Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Róbert Bebčák

Oblasť právnej úpravy – Obchodné právoOstatné

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/13/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117228480
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6117228480.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,
členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: VV
STAVBY, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 769/21, 010 01 Žilina, IČO: 47 968 451, zastúpeného
zástupcom TOMANÍČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47 239 000,
proti žalovanému: PREMAT, s.r.o., so sídlom Hollého 1356, 014 01 Bytča, IČO: 36 379 425, zastúpenému
zástupcom RYBÁR advokát s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 11, 010 01 Žilina, IČO: 51 273 225, v konaní
o zaplatenie 18.080,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 10Cb/127/2017-258 zo dňa 3. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/127/2017-258 zo dňa 3. septembra 2019 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 18.080,91 Eur s úrokom z omeškania vo výške
8% ročne zo sumy 18.080,91 Eur od 21.07.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku
o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.080,91
Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 21.07.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov vo výške 40,- Eur, v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 12.07.2017 do
20.07.2017 žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti
zaplatiť sumu 18.080,91 Eur spolu s úrokom z omeškania a paušálnou náhradou nákladov. Žalobu
odôvodnil zaplatením ceny dodávky stavebného materiálu a stavebných prác, ktorých vykonanie bolo
po ich dokončení potvrdené v súpise vykonaných prác podpísanom žalobcom aj žalovaným. Súpis prác
a dodávok obsahuje množstvo a cenu jednotlivých položiek. Žalobca za práce vystavil aj iné faktúry na
základe iných potvrdených súpisov, ktoré boli zo strany žalovaného uhradené v plnej výške.

2. Žalovaný poprel žalobcom tvrdenú skutočnosť, že podpisom na Súpise vykonaných prác zo dňa
27.06.2017 (ďalej tiež len „súpis č. 2“) potvrdil vykonanie stavebných prác a dodávok a uviedol, že svojim
podpisom potvrdil prevzatie predmetného súpisu ako listiny a má za to, že rozsah vykonaných prác
a ich cena sú v konaní medzi stranami sporné. Žalobca mal vykonávať práce v súlade s projektovou
dokumentáciou a žalovaný následnou kontrolou zistil, že žalobca niektoré práce uvedené v predmetnom
súpise buď nevykonal, nedodal, resp. nevykonal a nedodal v deklarovanom množstve a rozsahu.
Niektoré práce a dodávky boli uhradené žalobcovi na podklade predchádzajúceho daňového dokladu, a
to súpisu vykonaných prác č. 1, a žalobca sa tak ich úhrady domáha duplicitne. Na uvedené skutočnosti

bol žalobca žalovaným upozornený a vyzvaný, aby tieto skutočnosti napravil. Za tým účelom žalobca
predložil žalovanému „súhrnný súpis“ vykonaných prác č. 3, zahrňujúci práce a dodávky podľa súpisov
č. 1 a 2, ktorý je značne rozdielny čo do rozsahu, množstva prác a dodávok a ceny oproti súpisu, ktorý sa
stal podkladom pre uplatnený nárok. Z uvedeného tak žalovaný dovodzuje nehodnovernosť dotknutého
súpisu vykonaných prác č. 2. Žalovaný ďalej namietol, že žalobca nepredložil objednávku SO2-2017
a cenovú ponuku a tvrdil, že takáto objednávka žalovaného ani stranami odsúhlasená cenová ponuka
neexistujú.

3. Okresný súd konštatoval, že predmetom žaloby je uplatnený nárok na zaplatenie ceny diela
vykonaného v mesiaci jún 2017 podľa faktúry č. 10170019, ktorej podkladom je Súpis vykonaných prác
zo dňa 27.06.2017. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca pre žalovaného na základe ústnej dohody
vykonával stavebné práce a dodávky súvisiace so založením prístavby haly v Bytči, a to odplatne, v
mesiaci máj a jún 2017, pričom predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie prác vykonávaných
v období od 08.06.2017 do 26.06.2017. Základnou otázkou v spore bolo posúdenie existencie nároku
žalobcu na zaplatenie ceny diela, ktorý žalobca odvíjal od existencie ústne uzatvorenej zmluvy o dielo
a na jej základe vykonaných prác a dodávok. Z výpovede konateľa žalobcu vyplynulo, že pri uzavretí
zmluvy o dielo bol predmet diela vymedzený rámcovo, a to vzhľadom na absenciu presného výkazu
výmer, keď podkladom pre vykonanie diela bola projektová dokumentácia a na jej základe predložená
cenová ponuka vyplývajúca z cenníka CENKROS. Podľa nesporného tvrdenia žalobcu bol predmet
diela postupne žalovaným konkretizovaný vo väzbe na zmeny projektovej dokumentácie. Žalobca tiež
uviedol, že medzi stranami došlo k dohode o priebežnej fakturácii ceny diela v závislosti na žalobcom
poskytnutých čiastkových plneniach, vždy po odsúhlasení určitého rozsahu vykonaného diela. Žalobca
poukázal na zaužívanú obchodnú prax medzi stranami, keď žalovaná faktúra je piatou v poradí, pričom
podkladom faktúr bol vždy stranami potvrdený súpis vykonaných prác a dodávok.

4. Okresný súd pre posúdenie otázky, do akej miery žalobca splnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť, hodnotil dôvodnosť námietky žalovaného, ktorou spochybnil pravdivosť súkromnej listiny -
súpisu prác a dodávok. Okresný súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napr. uznesenie sp. zn. 4Cdo/13/2009), v zmysle ktorej ak strana poprie pravosť súkromnej listiny,
leží dôkazné bremeno týkajúce sa pravdivosti na tej strane, ktorá zo skutočností v listine uvedených
vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. Všeobecné popieranie pravdivosti súkromných listín
však nemôže mať za následok oslabenie ich dôkaznej sily, a preto na tej strane, ktorá pravdivosť
listiny popiera, je, aby uviedla, prečo listinu považuje za nepravdivú a rovnako je povinná k svojim
tvrdeniam označiť dôkazy. Žalovaný obsah Súpisu prác a dodávok zo dňa 27.06.2017 spochybnil jeho
popretím s tým, že podpisom na listine potvrdil len prevzatie listiny bez toho, že by vôľou žalovaného
bolo potvrdiť správnosť údajov v listine uvedených. Okresný súd hodnotil, do akej miery žalovaný, ktorý
poprel pravdivosť súpisu, uviedol, prečo je listina nepravdivá a do akej miery ku svojim tvrdeniam označil
dôkazy.

5. Okresný súd z vykonaných dôkazov konštatoval, že aj v prípade predchádzajúcej obchodnej
spolupráce fakturoval žalobca cenu poskytnutého plnenia žalovanému s výnimkou faktúry č. 10170005,
ktorej predmetom je výlučne dodávka tovaru, vždy na podklade súpisu vykonaných prác a dodávok,
ktorý obdobne ako sporný súpis č. 2 obsahuje popis jednotlivých plnení v jeho množstve a cene a
ktorý je opatrený pečiatkou a podpisom zhotoviteľa a objednávateľa (procesných strán). Žalobca tak
postupoval v prípade faktúry č. 10170003, ktorej podkladom bol súpis za mesiac marec 2017 zo dňa
27.03.2017, v prípade faktúry č. 10170010, ktorej podkladom bol súpis zo dňa 27.03.2017, a tiež v
prípade faktúry č. 10170016, ktorej podkladom bol súpis vykonaných prác zo dňa 07.06.2017. Tieto
faktúry boli zo strany žalovaného v celom rozsahu uhradené. Pokiaľ žalovaný predložil okresnému
súdu aj iné súpisy prác a dodávok zo dňa 07.06.2017, konštatoval okresný súd, že predmetné súpisy
v jednom prípade neobsahujú potvrdenie žiadnej zo zmluvných strán a v prípade dvoch súpisov sú
tieto opatrené len pečiatkou a podpisom zhotoviteľa bez toho, že by žalovaný tieto súpisy opatril
svojim podpisom. Teda napriek tomu, že predmetné súpisy sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného,
žalovaný neobjasnil, prečo aj tieto súpisy na znak ich prevzatia nie sú opatrené podpismi žalovaného,
neobjasnil ktoré medzi stranami sporné skutočnosti majú tieto dôkazné prostriedky preukazovať, ktorá
okolnosť svedčí tvrdeniam žalobcu, že len obojstranne potvrdené súpisy prác a dodávok mohli byť
podkladom pre vyúčtovanie ceny diela. Pokiaľ bolo zo strany žalovaného namietané, že sporný súpis
č. 2 obsahuje činnosti fakturované duplicitne, prípadne nevykonané, alebo vykonané v rozpore s
dohodou strán a projektovou dokumentáciou, žalovaný svoju obranu bližšie nekonkretizoval, a tak nebol

vytvorený žalobcovi podklad pre možnosť kvalifikovane na procesnú obranu žalovaného reagovať. Pri
všeobecne formulovanej obrane žalovaného tak absentoval základ pre následné dokazovanie. Napriek
tomu, že žalobca bližšie nekonkretizoval predmet zmluvy a obsah dohody o cene diela, vychádzajúc z
rozhodovacej praxe súdov, v zmysle ktorej k uzavretiu zmluvy o dielo môže dôjsť aj faktickým plnením
podľa objednávky žalovaného (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/97/2014), prípadne k
uzavretiu zmluvy o dielo môže dôjsť aj konkludentným spôsobom, nie je možné od žalobcu požadovať,
aby vyčerpávajúcim spôsobom preukazoval presné znenie zmluvy, a to v prípade, ak je jej obsah
priebežne objednávateľom konkretizovaný, čím by došlo k popretiu možnosti uzavrieť zmluvu aj inou
ako písomnou formou (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/23/2013).

6. Podľa okresného súdu z dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany dohodli predmet diela ako
vykonávanie stavebných činností pri založení prístavby haly v Bytči, ktorých špecifikácia bola priebežne
určovaná objednávateľom diela - žalovaným vo väzbe na projektovú dokumentáciu diela. Podľa
nesporného tvrdenia žalobcu bola cena dohodnutá v rámci cenovej ponuky s tým, že zhotoviteľ bol
oprávnený cenu fakturovať vo väzbe na etapové odovzdávanie diela podľa odsúhlasených súpisov prác.
Napriek tomu, že žalovaný v konaní poprel existenciu objednávky a cenovej ponuky v písomnej forme,
ktoré sú žalobcom označené v jednotlivých faktúrach, žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia k dohode o
predmete diela a jeho cene a na podklade žalobcom vystavených faktúr, okrem iného aj faktúry zo dňa
11.06.2017 žalobcovi bez námietok plnil. Podľa okresného súdu je v praxi v prípade stavebných činností
bežné, že podrobnejšie vymedzenie predmetu diela je vykonávané odkazom na projekt, ktorý obsahuje
technické riešenie diela a rozpis použitia materiálov. Rovnako sa spôsob určenia ceny diela odvíja
od jednotkových položiek a výkazu výmer, čo sa premietlo do procesu vzájomného odsúhlasovania
rozsahu poskytnutého diela v jeho vecnom a cenovom vyjadrení. Takáto žalobcom tvrdená dohoda je
v praxi obvyklá pri oprave a údržbe vecí, príp. stavebných činnostiach, pri ktorých v čase uzavretia
zmluvy ešte nie je zrejmý ich presný rozsah. Na obchodné zvyklosti pri určovaní práv a povinností
zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj vtedy, ak na ne zmluva neodkazuje, avšak za predpokladu, že
neodporujú obsahu zmluvy a zákonu. Od týchto obchodných zvyklostí je potrebné odlíšiť „prax, ktorú
strany medzi sebou zaviedli“ (§ 266 ods. 3, § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka), o ktorú žalobca opiera
svoju skutkovú a právnu argumentáciu. Obchodné zvyklosti predstavujú jednak interpretačné pravidlo
pri výklade vôle zmluvných strán, kedy je potrebné prihliadať na správanie sa účastníkov právneho
úkonu k zisteniu skutočností, ktoré môžu dosvedčiť obsah prejavu vôle, čo znamená, že ak strany
určitým spôsobom postupovali podľa zmluvy, vykonávali práva a plnili si povinnosti podľa zmluvy a
následne niektorá zo strán začne namietať nedostatok dohody o niektorej podstatnej časti zmluvy, tak
takéto následné správanie strán po uzavretí zmluvy je významnou skutočnosťou, ktorá priblíži a objasní
úmysel strán zmluvy. Na jednej strane žalovaný popieral existenciu objednávky a cenovej ponuky a
na druhej strane tvrdil nesúlad medzi plnením, ktoré poskytol a účtoval žalobca, a obsahom dohody o
predmete a cene diela. Z takto uplatnenej procesnej obrany vyplýva, že medzi stranami došlo ku vzniku
zmluvného vzťahu - zmluvy o dielo, ktorej obsah je medzi stranami sporný. Platné právo pre vznik a
trvanie zmluvného vzťahu zo zmluvy o dielo nevyžaduje existenciu listiny, pokiaľ právny vzťah vzniká
pri ústnych a konkludentných právnych úkonoch. Pokiaľ nedošlo k uzavretiu zmluvy v písomnej forme,
bolo procesnou povinnosťou žalobcu existenciu zmluvy a jej obsah v konaní preukázať. Žalobca na
preukázanie zaužívanej obchodnej praxe predložil viaceré faktúry a k nim vzájomne odsúhlasený súpis
prác, ktoré boli podkladom vystavených faktúr, na základe ktorých si žalobca uplatnil voči žalovanému
zaplatenie ceny diela, a ktoré faktúry boli zo strany žalovaného uhradené. Žalobca na základe uvedenej
obchodnej praxe preukazoval, že predpokladom uplatnenia práva na zaplatenie ceny diela bol stranami
vzájomne odsúhlasený rozsah poskytnutého čiastkového plnenia bez väzby na vykonanie celého
predmetu diela. V situácii, keď žalovaný nekonkretizoval, ktoré konkrétne položky súpisu prác a dodávok
zo dňa 27.06.2017 sú žalobcom uplatňované nedôvodne, pričom odpoveď na túto otázku neposkytol
ani žalovaným predložený listinný dôkaz - znalecký posudok určujúci všeobecnú hodnotu vykonaného
diela, vyhodnotil okresný súd procesnú obranu žalovaného ako nepreukázanú a nedôvodnú.

7. K uplatnenej cene diela okresný súd konštatoval, že prejavom zmluvnej voľnosti účastníkov obchodnej
zmluvy je aj ich možnosť meniť záväzok vyplývajúci z obsahu zmluvy o dielo a dohodnúť rozšírenie
alebo zúženie rozsahu dohodnutých prác. Právnym dôsledkom zmeneného rozsahu diela je primerané
zníženie, príp. zvýšenie ceny diela podľa ust. § 549 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“), pokiaľ
zmluvné strany nedojednajú iný dôsledok zmeny predmetu diela na jeho cenu. Vzhľadom na dohodnutý
spôsob určenia ceny diela a časové súvislosti medzi momentom odsúhlasenia súpisu prác a dodávok a
ich ceny a momentom ukončenia obchodnej zmluvy na základe podnetu žalovaného zo dňa 14.07.2017,

vyhodnotil okresný súd pri aplikácii ust. § 549 ods. 1 OBZ stranami potvrdený súpis prác a dodávok
ako spoľahlivý podklad pre uplatnenie ceny diela vykonaného do momentu ukončenia zmluvy dohodou
strán, keďže po vykonaní súpisu prác a dodávok žalobca ďalšie plnenia žalovanému neposkytol a
konkludentne akceptoval návrh žalovaného na ukončenie zmluvy.

8. K žalovaným predloženému znaleckému posudku na ocenenie prác a dodávok žalobcu okresný
súd uviedol, že tento pre absenciu doložky podľa ust. § 209 ods. 2 CSP hodnotil ako dôkaz listinou
a posudzoval, či tento dôkaz môže byť podkladom pre posúdenie dôvodnosti žalovaného nároku. S
prihliadnutím na skutkovú okolnosť, že k ukončeniu zmluvy medzi stranami došlo na základe vzájomnej
dohody strán z podnetu žalovaného, neprichádza do úvahy vyporiadanie účastníkov zo zrušenej zmluvy,
ale zaplatenie prác na základe poskytnutého čiastkového plnenia a jeho fakturácie pri obmedzení
rozsahu diela.

9. Okresný súd konštatoval, že v procesnej rovine sa v podmienkach sporového konania priorizuje
procesná aktivita strán vo vzťahu k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Strany sporu sú tak
povinné uviesť tvrdenia a k nim označiť dôkazy, a pokiaľ svoju povinnosť nesplnia, musia niesť procesnú
zodpovednosť za to, že z tohto dôvodu muselo byť v konaní rozhodnuté v ich neprospech. Nepostačuje
len popretie skutkových tvrdení protistrany, ale musí ísť o popretie účinné, t.j. doplnené vlastnými
tvrdeniami a podložené dôkazmi. Napriek tomu, že žalovaný spochybnil rozsah plnenia, ktorého sa
žalobca domáhal, svoje námietky bližšie nešpecifikoval, pričom z vykonaných dôkazov nesporne
vyplynulo, že počas trvania zmluvy žalovaný na podklade žalobcom vystavených faktúr, ktorých prílohou
bol súpis prác a dodávok, plnil. Žalovaným predložený znalecký posudok nedáva odpoveď na otázku,
do akej miery posledná žalobcom vystavená faktúra nezodpovedá vykonaným prácam a dodávkam za
obdobie od 08.06. do 27.06.2017, prípadne v akom rozsahu nezodpovedá stranami dohodnutej cene
diela. Ak žalovaný mienil znaleckým posudkom spochybňovať dôvodnosť nároku žalobcu s poukazom
na rozsah ním poskytnutého plnenia a jeho obvyklú cenu, tak takáto procesná obrana má svoj základ v
iných skutkových tvrdeniach a hmotnoprávnych námietkach a z nich vyplývajúcich právnych nárokoch,
ktoré však neboli žalovaným formulované v rámci ním zvolenej procesnej obrany. Žalovaný nečinil
sporným, že strany uzatvorili zmluvu, a že plnenia, ktoré boli žalobcom poskytnuté, uskutočnil žalobca na
základe požiadavky žalovaného. Žalovaný námietku, že žalobca vykonával práce nad rámec objednávky
žalovaného, bližšie nekonkretizoval a rovnako nekonkretizoval ani námietku duplicitne účtovaných
plnení a námietku k vyúčtovanej cene. V zmysle ust. § 151 CSP sa na popretie skutkových tvrdení
kladú určité kvalitatívne požiadavky. V zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP musí aj popierajúca strana uviesť
vlastné tvrdenia a k nim označiť dôkazy a ak neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany,
uplatňuje sa domnienka, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Jedinou prípustnou výnimkou z
neúčinnosti popretia je situácia, ak procesná strana iné skutočnosti nevie uviesť, pretože ich nepozná, čo
v danej veci nie je aplikovateľné. Teda, ak žalovaný tvrdil, že žalobca poskytol plnenie nezodpovedajúce
obsahu zmluvy, bol povinný konkretizovať toto plnenie vo väzbe na konkrétny tvrdený obsah zmluvy, a
to aj v prípade rozporovanej ceny diela, a to o to viac, ak námietke žalovaného predchádzalo peňažné
plnenie žalovaného z rovnakého zmluvného vzťahu, na základe obdobného spôsobu objektivizácie
nároku žalobcu, teda v situácii, že vystaveniu faktúry predchádzalo obojstranné potvrdenie súpisu prác a
dodávok a ich ceny. Namietanú skutočnosť, že podpis žalovaného na súpise je len potvrdením prevzatia
listiny, žalovaný v kontexte ostatných vykonaných dôkazov nepreukázal spôsobom, ktorý by vyvolal
prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v časti preukázania dôvodnosti fakturácie ceny diela inak,
ako stranami podpísanou listinou - súpisom prác a dodávok zo dňa 27.06.2017.

10. Na základe uvedeného tak okresný súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnená procesná obrana
nebola spôsobilá privodiť zánik žalovanej pohľadávky, a preto žalobe v časti žalovanej istiny ako
skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Skutkové okolnosti tvrdené žalobcom a vyplývajúce z vykonaných
dôkazov preukazujú dôvodnosť žalovaného nároku v celom rozsahu žalovanej istiny pri súčasnom
konštatovaní neúčinného popretia žalovaným v rámci jeho procesnej obrany. Okresný súd preto
žalobcovi priznal nárok na zaplatenie žalovanej sumy ako nároku na zaplatenie ceny diela vo výške
18.080,91 Eur.

11. Ohľadom uplatneného nároku na úroky z omeškania konštatoval okresný súd, že z nesporného
tvrdenia žalovaného vyplynulo, že faktúra, ktorou žalobca vyúčtoval cenu diela, sa dostala do dispozičnej
sféry žalovaného až dňa 19.07.2017, žalovaný tak bol povinný plniť prvého dňa nasledujúceho po
doručení faktúry, t.j. dňa 20.07.2017, a ak tak neučinil, dostal sa nasledujúcim dňom do omeškania

s plnením peňažného dlhu. Žalobcom uplatnený úrok z omeškania za obdobie od 12.07.2017 do
20.07.2017 preto okresný súd ako nedôvodný zamietol a v ostatnej časti návrhu vyhovel a spolu s istinou
priznal žalobcovi zákonné úroky z omeškania v sadzbe 8% ročne z dlžnej istiny odo dňa 21.07.2017 do
zaplatenia spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur.
O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa úspechu strán v spore tak, že žalobcovi, ktorý mal
nepatrný neúspech v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnému
žalovanému.

12. Proti tomuto rozsudku v časti proti výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 18.080,91 Eur spolu s úrokom z omeškania a paušálnou náhradou nákladov, a výroku o
trovách konania podal odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), d), f), g) a h) CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný uviedol,
že ako strana sporu má právo na logické a konzistentné odôvodnenie, ktoré nie je vzájomne protirečivé
a vychádza z riadne vykonaného dokazovania. Odvolaním napadnutý rozsudok požiadavky podľa ust. §
220 ods. 2 CSP nespĺňa. Žalovaný rozhodnutie považuje za jednostranné, ktoré popiera účel, zmysel a
podstatu dôkaznej povinnosti strany sporu, a žalovaný toto rozhodnutie vníma ako svojvoľné, arbitrárne,
a teda ústavne neakceptovateľné. Okresný súd na jednej strane tvrdí, že bolo procesnou povinnosťou
žalobcu preukázať existenciu zmluvy a jej obsah a na druhej strane vytýka žalovanému, že neuviedol
vlastné tvrdenia o predmete diela a jeho cene. Takýchto vzájomne si protirečivých, vylučujúcich sa
záverov, je v napadnutom rozhodnutí viacero. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových
a právnych okolností, akým právnym titulom a na podklade akých právnych noriem priznal okresný súd
žalobcovi ním uplatnený nárok.

13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný uviedol, že okresný súd
na pojednávaní dňa 28.05.2019 po záverečnom prednese strán uznesením vyhlásil dokazovanie za
skončené a odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku. Ďalším uznesením zo dňa 07.06.2019 okresný
súd zrušil uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené a zrušil termín vyhlásenia rozsudku. Z
tohto uznesenia nie je zrejmé, na podklade akého ustanovenia pri zrušení uznesení postupoval a
toto uznesenie je nepreskúmateľné. Takéto uznesenie podľa žalovaného nie je možné zrušiť a nie je
možné ho subsumovať pod ust. § 237 ods. 2 CSP. Následne bolo právnemu zástupcovi žalovaného
doručené právnym zástupcom žalobcu ako aj okresným súdom podanie právneho zástupcu žalobcu zo
dňa 01.07.2019 spolu s prílohami - iné faktúry a súpisy prác a dodávok, na podklade ktorých žalobca
preukazoval zaužívanú obchodnú prax medzi účastníkmi, ale ktoré sa v spise nenachádzali. Žalobca
tieto doklady ku dňu vyhlásenia uznesenia okresného súdu o skončení dokazovania dňa 28.05.2019
nepredložil do spisu. Okresný súd v rozpore s ust. § 154 CSP a povahou a významom zákonnej
koncentrácie konania umožnil žalobcovi dodatočne doložiť do spisu listinné dôkazy, čím nastolil de facto
nerovnosť medzi stranami sporu, čo nie je možné konvalidovať následným doručením podania žalobcu
zo dňa 01.07.2019. Žalovaný poukázal aj na ust. § 153 CSP, podľa ktorého sú strany povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom tieto nie sú uplatnené včas,
ak ich strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania. Žalobca takto nekonal a predmetné listiny do skončenia dokazovania uznesením zo dňa
28.05.2019 nepredložil. Je zarážajúce, že práve na dodatočne doložených dokladoch okresný súd
„postavil“ svoje rozhodnutie.

14. K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a g) CSP žalovaný uviedol, že žalobca na
preukázanie svojich tvrdení predložil len Súpis prác zo dňa 07.06.2017 a Daňový doklad č. 10170019 a
dodatočne po skončení dokazovania uznesením zo dňa 28.05.2019 doručil listinné dôkazy ako prílohu
podania zo dňa 01.07.2019. Žalobca teda nepredložil ani objednávky, na ktoré sa odvoláva, ani cenovú
ponuku a stavebný denník a ani iné listinné dôkazy týkajúce sa nákupu materiálu, dovozu materiálu a
práce svojich zamestnancov. Žalovaný v konaní predložil súpis prác č. 3 ako prílohu odporu a poskytol
skutkové tvrdenia k tomuto súpisu. Žalovaný predložil tiež ďalšie listinné dôkazy vrátane znaleckého
posudku a vzniesol námietku, že podľa znaleckého posudku už bola cena za vykonané práce žalobcovi
zaplatená. Konanie žalovaného vo vzťahu k splneniu povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak
bolo aktívne a pasívnym zostal žalobca. Pokiaľ okresný súd žalovanému vytýkal nečinnosť vo vzťahu
k popretiu objednávky S02 - 2017 a cenovej ponuky, uviedol žalovaný, že žalobca v spornom súpise
označil objednávku S03 - 2017 a nie S02 - 2017, ktorej existenciu žalovaný poprel z dôvodu, že takúto
objednávku nevystavil a žalobcom tvrdenú cenovú ponuku nikdy nevidel. Nemožno od žalovaného
žiadať, aby k uvedeným skutočnostiam poskytol svoje skutkové tvrdenia, keď toto je povinnosťou

žalobcu. Zostáva otázkou, prečo sa okresný súd na túto objednávku a cenovú ponuku nepýtal žalobcu a
nežiadal od neho uviesť vlastné skutkové tvrdenia. K ďalším predloženým súpisom žalovaný uviedol, že
žalobca na ten istý objem prác a dodávok vystavil a podpísal v podstate tri súpisy prác, a to súpis č. 1 na
sumu 19.971,36 Eur, sporný súpis č. 2 a súhrnný súpis č. 3. Je predčasný záver okresného súdu, že len
obojstranne potvrdené súpisy prác pečiatkou a podpisom strán mohli byť podkladom pre vyúčtovanie
ceny. Tento záver naviac odporuje listinným dôkazom, ktoré dodatočne do konania predložil žalobca, keď
súpis za máj/jún je bez pečiatky žalovaného a súpis za marec 2017 je rovnako bez pečiatky žalovaného.

15. K otázke zaužívanej obchodnej praxe žalovaný namietal, že okresný súd nevysvetlil, na základe
akých dôkazov existencia zaužívanej obchodnej spolupráce v konaní vyplynula, keď na dodatočne
predložené dôkazy žalobcu nie je možné prihliadať. Žalovaný poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu,
ktorý na pojednávaní dňa 28.05.2019 uviedol, že príslušnú časť diela zameral, pripravil súpis a
následne navštívil žalovaného s tým, že pokiaľ ide o konkrétne výmery, tieto boli priebežne kontrolované
žalovaným na stavbe. V podaní zo dňa 22.11.2017 však žalobca uviedol, že všetky práce boli oboma
stranami kontrolované spoločne a následne spísané v súpise. Žalovaný zdôraznil, že svojim podpisom
na súpise tento len prevzal a po tom, ako sám vykonal kontrolu prác a ceny, túto cenu buď uhradil
alebo neuhradil ako v prípade sporného súpisu. Žalovaný poukázal na ust. § 266 ods. 3 OBZ ohľadne
následného správania strán, kedy žalovaný bez zbytočného odkladu po prevzatí sporného súpisu
emailom zo dňa 14.07.2017 tento súpis namietal, rozporoval a označil sporné položky súpisu a spornú
faktúru žalobcovi vrátil. Podľa žalovaného nie je pravdivé vysvetlenie žalobcu ohľadom dátumu na
spornom súpise (7.6.2017 alebo 27.06.2017), keďže dátum na spornom súpise strany nemohli meniť a
žalobca do súpisu zasiahol svojvoľne v nadväznosti na vystavenú faktúru. K záveru okresného súdu,
že žalovaný bližšie nešpecifikoval, ktoré položky sporného súpisu mali byť fakturované duplicitne, resp.
nevykonané v rozpore s dohodou strán, dal žalovaný do pozornosti bod 9 podaného odporu a bod 6
vyjadrenia žalovaného zo dňa 17.05.2018 a tiež list žalovaného zo dňa 19.07.2017 a email zo dňa
14.07.2017 s prílohou. Z prílohy tohto emailu je zrejmé, ktoré konkrétne položky žalovaný rozporuje a
prečo, čo však okresný súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Naviac je z obsahu listinných dôkazov,
vrátane znaleckého posudku, zrejmé, že oproti určeniu znalca žiadal žalobca uhradiť objemy prác vyššie
o 171,6 m3, ďalej o 179 m3, o 2,27 t viac a o 27 m3 viac, čomu zodpovedá žalobcom požadovaný rozsah
prác, ktoré žalobca nevykonal. So závermi predloženého znaleckého posudku sa okresný súd dôsledne
nevysporiadal. Žalobca rozsah prác, ktoré boli ocenené znaleckým posudkom, spochybnil, k čomu však
nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy. Znalec v znaleckom posudku posudzoval práce za obdobie
od 24.05.2017 do 26.06.2017, čo zodpovedá súpisom žalobcu za máj/jún 2017 a spornému súpisu,
resp. súhrnnému súpisu č. 3. Žalovanému nie je zrejmé, na podklade čoho okresný súd ustálil svoje
skutkové zistenia, že predmet diela bol priebežne určovaný objednávateľom vo väzbe na projektovú
dokumentáciu. Žalovaný v konaní predložil projektovú dokumentáciu, táto nebola menená a vyplýva z nej
predmet - rozsah diela. Žalovaný teda neurčoval predmet diela priebežne. Podľa vyjadrenia žalobcu sa
mal naňho žalovaný obrátiť s požiadavkou na realizáciu prác pri založení prístavby haly v Bytči, avšak ani
jeden zo súpisov prác sa netýka takto definovaného diela. Žalobca na pojednávaní tvrdil, že k ukončeniu
spolupráce so žalovaným došlo vzájomnou dohodou, avšak v podaní zo dňa 22.11.2017 už uvádza
svojvoľné rozhodnutie žalovaného. Okresný súd nakoniec rozporne uzavrel, že k ukončeniu zmluvy
došlo konkludentne. Záver okresného súdu, že vo veci neprichádza do úvahy vyporiadanie účastníkov
zo zrušenej zmluvy, ale len zaplatenie prác na základe poskytnutého čiastkového plnenia, považuje
žalovaný za predčasný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko existujú rozporné tvrdenia
k okolnostiam ukončenia zmluvy. O údajnej zmene záväzku vo väzbe na ust. § 549 OBZ žalovaný nemá
vedomosť a žalobca k uvedenému nepredložil dôkazy. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v časti
dohodnutého spôsobu určenia ceny je v rozpore s vykonanými dôkazmi a žalovaný toto konštatovanie
považuje za nepreskúmateľné a neurčité.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uviedol, že u súkromných
listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je na
nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny,
leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti
listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky. Okresný súd v rozsudku konštatoval, že hodnotil dôvodnosť námietky žalovaného, ktorou
spochybnil pravdivosť súkromnej listiny, resp. že „ak strana poprie pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné
bremeno týkajúce sa pravdivosti na tejto strane“. S poukazom na závery uvedeného rozhodnutia NS
SR nie je možné podľa žalovaného takéto hodnotenie. Pokiaľ okresný súd poukázal na iné rozhodnutia

všeobecných súdov, tak tieto vychádzajú z iného skutkového a právneho stavu. Žalobca nepredložil
objednávky ani cenovú ponuku a predložený súpis žalovaný namieta a rozporuje. Žalovaný teda sporný
súpis prác neakceptoval bez výhrad. Záver okresného súdu, že žalovaný mal obsah zmluvy priebežne
konkretizovať, žalovaný odmieta a tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z dokazovania
nie je zrejmá ani existencia predchádzajúcej dohody o cene za hodinu, resp. objem (jednotková cena)
a žalobca túto cenu v súpise sám určil, zvýšil, znížil, dokonca nepredložil cenovú ponuku (rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/97/2014). S poukazom na uvedené tak žalovaný žiadal napadnuté
rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

17. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu cestou právneho zástupcu uviedol, že rozsudok
okresného súdu sa v rámci účinných a neúčinných skutkových tvrdení obidvoch strán dostatočne a
vecne správne zaoberal všetkými relevantnými argumentmi a námietkami žalovaného a vysporiadal
sa s nimi. Odôvodnenie je potrebné vnímať v kontexte celých odsekov a myšlienok a nie len časti
viet. K námietke ohľadom obnovenia dokazovania uznesením okresného súdu žalobca uviedol, že
okresný súd dokazovanie obnovil, aby zaslal žalovanému nedoručené vyjadrenie, pričom rešpektoval
právo žalovaného na doručovanie písomných vyjadrení, ktoré plynie z princípu kontradiktórnosti a z
práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd žalovanému poskytol dostatočný časový priestor na
vyjadrenie sa v rozsahu, v akom je toto právo umožnené z princípu rovnosti strán a zbraní, a splnil
zákonom uloženú povinnosť doručovať písomnosti procesným stranám. Okresný súd tým zároveň
odstránil pochybnosť o tom, ktoré písomné doklady sú súčasťou spisu, a že všetky podania procesných
strán boli riadne doručené, čím odstránil procesné vady konania, ktoré by mohol žalovaný napadnúť
odvolaním. Ak by okresný súd dotknuté uznesenie nevydal, viedlo by to s vysokou pravdepodobnosťou k
podaniu odvolania žalovaným, k podávaniu vyjadrení a nemalému času potrebnému pre odvolací súd na
rozhodnutie v porovnaní s prípadom, ktorý nastal a ktorý znamenal len potrebu ďalšieho pojednávania,
navyše sprevádzaného už vyhlásením rozsudku. Podľa žalobcu prijatím novej právnej úpravy nedošlo
k zmene charakteru rozhodnutia o skončení dokazovania, ktoré má rýdzo procesnoprávny charakter o
vedení konania. V zmysle ust. § 237 ods. 2 CSP nie je súd viazaný uznesením, ktorým sa upravuje
vedenie konania, a preto môže pristúpiť k jeho zrušeniu a obnoviť dokazovanie. Viazanosť súdu ust. §
154 CSP neznamená, že uznesenie o skončení dokazovania je nezrušiteľné, ale znamená, že súd po
jeho vydaní, okrem zákonom stanovených výnimiek v prostredí neúplnej apelácie, nemôže prihliadať
na prostriedky procesného útoku a obrany ani v prípade, ak by aj sám chcel, čo je hlavná odlišnosť
oproti sudcovskej koncentrácii podľa ust. § 153 CSP, ktorá patrí do výlučnej právomoci súdu. Žalovaný
neupresňuje, v čom spočíva ním tvrdené narušenie rovnosti strán, keď žalovaný mal príležitosť vyjadriť
sa k faktúram s koncovým č. 003 až 010 a využil ju. Hoci sa žalovaný ku všetkým dokladom predloženým
zo strany žalobcu mal možnosť vyjadriť, v súčasnosti namieta, že na tieto doklady bolo prihliadnuté.
Navyše žalovaný mal rovnako možnosť navrhovať nové dôkazy. Žalobca poukázal na Čl. 3 ods. 1
CSP, podľa ktorého každé ustanovenie CSP je potrebné vykladať, o. i. v súlade s Ústavou SR a
princípmi civilného procesu a podľa žalobcu nejde o narušenie práv, zásad alebo princípov v neprospech
žalovaného.

18. Žalobca ďalej uviedol, že skutkové závery okresného súdu vychádzali z neúčinnosti popretí
žalovaným, ktorý ako procesná strana, ak niečo poprie, musí uviesť prečo a oprieť to o „hmatateľný“
dôkaz na vlastnú zodpovednosť. Žalobca uviedol, že v konaní sa domáhal uhradenia ceny za stavebné
práce vykonané pre žalovaného v období od 07.06. do 27.06.2017 a na preukázanie svojho nároku
predložil faktúru, ktorá bola vystavená na základe súpisu prác podpísaného žalobcom a žalovaným
s uvedením rozsahu vykonaných prác a s uvedením ceny za ich vykonanie. Žalobca preukázal, že v
spornom období práce pre žalovaného skutočne vykonával a prevzatie prác potvrdil tak, že predložil
súpis podpísaný stranami. Žalovaný svoj podpis ani jeho pravosť na uvedenej listine nerozporoval.
Tvrdenie, že podpisom žalovaný iba potvrdil prevzatie a nie obsah spisu, vníma žalobca ako zjavne
účelové, a preto argumentoval praxou zaužívanou medzi sporovými stranami a predložil ďalšie
predchádzajúce faktúry, ktoré boli uhradené. Žalovaný navrhoval k týmto skutočnostiam vypočuť
štatutárnych zástupcov žalovaného, ich účasť však nezabezpečil a na ich výsluchu napokon ani netrval.
Žalobca vyvrátil tvrdenú duplicitu porovnaním jednotlivých položiek na súpisoch prác a ich kvantifikácie.
Žalobca ďalej poukázal na niektoré nezrovnalosti v podanom odvolaní s tým, že sa v ňom nachádzajú
aj nové skutkové tvrdenia, ktoré mohli byť uplatnené na prvom stupni, avšak žalovaný ich nepredniesol,
preto ich nemožno podľa § 366 písm. d) CSP brať do úvahy. Žalobca predložil faktúry a súpisy, ktoré
potvrdzujú, že práce boli vykonané. Námietka, že žalobca okrem týchto faktúr a súpisov neprodukoval
žiadne iné dôkazy, je nesprávna, pretože prebehol aj výsluch konateľa žalobcu, čo sa podľa ust. § 195

CSP považuje rovnako za dôkazný prostriedok. Námietka, že žalobca mal predložiť cenové ponuky,
faktúry za nákup materiálu, za dovoz, za prácu a podobne, je bezvýznamná, pretože nebol vyvrátený
význam podpisov na súpise. Hoci žalovaný najprv vykonanie prác popieral, z vyjadrení samotného
žalovaného v konaní vyplynulo, že práce zo strany žalobcu v spornom období skutočne boli vykonávané
a túto skutočnosť je tak možné považovať za nespornú. Žalovaný sám označil ako dôkaz stavebný
denník PREMAT, s ktorým sa údajne oboznámil aj znalec, ale tento denník do konania nepredložil.
Žalobca denníkom nedisponuje, pretože ho odovzdal žalovanému. K znaleckému posudku žalobca
uviedol, že tento nie je posudkom v zmysle
§ 209 CSP, pretože neobsahuje doložku podľa ods. 2 a ide tak len o listinné vyjadrenie, ktorého
obsahová správnosť môže byť napadnutá a spochybnená, čo žalobca aj urobil. Žalovaný nad rámec
týchto spochybnení už nič neuviedol. Ohľadom tvrdení žalovaného o súpisoch č. 1, č. 2 a č. 3 žalobca
uviedol, že tieto súpisy preukazujú to, že práve takto prebiehalo schvaľovanie položiek a ceny pred ich
podpísaním oboma stranami na znak odsúhlasenia. Tento dojem umocňuje aj súpis č. 3, ktorý obsahuje
poznámky, preškrtnutia, prepisovanie cien, čo nasvedčuje schvaľovaniu a kontrolám, či boli jednotlivé
položky vykonané. Až potom došlo k potvrdeniu súpisu, ktorý sa stal podkladom pre fakturáciu. Tvrdenia
o výkaze výmer a zmenách v projektovej dokumentácii v odvolaní žalovaného sú novinkou, žalovaný
predtým túto skutočnosť netvrdil a nerozporoval tvrdenia žalobcu o tom, že si žalobca stavebné činnosti
musel vymeriavať sám, ako aj o zmenách projektovej dokumentácie. Odvolací dôvod podľa ust. § 365
ods. 1 písm. g) CSP nie je podľa žalobcu vôbec možný, pretože tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní
boli uplatnené na prvom stupni, alebo neboli a mohli byť. Preto nie je zrejmé, prečo by tento odvolací
dôvod mal byť opodstatnený. Žalobca ďalej uviedol, že záver, že medzi stranami vznikol právny vzťah,
z ktorého je žalovaný povinný plniť, je logický a konzistentný naprieč celým konaním, podporený nielen
dokladmi, ktoré predložil žalobca, ale i dokladmi, ktoré predložil žalovaný. Boli preukázané rozhodujúce
skutočnosti, že žalobca pre žalovaného vykonával stavebné práce, že medzi sporovými stranami došlo
k uzavretiu zmluvy o dielo a že podkladom pre fakturáciu boli medzi stranami obojstranne potvrdené
súpisy prác a dodávok. V prejednávanom prípade je tak správny záver okresného súdu, či už ide o
otázky pravdivosti listín alebo neunesenia dôkazného bremena a bremena tvrdenia a možno sa s ním
len stotožniť. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny.

19. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu cestou právneho zástupcu zopakoval námietku, že
odôvodnenie rozsudku nespĺňa náležitosti formulované ust. § 220 ods. 2 CSP. Podľa žalovaného v
konaní nastali pochybnosti o tom, ktoré písomné doklady sú súčasťou spisu, a zostáva faktom, že
listinné dôkazy, na podklade ktorých žalobca preukazoval zaužívanú obchodnú prax, sa v spise ku
dňu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania uznesením zo dňa 28.05.2019 nenachádzali a tieto
dôkazy tak žalobca včas v zmysle ust.
§ 153 CSP nepredložil. Žalobca predmetné listiny doložil dodatočne a túto vadu nie je možné
konvalidovať ani následným doručením podania žalobcu žalovanému. Námietku žalobcu o nových
tvrdeniach žalovaného žalobca bližšie nekonkretizoval, a teda je nepreskúmateľná a limituje žalovaného
v poskytnutí skutkových tvrdení k tejto námietke. Žalovaný neodôvodnené tvrdenie o nových skutkových
tvrdeniach odmieta. Žalovaný svojim podpisom na súpise prác tento len prevzal a po tom, čo sám vykonal
kontrolu, túto cenu buď uhradil alebo neuhradil. Podpisom tak žalovaný nepotvrdzoval jeho dôvodnosť
a neodsúhlasoval jeho správnosť. Uvedené je zosilnené aj bezprostredným konaním žalovaného,
ktorý bez zbytočného odkladu po prevzatí súpisu emailom zo dňa 14.07.2017 tento súpis namietal,
rozporoval. Žalovaným tvrdenú duplicitu položiek súpisu žalobca nevyvrátil a neprodukoval žiadne
tvrdenia ani k prílohe predmetného emailu, kde žalovaný uvádzal konkrétne položky sporného súpisu.
Žalobca rovnako neuviedol relevantné dôvody na spochybnenie znaleckého posudku. Žalovaný poprel
pravdivosť tvrdenia žalobcu, že svojim podpisom na spornom súpise potvrdil vykonanie prác žalobcom.
Tvrdenia žalobcu ohľadom stavebného denníka sú účelové a odporujú žalobcom produkovaným
skutkovým tvrdeniam, podľa ktorých žalobca viedol stavebný denník pre internú potrebu, a doposiaľ
žalobca neuvádzal, že by stavebný denník odovzdal žalovanému. Žalobca na ten istý objem prác a
dodávok za sporné obdobie vystavil tri súpisy vykonaných prác. Čo sa týka tvrdení ohľadom výkazu
výmer a zmien v projektovej dokumentácii, nejedná sa o nové skutkové tvrdenia žalovaného, keďže
žalovaný takto zaujal stanovisko k dotknutej časti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Žalovaný zotrval na návrhu na zrušenie rozsudku okresného súdu odvolacím súdom.

20. Žalobca cestou právneho zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že v tomto vyjadrení
žalovaný len preberá a parafrázuje svoje doterajšie vyjadrenia. Podľa žalobcu účelom odvolacieho
konania je vytknúť konkrétne pochybenia v napadnutom rozhodnutí a odvolacie konanie neslúži na

suplovanie prvoinštančného konania. Žalobca tak nemá povinnosť opätovne popierať či oponovať
každému, opakovane prednášanému tvrdeniu protistrany. Povinnosť riadne zdôvodniť odvolanie náleží
odvolateľovi, pričom žalovaný rozsudok napáda na základe častí viet, ktoré účelovo vytrháva z odlišných
úsekov jeho odôvodnenia, mimo ich kontext a mimo myšlienkové pochody okresného súdu. Nosnou
otázkou bolo ustálenie existencie nároku žalobcu titulom vykonaných prác, ktoré boli potvrdené
obojstranne podpísaným súpisom prác vrátane ich ceny. Samotné vykonanie prác sporné nebolo.
Okresný súd sa starostlivo vysporiadal tak s procesným útokom žalobcu, ako aj s obranou žalovaného
a presvedčivo odôvodnil svoj záver o tom, že tento súpis prác bol podkladom pre vyúčtovanie ceny
za dielo. Tvrdenia žalovaného sú miestami zavádzajúce a nepravdivé, keď ohľadom stavebného
denníka hovorí ako o novote, hoci to vyplýva, o. i. už zo žalobcovho vyjadrenia z 22.11.2017 (resp.
zo skutočnosti, že ním disponuje, keďže ho dal ním vybranému znalcovi) alebo keď až v odvolaní
rozporuje tvrdenia žalobcu o tom, že si rozsah prác musel vymeriavať sám, pretože nemal k dispozícii
výkaz výmer. Žalovaný uvedené tvrdil od ranného konania a protistrana mala nevyužitý priestor na to
reagovať. Rozporuplné tvrdenia žalovaného potvrdzujú, že zámerne prehliada obsah súdneho spisu,
prehliada vlastnú procesnú zodpovednosť riadne vymedziť svoju obranu a vymedziť, ktoré listiny ju majú
preukazovať. Odvolanie žalovaného je postavené na plytkých argumentoch a je nedôvodné.

21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. §
379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku
krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 18.080,91 Eur spolu s úrokom z omeškania
a paušálnou náhradou nákladov a vo výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdený ako vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v
pomere hlasov 3:0.

22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/13/2020-331
zo dňa 29.05.2020 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej
5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378
ods. 1 CSP.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z
titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra
2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého
stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa
ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v

odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

26. Žalovaný v podanom odvolaní primárne namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku. K tejto námietke uvádza krajský súd, že nezistil jej opodstatnenosť. Krajský súd vo
všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná
z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP
(aktuálne ust. § 220 ods. CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý.
Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné
právny normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré
boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci
samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

27. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
žalobe v odvolaním napadnutej časti rozsudku vyhovel. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno
považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal
nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, riadne
vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci.
Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia
súdu (I. ÚS 188/06). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné uviesť, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-
právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR
1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá
vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. § 220 CSP.

28. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že konanie pred okresným súdom bolo postihnuté inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorú vadu odôvodnil tým, že okresný súd
najprv vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania, následne toto uznesenie zrušil a umožnil žalobcovi
predložiť ďalšie listiny, na základe ktorých okresný súd ustálil medzi stranami zaužívanú obchodnú prax.
Podľa žalovaného sa jednalo o postup, ktorý je v rozpore s ust. § 153 a § 154 CSP. Krajský súd vo
vzťahu k tejto argumentácii žalovaného poukazuje na ust. § 153 ods. 1 CSP, ktoré ustanovenie upravuje
sudcovskú koncentráciu konania. Toto ustanovenie v odseku 2 dáva možnosť súdu neprihliadnuť na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas. Je teda
na úvahe konajúceho súdu, či na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
prípadne neboli uplatnené včas, prihliadne, alebo uplatní sankčný dôsledok v podobe neprihliadnutia
na takýto omeškaný procesný úkon. V prejednávanom prípade bolo na úvahe okresného súdu, či
bude aplikovať sudcovskú koncentráciu konania a ak okresný súd sudcovskú koncentráciu neaplikoval,
nesignalizuje to žiadne porušenie práv a povinností ktorejkoľvek sporovej strany. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany preto bolo možné v danom konaní v zmysle úpravy ust. § 154
CSP uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Takéto uznesenie súd
vyhlási zvyčajne na pojednávaní po tom, čo strany sporu prednesú záverečné reči a po vyhlásení
takéhoto uznesenia zvyčajne nasleduje vyhlásenie rozsudku. V prejednávanom prípade okresný súd

uznesenie o skončení dokazovania vyhlásil na pojednávaní dňa 28.05.2019 (zápisnica založená na
č.l. 208 - 216 spisu), ktoré pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 25.06.2019.
Následne okresný súd uznesením č.k. 10Cb/127/2017-219 zo dňa 7. júna 2019 zrušil uznesenie o
vyhlásení dokazovania za skončené, ktoré uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní dňa 28.05.2019,
a zároveň zrušil termín vyhlásenia rozsudku stanovený na deň 25.06.2019. Z odôvodnenia tohto
uznesenia krajský súd zistil, že okresný súd po odročení predmetného pojednávania zistil, že vyjadrenie
žalobcu k podaniam žalovaného s dátumom 22.11.2017, vrátane pripojenej kópie faktúry č. 10170016
a súpisu vykonaných prác zo dňa 07.06.2017, nebolo doručené žalovanému na vyjadrenie. Okresný
súd tak v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti sporového konania zrušil
uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené s tým, že žalovanému bude doručené predmetné
písomné podanie žalobcu vrátane príloh. Následne žalobca prípisom opätovne zaslal listinné dôkazy
vrátane ďalších faktúr vystavených vo vzťahu k žalovanému, a to spolu so súpismi vykonaných prác a
výpismi z účtu. Po doručení tohto podania vrátane príloh žalovanému cestou jeho právneho zástupcu
okresný súd na pojednávaní dňa 03.09.2019 opätovne vyhlásil uznesenie o vyhlásení dokazovania za
skončené a následne vo veci vyhlásil rozsudok.

29. Krajský súd vo vzťahu k tomuto procesnému postupu súdu prvej inštancie nezistil žiadne pochybenie,
ktoré by zakladalo žalovaným tvrdenú vadu konania. V zmysle ust. § 237 ods. 2 CSP nie je súd
viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie
konania, patria uznesenia, ktoré upravujú procesné vzťahy pri vedení konania. V zmysle rozhodnutia NS
SR sp. zn. 5Cdo 101/2010: ...„uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, zostávajú bez vplyvu na
rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov. Týkajú sa spravidla
takých otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, že
by odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania. Súd nie je
týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka
vedenia konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné.
Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, sú napríklad uznesenie o odpustení poriadkovej
pokuty, uznesenie o predĺžení lehoty, uznesenie o spojení veci na spoločné konanie alebo vylúčenie
veci na samostatné konanie, uznesenie o ustanovení znalca, uznesenie o odročení pojednávania
a podobne“. Vo vzťahu k uzneseniu o vyhlásení dokazovania za skončené uvádza krajský súd, že
sa jedná o uznesenie, ktorým súd vo všeobecnosti reflektuje na danú procesnú situáciu v konaní
a z časového hľadiska ukončuje možnosť procesných strán uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany. Takéto uznesenie okresný súd, ako už bolo konštatované vyššie, vyhlásil
na pojednávaní dňa 28.05.2019 a zároveň pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Ak
okresný súd následne zistil, že podanie žalobcu vrátane príloh nebolo žalovanému doručené, bolo
namieste, aby okresný súd tento procesný nedostatok odstránil a splnil svoju povinnosť doručiť podanie
žalobcu žalovanému ako protistrane s možnosťou k tomuto podaniu a jeho prílohám sa vyjadriť v
lehote 15 dní (prípis okresného súdu z č.l. 222 spisu). Zrušenie uznesenia o vyhlásení dokazovania
za skončené tak bolo nevyhnutné práve pre to, aby žalovanému bola okresným súdom vytvorená
možnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany vo vzťahu k predmetnému podaniu žalobcu. Uznesenie
o vyhlásení dokazovania za skončené je svojim charakterom uznesením, ktorým okresný súd určuje
postup v rámci vedenia konania a ktorého vyhlásenie ukončuje možnosť procesných strán uplatniť
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Takýmto uznesením, rovnako ako uznesením, ktorým
bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku, nie je konajúci súd viazaný, a preto
okresnému súdu nič nebránilo, aby v prípade, ak zistil procesné pochybenie v podobe nedoručenia
vyjadrenia žalobcu s prílohami žalovanému, takéto uznesenie zrušil a uvedené procesné pochybenie
odstránil. Krajský súd s prihliadnutím na eurokonformný výklad poukazuje v tomto smere aj na uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo 2313/2009, v zmysle ktorého uznesenie o odročení pojednávania,
a to aj uznesenie, ktorým bolo pojednávanie odročené len za účelom vyhlásenia rozhodnutia, je
uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania a súd ním preto nie je viazaný a ak zistí dôvod
pre takýto postup, môže aj na pojednávaní, na ktorom pôvodne hodlal len vyhlásiť rozhodnutie,
vykonávať dokazovanie, pričom procesné práva účastníkov nie sú ukrátené, pokiaľ sú oni sami, resp.
ich zástupcovia prítomní pri vykonávaní dôkazov a majú možnosť k nim sa vyjadriť. V prejednávanej veci
okresný súd po zrušení uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené umožnil žalovanému vyjadriť
sa k podaniu žalobcu, ktoré pôvodne žalovanému nebolo doručené. Po tom, ako bolo zrušené uznesenie
o vyhlásení dokazovania za skončené, mohli sporové strany uplatniť ďalšie prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, a teda žalobcovi nič nebránilo, aby dodatočne podaním zo dňa 01.07.2019
(č.l. 226) uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku v podobe listinných dôkazov - faktúr, súpisov

vykonaných prác a výpisov z účtu. Toto podanie vrátane príloh bolo okresným súdom žalovanému
riadne doručené cestou jeho právneho zástupcu (doručenka z č.l. 252). Rovnako bolo okresným súdom
doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 12.07.2019 (č.l. 241) právnemu zástupcovi žalobcu (doručenka
z č.l. 251 spisu). Následne na nariadenom pojednávaní dňa 03.09.2019 žalovaný nevyužil právo vyjadriť
sa k dodatočne predloženým listinným dôkazom zo strany žalobcu, pričom žalovaný poukázal na obsah
svojho písomného stanoviska vo veci.

30. Na základe uvedeného konštatuje krajský súd, že nezistil žiadne procesné pochybenie, ktoré
by prípadne mohlo viesť k záveru o inej vade prvoinštančného konania, tak ako to tvrdí žalovaný.
Okresný súd využil svoje oprávnenie a uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené ako uznesenie
o vedení konania zrušil a následne umožnil sporovým stranám vyjadriť sa k dodatočne doručeným
vyjadreniam protistrany. Po tom, ako uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené bolo okresným
súdom zrušené, sporovým stranám nič nebránilo predložiť ďalšie prostriedky procesného útoku, či
prostriedky procesnej obrany, čo sporové strany aj využili v podobe písomných vyjadrení a dodatočne
predložených listinných dôkazov. Keďže v danom prípade okresný súd nevyužil svoje oprávnenie v
zmysle ust. § 153 CSP a nevyhlásil sudcovskú koncentráciu konania, bolo namieste, aby v rámci
vyhodnotenia dôkaznej situácie prihliadol aj na žalobcom predložené dôkazy, keďže sa jednalo o
prostriedky procesného útoku žalobcu uplatnené pred tým, ako nastali účinky zákonnej koncentrácie
konania v podobe uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené, vyhláseného na pojednávaní
okresného súdu dňa 03.09.2019. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k porušeniu
zásad spravodlivého procesu. Za porušenie práva na spravodlivý proces možno označiť len taký postup
súdu, ktorú znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana
mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú
podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada
rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o
ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením
strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka
spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú
možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.
Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho konania spočíva
v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za
rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov
sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na
spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom
„rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo
vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej
strane, v danom prípade žalovanému, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi, a zároveň
postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla
a účinná. Okresný súd svojim procesným postupom po zrušení uznesenia o vyhlásení dokazovania
za skončené vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv
a plnenie ich procesných povinností, a preto takýmto jeho postupom nedošlo k žalovaným tvrdenému
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

31. Žalovaný ďalej v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP namietal, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu je však potrebné zvýrazniť, že jeho prípustnosť
je potrebné vnímať v kontexte ust. § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že možnosť uplatnenia
prostriedkov procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré doposiaľ neboli uplatnené, je daná len v
prípade, ak ich odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Jedná
sa teda o také prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie. Z podaného odvolania žalovaného pritom nevyplýva špecifikácia takýchto
prostriedkov jeho procesnej obrany, ktoré by mali mať vplyv na okresným súdom zistený skutkový stav.
Túto odvolaciu námietku tak krajský súd nehodnotí ako dôvodnú.

32. Žalovaný v podanom odvolaní namietal tiež nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak

odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej
podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011,
sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového
stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou
nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský
súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

33. Žalovaný spochybnil závery súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania
konštatoval existenciu zmluvného vzťahu a s prihliadnutím na zaužívanú prax sporových strán
konštatoval povinnosť žalovaného uhradiť žalobcovi cenu diela na základe obojstranne podpísaného
súpisu prác. Krajský súd vo vzťahu k týmto záverom uvádza, že sa s vyhodnotením dôkazov zo strany
súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil a na jeho závery v podrobnostiach odkazuje. Ak žalovaný
namietal existenciu viacerých súpisov, ktoré sa mali týkať sporného rozsahu a ceny vykonaných prác
žalobcom pre žalovaného, tak krajský súd uvádza, že súpisy, ktoré boli zo strany žalovaného predložené
ešte ako príloha ním podaného odporu (č.l. 33, 34 a 35 spisu), sú súpismi, z ktorých ani jeden nie
je potvrdený podpisom obidvoch zmluvných strán, teda tak žalobcu, ako aj žalovaného. Okresný súd
vecne správne konštatoval, aj na základe ďalších listinných dôkazov predložených žalobcom, a to
faktúry č. 10170003, č. 10170005, č. 10170010 a č. 10170016 vrátane súpisov prác a výpisov z účtu
(č.l. 226 rub - 232 spisu), že medzi žalobcom a žalovaným bola ustálenú prax, na základe ktorej
dochádzalo k potvrdzovaniu nielen rozsahu vykonaných prác, ale aj ich ceny na základe obojstranne
odsúhlasených súpisov vykonaných prác. Všetky súpisy, ktoré boli žalobcom predložené vo vzťahu k
predchádzajúcim vystaveným faktúram (č.l. 227, 230 a 231 rub spisu), predstavujú súpisy, ktoré sú
obojstranne potvrdené podpismi za zhotoviteľa a za objednávateľa. Následne vystavené faktúry, ktoré
žalovaný podľa predložených výpisov z účtu uhradil, korešpondujú týmto súpisom vykonaných prác. Ako
vecne správne ustálil súd prvej inštancie, na uzatvorenie zmluvy o dielo v zmysle Obchodného zákonníka
nie je nevyhnutná jej písomná forma, pričom žalobca v konaní preukázal existenciu zaužívanej praxe v
podobe odovzdávania a preberania vykonaných prác obojstranne podpísanými súpismi. Neobstojí ani
námietka žalovaného ohľadom ukončenia právneho vzťahu, keď zo strany samotného žalovaného neboli
uvedené tvrdenia, ktoré by boli v rozpore so záverom súdu prvej inštancie, že momentom odsúhlasenia
posledného súpisu prác a dodávok došlo k ukončeniu obchodnej zmluvy, keď v konaní nebolo zistené,

že by mali byť zo strany žalobcu pre žalovaného vykonávané ďalšie práce. Ak žalovaný argumentoval
viacerými odlišnými súpismi, ktoré aj predložil, tak tieto súpisy, ktoré nie sú obojstranne podpísané
žalobcom a žalovaným, bez ďalšieho nemôžu spochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie,
podľa ktorého je relevantný výlučne súpis, ktorý je potvrdený obidvomi stranami. Nemôže v tomto smere
obstáť odvolacia námietka žalovaného, že závery okresného súdu sú predčasné, keďže niektoré súpisy,
na základe ktorých žalobca odvodzoval zaužívanú prax, sú bez pečiatky žalovaného. Podstatným v
konaní je záver, že žalovaný predmetné súpisy podpísal, pričom v konaní pravosť svojich podpisov
nespochybnil. Ak žalovaný namietal rozpory ohľadom určenia rozsahu vykonávaných prác ohľadom ich
zamerania, či ohľadom projektovej dokumentácie, zvýrazňuje krajský súd záver súdu prvej inštancie,
v zmysle ktorého práve obojstranne podpísaný súpis prác je výlučne relevantným dokladom, ktorý
vzhľadom na spôsob uzavretia zmluvy o dielo bez jej písomného zachytenia a s ohľadom na zaužívanú
prax, vyplývajúcu z predchádzajúcich súpisov prác, na základe ktorých boli vystavené faktúry uhradené,
je tým dokladom, ktorý je výlučne spôsobilý potvrdiť nielen rozsah prác vykonávaných žalobcom pre
žalovaného, ale aj ich jednotkové ceny a celkovú cenu, ktorých výšku rovnako žalovaný podpisom súpisu
potvrdil.

34. Argumentácia žalovaného o tom, že podpisom na preberacom protokole potvrdil len prevzatie
samotnej listiny, bola krajským súdom vyhodnotená ako účelová, v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti,
a to aj s prihliadnutím na rovnaký spôsob potvrdzovania ceny a rozsahu vykonaných prác na ďalších
súpisoch, na základe ktorých vystavené faktúry žalovaný uhradil. Skutočnosť, že žalovaný vykonané
práce dodatočne namietal, či už emailom zo dňa 14.07.2017, resp. v konaní pred súdom prvej inštancie,
mala za následok vznik povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti na strane žalovaného ohľadom
preukázania jeho procesnej obrany. Okresný súd vo vzťahu k tejto obrane žalovaného aj vo vzťahu
k žalovaným predloženému znaleckému posudku konštatoval, že žalovaný svoje procesné povinnosti
nesplnil so záverom o neúčinnosti popretí skutkových tvrdení žalobcu žalovaným. S týmito závermi súdu
prvej inštancie sa krajský súd stotožnil a v podrobnostiach na tieto závery okresného súdu odkazuje.
Vo vzťahu k znaleckému posudku je potrebné zvýrazniť, že sa nejedná o súkromný znalecký posudok,
keďže v ňom absentuje doložka o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého
znaleckého posudku v zmysle ust. § 209 ods. 2 CSP. Bolo preto namieste okresným súdom tento
znalecký posudok hodnotiť výlučne ako akýkoľvek iný stranami predložený listinný dôkaz. Ani na základe
tohto listinného dôkazu nebolo možné vyhodnotiť ako preukázané skutkové tvrdenie žalovaného o
tom, že práce a plnenia, ktorých úhradu žalobca požaduje, neboli vykonané, resp. boli zo strany
žalobcu účtované duplicitne. V zhode so súdom prvej inštancie uvádza krajský súd, že z predloženého
znaleckého posudku nemožno zistiť, v čom nezodpovedá posledná vystavená faktúra vykonaným
prácam a dodávkam, čo z fakturovaného objemu nebolo urobené - v akom rozsahu a cene. Uvedené je
potrebné hodnotiť aj v kontexte uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie poslednej faktúry vystavenej
na základe predloženého súpisu prác, ktorého obsah znalecký posudok nevyvrátil, a s prihliadnutím aj
na úhradu faktúr vystavených na základe predošlých súpisov prác. Obdobne je mieste v tomto smere
zdôrazniť skutočnosť, že žalovaný podpisom súpisov potvrdil nielen rozsah, ale aj cenu vykonaných
prác, a preto bolo v konaní jeho dôkazným bremenom preukázať, že ním potvrdený rozsah a cena prác
nezodpovedajú plneniu, ktoré bolo zo strany žalobcu žalovanému poskytnuté. Rovnako nie je možné ako
relevantnú hodnotiť námietku ohľadom prepisovania dátumu na spornom súpise prác, ktorá skutočnosť
sama o sebe nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie o preukázaní rozsahu
a ceny prác poskytnutých na základe tohto súpisu potvrdeného podpisom žalovaného. Žalovaný síce na
jednej strane rozporuje závery súdu prvej inštancie o ukončení zmluvy o dielo medzi sporovými stranami
konkludentne ako záver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, avšak sám žalovaný neuvádza
iné skutkové tvrdenia o tom, že by mal byť iný rozsah diela, ktorý mal byť žalobcom žalovanému
poskytnutý, resp. skutkové tvrdenia o tom, že by k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi sporovými
stranami malo dôjsť iným spôsobom.

35. Krajský súd vo vzťahu k odvolaniu žalovaného považuje za potrebné zvýrazniť, že odvolacie
námietky žalovaného smerujú predovšetkým do záverov, ktoré okresný súd ustálil vo vzťahu k
vyhodnoteniu dôkazov. Ako už bolo krajským súdom konštatované, v rámci civilného sporového konania
sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
žalovaného, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Za situácie, kedy obojstranne potvrdenými súpismi prác vrátane potvrdenej ceny týchto prác bol
v konaní okresným súdom vecne správne ustálený rozsah plnenia poskytnutého žalobcom žalovanému,
je bez vplyvu na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie odvolacie konštatovanie žalovaného,

že žalobca nepredložil objednávky ani cenovú ponuku. Ako už bolo konštatované, okresný súd vecne
správne uzavrel, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo nebolo potrebné jej zachytenie v písomnej forme
a postačovalo jej uzavretie či už ústnym alebo konkludentným spôsobom. Na ustálenie skutočnosti
uzatvorenia zmluvy o dielo tak nebolo potrebné, aby v konaní bola predložená objednávka alebo cenová
ponuka, ktorých absenciu žalovaný namietal. Ak žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline
vo veci sp. zn. 13Cob/97/2014, tak je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
nepotvrdzuje odvolaciu argumentáciu žalovaného. V predmetnom rozhodnutí krajský súd, obdobne ako
v prejednávanej veci, vychádzal zo záveru o potvrdení samotným žalovaným v pozícii objednávateľa
predmetu prác, ale aj ich ceny, ktoré skutočnosti boli v danom prípade potvrdené podpisom vystavenej
faktúry, čo v tejto veci krajský súd vyhodnotil ako vyslovenie súhlasu bez výhrad nielen s cenou, ale
i jej obsahom, so záverom o nedôvodnosti námietky žalovaného ohľadom fakturovanej ceny. Aj toto
rozhodnutie tak potvrdzuje vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý na základe obojstranne
potvrdeného súpisu vykonaných prác a dodávok, ktorý obsahoval aj celkovú a jednotkovú cenu týchto
prác, dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu.

36. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd
uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho
zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre
krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
než aby rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu napriek odvolacím námietkam potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr.
III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

37. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaného ako relevantné.
Krajským súdom bolo preto pristúpené k potvrdeniu rozsudku okresného súdu tak v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 18.080,91 Eur spolu s úrokom z omeškania a
paušálnou náhradou nákladov ako aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania ako vecne správneho
rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol
odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri
potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak
bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.