ÚS1593/15.Argumentoval,
že podľa ustálenej teórie práva, ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo
strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je
možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a
strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Strana mala

maťprávobyťexplicitnevyzvanáabyvčaskaplikáciivyjadrilasvojestanovisko,vtomtoprípadevšaksúd
prvejinštancienedalžalovanémumožnosťvyjadriťsakaplikáciiust.§257CSPpredvydanímuznesenia
o zastavení konania a rozhodol svojvoľne berúc do úvahy nepreukázané tvrdenie žalobcu (napr. o
bránení mu v podnikaní zo strany žalovaného), čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.
Absolútne arbitrárne, jednostranné, nepravdivé a nepreukázané je konštatovanie súdu, že žalovaný

odmieta so žalobcom viesť rozumné jednania o ich nezhode, pričom žalobcovi hrozí ukončenie jeho
podnikateľskej činnosti. Žalovanému nie je jasné, čo mal súd prvej inštancie na mysli, ak hovoril o
postoji žalovaného, ktorý mal vylučovať posúdenie Rozhodnutia z 26.2.2008 ako neplatného úkonu
pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný produkoval v konaní dôkazy, že ako väčšinový spoluvlastník
nehnuteľnosti podľa ust. § 139 ods. 2 OZ, rozhodol o hospodárení so spoločnou vecou, pričom žalobca

ako minoritný spoluvlastník nerešpektuje vôľu väčšinového spoluvlastníka a porušuje jeho práva, keďže
bez jeho súhlasu prenajal nebytové priestory v nehnuteľnosti tretej osobe, o čom je vedené konania
na OS KE II sp.zn. 29C/124/2013. Odvolateľ vyjadril názor, že je nesprávne, ak súd aplikoval § 257
CSP, keďže vo veci neexistovali žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a nejednalo sa o výnimočné
okolnosti. Nepriznanie trov konania žalovanému je ľubovôľou súdu prvej inštancie (nález ÚS SR sp. zn.

III. ÚS 638/2016 z 21.2.2017). Nezhody medzi spoluvlastníkmi pri užívaní spoločnej veci nie sú dôvodom
hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania. Žalobca, zastúpený advokátom, podal
nesprávnu a nezmyselnú žalobu, proti ktorej sa žalovaný musel brániť a vynaložiť náklady na trovy
právneho zastúpenia.6. Žalobca bol v odvolacom konaní nečinný.

7.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a §
380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

8. Výrok uznesenia o zastavení konania nadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu nebolo podané
odvolanie, a nebol preto v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Predmetomodvolacieho prieskumu bol iba výrok uznesenia, ktorým žalovanému nebol priznaný nárok
na náhradu trov konania.

10. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

11. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná
náhradu týchto trov protistrane (§ 256 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp.
nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto nahradila protistrane.

Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného

zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu
prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia Nnajvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010
či 3 M Cdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo
voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či

tedanaponechanieúčinkovprávnejnormyniesúdanédôvody.Nejdeoautomaticképravidlo,ktorébysa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie §

257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide
o vedenie konania a jeho výsledok (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 z
31.7.2017).

14. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, abypostihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia, ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočne okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

15. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd

však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné
vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad
takéhoto rozhodnutia aj na majetkové pomery oprávneného účastníka, teda tej strany sporu, ktorá by
inak mala nárok na náhradu trov konania. Je potrebné si všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu

k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, teda nielen toho ktorého by podľa všeobecného
ust. stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, ale i toho, ktorého majetková sféra by bola použitím
tohto výnimočného ust. dotknutá. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v
okolnostiach u strán sporu.

16. Rozhodovanie o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je založené na vyriešení otázky,
ktorá zo sporových strán zavinila jeho zastavenie. Zavinenie na zastavení konania podľa § 256 ods. 1
CSP sa posudzuje výlučne len z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku konania, a nie
podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 12/2008 zo 14.10.2008). Preto ak súd konanie zastavil pre

litispendenciutak,akovprejednávanejveci,zprocesnéhohľadiskazásadneplatí,žezastaveniekonania
zavinil žalobca nedôvodnou, nesprávnou žalobou, a v takom prípade je povinný nahradiť jeho trovy.

17. Odvolací súd v kontexte vyššie uvedeného konštatuje, že nezistil žiadne zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, odôvodňujúce výnimočný postup súdu prvej inštancie pre nepriznanie nároku na

náhradu trov konania žalovanému, ktoré mu vznikli v súvislosti s obranou v konaní, ktoré muselo byť
zastavené pre prekážku litispendencie, teda z procesných dôvodov.

18. Keďže neboli splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP, odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil
rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 CSP.
Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, a preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Úspešný žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a preto mu odvolací súd
priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým,

že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).