Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/244/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508899986
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3508899986.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľov 1/ Ing. O. O., bytom T. č. XXX, 2/ X.
O., bytom T. č. XXX, obaja zastúpení Mgr. Y.. W. O., bytom T., T. č. 3, proti odporcovi B. M., bytom S.
pod W. č. XX, za účasti vedľajšej účastníčky na strane odporcu Ing. W. M., bytom S. pod W. č. XX, o
náhradu škody 3.741,95 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľov 1/, 2/, odporcu a vedľajšej účastníčky

na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. októbra 2012,
č.k. 5C/34/2008-915 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1/, 2/ sú p o v i n n íspoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi a vedľajšej účastníčke
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 27,49 eur, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. uložil odporcovi povinnosť

zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ oprávneným spoločne a nerozdielne 810,13 eur spolu s úrokom z
omeškania 6 % ročne za obdobie od 25.08.2005 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšku návrh zamietol. Vo výroku III. navrhovateľom 1/, 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi a vedľajšej účastníčke, oprávneným spoločne a nerozdielne
náhradu trov konania 343,04 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku IV. uložil
navrhovateľom 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu náhradu trov konania 2.414,59

eur , a to do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na účet tamojšieho súdu. Vo výroku V. odporcovi
a vedľajšej účastníčke uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu náhradu trov konania
667,21 eur, a to do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na účet tamojšieho súdu. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia 3.741,95 eur (112.730
Sk) spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 9.2.2000 do zaplatenia. Istina predstavuje náhradu
škody, ktorá mala vzniknúť v dôsledku pádu oporného múru navrhovateľov, nachádzajúceho sa na
spoločnej hranici s pozemkom, na ktorom odporca spolu s vedľajšou účastníčkou stavia rodinný dom.

Podľa tvrdení navrhovateľov 1/, 2/ príčinou pádu múru malo byť konanie odporcu, spočívajúce v
podkopaní oporného múru zo strany ich pozemku. Požadovaná suma pozostáva z hodnoty múru pred
spadnutím vo výške 587,17 eur (17.689 Sk), nákladov na nový múr vo výške 1.534,52 eur (46.229
Sk) a nákladov na odstránenie spadnutého múru vo výške 1.620,26 eur (48.812 Sk). Súd prvého
stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v oblasti hranice medzi vyššie položeným
pozemkom navrhovateľov a nižšie položeným pozemkom vedľajšej účastníčky bol navrhovateľmi

zriadený monolitický betónový oporný múr za účelom vyrovnania výškového rozdielu pozemkov. Múr
bol zhotovený svojpomocne navrhovateľmi, bez predchádzajúcej technickej dokumentácie (projektovej,
statickej) a bez stavebného povolenia či ohlásenia stavby. Vo februári 2000 došlo k havárii častioporného múru navrhovateľov, a to tak, že tento sa preklopil smerom do pozemku vedľajšej účastníčky,
na ktorom stojí hrubá stavba rodinného domu odporcu a vedľajšej účastníčky. V havarovanej časti
mal oporný múr nepriehľadnú drevenú nadstavbu (zakrývajúcu výhľad na RD odporcu a vedľajšej

účastníčky) a v ostatnej havarovanej časti nadstavbu z bielych tehiel. Havarovaná časť oporného múru
doposiaľ odstránená nebola a v súčasnosti je o hrubú stavbu RD odporcov opretá svojou drevenou
nadstavbou. Nový oporný múr doposiaľ zriadený nebol. Podrobne sa ku kvalite vyhotovenia oporného
múru a príčinám havárie vyjadril znalecký posudok č. 10 - 11/2011 Technického skúšobného ústavu
stavebného (TSÚS), ktorý bol vyhotovený súdom ustanovenou znaleckou organizáciou. Ku kvalite

zhotovenia oporného múru znalecká organizácia konštatuje, že v danom prípade sa jedná o gravitačný
oporný múr, ktorý má zaťaženiam vzdorovať predovšetkým svojou hmotnosťou a tvarom. Základy múru
boli nedostatočne hlboko založené, v dôsledku čoho dochádzalo k ich podmrzaniu, a teda znižovaniu
únosnosti podkladovej zeminy základu. Múr bol postavený s vyložením na základ smerom k lícovej
strane (strana od odporcu), čo negatívne vplývalo na jeho stabilitu voči preklopeniu. Priestor za múrom
(strana od navrhovateľov) nebol odvodnený a hromadiaca sa voda svojim tlakom múru priťažovala, čo

tiež prispieva náchylnosti k preklopeniu. Okrem uvedených nedostatkov s priamym vplyvom na stabilitu
múru voči preklopeniu konštatovala znalecká organizácia aj ďalšie nedostatky jeho kvality majúce
pôvod pri jeho zhotovení, a to: nízku kvalitu použitej betónovej zmesi, nedostatočnú prípravu debnenia,
nedostatočnú starostlivosť pri ukladaní čerstvého betónu a nedodržanie delenia konštrukcie na dilatačné
celky. Konštatovaná bola neodbornosť zhotovenia konštrukcie múru, viackrát v rozpore s príslušnou

STN. TSÚS jednoznačne konštatoval, že konštrukcia oporného múru už po jeho vybudovaní nespĺňala
požiadavkybezpečnostivočipreklopeniupodľapríslušnejSTN.Súčasnevšakdodáva,žetýmsamotným
ešte nemusela ohrozovať okolie. K príčinám havárie TSÚS uvádza: Za hlavnú príčinu havárie je možné
na základe vykonaných analýz označiť podmrznutie základov a následné rozmrznutie podložia pri dlhšie
trvajúcom odmäku a za výdatného príspevku zvýšenej vlhkosti zemín za oporným múrom. Havária bola

pri obnaženej päte oporného múra v daných základových podmienkach a v danom čase a vývoji počasia
neodvratná. K otázke obnaženia päty znalecká organizácia uviedla: Na fotografiách (nachádzajúcich sa
v spise) vidno, pokiaľ siahala zemina pri opornom múre zo strany RD odporcu v jednotlivých rokoch,
pričom je evidentné, že od roku 1996 dochádzalo k postupnému obnažovaniu päty múru. Pôvodne boli
základ a päta steny oporného múru priťažené v úseku pozdĺž RD odporcu na dĺžke 10m asi 2,4 m3 hliny,

z ktorej postupne ubúdalo až došlo k obnaženiu základu. "Nevyjadrujeme sa k spôsobu, ako k tomu
došlo, nakoľko to s odstupom času nedokážeme." Z fotografií predložených odporcom (č.l. 418 - 423),
ktoré boli i podkladom ostatne uvedeného záveru znaleckej organizácie o postupnom ubúdaní hliny, bolo
zistené, že týmito fotografiami dokumentoval odporca (sám alebo s pomocou rodinných príslušníkov)
miesto na "jeho" pozemku, na ktorom došlo neskôr k havárii. Fotografie boli zamerané najmä na hlinu

priťažujúcu z jeho strany základ múru, jej postupné ubúdanie a vytekanie vody spod múru, či cezeň.
Jednotlivé fotografie datoval do roku 1996, 1997, 1998, 1999, z ktorých je zrejmý záver o ubúdaní hliny
a vytekaní vody a tiež do roku 2000, ktoré zobrazujú už havarovaný múr. Akékoľvek upozornenie k
orgánom verejnej správy zo strany odporcu na tento ním dokumentovaný stav v konaní preukázané
nebolo a ostalo iba v rovine jeho všeobecného tvrdenia, že na zlý stav upozorňoval. Rovnako neboli

preukázané žiadne faktické opatrenia z jeho strany smerujúce k zabráneniu ním dokumentovaného
stavu, teda k zabráneniu ubúdania zeminy od základu múru. Navrhované vypočutie Ing. Poštulku
k záverom jeho posudku súd nevykonal, pretože znalecký posudok TSÚS je vypracovaný na tak
vysokej odbornej úrovni, že skutkové zistenia ním zistené mal súd za jednoznačne preukázané. Keďže
uplatnený nárok predstavoval náhradu škody, bolo rozhodujúce zistenie jej existencie, zavineného

konania odporcu a príčinnej súvislosti medzi uvedeným, ako základných predpokladov zodpovednosti
za škodu. Vychádzajúc z predpokladu, že pred haváriou oporného múru predstavovala táto stavba
plusovú hodnotu v majetkovej sfére navrhovateľov, potom v dôsledku zničenia tejto stavby pri zrútení,
došlo na strane navrhovateľov k majetkovému úbytku rovnajúcemu sa práve hodnote múru tesne pred
zrútením. Poskytnutím ekvivalentu tejto hodnoty sa majetková sféra dostane na pôvodnú úroveň a škoda

je tým reparovaná, teda ako keby k nej nedošlo. Škoda je tak v tomto prípade práve a len hodnota
múru pred zrútením. Pokiaľ navrhovatelia ako náhradu škody žiadali popri náhrade hodnoty múru pred
zrútením tiež hodnotu nového múru, súd prvého stupňa dospel k záveru, že tento nárok nie je dôvodný.
Uplatnený súčasne s nárokom na hodnotu múru v čase zrútenia, presahuje totiž v celom rozsahu výšku
skutočnej škody na hodnote stavby. K uvedenému správne smerovala i námietka odporcu o duplicite

uvedených nárokov. Z uvedeného dôvodu uplatnenia nároku na náhradu hodnoty nového múru nad
rámec skutočnej škody, súd návrh v tejto položke v celom rozsahu zamietol. Aj pri nároku na náhradu
hodnoty oporného múru v čase tesne pred zrútením, mal súd za to, že ku škode, teda k úbytku v
majetkovej sfére navrhovateľov nedošlo, i keď z iného dôvodu ako je uvedený vyššie. Zo znaleckéhoposudku TSÚS (a ostatné odborné vyjadrenia boli vo väčšine obdobné) bolo zistené veľké množstvo
chýb pri zhotovení tejto konštrukcie a s tým súvisiaca veľmi nízka kvalita stavby spochybňujúca vôbec
možnosť jej účelnej existencie po celú dobu predpokladanej životnosti. K tomu sa jedná o stavbu bez

stavebného povolenia a možno sa dôvodne domnievať, že by vzhľadom na jej kvalitu nebolo vydané
ani dodatočne a bolo by nariadené jej odstránenie. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že
oporný múr, tak ako ho zriadili navrhovatelia je bezcennou stavbou. Majetkové hodnoty vynaložené
na zhotovenie tejto stavby sa do jej hodnoty nepremietli, naopak boli v nej znehodnotené. Súd mal
pritom za to, že havárii múru bolo možné predísť aj pri jeho veľmi nízkej kvalite (obdobne ako TSÚS

keď konštatoval, že i nespĺňajúc požiadavky bezpečnosti voči preklopeniu, nemusel múr ohrozovať
okolie) a oporný múr mohol plniť svoj účel do dnešného dňa. Pre záver o nulovej hodnote tejto stavby
však hovorí, že žiadny rozumne uvažujúci prípadný záujemca o kúpu nehnuteľností navrhovateľov, by
pri znalosti kvalít oporného múru nemohol byť ochotný považovať túto stavbu ani pred zrútením za
príslušenstvo zhodnocujúce domovú nehnuteľnosť. Tento záver sa súdu javil natoľko zrejmý, že hodnotu
oporného múru tak ako ho zriadili navrhovatelia považuje za nulovú aj s vedomím rozporu so znaleckým

posudkom Ing. R. k tejto otázke. Stanovenie plusovej hodnoty znalcom vysvetľuje jedine skutočnosť,
že znalec nemal úplnú vedomosť o kvalite zhotovenia predmetnej stavby. Vychádzajúc z konštatovanej
nulovej hodnoty oporného múru v čase tesne pred haváriou, potom jeho zničenie zrútením nemalo za
následok úbytok v majetkovej sfére navrhovateľov. Na ich strane teda nedošlo ku škode, ktorú žiadali
nahradiť zodpovedajúcou časťou návrhu a súd preto návrh i v časti náhrady hodnoty múru pred jeho

zrútením zamietol. Pri hodnotení ostatného uplatneného nároku na náhradu nákladov na odstránenie
havarovanej časti oporného múru však už vznik škody na strane navrhovateľov 1/, 2/ konštatoval. I
keď navrhovatelia do dnešného dňa havarovaný múr neodstránili, neznamená to, že im v tomto smere
doposiaľ škoda nevznikla preto, že na uvedené nevynaložili žiadne prostriedky. Škodu, ako úbytok v
majetkovej sfére nemožno chápať výlučne ako ekvivalent už vynaložených financií, ale je nevyhnutné

škodou rozumieť všeobecne ekvivalent uvedenia veci do predošlého stavu. Iba nahradením takéhoto
ekvivalentu môže dôjsť k úplnej reparácii škody. Je zrejmé, že pre uvedenie havarovaného oporného
múru do pôvodného stavu, teda pre výstavbu nového, by musel byť havarovaný múr odstránený.
Náklady na takéto odstránenie sú tak nevyhnutne súčasťou ekvivalentu uvedenia do predošlého stavu
a predstavujú škodu, bez ohľadu či už boli vynaložené alebo nie. I keď súd považoval havarovaný múr

i v čase pred jeho zrútením za vec bez hodnoty, nemá táto skutočnosť žiaden vplyv na nevyhnutnosť
vynaloženia nákladov na jeho odstránenie. Tie bude nevyhnutné vynaložiť tak v prípade odstraňovania
hodnotnej stavby, ako stavby bezcennej. Škoda je tak v prípade tohto uplatneného nároku daná. Čo sa
týkajejvýšky,považovalsúdjejstanovenieznaleckýmposudkomIng.R.(vtomtokonanívykonanýmako
dôkaz listinou) za správne a nevidel žiaden dôvod na spochybnenie ním prijatého záveru. Havarovaný

oporný múr totiž predstavuje veľké kusy betónu, ktoré je pred likvidáciou nevyhnutné rozdeliť na
manipulovateľné celky. Ak majú byť zlikvidované v súlade s príslušnými predpismi z oblasti nakladania
s odpadmi, je nevyhnutný ich odvoz a s tým súvisiace naloženie. Všetky uvedené činnosti sa neobídu
bez mechanizácie, ktorej použitie je pomerne nákladné. I táto okolnosť prispieva k zvýšeným nákladom
na likvidáciu múru. Je potom prirodzené, že náklady na odstránenie stanovil znalec dokonca vyššie ako

náklady na zhotovenie nového múru a súd ich považoval za jednoznačne zodpovedajúce skutočnosti,
ak nie až podhodnotené. Čo sa týka zodpovednosti odporcu za uvedenú škodu, táto je daná. Nie
však pre konanie spočívajúce v podkopaní múru, ktoré dávali za vinu odporcovi navrhovatelia. Niektoré
dôkazy uvedenému záveru síce nasvedčovali, no nebolo dostatočne preukázané, že k pádu múru došlo
v dôsledku ľudskej činnosti spočívajúcej v obnažení päty oporného múru. TSÚS síce konštatuje, že k

úbytku zeminy v tomto mieste došlo, no ani taká odborná autorita nedokázala stanoviť proces akým k
tomu došlo. Keďže nebolo preukázané, že úbytok zeminy pri päte múru bol následkom ľudskej činnosti,
bolo úplne vylúčené zistiť, či to vôbec urobil odporca. Súd však zistil iné správanie odporcu, ktoré na
jeho strane zakladá zodpovednosť za škodu. Spočíva v nekonaní odporcu, ktorý nevykonal žiadne
opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia §

415 Obč. zák. Toto ustanovenie pritom ukladá každému, teda bez ohľadu v koho majetkovej sfére
škoda hrozí, počínať si tak aby ku škodám nedochádzalo. Odporca bol teda povinný vykonať opatrenia,
ktoré by aspoň potenciálne mohli zamedziť zrúteniu múru. V prvom rade to mohlo byť oboznámenie
správnych orgánov so stavom terénu v oblasti päty oporného múru, resp. iniciovanie správneho,
prípadne i súdneho konania smerujúceho k uloženiu povinnosti navrhovateľom, ktorej splnenie by

zrúteniu múru zamedzilo. I keď odporca tvrdil, že na situáciu upozorňoval, v konaní táto skutočnosť
preukázaná nebola. Nebol predložený jediný listinný dôkaz o podaní k akémukoľvek orgánu verejnej
moci, a dokonca ani konkrétne uvedené žiadne takéto konanie, ktorého dokumentáciu by súd mohol
vyžiadať. Všetky námietky k opornému múru obsiahnuté v listinných dôkazoch sa týkajú výlučne jehonesprávneho umiestnenia vo vzťahu k spoločnej hranici a nie poukazu na úbytok zeminy od jeho
päty. Uvedené upovedomenie správnych orgánov, prípadne iniciovanie súdneho konania v dostatočnom
časovom predstihu by bolo dostatočným splnením si prevenčnej povinnosti, no zo strany odporcu k

nemu nedošlo. Odporca nielen, že o obnažovaní päty múru včas neupovedomil žiadne orgány, ale
pri ohliadke vykonanej v súvislosti s uvedenou problematikou na jeseň 1999 Komisiou pre výstavbu a
územné plánovanie pri OÚ T. nebola z jeho strany poskytnutá ani len najmenšia súčinnosť v podobe
umožnenia vstupu členov komisie na pozemok. Toto konanie dokonca nespadá "iba" pod porušenie
všeobecnej prevenčnej povinnosti, ale bolo priamo porušením právnej povinnosti podľa Stavebného

zákona a bolo považované za priestupok podľa ust. § 134 ods. 1,3, §105 ods. 1 písm. e) Stavebného
zák. č. 50/1976 Zb. Potom, čo odporca včas neoznámil obnažovanie päty múru žiadnemu orgánu a
dokonca porušil Stavebný zákon pri snahe správneho orgánu zamedziť vzniku škody, jeho všeobecná
prevenčná povinnosť trvala i naďalej. Po uvedenom konaní voči správnemu orgánu je však primerané jej
rozšírenie dokonca až na vykonanie stavebných úprav samotným odporcom, smerujúcim k odvráteniu
havárie múru, a to aspoň provizórne odvedenie vôd vytekajúcich spod múru a prihrnutie jeho obnaženej

päty dostatočným množstvom zeminy. Odporca však pre odvrátenie havárie múru nevykonal nič a
správnemu orgánu v jeho riadnej činnosti smerujúcej k odvráteniu havárie bránil v rozpore so zákonom.
Súčasne si postupné obnažovanie päty múru starostlivo každoročne dokumentoval fotografiami. Z
takejto dokumentácie stavu je zrejmé, že problémy v dôsledku úbytku zeminy predpokladal. Vedomosť
o možných problémoch súvisiacich s úbytkom zeminy pri päte múru preukazuje zavinené porušenie

prevenčnej povinnosti, prinajmenšom vo forme vedomej nedbanlivosti. Odporca totiž vedel, že bez
akéhokoľvek zásahu môže dôjsť ku škode a prinajmenšom spoliehal bez primeraných dôvodov, že
sa tak nestane. Z vyššie uvedených záverov vyplýva, že odporcove dlhoročné nekonanie s vedomím
hroziacej škody a neumožnenie vstupu na pozemok bolo zavineným konaním odporcu, ktoré do istej
miery bezprostredne vplývalo na haváriu oporného múru a s tým spojený vznik škody v podobe

nákladov jeho odstránenia. Na strane odporcu tak boli naplnené základné predpoklady vzniku škody, a to
zavinené protiprávne konanie, existencia škody a príčinná súvislosť medi konaním odporcu a vznikom
škody. Súd preto odporcu k náhrade škody v podobe nákladov na odstránenie havarovaného múru
zaviazal. Pri posúdení rozsahu uloženej povinnosti vychádzal z miery zavinenia odporcu. Je zrejmé,
že to nebolo výlučne porušenie prevenčnej povinnosti a zabránenie vstupu na pozemok, ktoré mali

za následok haváriu múru. Pokiaľ by bol múr riadne technicky zhotovený, jeho havária by žiadnym
nekonaním odporcu ani zamedzením vstupu na pozemok určite nenastala. Prichádza tu teda do úvahy
aj zavinenie poškodených ako zhotoviteľov a vlastníkov stavby nízkej kvality. Pomer ich zavinenia ku
zavineniu odporcu stanovil súd v rovnakom rozsahu, teda 1 : 1. Rovnakú mieru zavinenia na strane
odporcu dovodzoval súd zo skutočnosti, že odporca dlhodobo (prinajmenšom od roku 1996 až do

havárie v roku 2000) nevykonal nič, čím by aspoň potenciálne zamedzil obnažovaniu päty oporného
múru, ako zásadného predpokladu vzniku havárie. Ako konštatoval i znalecký posudok TSÚS, bola
havária oporného múru pri jeho obnaženej päte v daných podmienkach okolitého prostredia neodvratná.
Nemenej závažné ako vplyv na zásadný predpoklad havárie, je i zamedzenie vstupu na pozemok
urobené voči orgánu verejnej správy konajúcemu v snahe zabrániť vzniku škody. O závažnosti tohto

konania svedčí i skutočnosť, že napĺňalo znaky priestupku. Po zohľadnení miery zavinenie tak súd
zaviazal odporcu k náhrade polovice nákladov na odstránenie havarovaného múru, čo predstavuje
810,13 eur. Čo sa týka požadovaného úroku z omeškania, posúdil súd tento nárok podľa § 517 ods.2
Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia žiadali priznať úrok z omeškania počnúc dňom 09.02.2000, teda
odo dňa havárie múru. Keďže priznaná istina nemala splatnosť stanovenú dohodou, právnym predpisom

ani rozhodnutím, bolo ju v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka potrebné splniť prvého dňa po tom,
čo navrhovatelia o plnenie odporcu požiadali. Prvá preukázateľne vykonaná výzva na zaplatenie je však
až doručenie návrhu na začatie konania odporcovi vykonané dňa 23.08.2005 v súlade s vtedy platným
ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p. Prvého dňa po doručení mal odporca plniť, a keďže tak neurobil dostal
sa nasledujúcim dňom (25.08.2005) do omeškania. Od tohto dátumu preto navrhovateľom patrí úrok

z omeškania z priznanej istiny. Výšku úroku súd stanovil podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
v znení účinnom v čase vzniku omeškania, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je dvojnásobok
diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Sadzba NBS k
25.08.2005 bola 3 %, preto výška úroku z omeškania predstavuje 6 %. Nad rámec priznaného obdobia a
priznanej výšky úroku z omeškania potom súd úrok z omeškania zamietol ako nedôvodný aj z priznanej

istiny. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí. Navrhovatelia boli úspešní v časti
21,65 % uplatneného nároku (priznaných 810,13 eur / žiadaných 3.741,95 eur) a odporca s vedľajšou
účastníčkou v časti 78,35 % (zamietnutých 2.931,82 eur / žiadaných 3.741,95 eur). V tomto pomeremajú nárok na náhradu preddavku na znalecké dokazovanie, ktorý zaplatili vo výške 400 eur, z čoho
78,35 % predstavuje 313,40 eur. Náhrada ostatných trov konania odporcu a vedľajšej účastníčky im
patrí v rozsahu 56,70 %, pretože tu sa na ich úspech započítava úspech navrhovateľov (78,35 % -

21,65 %). Náhrada ostatných trov konania odporcu a vedľajšej účastníčky pozostáva z: náhrady na
stratu na zárobku odporcu pre účasť na pojednávaní: dňa 25.02.2009 v trvaní 2 hodín neprítomnosti
na pracovisku á 3,34 eur, teda 6,68 eur, dňa 31.05.2012 v trvaní 8 hodín neprítomnosti na pracovisku
á 2,85 eur, teda 22,80 eur, dňa 15.10.2012 v trvaní 8 hodín neprítomnosti na pracovisku á 2,85 eur,
teda 22,80 eur. Spolu náhrada na zárobku predstavuje 52,28 eur z čoho 56,70 % predstavuje 29,64

eur. Náhrada trov odporcu a vedľajšej účastníčky na zloženom preddavku a strate na zárobku tak
predstavuje celkom 343,04 eur. O náhrade trov konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého má štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré
platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Ako bolo uvedené vyššie,
bol výsledkom konania neúspech navrhovateľov 78,35 % a neúspech odporcu a vedľajšej účastníčky
21,65%.Trovykonaniaštátupredstavujú3.081,80vyplatenýchnaznalečnézrozpočtovýchprostriedkov

súdu. Podiel navrhovateľov na tejto sume pri uvedenom percentuálnom pomere predstavuje 2.414,59
eur. Na túto sumu im bude započítané plnenie preddavku v celkovej výške 1.350 eur, ktorý bol zaplatený
až po priznaní znalečného a nebol preto použitý na úhradu znalečného. Z uloženej povinnosti náhrady
trov štátu im tak ostáva uhradiť 1.064,59 eur. Podiel odporcu a vedľajšej účastníčky na celkovej sume
náhrady trov štátu pri uvedenom percentuálnom pomere predstavuje 667,21 eur. Odporca a vedľajšia

účastníčka sú povinní túto sumu uhradiť v celom rozsahu, pretože nimi zložený preddavok 400 eur bol
použitý na úhradu znalečného.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, odporca a vedľajšia
účastníčka na strane odporcu.

Navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní uviedli, že rozsudok súdu prvého stupňa je nezákonný,
predčasne vydaný z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho
posúdenia - § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a flagrantného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z obsahu

nepresvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku je nesporným, že rozhodnutie je výsledkom
odmietnutia spravodlivosti súdneho konania od jeho počiatku, a to v dôsledku nekonania súdu podľa §
1, § 2, § 3 a § 18 veta prvá O.s.p., nekonania súdu podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. , zanedbania
povinnosti uloženej súdu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., nekonania súdu podľa § 120 ods. 1 O.s.p.,
nevykonania objektivizácie zistení vypočutím znalcov, čo malo v konečnom dôsledku za následok aj

ďalšie závažné procesnoprávne a hmotnoprávne pochybenia súdu. Poukázali na to, že dňa 15.10.2012
došlo k ostrému konfliktu medzi Mgr. Q. M. a zákonným sudcom pred vynesením rozsudku, takže dá sa
dôvodne predpokladať, že zákonný sudca bol vo veci zaujatý, rozrušený, nebol schopný vec objektívne
rozhodnúť a tento stav jeho zjavnej neistoty sa preniesol do ďalších závažných procesnoprávnych
pochybení a odrazil sa vo vydaní nezákonného rozsudku, a to na ich škodu. Uviedli, že potom, ako

súd dňa 15.10.2012 pod hrozbou vyhrážok adresovaných zákonnému sudcovi zo strany vedľajšieho
účastníka na strane odporcu Mgr. Q. M. a hrozbám mu adresovaných inou ťažkou ujmou - podanie
trestného oznámenia, sudca nepripustil procesne vadne jeho účasť ako vedľajšieho účastníka v druhom
rade v konaní na strane odporcu, hoci tak bol povinný v súlade s platnými ustanoveniami O.s.p. (§
93) ho pripustiť do konania na strane odporcu. Mali za to, že súd bol povinný s ním konať ako s

vedľajším účastníkom na strane odporcu, nestalo sa tak a týmto súd neprípustne zapríčinil predĺženie
stavu neistoty navrhovateľov o výsledok konania. Do právoplatného rozhodnutia vo veci vedľajšieho
účastníka v druhom rade na strane odporcu Mgr. Q. M., súd nemohol vykonať ďalší procesný úkon, bol
povinný konanie prerušiť na neurčito a až na následnom pojednávaní vo veci rozhodnúť. Napadnutý
rozsudok v dôsledku vadného právneho posúdenia veci a nevypočutia súdom znalcov navrhovaných

navrhovateľmi za účelom objektivizácie je nepreskúmateľný - vecne nesprávny. Súd sa nevyrovnal s
konaním odporcu v rozpore s dobrými mravmi - § 3 ods. 1 Obč. zák., v rozpore s ust. § 415 Obč. zák.,
čo malo za následok vznik majetkovej škody na ich strane. Ďalej uviedli, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nie je dostatočne presvedčivé, teda postup prvostupňového súdu predchádzajúci vydaniu
nezákonného a nepreskúmateľného rozsudku odporuje požiadavke na spravodlivosť súdneho konania

v každom jeho štádiu. Ďalej dôvodili, že súd neuviedol účastníkom konania v priebehu konania, ako sa
na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností javí právne posúdenie veci, odmietol vykonať
dokazovanie - vykonanie dôkazu o opaku tvrdenia odporcu, nepripustil vypočutie znalcov a tým odmietol
objektivizáciu ich zistení, čím im odňal možnosť konať pred súdom a realizovať svoje základné práva,došlo k porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti v neprospech navrhovateľov, tým súd znemožnil
navrhovateľom plnohodnotnú realizáciu práva chráneného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, t.j. spravodlivosť
konania vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne,

žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporca a vedľajšia účastníčka na strane odporcu podali odvolanie proti výroku I., III., V. rozsudku
súdu prvého stupňa z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), za použitia § 221 ods. 1,
§205 ods. 2 písm. b), c), d), e), f) O.s.p. Podľa názoru odporcu a vedľajšej účastníčky rozsudok

odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Poukázali na to, že súd vyneseným rozsudkom nariadil odporcovi
platiť navrhovateľom za odstránenie čiernej stavby navrhovateľov úmyselne postavenej bez stavebného
povolenia podľa vo veci vypracovaných statických posudkov tak zle vyhotovenej, že by nebolo možné
jej dodatočné povolenie a ktorá aj podľa statických posudkov od svojho vyhotovenia ohrozovala svoje
okolie a z toho dôvodu je nutné jej odstránenie, čo nariaďuje stavebný zákon. Skutočnosť, že odporca

v súvislosti s haváriou oporného múru sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania bola dokázaná aj
orgánmi činnými v trestnom konaní a dokonca aj v tomto konaní, kde bolo zistené, že zodpovednosť
za uvedenú škodu nie je pre konanie odporcu spočívajúce v podkopaní múru, ktoré dávali za vinu
odporcovi navrhovatelia v žalobnom návrhu. Napadnutý rozsudok je v hrubom rozpore so zákonom, a
to aj z dôvodu, že týmto rozsudkom je odporcovi kladené za vinu, že si nesplnil povinnosti vlastníka

pozemku, ktorý nikdy nevlastnil. Namietali, že súd vo veci vyniesol rozsudok, aj keď nebol ustálený okruh
účastníkov konania a nebolo preto možné rozhodnúť vo veci samej. Poukázali na to, že na pojednávaní
pri preberaní uznesenia o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu Mgr.
Q. M., jasne deklarovali zvažovanie odvolania proti tomuto uzneseniu, teda sudcovi bolo známe, že
okruh účastníkov konania nie je ustálený. Súd prvého stupňa neprihliadal na tieto okolnosti a v tej istý

deň vo veci vyniesol rozsudok, aj keď lehota na odvolanie proti nepripusteniu vedľajšieho účastníka
do konania bola 15 dní. Tým nebol ustálený okruh účastníkov konania a nebolo možné rozhodnúť vo
veci samej. Dôvodili, že oporný múr z ich strany nikdy podkopaný nebol, čo skonštatovali aj znalci pri
znaleckom skúmaní a o čom je možné sa presvedčiť jeho obhliadkou aj v súčasnosti. Skutočnosť, že
odporca sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil potvrdzuje aj uznesenie Okresnej prokuratúry

Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 321/00 zo dňa 02.05.2002. Z vykonaného dokazovania je nesporné,
že príčinou havárie oporného múru bolo jeho zlé technické vyhotovenie ako následok hrubého porušenia
stavebného zákona. Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal v odôvodnení rozhodnutia na zápis č. 4 komisie
pre výstavbu a územné plánovanie pri OÚ T., poukázali na to, že sa jedná iba o účelové tvrdenie
priateľovnavrhovateľa,spolusktorýminavrhovateľmnohorokovrobilposlancaobecnéhozastupiteľstva

Obce T., vrátane zastávania funkcie predsedu stavebnej komisie, poľnohospodárskej komisie a tiež
funkciu zástupcu starostu a tieto funkcie aj náležite opakovane zneužíval proti nim. Dňa 21.09.1999
bol odporca na pozemku vedľajšej účastníčky spolu aj so správnym orgánom - Okresným úradom v
Novom Meste nad A., odborom životného prostredia, tomuto správnemu orgánu na predmetný oporný
múr navrhovateľov poukázal, keďže správny orgán išiel okolo predmetného nepovoleného oporného

múru, správny orgán oporný múr riadne videl. V daný deň ho nikto iný, kto by sa preukázal osobitným
preukazom oprávňujúcim vstup na pozemok, nepožiadal o umožnenie takéhoto vstupu. Ak by sa tak
stalo,akojeuvedenévrozsudku,nastrane9vods.3,jednalobysaopriestupokatedapredmetnýorgán
bol povinný na daný priestupok upozorniť a iniciovať predmetné priestupkové konanie. Keďže sa tak
nestalo, je jednoznačné, že priestupok nebol spáchaný a nebol dôvod na začatie daného priestupkového

konania. Taktiež je dôležité spomenúť, že povinnosť podľa § 105 ods. 1 písm. e) Stavebného zákona
má len ten, o koho pozemok ide, a teda odporca túto povinnosť nikdy nemal, nakoľko daný pozemok
nikdy nebol v jeho vlastníctve a teda mu ani nikdy nevyplývali akékoľvek iné povinnosti, ktoré by mal
ako vlastník pozemku. Z týchto skutočností vyplýva, že odporca nikdy nebol vyzvaný na sprístupnenie
pozemku, a ak by aj bol, poradný orgán obce by si nesplnil svoje povinnosti a ani by nevyužil svoje

práva, a tým nemôže byť kladené za vinu a na zodpovednosť odporcovi, že si neplnil povinnosti
majiteľa predmetnej nehnuteľnosti, ktorú nikdy nevlastnil. Komisia pre výstavbu a územné plánovanie
pri Obecnom úrade T. je len poradný orgán obce, ktorý nemá právo vydávať individuálne záväzné právne
akty a v prípade porušenia zákona má povinnosť podať podnet na Okresný úrad, odbor životného
prostredia Nové Mesto nad Váhom. Vzhľadom na skutočnosť, že zápis č. 4 nebol nikdy právoplatným

individuálnym právnym aktom a jeho odporúčané závery neboli nikdy pre nich právne záväzné, a to
aj vzhľadom na to, že o existencii konania a aj samotného zápisu č. 4 sa dozvedeli až po havárii
oporného múru. Poukázali na to, že tak, ako je uvedené v závere zápisu č. 4, bol podaný podnet
na Okresný úrad, odbor životného prostredia Nové Mesto nad Váhom, ktorý odmietol vo veci konať.Z uvedeného vyplýva, že nadriadený orgán na základe zápisu č. 4 konanie zastavil a tým vo veci
neboli vydané žiadne záväzné nariadenia. Je nevyhnutné zdôrazniť, že odporca nikdy nevlastnil žiadny
pozemok v Obci T. a teda nevlastnil ani pozemok, na ktorom sa nachádza havarovaný oporný múr

a ani susediaci s takýmto pozemkom, a teda odporca nemal nikdy povinnosť Komisiu pre výstavbu
pri Obecnom úrade T. na takýto pozemok púšťať a ani nemal povinnosti vyplývajúce z vlastníctva
takéhoto pozemku a tým pádom ani prevenčné povinnosti. Zdôraznili, že z posudku Ústavu súdneho
znalectva STÚ Bratislava jednoznačne vyplýva, že jestvujúca konštrukcia oporného múru nevyhovuje
požiadavkám príslušných technických noriem a predpisov a teda bezpečnosť ľudí a okolitých stavieb

ohrozovalaajvdobepredjejzrútením. Jejednoznačné,žeodpostaveniaopornéhomúrunavrhovateľmi
hrozilo jeho zrútenie a bolo len otázkou času, kedy k nemu dôjde. V tomto smere poukázali aj na
statický posudok auditora statiky Ing. W. M., ktorý uviedol, že predmetný oporný múr, včítane jeho
základu, je staticky nevyhovujúci a od svojho postavenia ohrozoval a dosiaľ ohrozuje bezpečnosť svoju
aj okoloidúcich, a aby sa zabránilo ďalším škodám, je nutné tento múr zbúrať, včítane základu. Ďalej
poukázali na skutočnosť, že sudca úmyselne zatajoval v rozsudku skutočnosť, že navrhovatelia porušili

svoje povinnosti, a to riadne v súlade so zákonom zhotoviť predmetný oporný múr, čo by v tomto prípade
znamenalo, že predmetný oporný múr musel byť povolený v stavebnom konaní, na oporný múr by
musela byť vyhotovená riadna projektová dokumentácia a v stavebnom konaní by sa všetky okolnosti
stavby riadne prejednali a v prípade vydania stavebného povolania, toto by zohľadňovalo aj stavebné
povolenie na rodinný dom na pozemku parc. č. 1062/2 a teda predmetný havarovaný múr by bol riadne

osadený do terénu a taktiež riadne technicky zhotovený na základe projektovej dokumentácie, overenej
vstavebnomkonaníabolbyrealizovanýpododbornýmdohľadomstavebnéhodozoru. Hrubéporušenie
noriem a predpisov pri stavbe oporného múru zhodne konštatuje vo svojom znaleckom posudku aj
TSÚS. Nedostatok hrúbky oporného múru bol podľa znaleckej organizácie natoľko významný, že ani
pri splnení ostatných kvalitatívnych požiadaviek na túto stavbu by múr pri uvedených nedostatočných

hrúbkach nespĺňal požiadavky bezpečnosti voči preklopeniu. Základy múru boli nedostatočne hlboko
založené, v dôsledku čoho dochádzalo k ich podmrzaniu a teda k znižovaniu únosnosti podkladovej
zeminy základu. Okrem uvedených nedostatkov s priamym vplyvom na stabilitu múru voči preklopeniu,
konštatovalaznaleckáorganizáciaajďalšienedostatkyjehokvalitymajúcepôvodprijehozhotovení,ato
nízku kvalitu použitej betónovej zmesi, nedostatočnú prípravu debnenia, nedostatočnú starostlivosť pri

ukladaní čerstvého betónu a nedodržaniu delenia konštrukcie na dilatačné celky. Je možné konštatovať,
že čierna stavba oporného múru od svojho vzniku ohrozovala svoje okolie , a to ohrozovala ho svojím
pádom. Odporca a vedľajšia účastníčka namietali nepravdivé obvinenie sudcu, že cielene spolu s
rodinnými príslušníkmi dokumentovali miesto na pozemku, na ktorom došlo neskôr k havárii. V tejto
súvislosti uviedli, že doložené fotografie neboli jediné fotografie, ktoré v tomto období vyhotovovali,

ale bolo ich veľké množstvo a ich vyhotovenie bolo z dôvodu, že opakovane dochádzalo na pozemku
vedľajšej účastníčky za jej neprítomnosti k ničeniu majetku, stavebného materiálu, ovocných stromov,
zelene, sadzby, z toho dôvodu museli skoro pri každom príchode na pozemok volať políciu a vyhotovené
fotografie a videá slúžili na preukazovanie orgánom činným v trestnom konaní, v akom stave pozemok
zanechávali pri predchádzajúcom odchode, dokumentovali škody na majetku, na zeleni, na stromoch

a to v rôznych častiach pozemku, zosúvanie zeminy, vytekanie vody z oporného múru. Predložené
fotografie do spisu nezachytávajú obnažovanie päty múru, ale sústavné zosúvanie ílovitej zeminy, ktorá
je veľmi náchylná na zošmyknutie do pozemku vedľajšej účastníčky a s tým vznikajúci neporiadok na
jej pozemku, ako aj poškodzovanie majetku vytekajúcou vodou, materiály používané aj pred správnym
orgánom pri upozorňovaní na tento stav a tiež pred policajnými orgánmi. Namietali tvrdenia súdu prvého

stupňa, že neupozorňovali orgány verejnej správy na daný stav, keď predložili v konaní dôkaz, že v roku
1991 bola vykonaná obhliadka vytekajúcej vody z oporného múru v priestore za podpivničenou terasou,
t.j. v mieste budúceho zrútenia oporného múru v roku 2000, vo veci boli vykonané aj viaceré ohliadky, a
to správnym orgánom, o čom existujú aj zápisnice a tiež policajným orgánom, tieto zápisnice sú založené
v ich spisoch a sú sprístupnené iba na vyžiadanie súdu. Dôvodili, že z ich strany predložený dôkaz č.

15 potvrdzuje, že upozorňovali na zlý technický stav oporného múru a dokonca oporný múr mal byť
minimálne od roku 1991 pod dohľadom stavebného úradu, nakoľko komisia pre výstavbu pri Obecnom
úrade T. bola zo zákona povinná konať. Nemôže byť preto odporcovi kladené za vinu nečinnosť danej
komisie a že daný prípad komisia vďaka svojej nečinnosti zatajovala pred kompetentnými orgánmi.
Zdôraznili, že havarovaný oporný múr bol nekvalitne postavený, jedná sa o čiernu stavbu a teda nikomu

inému nie je možné klásť za zodpovednosť, že nebojoval s nečinnosťou orgánov verejnej moci, nakoľko
tieto boli zo strany odporcu na zlé vyhotovenie stavby upozorňované ešte v roku 1991. Odporca si
teda splnil aj povinnosť, ktorú nikdy nemal a oboznámil komisiu pre výstavbu pri Obecnom úrade T.,
že oporný múr je zle vyhotovený a upozornil aj na skutočnosť, že múr nie je odvodnený a že cezpraskliny v ňom vyteká voda. Takejto zodpovednosti je odporca zbavený listom komisie pre výstavbu
zo dňa 15.05.1991 adresovaným Ing. O. O., t.j. navrhovateľovi 1/. Tento list jednoznačne dokazuje,
že na problém upozornili, a to dokonca presne v miestach, kde došlo v roku 2000 k havárii oporného

múru. Okrem toho bol navrhovateľ aj komisiou upozornený na existenciu prasklín v opornom múre, na
jeho nekvalitu, a to presne v mieste, v ktorom sa oporný múr po deviatich rokoch zrútil. Z uvedeného
je jasné, že odporca nevedel a ani nemohol vedieť o kvalitách stavby, na nedostatky stavby upozornil,
avšak vzhľadom na skutočnosť, že ani nie je vlastníkom susedných nehnuteľností, nebol oprávnený na
podanieakejkoľvekžalobyaaninakonaniepredinýmiorgánmi.Odporcamal zato,žedošlokporušeniu

jeho základných práv, ktoré mu garantuje Ústava SR, najmä práva na spravodlivý proces, práva na
rovnaké zaobchádzanie a tiež práva vedieť, v akej veci sa spor týka. Podľa žaloby na náhradu škody
malo ísť o konanie proti nemu, a to vo veci, že v príčinnej súvislosti s konaním odporcu - podkopaním
múru spadol navrhovateľom postavený plot. Teda zo žaloby je jednoznačné, že navrhovatelia žalovali
odporcu pre jeho údajné aktívne konanie, ktoré malo spočívať v podkopaní predmetnej stavby. V tomto
zmysle bolo vedené aj celé dokazovanie, výsluchy účastníkov a aj svedkov. Súd nežiadal v žiadnom

posudku znalcov na vyjadrenie zodpovednosti na základe prevenčnej povinnosti, taktiež sa posudky
nezaoberajú tým, či by nejakým opatrením zo strany odporcu mohlo dôjsť k odvráteniu havárie, teda sa
jedná iba o špekuláciu zo strany súdu, ktorá je v hrubom rozpore s prejednávanou žalobou a odporca
nemal možnosť sa k tejto veci vyjadriť. Dôvodili, že súd odporcu k porušeniu prevenčnej povinnosti nikdy
nevypočul, v samotnom konaní sa o tejto veci nikdy nekonalo a súd svojvoľne zmenil prejednávanú

žalobu bez toho, aby odporcu o tom oboznámil, čím bol podvedený a bol ukrátený o možnosť účinne sa
brániť a predkladať dôkazy. Uviedli, že súdom je tendenčne prekrúcané a zatajované, že navrhovatelia
okrem iného porušili svoju prevenčnú povinnosť tým, že vzhľadom na ich vedomie o nedostatkoch
ako zhotoviteľov havarovanej stavby dlhoročne nekonali, a to aj s vedomím, že im dlhoročne hrozila
škoda, nakoľko bolo preukázané, že dochádzalo k dlhoročnému úbytku zeminy, avšak navrhovatelia

nijako nekonali. Navrhovatelia mali povinnosť počínať si tak, aby ku škodám nedochádzalo a teda
boli povinný vykonať opatrenia, ktoré by aspoň potenciálne mohli zamedziť zrúteniu múru. Minimálne
navrhovatelia mali možnosť odstrániť drevenú nadstavbu, čím by znížili negatívne vplyvy vetra. Avšak
navrhovatelia úmyselne nevykonali nič, čím by odvrátili hroziacu škodu, pričom v tejto časti je rozsudok
nepreskúmateľný, nakoľko súd sa touto skutočnosťou nijako nezaoberal. Vyslovili názor, že konanie

komisie pre výstavbu z 21.09.1999 nebolo v dostatočnom časovom predstihu a nedá sa hovoriť ani
o naplnení povinnosti navrhovateľov vyplývajúcej z § 415 Obč. zák. Podľa stavebného zákona,
stavebník zodpovedá za stavbu, ktorú zhotovil. Teda navrhovatelia porušili svoju prevenčnú povinnosť
už samotným zhotovením čiernej stavby, nielenže zhotovili stavbu, ktorá mala vážne právne vady a
túto stavbu zhotovili tak, že mala vážne neodstrániteľné technické vady, a teda od začiatku porušili

svoju prevenčnú povinnosť a v tomto stave zotrvávali dlhé roky až do pádu múru a tak pokračujú až
do dnešného dňa. Skutočnosť, že dochádzalo k svojvoľnému uvoľňovaniu zeminy, potvrdili v konaní
svedkovia B. M. a Mgr. Q. M., avšak sudca úmyselne tieto časti ich výpovedí nezaprotokoloval, čím
neumožnil odvolaciemu súdu preskúmať tieto tvrdenia. Z vyššie uvedených dôvodov je rozsudok súdu
prvého stupňa tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok preto odporuje § 157 ods. 2

O.s.p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom podľa názoru odporcu a vedľajšej
účastníčky porušuje ich právo na spravodlivý proces. Rozsudok je nepreskúmateľný aj z toho dôvodu,
že súd sa v ňom nijako nevysporiadal s prevenčnou povinnosťou navrhovateľov, ktorá bola jednoznačne
porušená, súd ju úmyselne v rozsudku zatajil aj keď bola preukázaná a teda aj v tejto časti je rozsudok
nepreskúmateľný.Odporcaavedľajšiaúčastníčkanesúhlasilianisosumou, ktorábymalabyťpolovicou

nákladov na odstránenie havarovaného múru, nakoľko táto suma podľa znaleckého posudku znalca
I. R., zahŕňa aj chodníky, násyp s dusáním, položenie terasovej dlažby, položenie betónovej dlažby a
je tam veľká suma za uloženie zeminy na skládku, ktorú navrhovatelia nemusia vynaložiť, taktiež do
dnešného dňa túto sumu ani nevynaložili, teda nemôže byť úročená. Súd prvého stupňa teda rozhodol
o škode, ktorá reálne neexistuje. Pri tomto rozhodnutí nie je dodržaná miera zavinenia, nakoľko všetky

dôvody potvrdzujú, že za škodu zodpovedajú 100% len navrhovatelia, odporcova zodpovednosť bola
súdom vylúčená a prevenčnú povinnosť odporca preukázateľne nemal a ani sa o nej nekonalo. Vytýkali
súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o výške škody na odstránenie múru, vychádzal zo znaleckého
posudku znalca I. R., ktorý znalec nemal úplnú vedomosť o kvalite zhotovenia predmetnej stavby.
Vyslovili názor, že súd môže zaviazať odporcu iba k reálne vzniknutej škode a nielen k predpokladanej

alebo k škode, ktorá vznikne v budúcnosti a teda vzhľadom na skutočnosť, že do dnešného dňa
stavba nebola odstránená, nie je možné požadovať prostriedky vynaložené na demoláciu, ktoré ešte
do dnešného dňa vynaložené neboli. Mali za to, že škoda súvisiaca s odstránením oporného múru
sa nedá uplatniť na základe znaleckého posudku, ale táto mala byť uplatnená na základe jednotlivýchfaktúr, ktoré jednoznačne súviseli s danou likvidáciou a teda by najskôr muselo k samotnej likvidácii
dôjsť. Taktiež poukázali na skutočnosť, že múr nebol 13 rokov likvidovaný a teda budúca likvidáciu
bude v dôsledku hrubého porušenia zákonov zo strany navrhovateľov, nakoľko do dnešného dňa nijako

nekonali, iba likvidáciu úmyselne sťažili výsadbou a výstavbou v bezprostrednej blízkosti padnutého
múru po jeho páde. Poukázali na to, že navrhovatelia doposiaľ nepristúpili k likvidácii oporného múru,
čo znamená, že im súčasný stav vyhovuje. Zdôraznili, že znalecký posudok I. R. bol vyhotovený pre
orgány činné v trestnom konaní a nie pre konanie na tomto súde a jednalo sa len o hrubé odhady
pre účely trestného konania. Z týchto dôvodov nebolo možné pri rozhodovaní o výške náhrady škody

vychádzať z tohto znaleckého posudku. Odporca a vedľajšia účastníčka zároveň namietali rozhodnutie
súdu vo veci náhrady trov konania za úhradu znaleckého posudku STÚ. Tento znalecký posudok bol
použitý ako hlavný dôkaz obhajoby odporcu, nakoľko jednoznačne preukázal pravdivosť znaleckého
posudku Ing. S., a teda prostriedky naň boli účelne vynaložené. Tento dôkaz bol vypracovaný v súlade
so zásadou rovnosti strán v konaní a teda aj v dokazovaní a taktiež je jednoznačné, že tento mal
rozhodujúci prínos do konania, pretože znalecký posudok TSÚS súd nariadil vypracovať ako kontrolný

posudok k znaleckému posudku STÚ. Mali za to, že kontrolný znalecký posudok STÚ bol nadbytočný,
nakoľko iba potvrdil pravdivosť tvrdení v dôkazoch, ktoré predložil odporca a preto im mala byť priznaná
náhrada trov konania za úhradu znaleckého posudku STÚ. Odporca a vedľajšia účastníčka ďalej
namietali rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď mali za to, že odporca bol vo
veci 100% úspešný a súd neoprávnene krátil náhradu trov konania. Nesúhlasili ani s povinnosťou

zaplatiť trovy konania štátu, nakoľko súd na ústnom vyhlásení rozsudku vyhlásil rozhodnutie, že náhradu
trov konania znáša navrhovateľ a že na ich náhradu má právo odporca potom, ako ich súdu vyčísli, čo
odporca v lehote spravil. Okrem uvedeného tieto trovy sú nesprávne vyčíslené aj z dôvodu nesprávneho
rozhodnutia vo veci samej. Odporca trval na tom, že preukázal, že konania, ktorého sa mal dopustiť,
sa nedopustil a teda bol 100% úspešný. Z týchto dôvodov žiadali, aby vzniknuté trovy znášal len

navrhovateľ. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch I., III. a V. zmenil a
návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol, alternatívne navrhli rozsudok súdu prvého stupňa vo
výrokoch I., III., V. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovatelia 1/, 2/ sa k odvolaniu odporcu a vedľajšej účastníčky na strane odporcu písomne
nevyjadrili.

Odporca a vedľajšia účastníčka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/, 2/ uviedli, že
predmetné odvolanie je nejasné, s vecou skoro vôbec nesúvisí. Uviedli, že navrhovatelia vo svojom
odvolaní úmyselne, nepravdivo očierňujú Mgr. Q. M., že sa mal sudcovi nebezpečne vyhrážať, čím mal
spôsobiť sudcovi taký šok, vďaka ktorému nebol schopný správne postupovať. Poukázali na to, že

sudca úmyselne skracoval výpovede svedkov B. M. a Mgr. Q. M., a to v najpodstatnejších častiach
ich výpovedí priamo súvisiacich s prejednávanou vecou. Ich výpovede skreslene zapisoval v prospech
navrhovateľov. Celéodvolanienavrhovateľovmáslúžiťibanapoškodeniedobréhomenaodporcuajeho
rodiny. Uviedli, že Mgr. Q. M. sa sudcovi nikdy nevyhrážal, že má známosť na Generálnej prokuratúre
SR a ani inak, avšak je pravda, že sudcu upozornil, že má podozrenie, že pácha trestný čin, a to

rozdielnouprotokoláciouodtoho,čovypovedalMgr.Q.M.. Ďalejuviedli,žesudcasadopustilzávažných
pochybení, ktorými ich veľmi poškodil a navrhovateľom privodil vo vynesenom rozsudku neoprávnený
prospech.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľov
1/, 2/, odvolanie odporcu a vedľajšej účastníčky na strane odporcu nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že predpokladom zodpovednosti
za škodu bolo rozhodujúce zistenie jej existencie, zistenie zavineného konania odporcu a preukázanie

príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a protiprávnym konaním. V tomto svetle hľadal súd
odpoveď na otázku, či navrhovateľmi uplatnené nároky možno kvalifikovať ako náhradu toho, čo z
majetkovej sféry navrhovateľov ubudlo haváriou ich oporného múru. Za úbytok v majetkovej sfére
navrhovateľov však súd prvého stupňa nepovažoval všetky uplatnené nároky (hodnota pred haváriou,
náklady na výstavbu nového, náklady na odstránenie havarovaného). Vychádzajúc z predpokladu,

že pred haváriou oporného múru predstavovala táto stavba plusovú hodnotu v majetkovej sfére
navrhovateľov, potom v dôsledku zničenia tejto stavby pri zrútení došlo na strane navrhovateľov k
majetkovému úbytku rovnajúcemu sa práve hodnote múru tesne pred zrútením. Škoda je tak v tomto
prípade práve a len hodnota múru pred zrútením. Pokiaľ navrhovatelia ako náhradu škody žiadalipopri náhrade hodnoty múru pred zrútením tiež hodnotu nového múru, tento nárok považoval súd za
nedôvodný. Uplatnený súčasne s nárokom na hodnotu múru v čase zrútenia, presahuje totiž v celom
rozsahu výšku skutočnej škody na hodnote stavby. K uvedenému správne smerovala i námietka odporcu

o duplicite uvedených nárokov. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa uplatnený nárok na náhradu
hodnoty nového múru nad rámec skutočnej škody, v tejto položke v celom rozsahu zamietol. Aj pri
nároku na náhradu hodnoty oporného múru v čase pred zrútením mal súd za to, že ku škode, teda
k úbytku v majetkovej sfére navrhovateľov nedošlo, i keď z iného dôvodu. Zo znaleckého posudku
TSÚS mal za preukázané, že oporný múr tak, ako ho zriadili navrhovatelia je bezcennou stavbou.

Hodnotu oporného múru tak, ako ho zriadili navrhovatelia súd prvého stupňa považoval za nulovú,
preto potom jeho zničenie zrútením nemalo za následok úbytok v majetkovej sfére navrhovateľov. Na
ich strane teda nedošlo ku škode a preto súd prvého stupňa i v časti náhrady hodnoty múru pred
jeho zrútením, návrh zamietol. Pri hodnotení ostatného uplatneného nároku na náhradu nákladov na
odstránenie havarovanej časti oporného múru, dospel k záveru, že ohľadne tohto nároku už vznik
škody možno konštatovať. I keď navrhovatelia doposiaľ havarovaný múr neodstránili, neznamená to,

že im v tomto smere doposiaľ škoda nevznikla preto, že na uvedené nevynaložili žiadne prostriedky.
Škodu ako úbytok v majetkovej sfére nemožno chápať ako ekvivalent už vynaložených financií, ale
je nevyhnutné škodou rozumieť všeobecne ekvivalent uvedenia veci do predošlého stavu. Je zrejmé,
že pre uvedenie havarovaného oporného múru do pôvodného stavu, teda pre výstavbu nového, by
musel byť havarovaný múr odstránený. Náklady na takéto odstránenie sú tak nevyhnutne súčasťou

ekvivalentu uvedenia do predošlého stavu a predstavujú škodu bez ohľadu na to, či už boli vynaložené,
alebo nie. Pokiaľ ide o výšku nákladov potrebných na odstránenie havarovanej časti oporného múru,
súd prvého stupňa vychádzal zo znaleckého posudku Ing. R., ktorý ustálil výšku nákladov v sume
1.620,26 eur. Čo sa týka zodpovednosti odporcu za uvedenú škodu, táto je daná, nie však pre konanie
spočívajúce v podkopaní múru, ktorú dávali za vinu odporcovi navrhovatelia. Zodpovednosť odporcu

za škodu spočíva v nekonaní odporcu, ktorý nevykonal žiadne opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím
porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Obč. zákonníka. Odporca bol povinný vykonať
opatrenia, ktoré by aspoň potencionálne mohli zamedziť zrúteniu múru.. I keď odporca tvrdil, že na
situáciu upozorňoval, v konaní táto skutočnosť preukázaná nebola. Nebol predložený jediný listinný
dôkaz o podaní k akémukoľvek orgánu verejnej moci, a dokonca ani konkrétne žiadne také konanie,

ktorého dokumentáciu by si súd mohol vyžiadať. Odporca nielen, že o obnažovaní päty múru včas
neupovedomil žiadne orgány, ale pri ohliadke vykonanej v súvislosti s uvedenou problematikou na jeseň
1999 Komisiou pre výstavbu a územné plánovanie pri OÚ T., nebola z jeho strany poskytnutá súčinnosť
v podobe umožnenia vstupu členov komisie na pozemok. Toto konanie nespadá iba pod porušenie
všeobecnej a prevenčnej povinnosti, ale bolo priamo porušením právnej povinnosti podľa stavebného

zákona a bolo považované za priestupok. Na strane odporcu tak boli naplnené základné predpoklady
vzniku škody, a to zavinené protiprávne konanie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi konaním
odporcu a vznikom škody. Súd preto odporcu k náhrade škody v podobe nákladov na odstránenie
havarovaného múru zaviazal. Pri posúdení rozsahu uloženej povinnosti vychádzal z miery zavinenia
odporcu, keď je zrejmé, že to nebolo výlučne porušenie prevenčnej povinnosti odporcu a zabránenie

vstupu na pozemok, ktoré mali za následok haváriu múru. Pokiaľ by bol múr riadne technicky zhotovený,
jeho havária by žiadnym nekonaním odporcu ani zamedzením vstupu na pozemok určite nenastala.
Prichádza tu teda do úvahy aj zavinenie poškodených ako zhotoviteľov a vlastníkov stavby nízkej
kvality, pričom pomer ich zavinenia ku zavineniu odporcu stanovil súd v rovnakom rozsahu, teda 1:1.
Po zohľadnení miery zavinenia tak súd zaviazal odporcu k náhrade polovice nákladov na odstránenie

havarovaného múru, čo predstavuje 810,13 eur. Zároveň priznal navrhovateľom úrok z omeškania od
25.08.2005 vo výške 6% ročne, t. j. prvý deň po doručení žaloby, kedy mal odporca plniť.

Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny.

Súd prvého stupňa v danej veci dostatočne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke
a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľov 1/, 2/, odporcu a vedľajšej účastníčky na strane
odporcu uvádza nasledovné:

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša
škodu pomerne.

Škodu, tak, ako to uviedol aj súd prvého stupňa, súdna prax chápe ako ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa)
v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je

teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza
k naturálnej reštitúcii. Skutočnou škodou je taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou.

Predmetom konania bol návrh navrhovateľov 1/, 2/ o náhradu škody vo výške 3.741,95 eur s
príslušenstvom, ktorá mala vzniknúť navrhovateľom pádom oporného múru, pričom príčinou pádu

opornéhomúrumalobyťprotiprávnekonanieodporcuspočívajúcevpodkopaníopornéhomúruzostrany
jeho pozemku. Uplatnená náhrada škody pozostávala z hodnoty oporného múru pred spadnutím vo
výške 587,17 eur, z nákladov na nový múr vo výške 1.534,52 eur a nákladov na odstránenie spadnutého
múru vo výške 1.620,26 eur. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že navrhovatelia
zhotovili na hranici svojho pozemku susediaceho s pozemkom vedľajšej účastníčky na strane odporcu

oporný múr svojpomocne bez predchádzajúcej technickej dokumentácie a bez stavebného povolenia.
Vo februári 2000 došlo k havárii časti oporného múru navrhovateľov, a to tak, že tento sa preklopil
smerom do pozemku vedľajšej účastníčky, na ktorom stojí stavba rodinného domu odporcu a vedľajšej
účastníčky. Zo znaleckého posudku súdom ustanovenej znaleckej organizácie Technického skúšobného
ústavu stavebného (TSÚS) č. 10-11/2011 nepochybne vyplýva, že konštrukcia oporného múru už po

jeho vybudovaní nespĺňala požiadavky bezpečnosti voči preklopeniu podľa príslušnej STN. Znalecká
organizácia konštatovala, že základy múru boli nedostatočne hlboko založené, v dôsledku čoho
dochádzalo k ich podmrzaniu, priestor za múrom nebol odvodnený a hromadiaca sa voda svojim tlakom
múru priťažovala. Okrem uvedených nedostatkov znalecká organizácia konštatovala aj nedostatky
kvality majúce pôvod pri jeho zhotovení, a to nízku kvalitu použitej betónovej zmesi, nedostatočnú

prípravu debnenia, nedostatočnú starostlivosť pri ukladaní čerstvého betónu a nedodržanie delenia
konštrukcie na dilatačné celky. Za hlavnú príčinu havárie podľa znaleckého posudku je možné označiť
podmrznutie základov a následné rozmrznutie podlažia pri dlhšie trvajúcom odmäku a za výdatného
príspevku zvýšenej vlhkosti zemín za oporným múrom. Havária bola pri obnaženej päte oporného múru
v daných základových podmienkach a v danom čase a vývoji počasia neodvratná. Predpokladom

zodpovednosti na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. je existencia škody, zavinené protiprávne
konanie a príčinná súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu, návrh navrhovateľov 1/, 2/ v časti uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcej
vhodnote opornéhomúrupredhaváriouavnáhradenákladovnavýstavbunovéhomúruneboldôvodný.
Škodu, súdna prax chápe ako ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného. V

tomto smere bolo potrebné skúmať, či navrhovateľmi uplatnené nároky možno kvalifikovať ako náhradu
toho, čo z ich majetkovej sféry ubudlo haváriou oporného múru. Pokiaľ navrhovatelia ako náhradu
škody žiadali popri náhrade hodnoty múru pred zrútením tiež hodnotu nového múru, tento ich nárok
nebol dôvodný. Vychádzajúc z predpokladu, že pred haváriou oporného múru predstavovala táto stavba
plusovú hodnotu v majetkovej sfére navrhovateľov, potom v dôsledku zničenia tejto stavby pri zrútení

došlo na strane navrhovateľov k majetkovému úbytku rovnajúcemu sa práve hodnote múru tesne pred
zrútením. Škoda je tak v tomto prípade práve a len hodnota múru pred zrútením. Uplatnený nárok
navrhovateľov súčasne s nárokom na hodnotu múru v čase zrútenia presahuje v celom rozsahu výšku
skutočnej škody na hodnote stavby. Z týchto dôvodov uplatnený nárok na náhradu hodnoty nového múru
nad rámec skutočnej škody, nebol opodstatnený. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľov 1/, 2/ na náhradu

hodnoty oporného múru v čase pred zrútením je potrebné poukázať na závery znaleckého posudku
TSÚS, z ktorého vyplýva, že znalecká organizácia zistila veľké množstvo chýb pri zhotovení oporného
múru a s tým súvisiacu veľmi nízku kvalitu stavby spochybňujúcu vôbec možnosť jej účelnej existencie
po celú dobu predpokladanej životnosti. Okrem toho sa jedná o stavbu bez stavebného povolenia a
možno sa dôvodne domnievať, že vzhľadom na jej kvalitu by stavebné povolenie ani nebolo vydané.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, oporný múr tak ako ho zriadili navrhovatelia, je bezcennou stavbou,
má nulovú hodnotu, preto potom jeho zničenie zrútením nemalo za následok úbytok v majetkovej sfére
navrhovateľov. Navrhovatelia preto nemajú právo ani na náhradu nákladov spočívajúcich v hodnote
oporného múru pred haváriou, nakoľko na ich strane ku škode nedošlo. Pokiaľ ide o odvolacie námietkynavrhovateľov 1/, 2/, poukazujúce na to, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz nimi navrhnutý - výsluch
znalca Ing. S., k tomu je potrebné uviesť, že je vecou súdu rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade navrhovatelia žiadali doplniť dokazovanie výsluchom

Ing. S. ako svedka, k otázkam vyhotovenia oporného múru a príčinám jeho havárie. Z obsahu spisu
vyplýva,žesúdprvéhostupňasaoboznámilsoznaleckýmposudkomY..S.vypracovanýmvtrestnejveci
ako s listinným dôkazom, pričom za účelom posúdenia odbornosti a kvality vyhotovenia oporného múru
a k príčinám havárie, nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou Technickým skúšobným
ústavom stavebným (TSÚS). Znalecká organizácia jednoznačne zodpovedala na otázky súdu týkajúce

sa skutočností, ktoré boli významné pre vydanie rozhodnutia v danej veci. V tomto smere boli preto
odvolacienámietkynavrhovateľov1/,2/neopodstatnené.Pokiaľnavrhovatelia1/,2/vpodanomodvolaní
namietali, že vec prejednávajúci sudca bol pre konflikt s Mgr. Q. M. rozrušený a nebol schopný vo veci
objektívne rozhodnúť, k tomu je potrebné uviesť, že sa jedná o subjektívne názory navrhovateľov 1/, 2/,
tieto ich tvrdenia nie sú ničím podložené. K ďalším odvolacím námietkam navrhovateľov 1/, 2/, že súd
prvého stupňa sa dopustil závažných procesnoprávnych pochybení, keď nepripustil do konania vstup

Mgr. Q. M., ako vedľajšieho účastníka 2/ na strane odporcu v rozpore s ustanoveniami § 93 O.s.p., je
potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho procesného pochybenia, o nepripustení
Mgr. Q. M. do konania ako vedľajšieho účastníka 2/ na strane odporcu rozhodoval na základe námietky
navrhovateľov 1/, 2/, pričom na základe dôvodov uvádzaných Mgr. Q. M. nevzhliadol danosť jeho
právneho záujmu na výsledku sporu. Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní namietali, že súd

porušil ich základné práva na spravodlivý proces, pretože odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd vyhodnotil aj tieto odvolacie námietky
navrhovateľov 1/, 2/ ako neopodstatnené. Odvolací súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach
a slobodách, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie
§ 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov
stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných účastníkom konania. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že
dôvody v ňom uvedené sú zrozumiteľné a dostatočne logické vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných procesných noriem. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa obsahuje
riadne objasnenie skutkového a právneho základu rozhodnutia, je riadne odôvodnené v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p., a preto odvolacie námietky navrhovateľov 1/, 2/ ako aj odporcu a vedľajšej účastníčky na
strane odporcu boli v tomto smere neopodstatnené.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu a vedľajšej účastníčky na strane odporcu, k týmto odvolací súd
dodáva nasledovné:

Záver súdu prvého stupňa o spoluzodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu navrhovateľom 1/,
2/ vychádza zo skutkového základu, že odporca pre odvrátenie havárie múru nevykonal žiadne

opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415
Občianskeho zákonníka. Prevenčná povinnosť, ktorú zákon v § 415 Občianskeho zákonníka upravuje,
ukladá každému vo vzťahu ku všetkým subjektom počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa nepochybne vyplýva, že odporca sám alebo s pomocou rodinných príslušníkov, predloženými

fotografiami dokumentoval miesto jeho pozemku, na ktorom došlo neskôr k havárii (zrúteniu oporného
múru navrhovateľov 1/, 2/). Fotografie boli zamerané najmä na hlinu priťažujúcu z jeho strany základ
múru, jej postupné ubúdanie a vytekanie vody spod múru, či cezeň. Jednotlivé fotografie boli od roku
1996, 1997, 1998, 1999 a je z nich zrejmý záver o ubúdanie hliny a vytekaní vody. Odporca v rámci
všeobecnej prevenčnej povinnosti bol povinný vykonať opatrenia, ktoré by aspoň potenciálne mohli

zamedziť zrúteniu múru. Odporca mohol oboznámiť správne orgány so stavom terénu v oblasti päty
oporného múru, resp. iniciovať správne prípadne i súdne konanie smerujúce k uloženiu povinnosti
navrhovateľom, ktorej splnenie by zrúteniu múru zamedzilo. I keď odporca tvrdil, že na situáciu
upozorňoval, v konaní nepredložil listinný dôkaz o podaní takéhoto oznámenia. Všetky listinné dôkazypredložené zo strany odporcu a vedľajšej účastníčky sa týkali výlučne nesprávneho umiestnenia
oporného múru vo vzťahu k spoločnej hranici a nie poukazu na úbytok zeminy od jeho päty. Odporca
nielenže o obnažovaní päty múru včas neupovedomil žiadne orgány, ale pri ohliadke vykonanej v

súvislosti s uvedenou problematikou na jeseň 1999 Komisiu pre výstavbu a územné plánovanie pri
Obecnom úrade Lubina, nebola z jeho strany poskytnutá súčinnosť v podobe umožnenia vstupu členov
komisie na pozemok. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva zo zápisu č. 4 Komisie pre výstavbu a
územné plánovanie pri Obecnom úrade v T. zo dňa 15.10.1999, v ktorom bolo konštatované, že odporca
s vedľajšou účastníčkou odmietli pracovníkom komisie spoluprácu a neumožnili obhliadku múru z ich

parciel. V rámci záverov uvedeného zápisu č. 4 bolo stanovené nariadiť odporcovi a vedľajšej účastníčke
dať veci do pôvodného stavu, predložiť k schváleniu na OÚ projekt spevnenia oporného múru a na
základe odborného posúdenia projektu spevnenia oporného múru vykonať úpravy do 14 dní. Bola
tiež konštatovaná závažnosť riešenej problematiky a neochota odporcu a vedľajšej účastníčky k jej
riešeniu. Z uvedených skutočností vyplýva, že odporca pre odvrátenie havárie nevykonal nič, pričom
mal vedomosť od roku 1996 o postupnom ubúdaní, resp. o postupnom obnažovaní päty múru na strane

jeho pozemku, pričom správnemu orgánu bránil v jeho riadnej činnosti smerujúcej k odvráteniu havárie.
Vedomosť o možných problémoch súvisiacich s úbytkom zeminy pri päte múru zakladá zavinené
porušenie prevenčnej povinnosti zo strany odporcu prinajmenšom vo forme vedomej nedbanlivosti. Z
týchto dôvodov vzhliadol aj odvolací súd porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka na strane odporcu. K odvolacej námietke odporcu a vedľajšej účastníčky, že sa nedopustil

protiprávneho konania spočívajúceho v podkopaní múru je potrebné uviesť, že takéto protiprávne
konanie z jeho strany nebolo preukázané, čo je konštatované aj v samotnom odôvodnení rozsudku
súdu prvého stupňa. Zodpovednosť odporcu za škodu spočívala v nekonaní odporcu tým, že nevykonal
žiadne opatrenia, aby ku škode nedošlo, čím porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415
Občianskeho zákonníka tak, ako to bolo vyššie konštatované. Pokiaľ odporca v odvolaní namietal,

že nie je vlastníkom pozemku a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania, k tomu je potrebné
uviesť, že prevenčnú povinnosť zákon v § 415 Občianskeho zákonníka ukladá každému vo vzťahu ku
všetkým subjektom. Pokiaľ odporca a vedľajšia účastníčka v podanom odvolaní ďalej namietali, že
súd prvého stupňa sa dopustil procesného pochybenia, keď rozhodol vo veci samej bez ustáleného
okruhu účastníkov konania, k tomu je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa na základe vznesenej

námietky navrhovateľov 1/, 2/ rozhodol o nepripustení vstupu Mgr. Q. M. do konania ako vedľajšieho
účastníka 2/ na strane odporcu, a to priamo na pojednávaní dňa 15.10.2012. Uznesenie bolo v rámci
prerušenia konania pojednávania písomne vyhotovené a doručené všetkým účastníkom. V súlade s
ustanovením § 171 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa stalo toto uznesenie okamžikom doručenia
vykonateľné. Vykonateľnosťou uznesenia bol ustálený okruh účastníkov a bolo možné rozhodnúť i vo

veci samej. Z týchto dôvodov boli odvolacie námietky odporcu a vedľajšej účastníčky neopodstatnené.
Rovnako neopodstatnené boli aj odvolacie námietky odporcu a vedľajšej účastníčky poukazujúce na to,
že súd svojvoľne zmenil žalobu a založil svoje rozhodnutie na porušení prevenčnej povinnosti odporcu,
pričom k tejto otázke nevykonával dokazovanie. Je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vykonal
rozsiahle dokazovanievoveci,zaoberalsanámietkamiodporcuavedľajšejúčastníčky,nariadilznalecké

dokazovanie za účelom zistenia príčiny havárie oporného múru, oboznámil sa so všetkými listinnými
dôkazmi predloženými účastníkmi konania, preto tvrdenia odporcu, že nemal možnosť sa brániť a
predkladať dôkazy boli nedôvodné. Ostatné odvolacie námietky odporcu a vedľajšej účastníčky sú
totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd riadne vysporiadal.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vecne správne aj vo výroku o trovách konania účastníkov a o

trovách konania štátu, o ktorých rozhodol súd v súlade s ust. § 142 ods. 2, § 148 ods. 1 O.s.p.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2, § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že odporcovi a vedľajšej účastníčke na strane odporcu priznal pomernú náhradu trov konania
vo výške 27,49 eur. V odvolacom konaní boli navrhovatelia neúspešný v rozsahu 78,35% ( priznaných
810,13 eur, žiadaných 3.741,95 eur), odporca s vedľajšou účastníčkou boli neúspešný v rozsahu 21,65%
(zamietnutých 2.931,82 eur, žiadaných 3.741,95 eur), čo znamená, že odporcovi a vedľajšej účastníčke

patrí pomerná náhrada trov konania v rozsahu 56,70% (pomer úspechu a neúspechu účastníkov v
konaní 78,35% - 21,65%). V odvolacom konaní vznikli odporcovi s vedľajšou účastníčkou trovy konania
vo výške 48,50 eur, ktoré spočívajú v súdnom poplatok za podané odvolanie, z toho 56,70% predstavuje
27,49 eur.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .