Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816207355
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8816207355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa

Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: O. X., P.. XX.X.XXXX, X. Y. G. XX, XXX XX
G., zastúpený JUDr. Jozefom Krenickým, advokátom, Vajanského 43, 080 01 Prešov, IČO: 50038371,
proti žalovanému: G. I., P.. XX.X.XXXX, X. Y. G. XX, XXX XX G., zastúpený JUDr. Petrom Rychnavským,
PhD., advokátom, Rázusova 111/19, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 42079420, o ochranu osobnosti a
poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č.k. 11C/214/2016-93 zo dňa 8.8.2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I. o uložení povinnosti

žalovanému.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku III. tak, že žalobcovi priznáva proti
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou („súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. Žalovaný je povinný odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal úplatok za prijatie do domova
dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť, oboje listom doručeným žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva,
riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal
úplatok za prijatie do domova dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť. Oboje listom doručeným žalobcovi
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi
obecného zastupiteľstva, riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku a povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že v minulosti bol zamestnaný v V. E. H. J. P. X. na pracovnej pozícii
vedúci sociálnozdravotného úseku. Žalovaný o ňom opakovane vyhlasuje, že údajne zobral úplatok
za vybavenie miesta pre pani W., ktorá bola umiestnená v tomto zariadení. Naposledy tak urobil vpriestoroch Obecného úradu G., dňa 12.9.2016 pred zamestnancami Obecného úradu, predvolanými
podať svedeckú výpoveď. Žalovaný uvádzaním tohto nepravdivého faktu pred radom ďalších občanov
ohrozuje jeho povesť a jeho pokojný rodinný život. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje voči takým

neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti fyzickej osoby tým, že môžu
znížiť jeho dôstojnosť, časť a vážnosť z pohľadu jeho vzťahov v spoločnosti, k ostatným občanom
a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, resp. pracovných vzťahov. Má za to, že nie
je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity osobnosti občana.
Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka chránia občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo

ponižujúcichtvrdení.Pritomjejedno,čiktakýmtotvrdeniamdošlopísomne,verbálne,tlačou,rozhlasom,
televíziou a podobne. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie
zasahujúce do jeho osobnostných práv, chránených § 11 OZ. Občianskoprávna ochrana osobnosti je
založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa
nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného
práva vykonal. Subjektívna stránka pôvodcu útoku nie je rozhodujúca, preto ani nie je relevantné

zaoberať sa vedomosťou žalovaného o pravdivosti/nepravdivosti tvrdenia alebo tým, či konal v úmysle
ohroziť zákonom chránenú osobnosť žalobcu. To znamená, že zásadne sa nemožno žalobe brániť tým,
že žalovaný len eventuálne šíril iba také skutočnosti, ktoré sám počul. Aby mohlo ísť o zásah do práv
občana v zmysle ustanovenia § 11 OZ, je nutné, aby bol objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce
sa osobnosti občana. Morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia v danom prípade s ohľadom na

vyššie uvedené skutočnosti nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma na jeho osobnosti, nakoľko jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti (obyvatelia obce)
bola difamačnými výrokmi vysloveným výrokom znížená v najvyššej miere: „ak som ako žalobca bral
úplatokzaprijatiedodomovadôchodcovnezaopatrenéhočloveka,potombudenepochybnebraťúplatky
aj v svojej súčasnej pozícii starostu obce“. Tieto nepravdivé tvrdenia žalovaného vážne podkopávajú

jeho vážnosť ako osoby v obci G. a vrhajú negatívne svetlo na výkon jeho funkcie starostu obce. Za
daných okolností je možné dôvodne tvrdiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite
nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení vážnosti žalobcu v spoločnosti pociťovala ako závažnú
každá fyzická osoba nachádzajúca sa v pozícii žalobcu, a aj preto je naplnená skutková podstata
pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky peňažnej náhrady

vychádza zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy na jeho právach, ktorá je daná mierou intenzity a
neobmedzenou dobou trvania nepriaznivého následku. Spomínanému následku konania žalovaného,
ktoré popisuje vyššie, berúc do úvahy okolnosti, za ktorým došlo k porušeniu práva, je podľa jeho názoru
adekvátna peňažná náhrada minimálne vo výške 5.000,- eur. Zároveň považuje za povinnosť uviesť,
že akákoľvek súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy bude darovaná na charitatívne účely, alebo

darovaná na rozvoj obce G..

3. Žalovaný k podanej žalobe uviedol, že žiada žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú. Tvrdenia
žalobcu v žalobe sa nezakladajú na pravde. O žalobcovi nevyhlasuje, že mal údajne zobrať úplatok za
vybavenie miesta pre pani W. - jeho susedu, ktorá bola umiestnená v V. E. H. J. J. P. X. a ktorého bol

žalobca v minulosti zamestnancom v pozícii vedúceho sociálneho - zdravotného úseku. Neurobil tak ani
dňa 12.9.2016 pred zamestnancami Obecného úradu G., predvolanými podať svedeckú výpoveď, ani
nikde inde. Žalobca t. č. vykonáva funkciu starostu a z titulu svojej funkcie sa správa povýšenecky a voči
spoluobčanom tvrdo. Rád sa súdi, o čom svedčí fakt, že aj t. č. sú na súde evidované veci, ktoré sa pred
súddostalizjehopodnetu.Okremtoho,akotoužzichadriesvyplýva,súsusedia.Majúsusedskévzťahy

už od nepamäti, tak využíva momentálnu situáciu k tomu, aby si s ním vyrovnal takýmto spôsobom.
Ako starosta obce musí čeliť aj nepríjemným otázkam, pretože aj keď ide o samosprávu, vykonáva v
podstate verejnú funkciu. Narába ako predstaviteľ obce - štatutár aj s verejnými prostriedkami. Preto
aj jeho miera odolnosti musí byť vyššia ako u občana nezastavajúceho takúto funkciu. Neohrozil, ani
nepoškodil osobnosť žalobcu nijako.

4. Uvedený spor súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 všetko Občianskeho
zákonníka s poukazom na ust. § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, 3 článok 3 ods.
1, 2, článok 8, článok 15, § 137 všetko CSP.

5. Po preskúmaní veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že konanie žalovaného, spočívajúce v
uvedení nepravdivého údaja o žalobcovi tak, ako je popísané vyššie, bolo spôsobilé zasiahnuť, resp.
aj v skutočnosti zasiahlo vážnou mierou do osobnostných práv žalobcu do jeho práva na dobré meno,
ľudskú dôstojnosť a jeho vážnosť.6. Z obsahu spisu a z dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že tvrdenie žalobcu, ktorý v
súčasnosti vykonáva funkciu starostu v obci G. o tom, že žalovaný sa pred zamestnankyňami obecného

úradu vyjadril v tom zmysle, že údajne zobral úplatok za vybavenie miesta pre pani W. v zariadení
seniorov, t.j. že vzal úplatok za prijatie do domova dôchodcov bolo v konaní preukázané. Konanie
žalovaného je nedôvodné, neoprávnene a protiprávne vo vzťahu k žalobcovi. Aj keď žalovaný poprel že
by sa takto vyjadril, uviedol, že sa žalobcu pýtal, koľko na tom zarobil, je z obsahu tohto vyjadrenia jasné
a zrejmé, že mal tým na mysli niečo, čo korešponduje s korupčným správaním, pretože inač by otázka

žalovaného musela byť položená ináč, a súvisela by s oficiálnym poplatkami zariadenia. Svedkyne
- pracovníčky obecného úradu vo svojej svedeckej výpovedi uviedli a jednoznačne potvrdili tvrdenia
žalobcu, že žalovaný sa takto vyjadril. Naopak svedkyňa D. navrhnutá žalovaným vo svojej výpovedi
jednoznačne nepotvrdila a ani to z jej svedeckej výpovedi nevyplýva, že by mal žalobca vziať úplatok
za vybavenie miesta pre pani W. v zariadení seniorov.

7. Súd prvej inštancie má preto zato, že toto konanie žalovaného, a to jeho vyjadrenie pred podriadenými
zamestnancami obecného úradu, kde žalobca pôsobí vo funkcii starostu obce je vyslovene nepravdivé,
nedôvodné a tak ako bolo vyslovené pred pracovníkmi obecného úradu obce je spôsobilé vyvolať
zásah do osobnosti žalobcu a toto aj vyvolalo. Súd prvej inštancie má za to, že konanie žalovaného
má všetky znaky vyžadované zákonom, tak ako sú vyššie citované, ktoré boli spôsobilé objektívne

zasiahnuť do práva žalobcu ako fyzickej osoby. Žalovaný vyslovil nepravdivé tvrdenie o tom, že žalobca
vzal úplatok. Keďže v konaní bolo preukázané, že toto tvrdenie je nepravdivé, respektíve žalovaný opak,
t.j. že žalobca úplatok vzal, nepreukázal. Toto tvrdenie žalovaného je schopné vyvolať a zasiahnuť do
osobnostnéhoprávažalobcu.Vkonanínebolapreukázanáaniskutočnosť,žebyúdajnekonaniežalobcu
bolo predmetom trestného konania.

8. Čo sa týka návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania ešte výsluchom ďalšej svedkyne, jeho
manželky, súd prvej inštancie tento dôkaz nepripustil v zmysle ust. § 153 CSP, nakoľko tento návrh na
vykonanie takéhoto dôkazu nebol podaný včas, bol podaný po súdom stanovenej lehote v ktorej mal
žalovaný navrhnúť dôkazne prostriedky. Súd prvej inštancie je toho názoru, že vykonanie tohto dôkazu

nevzišlo až v konaní. Okolnosť, ku ktorej chcel žalovaný svedkyňu vypočuť, keďže ide o jeho manželku,
musel vedieť už skôr, ako aj vedel skôr, a nič mu nebránilo tento návrh podať skôr v stanovenej lehote
súdom.

9.Čosatýkažalobcompožadovaných právnychprostriedkovochrany,máokresnýsúdzato,žežalobca

v časti o ospravedlnenie zo strany žalovaného a odvolanie tvrdenia o žalobcovi na schôdzi obecného
zastupiteľstva je dôvodná a primeraná povahe porušenia osobnostného práva. Preto súd prvej inštancie
žalobe v časti týkajúcej sa toho, že žalovaný je povinný odvolať svoje tvrdenie o žalobcovi, že vzal
úplatok za prijatie do domova dôchodcov a žalobcovi sa ospravedlniť, oboje listom doručeným žalobcovi
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a následným verejným ospravedlnením predneseným na schôdzi

obecného zastupiteľstva, riadne zvolanej najbližšie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku ako plne
dôvodnej vyhovel. Takýto prostriedok ochrany súd považuje za dostačujúci vzhľadom na okolnosti za
ktorých ku konaniu žalovaného došlo.

10. Zákon v prípade, ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pretože by bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti, má fyzická osoba právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca požadoval v konaní sumu 5.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. V tejto časti súd
prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú.

11. V danej veci je vzhľadom na dôkaznú situáciu a zistené okolnosti, tak ako sú vyššie popísané,

nemožno podľa súdu prvej inštancie konštatovať splnenie všetkých podmienok nároku na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyne.

12. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková
ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a ods. 2

Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii týchto sankcií je podľa súdu prvej inštancie potrebné dodržiavať
zásadu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť primerané
povahe zásahu. Zásada primeranosti znamená, že sankcie možno použiť len v poradí, v akom ich
uvádza zákon, bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba.13. Súd prvej inštancie je tohto názoru, že žalobca nepreukázal tú skutočnosť, že bola znížená jeho
dôstojnosť a vážnosti v spoločnosti v tak značnej miere, tak ako to predpokladá zákon v § 13 OZ pre

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

14. Pri vymedzení funkcií nároku na odstránenie nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany je podľa
súdu prvej inštancie potrebné prihliadať najmä ku skutočnostiam, že tento slúži k spravodlivému
uspokojeniu/zmierneniu nemajetkovej ujmy postihnutej osoby (funkcia satisfakčná), jeho účelom je aj

istá forma potrestania toho, kto zásah do osobnostných práv spôsobil (funkcia sankčná), subsidiárna
funkcia, preventívna funkcia (zahŕňajúc individuálnu aj generálnu prevenciu), čo v danom prípade
splnené bolo. Dostatočným trestom pre žalovaného je jeho verejné ospravedlnenie sa žalobcovi, tak
ako to aj žalobca žiada.

15. Vykonaným dokazovaním v danej veci bolo podľa súdu prvej inštancie nepochybne preukázané, že k

zásahu zo strany žalovaného do osobnostnej integrity žalobcu skutočne došlo, no po posúdení všetkých
vyššie uvedených kritérií dospel súd k záveru, u žalobcu nedošlo k takému zníženiu dôstojnosti a
vážnosti v spoločnosti v značnej miere s prihliadnutím na okolnosti za ktorých k porušeniu osobnostných
práv došlo a preukázaných skutočnosti pred súdom v rámci dokazovania, aby bolo dôvodné priznanie
aj žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy a že by poskytnutý prostriedok ochrany a satisfakcie nebol

postačujúci.

16. U žalobcu ide o starostu, verejného funkcionára a k ospravedlneniu žalovaným by malo dôjsť pred
obecným zastupiteľstvom, čo je podľa súdu prvej inštancie dostatočnou morálnou satisfakciou pre
žalobcusprihliadnutímnato,žekukonaniu došlolenpreddvomaosobami,nieverejne,nievoverejných

médiách, ako sú televízia a rozhlas.

17. Ako bolo preukázané, žalobca vykonáva funkciu starostu obce G.. K porušeniu práva ako to sám
tvrdil došlo len pre dvoma pracovníčkami obecného úradu, a to na obecnom úrade. Nedošlo k nemu
na verejnosti, ani na obecnom zastupiteľstve. Tvrdenie žalobcu o tom, že o tomto tvrdení a vyjadrení

žalovaného vie celá obec, že to mali počuť aj iní pracovníci na obecných službách sa v konaní podľa
súdu prvej inštancie nepreukázali, teda, že bola v značnej mieste nížená jeho dôstojnosť. Ide len o
dohody, ktoré nie sú ničím preukázané a z výpovedí svedkov nevyplývajú. Ide len o tvrdenie žalobcu
bez jeho preukázania. Ani sám žalobca v tomto smere dokazovanie nenavrhol.

18. Jednoznačne podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané a je logické, že takéto nepravdivé tvrdenie
zasiahlo osobné právo žalobcu, no je zrejmé, že tento zásah nedosiahol takú značnú intenzitu a aby bol
spôsobilý nejako veľmi výrazne znížiť dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti, ako to predpokladá
zákon. Toto žalobca podľa súdu v konaní vykonaným dokazovaním nepreukázal. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno v tom smere že by poskytnutá ochrana a zadosť učinenie nebola postačujúca a že

bola, ako je to uvedené, v značnej miere znížená jeho dôstojnosť v spoločnosti.

19. Súd prvej inštancie poukazuje, že žalobca vykoval v rozhodnom čase verejnú volenú funkciu a to
funkciu v obci G. a ešte ju vykonáva. Ako už bolo uvedené u verejných činiteľov vystupuje do popredia
právo na informácie v súvislosti s ochranou súkromia, táto je menej intenzívna - musia vopred počítať s

tým a strpieť to, že sa nimi bude verejnosť viac zaoberať - právo na kritiku napr. politickej moci. Záver
Európskeho súdu pre ľudské práva: „Človek, ktorý vstúpil do politického života, si musí uvedomiť, že
jeho súčasťou je aj určité obmedzenie jeho práva na súkromný život a môže byť vo verejnom záujme
predmetom širšej i ostrejšej kritiky nielen zo strany novinárov, ale aj svojich politických oponentov.“

20. Po prepočte úspechu a neúspechu súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako aj žalovaný boli úspešní
na 50 %. Žaloba mala dva petity a vyhovené bolo len v jednom, preto súd v zmysle citovaných zákonných
ustanovení rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

21. Proti tomuto rozsudku podali odvolania včas obe strany sporu. Žalobca proti výroku označeným

súdom prvej inštancie ako III., ktorým vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť
odvolať svoje tvrdenie a žalobcovi sa ospravedlniť.22. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol nasledovné:
„Súd prvej inštancie v bode 41. napadnutého rozsudku jednoznačne uvádza, že „Po preskúmaní veci
súd dospel k záveru, že konanie žalovaného, spočívajúce v uvedení nepravdivého údaja o žalobcovi

tak, ako je popísané vyššie, bolo spôsobilé zasiahnuť, resp. aj v skutočnosti zasiahlo vážnou mierou
do osobnostných práv žalobcu do jeho práva na dobré meno, ľudskú dôstojnosť a jeho vážnosť." a
ďalej v bode 62 rozsudku, podľa ktorého „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je
samostatným nárokom. Skúma sa spolu s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy formou
morálneho zadosťučinenia, je medzi nimi vzťah subsidiarity. Výška nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch sa posudzuje podľa miery, akou sa ujma na osobnostných právach zmierni morálnou
formou. Ak by žalobca samostatne uplatnil len nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
bez súčasného uplatnenia morálneho zadosťučinenia a súd by takýto nárok priznal, došlo by na
strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko peňažná reparácia bez súčasného morálneho
zadosťučinenia by bola v rozpore s požiadavkou primeranosti.

Táto skutočnosť, ktorá našla svoje vyjadrenie v bode I. napadnutého rozsudku a musí byť základným
rámcom pri posúdení toho, či žalobcovi patrí alebo nepatrí nárok na náhradu trov konania a v akom
rozsahu.
S ohľadom na vyššie uvedené sa javí ako nelogická a právne nesprávna úvaha súdu obsiahnutá v
bode 72 napadnutého rozsudku, ktorý pojednáva o nárokoch na náhradu trov konania. Podľa tejto časti

napadnutého rozsudku „Po prepočte úspechu a neúspechu súd zistil, že žalobca ako aj žalovaný boli
úspešní na 50 %. Žaloba mala dva petity a vyhovené bolo len v jednom, preto súd v zmysle citovaných
zákonných ustanovení rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo."
Súd tak len mechanicky rozdelil žalobu na dve časti odvolávajúc sa na dva samostatné petity a bez
toho, aby hlbšie skúmal podstatu a povahu uplatnených nárokov vyslovil záver, že obe strany konania

mali úspech, resp. neúspech v rovnakom pomere a tak žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu
trov konania. Takáto úvaha vo vzťahu k náhrade trov konania je však v rozpore s právnym posúdením
prejednávanej veci obsiahnutom vo vyššie uvedenom bode 62. rozsudku. žalobca bol plne úspešný
v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy formou morálneho zadosťučinenia. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je subsidiárnym nárokom, zo svojej podstaty naviazaným

na morálne zadosťučinenie za zásah do osobnostnej sféry poškodeného žalobcu. Ak by nebolo došlo
k takémuto zásahu zo strany žalovaného, žalobca by sa ani teoreticky nemohol domáhať nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Máme za to, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, nakoľko bolo jednoznačne konštatované, že
žalovanývážnezasiaholdoosobnostnýchprávžalobcu.Súdsalensubsidiárnemázaoberaťmožnosťou

posúdenia, či žalobcovi patrí aj nárok na peňažné zadosťučinenie. Konštatovanie, že žalobca bol v tejto
časti formálne neúspešný a procesné tak dosiahol len 50 % úspech a čo je ešte dôležitejšie - že žalovaný
dosiahol takisto 50 % úspech, je právne neudržateľné práve s ohľadom na vyššie spomínaný vzťah
subsidiarity.
Súd sa v odôvodnení rozsudku týkajúcom sa náhrady trov konania opomenul vysporiadať sa s § 256

ods. 2 CSP podľa ktorého „Ak strana procesné zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane." Na mysli máme predovšetkým účasť Žalobcu a jeho právneho
zástupcu na pojednávaní dňa 18.6.2018, ktoré bolo vytýčené za účelom vypočutia svedkyne navrhnutej
Žalovaným, no tá sa na pojednávanie nedostavila, v dôsledku čoho nebolo možné pokračovať v
pojednávaní a bolo nutné opätovne odročiť termín pojednávania. V dôsledku tejto skutočnosti vznikli

Žalobcovi trovy, ktoré by neboli vznikli, ak by Žalovaný súdu včas oznámil, že ani na tento termín sa
mu nepodarilo zabezpečiť účasť navrhnutej svedkyne. V konečnom dôsledku jej výsluch na ďalšom
pojednávaní nemal na výsledky dokazovania žiadny vplyv. Vzhľadom na to máme za preukázané,
že Žalobcovi patrí minimálne nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto
pojednávaním.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiada, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
zmenil rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 8.8.2018, sp. zn. 11C/214/2016 vo výroku
č. III tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne, aby
rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

23. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol nasledovné:
„Odvolaním, ako som už vyššie uviedol, napadám výrok pod bodom I. rozsudku, ktorý považujem za
nezákonný, zrná točný, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a navyše je hnem nespravodlivým,
pretože súd vôbec nezohľadnil moje tvrdenia.Súd (bod 43 rozsudku) vzal za preukázané, že ja ako žalovaný, som mal dňa 12.9.2016 pred
zamestnankyňami povedať že žalobca zobral úplatok od pani W. za to, že jej vybavil prijatie do domova

dôchodcov. A ďalej... "je z obsahu tohto vyjadrenia jasné a zrejmé, že som mal na mysli niečo, čo
korešponduje s korupčným správaním"...

Ja dôrazne popieram, aby som bol mal na mysli úplatok, takto to tvrdím od samotné nm počiatku a pokiaľ
moju otázku, koľko si zarobil na tete W." si žalobca vyložil tak, že sem mal tým myslieť úplatok, tak sa

hlboko mýli, pretože nič také som nemal na mysli a slovo úplat k som nikdy a nijako, v žiadnej súvislosti,
či nesúvislosti nepoužil. Žalovaný nemohol vidieť do mojej mysle, preto nemôže tvrdiť, že som mal na
mysli úplatok ak som úplatok v skutočnosti na mysli nemal.

V tomto smere nemá ani súd priamy dôkaz o tom, že som použil slovo úplatok, preto si špekulatívne
dôvodí z obsahu môjho vyjadrenia niečo ako korešpondujúce s korupčným správaním (bod 43,

s. 13 rozsudku) tak jednoducho na takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovala V tejto
súvislosti považujem výpovede svedkýň - pracovníčok Obecného úradu v G. za nevierohodné - podané
tendenčné, pretože v zamestnaní sú závislé od žalobcu ako starostu, tak ich snahou bolo jednoznačne
podporiť žalobcu ako svojho nadriadeného. Na druhej strane z výpovedi svedkyne H. X. (18.10.2017
s. 9 zápisnice) vyplýva, že „reči som nepočula ani predtým ani potom". Teda nie je pravdivé tvrdenie

žalobcu o akomsi „inom pohľade od ostatných obyvateľov obce" na neho po tomto incidente. Totiž iný
pohľad ani nemôže byť vyvolaný od udalosti z 12.9.2016, pretože sa v ten deň nič nestalo, nemám
vedomosť žeby pred miestnosťou kde sa to malo stať boli nejakí pracovníci z VPP (ani neboli), preto
nikto nemohol počuť moju otázku okrem žalobcu a dvoch zamestnankýň - H. X. a O. J.. Teda moja
otázka, koľko zarobil nemohla byť objektívne spôsobilá vyvolať zásah do osobnosti žalobcu a ak súd

toto tvrdí (bod 44 rozsudku), nemá ani pre toto tvrdenie oporu vo vykonanom dokazovaní. Ja navyše nie
som povinný preukazovať že žalovaný vzal úplatok, pretože som to ani nikdy netvrdil.

Otázku som predniesol iba v prítomnosti žalobcu a dvoch zamestnankýň Obecného úradu G., nie na
zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce G., preto si neviem dosť dobre vysvetliť, prečo by som sa mal

žalobcoviospravedlňovaťpredObecnýmzastupiteľstvom.Takátosankciaponižujemojuosobnosť,moje
ľudské práva a to je myslím neprípustné. Ja som svojou otázkou nemal na mysli úplatok a nemôžem
zato, že žalovaný to na seba takto vztiahol. Žalobca totiž v svojej žalobe tvrdil, že som sa mal o ňom
vyjadrovať, že zobral úplatok opakovane, čo nepreukázal, pred viacerými osobami, čo nepreukázal a
preukázať ani nemohol, pretože sa nič také v minulosti (pred 12.9.2016) nestalo.

Otázku položenú 12.9.2016 „že koľko si zarobil" som nepoprel ani nepopieram - hovorím od začiatku
pravdu-nopravdoujeajto,žesomsvojouotázkounemalnamysliúplatokAnapokonmusímuviesťajto,
prečo som to povedal. Problémom mala byť čierna skládka, ktorá mala byť likvidovaná z môjho pozemku
a keďže som povedal, že drevná hmota z môjho pozemku mne, s čím žalobca kategoricky nesúhlasil,

prelo som sa ho opýtal na zárobok. Na tom vznikol konflikt dňa 12.9.2016, čo súd nezaujímalo.

Moju otázku podporila svedkyňa D., ktorá mala informácie priamo od tety varičovej, a ani ona nemala
na mysli úplatok, preto ani ja som nemohol mať na mysli úplatok

Ak Obec mala záujem likvidovať čiernu skládku z môjho pozemku, myslím, že mala a má dostatok
právnych (v zmysle správneho konania) inštrumentov, ktorými mohla a mala so mnou komunikovať. Ja
som 12.9.2016 prišiel vyrovnať daň z nehnuteľnosti, nič iné. Neviem prečo so mnou išli (načo som vôbec
nebol pripravený) riešiť čierne skládky.

Vzhľadom na uvedené navrhujem aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a zamietol žalobu
žalobcu v napadnutom výroku eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku
zrušil a vec vrátil tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

24. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

uvedenom pod bodom 3, ako vecne správny potvrdiť, keď ide o konanie, v ktorom žalobca nebol celkom
úspešný, jeho úspešnosť bola čiastočná. Postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania považoval
žalovaný za správny.25. Rovnako žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej
inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním žalovaného za vecne správny a zákonný. S ohľadom na
vyjadrenie žalovaného, ktorý v odvolaní zdôraznil, že nemá na mysli korupčné správanie žalobcu,

žalobca v tomto svojom vyjadrení uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na
objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa
nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného
práva vykonal. Subjektívna stránka pôvodcu útoku nie je rozhodujúca, preto ani nie je podľa žalobcu
relevantné zaoberať sa vedomosťou žalovaného o pravdivosti/nepravdivosti tvrdenia alebo tým, či konal

v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť žalobcu.

26. Na dôkaz toho, že žalobcovi šlo prioritne o nemajetkovú satisfakciu svedčí podľa žalobcu aj to,
že proti výroku číslo II. rozsudku nepodal odvolanie. Žalobca sa teda domnieva, že forma odstránenia
protiprávneho stavu tak, ako ju určil prvostupňový súd jednoznačne zodpovedá intenzite zásahu do
osobnostných práv žalobcu.

27. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby krajský súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku číslo I. ako vecne správny, a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

28. K tomuto vyjadreniu žalobcu podal žalovaný ďalšie vyjadrenie, v ktorom zotrval na svojich odvolacích
dôvodoch proti výroku I. napadnutého rozsudku s tým, že k objektívnej zodpovednosti, na ktorú
poukazuje vo svojom vyjadrení žalobca je potrebné uviesť, že výrok, ktorý smeruje proti inému musí byť
objektívne spôsobilý následok vyvolať. V konkrétnom prípade podľa názoru žalovaného jeho poznámka
na adresu žalobcu nebola objektívne spôsobilá vyvolať následky. Žalobca si sám svojou vlastnou

konštrukciou „vypracoval“ úplatok, pretože on žalovaný takýto výraz (úplatok) nijak nepoužil.

29. K tomuto vyjadreniu žalovaného žalobca svoje vyjadrenie nepodal.

30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,

§ 380 CSP) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nebolo potrebné
zopakovať ani dopĺňať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania a o veci rozhodol
postupompodľa§378ods.1vspojenís§219ods.3CSP,keďdospelkzáveru,žeodvolaniežalovaného
proti výroku I. napadnutého rozsudku nie je dôvodné, a naopak, odvolanie žalobcu proti výroku III. je
dôvodné a keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, odvolací súd v

súlade s ust. § 378 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v tejto III. napadnutej výrokovej časti zmenil.

31. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,- eur z dôvodu, že nebol napadnutý odvolaním žiadnou z procesných strán,
nadobudol v tejto II. výrokovej časti právoplatnosť a stal sa vykonateľným, a nebol preto predmetom

tohto odvolacieho prieskumu.

32. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky správne (s výnimkou
rozhodnutia o náhrade trov konania), tak po skutkovej i právnej stránke vyhodnotil, vyvodil z neho
správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, a s

odôvodnením jeho rozhodnutia vo veci samej sa aj odvolací súd stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP).

33. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

34. Práve toto textovo stručné ustanovenie je podkladom pre ochranu širokého okruhu, tzv.
osobnostných práv. V praxi sa uvedené ustanovenie najčastejšie používa v súvislosti s porušením
práva na česť a dôstojnosť, teda v prípadoch zverejnenia alebo šírenia nepravdivých, či urážlivých
informácií. Nemusí ísť len o zverejnenie v masových médiách, k neoprávnenému zásahu môže dôjsť aj

uverejnením, či šírením nepravdivých alebo urážlivých informácií prostredníctvom sociálnych sietí alebo
dokonca ústne.35. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je len jeden z možných prostriedkov ochrany osobnosti a prichádza do úvahy najmä tam, kde nie
je možné odstrániť vzniknutý stav uvedením do pôvodného stavu, a pokiaľ morálne zadosťučinenie
nie je dostačujúce. Je nepochybné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie malo v okolnostiach prípadu
zákonný základ (§ 13 Občianskeho zákonníka), a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva
žalobcu na ochranu osobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, pretože článok 26 ods. 4

ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadať a šíriť informácie okrem iného
vtedy, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo
nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na
zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena používa ústavnú ochranu článku 19 ústavy
a ako ústavne zaručené právo, preto obstojí ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za
splnenia podmienok skúmaných v teste proporcionality) aj v prípade, ak by článok 26 ods. 4 ústavy

takéto dôvody výslovne nevymedzoval (porovnaj I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Predmetné obmedzenie
bolo zároveň vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobných práv žalobcu (test vhodnosti),
pričom vzhľadom na to, že tento nemal iný právny prostriedok ako domôcť sa ochrany, bola splnená
aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia (test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality
zásahu do práv žalobcu tak bol za týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci

ktorého je posudzovaná proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo
mať prednosť právo žalobcu na ochranu osobnosti pred slobodou prejavu žalovaného. V súlade so
svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012) na účel riešenia uvedenej
kolízie možno analyzovať predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami KTO ?,
O KOM ?, ČO ?, KDE ?, KEDY ? a AKO ? v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu; (k tomu

pozri v odbornej literatúre napríklad U., G.. N.. T.Á. zmluva o lidských právech komentář, Praha: C.
H. Beck 2012, strana 1082 a nasl.). Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť
proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov.

36. V tejto súvislosti aj Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test

proporcionality, ktorý sa skladá z týchto dvoch krokov: 1) identifikáciu účelu zásahu do základného práva
a testu vhodnosti tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2) testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3) testu
proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah do základného
práva sledoval, a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny, čo znamená, že ústava
musí obmedzovanie predmetného základného práva z dôvodu dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať (článok

13 ods. 4 druhá veta ústavy). Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto
prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku
bolo potrebné posúdiť, či nebolo možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by
bol vo vzťahu k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie
proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízií stojacích práv, či hodnôt

a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade. Takto vymedzené čiastkové otázky
v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnosti práv adresáta kritiky zo všetkých
relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test
tak predstavuje jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň je
potrebné zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje

automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie opodstatnená aj
náhrada nemajetkovej ujmy a v akom rozsahu.

37. V prejednávanej veci vyjadrením žalovaného na Obecnom úrade za prítomnosti nielen žalobcu,
ale aj ďalších dvoch pracovníčok Obecného úradu došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť

žalobcu, a zároveň tým, že k tomuto zásahu došlo na verejnosti, a to priamo na pracovisku žalobcu za
prítomnosti tretích osôb bol tento zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť vážnosť žalobcu v očiach
obyvateľovObceG.vznačnejmiere.Vdanomprípadebolokonaniežalovanéhoprezentovanéviacerými
charakteristickými znakmi („koľko zarobil na tete W.“ - podľa výpovedi žalovaného, „povedal mu, že keď
pracoval v penzióne vo J. tak zobral úplatok od pani W. za umiestnenie“ - podľa výpovede žalobcu),

charakteristické pre korupčné správanie, čím došlo k zásahu do práva žalobcu na česť a dôstojnosť,
čo nepochybne vyplýva aj z výpovede svedkýň - zamestnankýň Obecného úradu. Zároveň, keďže k
takémuto prejavu žalovaného došlo na verejne prístupnom mieste, teda predmetný zásah bol objektívne
spôsobilý znížiť dôstojnosť a vážnosť žalobcu v očiach obyvateľov obce, kde je žalobca starostom, ato v značnej miere (korupčné správanie je trestným činom), čím bolo znížené spoločenské postavenie
žalobcu a jeho hodnotenie, bola spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť. Z toho dôvodu je preto
oprávnený nárok žalobcu na ospravedlnenie sa žalovaného listom, ako aj verejným ospravedlnením

preneseným na schôdzi obecného zastupiteľstva.

38. Aj keby žalovaný výrokom „koľko si zarobil na tete W.“, nemal tak ako to uvádza v bode 3. svojho
odvolania na mysli úplatok z tohto jeho samotného vyjadrenia je nepochybné, že žalobcu obvinil z
určitého spôsobu „parazitovania“ na osobe odkázanej z dôvodu veku na umiestnenie v sociálnom

zariadení, nakoľko sa nevie sama o seba postarať, čo nepochybne je spôsobilé vyvolať všeobecné
pohoršenie o morálke žalobcu.

39. Preto aj keď žalovaný v bode 4. svojho odvolania popiera priamy dôkaz, že použil slovo úplatok,
respektíve niečo, z čoho by bolo možné vyvodiť, že mal na mysli korupčné správanie žalobcu, vyššie
uvedený výrok je sám o sebe aj bez toho, že by bolo možné z neho vyvodiť, že žalovaný mal na mysli

úplatok od pani W. pre žalobcu poukazom na morálne správanie žalobcu voči starej a bezbrannej osobe,
čo však nijako v konaní preukázané nebolo, t.j. nebolo preukázané, že by táto osoba poskytla žalobcovi
akékoľvek finančné prostriedky za svoje umiestnenie v sociálnom zariadení.

40. Preto sú irelevantné ďalšie odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v nepravdivých svedeckých

výpovediach zamestnankýň obce H. X. a O. J., ako osôb závislých na osobe žalobcu ako starostu, keďže
tento výrok „koľko si zarobil na tete W.“ uviedol sám žalovaný, t.j. sám žalovaný tento doslovný výrok
použil na svoju obranu.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže predmetom odvolania bolo výlučne ospravedlnenie žalovaného

pre žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu vyjadrenú vo
finančných prostriedkoch v celom rozsahu zamietol, je plne opodstatnený nárok žalobcu požadovať na
žalovanom takéto verejné ospravedlnenie, nakoľko je možné prijať spoľahlivý záver, že žalobca by tuto
spôsobenúujmuvzhľadomnaintenzitunepriaznivéhonásledkuspočívajúcehovzníženíjehodôstojnosti
a vážnosti spoločnosti obce pociťoval ako závažnú. Žalovaný v konaní nepreukázal pravdivosť svojich

tvrdení, kde okrem iného je potrebné zobrať do úvahy aj spôsob prednesu týchto informácií difamačného
charakteru.Pretojeopodstatnené,abytam,kdežalovanýtietoslovavyriekol(ObecnýúradG.)sazatieto
difamačnéinformácienepravdivéhocharakteruverejneospravedlnilnaschôdziobecnéhozastupiteľstva
Obce G..

42. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k trovám
prvoinštančného konania, keď síce zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť na konania,
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V prejednávanej veci však
nejde o takýto prípad, keď žalobca bol úspešný v celom rozsahu pokiaľ sa týka základu uplatneného
nároku, t.j. že jeho nárok je opodstatnený. Len od úvahy súdu záviselo, či bude postačovať písomné

a verejné ospravedlnenie tak, ako k tomu zaviazal súd prvej inštancie žalovaného alebo súd pristúpi
k určeniu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v prípade, ak by takéto verejné ospravedlnenie
nepostačovalo. V tomto prípade teda nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bol priznaný nárok
na verejné ospravedlnenie, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za to, že súd prvej
inštancie nepristúpil okrem ospravedlnenia aj k priznaniu nemajetkovej ujmy, t.j. za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je tak potrebné rozlíšiť, čo bolo v
konaní základné a čo sprevádzajúce. Za základné v konaní pri ochrane osobnosti sa považuje, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhoradá, nadväzujúca. Preto aj v napadnutej
časti o náhrade trov konania považoval odvolací súd za subsidiárne posúdenie, či žalobcovi patrí aj
nárok na peňažné zadosťučinenie, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom nároku strán sporu

na náhradu trov prvoinštančného konania zmenil tak, že tento náleží v plnom rozsahu úspešnému
žalobcovi.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za
nedôvodné a nespôsobilé pre zmenu ním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a preto

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Naopak
považoval za opodstatnené námietky žalobcu ohľadom trov prvoinštančného konania a preto rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie cestou súdneho

úradníka postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).