Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/103/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200415
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8014200415.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: E.
W. B., nar. XX. W. XXXX, bytom N. XX, N., Poľská republika (predtým Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue-
Media, naposledy s miestom podnikania Bardejovská 220, Svidník, IČO: 46 213 058), právne zast. JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, Prešov proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, za účasti E. V. N., nar. XX. F. XXXX, bytom B.
XX, M., Poľská republika, právne zast. JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2,
Prešov, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. januára 2014,

č. 15521-2/2014-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu a ďalšieho účastníka proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo dňa 22. februára 2018, č.k. 4S/28/2014-94, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. februára 2018, č.
k. 4S/28/2014-94 mení tak, že rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014, č. 15521-2/2014-BA,
zrušuje a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej v rozsahu

jednej pätiny.

Ďalší účastník má nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej
v rozsahu jednej pätiny.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) právoplatným rozsudkom č. k. 4S/28/2014-94 zo dňa

22. februára 2018 postupom podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovanej zo dňa 27. januára 2014, č. 15521-2/2014-BA (ďalej len „rozhodnutie žalovanej“), ktorým
žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a E. V. N. a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Košice zo dňa 15. augusta 2013 č. 86071-1/2013-Kem (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým bolo za použitia § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zák. č. 461/2003 Z.z.“) rozhodnuté tak, že p. E. V. N. zaniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 17.
mája 2013 podľa slovenskej legislatívy.2. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, že po vydaní rozsudku č. k. 4S/28/2014-37 zo
04. decembra 2014, na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.
zn. 7Sžso/17/2015 z 28. júla 2016 zrušil tento rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie, ktorý následne v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením
z 11. júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods. 3 SSP ako účastníka konania E. V. N..

3. Z administratívneho spisu žalovanej krajský súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice
prvostupňovým rozhodnutím podľa § 210 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodla tak, že p. E. V.

N. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v
nezamestnanosti dňom 17. mája 2013 podľa slovenskej legislatívy dôvodiac aplikáciou Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009
(ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva základné Nariadenie č. 883/2004. Argumentovala tým, že

v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v čl. 13
stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých
členských štátoch. Ďalej poukazovala na to, že čl. 13 ods. 3 základného nariadenia upravuje, že osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná
osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva

činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch,
právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Zamestnanci Sociálnej
poisťovne, pobočky Košice vykonali kontrolu u zamestnávateľa E. W. B.-Blue-Media, IČO: 46 213 058
a zistili, že nemá zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku. Dňa 06. marca 2013 sa dostavil do
pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že adresa uvedená v

živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú
na adrese Centrálna 274, Svidník, t. j. Hotel Rubín, kde má kanceláriu splnomocnený zástupca.
Záznamyzpracovnýchstretnutíneexistujú.Všetkypísomnostitýkajúcesazamestnancovsanachádzajú
u splnomocneného zástupcu. Žalobca riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike.
Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom

nevyhotovuje, práce sú prideľované ústnou formou. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné
jednoznačne určiť, lebo je viazané na objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná.
Doklady preukazujúce reálny výkon prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov
kontroly nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec
na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa

jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

4. Následne žalovaná napadnutým rozhodnutím zamietla odvolanie zamestnávateľa, t. j. žalobcu ako
aj odvolanie zamestnanca, t. j. ďalšieho účastníka a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Rozhodnutie
odôvodnila tým, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že bolo

vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou citujúc § 4 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Žalovanej
bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných
rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne

zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s
posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce

skutočnostipreskúmať.Ďalejdôvodilatým,žejednýmzrozhodujúcichfaktorovnaurčeniemiestavýkonu
činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Z výsledkov kontroly vykonanej Sociálnou

poisťovňoupobočkaKošicežalovanámalazapreukázané,žesídlospoločnostizamestnávateľanespĺňa
základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce
boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonučinnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s
aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s
koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať

len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej
legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa. Žalovaná vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár
PD A 1, s platnosťou od 01. júla 2011 do 17. mája 2013. Formulár bol vystavený v čase, keď
neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej

republiky. Prvostupňový orgán na základe uvedeného rozhodol, že posledný deň platnosti formulára
PD A 1, t. j. deň 17. máj 2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca účastníka konania.
Na základe uvedených skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
za konkrétne obdobie od 17. mája. 2013 podľa slovenskej legislatívy.

5. Krajský súd poukázal na to, že z ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že základným
znakom pre definíciu žalobcu je, že ide o ukrátenie na vlastných subjektívnych právach žalobcu. Žalobca
sa preto žalobou nemôže domáhať ochrany iných osôb. A teda ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom,
musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne.

6.Knámietkežalobcu,žesprávneorgányvpreskúmavanejvecinedodržalizákonnýpostup,rozhodnutia
sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí krajský súd poukázal na to, že toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Krajský súd v konaní prihliada len na tie vady konania pred

správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej len z tohto dôvodu by žalobca
nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

7. Krajský súd ďalej poukázal na to, že hoci je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, avšak
zák. č. 461/2003 Z.z. v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré
bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné,
alebo jej právnemu zástupcovi do 30 dní od zistenie tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo
od doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej

právneho nástupcu. A teda ani tým, že žalobca platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej
sféry. Žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne také porušenie jeho subjektívnych práv, ktoré by mali za
následok nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.

8. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 167 a § 168 SSP, tak že účastníkom konania náhradu

trov konania nepriznal.

II.
Kasačná sťažnosť

9. Proti tomuto rozsudku podali žalobca a ďalší účastník v zákonnej lehote s poukazom na § 440
ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na
právne závery, vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžso/90/2015
zo dňa 14. decembra 2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne takmer totožnej veci. Podľa týchto
právnych záverov pobočka Sociálnej poisťovne ani žalovaná nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.

uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú zamestnanci
žalobcu, a teda napadnuté rozhodnutia sú vydané bez opory v zákone a možno ich označiť za tzv.
nulitné, resp. ničotné právne akty.

10. Ďalej poukázali na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžso/24/2015 zo

dňa 27. apríla 2016 vyslovil svoj názor o tom, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovanej sú
predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia vychádzajú z
nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby (v rovnakom postavení
ako zamestnanec žalobcu aj v danej veci), vykonávajú alebo nevykonávajú činnosť na území Slovenskejrepubliky, resp. či tu majú registrované sídlo. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že skutkový
stav v administratívnom konaní mal byť zistený dostatočne.

11. Je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na obsahovú náplň zamestnania zamestnancov žalobcu.
Títozamestnancitotižvykonávajúroznosletákov,ktorésipreberajúvexternejobchodnejspoločnosti.Do
tejto obchodnej spoločnosti letáky distribuuje žalobca po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.
Žalobca zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike. Podľa špecifických podmienok
jednotlivých zákaziek sú jeho zamestnanci následne kontaktovaní zo strany žalobcu, ktorý poverí svojich

zamestnancov roznášaním letákov vo vybraných lokalitách na území Slovenskej republiky. Roznášanie
letákov kontrolujú aj iní zamestnanci žalobcu. Zamestnancom sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo
celkom zreteľne preukazuje reálny výkon ich činnosti na území Slovenskej republiky.

12. Žalobca tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu však tento v rámci
výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania, nevyžiadal si od neho ďalšie potrebné doklady,

nepristúpil k výsluchu jeho zamestnancov ani k inému spôsobu preverenia výkonu ich činnosti na území
Slovenskej republiky a nedôvodne zotrval na svojich záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu.

13. Určujúcim z hľadiska preverenia výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej

republiky by bolo tiež vyžiadanie si stanoviska príslušného daňového úradu, nakoľko žalobca je
registrovaným platiteľom DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva príslušné súhrnné výkazy
a každoročne podáva daňové priznanie pre daň z príjmu. Z toho vyplývala nielen skutočnosť, že
zamestnanci žalobcu reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, ale aj rozsah a obsah
tejto činnosti. Z tohto pohľadu je rovnako nemysliteľné, aby žalobca na území Slovenskej republiky platil

dane z dosahovaných ziskov a nevykonával tu žiadnu činnosť.

14. V tejto spojitosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna
2012, ktorým v skutkovo a právne obdobnom prípade zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s
odôvodnením, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností

nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť
nevykonával (pozn. len z dôvodu, že zamestnávateľ nebol v mieste adresy podnikania zastihnutý, resp.
mal tam virtuálne sídlo).

15. Žalobca zotrval na svojom právnom názore o tom, že zo strany žalovanej došlo k tzv. prejudikovaniu

rozhodnutia. Žalovaná totiž už pred vykonaním kontroly u žalobcu vedela o tom, že pristúpi k vydaniu
rozhodnutia, ktorým potvrdí rozhodnutie svojej pobočky, nakoľko už v liste z 25. júla 2013 oznámila
poľskému orgánu sociálneho zabezpečenia obchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov
(aj žalobcove), u ktorých sa podľa názoru žalovanej jedná o tzv. schránkové firmy. Žalovaná je orgánom
verejnej správy, ktorý môže konať iba v medziach zákona, a teda je neprípustné, aby táto vydala

individuálnyprávnyakt,ktorýmrozhodneoprávachúčastníkaadministratívnehokonaniaspätnekinému
dátumu než je dátum jeho vydania.

16. Podľa žalobcu je ďalej smerodajné aj to, že v administratívnom konaní nebola zachovaná lehota na
vydanie rozhodnutia. Orgán verejnej správy prvého stupňa bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr

do 60 dní od začatia konania. Predmetnú lehotu bolo možné predlžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie.
Zákonnú lehotu v rámci svojho rozhodovania nedodržala ani žalovaná ako odvolací orgán, nakoľko
rozhodla taktiež oneskorene.

17. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu o tom, že nedošlo k porušeniu jeho
subjektívnych práv. Naopak, na strane žalobcu došlo k porušeniu viacerých jeho subjektívnych práv,
najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne
konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej a právo na dodržiavanie základných
zásad správneho konania. Osobitne došlo na strane žalobcu tiež k porušeniu jeho subjektívneho práva

vlastniť majetok, práva na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať a dosahovať zisk z podnikateľskej
činnosti na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ totiž v dôsledku napadnutých rozhodnutí orgánov
verejnej správy nemôže zamestnávať zamestnancov, o prácu ktorých má záujem, pretože títo nebudú
môcť byť riadne sociálne a zdravotne poistení na území Slovenskej republiky.18. Neobstojí ani tvrdenie, že sa žalobca domáhal porušenia iných ako svojich subjektívnych práv, keď
už v priebehu konania pred krajským súdom argumentoval tým, že jednotlivé jeho subjektívne práva

je nevyhnutné vnímať vo vzájomnej súvislosti so subjektívnymi právami jeho zamestnancov, nakoľko
ide o osoby, ktoré boli spoločne účastníkmi administratívneho konania a zároveň subjektmi, na ktoré sa
vzťahujú právne dôsledky rozhodnutí, nezákonnosti ktorých sa žalobca domáha v konaní pred súdom.

19. V kasačnej sťažnosti na záver poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

10Sžso/40/2015 zo dňa 24. augusta 2016 v zmysle ktorého je potrebné, aby bolo súdne rozhodnutie vo
vzťahu k žalobcom a jeho zamestnancom rovnaké, pretože sa týka tých istých práv.

20. Žalobca a ďalší účastník navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie
žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v

rozsahu 100%.

III.
Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

21. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žiadala, aby kasačný súd rozhodnutie krajského súdu
v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Žalobca ani jeho zamestnanec v kasačnej sťažnosti
neuviedli také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody,
ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozsudku krajského súdu alebo rozhodnutia žalovanej
a prvostupňového rozhodnutia. Žalovaná vo svojom rozhodnutí, ako aj v písomných vyjadreniach

podrobne objasnila, z akých dôvodov zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 17. mája 2013 podľa
slovenskej legislatívy. Svoj právny názor zdôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi,
ktoré upravujú sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie

22. Vo vzťahu k nedostatku právomoci žalovanej na vydanie napadnutého rozhodnutia poukázala
žalovaná na to, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale vo veci zániku
sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

IV.

Posúdenie veci kasačným súdom

23. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP.“). V zmysle § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. V danom prípade tak bolo potrebné v konaní postupovať podľa ustanovení nového
procesného predpisu.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g) SSP) napadnutý rozsudok
krajského súdu preskúmal bez pojednávania v súlade s § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná

sťažnosť bola podaná dôvodne, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej nie je v
súlade so zákonom a je potrebné ho zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.

25.Podľa§440ods.1písm.g)SSPkasačnúsťažnosťmožnoodôvodniťlentým,žekrajskýsúdvkonaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

27. Podľa § 462 ods. 2 SSP ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej

správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu
zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.28. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

29. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie
vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia
v súlade s touto hlavou.

30. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

31. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
32. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch,
informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

33. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

34. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna

dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

35. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných

právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady

nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

36. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej

osobe.
37. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

38. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie

stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo

b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

39. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí

s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

40. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje

rozhodnutie.

41. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

42.Podľabodu9rozhodnutiaA1dožiadanáinštitúciačonajskôrinformuježiadajúcuinštitúciuovýsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

43. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument

zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

44. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v

jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

45. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvostiapriamouplatniteľnévovšetkýchčlenskýchštátoch.Rovnakorozhodnutiejezáväznévcelom

rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského
štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

46. Predmetom konania bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a jeho
zamestnanca, t. j. ďalšieho účastníka a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice

zo dňa 22. augusta 2013 č. 86071-1/2013-KEM, ktorým bolo rozhodnuté tak, že ďalšiemu účastníkovi
ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti 17. mája 2013 podľa slovenskej legislatívy.

47. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že 15. júna 2012 žalovaná vydala ďalšiemu

účastníkovi formulár A1 (potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), v zmysle ktorého
deklarovala, že na ďalšieho účastníka ako zamestnanca žalobcu sa počas obdobia od 01. júna 2011 do
17. mája 2013 vzťahujú slovenské právne predpisy o sociálnom zabezpečení a že tento subjekt nemá
povinnosť platiť príspevky v inom štáte. Za tejto situácie je napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj
prvostupňové rozhodnutie nadbytočné. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná vydala formulár PD A1 na

základe oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia o predbežnom určení legislatívy. Nebolo
preto pochybností o tom, že práve a len v období od 01. júna 2011 do 17. mája 2013 (na ktoré bol
formulár PD A 1 vydaný) sa vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi uplatňujú právne predpisy o sociálnom
zabezpečení Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie. Za uvedených okolností potom
nezostalo sporné to, či povinné poistenie ďalšiemu účastníkovi podľa právnych predpisov Slovenskej

republiky zaniklo, ale to, ktorá legislatíva sa stáva predbežne uplatniteľnou po uplynutí stanoveného
obdobia, t. j. od 18. mája 2013.48. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o dni zániku povinného poistenia podľa slovenskej
legislatívy, rozhodnutie je duplicitným, keďže uvedené bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z
relevantného potvrdenia - formuláru A1, ktorého platnosť (resp. správnosť podporných podkladov, na

základe ktorých boli vydané) na to oprávnenými inštitúciami spochybnená ani nebola.

49. Vyjadrenia účastníkov a ich právne názory sa rôznia až vo vzťahu k posúdeniu obdobia po 17.
máji 2013, teda po uplynutí dní, v ktorých slovenská legislatíva bola z titulu formuláru A1 uplatniteľná
naposledy.

50. Otázka, či ďalší účastník spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a
teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom posúdenia, na vykonanie ktorého
je príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho
poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek

iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti,
či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali

inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii,
že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia
viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na
vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie,
pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup

určovania uplatniteľnej legislatívy.

51. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of
the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13

základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že bydlisko ďalšieho účastníka je v Poľskej
republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre neho je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

52. Skutočnosť, či k takémuto definitívnemu určeniu (odo dňa nasledujúceho po skončení platnosti
formuláru A1) v danom prípade došlo nie je z administratívneho spisu zrejmá. Z predloženého

administratívneho spisu preto nemožno bez pochybností vyvodiť, či príslušná poľská inštitúcia
uplatniteľnú legislatívu práve vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi určila a ak áno, tak ktorú a na aké
konkrétne obdobie. Tým nebola vyriešená otázka o uplatniteľnej legislatíve, ktorá je otázkou predbežnou
a pre ďalší procesný postup správneho orgánu rozhodnou.

53. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp.
zn. 1Vs/1/2018 skonštatoval, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov
Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá,
čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne
musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená

do spisu Sociálnej poisťovne.

54. Žalovaná tvrdiac, že ďalšiemu účastníkovi bola určená slovenská legislatíva len do 17. mája 2013,
konala a rozhodovala o existencii povinného sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pričom
opomenula prioritne vyriešiť otázku svojej právomoci. Z písomnej komunikácie medzi ZUS a žalovanou

pritom nie je ani zrejmé časové obdobie, počas ktorého bolo preukázané, že činnosť zamestnávateľov
bola fiktívna. Nemožno teda tvrdiť, že na ďalšieho účastníka sa vzťahuje poľské zákonodarstvo na
základe dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
55. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských
štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej

osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená a dotknutá osoba bude podliehať
pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.56. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm.

p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (Uznesenie Veľkého senátu
správneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018).

57. Rovnako ako žalovaná o vzniku povinného poistenia ďalšieho účastníka pri vydaní formulára A1
osobitné rozhodnutie o ich vzniku nevydávala, rovnako je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia

vydávala samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy
je deklarovaný v samotnom formulári a účastníkom konania sú uvedené dátumy od počiatku známe.

58. Zo spisového materiálu taktiež nevyplýva, z akého dôvodu žalovaná iniciatívne považovala
otázku zániku povinného poistenia za spornú a vydala rozhodnutia, keď v administratívnych spisoch
absentuje akákoľvek požiadavka oprávnených osôb o predĺženie doby, na ktorú boli formuláre A1

vydané, resp. požiadavka o vydanie nových formulárov. Z argumentácie uvedenej v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí správneho orgánu navyše vyplýva, že žalovaná vyhodnocovala a
riešila predovšetkým otázku možného trvania (pokračovania) povinného poistenia ďalšieho účastníka
podľa slovenskej legislatívy odo dňa nasledujúceho po skončení platnosti formulára A1, čo ale
nekorešponduje s výrokom rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (o zániku poistenia).

Dôsledne tak nezohľadnila skutkovú situáciu, ktorá zo spisového materiálu vyplýva, čo má za následok
nezrozumiteľnosť samotného rozhodnutia, keďže sa vo svojich rozhodnutiach zaoberala predovšetkým
posudzovaním tých právnych otázok, ktorých zodpovedanie je rozhodné nie pri zániku povinného
poistenia podľa slovenskej legislatívy (ktorý údaj je účastníkom z formulárov A1 od počiatku známy),
ale vyhodnocovaním kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle základného

nariadenia, ktorá právomoc jej s poukazom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nepatrí.

59. Kasačný súd k námietke žalobcu poukazuje na to, že samotné nedodržanie procesných lehôt
pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením
žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu, by žalobca ani ďalší účastník priaznivejšie

rozhodnutie o veci nedostali.

60. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe, ktorá by umožnila komukoľvek podať
žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe
tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní

k naplneniu podmienky dotknuteľnosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na vyššie
uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky
došlo k porušeniu jeho viacerých subjektívnych práv, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné
administratívne konanie, práva na fungovanie zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne
v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Avšak nakoľko spolu so žalobcom podali kasačnú

sťažnosť aj ďalší účastník konania na to oprávnený v zmysle § 442 ods. 1 SSP, kasačný súd nemal
inú možnosť iba sa touto zaoberať aj keď ďalší účastník nevyužil svoje právo podať v predmetnej veci
žalobu na súd.

61. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že právny záver žalovanej o potrebe

vydania rozhodnutia o zániku povinného poistenia vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi je mylný, a preto
rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej
vrátil na ďalšie konanie.

62. Bude nevyhnutné, aby príslušný správny orgán po tom, čo ustáli, ktoré konkrétne skutočnosti sú

v danej právnej veci vôbec sporné, svoj ďalší procesný postup zvolil tak, aby zodpovedal náležite
zistenému skutkovému stavu, pričom v uvedenom kontexte vyhodnotí prioritne otázku svojej právomoci
konať a rozhodovať.

63.Onáhradetrovkasačnéhokonaniaatrovkonaniapredkrajskýmsúdomrozhodolkasačnýsúdtak,že

žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi, ktorí v tomto konaní mali úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467
ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a) SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené
vyššie kasačný súd námietky žalobcu a ďalšieho účastníka uvedené v konaní súdneho prieskumu
vyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili ich úspešnosť v tomto konaní. Z dôvodov, že vkonaní súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu na základe správnej
žaloby vo veciach sociálnych, ak žalobca je fyzickou osobou, správny súd nie je viazaný žalobnými
bodmi, kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom

k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej nedošlo z dôvodov tvrdení žalobcu v žalobe ani tvrdení
žalobcu a ďalšieho účastníka v kasačnej sťažnosti. Súčasne kasačný súd znížil nárok na náhradu
trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach
ide o opakované konania, ktoré sú skutkovo veľmi obdobné. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania
úspešného žalobcu a kasačná sťažnosť ďalšieho účastníka, čo do rozsahu a obsahu. Po zvážení

uvedených hľadísk znížil kasačný súd žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie im nároku na náhrady trov konania v celom rozsahu, by v danom
prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.

64. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.