Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/187/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118284230
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118284230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu: Z.. I. Y., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom S. G. XXXX/XX, XXX XX G. G., štátny občan SR, v konaní právne zast. JUDr.
Ondrejom Zacharom, advokátom, so sídlom 1. mája 1018/81, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 42 069
599, proti žalovanému: F.. Z. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XXXX/X, XXX XX G. G., štátny
občan SR, o zaplatenie 1.953,24 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 19C/99/2018 - 94 zo dňa 28. 05. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19C/99/2018 - 94 zo dňa 28. 05. 2019 p o t v r

d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.953,24 Eur v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.) a o trovách rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote dní od právoplatnosti uznesenia súdu
prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu (výrok II.). V odôvodnení súd prvej
inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal zistené, že žalobca a žalovaný postupne medzi
sebou uzatvárali pôžičky 1/ až 9/, a to v časovom období od roku 2012 až 2014. Ďalej zo žalobcom
predloženého písomného uznania dlhu súd mal za zistené, že dňa 22. 12. 2016 žalovaný ako dlžník
podpísaluznaniedlhučododôvodovavýškyvočižalobcoviakoveriteľovistým,ževýškauznanéhodlhu
bola špecifikovaná ako istina v sume 5.250,- Eur. Ako dôvod vzniku dlhu bolo uvedených 9 peňažných

pôžičiek,ato1/pôžičkazodňa25.07.2012vovýške100,-Eurstermínomvrátenia14dníodposkytnutia
pôžičky, 2/ pôžička zo dňa 15. 05. 2012 vo výške 2.000,- Eur s termínom vrátenia do 30. 06. 2012, 3/
pôžička zo dňa 16. 08. 2012 vo výške 1.300,00 Eur s termínom splatenia dlhu 14 dní od poskytnutia
pôžičky, 4/ pôžička zo dňa 10. 10. 2012 vo výške 300,- Eur s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia
pôžičky, 5/ pôžička zo dňa 15. 10. 2012 vo výške 50,- Eur s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia
pôžičky, 6/ pôžička zo dňa 01. 03. 2013 vo výške 150,- Eur s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia
pôžičky, 7/ pôžička zo dňa 26. 09. 2013 vo výške 300,- Eur s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia

pôžičky, 8/ pôžička zo dňa 16. 01. 2014 vo výške 50,- Eur s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia
pôžičky, 9/ pôžička zo dňa 08. 08. 2014 vo výške 1.700,- Eur s termínom splatenia dlhu 14 dní od
poskytnutia pôžičky, z ktorej 700,- Eur bolo vrátené a zostávalo k vráteniu 1.000,- Eur. Medzi stranami
nebolo sporné, že všetky uvedené pôžičky boli medzi stranami uzatvorené len v ústnej forme, čo naplatnosť zmluvy o pôžičke nemá vplyv. Dátumy v danom prípade žalovaný nespochybnil. Zo žalovaným
podpísaného uznania dlhu ďalej vyplýva, že žalovaný ako dlžník si bol vedomý tej skutočnosti, že
dlh titulom pôžičiek č. 1/ až 7/ je premlčaný, čo žalovaný viackrát zdôraznil aj v rámci jeho prednesu

na pojednávaní. Zároveň sa žalovaný ako dlžník zaviazal uhradiť dlh jednorazovo najneskôr do 15.
02. 2017 v hotovosti v mieste bydliska veriteľa s tým, že uznaním dlhu nie je dotknutý nárok veriteľa
požadovať od dlžníka nároky vzniknuté pred podpisom predmetného uznania dlhu. Medzi stranami ďalej
nebolo sporné ani to, že žalovaný uhradil žalobcovi dňa 03. 04. 2018 sumu 5.500,- Eur, z ktorej suma
5.250,- Eur bola započítaná na istinu pôžičiek a suma 250,- Eur na zákonné úroky z omeškania. Spor

medzi stranami však spočíval v otázke splatnosti predmetných pôžičiek, keď žalobca tvrdil, že splatnosť
pôžičiek nastala tak, ako je uvedená v písomnom uznaní dlhu. Predmetom konania sú tak kapitalizované
zákonné úroky počítané od dátumu splatnosti jednotlivých pôžičiek uvedeného v uznaní dlhu. Súd prvej
inštancie v súdenej veci poukázal na ust. § 657 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) a ust. § 517 ods. 2 OZ spolu s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995, upravujúce výšku úrokov z
omeškania vyplývajúcich zo zákona. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemal pochybnosti o splatnosti

pôžičiek č. 1/ až 9/, tak ako táto bola špecifikovaná v písomnom uznaní dlhu. Pokiaľ žalovaný tvrdil niečo
iné,súdprvejinštanciekonštatoval,ževdanomsmereneuniesoldôkaznébremenoanapodporusvojich
tvrdení súdu nepredložil ani neoznačil žiadny dôkaz. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní v rámci návrhov
na doplnenie dokazovania len vo všeobecnosti uvádzal, že žiada, aby žalobca preukázal, že termín
vrátenia bol iný ako konečný termín 15. 02. 2017, súd uviedol, že keďže žalobca listinným dôkazom

- písomným uznaním dlhu, podpísaným zo strany žalovaného, preukázal dobu splatnosti jednotlivých
pôžičiek, bolo zodpovednosťou žalovaného, aby súdu predložil na preukázanie svojich tvrdení dôkazy,
ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti prezentované v rámci jeho procesnej obrany nevyhnutných pre
vyhlásenie zamietavého rozsudku. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného o tom, že termín, od
ktoréhobolvomeškanísvrátenímdlhu,jedeň15.02.2017,ktorýjezjehostranypodpísaný,súduviedol,

že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, avšak uznaním dlhu však
nevzniká medzi stranami nový záväzkový vzťah, ani sa nenahrádza pôvodný záväzok, t. j. nemení sa
ani pôvodne dohodnutá doba splatnosti pôžičiek č. 1/ až 9/. Preto v tomto smere súd vyhodnotil obranu
žalovaného ako nedôvodnú. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, t. j.
vrátením peňažných pôžičiek v dobe ich splatnosti, ktorá bola žalobcom preukázaná písomným uznaním

dlhu zo strany žalovaného, vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, a to v
celkovej výške 2.203,24 Eur. Vzhľadom ku skutočnosti, že z úhrady žalovaného realizovanej v celkovej
sume 5.500,- Eur dňa 03. 04. 2018 bola suma 250,- Eur započítaná na úhradu kapitalizovaných úrokov
z omeškania, celková dlžná suma kapitalizovaných úrokov z omeškania tak predstavuje sumu 1.953,24
Eur. Preto súd, vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods. 2 OZ, priznal žalobcovi kapitalizované úroky z

omeškania v požadovanej výške, nakoľko tieto boli uplatnené v súlade s ustanovením § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný bez
konkretizácie odvolacích dôvodov podľa § 365 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V

podanom odvolaní uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 22. 12. 2016 dlžník uznal záväzok
vo výške 5.250,- Eur, ktorý vkladom na účet veriteľa i zaplatil, a to dňa 03. 04. 2018 oproti písomne
dohodnutému termínu 15. 02. 2017 a z toho dôvodu zaplatil žalovaný o 250,- Eur viac ako úroky
z omeškania (dokopy 5.500,- Eur). Dohoda o splatnosti je vlastne novácia záväzku, ktorý pôvodne
nebol dohodnutý písomnou formou. Žalovaný uviedol, že keďže neexistuje dôkaz o dátumoch splatnosti

pôvodných záväzkov (dlhu celkom 5.250,- Eur), jediným relevantým dôkazom je dátum 15. 02. 2017,
ktorý si stanovili pri uznaní záväzku. V danom prípade nie je možné uznať záväzok, o ktorom nevedel,
t. j. dátumy splatnosti, ktoré uznal veriteľovi súd. Keďže dátumy splatnosti stanovené neboli, vychádzal
dlžník z logiky, že dlh je premlčaný, pretože dni, kedy pôžičky boli poskytnuté, sú už po dobe premlčania.
Tvrdenie veriteľa, že pôvodné pôžičky boli poskytnuté vždy na dobu 14 dní namieta a vyvracia tá

skutočnosť, že prvá pôžička bola poskytnutá dňa 25. 07. 2012 a posledná dňa 08. 08. 2014. Je preto
otázne, prečo by veriteľ poskytoval ďalšie pôžičky, pokiaľ by dlžník nesplácal do 14 dní. Odvolateľ ako
dlžník od začiatku tvrdil, a tak to bolo s veriteľom i dohodnuté, že záväzok splatí z príjmu od F.. G. P.,
voči ktorému viedol exekúciu vo výške 126.000,- Eur, o ktorej v plnom rozsahu veriteľ vedel. To bola
pôvodná ústne dohodnutá doba splatnosti, t. j. bez fixného dátumu. K podpísaniu uznania záväzku zo

dňa 22. 12. 2016 došlo zo strany dlžníka dobrovoľne, až po náhlej smrti P., a to pre právnu istotu veriteľa.
Okresný súd odmietol požiadavku, aby veriteľ preukázal dátumy splatnosti podľa jeho tvrdení a naopak
dôkazné bremeno previedol na stranu žalovaného. Z tohto je zrejmé, že dôkazné bremeno neuniesol
veriteľ, keďže neexistuje dôkaz o splatnosti jednotlivých pôžičiek a jediným relevantným dátumomje dátum 15. 02. 2017 dohodnutý pri uznaní dlhu. S poukazom na uvedené dôvody odvolateľ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

3. Odvolanie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 18. 07. 2019.

4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie elektronicky dňa 01. 08. 2019 sa k odvolaniu žalovaného
vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Odvolanie žalovaného považuje v celom
rozsahu za nedôvodné a plne sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalobca v predmetnej

veci preukazoval dôvodnosť ním uplatneného nároku písomným uznaním dlhu zo dňa 22. 12. 2016,
ktoré z procesného hľadiska poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky,
pričom zakladá právnu domnienku, že dlh v dobe uznania existoval a táto domnienka je vyvrátiteľná
dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je pritom presun dôkazného bremena z veriteľa na
dlžníka, teda na žalovaného. Ak žalovaný v podanom odvolaní namieta, že nemohol uznať záväzok, o
ktorom nevedel, je na strane žalovaného, aby relevantným spôsobom preukázal, že záväzok vyplývajúci

z uznania dlhu zo dňa 22. 12. 2016 neexistoval. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil
ani nepoprel existenciu jeho záväzku voči žalobcovi, práve naopak, existenciu tohto záväzku potvrdil,
pričom uvedené vyplýva aj z bodu 2 podaného odvolania. Žalobca má tak za to, že žalovaný vlastné
dôkazné bremeno neuniesol. Námietky žalovaného o neexistencii splatnosti jednotlivých pôžičiek sú v
tomto kontexte právne irelevantné, a to najmä z dôvodu, že v čase podpisu uznania dlhu, t.j. dňa 22. 12.

2016 žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s obsahom listiny označenej ako „Uznanie dlhu“ a v prípade,
že by s jej obsahom nesúhlasil, mal možnosť ju nepodpísať. Naviac žalovaný sám v bode č. 9 odvolania
potvrdzuje, že mal vedomosť o tom, že pôžičky, ktoré sú predmetom uznania dlhu zo dňa 22. 12. 2016
sú premlčané. Čo sa týka prípadných návrhov žalovaného, aby veriteľ preukazoval dátumy splatnosti
jednotlivých pôžičiek, tu sa žalobca plne stotožňuje s odôvodnením súdneho rozhodnutia obsiahnutým

pod bodom č. 21. Žalobca vlastné dôkazné bremeno uniesol, preukázal dôvodnosť ním uplatneného
nároku predložením uznania dlhu zo dňa 22. 12. 2016. Ak aj bola v uznaní dlhu dojednaná dodatočná
lehota na plnenie, žalobca je toho názoru, že táto má význam len čo do otázky plynutia novej desaťročnej
objektívnej OZ. Žalobca má tak za to, že súd prvej inštancie sa s predmetnou vecou skutkovo a právne
riadne vysporiadal, svoje rozhodnutie riadne a náležité odôvodnil, a preto navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

5. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo doručené žalovanému na vyjadrenie dňom 27. 08.
2019 s možnosťou v lehote 10 dní sa k vyjadreniu žalobcu vyjadriť.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

7. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z.
- Civilný sporový poriadok), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a

bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
napadnutý odvolaním žalovaného postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne
správny.

8. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

10. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a
konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP,
rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti
podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené
v odvolaní odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa srozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho
dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej

inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu
prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

11. Nad rámec uvedeného a osobitne k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd
dodáva k veci nasledovné:

12. V podanom odvolaní žalovaný tvrdí, že „nie je možné uznať záväzok, o ktorom som nevedel, t. j.
dátumy splatnosti, ktoré uznal veriteľovi súd“. Ďalej namietal, že „keďže dátumy splatnosti stanovené
neboli, vychádzal dlžník z logiky, že dlh je premlčaný, pretože dni, kedy pôžičky boli poskytnuté, sú už po

dobe premlčania“. Takisto žalovaný namietal, že by pôvodné pôžičky boli dohodnuté, resp. poskytnuté
na dobu 14 dní, nakoľko by bolo nelogické, že veriteľ by poskytoval i ďalšie pôžičky až do roku 2014,
pokiaľ by neboli riadne splnené pôžičky poskytnuté v roku 2012, konkrétne napríklad pôžička zo dňa
25. 07. 2012. I v podanom odvolaní žalovaný zastáva svoje tvrdenie o tom, že splatnosti jednotlivých
pôžičiek dohodnuté neboli a v tomto smere žalobca svoje tvrdenie nepreukázal.

13. Odvolací súd však tak, ako súd prvej inštancie, poukazuje na v spise nachádzajúce sa uznanie dlhu
žalovaného, ako dlžníka zo dňa 22. 12. 2016, , ktoré žalovaný nerozporoval, jeho podpísanie nenamietal
v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v podanom odvolaní sám potvrdzuje, že uvedené uznanie
dlhu podpísal. V takomto prejave vôle žalovaného ako dlžníka sú položkovito uvedené pôžičky odo dňa

25. 07. 2012 až do pôžičky č. 9/ poskytnutej dňa 08. 08. 2014, pričom pri každej z pôžičiek osobitne je
uvedený termín vrátenia 14 dní (okrem pôžičky č. 2/ zo dňa 15. 05. 2012, kde je uvedený termín vrátenia
dňa30.06.2012).Žalovanýprehlásením,ktorésanachádzavzávereuvedenéhouznaniadlhuprehlásil,
že uvedené rozhodnutie urobil slobodne bez akéhokoľvek nátlaku, zrozumiteľne a vážne s cieľom
usporiadať si svoje finančné záväzky voči veriteľovi. Uvedené je podpísané dlžníkom (žalovaným) dňom

22. 12. 2016, pričom podpis, resp. podpísanie uznania dlhu nie je rozporované zo strany žalovaného
ani v štádiu odvolacieho konania. Z uvedeného tak vyplýva a odôvodnene možno predpokladať, že
žalovaný sa s obsahom podpisovaného vyhlásenia - uznania dlhu i skutočne oboznámil a na znak
súhlasu so skutočnosťami a podmienkami plnenia tam uvedenými, uznanie dlhu podpísal. V žiadnej
časti žalovaný uznanie dlhu nenamietal, ani takéto uznanie nevykonal s akýmikoľvek výhradami, a preto

žalobca predložením takéhoto listinného dôkazu súdu dostatočne preukázal, že žalovaný uznáva svoj
záväzokpozostávajúciz9čiastkovýchpôžičiekčododôvoduivýškyazároveňbolžalovanýuzrozumený
s dátumom splatnosti jednotlivých pôžičiek v uznaní dlhu obsiahnutých, uvedené akceptoval, pričom
prejav akceptácie je vyjadrený podpisom samotného dlžníka. Možno tak uzavrieť, že žalobca svoje
tvrdenie podporil v otázke splatnosti jednotlivých pôžičiek predložením listinného dôkazu uznania dlhu,

v ktorej sa splatnosť jednotlivých pôžičiek rieši celkom exaktne ( do 14 dní od poskytnutia jednotlivých
pôžičiek), pričom na totožnej listine je zachytený i prejav súhlasu dlžníka, v danom spore žalovaného.

14. Nemôže preto obstáť tvrdenie žalovaného, že o dátumoch splatnosti nevedel, resp. že tieto neboli
dohodnuté, nakoľko podpis dlžníka na uznaní dlhu s obsiahnutými splatnosťami jednotlivých pôžičiek

preukazuje opak. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke obsiahnutej v odvolaní žalovaného, že
okresný súd odmietol požiadavku, aby veriteľ preukázal dátumy splatnosti podľa jeho tvrdení, nakoľko
veriteľ predložením uznania dlhu dlžníka už preukázal dátumy splatnosti jednotlivých pôžičiek, ktoré
žalovaný nerozporoval, tieto akceptoval, čo potvrdil podpísaním listiny uznania dlhu, tak ako bolo
obsahovo koncipované. Odvolací súd osobitne poukazuje na poslednú vetu záverečného ustanovenia

uznania dlhu zo dňa 22. 12. 2016: „Týmto uznaním dlhu nie je dotknutý nárok veriteľa požadovať od
dlžníka nároky vzniknuté pred podpisom tohto uznania dlhu.“. Z uvedeného vyplýva, že takýmito nárokmi
je nutné rozumieť i príslušenstvo uznanej pohľadávky, t. j. okrem iného i úroky z omeškania. Pre úplnosť
je taktiež nutné uviesť, že v danom prípade sa nejedná o zmluvné, resp. dohodnuté úroky z omeškania,
nie je spor v súdenej veci o tom, že tieto medzi stranami dohodnuté neboli. Predmetom konania sú

zákonné úroky z omeškania, ktoré prináležia každému veriteľovi priamo zo zákona a nie je potrebné
osobitná dohoda o nich. Tak tomu je i v danom prípade, kedy sa dlžník dostal do omeškania s plnením v
zmysle žalobcom preukázaných dátumov splatnosti jednotlivých plnení, a preto zo zákona, konkrétne z
ust. § 517 ods. 2 OZ, ktorý upravuje samotný základ nároku úrokov z omeškania, keď ustanovuje, že akide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

15. Pokiaľ sa týka určenia výšky úrokov z omeškania, tu odkazuje zákon na vykonávací právny predpis;
konkrétne výšku úrokov z omeškania v rozhodujúcom období, upravuje § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorého znenie je k aktuálnej výške úrokov z omeškania potrebné sledovať a aplikovať
ku dňu vzniku omeškania, nakoľko výška úrokov z omeškania sa v percentuálnych bodoch odvíja od
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky - aktuálnej, platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

16. Z už uvedených dôvodov neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že neexistuje dôkaz o
splatnosti jednotlivých pôžičiek a jediným relevantným dátumom je dátum 15. 02. 2017, dohodnutý pri
uznanídlhu.Odvolacísúdopätovnezvýrazňuje,ževpredmetnomuznanídlhubolišpecifikovanédátumy
splatnosti každej z deviatich poskytnutých pôžičiek (s termínom vrátenia 14 dní od poskytnutia pôžičky,

resp. s termínom vrátenia do 30. 06. 2012 v prípade pôžičky poskytnutej zo dňa 15. 05. 2012), pričom
zároveň uznanie dlhu obsahuje ustanovenie o tom, že ak sa dlžník dostane do omeškania so zaplatením
dlhu, zaväzuje sa uhradiť veriteľovi zákonný úrok z omeškania podľa zákona č, 40/1964 Zb., a to odo
dňa nasledujúceho po dni splatnosti dlhu až do úplného zaplatenia, pričom týmto uznaním dlhu nie je
dotknutý nárok veriteľa požadovať od dlžníka nároky vzniknuté pred podpisom tohto uznania dlhu.

17. Keďže predmetným uznaním dlhu žalobca preukázal existenciu deviatich pôžičiek, preukázal
dohodnuté dátumy splatnosti jednotlivých pôžičiek, pričom žalovaný uvedený dôkaz nevyvrátil
predložením akéhokoľvek iného relevantného dôkazu a z týchto žalobcom predložených dôkazov
vyplýva, kedy sa žalovaný ako dlžník sa dostal do omeškania, bol preto správny záver súdu prvej

inštancie, keď priznal žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania od prvého dňa po uplynutí splatnosti
jednotlivých pôžičiek tak, ako tieto boli špecifikované v uznaní dlhu. V konaní pred súdom prvej inštancie,
ani v podanom odvolaní žalovaný pritom nenamietal správnosť výšky úroku z omeškania.

18. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku

I. potvrdil ako vecne správny.

19. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i výrok II. o trovách prvoinštančného konania, ktorým
súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu (rozsudkom mu bolo súdom

priznané toľko, koľko sa žalobou domáhal), možno konštatovať jeho 100 %-ný, celkový úspech v spore.
Správne bolo preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o uložení povinnosti náhrady trov konania podľa
pomeru úspechu strán sporu podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny i v závislom výroku II. o trovách konania.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie vo veci samej podal žalovaný, pričom v rámci odvolacieho
konania tento nebol procesne úspešný ani v časti, a teda mal v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspech žalobca. Preto odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP uložil žalovanému povinnosť
nahradiť žalobcovi ako procesne úspešnej strane sporu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %,

keďže zo spisu preukázateľne vyplýva, že žalobcovi v súvislosti s odvolacím konaním trovy (právneho
zastúpenia) reálne vznikli.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).