Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716201149
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6716201149.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Klaudie Koskovej a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobkyne: J. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
G. Z. XXX/XX, V., zast. Advokátskou kanceláriou Ulianko & partners s. r. o. Zvolen, so sídlom Nám. SNP
41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovaným: I.) N. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. X/XX,
I. M., občianka SR a II.) O. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. X/XX, I. M., občan SR, obaja zast. Mgr.

et Mgr. Líviou Kosťovou, advokátkou AK Žiar nad Hronom, so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad
Hronom, o zaplatenie 2.000,- Eur s prísl., na odvolanie žalovaných I.) a II.) proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen zo dňa 25. februára 2019, č. k.: 6C/24/ 2016-205, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I., II. p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku III. zrušuje.
III. Rozsudok vo výroku IV. a V. mení tak, že žalovaní I.) a II.) sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v prvej inštancii v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti

uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
IV. Žalovaní I. a II. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaní I.) a II.) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného

obohatenia sumu 2.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od
29. 01. 2016 do zaplatenia a to v mesačných splátkach vo výške 250,- Eur splatných vždy do 20-teho
dňa v mesiaci pod sankciou straty výhody splátok.
II. Prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, kedy rozsudok nadobudne
právoplatnosť.
III. V prípade, ak nebude zaplatená riadne a včas čo i len jedna splátka, stáva sa zročnou celá
nesplatená suma vo svojom zostatku.

IV. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči žalovaným I.) a
II.) vo výške 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do 15 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady.
V. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde druhej inštancie voči žalovaným I.) a
II.) vo výške 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do 15 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady.“

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.000,- Eur titulom
bezdôvodného obohatenia za užívanie domovej nehnuteľnosti jej vlastnícky patriacej. Zároveň si
uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 29. 01. 2016 do zaplatenia. Žalovaní žiadaližalobu zamietnuť. Súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom 6C/24/2016-91 dňa 03. 11. 2016, kedy
žalobu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie a súd druhej inštancie
uznesením 15Co/64/2017-114, zo dňa 24. 05. 2018 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa sa od 01. 06. 2015 stala
výlučnýmvlastníkomnehnuteľností(rodinnýdomspozemkami)nazákladekúpnejzmluvy,pričomvčase
podaniažalobnéhonávrhuvpredmetnomrodinnomdomeneoprávnenebývaliavyužívalihožalovaníI.a
II.bezakéhokoľvekprávnehotitulualebopovoleniavlastníka/žalobkyne.Žalobkyňatvrdilasaopakovane

pokúšala so žalovanými uzatvoriť Zmluvu o nájme nehnuteľností s mesačným nájomným vo výške 250,-
Eur. K uzatvoreniu zmluvy o nájme medzi stranami do podania žaloby nedošlo. Žalovaní aj naďalej
užívali predmetné nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čím sa svojim konaním dopúšťali
bezdôvodného obohatenia na úkor žalobkyne, pretože dotknuté nehnuteľnosti užívali bez právneho
titulu. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobkyne voči žalovaným je dôvodný a
právne legitímny. Vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku vo výške 250 EUR (nájomné z mesiac), súd

vykonal dôkaz listinami, potvrdením výšky nájomného, ktoré vydala realitná kancelária SeMi REAL s.r.o.,
so sídlom vo Zvolene, zo dňa 14. 9. 2018, z ktorého vyplynulo, že v danom období sa výška nájomného
pohybovala 300 EUR mesačne + energie. Z potvrdenia realitnej kancelárie MiNi Real s.r.o., so sídlom v
Kováčovej, zo dňa 29. 10. 2018, vyplynulo, že výška nájomného by bola vo výške 290 EUR bez energií.
Súd nepovažoval za hospodárne predvolať konateľov realitných kancelárií, vyzval ich, na základe akých

ukazovateľov dospeli k záveru o výške nájomného. InReality s.r.o. (predtým MiNi Real s.r.o.) uviedla,
že potvrdenie o výške nájomného bolo vystavené na základe vlastných skúseností z realitného trhu,
druhá realitná kancelária SeMi Real s.r.o., oznámila, že výšku nájomného stanovila na základe vlastnej
skúsenosti v oblasti realitného trhu v danej lokalite. Ani na pojednávaní by nedali inú odpoveď. Súd
vychádzal zo zistenia, že realitné kancelárie vychádzali z vlastnej skúsenosti na realitnom trhu. Súd

považovaloznačenúmesačnúvýškubezdôvodnéhoobohateniavsume250EURzadôvodnú.Poukázal
na § 123 OZ, keď bolo na vôli žalobkyne, či poskytne bývanie bezplatne alebo bude požadovať mesačné
nájomné. Súd nemohol zasiahnuť do práva nakladania s predmetom vlastníctva s odkazom na to, či je
požiadavkavočižalovanýmmorálnaalebonie.Nebolpredloženýdôkazonemorálnomkonanížalobkyne
voči žalovaným. Súd nemal relevantné informácie, za akých podmienok bolo nadobudnuté vlastníctvo

žalovanými, z akého dôvodu a akej pohnútky došlo neskôr k prevodu na matku žalobkyne a následne
na žalobkyňu. Súd nebol oprávnený skúmať rodinnoprávne vzťahy. Žalovaná strana nepoprela, že
nehnuteľnostivrozhodnomobdobíneužívala,spornábolalenotázkavýškyžalovanejsumyamorálnosti.
Išlo o spor rodinný, prihliadol na sociálne pomery žalovaných a uložil im vydať bezdôvodné obohatenie v
mesačných splátkach. Na zistený skutkový stav aplikoval § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, 2 OZ. O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 2, 396 ods. 3 CSP.
4. Proti rozsudku sa odvolali žalovaní. Žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, prípadne ho zmeniť tak, že súd žalobu zamietne v celom rozsahu. Ako odvolací dôvod uviedli
ustanovenie § 389 ods. 1 písm. a), b) c) CSP.
5. Namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, a to opakovane navrhnutý výsluch žalobkyne za účelom verifikácie nimi uvádzaných
tvrdení spočívajúci v tom, že žalobkyňou uplatnený nárok je v hrubom rozpore s dobrými mravmi
a že iniciovanie konania žalobkyňou voči nim predstavuje šikanózny výkon práva, ktorý nepožíva
ochranu. Ak by zo strany súdu došlo k výsluchu žalobkyne, mal by preukázané, že nimi tvrdené
skutočnosti zakladajú rozpor s dobrými mravmi, a to, že žalobkyňa sa žiadnym spôsobom nepričinila o

nadobudnutie nehnuteľností, nepodieľala sa na ich zveľaďovaní, udržiavaní, teda je v hrubom rozpore
s dobrými mravmi, aby tvrdila, že sa na jej úkor obohatili; žalobkyňa im žiadnym spôsobom nedala
vedieť o tom, že nehnuteľnosti nadobudla, ktoré oni obývali a je vylúčené, aby došlo z ich strany k
bezdôvodnému obohateniu; o žalobkyňu sa dlhodobo starali a poskytovali jej opateru, lásku, výchovu,
hmotnú starostlivosť a je amorálne, aby si uplatňovala peňažné i nepeňažné nároky; žalobkyňa žalobou

nesleduje hospodársky cieľ z dôvodu, že v minulosti a v súčasnosti neužívala tieto nehnuteľnosti a ani
ich neprenajíma a je vylúčené, aby sa vo vzťahu k nej užívaním nehnuteľností bezdôvodne obohatili
na úkor žalobkyne.
6. Nevykonanie výsluchu žalobkyne namietajú z dôvodu, že na pojednávaní dňa 8. 11. 2018 bol
súdom nariadený nimi navrhnutý výsluch žalobkyne, pričom za účelom vykonania tohto úkonu bolo

pojednávanie odročené, a na pojednávaní dňa 22. 2. 2019 bol už zo strany súdu dôkaz odmietnutý ako
neúčelový a nedôvodný. Preto sú toho názoru, že bolo hrubo porušené právo na spravodlivé súdne
konanie a zásada rovnosti účastníkov konania.7. Súd taktiež nevykonal dôkaz výsluchom zástupcov realitných kancelárií, pretože z predložených
dôkazov nevyplýva, na základe akých skutočností a podkladov dospeli realitné kancelárie k ustáleniu
výšky sumy bežného nájomného, pretože v týchto dôkazoch absentujú konkrétne dôvody, na základe

ktorých by mohlo byť takýmto spôsobom určené bežné nájomné. Dom je prerobený čiastočne,
nachádzajú sa v ňom pôvodné okná a dvere z roku 1929, k tomu nevedie oficiálne žiadna prístupová
cesta, obývacia plocha domu je 64 m2. Preto sú toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozporovali aj záver súdu, že nárok vo vzťahu k nim
je v rozpore s dobrými mravmi a že nejde o šikanózny výkon práva, pričom poukázali na § 3 ods. 1

OZ. Z nimi uvádzaných skutočností vyplynulo, že žalobkyňa prostredníctvom žaloby ich šikanuje a celé
konanie je amorálne a možno ho považovať za vydieranie. K záveru súdu, že nepredložili dôkaz, ktorý by
preukazoval amorálne konanie žalobkyne, uviedli, že s ním nesúhlasia, lebo opakovane žiadali vypočuť
žalobkyňu a jej matku, čo im nebolo umožnené. Poukázali na to, že žalobkyňa vo vzťahu k tvrdeniam o
amorálnosti jej nároku nevyvíjala takmer žiadnu právnu obranu.
8. Taktiež namietali, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože sa voči

žalobkyni žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatili. V ich prípade nebolo naplnené to, že by sa voči
žalobkyni dopustili protiprávneho konania, ako aj to, že by jej spôsobili akúkoľvek ujmu, pretože do dňa,
dokedy im nebol doručený návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy, žiadnym spôsobom nemali vedomosť
o tom, že nehnuteľnosti zmenili vlastníka, pričom celý ten čas nehnuteľnosti užívali dobromyseľne na
základe súhlasu matky žalobkyne. Akonáhle sa dozvedeli o zmene vlastníka, nehnuteľnosti opustili.

Nebolo preukázané, že by užívali nehnuteľnosti protiprávne alebo bez výslovného nesúhlasu žalobkyne,
čo vyplýva aj z toho, že nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 1. 6. 2015, už od tohto
času mohla rozporovať ich bezdôvodné obohacovanie, čo neurobila. Tiež nebola preukázaná výška
žalobkyňou deklarovaného bezdôvodného obohatenia. Nesprávne právne posúdenie spočíva aj z
dôvodu, že nárok s poukazom na § 3 ods. 1 OZ je v rozpore s dobrými mravmi

9. Následne poukázali na ustanovenie § 257 CSP týkajúce sa náhrady trov konania, keď súd neprihliadol
na okolnosti významné pre rozhodnutie o priznaní trov konania, pričom citované ustanovenie priznáva
moderačné absolučné právo súdu čo do posúdenia dôvodov osobitného zreteľa. Za dôvody hodné
osobitého zreteľa možno považovať aj finančnú situáciu, ktorá v prípade ich osôb je dlhodobo
nepriaznivá, sú starobní dôchodcovia, ich spoločný príjem predstavuje sumu 784,50 EUR, pričom na

živobytie im prispieva syn s nevestou pracujúci v zahraničí a oni sa zatiaľ starajú o synove a nevestine
maloleté deti, splácajú každý mesiac splátku úveru vo výške 406,43 EUR, ktorý si museli zobrať na to,
aby sa presťahovali. Dôvody osobitného zreteľa vidia aj v šikanóznom konaní žalobkyne. Vzhľadom na
uvedené sú toho názoru, že rozhodnutie súdu je zmätočné, nie je z neho zrejmé, čo bolo podkladom pre
toto rozhodnutie, na základe akých skutočností súd prvej inštancie rozhodol. Rozhodnutie tiež považujú

za arbitrárne, rozsudok trpí vadami, ktorými bolo porušené právo na spravodlivý proces, keď rozhodnutie
nepovažujú sa riadne odôvodnené a požadovaná suma je pre nich likvidačná.
10. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
za presvedčivé, premisy zvolené v napadnutom rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel, sú pre právnickú (ako aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

pričom rozhodnutie je spravodlivé. Právne závery súdu sú v súlade nielen so skutkovými zisteniami, ale
právne závery vyplývajú aj z interpretácie súvisiacej justičnej praxe, súd vykonal všetky dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a posudzovanú právnu vec správne posúdil. Stotožnila sa so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi súdu prvej inštancie.

11. K tvrdeniu žalovaných, že súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, uviedla, že v priebehu celého
súdneho konania žalovaní predkladali svoje tvrdenia vyslovene účelovo a tiež oneskorene, pretože tieto
mohli navrhnúť už skôr v konaní, pričom na preukázanie svojich tvrdení neoznačovali žiadne dôkazy.
Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 185 CSP, v ktorom je zakotvený princíp formálnej pravdy, ktorý
určuje, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa

tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz
iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Súd
môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Súd hodnotí dôkazy podľa § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd v rozsudku dostatočne odôvodnil, z akého dôvodu

nevykonal výsluch konateľov realitných kancelárií a samotnej žalobkyne. Zároveň poukázala na to, že jej
výsluch, ktorý navrhli vykonať žalovaní, nebol navrhnutý včas, pričom poukázala na princíp sudcovskej
koncentrácie konania.12. Pokiaľ žalovaní namietali, že ide o šikanózny výkon práva, poukázala na to, že v zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR za zneužitie práva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť
dosiahnutie nedovoleného výsledku. O šikanózny výkon práva by išlo iba v tom prípade, ak by účelom

výkonu práva nebola realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom
práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Pokiaľ žalobkyňa ako vlastníčka nehnuteľnosti
využila svoje právo požadovať úhradu nájomného za obdobie, v ktorom bola nehnuteľnosť obývaná
žalovanými, nemôže ísť v žiadnom prípade o šikanózny výkon práva z dôvodu, že výkonom svojho
vlastníckeho práva nesledovala dosiahnutie žiadneho nedovoleného výsledku, ale len uspokojovala

svoje vtedajšie hospodárske potreby. Zároveň poukázala na ustanovenie § 123 OZ, keď ako vlastníčka
nehnuteľností je oprávnená predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať
s ním. Bolo na vôli žalobkyne, či poskytne žalovaným bývanie v nehnuteľnosti bezodplatne alebo nie.
Žalovaní vo svojej argumentácii opomenuli spomenúť skutočnosť, že použitie korektívu dobrých mravov,
t. j. aplikácia ustanovenie § 3 ods. 1 OZ sa spravuje určitými judikatúrou presne stanovenými pravidlami,
ktoré zabraňujú, aby aplikácia tohto ustanovenia nebola mechanická. Jedným z týchto pravidiel je, že

citované ustanovenie nesmie viesť k oslabeniu princípu právnej istoty, a taktiež pravidlo, že pri jeho
aplikácii sa musí prihliadať na to, ako sa správa účastník právneho vzťahu, ktorý sa dobrých mravov
dovoláva. V tejto súvislosti uviedla, že žalovaní sa nehnuteľnosť, ktorú neoprávnene užívali, nestarali,
títo začala chátrať, k žalobkyni sa správali neúctivo a v rozpore s elementárnymi pravidlami slušného
správania a nehnuteľnosť užívali bez právneho dôvodu, i keď boli vyzvaní na uzatvorenie nájomnej

zmluvy. Aplikácia korektívu dobrých mravov v tomto konkrétnom prípade je neprípustná, nakoľko by
došlo k výraznému oslabeniu právnej istoty, keďže by pri jeho aplikácii došlo k závažnému zásahu
do vlastníckeho práva žalobkyne. Zdôraznila, že šikanózny výkon práva sa vždy musí jednoznačne
preukázať, pričom platí, že dôkazné bremeno zaťažuje vždy toho, kto tvrdí, že je takýmto šikanóznym
výkonom práva poškodený. Konštatovala, že žalovaní počas priebehu konania nepredložili jediný dôkaz,

z ktorého by akýmkoľvek spôsobom vyplývalo, že žalobkyňou vykonávané právo je v rozpore s dobrými
mravmi a jeho výkon je šikanózny, teda ide len o subjektívne, účelové tvrdenia žalovaných. Tento záver
konštatoval aj prvostupňový súd.
13. Tvrdenie žalovaných, že im žalobkyňa nedala vedieť, že nadobudla nehnuteľnosť do vlastníctva, je
irelevantné a skutkovo nesprávne. Žalobkyňa žalovaných po nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti

niekoľkokrát osobne kontaktovala a opakovane vyzývala na uzatvorenie nájomnej zmluvy, žalovaní mali
vedomosť o tom, že nehnuteľnosť je v jej vlastníctve. Zároveň poukázala na základné zásady katastra
nehnuteľností, a to zásadu hodnovernosti a záväznosti.
14. K argumentom žalovaných, že súd nevyužil v dostatočnom rozsahu moderačné právo vzhľadom
na ich majetkové a finančné pomery a výšku trov konania neznížil, uviedla, že sa s tvrdením nemožno

stotožniť z dôvodu, že súd pri rozhodovaní už prihliadol na tieto skutočnosti a využil moderačné právo
súdu, keď žalovaným umožnil, aby bezdôvodné obohatenie vydali žalobkyni v mesačných splátkach, a
nie jednorazovo. Je pravdou, že žalovaní sú rodinnými príslušníkmi žalobkyne, avšak bolo len výlučne
na vôli žalobkyne, či poskytne žalovaným bývanie v nehnuteľnosti a užívanie priľahlých nehnuteľností
bezodplatne alebo nie. Pokiaľ by došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy a ak by dobré mravy a vzťahy

so žalobkyňou žalovaní neporušovali svojim neúctivým a neprimeraným spôsobom, sporové konanie
by zo strany žalobkyne nebolo iniciované. Keďže žalovaní nájomnú zmluvu neuzavreli a pokračovali v
porušovaní dobrých mravov a poškodzovaní nehnuteľností, bola nútená použiť zákonné prostriedky na
ochranu práv. Ak by súd znížil výšku náhrady trov konania, išlo by o neprimeraný a nespravodlivý zásah
do jej správ. Vo vzťahu k ostatným tvrdeniam žalovaných uviedla, že sú absolútne irelevantné, nelogické

a na rozhodnutie veci nemajú vplyv.
15. Žalovaní v replike zotrvali na všetkých argumentoch a stanoviskách, ktoré prezentovali v odvolaní,
keď podľa nich žalobkyňa vo svojom vyjadrení neuviedla žiadnu takú relevantnú skutočnosť, ktorá by
bola dôvodom na to, aby sa od svojich argumentov odchýlili.
16. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil okrem výroku III., ktorý je nadbytočný, zároveň zmenil výrok o trovách konania pred súdom
prvej inštancie (§ 388 CSP), pretože bol formálne nesprávny.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo veci správny.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoréaj správne aplikoval príslušné právne normy. Po zrušení veci okresný súd sa náležite riadil právnym
názorom odvolacieho súdu.
19. Žalovaní namietali, že súd nevykonal dôkaz výsluchom žalobkyne. Žalobkyňa v žalobnom návrhu

ako dôkazný prostriedok neuvádzala svoju výpoveď. Výsluch strany sporu sa hodnotí ako každý
iný dôkaz, teda nie v každom prípade takýto dôkaz musí byť vykonaný. Žalobkyňa svoje tvrdenia
preukázalapriloženýmidôkazmi.Vkonaníbolopreukázané,žežalobkyňauplatňujenárok,ktorýspočíva
v bezdôvodnom obohatení na strane žalovaných, ktorí užívajú nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve
žalobkyne. V konaní boli preukázané tvrdenia žalobkyne, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností, že

so žalovanými mienila uzatvoriť nájomnú zmluvu, čo žalovaní odmietli. Na základe týchto skutočností
žalobkyňa tvrdila, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo bolo v konaní preukázané.
Okresný súd sa dostatočne vysporiadal s návrhom na výsluch žalobkyne, keď tento nepovažoval sa
hospodárny ani relevantný vzhľadom na uplatnený nárok žalobkyne. Žalovaní opakovane tvrdili, že
uplatnený nárok je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pričom poukazovali na šikanózny výkon práva,
pričom vyslovili názor, že pokiaľ by súd žalobkyňu vypočul, mal by preukázané, žalobkyňa sa nepričinila

o nadobudnutie nehnuteľností v jej výlučnom vlastníctve, nepodieľa sa na ich zveľaďovaní, udržiavaní,
preto je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, aby tvrdila, že sa na jej úkor obohatili. Výsluchom žiadali
preukázať, že žalobkyňa im nedala vedieť o tom, že nadobudla nehnuteľnosti, teda aj z toho dôvodu
je vylúčené, aby došlo k bezdôvodnému obohateniu. Poukazovali aj na to, že žalobkyni poskytovali
lásku, výchovu a hmotnú starostlivosť ako je to, že žalobkyňa nikdy nesledovala hospodársky cieľ, resp.

uspokojovanie iných potrieb.
20. Predovšetkým treba uviesť, že žalovaní až na záver konania žiadali vykonať dôkaz výsluchom
žalobkyne, na preukázanie tvrdení, ku ktorým neposkytli relevantné dôkazy. Je pravdou, že žalovaní na
svojetvrdenianeuviedližiadnedôkazy,zktorýchbybolomožnézistiť,žeichobranavkonaníjedôvodná,
obranu zakladali iba na prípadom výsluchu žalobkyne, ktorá aj vo vyjadrení k odvolaniu popiera tvrdenia

žalovaných,naviaczdôraznila,žetoboloprávekonaniežalovaných,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi.
21. Podľa § 195 ods. 1 CSP na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach,
ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak. Výsluch strany je štandardným dôkazným
prostriedkom, ktorý slúži na náležité objasnenie, resp. preukázanie tvrdených skutočností, ktoré v konaní
vyšli najavo, ale len za splnenia podmienky, že ich nie je možné preukázať inak (najmä listinami či inými

dôkaznými prostriedkami). Nová právna úprava vychádza zo základných princípov kontradiktórneho
sporu, teda najmä z prejednacieho princípu. Výsluch strany má súd nariadiť len vtedy, ak tvrdené
skutočnosti nemožno preukázať inak, čo predstavuje prostriedok kompenzácie informačného deficitu,
tedalegitímnehoprostriedkukobjasneniuskutkovéhostavuveci.OprotidoterajšejúpravevObčianskom
súdnom poriadku súd podľa CSP nariadi výsluch strany len na návrh, teda žalobca alebo žalovaný

musia navrhnúť nariadenie výsluchu strany o tvrdených skutočnostiach. Je na úvahe súdu, či takýto
dôkaz vykoná. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Povinnosť
uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej
strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. novembra 2016 sp. zn. 1 Cdo 8/2016; R 21/2017).

22. Povinnosťou žalobkyne je na preukázanie svojich tvrdení uviesť dôkazy, čo žalobkyňa splnila.
Preukázala, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Vzhľadom na uplatnený nárok je absolútne bez
významu, či žalobkyňa sa pričinila o nadobudnutie týchto nehnuteľností, či sa prípadne podieľala na ich
zveľaďovaní a udržiavaní. Bezdôvodné obohatenie v tejto súvislosti nespočíva v tom, či sa podieľala na
zveľaďovaní nehnuteľnosti, ale v tom, že ako nová vlastníčka nehnuteľnosť nemôže užívať a túto užívajú

žalovaní bez právneho dôvodu, čo samo osebe zakladá nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keďže žalovaní odmietli so žalobkyňou ako novou vlastníčkou uzatvoriť nájomnú zmluvu.
Taktiež nie je pravdou, že by žalobkyňa žalovaným nedala vedieť o tom, že nadobudla nehnuteľnosti,
pretože mala snahu so žalovanými uzatvoriť nájomnú zmluvu, čo odmietli. Argumentácia, že sa o
žalobkyňu starali, poskytovali jej hmotnú starostlivosť, je vzhľadom na uplatnený nárok nie rozhodujúce,

naviac, žalovaní neposkytli na toto svoje tvrdenie žiaden dôkaz. Hoci by aj mali pravdu, vzhľadom na
zmenenú situáciu vo vlastníckych vzťahoch, ako aj vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými mohlo
dôjsť k vážnemu narušeniu rodinných vzťahov, čo však, ako správne poznamenal okresný súd, nie je
relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobkyne.
23. Podľa § 3 ods. 1 výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
24. Žalovaní namietajú, že uplatňovaný nárok je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pričom ide o
šikanózny výkon práva, ktorý nepožíva ochranu. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na skutočnosť,že súdna prax zaujala názor, že, postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných
situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je

úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že
výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na
postaveníniektoréhoznichnavonok.Korektívdobrýchmravovvšaknesmiebyťnaujmuprincípuprávnej
istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20. apríla 2004, sp. zn. 32 Odo 1047/2003). Nie je vylúčené, že aj taký

výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za rozporný s dobrými mravmi, a že mu
preto bude súdom odopretá právna ochrana. Na druhej strane však fungovanie systému písaného práva
je založené najmä na dôslednom dodržiavaní pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov a korektív
dobrýchmravovnesmiebyťnaujmuprincípuprávnejistotyanesmieneprimeraneoslabovaťsubjektívne
práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo
výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je

dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou
motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne
keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi
účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca
2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99)

25. Okresný súd správne poukázal na ustanovenie § 123 OZ, z ktorého vyplývajú vlastnícke práva pre
žalobkyňu, ktoré nemôže využívať. Ako vlastníčka má žalobkyňa právo vec užívať a brať z nej úžitky.
V konaní nebolo preukázané, že by na nehnuteľnosti viazlo vecné bremeno v prospech žalovaných,
prípadne,žežalobkyňabybolaobmedzenávrealizáciisvojichvlastníckychpráv.Odžalobkynenemožno
spravodlivo požadovať, aby ako vlastníčka nemohla realizovať jej prislúchajúce vlastnícke práva.

Žalovaní síce poukázali na skutočnosť, že uplatňovaný nárok je v hrubom rozpore s dobrými mravmi,
avšak neuviedli ani len konkrétne tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, v čom je uplatňovaný nárok
v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd len poznamenáva, že prípadne určitá neformálna dohoda
s predchádzajúcou vlastníčkou nijako nezaväzuje žalobkyňu. V konaní nebol tvrdený ani preukázaný
úmysel žalobkyne poškodiť žalovaných.

26. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku, že súd nepredvolal konateľov realitných
kancelárii, pretože vo svojej výpovedi by potvrdili iba to, čo uviedli v písomnej správe. Súd mal
zabezpečené tieto dôkazy, pokiaľ ide o výšku a primeranosť nájomného, z týchto dôkazov aj vychádzal.
Žalovaní iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení neuviedli, iba popreli výšku nájomného, z ktorej
sumy súd vychádzal pri zistení výšky bezdôvodného obohatenia.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím aj v časti, ktorým rozhodoval o trovách konania. Prihliadol
na finančnú situáciu žalovaných, a práve z tohto dôvodu im uložil splniť uloženú im povinnosť v
splátkach. Nebol žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré prestavuje výnimočnú zásadu
pri rozhodovaní o priznaní trov konania. Okresný súd rozhodol podľa úspechu vo veci, priznal náhradu
trov konania žalobkyni. V odvolaní žalovaní poukazujú na skutočnosť, že ich príjem je vo výške 784,50

EUR, pričom podotkli, že sa starajú o synove a nevestine maloleté deti, ktorí pracujú v zahraničí,
pričom splácajú každý mesiac splátku úveru vo výške 406,73 EUR. Výška príjmov neodôvodňuje
priznanie výnimočnosti pri posúdení o nároku na náhradu trov konania, keď je potrebné prihliadnuť aj
na skutočnosť, že k sporu nemuselo dôjsť, stalo sa tak neakceptovaním práva žalobkyne žalovanými.
Nie je žiadny rozumný dôvod na to, aby žalobkyňa znášala trovy konania zo svojho. Judikatúra tiež

konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o

trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009).
28. Odvolací súd zrušil výrok III. rozhodnutia z dôvodu jeho nadbytočnosti, pretože je rovnaký následok
súdu upravil už vo výroku I., z ktorého vyplýva sankcie straty výhody splátok.
29. Okresný súd taktiež nesprávne rozhodoval o trovách konania, keď po zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu o trovách konania rozhodol tak, že samostatným výrokom rozhodol o trovách konania

na súde prvej inštancie a výrokom V. rozhodol o trovách konania na súde druhej inštancie. Okresný
súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 396 ods. 3 CSP. V prípade, ak odvolací súd zruší rozhodnutie
a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, okresný súd rozhoduje o trovách konania iba
jedným výrokom, ktorý je závislý od výsledku, resp. úspechu konania vo veci bez ohľadu na to, akobolo rozhodnuté v odvolacom konaní. Úspech či neúspech v odvolacom konaní v danom prípade
je irelevantný. Tzn., že napr. prípadný úspech v odvolacom konaní automaticky nezakladá nárok na
náhradu trov konania, ak v konaní v konečnom výsledku strana, ktorá podala odvolanie, nebude

úspešná. Nárok na náhradu trov konania, a to trov prvoinštančného aj dvoj inštančného konania je daná
úspechom vo veci ako takej bez ohľadu na prípadný čiastočný „úspech“ v odvolacom konaní.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto
jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
31. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).