Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cbi/27/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201164
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1010201164.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: T.. L. L.,
K. O. J. K. XX, XXX XX G., v 2. rade: B. L., K. O. J. K. XX, XXX XX G., obaja zastúpení: NAGYOVÁ &
PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., Farská 8, 949 01 Nitra, v 3. rade: O. K., K. O. T., XXX XX O. a
v 4. rade: T. K., P.. Š., K. O. T., XXX XX O., obaja zastúpení JUDr. Kamil Beresecký, advokát, Farská 33,
949 01 Nitra, proti odporcovi: Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske
stavbya.s.Nitra,Cabajskácesta28,Nitra,IČO:31411487‚SídlosprávcuTimravina9,81102Bratislava,
zastúpený: Zvara advokáti s.r.o., Námestie SNP 1, 811 06 Bratislava, IČO: 46 547 878, o vylúčenie vecí

z konkurznej podstaty, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovaný má proti žalobcom v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou podanou na súd dňa 15.06.2010 domáhali vylúčenia
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. G., obec G., zapísané na LV č. XXXX ako budova súp. č.
XXXX, parc. XXXX/X, druh stavby: ubytovňa, priestor č. X, byt č. X a byt č. Xa evidované na LV č.
XXXX, kat. úz. G.: parc. č. XXXX/X o výmere 24 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/

X o výmere 218 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 772 m2 zastavané
plocha a nádvoria, parc. č. XXXX o výmere 124 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/
X o výmere 302 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavby súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, stavby
súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X a stavby, garáže na parc. č. XXXX z konkurznej podstaty úpadcu
Vodohospodárske stavby a.s. Nitra. Svoj návrh odôvodnili tým, že nehnuteľnosti nadobudli spolu s
ostatnými spoluvlastníkmi od úpadcu Kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000 vrátane jej dodatku. Fond
národného majetku SR udelil súhlas s predajom Nehnuteľností dňa 31.08.2000. Z výnosu z predaja mal

úpadca uhradiť svoj záväzok voči Fondu národného majetku SR. Dňa 21.02.2001 došlo k vzájomnému
zápočtu pohľadávok medzi Fondom národného majetku SR, úpadcom - Vodohospodárske stavby a. s.
Nitra a spoločnosťou KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. Tým bola splnená povinnosť úhrady záväzku úpadcu
voči Fondu národného majetku. Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.
s. Nitra neoprávnene zaradila nehnuteľnosti do súpisu podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s.
Nitra v konkurznom konaní č. 6K 105/2001.

2. Žalobou podanou na súd dňa 24.06.2010 sa žalobcovia v 2. a 3. rade domáhali vylúčenia tej istej
nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra z dôvodu, že predmetnú
nehnuteľnosť nadobudli od úpadcu do spoluvlastníctva spoločne so žalobcami v 1. a 2. rade na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000.3. Uznesením zo dňa 08.09.2010 spojil tunajší súd obe veci na spoločné konanie, s tým že vec bude
prejednávaná pod sp. zn. 8Cbi 27/2010.

4. Výzvou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010 (doručenou žalobcom v 1. a 2. rade dňa
31.05.2010,žalobcomv3.a4.radedňa03.06.2010)bolažalobcomuložená30dňoválehotanapodanie
žalobyvzmysle§19ods.2zákonač.328/1991Zb.okonkurzeavyrovnanívzneníneskoršíchpredpisov
o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu žiadosti správkyne konkurznej podstaty JUDr.

Martiny Mrázovej. Žiadosť zdôvodnila tým, že úpadca si po súhlase Fondu národného majetku SR k
prevodu predmetných nehnuteľností nesplnil svoju zákonnú povinnosť, nakoľko žiadna kúpna cena na
účet fondu uhradená nebola.

5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že úpadca bol a je nepretržite vlastníkom tohto
nehnuteľného majetku, nakoľko tento bol prevedený na žalobcov na základe absolútne neplatného

právneho úkonu, t.j. právneho úkonu, ktorý sa síce považuje za existujúci, ale jeho následky nenastanú.
Keďže uvedené nehnuteľnosti nadobudol úpadca od FNM SR na základe Privatizačnej zmluvy, na
tento prevod sa vzťahujú nielen všeobecné právne predpisy - ale aj špeciálne právne predpisy, a
to zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o veľkej privatizácii“). Zákonodarca s účinnosťou od 14.09.1995 zaviedol

do Zákona o veľkej privatizácii § 19a, ktorý postihuje právne úkony, vykonané v rozpore s predmetným
ustanovením, absolútnou neplatnosťou. Ak aj zákonodarca umožnil kupujúcim prevádzať majetok s
predchádzajúcim súhlasom FNM SR, tak len s rozväzovacou podmienkou, že v prípade, ak predávajúci
poruší povinnosti uložené ustanovením § 19a, t.j. nepoužije výnos z predaja privatizovaného majetku na
splatenie záväzkov voči FNM SR, právne úkony (prevod privatizovaného majetku), ako aj nadväzujúce

právne úkony (akékoľvek ďalšie prevody) sú zo zákona neplatné. V Kúpnej zmluve medzi žalobcami a
úpadcom boli dojednané také podmienky uhradenia kúpnej ceny, ktoré sú v priamom rozpore s §19a
zákonaoveľkejprivatizácii,právnyúkon-kúpnazmluvajepretoabsolútne neplatnýmprávnymúkonom.

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov v 1., 3. a 4. rade, žalovaného, listinnými dôkazmi:

kúpna zmluva uzatvorená medzi úpadcom a navrhovateľmi zo dňa 12.10.2000 vrátane Dodatku č. 1,
výpis z LV č. XXXX, XXXX kat. úz. G., Súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku zo dňa 31.08.2000
a súvisiace doklady, Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzavretá medzi FNM SR, Kovospol
Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a .s. Nitra zo dňa 21.02.2001, kúpna zmluva uzavretá medzi
úpadcom a Kovospol Nitra spol. s r.o., výzva Krajského súdu v Bratislave podľa § 19 ods. 2 ZKV, zmluva

č.48/92uzatvorenámedziFNMSRaVodohospodárskestavbya.s.Nitra,konkurznáprihláška,zápisnica
o výsluchu svedka T.. V. a T.. Š. v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cbi 32/2010, zápisnica o výsluchu
svedka T.. Č. sp. zn. 9Cbi 28/2010, zápisnica o výsluchu svedka T.. I. sp. zn. 9Cbi 27/2010, stanovisko
FNM SR z 25.06.2011, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise, písomnými a ústnymi
prednesmi právnych zástupcov účastníkov a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27.07.1992 došlo k prevodu vlastníckeho práva k veciam iným
právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúžiť k
prevádzkovaniu časti podniku z FNM SR na Vodohospodárske stavby a. s., a to v súlade so zákonom
č. 91/1992 Zb. Písomnou žiadosťou o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28.07.2000

žiadali Vodohospodárske stavby a. s. Nitra FNM SR o súhlas s odpredajom nehnuteľností, okrem
iného aj tých, ktoré sú predmetom sporu. Žiadosť spracovala sekcia sledovania pohľadávok FNM SR
a bola predložená výkonnému výboru spolu s návrhom uznesenia a kartou žiadateľa. V karte žiadateľa
sa uvádza, že „vzhľadom k tomu, že situácia dospela až do štádia, že v súčasnosti hrozí zahájenie
exekúcií takmer na celý majetok kupujúceho, treba privítať snahu O. Q..A.. pobočka G. ako majoritného

záložného veriteľa postupovať spoločne s FNM SR. Ak budeme vychádzať z hodnoty tohto majetku
podľa znaleckých posudkov je v súčasnosti založený v prospech O. majetok vo výške 40,7 mil. Sk a v
prospech FNM SR majetok vo výške 4,8 mil. Sk. Za predpokladu, že pri predaji majetku budú výnosy
z predaja nehnuteľností rozdelené medzi oboch veriteľov minimálne v pomere hodnoty záložných práv,
doporučujem výkonnému výboru schváliť žiadosť kupujúceho podľa priloženého návrhu uznesenia.“

8. Listom zo dňa 31.08.2000 FNM SR na základe žiadosti Vodohospodárske stavby a.s. so sídlom
v Nitre zo dňa 31.07.2000 a v súlade s uznesením Výkonného výboru FNM č. 16/35/00 zo dňa
22.08.2000 udelil súhlas na uvoľnenie záložného práva a odpredaj nehnuteľného majetku podľazoznamu špecifikovaného v súhlase za podmienky, že výnos z tohto predaja - podľa predložených
znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4, 8 mil. Sk - použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov
voči FNM SR.

9. Kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000 Vodohospodárske stavby a.s. Nitra (ďalej len úpadca) ako
predávajúci predal žalobcom v 1. až 4. rade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. V článku III.
sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene 4 543 660,- Sk s tým, že kúpna cena bude vyplatená
na účet súdnej exekútorky JUDr. Edity Šupovej, tak ako je špecifikované v citovanom článku.

Žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam dňa 22.12.2000 povolením vkladu
spoluvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

10. Úpadca na základe udeleného súhlasu predal nehnuteľnosti nielen žalobcom, ale aj ďalším
subjektom, jedným z nich bola spoločnosť Kovospol Nitra spol. s r.o. Spoločnosti Kovospol Nitra,
spol. s r.o. úpadca predal nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 21.02.2001, za kúpnu cenu vo výške

11.801.460,-Sk.ZtohtopredajaúpadcaevidovalvočispoločnostiKovospolNitra,spol.sr.o.pohľadávku
vo výške dojednanej ceny, t.j. v sume 11.801.460,- Sk.

11. Dňa 21.02.2001 bola uzavretá Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi FNM SR,
Kovospol Nitra s.r.o. a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra (ďalej len dohoda o započítaní) V čl.

I. predmetnej dohody o započítaní sa FNM SR a Vodohospodárske stavby a.s. Nitra dohodli, že
Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra postupuje svoju pohľadávku voči KOVOSPOL Nitra spol. s r.o.
vyplývajúcu z kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2001, ktorou boli tejto spoločnosti odpredané nehnuteľnosti
za kúpnu cenu 11 801 460,- Sk na FNM SR. FNM SR má pohľadávku voči Vodohospodárskym
stavbám, a.s. Nitra, ktorá pozostáva z nezaplatenej kúpnej ceny vo výške Sk 24 954 000,- Sk a

príslušenstva, ktorá vyplýva z kúpnej zmluvy o predaji podniku zo dňa 27.07.1992, tzv. privatizačnej
zmluvy. Vodohospodárske stavby, a.s. Nitra a FNM SR sa vzájomne dohodli, že započítajú pohľadávku
FNM SR vyplývajúcu z privatizačnej zmluvy uzavretej medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami,
a.s. Nitra voči pohľadávke Vodohospodárskych stavieb, a.s. Nitra vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky
voči KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. V čl. II. dohody o započítaní sa FNM SR a Kovospol Nitra spol. s

r.o. dohodli na vzájomnom započítaní pohľadávok špecifikovaných v tomto článku. KOVOSPOL Nitra
spol. s r.o. má pohľadávku voči FNM SR vo výške 11 801 450,- Sk z titulu náhrady škody, ktorá vznikla
KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. v dôsledku neplatného odstúpenia FNM SR od zmluvy o predaji podniku
uzavretejmedziFNMSRaOpreas.r.o.Nitra,čímsastalaabsolútneneplatnouikúpnazmluvač.1718/97
uzavretá medzi FNM SR a Kovospol Nitra, s.r.o.

FNM SR má pohľadávku z nezaplatenej kúpnej ceny, ktorá vyplýva zo zmluvy o predaji nehnuteľnosti
medzi Vodohospodárskymi stavbami, a.s. a KOVOSPOL Nitra spol. s r.o. Podľa čl. III. Dohody o
započítaní sa pohľadávky špecifikované v čl. I. a II. započítavajú do výšky v akej sa kryjú, t.j. v sume
11 801 460,- Sk.

12. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania tunajší súd vo veci
rozhodolrozsudkomzodňa12.07.2012tak,žežalovanémuuložilpovinnosťvylúčiťzosúpisukonkurznej
podstaty predmetné nehnuteľnosti. Keďže k prevodu predmetných nehnuteľností na žalobcov došlo
vkladom do katastra zo dňa 22.12.2000, t.j. po zavedení novely § 19a zákona o veľkej privatizácii (účinná

od14.09.1995),naplatnosťprevodusavyžadovalosplnenieobochpodmienokstanovenýchv§19aods.
2 a 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa a na ne nadväzujúce úkony
týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné. Vykonaným dokazovaním súd dospel k
záveru, že obe podmienky boli splnené.

13. Na záver súd poukázal na skutočnosť, že podľa citovaného ustanovenia zákona o veľkej privatizácii
majú byť neplatnosťou postihnuté úkony nadobúdateľa vykonané v rozpore so zákonom. Nemalo by
byť na ťarchu žalobcov ako tretích osôb prípadné pochybenie FNM SR. Súd pritom súhlasil s názorom
žalovaného, že ustanovenia zákona o veľkej privatizácii sú kogentného charakteru, preto aj dokazovanie
zameral na splnenie podmienok podľa citovaného ustanovenia § 19a. Zo zákona však jednoznačne

vyplýva, že úkony nadobúdateľa vykonané v rozpore s ust. § 19a/ ods. 2 a 3 sú postihnuté neplatnosťou.
Bolo preukázané, že nadobúdateľ si súhlas vyžiadal, bol mu udelený a v intenciách súhlasu získané
prostriedky použil na úhradu záväzkov voči fondu.14. Na základe odvolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.07.2012 č. k. 8Cbi/27/2010-277 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s účinnosťou od 14.09.1995 bol zákonom

č. 190/1995 Zb. novelizovaný zákon č. 91/1992 Zb. zákon o veľkej privatizácií. Ustanovenie § 19
citovanéhozákonabolodoplnenéoustanovenie§19abezprechodnýchustanovení.Zdôvodovejsprávy
zákona 190/1995 Zb. vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k
privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu.
Podľa ustanovenia § 19a ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií do splatenia celej

kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa účinnosti zmluvy strpieť, aby fond
kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov
nadobúdateľa privatizovaného majetku. Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2,
nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu
svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14. Úkony vykonané nadobúdateľom v
rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Spätná účinnosť

tohto zákonného ustanovenia sa viaže na dispozičné právo nadobúdateľa k privatizovanému majetku.
Najvyšší súd považoval za potrebné poukázať na privatizačnú zmluvu č. 48/1992, v ktorej úpadca
súhlasil s obmedzením dispozície s nehnuteľnosťami do splatenia kúpnej ceny a že kúpna zmluva medzi
nadobúdateľom privatizovaného majetku a novým vlastníkom bola uzavretá po zmene právneho režimu
vzťahu, ktorý vznikol v minulosti. Okrem toho právne vzťahy upravujúce nadobudnutie majetku vo veľkej

privatizácií prechádzali mnohými legislatívnymi zmenami. Vzhľadom na kritéria Európskeho súdneho
dvora a ústavného súdu posudzovania prípustnosti nepriamej retroaktivity, najvyšší súd dospel k názoru,
že ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácií nie je neprimerane zaťažujúce a nepredstavuje
neodôvodnený zásah, v dôsledku čoho jeho aplikáciou, nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty a
princípu rovnosti. Účelom Zákona o veľkej privatizácií okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej

ceny privatizovaného majetku Fondu národného majetku, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného
majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov
voči fondu. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s touto povinnosťou a všetky na ne nadväzujúce
úkony sú podľa ustanovenia § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácií neplatné. Neplatnosť právnych
úkonov súd skúma ex offo. Úpadca - nadobúdateľ privatizovaného majetku preukazoval splnenie svojej

povinnosti voči fondu (prednostná úhrada súm 6 866 021,- Sk a 4 800 000,- Sk v prospech fondu)
Dohodou o vzájomnom započítaní zo dňa 21.02.2001.

15. Odvolací súd na rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi

Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. (úpadcom).

16. Odvolací súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v
rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácií, nakoľko získanými finančnými prostriedkami
prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Žalobcovi preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným

nehnuteľnostiam doložili neplatnými kúpnymi zmluvami.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti
týkajúcej sa interpretácie právnej normy § 19a zákona o veľkej privatizácii s poukazom, že nemalo by byť
na ťarchu žalobcov, ako tretích osôb, prípadné pochybenie Fondu národného majetku, bez racionálnej

argumentácie nie je súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., neobsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.
Zistenú vadu odvolací súd považoval za odňatie možnosti konať pred súdom, preto napadnutý rozsudok
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie s tým,
že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je záväzný.

18. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č.k.
8Cbi/27/2010-442 zo dňa 08.03.2016 tak, že žalobu zamietol a žalobcom uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v sume 607,82 Eur. Poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia č.k. 2Obo/43/2013-344, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.
júla 2012 č.k. 8Cbi/27/2010-277 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, výslovne uviedol, že na

rozdiel od vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí dospel k
záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného
majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. Nitra (úpadcom). Z článku I bod 1
a 2 dohody o vzájomnom započítaní vyplýva, že Vodohospodárske stavby a. s. Nitra stratili postavenieveriteľa vo vzťahu k pohľadávke 11 801 460,- Sk, pričom novým veriteľom tejto pohľadávky sa stal
Fond národného majetku Slovenskej republiky. Nakoľko Vodohospodárske stavby a. s. Nitra nemali
voči Fondu národného majetku v dohode uvedenú pohľadávku (naopak veriteľom tejto pohľadávky

už bol bezodplatne fond), podľa článku 1 bod 4 nemohlo dôjsť k platnému započítaniu. Okrem
toho predmetom dohody neboli vzájomné pohľadávky medzi Fondom národného majetku Slovenskej
republiky a Vodohospodárskymi stavbami a. s. Nitra, a preto nemohlo dôjsť k stretu vzájomných
pohľadávok,akoizánikupohľadávkyFondunárodnéhomajetkuSlovenskejrepublikyšpecifikovanejvči.
I bod 3 uvedenej dohody. Naviac pohľadávka započítavaná fondom t. j. 24 954 000,- Sk a príslušenstvo

nie je určitá. Nie je zrejmé z čoho sa skladá pohľadávka a príslušenstvo pohľadávky a aká je jeho výška,
či spôsob jeho určenia. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že úpadca pri predaji
privatizovaných nehnuteľnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácií,
nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči fondu. Žalobcovia
preto svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam doložili neplatnými zmluvami.

19. Keďže súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu pokiaľ ide o
právne posúdenie Dohody o započítaní, nemohol opätovne posudzovať obsah predmetnej dohody
a neprislúchalo mu ani posudzovať, či rozhodnutie odvolacieho súdu je alebo nie dostatočne
zdôvodnené. Právny názor, že nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi Fondom národného
majetku Slovenskej republiky a Vodohospodárskymi stavbami a.s. Nitra (úpadcom) je v odôvodnení

rozhodnutia jednoznačne vyslovený, ako aj záver, že žalobcovia svoje vlastnícke právo k vylučovaným
nehnuteľnostiam doložili neplatnými zmluvami.

20. Úlohou súdu prvého stupňa bolo iba riadne zdôvodniť svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa
interpretácie právnej normy, § 19a zákona o veľkej privatizácii s poukazom, že nemalo by byť na ťarchu

navrhovateľov, ako tretích osôb, prípadné pochybenie Fondu národného majetku. Je potrebné uviesť,
že tunajší súd pri uvedenej argumentácii vychádzal zo skutočnosti, že napriek Súhlasu FNM SR na
predaj nehnuteľností zo dňa 31.08.2000 tak, ako bol udelený a napriek úhrade záväzkov úpadcu voči
FNM SR formou Dohody o započítaní, boli splnené obe podmienky stanovené v § 19a ods. 2 a 3
zákona o veľkej privatizácii. Keďže odvolací súd bol opačného názoru, uviedol, že žalobcovia nedoložili

vlastníctvo platnými zmluvami, t.j. neboli splnené zákonné podmienky k platnému prevodu nehnuteľností
na žalobcov, zaoberal sa súd skutočnosťou, či mohli žalobcovia nadobudnúť vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam na základe dobrej viery.

21. Súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností, je nesporné, že nebola dodržaná

zákonná 10 ročná vydržacia lehota (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalobcovia touto
skutočnosťou ani neargumentovali. Poukazovali len na fakt, že nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere
a po celý čas tieto nerušene užívali. Podľa slovenského právneho poriadku (§ 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam len na základe platného písomného
právneho úkonu, rozhodnutia štátneho orgánu alebo inou skutočnosťou stanovenou zákonom, resp. na

základe inštitútu vydržania.

Z iných dôvodov nadobudnutie vlastníctva nie je možné a uvedená zásada nebola v slovenskom
právnom poriadku prelomená. Súd prvého stupňa nevzhliadol také dôvody osobitného zreteľa, pre
ktoré by mal vyhovieť žalobcom bez splnenia zákonných podmienok. Je potrebné vziať do úvahy, že

žalobcoviasúzG.,situáciuokoloprivatizácieúpadcupoznali,vedeli,ženalistevlastníctvaviaznuťarchy
a je vedená exekúcia na majetok úpadcu. Nejde teda o taký prípad, že by absolútne nepoznali okolnosti,
za akých nadobúdajú vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.

22. K výhrade žalobcov, že v skutkovo totožnej veci existuje právoplatný rozsudok Najvyššieho údu SR

sp. zn. 5Obo/44/2013 s právnym názorom, že Dohoda o započítaní je platný právny úkon, tunajší súd
uviedol, že pre jeho rozhodnutie je záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil. Tunajší súd si je vedomý nálezu Ústavného súdu SR, podľa ktorého v identických
alebo analogických veciach by mala byť vec vyriešená z hľadiska právnej istoty tým istým spôsobom.
V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že na súde prebiehalo viacero súdnych konaní s totožným

skutkovým stavom a existujú viaceré právoplatné rozsudky (sp. zn. 10Cbi/29/2010, 9Cbi/49/2010,
10Cbi/27/2010, 10Cbi/28/2010, 9Cbi/28/2010), ktorými boli návrhy zamietnuté a bol vyslovený právny
názor, že Dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. V prejednávanej veci teda bude zohľadnenýväčšinový právny názor, preto nemožno hovoriť o odlišnom právnom názore a nepredvídateľnosti
rozhodnutia.

23. Na základe odvolania žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.03.2016, č. k. 8Cbi/27/2010-442, zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodení poukázal na § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, podľa
ktorého ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného
majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči

fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14 a na § 19a ods. 4 cit. zákona, podľa ktorého úkony
vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce
úkony sú neplatné. V predmetnej veci prvá podmienka, t.j. súhlas FNM SR s prevodom privatizovaného
majetku bola splnená (č.1. 22 spisu). O splnení druhej podmienky, t.j. použití získaných prostriedkov
z privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov voči fondu žalobcovia doložili Dohodu o
vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej aj Dohoda) uzavretú medzi FNM SR, Kovospolom Nitra

s.r.o. a Vodohospodárskymi stavbami, a.s. Nitra dňa 21.02.2001 (č.1. 24 spisu), ktorá je neplatným
právnym úkonom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k platnému započítaniu pohľadávok
vychádzajúc z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci. Odvolací súd na už
vyslovenom právnom názore zotrval a konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že úpadca pri predaji privatizovaných nehnuteľností postupoval v rozpore s ustanoveniami § 19a zákona

o veľkej privatizácii, nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok
voči fondu, v dôsledku čoho svoje vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam žalobcovia doložili
neplatnou zmluvou. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcov, že zákonná podmienka
použitia získaných prostriedkov nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu, ktorým už predtým
došlo k platnému prevodu majetku, ale len na platnosť následného právneho úkonu použitia získaných

prostriedkov. Účelom Zákona o veľkej privatizácii okrem iného bolo zabezpečiť zaplatenie kúpnej ceny
privatizovaného majetku Fondu národného majetku, v dôsledku čoho nadobúdateľ privatizovaného
majetku bol povinný použiť získané prostriedky z tohto majetku prednostne na úhradu svojich záväzkov
voči fondu.

24. Odvolací súd uviedol, že žalobcovia namietali, že predmetné nehnuteľnosti kupovali v dobrej
viere. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 549/2015-33 zo
dňa 16. marca 2016, v zmysle ktorého aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho

práva prevodcu‚ povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Poukázal aj
na skutočnosť, že obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky a v ostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28.januára 2016 s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom.

25. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa otázkou dobrej viery nezaoberal, čím vec
nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav a preto napadnutý
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

26. Ako vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, úlohou súdu prvej inštancie

bolo zaoberať sa otázkou dobrej viery žalobcov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazuje na
skutočnosť, že v rozsudku, ktorý bol odvolacím súdom zrušený sa touto otázkou zaoberal, keď dospel
k záveru, že: „Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností, je nesporné, že nebola dodržaná zákonná 10
ročná vydržacia lehota (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a navrhovatelia touto skutočnosťou ani
neargumentovali. Poukazovali len na fakt, že nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere a po celý čas

tieto nerušene užívali. Podľa slovenského právneho poriadku (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam len na základe platného písomného právneho
úkonu, rozhodnutia štátneho orgánu alebo inou skutočnosťou stanovenou zákonom, resp. na základe
inštitútu vydržania. Z iných dôvodov nadobudnutie vlastníctva nie je možné a uvedená zásada nebola
v slovenskom právnom poriadku prelomená. Súd prvého stupňa nevzhliadol také dôvody osobitného

zreteľa, pre ktoré by mal vyhovieť navrhovateľom bez splnenia zákonných podmienok. Je potrebné
vziať do úvahy, že navrhovatelia sú z G., situáciu okolo privatizácie úpadcu poznali, vedeli, že na liste
vlastníctva viaznu ťarchy a je vedená exekúcia na majetok úpadcu. Nejde teda o taký prípad, žeby
absolútnenepoznaliokolnosti,zaakýchnadobúdajúvlastníctvokpredmetnýmnehnuteľnostiam“.Keďžeodvolací súd mal za to, že sa súd prvej inštancie touto otázkou nezaoberal, vykonal súd dokazovanie
ohľadne tejto otázky so zreteľom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 549/2015
zo dňa 16.marca 2016, ako aj Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 247/14 z 28.januára 2016

citované odvolacím súdom.

27. Z výsluchu žalobcu v 1. rade súd zistil, že o možnosti kúpiť predmetné nehnuteľnosti sa dozvedel
v roku 2000 od exekútorky JUDr. Edity Šupovej a spojil sa s p. K. (žalobca v 3. rade). Podmienkou
bolo, že nehnuteľnosť musia odkúpiť spolu s bytom, ktorý obýval p. V., s čím súhlasili a bolo zriadené

vecné bremeno. Následne byt spolu spolu s ďalšími 4 miestnosťami odpredali p. V.. Nehnuteľnosť
zrekonštruovali a takmer 10 rokov nerušene užívali na podnikateľské účely. Žalobca vedel o aké
nehnuteľnosti ide, pretože bol zamestnancom Z. a poznal riaditeľa Z. p. V.. Pri kúpe mal za to, že je
všetko v poriadku, exekútorka ho oboznámila so súhlasom FNM SR s predajom.

28. Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že nebola prítomná pri rokovaniach ohľadne uzavretia zmluvy,

nepoznala ani exekútorku, ani p. V., prítomná bola len pri podpise kúpnej zmluvy.

29. Z výsluchu žalobcu v 3. rade súd zistil, že o možnosti kúpiť predmetné nehnuteľnosti sa dozvedel
od žalobcu v 1. rade. Mal za to, že nehnuteľnosti sa predávajú cez exekútorku, u nej sa podpisovala aj
zmluva.Nehnuteľnostipotrebovalnakancelárskepriestory,investovaldonehnuteľnostinemaléfinančné

prostriedky a nerušene ju užíval.

30.Právnazástupkyňažalobcovv1.a2.radepoukázalananálezÚstavnéhosúduSRI.ÚS549/2015-33
z ktorého vyplýva, že všeobecné súdy sú povinné zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne
súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také,

aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu
nespravodlivosť druhej procesnej strany. Uviedla, že úpadca, fond, ako aj žalobcovia boli po celú dobu v
tom, že dohoda je platná a zo strany úpadcu došlo k splneniu jeho povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona
o privatizácii. O neplatnosti dohody sa vyjadril až Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.11.2017.

Nehnuteľnosti boli riadne prevedené do vlastníctva žalobcov, dohodnutú kúpnu cenu uhradili, prevod
bol riadne schválený príslušným katastrálnym úradom a ich vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo riadne
zapísané v katastri nehnuteľností. Žalobcovia pritom nijakým spôsobom nedokázali ovplyvniť úpadcu v
splnení si jeho povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona o privatizácii. To či úpadca previedol výťažok z
predaja podľa podmienky fondu žalobcovia nedokázali skontrolovať, ovplyvniť a ani nijako zasahovať do

konania úpadcu. Žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere vychádzajúc z toho, že boli splnené
všetky zákonné podmienky k podpisu a platnosti kúpnej zmluvy a k zaevidovaniu ich vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Podľa nej žalovaný nepravdivo uvádza, že žalobcovia uzatvorili kúpnu
zmluvu, ktorej podmienky boli v priamom rozpore s § 19a zákona o privatizácii. Kúpna zmluva sama
osebe nikdy nebola v priamom rozpore s § 19a zákona o privatizácii. Ohľadne podmienky § 19 ods.

3 zákona o privatizácii, v čase podpisu kúpnej zmluvy žalobcovia ani nemohli tušiť ako úpadca splní
povinnosťuhradiťfonducelkomsumu4,8mil.Skzcelkovéhopredajavšetkýchnehnuteľnostíuvedených
vsúhlasefonduvzmysle§19ods.3zákonaoprivatizácii.Včasepodpisukúpnejzmluvy,tátopodmienka
v zmysle zákona ešte splnená byť nemala. Žalobca dokonca ani následne nemohol tušiť, že započítací
prejav medzi fondom a úpadcom, ktorým úpadca splnil podmienku §19 ods. 3 zákona o privatizácii bude

v budúcnosti považovaný za neplatný. K tvrdeniu žalovaného, že kúpna zmluva je v rozpore so zákonom
preto, lebo bola uzatvorená počas exekučného konania úpadcu a teda v rozpore s postupom upraveným
v exekučnom poriadku, uviedla, že toto tvrdenie žalovaného vyvracia už samotná skutočnosť, že
podmienky kúpnej zmluvy medzi žalobcami a úpadcom prejednávala samotná exekútorka, a preto
žalobcovia nemali riadnu pochybnosť o tom, že kúpna zmluva je uzavretá so súhlasom exekútora a v

súlade s exekučným poriadkom.

31. Právny zástupca žalobcov v 3. a 4. rade zdôraznil, že žalobcovia boli ubezpečení, že predávajúci je
vlastníkavšetkyzákonnépodmienkysúsplnené.Mázato,žerozhodnutiasúdovmajúbyťpredvídateľné
a preto poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo V/19/2017 vo veci vedenej na

Krajskom súde pod sp. zn. 8Cbi/28/2010, pričom v tomto konaní bolo žalobe vyhovené a ide o skutkovo
a právne totožnú vec. Poukázal na dobromyseľnosť žalobcov pri nadobudnutí vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam.32. Žalovaný považuje za nepochybné, že princíp dobromyseľnosti (dobrej viery nadobúdateľa) je
podľa platného Občianskeho zákonníka spájaný výlučne s nadobúdaním veci od nevlastníka, keď §
134 v spojení s § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytuje dobromyseľnému nadobúdateľovi

ochranuvpodobeoriginárnehospôsobunadobudnutiavlastníctvaatovydržaním,prisplnenízákonných
podmienok. Poukázal na skutočnosť, že odvolací súd citoval v zrušujúcom uznesení z Nálezu I. ÚS
549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, pričom ústavný súd posudzoval dobromyseľnosť žalobcu (sťažovateľa)
vsúvislostisnadobúdanímnehnuteľnostíodnevlastníka.Uviedol,ževtejtosúvislostijezrejmenajväčšiu
pozornosť potrebné venovať českej judikatúre, nakoľko ochrana dobromyseľného nadobúdateľa bola

niekoľko rokov predmetom „názorovej vojny“ medzi Najvyšším súdom Českej republiky a Ústavným
súdom Českej republiky. V bode 18. Nálezu ústavný súd v súvislosti so zjednotením rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Českej republiky uviedol: „...v ostatnom náleze sp. zn. III. US 24 7/14
z 28. januára 2016 (Ústavný súd ČR) zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o
originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému
treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý je neskôr posúdený hoci aj absolútne
neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na
individuálne okolnosti každého prípadu.“ Uvedený právny záver odvolací súd prevzal aj do odôvodnenia
zrušujúceho uznesenia. Žalovaný poukázal na to, že v posudzovanej veci žalobcovia nadobúdali sporné

nehnuteľnosti derivatívnym spôsobom. Uzatvorili kúpnu zmluvu s predávajúcim (úpadca), ktorého
vlastnícke právo nie je spochybnené. Žalobcovia sa preto nemôžu domáhať ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa len preto, že uzatvorili s úpadcom neplatnú kúpnu zmluvu. Žalobcovia mali vedomosť o
udelení súhlasu fondu s uvoľnením záložného práva, preto museli vedieť o podmienkach stanovených
v § 19a zákona o veľkej privatizácii a mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha exekúcia

a kúpna cena bude uhradená súdnej exekútorke, ktorá vymáhala pohľadávku banky, teda nie na
úhradu záväzkov voči banke. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi krátko po tom, ako nadobudli sporné
nehnuteľnosti od úpadcu, veľkú časť previedli na predsedu predstavenstva úpadcu Ing. V. a jeho syna.
Uvedené individuálne okolnosti nadobúdania sporných nehnuteľností žalobcami poukazujú na absenciu
akejkoľvek dobromyseľnosti žalobcov, ale naopak, poukazujú na nezákonný a čisto špekulatívny postup

predávajúceho a kupujúcich.

33. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

34. Ako vyplýva aj z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacím súdom rozpor so zákonom
znamená nielen rozpor s Občianskym zákonníkom, ale so všetkými predpismi kogentnej povahy,
ktoré majú právnu silu zákona. Predpismi, ktorých porušenie má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, sú najmä všetky zákonné normy, ktoré obmedzujú zmluvnú voľnosť účastníkov,
a to tzv. blokačné ustanovenia v reštitučných a privatizačných zákonoch. Takýto následok majú i

ustanovenia už citovaného zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby. Odvolací
súd vyslovil právny názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že úpadca pri predaji
privatizovaných nehnuteľností postupoval v rozpore s ustanoveniami § 19a zákona o veľkej privatizácii,
nakoľko získanými finančnými prostriedkami prednostne neuhradil svoj záväzok voči Fondu národného
majetku Slovenskej republiky (ďalej iba fondu), v dôsledku čoho svoje vlastnícke právo k vylučovaným

nehnuteľnostiam žalobcovia doložili neplatnou zmluvou.

35. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 (ďalej
aj ako „Nález“): „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa,

s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecne súdy - že
samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti
zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej
judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (1. US 50/2010) o nove interpretačné
závery... „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú

úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve
ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery
v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho právapôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum
z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej

spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník
než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní.“ „...Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s
ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. ...Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno
použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný
zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení).“

36. V ústavným súdom posudzovanej veci (Nález) si sťažovateľ ako žalobca excindančnou žalobou
proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú
nadobudol kúpnou zmluvou od správcu konkurznej podstaty iného úpadcu. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky o schválení privatizačného projektu sporné nehnuteľnosti neboli predmetom

privatizácie, nemohli byť platne prevádzané na právnych predchodcov žalobcu (sťažovateľa) a preto ich
následne nemohol platne nadobudnúť ani žalobca (sťažovateľ).

37. Napriek tomu, že v oboch prípadoch, t.j. v prípade posudzovanom ústavným súdom, aj v
prejednávanej veci je na samom začiatku privatizácia majetku štátu, je potrebné uviesť, že obidva

prípady sú skutkovo odlišné. Kým v prípade posudzovanom ústavným súdom sa riešilo nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka a teda absencia vlastníckeho práva u prevodcu,
v prejednávanej veci sú žalobcovia prvonadobúdatelia, t.j. vlastníctvo nadobúdali od úpadcu ako
prevodcu, ktorý bol vlastníkom nehnuteľností. Žalobcovia v 1. až 4. rade ako kupujúci uzatvorili s
úpadcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné nehnuteľnosti. Predávajúci

bol výlučným vlastníkom nehnuteľností, čo v konaní spochybnené nebolo. Kúpna zmluva, ktorou
žalobcovia nadobudli predmetné nehnuteľnosti od žalovaného bola v konaní posúdená ako neplatný
právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 19a zákona o veľkej privatizácii. Na
základe neplatnej kúpnej zmluvy nemohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Táto zásada v slovenskom právnom poriadku prelomená nebola, čo už súd prvej inštancie konštatoval

v predchádzajúcom rozsudku. V prejednávanej veci totiž nešlo o nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka, kedy by dobrá viera nadobúdateľa po posúdení individuálnych okolností prípadu mohla
podľa Nálezu predstavovať predpoklad pre nadobudnutie vlastníctva. V Náleze sa výslovne uvádza,
že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože ten nie je schopný
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru. Ide teda o ochranu nadobúdateľa na úkor prevodcu,

ktorý bol nevlastníkom a nemusel mať relevantné informácie o právnych predchodcoch, čo nie je
tento prípad. Žalobcovia ako kupujúci nadobúdali nehnuteľnosti od úpadcu, pričom mali vedomosť o
okolnostiach, za akých sa prevod uskutočňuje.

38. Keďže v Náleze sa konštatuje, že všeobecné súdy sú povinné dobrú vieru nadobúdateľa dôsledne

posúdiť a uvedené uložil súdu prvej inštancie aj odvolací súd pre tento prípad, zaoberal sa súd
tým, či individuálne okolnosti prevodu mohli spôsobiť, že žalobcovia boli pri nadobúdaní vlastníctva
dobromyseľní. Podľa právnej teórie dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo
subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je
vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať pri normálnej opatrnosti, ktorú

je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti, že mu vec
patrí. Ide pritom o pojem vyplývajúci z ust. § 130 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu nemohli byť
žalobcovia pri uzatvorení kúpnej zmluvy dobromyseľní. Kupujúci mali vedomosť o udelení súhlasu fondu
s uvoľnením záložného práva a predajom v súhlase špecifikovaných nehnuteľností (súhlas fondu zo
dňa 31.08.2000), preto museli, resp. mali vedieť o podmienkach stanovených v §19a Zákona o veľkej

privatizácii, limitujúcich platnosť kúpnej zmluvy, mali vedomosť o tom, že voči predávajúcemu prebieha
exekúcia a nehnuteľnosti, ktoré nadobúdajú kúpnou zmluvou sú spísané súdnou exekútorkou, preto
museli, resp. mali vedieť, že v priebehu exekúcie nie je možné speňažiť nehnuteľnosť povinného iným
spôsobom ako v exekučnej dražbe.39. Pri kúpe predmetných nehnuteľností od Vodohospodárskych stavieb a.s. nemohli byť žalobcovia ak
kupujúci dobromyseľní hlavne z toho dôvodu, že kúpna cena 4.543.660,- Sk nebola v zmysle prísľubu

obsiahnutého v písomnej žiadosti úpadcu o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti majetku, ako aj podľa
§ 19a zák. o veľkej privatizácii, poukázaná na účet fondu, ale na účet súdnej exekútorky. Žalobcovia sa
nemôžu brániť, že nemohli ovplyvniť konanie úpadcu, t.j. či uhradí kúpnu cenu v prospech fondu, keď
už zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto bola zaplatená v prospech exekútorky. Ako vyplýva z výsluchu
žalobcu v 1. rade, bol zamestnancom závodu Z. A. Q..A.. Š. a poznal predsedu predstavenstva Q..A..

G., ktorý za predávajúceho zmluvu podpisoval. Mal teda možnosť oboznámiť sa aj s tzv. privatizačnou
zmluvou a so všetkými súvisiacimi listinami, nehovoriac o tom, že z listu vlastníctva vyplývalo, že na
majetok úpadcu bolo zriadené záložné právo v prospech fondu a viedli sa exekúcie. O prepojení s
úpadcom svedčí aj to, že priamo v kúpnej zmluve bolo zriadené vecné bremeno na časť nehnuteľnosti
v prospech T.. V. s manželkou a po uzavretí kúpnej zmluvy túto časť nehnuteľnosti previedli na T.. V..
Predseda predstavenstva úpadcu ako predávajúci vedel o finančnej situácii úpadcu, vedel o dlhoch voči

O. C. K. a A. O., ktoré zastupovala súdna exekútorka JUDr. Šupová. Mal teda vedomosť, že úhrada
kúpnej ceny nebola vykonaná v prospech fondu, ale na účet exekútorky, ktorá vymáhala v prospech
iných subjektov. Vedel aj o trojdohode medzi FNM SR, a.s., úpadcom a Kovospolom, ktorú pripravil
FNM SR a ktorá bola v rozpore s §19a zákona o veľkej privatizácii. Súd prvej inštancie k tomu dodáva,
že ustanovenie §19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter a preto neumožňuje fondu

modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku
prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu. Ako vyplýva aj z dôvodovej správy, ustanovenie §
19a zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúceho sa u
nadobúdateľa, ktorý ešte nesplatil celú kúpnu cenu. Účelom je zabezpečiť sledovanie stavu majetku,
ako aj zabrániť prípadnému prevodu majetku, alebo jeho založeniu v prospech ďalšieho subjektu.

Ak zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku udelením predchádzajúceho
súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že
tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským
záujmom, pričom akékoľvek porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť
právneho úkonu. Keďže žalobcovia mali možnosť oboznámiť sa prostredníctvom predávajúceho so

všetkými okolnosťami prípadu, vedeli za akých okolností dochádza k prevodu vlastníctva, ich osobné
presvedčenie, že všetko bolo v poriadku, nezakladá dobrú vieru pri nadobudnutí vlastníctva.

40. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.US 247/14 z 28. januára 2016
(ďalej iba nález), súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že uvedený nález síce ukladá skúmať

dobrú vieru nadobúdateľa, nález však predpokladá nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nadobúdateľomodnevlastníka.Akovyplývazods.26nálezuÚstavnýsúdzastávanázor,prinadobúdaní
vlastníctvanehnuteľnostízapísanýchvkatastriodnevlastníka,jepotrebnédôslednezvažovaťahodnotiť
existenciu dobrej viery nového nadobúdateľa nehnuteľnosti. Absenciou dobrej viery nadobúdateľa
nehnuteľností tak došlo k uprednostneniu princípu, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má pred

princípom právnej istoty, ochrany dobrej viery a dôvery v akty štátu.

41. Z uvedeného vyplýva, že nález sa venuje problematike nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka,
pričom ako už bolo uvedené, v tomto prípade nadobúdali žalobcovia nehnuteľnosti od vlastníka, pričom
preukazovali vlastníctvo neplatnou zmluvou. Ako súd uviedol v predchádzajúcich odsekoch, žalobcovia

nemohli byť pri kúpe dobromyseľní, preto im nemôže byť poskytnutá právna ochrana.

42. Podľa slovenského právneho poriadku nemôže vzniknúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe
neplatnej kúpnej zmluvy. Je nesporné, že žalobcovia boli prvonadobúdatelia, neodvodzujú svoje
právo od žiadneho právneho predchodcu, ale od právneho titulu, ktorým je neplatná kúpna zmluvy

uzavretá s úpadcom ako predávajúcim. Keďže súdu bolo uložené skúmať dobrú vieru nadobúdateľov,
zaoberal sa individuálnymi okolnosťami prípadu a dospel k záveru, žalobcovia neboli dobromyseľnými
nadobúdateľmi, čo zdôvodnil v odsekoch 37, 38 a 39 tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti ešte
uvádza, že väčšinová judikatúra sa prikláňa k názoru (riešené však vždy len nadobudnutie vlastníctva
od nevlastníka), že len princíp dobrej viery nemôže byť predpokladom nadobudnutia vlastníctva k

nehnuteľnosti.

43. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov
sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010, v ktorom poukázal na zásadu rímskehopráva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže
previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno
za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)
a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby
než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v
prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké

má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade
neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov
svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky
nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi

nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Teda pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

44. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd zamietol ďalšie návrhy
na dokazovanie, pretože tieto by nemali vplyv na rozhodnutie. Predmetom dokazovania bola

dobromyseľnosť žalobcov, pričom na posúdenie okolností bol postačujúci výsluch žalobcov a listinné
dôkazy, ktoré sú obsahom spisu.

45. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a náhradu trov konania priznal
žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech.

46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému
rozhodnutie smeruje. Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
Odvolanie nie je prípustné proti rozsudku po a) vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania
sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie

takého rozhodnutia, po b) pre zmeškanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli
splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je
prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie

napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie: ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis (§127 ods.1 CSP).
(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak tátovada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP). Prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,

možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie §366).