Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312222935
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2312222935.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná
poisťovňa, a. s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: V. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. Y. XX, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ing. Štefan Hrebík, Exekútorský
úrad Duklianskych hrdinov 2946/6, Malacky, pod sp. zn. EX 4002/2012, o vymoženie 598,72 eur a trov

exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta, č. k. 5Er/428/2012 - 29
zo dňa 15. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom exekúciu zastavil a II. výrokom uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 55,04 eura, a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie
aplikáciou ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 a § 243h ods. 1 veta prvá zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a vecne tým, že dňa

23.01.2019 doručil súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie.Pri rozhodovaní súd prihliadal aj na účelnosť, efektívnosť a
hospodárnosť exekučného konania. Súd zároveň podotkol, že pre rozhodovanie o zastavení, resp.
nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania, resp.
vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať do úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov
povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností

(teoretická zmena pomerov je daná vždy). Z obsahu exekútorského spisu súd zistil, že súdny exekútor
prešetril majetkové pomery povinného a zistil, že tento nevlastní žiadny majetok a ani finančné
prostriedky, ktoré by bolo možné zexekvovať. Šetrením v katastri nehnuteľností exekútor zistil, že
povinný nemá vo vlastníctve žiadnu nehnuteľnosť. Šetrením v evidencii vozidiel bolo zistené, že povinný
nie je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla. V Centrálnom registri exekúcií bolo zistené, že voči
povinnému sú vedené ďalšie exekučné konania. V predmetnom exekučnom konaní by bolo neefektívne

vykonávať ďalšie šetrenia a zvyšovať tým výdavky. U povinného nie je predpoklad nadobudnutia
majetku ani z dlhodobého hľadiska. Preto súd exekúciu z úradnej moci v zmysle horeuvedeného
zákonného ustanovenia v celosti zastavil. O náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie rozhodol v zmysle
ustanovenia § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1 a § 22 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov
tak, že v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku súd zaviazal oprávneného na náhradu

trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 55,04 Eur.2. Oprávnený sa včas podaným odvolaním domáhal zmeny tohto uznesenia tak, že sa návrh zamietne,
eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zastavenie exekúcie je podľa oprávneného
predčasné, keďže nemajetnosť povinného je prechodný stav a súdny exekútor pravdepodobne nezistil

majetkové pomery povinného dôkladne. Predčasné zastavenie exekúcie upiera oprávnenému právo
na uplatnenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci,
ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť
nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť
zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Povinný

je v produktívnom veku a v budúcnosti môže nadobudnúť majetok. Nie je zrejmé, či exekútor
zisťoval existenciu majetkových práv povinného alebo jeho hnuteľných vecí. Zastavením exekúcie hrozí
premlčanie majetkového práva oprávneného. Navyše pohľadávka oprávneného vznikla z verejného
zdravotného poistenia, ktoré vykonáva vo verejnom záujme.

3. Súdny exekútor vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v predmetnej veci bola priebežne od začatia

exekučného konania vylustrovaná negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená
aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je
možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a
v rozpore so zásadou hospodárnosti. Súdny exekútor poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov (napr.
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.

zn. 4CoE/56/2018, uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 1CoE/41/2012 - 63). Zároveň uviedol, že
zákonodarca vo veciach napadnutých od 01.04.2017 striktne ohraničil časový úsek (pri právnických
osobách 30 mesiacov, pri fyzických osobách 5 rokov), počas ktorého nebol vylustrovaný majetok u
povinných osôb, po uplynutí ktorého exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie. Pri použití
prípadnej analógie uvedený časový úsek (vedenie konania, prípadne vykonávanie exekúcie) je možné

aplikovať aj generálne v skôr začatých exekučných konaniach (do 31.03.2017). Rozhodnutie súdu
o zastavení exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre začatie
exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade
toho istého exekučného titulu. Na základe uvedeného navrhol súdny exekútor napadnuté uznesenie
potvrdiť.

4. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len CSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods.1 a contrario CSP) dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

6. V prejednávanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný súdnemu exekútorovi 17.09.2012, v
dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí v zásade podľa predpisov účinných do 31.10.2013 (§ 243b
ods. 1 EP).

7. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie.

8. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o (ne)zastavení exekúcie je určujúci
stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania. Vo všeobecnosti súd môže prihliadať len

na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a nie na skutočnosti domnelé, alebo tie, ktoré sa s určitou
mierou pravdepodobnosti môžu v budúcnosti vyskytnúť (muselo by ísť o pravdepodobnosť hraničiacu
s istotou, čo v prejednávanej veci splnené nebolo). Citované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) EP
neustanovuje ako podmienku zastavenia exekúcie to, že nemožno očakávať, že povinný určitý majetok
nadobudne v blízkej budúcnosti. Naopak, výslovne sa v ňom ustanovuje, že majetok povinného v

súčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Nie je preto možné vziať do úvahy hypotetickú zmenu
majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ktorá je teoreticky možná vždy. Súd pritom vychádza
zásadne zo zistení súdneho exekútora. Oprávnený samozrejme môže preukázať, že zistenia súdnehoexekútora sú nedostatočné alebo nesprávne, teda že povinný v skutočnosti má majetok, ktorý postačuje
aspoň na trovy exekúcie, a v exekúcii tak treba pokračovať.

9. V danej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci exekučného
konania boli vykonané všetky úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného.Povinný nevlastní žiadny
hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou a získať tak výťažok, ktorý by
postačoval aspoň na krytie trov, a preto súd exekúciu zastavil. Súd prvej inštancie uvedené konštatoval
po pripojení exekučného spisu sp. zn. EX 4002/2012. Je síce pravdou, že z exekučného spisu sp. zn. EX

4002/2012 podľa výsledku vykonanej lustrácie v systéme IRIS vyplýva, že povinný je vlastníkom troch
osobných motorových vozidiel, a to 1. osobné vozidlo zn. ŠKODA, VIN: V., EVČ: D., REG: 12.03.1997, 2.
osobné vozidlo zn. ŠKODA, VIN: XXXKNPXXXXXX, EVČ: D., REG: 19.05.2000 a 3. osobné vozidlo zn.
RENAULT, VIN: Y EVČ: D REG: 21.06.2010, na druhej strane lustráciou v Centrálnom registri exekúcii
bolo zistené, že voči povinnému je vedených 19 exekúcií. Lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo zistené
že povinný je síce od 01.07.2010 evidovaný ako SZČO a od 20.11.2017 je evidovaný ako zamestnanec,

avšak z obsahu exekučného spisu nevyplýva, že by od uvedených dátumov disponoval príjmom, ktorý
by bolo možné postihnúť exekúciou. Ďalej bola vykonaná lustrácia v katastri nehnuteľnosti s negatívnym
výsledkom, t.j. povinný nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti. O poskytnutie súčinnosti boli požiadané
taktiež banky, pričom bolo zistené, že povinný nemá v žiadnej z nich vedený účet.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že nie je z čoho uspokojiť
pohľadávku oprávneného, ani len trovy exekúcie. Osobné motorové vozidlá (prvé registrované pred
dvadsiatimi troma rokmi; druhé registrované pred devätnástimi rokmi a tretie registrované pred deviatimi
rokmi), ktorých je povinný vlastníkom, nemôžu postačovať na úhradu dlhov v 19 exekúciách. Ďalšie
šetrenia a zisťovanie majetku povinného by bolo neúčelné, pretože by sa tým len zvyšovali náhrady

na exekúciu bez toho, aby bola rozumná nádej (predpoklad hraničiaci s istotou), že pohľadávka
oprávneného a trovy exekúcie budú uspokojené. To platí aj pre navrhovaný pokus oprávneného o súpis
hnuteľných vecí povinného, s čím by nevyhnutne boli spojené cestovné náklady zo sídla exekútorského
úradu do miesta bydliska povinného (§ 22 ods. 2 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z.,
§ 30 vyhl. MS SR č. 68/2017 Z. z.), ako aj náhrada za stratu času (§ 23 cit. vyhlášky). Takéto postupy

by boli podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s citovaným § 57 ods. 1 písm. h) EP a trovy exekúcie,
na ktoré majetok povinného nestačí, by len stále rástli.

11. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami oprávneného o porušení jeho práva na súdnu ochranu.
Súčasťou práva na súdnu ochranu je síce nútený výkon súdnych rozhodnutí (nálezy ÚS SR sp. zn.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 111/2011), zo samotného práva na súdnu ochranu však nevyplýva aj právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z toho možno vyvodiť,
že súčasťou práva na výkon súdnych rozhodnutí nie je aj právo na to, aby pohľadávka oprávneného
bola skutočne vymožená, ani na to, aby sa viedlo exekučné konanie bez ohľadu na majetkové pomery

povinného alebo náklady, ktoré spôsobuje. Podstatou práva na nútený výkon rozhodnutí je, aby štát
efektívne dopomohol oprávnenému k vymoženiu jeho nároku, ak je to možné. Ani zákon, ani ústava,
ani štát však nemôžu zabezpečiť skutočné vymoženie pohľadávky proti nemajetnému povinnému. Preto
vyššie zaujatý výklad § 57 ods. 1 písm. h) EP nemožno považovať za ústavne nekonformný.

12. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zaviazal oprávneného
na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, odvolací súd sa ním meritórne nezaoberal, nakoľko
oprávnenýsprávnosťtohtovýrokuvodvolanínijakýmspôsobomnenamietal.Tentovýrokjevšakvzhode
s § 203 ods. 2 EP.

13. Odvolací súd preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 CSP potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 257 CSP. Úspešnému povinnému a súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne
účelné trovy nevznikli, preto im ich náhradu odvolací súd nepriznal.

15. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).