Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/324/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717212241
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6717212241.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a

členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobcu: I. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX X., právne zast. JUDr. Ivom Osvaldom, advokátom, so sídlom
Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovaným: 1/ J. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXXX/X, XXX XX X. a
2/ D. C., rod. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. 2161/9, I.X XX X., obaja právne zast. JUDr. Ľubomírom
Ivanom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zaplatenie sumy 6 413,10 € s prísl.
(po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie sumy 5 985,56 € s prísl.), o odvolaní žalovaných 1/ a 2/
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/46/2017-165 zo dňa 14. 08. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 427,54 € s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 427,54 € od 01. 06. 2016 do zaplatenia na základe
čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom zastavil (výrok I.). Žalovaným 1/ a 2/ okresný súd uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 5 985,56 € spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne od 10. 03. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II.). V prevyšujúcej časti príslušenstva okresný súd žalobu zamietol (výrok III.). Žalovaným 1/ a 2/
okresný súd uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 86 %,
„do3dníodprávoplatnostiuznesenia,ktorýmbuderozhodnutéovýškenáhradytrovkonania“(výrokIV.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovaným 1/ a 2/ domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu sumu 6 413,10

€ spolu s 5 % úrokom z omeškania špecifikovaným v petite žaloby. Na základe dispozitívneho úkonu
žalobcu, ku ktorému došlo pred prvým pojednávaním, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie
istiny 427,54 € s príslušenstvom podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil.

1.2 Žalobca odôvodnil žalobu tým, že je podielovým spoluvlastníkom v 1 nehnuteľností zapísaných
na LV č. C., pričom sa jedná o domovú nehnuteľnosť (ďalej aj „predmetná nehnuteľnosť“) a pozemky.
Ďalším spoluvlastníkom v 1 je jeho brat G. C.. Domová nehnuteľnosť sa skladá z dvoch bytových

jednotiek, v jednej býva brat žalobcu G. C. s rodinou a v druhej bývajú žalovaní 1/ a 2/; jedná sa o syna
a nevestu brata žalobcu. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol,
že pred okresným súdom sa pod sp. zn. 17C/108/2014 vedie konanie o vypratanie nehnuteľnosti, a
to na základe žaloby podanej žalobcom proti žalovaným 1/ a 2/. Rozsudkom vydaným v uvedenomkonaní bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť vypratať predmetnú domovú nehnuteľnosť, pretože
bolo zistené, že ju užívajú neoprávnene, bez súhlasu žalobcu a bez nájomnej zmluvy. V nadväznosti
na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v rámci

svojich tvrdení uvedených v konaní poukázal na to, že v minulosti časť domovej nehnuteľnosti, ktorú
bez právneho dôvodu v súčasnosti užívajú žalovaní 1/ a 2/ užíval on sám, kým nebol nútený sa
kvôli nezhodám so svojim bratom G. C. vysťahovať. Žalovanými 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) obývané
priestory predstavujú 3-izbový byt so spoločnými priestormi; domová nehnuteľnosť je podpivničená, má
záhradu, dvor a garáž. Žalovaní 1/ a 2/ sa bezdôvodne obohacujú na úkor žalobcu tým, že neoprávnene

užívajú predmetnú domovú nehnuteľnosť a to v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu bez toho,
abyžalobcovihradilifinančnéprostriedkyzajejužívanie.Žalovanísipritommusiabyťvedomípovinnosti
platiť žalobcovi za užívanie týchto priestorov mesačne úhrady a pokiaľ tak nerobia bezdôvodne sa
obohacujú na úkor žalobcu, čím vzniká žalobcovi majetková ujma. Žalobca žalovaných 1/ a 2/
niekoľkokrátupozornil,žeužívajúpredmetnúdomovúnehnuteľnosťvrozsahuspoluvlastníckehopodielu
žalobcu protiprávne, pretože nemajú uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu a nehradia mu nájomné, ktoré

skutočnosti boli preukázané v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17C/108/2014. Vzhľadom
na danú situáciu podal žalobca proti žalovaným 1/ a 2/ v roku 2015 žalobu, vedenú na okresnom
súde pod sp. zn. 6C/167/2015, kde okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorým žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 120 € spolu s úrokom z omeškania. Platobný rozkaz sa stal
právoplatným 22. 09. 2015 a vykonateľným 16. 05. 2016. Žalovaní 1/ a 2/ predmetným platobným

rozkazom žalobcovi priznanú sumu dobrovoľne neuhradili, preto podal žalobca v tejto veci návrh na
vykonanie exekúcie. Následne podal na súd ďalší návrh na vydanie platobného rozkazu, o ktorom sa
viedlo pred okresným súdom konanie pod sp. zn. 6C/152/2016, kde súd vyniesol dňa 11. 09. 2017
rozsudok, ktorým zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi istinu 4 940 € s príslušenstvom. V
uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca

prostredníctvom realitnej kancelárie zistil trhovú cenu prenájmu predmetného rodinného domu s
prihliadnutímnacharakternehnuteľnosti,rozlohuobytnejplochyavyužívanýpozemok,akoajsohľadom
na súčasnú situáciu na realitnom trhu a záujem klientov o prenájom takéhoto typu nehnuteľností v danej
lokalite, pričom bola realitnou kanceláriou stanovená cena prenájmu „za bytovú jednotku“ (obývanú
žalovanými 1/ a 2/) vo výške 500 € mesačne. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

6C/152/2016 žalovaní 1/ a 2/ namietali výšku sumy, ktorú si žalobca titulom bezdôvodného obohatenia
voči nim uplatnil (380 € mesačne), preto si dal žalobca vypracovať znalkyňou Ing. Danou Kováčovou
odborné vyjadrenie, v ktorom znalkyňa Ing. Dana Kováčová určila všeobecnú cenu nájmu celej
nehnuteľnosti bez garáže vo výške 855,09 € s tým, že výmere spoluvlastníckeho podielu žalobcu
zodpovedá suma vo výške 427,54 € mesačne. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení

odvolanímnapadnutéhorozsudkuuviedol,že vtomtokonanísižalobcavočižalovaným 1/a2/uplatňuje
titulom bezdôvodného obohatenia sumu 427,54 € mesačne, ktorá zodpovedá uvedenému odbornému
vyjadreniu Ing. Dany Kováčovej a ktorú považuje za adekvátnu a primeranú vzhľadom na žalovanými
1/ a 2/ neoprávnene (t. j. bez právneho dôvodu) užívanú predmetnú domovú nehnuteľnosť v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu žalobcu s tým, že vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca po čiastočnom

späťvzatí žaloby požaduje spätne od 01. 07. 2016 do 31. 08. 2017, t. j. za 14 mesiacov po 427,54 €
mesačne, čo predstavuje celkom sumu 5 985,56 € s prísl. (suma 6 413,10 € s prísl. - suma 427,54 €
s prísl,, do ktorej zobral žalobca žalobu čiastočne späť); písomným podaním doručeným okresnému
súdu dňa 03. 01. 2018 žiadal žalobca zaviazať žalovaných 1/a 2/ na úhradu uvedenej sumy spoločne
a nerozdielne.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 126 ods. 1, § 451
ods. 1, § 456, § 458 ods. 1, § 511 ods. 1, § 563 a § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho
zákonníka (ďalej v texte len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a po
zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru,

že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Medzi sporovými stranami bolo nesporné, že nehnuteľnosti
evidované na LV č. XXXX pre k. ú. X. sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v podiele 1 a jeho brata
G. C. v podiele 1. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v konaní vedenom pred okresným súdom
pod sp. zn. 8C/192/2010 došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam
a predmetné nehnuteľnosti boli prikázané do výlučného vlastníctva G. C. (brata žalobcu) s povinnosťou

vyplatiť hodnotu spoluvlastníckeho podielu žalobcovi; vec však doposiaľ nie je právoplatne skončená,
preto je žalobca po právnej stránke naďalej evidovaný ako spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti.
Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva stále právo žalobcu dotknutú nehnuteľnosti v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať, prípadne brať z uvedenej nehnuteľnosti v uvedenomrozsahu úžitky s tým, že žalobcovi ako spoluvlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti poskytuje zákon
- pokiaľ jeho spoluvlastnícky pomer k predmetnej nehnuteľnosti trvá - rovnakú právnu ochranu
ako každému inému vlastníkovi, či spoluvlastníkovi. Žalobca je teda ako spoluvlastník predmetnej

nehnuteľnosti aktívne legitimovaný na podanie žaloby o ochranu svojho vlastníckeho práva, pokiaľ
tretia osoba do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje ako aj na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého neoprávneným užívaním predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu
jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaní 1/ a 2/ užívajú predmetnú
nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu bez právneho dôvodu - bez súhlasu žalobcu

a bez uzatvorenej nájomnej zmluvy, pričom ich žiadal, aby mu za užívanie tejto časti predmetnej
nehnuteľnosti platili úhradu zodpovedajúcu nájomnému. Žalovaní 1/ a 2/ túto skutočnosť nepopreli,
sporné medzi stranami sporu však bolo to, či uvedenú časť predmetnej nehnuteľnosť žalovaní 1/ a 2/
užívali v žalovanom období so súhlasom žalobcu alebo nie a či ju užívali na základe nájomného vzťahu.
Z doposiaľ vedených konaní okresný súd zistil, že v minulosti prebiehali medzi sporovými stranami
jednania o odkúpení spoluvlastníckeho podielu žalobcu žalovanými 1/ a 2/, kedy došlo k dohode o cene

spoluvlastníckeho podielu, na základe čoho žalobca v tom čase súhlasil s tým, že žalovaní 1/ a 2/ môžu
predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu užívať. Rovnako nebolo sporné, že
medzi sporovými stranami napokon nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy o odkúpení spoluvlastníckeho
podielu žalobcu žalovanými 1/ a 2/ z dôvodu neuhradenia dojednanej kúpnej ceny spoluvlastníckeho
podielu v dojednanom čase. Nebolo teda sporné, že žalobca žiadal od žalovaných mesačné platby za

užívanie predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu; žalovaný 1/ k tomu vo
svojej výpovedi uviedol, že to bolo vzhľadom na finančné pomery jeho rodiny nemožné, preto s tým
nesúhlasil. Skutočnosť, že žalobca trval na tom, aby mu žalovaní 1/ a 2/ platili za užívanie predmetnej
nehnuteľnosti v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu mesačné platby v požadovanej sume vyplýva aj
z konaní vedených pred okresným súdom pod sp. zn. 6C/167/2015 a pod sp. zn. 6C/152/2016. V konaní

vedenompodsp.zn.6C/167/2015bolvydanýplatobnýrozkaz,ktorý„jesúčasnerealizovanýexekúciou“.
V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6C/152/2016 zaviazal okresný súd žalovaných 1/ a 2/
navydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktorépredstavujesumu380€mesačnezaužívaniepredmetných
nehnuteľnosti v období od 6/2015 do 6/2016 vrátane. Žalovaní 1/ a 2/ si teda museli byť vedomí toho,
že pokiaľ užívajú predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú v spoluvlastníctve žalobcu, bude žalobca žiadať za

ich užívanie finančnú náhradu. Žalovaní 1/ a 2/ sa v konaní bránili tým, že žalobcovi nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nevznikol, preto lebo v žalovanom období predmetnú domovú nehnuteľnosť
v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu neužívali, pričom tvrdili, že v roku 2015 sa z predmetnej
domovej nehnuteľnosti vysťahovali a nasťahovali sa do nej až v apríli alebo v máji roku 2018. Z výpovedí
žalovaných1/a2/predsúdomprvejinštancievyplynulo,žedonimitvrdenéhoobdobiaužívalipredmetnú

nehnuteľnosť v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu tým spôsobom, že mali k dispozícii jedno
poschodie, ktoré predstavovalo samostatnú bytovú jednotku, kde mali zavedenú vlastnú elektrickú
prípojku. V predmetnej nehnuteľnosti majú doposiaľ evidovaný trvalý pobyt, pričom uhrádzajú poplatky
za vodu a kúrenie. V nimi užívanej časti predmetnej nehnuteľnosti ponechali celé bytové zariadenie, od
roku 2015 tam prespávali len sporadicky, pretože od roku 2015 prespávali v prevažnej miere u rodičov

žalovanej 2/. Žalovaná 2/ vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie tiež uviedla, že ich spoločný syn
má v blízkosti predmetnej nehnuteľnosti (nehnuteľnosti, ktorej podielovým spoluvlastníkom je žalobca)
školu, to znamená, že „zo školy dochádza do tejto nehnuteľnosti, kde sa vždy stretne celá rodina“ (t.
j. chodia do tejto nehnuteľnosti denne). Tvrdenia žalovaných 1/ a 2/, že predmetnú nehnuteľnosť v
žalovanom období neužívali vyhodnotil súd prvej inštancie preto za účelové. Uviedol, že je pravdivé

tvrdenie žalobcu, že prebiehajú rôzne konania týkajúce sa práve tejto nehnuteľnosti, pričom žalovaní 1/
a 2/ až do roku 2018 ani v jednom konaní nespochybnili fakt, že by predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu žalobcu užívali, naopak, túto skutkovú okolnosť považovali za nespornú. Hoci
sažalovaní1/a2/bránilitým,žesajednaloovyjadrenieichprávnehozástupcuažedošlolenkzlyhaniuv
ich vzájomnej komunikácii, súd prvej inštancie uvedenú obranu žalovaných 1/ a 2/ považoval za účelovú.

Zdôraznil, že minimálne žalovaný 1/ bol vždy prítomný pri prednesoch ich právneho zástupcu, nikdy
prednes právneho zástupcu nenamietal, pričom táto skutková okolnosť až do vyššie uvedenej obrany
žalovaných 1/ a 2/ nebola sporná. Z listinných dôkazov vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ majú v predmetnej
nehnuteľnosti naďalej evidovaný trvalý pobyt, je im tam doručovaná pošta (nemajú doposielanú poštu
na žiadnu inú adresu) a naďalej platia platby za energie a vodu súvisiace s užívaním nehnuteľnosti. Na

základe uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ predmetnú
nehnuteľnosť v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu naďalej riadne užívajú a nič na tom nemení
ani skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ v období (v ktorom podľa ich tvrdenia predmetnú nehnuteľnosť
v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu neužívali) mohli prespávať aj u rodičov žalovanej 2/.Keďže na základe výpovedí samotných žalovaných 1/ a 2/, resp. ich právneho zástupcu, výpovedí
svedkov vypočutých v konaní, čestného vyhlásenia susedov žalovaných 1/ a 2/ a ďalších dôkazov
vyplývajúcich okrem iného aj z prebehnutých a prebiehajúcich súdnych konaní, týkajúcich sa rovnakých

strán sporu, prípadne z vyjadrení príslušných inštitúcií (Slovenskej pošty, a. s., Mesta Zvolen a pod.)
mal súd prvej inštancie za nepochybne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť v
rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu v žalovanom období užívali, ďalšie dokazovanie výsluchom
navrhnutého svedka považoval za nehospodárne a preto ďalšie dokazovanie v tomto smere už
nevykonával. Na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca ako podielový spoluvlastník

predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu 1 má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo
na strane žalovaných 1/ a 2/ tým, že žalovaní 1/ a 2/ užívali v žalovanom období bez právneho
dôvodu nehnuteľnosť spoluvlastnícky patriacu žalobcovi v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu,
t. j. v spoluvlastníckom podiele 1. Výšku bezdôvodného obohatenia stanoveného v sume 427,54 €
mesačne odvodil súd prvej inštancie z Odborného vyjadrenia č. 80/2007, vypracovaného znalkyňou
Ing. Danou Kováčovou, kde znalkyňa vyčíslila všeobecnú hodnotu nájmu celej nehnuteľnosti bez garáže

na sumu 855,09 € mesačne, z čoho polovica zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu žalobcu v 1
predstavuje sumu 427,54 € mesačne. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku konštatoval, že voči výške takto určeného bezdôvodného obohatenia žalovaní
1/ a 2/ nevzniesli žiadnu konkrétnu námietku a ani nepredložili žiadny konkrétny dôkaz, ktorým by
vyvrátili tvrdenia žalobcu, preto súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného

obohatenia za obdobie od 7/2016 do 8/2018 vo výške 427,54 € mesačne, t. j. v celkovej výške 5
985,56 € za preukázaný, odôvodnený a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne takto uplatnenú sumu. Spolu s istinou si žalobca uplatnil aj príslušný úrok z omeškania. V
uvedenej súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že
pri bezdôvodnom obohatení nie je stanovený čas plnenia, preto vychádzal zo všeobecnej úpravy ust. §

563 Občianskeho zákonníka, kedy dlžník je povinný dlh plniť prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by v žalobe uplatnený nárok žiadal zaplatiť od
žalovaných pred podaním žaloby. Za výzvu na plnenie považoval súd prvej inštancie doručenie žaloby
žalovaným. Žalovaní 1/ a 2/ ako spoloční a nedielni dlžníci boli povinní plniť nasledujúci deň, t. j. 09. 03.
2018. Žalovaní dlžnú sumu v uvedený deň neuhradili, preto sa dostali od 10. 03. 2018 do omeškania s

plnením peňažného dlhu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi k istine aj úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne od 10. 03. 2018 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti príslušenstva súd
žalobu považoval za nedôvodnú a preto ju zamietol (výrok III. rozsudku) s tým, že sumu 5 985,56 €
sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaní 1/ a 2/ odvolali a v odvolaní uviedli,
že žiadajú, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 160/2015
Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy
konania v rozsahu 100 %. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní ďalej uviedli, že odvolanie podávajú z toho dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP), z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP), ako

aj z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP).

2.1 Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní ďalej uviedli, že poukazujú na to, že v ust. § 365 ods. 1 písm. d)
CSP sú citované vady konania, pre ktoré je možné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť

mu vec na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva sporovej
strany na spravodlivý proces, ktorý je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonom zaručený, zaručený aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ku ktorému dohovoru pristúpila Slovenská republika a stal sa súčasťou Ústavy
Slovenskej republiky. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba podľa žalovaných

1/ a 2/ považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavke na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia zodpovedá povinnosť súdu riadne odôvodniť
súdne rozhodnutie, pričom ide o právo strán sporu na dostatočné a presvedčivé vysvetlenie spôsobu
rozhodnutia. Dôsledkom porušenia uvedeného práva strán sporu na jednej strane a povinnosti súdu nastrane druhej, je okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom,
odňatie možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky
s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tiež porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Táto vada
zakladá právo podať odvolanie i možnosť odvolacieho súdu zrušiť odvolaním napadnuté rozhodnutie.
Odvolaním napadnutý rozsudok je podľa žalovaných 1/ a 2/ nepreskúmateľný, keďže v ňom súd
prvej inštancie neuviedol dostatočné dôvody, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho dospel k
svojmu rozhodnutiu, a to najmä vo vzťahu k posúdeniu otázky či žalovaní 1/ a 2/ užívali v dotknutom

časovom období predmetnú nehnuteľnosť, pretože z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uvádza v
rozhodnutí, to podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ dostatočným spôsobom nevyplýva. skončená. Žalobca
v konaní tvrdil, že žalovaní užívajú predmetnú nehnuteľnosť, pričom ich žiadal, aby za jej užívanie
platili úhradu. Žalovaní sa bránili tým, že žalobcovi nárok nevznikol, nakoľko žalovaní v rozhodnom
období nehnuteľnosť neužívali, v roku 2015 sa vysťahovali a vrátili sa až v apríli alebo máji 2018.
Tvrdenia žalovaných o sporadickom prespávaní u rodičov žalovaného 1/ považoval súd len za účelové.

Je pravdou, že prebiehajú rôzne konania týkajúce sa práve tejto nehnuteľnosti a žalovaní až do roku
2018.

2.2 Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní ďalej uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za nesprávne.
Zdôraznili, že sa nestotožňujú s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

a majú zato, že také dôvody, na akých súd prvej inštancie postavil svoje rozhodnutie, pričom zobral do
úvahy čestné prehlásenie ich susedov O. I. a R. I., ktorí sa vyjadrili v tom zmysle, že žalovaní 1/ a 2/
obývajú predmetnú nehnuteľnosť a užívali ju aj žalovanom období, nakoľko sa u nich svieti a parkuje
tam ich auto), sú vyvrátiteľné. Nespochybnili, že aj oni sami na pojednávaní uviedli, že chodievajú k
rodičom žalovaného 1/, t. j. pohybujú sa aj na dvore predmetnej nehnuteľnosti, parkujú tam auto a pod.,

avšak čestné vyhlásenie susedov nepovažujú za taký dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie
mohol bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, k akému dospel. Ďalší dôkaz, o ktorý súd prvej
inštancie oprel svoje rozhodnutie bola informácia Slovenskej pošty, a. s. ktorá uviedla, že žalovaní 1/ a 2/
nepožiadali o doposielanie pošty na inú adresu, čo nepopierajú, nakoľko si vždy na základe oznámenia
Slovenskej pošty, a. s. prevzali na pošte zásielku. Rovnako aj vyjadrenie Mesta Zvolen o evidencii

trvalého pobytu žalovaných 1/ a 2/ na adrese, kde sa predmetná nehnuteľnosť nachádza a poplatku
za komunálny odpad je správne, pretože si ponechali trvalý pobyt na uvedenej adrese, avšak toto
vyjadrenie Mesta Zvolen nie je možné podľa žalovaných 1/ a 2/ považovať za relevantný dôkaz, ktorý by
preukazovalužívaniepredmetnej nehnuteľnostižalovanýmivžalovanomobdobí.Pokiaľideovyjadrenie
právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/, že žalovaní v predmetnej nehnuteľnosti v časti zodpovedajúcej

spoluvlastníckemu podielu žalobcu v žalovanom období bývali, žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní uviedli,
že „konanie ponechali na ich právneho zástupcu, pričom mu informáciu o tom, že v predmetnej
nehnuteľnosti v žalovanom období nebývali neposkytli z toho dôvodu, že sú zaneprázdnení, ak by
ich však napadlo, že ide o závažnú informáciu, určite by mu ju poskytli“. Pokiaľ ide o nevykonanie
nimi navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní uviedli, že takýto postup

súdu prvej inštancie považujú za nesprávny a najmä za nezákonný, pretože majú zato, že súd prvej
inštancie vyhovel pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dôkazov len žalobcovi, ktorý predložil v konaní
vyhlásenie ich susedov, avšak vykonanie nimi navrhnutého dôkazu už nepovažoval za potrebné, pričom
vykonaním tohto dôkazu mohlo dôjsť k objasneniu nimi tvrdeného skutkového stavu, ktorý súd prvej
inštancie spochybnil a ich vyjadrenia považoval za účelové. Zdôraznili, že podľa ich názoru je zrejmé, že

vypočutímniminavrhnutéhosvedkabydošlokobjasneniuskutkovéhostavua nazákladetohobymohol
potom súd prvej inštancie spravodlivo rozhodnúť. V závere odvolania žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že majú
za to, že súd prvej inštancie považoval za preukázané len skutočnosti uvádzané žalobcom; vykonanie
nimi navrhnutých dôkazov považoval za nadbytočné, pričom rozhodol nezákonne, nesprávne a najmä
nespravodlivo, navyše na základe „nedostatočných dôkazov“, ktoré podľa ich názoru nepreukazujú ich

tvrdenie o tom, že v žalovanom období neužívali predmetnú nehnuteľnosť. Navrhli, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
žalovaným 1/ a 2/ prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ uviedol, že bolo mu doručené odvolanie
žalovaných 1/ a 2/, ku ktorému podáva vyjadrenie v tom zmysle, že pokiaľ žalovaní podali odvolanie
proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadajú, aby odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 389 ods. 1
písm. a), b) a c) CSP s tým, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a aby vrátil vec súdu prvej inštanciena ďalšie konanie, prípadne, aby postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietne a prizná im náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak považuje za potrebné
uviesť, že podanou žalobou sa domáha zaplatenia finančných prostriedkov vo výške 5 985,56 € s prísl. z

toho dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ protiprávne užívajú nehnuteľnosť, ktorej je podielovým spoluvlastníkom,
a to v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaných uviedol, že v konaní boli preukázané skutočnosti, že žalovaní 1/ a 2/ skutočne predmetnú
domovú nehnuteľnosť užívali a užívajú. Bolo tiež preukázané, že v predmetnej nehnuteľnosti majú svoje
veci, bytové zariadenie, a pod. Zdôraznil, že už z vyjadrení žalovaných 1/ a 2/ v minulosti a z konaní,

ktoré voči nim prebiehali vyplynulo, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú a vyplynulo to aj z výpovede ich
právneho zástupcu. Z listinných dôkazov predložených „jednotlivými inštitúciami“ vyplynulo, že žalovaní
1/ a 2/ sú trvale prihlásení na adrese predmetnej nehnuteľnosti, na tejto adrese platia za komunálny
odpad, na túto adresu je im doručovaná pošta, a teda ich tvrdenia, že v žalovanom období predmetnú
nehnuteľnosť neužívali sú vyslovene účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti zaplatiť žalobcovi peňažné
prostriedky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ sa

v predmetnej nehnuteľnosti zdržiavajú bez právneho titulu, pričom súdu prvej inštancie boli predložené
listinné dôkazy, z ktorých je zrejmé, v tejto súvislosti už boli žalobcom podané voči žalovaným žaloby, a
to jednak o zaplatenie peňažných prostriedkov za predchádzajúce obdobia ako aj žaloba o vypratanie
predmetnej nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca vo vyjadrení
k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ navrhol, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ k náhrade trov konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v rozsahu a z
dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP

(a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa ust. § 123 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),
vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody

a úžitky a nakladať s ním.

6. Podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

7. Podľa ust. § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí
vydať tomu, na úkor koho sa získal.

8.Podľaust.§458ods.1Občianskehozákonníka,musísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

9. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane
určitej osoby (bezdôvodne obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková
ujma, ktorá postihuje určitú osobu (dotknutú bezdôvodným obohatením) a príčinná súvislosť medzi

protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalovaných 1/ a 2/, ktorí súdu prvej inštancie v odvolaní vytýkali, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1

písm. e) CSP), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP) a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d) CSP).11. Po prejednaní odvolania žalovaných 1/ a 2/ z hľadiska vyššie uvedených odvolacích námietok,
odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní namietali, že konanie pred súdom prvej
inštancie má tzv. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom za

túto vadu je podľa odvolania žalovaných potrebné považovať nedostatočné odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý trpí nepreskúmateľnosťou, odvolací súd v uvedenej
súvislosti uvádza, že sa možno stotožniť s argumentáciou žalovaných 1/ a 2/ v tom, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné princípy spravodlivého súdneho procesu, nie
však v tom, že v tomto konkrétnom prípade bolo toto právo porušené.

12. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojich rozhodnutiach opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodňovať svoje rozhodnutia (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30), pričom zdôraznil, že
súčasťouobsahuzákladnéhoprávanaspravodlivýprocesjeajprávoúčastníkakonania(od01.07.2016
strany sporu - poznámka odvolacieho súdu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

13. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je jednou z jeho esenciálnych náležitostí, pričom
jeho úprava je obsiahnutá v ust. § 220 CSP. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

na strane druhej. Písomné vyhotovenie rozsudku musí teda okrem iných náležitostí obsahovať súdom
ustálený záver o skutkovom stave veci. Takýto záver musí vychádzať zo - pre rozhodnutie významných
- skutkových zistení. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) vychádzajúce z hodnotenia
vykonaných dôkazov je potrebné premietnuť do záveru o skutkovom stave veci, ktorý je východiskom
pre právne posúdenie veci.

14. V dôvodoch rozhodnutia je tiež nevyhnutné uviesť právne aplikačné úvahy, ktoré viedli súd k
rozhodnutiu o veci. Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia veci pritom nie je splnená za
situácie, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje iba odkaz, príp. výpočet právnych predpisov, resp.
súdnych rozhodnutí, ktoré súd na zistený skutkový stav pri rozhodovaní o konkrétnom spore aplikoval.

V záujme preskúmateľnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia v časti týkajúcej sa právneho posúdenia
konkrétneho uplatneného nároku je preto potrebné, aby súd presvedčivými argumentmi vyvrátil tie
právne argumenty strán sporu, ktoré považuje za nesprávne. Uvedené okrem iného vyplýva aj z
ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany (teda aj na
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný, vyžaduje sa špecifická - osobitná odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza,
že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria riadneho odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, pretože z jeho obsahu je zrejmé na základe akých vykonaných dôkazov a ako súd prvej
inštancie ustálil zistený skutkový stav, aké ustanovenia akého zákona na zistený skutkový stav aplikoval
a ako vec (spor) právne posúdil. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie

dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci,
pričom z neho vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej, tak ako táto požiadavka vyplýva z vyššie citovaného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. 07. 2003.

16. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných 1/ a 2/, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia
veci odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry možno za nesprávne právne posúdenie veci
považovať subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
v hypotéze nemá také predpoklady aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva, ktorý spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav

neaplikoval správny právny predpis, alebo v tom, že súd síce na zistený skutkový stav použil správnu
právnu normu, nesprávne ju ale interpretoval (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo/ 4/2009 a
sp. zn. 7Cdo/7/2010). V danom prípade súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne
ustanovenie správneho právneho predpisu, konkrétne ust. § 451 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka,pretože užívaním časti predmetnej nehnuteľnosti zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobcu
v rozsahu 1 žalovanými 1/ a 2/ bez právneho dôvodu, t. j. bez súhlasu žalobcu a bez uzatvorenej
nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej by boli žalovaní 1/ a 2/ oprávnení predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu užívať a v zmysle ktorej by za jej užívanie platili žalobcovi nájomné, vzniklo na
strane žalovaných 1/ a 2/ bezdôvodné obohatenie, čo znamená, že súd prvej inštancie sa pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav nedopustil žiadneho pochybenia. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením
žalovaných 1/ a 2/ premietnutým do odvolacej námietky uplatnenej v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t. j. do odvolacej námietky, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, čo znamená, že uvedená odvolacia námietka žalovaných 1/ a 2/ je neopodstatnená.

17. Rovnako neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalovaných 1/ a 2/ týkajúca sa nevykonania
nimi navrhovaného dôkazu súdom prvej inštancie (výsluchu svedka - otca žalovanej 2/), uplatnená v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že z ustálenej súdnej
praxe vyplýva, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dôkazov a rozhodnutie, ktoré z navrhovaných dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané a ktoré
nie, je vždy vecou úvahy súdu a nie účastníkov konania (od 01. 07. 2016 strán sporu). Ak teda súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné ako navrhované dôkazy na
zistenierozhodujúcichskutočností,nemožnotopovažovaťzaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,

ktoré si strana sporu navrhujúca vykonanie konkrétne dôkazu mohla uplatniť a v dôsledku postupu
súdu spočívajúceho v nevykonaní navrhovaného dôkazu bola z uplatnenia týchto procesných práv
vylúčená (uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo/247/2010 z 11. 01. 2011). Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ
súd prvej inštancie vykonal iné dôkazy, ktorými mal v dostatočnej miere preukázané, že žalovaní 1/
a 2/ v žalovanom období (od 01. 07. 2016 do 31. 08. 2017) užívali bez právneho dôvodu predmetnú

nehnuteľnosť v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu, tak nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy,
ktorých vykonanie sa už z hľadiska ostatných vykonaných dôkazov javilo ako nadbytočné. Napokon aj zo
znenia ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP vyplýva, že uvedené ustanovenie sa týka len tých navrhovaných
dôkazov, ktorých vykonanie bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo v kontexte s vyššie
citovaním rozhodnutím NS SR znamená, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodujúce skutočnosti zistil z

ostaných vykonaných dôkazov a tieto vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, tak
potom mu v dôsledku nevykonania dôkazu svedeckou výpoveďou svedka navrhovaného žalovanými 1/
a 2/ nemožno vytknúť žiadne pochybenia. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa žalovaní 1/ a 2/
bránili tým, že svojmu právnemu zástupcovi neposkytli potrebné informácie, keď tvrdil, že v predmetnej
nehnuteľnosti v žalovanom období žalovaní 1/ a 2/ bývali, a teda sa ich právny zástupca takto vyjadril

len v dôsledku nedostatočnej komunikácie so svojimi klientmi, ktorá (nedostatočná komunikácia) bola
zapríčinená ich zaneprázdnenosťou, tak takáto obrana žalovaných 1/ a 2/ je natoľko spochybniteľná,
že popiera v absolútnom vyjadrení zmysel a význam právneho zastúpenia, ktoré je založené na tom,
že klienti poskytnú svojmu právnemu zástupcovi všetky podstatné informácie súvisiace s vecou, pričom
je potrebné zdôrazniť, že sú to práve žalovaní 1/ a 2/, ktorí sú zodpovední za to, aké informácie a v

akom rozsahu poskytli v rámci unesenia dôkazného bremena svojmu právnemu zástupcovi, pretože
ich právny zástupca potom pri ich zastupovaní z týchto informácií logicky vychádzal a prezentoval ich
pred súdom. Je preto neprípustné aby akákoľvek strana sporu v odvolacom konaní, svojmu právnemu
zástupcovi v konaní pred súdom prvej inštancie poskytnuté informácie týkajúce sa skutkového stavu
veci, účelovo v odvolacom konaní spochybňovala. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že

zo spisu vyplýva, že rovnako ako právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ (pokiaľ ide o bývanie žalovaných 1/
a 2/) sa pred súdom prvej inštancie vyjadrila aj svedkyňa S. C., ktorá v rámci svojej svedeckej výpovede
pred súdom prvej inštancie uviedla, že žalovaní od vtedy, čo sa do predmetnej nehnuteľnosti nasťahovali
a „poprerábali tam, čo sa dalo“, v predmetnej nehnuteľnosti, v časti zodpovedajúcej spoluvlastníckemu
podielu žalobcu, bývajú.

18. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny
podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej (náhrady) rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).