Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816208930
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8816208930.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpený Malata, Pružinský, Hegedüš
& Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava 821 09, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: J.
N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P. XXX/XXX, XXX XX H. E., o zaplatenie sumy 879,70 eur s prísl.,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. 4Csp/184/2016-104
zo dňa 17.júna 2019 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie.

Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že

„I. Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobcovi úroky v sume 133,10 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 133,10 eur od 01.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 34% s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom I. inštancie v samostatnom uznesení.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 2.993,12 eur, spolu s úrokom vo výške 369,20 eur, spolu s úrokom vo výške 11,90 %
ročne zo sumy 2.620,18 eur od 01. 10. 2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 3.181,80 eur od 01. 10. 2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil
tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 14. 10. 2005 Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a
služieb B. E.. Na základe zmluvy o bežnom účte sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť pre žalovaného

bežný účet. Dňa 12. 03. 2014 uzatvorili, v súlade s § 497 a nasl. zákona 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, Zmluvu o B. spotrebiteľskom úvere. Neoddeliteľnou
súčasťou Zmluvy boli tiež Obchodné podmienky pre B. spotrebiteľské úvery. Predmetom zmluvy
bol záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok peňažné prostriedky na čerpanie
do výšky úverového limitu dohodnutého zmluvnými stranami na sumu 3000 eur. Rozsudkom zo dňa
13.06.2017 súd vo veci rozhodol, a to tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.113,42 €

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.113,42 € od 26.7.2015 do zaplatenia, a
to všetko mu súd povoľuje uhradiť v mesačných splátkach po 100,- €, splatných vždy každého 30-tehodňa toho ktorého mesiaca k rukám žalobcu, začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkami
straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol. O trovách rozhodol tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 50%.

3. Po podaní odvolania zo strany žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 21.01.2019, č.k.
8Co/20/2018-81 rozhodol tak, že zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Z odôvodnenia citovaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že súd prvej inštancie

založil svoj záver o bezúročnosti úveru na konštatovaní, že úrok dohodnutý v Zmluve o úvere vo výške
11,90 % prevyšuje priemernú úrokovú mieru z úverov poskytovaných v tomto období bankami a teda
dohoda o výške úrokov je absolútne neplatná nakoľko sa prieči dobrým mravom. Súd prvej inštancie
mal za to, že priemerná úroková miera z úverov poskytovaných v rozhodnom období bankami je 10,43
% ročne. Z obsahu napadnutého rozsudku však nijakým spôsobom nevyplýva, prečo súd prvej inštancie
považoval za rozhodný práve údaj 10,43 % ročne. Z obsahu napadnutého rozsudku tiež nevyplýva,

prečo úroková sadzba 11,90 % ročne sa v porovnaní so sadzbou 10,43 % ročne prieči dobrým mravom
a je neprimeraná. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru,
pokiaľ za priemernú úrokovú mieru z úverov poskytovaných v rozhodnom období bankami považoval
údaj 10,43 %.

4.Súdprvejinštancienazákladeuvedenéhovčasti,ktoráostalapredmetomkonaniaopätovnerozhodol.
Žalobca pôvodne požadoval sumu 2993,12 eur, 368,20 eur ako úroky, úrok vo výške 11,90% ročne
zo sumy 2620,18 eur od 01.10.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 3181,80 eur od 01.10.2016 do zaplatenia. Prvým rozhodnutím bola priznaná suma 2.113,42 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.113,42 € od 26.7.2015 do zaplatenia,

táto napadnutá odvolaním nebola. Predmetom konania tak ostal nárok na zaplatenie sumy 879,70 eur
na istine (rozdiel medzi žiadanou a priznanou sumou istiny), úroky 368,20 eur, úrok vo výške 11,90%
ročne zo sumy 2620,18 eur od 01.10.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania zo sumy 1068,38 eur od
1.10.2016 do zaplatenia.

5. Súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámením sa so žalobným návrhom
a jeho prílohami - zmluvou o bežnom účte a balíku produktov, zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
Obchodnými podmienkami pre B. spotrebiteľské úvery, výpisom z účtu, poslednou výzvou na
úhradu pohľadávky s doručenkou, oznámením o zosplatnení úveru s doručenkou, prehľadom splátok,
písomnými vyjadreniami žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav. Na základe vykonaného dokazovania

mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok

v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.
Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od
ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a

oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností
a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Súd mal v danej právnej veci za preukázané,
že žalobca na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol žalovanému finančné prostriedky
vo výške 3000 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť v lehote do 25. 03. 2020. Žalobca

tieto finančné prostriedky žalovanému reálne poskytol, čo vyplýva z výpisu predloženého žalobcom,
avšak žalobcovi ich v stanovenej lehote nevrátil. Čo sa týka žalobcom uplatneného zmluvného úroku
vyčísleného, tento nárok považoval súd za dôvodný. Úroková sadzba bola v zmluve uvedená vo výške
11,90 %, Úver bol podľa obsahu zmluvy poskytnutý na dobu 6 rokov. Na internetovej stránke NBS
súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so

splatnosťou nad 6 rokov v rozhodnom období činil úrok v bankách pri spotrebiteľskom úvere podľa
názoru KS pri zohľadnení Krajským súdom uvedenej tabuľky bol úrok v rozhodnom období 12,92 %
ročne. Krajský súd uviedol, že dohoda o úrokoch nie je absolútne neplatná. Po preskúmaní veci
súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná čo do nezaplatenej istiny a úrokov do dňa zosplatnenia.Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,

za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára

zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za
porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Súd v zmysle
uvedeného preto celú zmluvu posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú. Súd mal v danej právnej veci

za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným ako dlžníkom došlo k uzavretiu zmluvy o úvere dňa
12.03.2014. Zo zmluvy vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 3000 eur. Podľa čl. I
bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 11,90 %. Ročná percentuálna miera nákladov bola 16,04%.
ročne. Priemerná RPMN bola 18,87%. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 72 mesačných splátkach,
práva bola splatná dňa 25.04.2014 a posledná dňa 25.03.2010. Z oznámenia o zosplatnení zo dňa

26.07.2015 vyplýva, že žalobca z dôvodu omeškania žalovaného s plnením záväzkov vyhlásil celú
pohľadávku za splatnú ku dňu 25.07.2014. Z listín a vyjadrení vyplýva, že žalovaný uhradil sumu
886,58 eur. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v žalobe
a vo vyjadreniach. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu v ktorom
spočíva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom konania.
Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledkom konania, ktorý závisí od zistených a vykonaných dôkazov. Žalobca v konaní požadoval sumu
2993,12 eur, 368,20 eur ako úroky, úrok vo výške 11,90% ročne zo sumy 2620,18 eur od 01.10.2016
do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3181,80 eur od 01.10.2016 do

zaplatenia. Z obsahu žaloby vyplýva, že suma 2.993,12 eur má pozostávať zo sumy 2620,18 eur -
istiny, sumy 133,10 eur - úroku do zosplatnenia, sumy 179,52 eur - úroku z omeškania do 30.09.2016
a sumy 60,32 eur - poplatky. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol čo vyplýva z listín, že prednostne
započítaval úhrady žalovaného na úroky a poplatky, na istinu vlastne započítal len sumu 6,88 eur. Súd
poukazuje, že ak nejaké zmluvné dojednania umožňovali žalobcovi použiť splátku aj na iný účel ako na

splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu druhej zmluvnej strany, ako aj dojednania, ktoré umožňovali
požadovať vyššie uvedené sumy, sú neprijateľnými zmluvnými dojednaniami. Uvedené ustanovenia
nie sú individuálne dojednané a žalovaný nemal možnosť ovplyvniť ich obsah a znenie. Žalovaný
ako spotrebiteľ si ich individuálne nedojednal a s najväčšou istotou možno konštatovať, že ani nemal
možnosť znenie zmluvných dojednaní ovplyvniť. Ak chcel úver musel znenie obchodných podmienok

akceptovať alebo nie. To sa v predmetnej veci aj stalo. Uvedené ustanovenia zmluvy majú za následok
založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa. Nevyváženosť
iba podčiarkuje skutočnosť, že vzťah sa v otázke plnenia stáva pre spotrebiteľa netransparentným a
konanie dodávateľa v niektorých prípadoch až nepredvídateľným. Spotrebiteľ má pritom oprávnený
záujem na prednostnom splnení istiny. Takéto zmluvne podmienky vo svojej podstate na škodu

spotrebiteľa na jednej strane spôsobuje nerešpektovanie vôle spotrebiteľa a jeho oprávnených záujmov
a na strane druhej umožňuje dodávateľovi bezvýhradne presadiť jeho ekonomické záujmy v zmluvnom
vzťahu, zakladá tým nielen nerovnováhu, ale až hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Ide o zjavný rozpor s dobrými mravmi. Ako uviedol Ústavný
súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u
prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že
takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011,
IV.ÚS 55/201-19). Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano
GrupoEditorialSAaRocíoMurcianoQuintero(C-240/98)amedziSalvatEditoresSAaJoséM.Sánchez

Alcón Prades a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu
súdu proti nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť,
že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám
povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú častoobmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť,
aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú
jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva

nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa
môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj
vlastný návrh“. Na základe uvedeného preto má súd za to, že dlh žalovaného na istine je 2.113,42 eur
a nie 2.620,18 eur, ako to žalobca žiadal. Túto sumu 2.113,42 eur už súd žalobcovi právoplatne priznal
a preto už predmetom konania nie je. Predmetom konania podľa záverečného petitu žaloby zo sumy

2993,12 eur ostala suma 506,76 eur ako zvyšok istiny a ešte suma úrokov 368,20 eur. Keďže súd už
žalobcovi dlžnú istinu priznal a započítanie úhrad žalovaného žalobcom na úroky a poplatky považoval
za nedôvodný, nárok žalobcu na zaplatenie sumy 506,76 eur ako zvyšok istiny (žiadal ju v sume 2620,18
eur) ako nedôvodný zamietol.

6. Súd sa ďalej zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie úrokov. Žalobca vyčíslil úroky na sumu

368,20 eur. Podľa žaloby úroky v sume 368,20 eur sú zmluvnými úrokmi za obdobie od 26.07.2015 do
30.09.2016, t.j. za obdobie po zosplatnení úveru. Tento nárok považoval súd za nedôvodný a zamietol
ho. Súd, ako je to nižšie uvedené považuje požadovanie úrokov po zosplatnení úveru za nedôvodné.
Suma úrokov do dňa 25.07.2015, t.j. do dňa zosplatenia bola žalobcom vyčíslená na sumu 133,10 eur
a túto podľa obsahu žaloby žiadal a zahrnul ju do sumy 2.993,12 eur. Voči tomuto nároku na úroky

do zosplatnenia súd nemal žiadne výhrady, tieto úroky žalobcovia ako veriteľovi patria a preto mu ich
súd priznal. Zvyšok nároku žalobcu na úroky, t.j. v sume 368,20 eur po zosplatnení úveru považoval z
uvedených dôvodov za nedôvodný a zamietol ho. Ako bolo preukázané, v predmetnom právnom vzťahu
došlo k zosplatneniu úveru listom zo dňa zo dňa 26.07.2015. Súd je toho názoru, že dohodnuté úroky
z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. všetkých jeho splátok a od splatnosti

je potom dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/143/1998). V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu
a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobilo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. Tieto úroky od poskytnutia do doby zosplatnenia súd žalobcovi priznal.
Preto aj nárok žalobcu, čo sa týka úrokov vo výške 11,90% ročne zo sumy 2620,18 eur od 01.10.2016

do zaplatenia považoval za nedôvodný už z vyššie uvedených dôvodov a preto žalobu aj v tejto časti
úrokov ako nedôvodnú zamietol. Predmetom konania ostal ešte nárok na zaplatenie poplatkov v sume
60,32 eur. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v žalobe
a vo vyjadreniach. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
spočíva na strane sporu. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu

ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu. Dôkazným
bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledkom
konania, ktorý závisí od zistených a vykonaných dôkazov. Ohľadom žiadaných poplatkov súd považoval
túto časť žaloby za nedôvodnú aj z tohto titulu, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Nepreukázal súdu o aké poplatky ide, podľa čoho ich účtov, z akých dôvodov a nepreukázal ani ich

výšku.To,žesútietopoplatkyzahrnutévovýpiseeštenepreukazujeichdôvodnosťasprávnosť.Žalobca
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Súd poukazuje, že v danej veci bolo preukázané, že došlo k
predčasnému ukončeniu zmluvy výzvou zo dňa 26.07.2015. Žalobca si ešte uplatnil úroky z omeškania
vo výške 5,052% ročne zo sumy 3.181,80 eur od 01.10.2016 do zaplatenia a čiastočne ako vyčíslené
v sume 179,52 do 30.09.2016. Súd mal za to, že v dôsledku vyhlásenia mim. splatnosti sa žalobca

dostal do omeškania s úhradou zvyšnej dlžnej sumy istiny a úrokov vyššie uvedených. Preto žalobcovi
vznikol nárok na úroky z omeškania v zmysle citovaných zákonných ustanovení a zo sumy 133, 10 eur.
Úroky z omeškania zo sumy istiny už boli priznané. Žalobca požadoval úroky z omeškania čiastočne
vyčíslené a od 01.10.2016 bez vyčíslenia. Keďže bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania
aj s úhradou úrokov, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 133,10 eur od 01.10.2016

do zaplatenia, t. j. odo dňa od kedy ich žiadal a zvyšok nároku žalobcu na úroky z omeškania ako
nedôvodný zamietol vrátane vyčíslených úrokov z omeškania. Ak nie je dôvodná istina, nie je dôvodný
ani nárok na úroky z omeškania z nej. Čo sa týka vyčísleného úroku z omeškania súd poukazuje, že
tento nárok je nedôvodný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho vypočítania a ako je to
zrejmé, vypočítaval ich z vyššej sumy než z akej by mal. Pokiaľ sa týka povolenia splátok, žalovaný sa

na opakované pojednávanie nedostavil a neuviedol, či trvá na svojej žiadosti o povolenie splátok a ani
oznámil, či došlo alebo nedošlo k zmene jeho majetkových pomerov, preto súd pri jeho rozhodnutí jeho
žiadosti o splátky nevyhovel.7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že súd žalobe vyhovel čiastočne. Po
prepočte bol úspešnejší vlastne žalobca vo výške 67%, žalovaný bol úspešný vo výške 33%, a preto má
žalobca nárok na náhradu pomerných trov konania v pomere svojho úspechu 34% (67%-33%) a preto

má nárok na náhradu pomerných trov konania vo výške 34%.

8. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. V odôvodnení svojho odvolania uviedol, že v súčasnej
dobe je dlhodobo práceneschopný a jeho mesačný príjem predstavuje sumu 225,- eur. Táto suma mu
neumožňuje splácať dlžnú sumu ani v mesačných splátkach 100,- eur tak, ako bolo uvedené v rozsudku

zodňa13.06.2017,nietouhradiťcelúdlžnúsumunaraz,nakoľkoajpozaplateníčolenmesačnejsplátky
mu nezostane ani životné minimum na zaistenie výživy a ostatných potrieb.

9.Súdprvejinštancieuznesenímzodňa31.júla2019sp.zn.4Csp/184/2016-114vyzvalžalovaného,aby
v lehote do 10 dní od doručenia tohto uznesenia, pod následkami odmietnutia odvolania, doplnil svoje
písomné podanie zo dňa 25.06.2019 vo veci samej označené ako „Odvolanie voči rozsudku Okresného

súdu Vranov nad Topľou“ v zmysle § 363 a § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku a to: v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že nepopiera nepriaznivú finančnú situáciu

žalovaného, ale má za to, že táto nepredstavuje dôvod podľa § 363 a § 365 C.sp., ktorý by odôvodňoval
podanie odvolania. Žalovaný bol v konaní pasívny a nedostavil sa na vytýčené pojednávanie, pričom
súdu ani neozrejmil, či bude žiadať splácanie dlhu v splátkach. Žalovaný preto sám zapríčinil vzniknutú
situáciu, keď je povinný zaplatiť dlžnú sumu jednorazovo. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v podanom
odvolaní nenamieta dôvodnosť nároku žalobcu, ale len uvádza, že nemá peňažné prostriedky. V tejto

súvislosti žalobca dal do pozornosti, že príslušné právne predpisy bránia žalobcovi výkon rozhodnutia
nad zákonom vymedzený rozsah a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že mu nezostane ani
suma životného minima, keď žalovanému v prípade exekučného konania zostane zákonom presne
stanovená suma. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,

preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť.

13. Podľa § 386 písm. d) C.s.p, odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak

pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

14. Podľa § 365 odsek 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odseku 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné

uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v
odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa odseku 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

15.Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanýnavýzvusúduprvejinštancienedoplnilsvojepodanieoznačené
ako odvolanie a neuviedol v akom rozsahu sa napáda rozsudok súdu prvej inštancie, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa doručenky na č.l. XXX vyplýva, že si listinnú zásielku súdu prvej inštancie neprevzal. Taktiež
nereagoval a neprevzal si ani vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu.

16. Súd prvej inštancie už v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 77 uviedol, že „Pokiaľ sa týka
povolenia splátok, žalovaný sa na opakované pojednávanie nedostavil a neuviedol, či trvá na svojej
žiadosti o povolenie splátok a ani oznámil, či došlo alebo nedošlo k zmene jeho majetkových pomerov,
preto súd pri jeho rozhodnutí jeho žiadosti o splátky nevyhovel.“

17. Pokiaľ odvolateľ napriek výzve súdu prvej inštancie vady odvolania neodstráni a pre tieto nedostatky
nie je možné v odvolacom konaní pokračovať, je to dôvod na odmietnutie odvolania. Odvolanie
žalovaného odvolací súd posudzoval v súlade s Čl. 11 odsek 1 C.s.p., teda v súlade so zásadou
bezformálnosti, podľa obsahu podania. Avšak uvedené tvrdenie žalovaného nie je možné subsumovať
pod niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 odsek 1 C.s.p. ani s prihliadnutím na Čl. 11

odsek 1 základných princípov C.s.p.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odmietol odvolanie v tejto veci v súlade s § 386 písm. d)
C.s.p., pretože žalovaným podané odvolanie nemá náležitosti podľa § 363 C.s.p. a pre vady odvolania
nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 tak, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).