Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. august 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/109/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712201945
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5712201945.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A. F. bývajúcej v Y., 2/ A. J. bývajúcej v Y., 3/ V.
V., bývajúcej v Y., 4/ C. N., bývajúceho v Y., 5/ M. A., bývajúcej v M., 6/ U. U., bývajúcej v L., 7/ X. V.,
bývajúcej vo A., 8/ R. V. bývajúceho v H., 9/ R. Q., bývajúcej v N. 10/ Ing. Y. L., bývajúcej v W., 11/ Ing. R.
C. bývajúcej v C., 12/ L. Q., bývajúcej v Y., všetkých právne zastúpených spoločnosťou AK JUDr. Repáň
a partneri, s.r.o., so sídlom Martin, M. R. Štefánika 25, proti žalovaným 1/ U. U. bývajúcej v M., 2/ R. T.,

bývajúcej v M., obom zastúpeným JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom so sídlom Veľký Krtíš, SNP
1/A, o zaplatenie 20.957,70 eur, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C/35/2012, o dovolaní
žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2018 sp.zn. 10Co/297/2017,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom1/až12/priznávanároknanáhradutrovdovolaciehokonaniavočižalovaným1/a2/vrozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (v poradí tretím) rozsudkom z 8. júna 2017 č.k. 5C/35/2012-650 rozhodol
nasledovne: (I.) Žalovaná 1/ U. U. je povinná zaplatiť žalobcom 1/ A. F. náhradu zodpovedajúcu
dedičskému podielu 1/30 vo výške 530,58 eur, 2/ A. J. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu

1/30 a 1/20 vo výške 1326,44 eur, 3/ V. V. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/30 a 1/20
vo výške 1326,44 eur, 4/ C. N. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/30 vo výške 530,58 eur,
5/ M. A. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/10 vo výške 1591,73 eur, 6/ U. U. náhradu
zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/10 vo výške 1591,73 eur, 7/ X. V. náhradu zodpovedajúcu
dedičskému podielu 1/15 vo výške 1061,15 eur, 8/ R. V. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu
1/15 vo výške 1061,15 eur, 9/ R. Q. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72

eur, 10/ Ing. Y. L. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72 eur, 11/ Ing.
R. C. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72 eur a 12/ L. Q. náhradu
zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/40 vo výške 397,93 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. (II.) Žalovaná 2/ R. T. je povinná zaplatiť žalobcom 1/ A. F. náhradu zodpovedajúcu
dedičskému podielu 1/30 vo výške 530,58 eur, 2/ A. J. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu
1/30 a 1/20 vo výške 1326,44 eur, 3/ V. V. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/30 a 1/20

vo výške 1326,44 eur, 4/ C. N. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/30 vo výške 530,58 eur,
5/ M. A. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/10 vo výške 1591,73 eur, 6/ U. U. náhradu
zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/10 vo výške 1591,73 eur, 7/ X. V. náhradu zodpovedajúcu
dedičskému podielu 1/15 vo výške 1061,15 eur, 8/ R. V. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu
1/15 vo výške 1061,15 eur, 9/ R. Q. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72
eur, 10/ Ing. Y. L. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72 eur, 11/ Ing.

R. C. náhradu zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/45 vo výške 353,72 eur a 12/ L. Q. náhradu
zodpovedajúcu dedičskému podielu 1/40 vo výške 397,93 eur, to všetko do troch dní od právoplatnostirozsudku. (III.) Žalobcom 1/ až 12/ sa voči žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu účelne
vynaložených trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodní žalobcovia 1/ - 13/ si
uplatňovali nárok na základe dedičského konania po nebohej X. K., vedeného na Štátnom notárstve
v Martine pod sp.zn. D 335/77. Zákonní dedičia po nebohej sa v dedičskom konaní v uzavretej
dedičskej dohode okrem iného dohodli, že poľnohospodársku a lesnú pôdu (v bezplatnom užívaní
bývalej socialistickej organizácie, nachádzajúcu sa v k.ú. H., zapísanú v protokole č. 11 a to parcely

č. 195, 234, 254, 207/2 v celosti a parcely č. 92, 118, 142 v 1/6-ine) nadobudla X. J. (právna
predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/) s tým, že „pre prípad vypustenia tejto pôdy z bezplatného užívania,
alebo iného speňaženia je povinná z utŕženej hodnoty vyplatiť po 1/5-ine ostatným spoludedičkám“. Súd
prvej inštancie pri posudzovaní nárokov žalobcov vychádzal z právne záväzného názoru odvolacieho
súdu vysloveného v skoršom zrušujúcom uznesení z 28. júla 2016, sp.zn. 10Co/55/2016, ktorý
konštatoval záväznosť dohody dedičov, ako aj dostatočný spôsob určenia povinnosti žalovaných v

dedičskej dohode umožňujúci číselné vyjadrenie nároku žalobcov v prípade scudzenia nehnuteľnosti v
kontexte rozhodnutia najvyššieho súdu z 26. novembra 2003 sp.zn. 5Cdo/96/2000 (R 45/2005). Z neho
jednoznačnevyplýva,že„rozhodnutieovyporiadanídedičstva,podľaktoréhosapreberateľomdedičstva
poľnohospodárskych pozemkov stáva jeden z dedičov s tým, že v prípade scudzenia pozemkov za
náhradu, sa táto rozdelí v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov, možno považovať za obdobu

zmluvy, ktorá zaväzuje nie len jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov a umožňuje im domáhať
sa práv, resp. nárokov ňou založených, ak sa stanú splatnými“. Podľa tohto uznesenia tiež platí, že v
dedičskom rozhodnutí je povinnosť určená takým spôsobom, ktorý umožňuje vyčíslenie bez akejkoľvek
pochybnosti, čo dokumentuje aj petit samotnej žaloby. Predchádzajúca všeobecná argumentácia
okresného súdu o princípe ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva pritom nič nemení na ustálenom

závere najvyššieho súdu o existencii nároku právnych nástupcov dedičov z takéhoto dedičského
rozhodnutia. Za účelovú a bezpredmetnú považoval argumentáciu žalovaných o zmeškaní uplatnenia
nárokov v zmysle zák.č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. V
súdenej veci sa totiž nejednalo o dorovnanie dedičských podielov, žalobcom ich nárok na podiel vyplýval
zo samotného dedičského rozhodnutia (dohody dedičov). V priebehu konania samostatným uznesením

súd rozhodol, že pokračuje v konaní na strane žalobcov s dedičmi po zomrelom žalobcovi 13/ M. F., a to
so žalobkyňou 2/ A. J. a žalobkyňou 3/ V. V., a zároveň bol podiel pre ne rozpočítaný. Pri ustálení okruhu
dedičov súd prvej inštancie vychádzal z predložených dedičských rozhodnutí, vo vzťahu k žalobcom,
ktorí boli právnymi nástupcami dedičov, uvedených v dedičskom rozhodnutí po neb. X. U., rod. R. sp.zn.
D 335/1977. Obranu žalovaných, ktorí si uplatnili voči žalobcom nárok, spočívajúci v úhrade nákladov,

ktoré mali so zabezpečením prevodu nehnuteľnosti, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľko tento považoval za premlčaný. S poukazom na žalobcami vznesenú námietku premlčania mal
za nesporné, že žalovaným uplynula trojročná premlčacia lehota, ktorú mali na uplatnenie nároku,
pretože žalobný návrh bol podaný 10. februára 2012 a prvýkrát kompenzačná námietka bola vznesená
6. októbra 2015. Žalovanú sumu žalované spochybňovali do základu (uvedené však súd s ohľadom

na vyššie uvedené vyhodnotil ako nedôvodné), výšku žalovanej sumy, čo sa týkalo matematického
výpočtu, nespochybnili. Sumu vo výške 20 957,70 eur súd prvej inštancie rozpočítal medzi žalobcov 1/
až 12/ podľa výšky spoluvlastníckych podielov, zodpovedajúcich dedičstvu v súvislosti s predloženými
dedičskými rozhodnutiami.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ (v poradí tretím)
rozsudkom z 28. februára 2018 sp.zn. 10Co/297/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a žalobcom 1/ až 12/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne
rozhodol v súlade s právnym záverom odvolacieho súdu vysloveným v jeho skoršom zrušujúcom

uznesení, ktorého záver odkazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu (R 45/2005) a nenastali v
priebehu konania také skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné, aby sa od neho súd prvej inštancie
odchýlil. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval vychádzajúc z uvádzanej judikatúry
a vykonaného dokazovania záväznosť dohody dedičov v rámci dedičského rozhodnutia aj voči ich
právnym nástupcom, ako aj dostatočný spôsob určenia povinnosti umožňujúci číselné vyjadrenie

nároku. Ako účelovú vyhodnotil argumentáciu žalovaných o zmeškaní uplatnenia nárokov, nakoľko sa
nejedná v danom prípade o vyrovnanie dedičských podielov. Pokiaľ žalovaní namietali, že v konaní
nevystupovali všetci dedičia, avšak nekonkretizovali bližšie, ktorí dedičia mali byť ďalšími stranami
sporu, súd správne vychádzal z dedičských listín mu predložených. Zároveň konštatoval, že okruh stránsporu nemusí byť tvorený všetkými do úvahy prichádzajúcimi dedičmi, nakoľko ide o typické uplatnenie
pohľadávky v súdnom spore, ktorú môže uplatňovať ktokoľvek z dedičov/veriteľov. K námietke o nutnosti
prejednania pohľadávok vzniknutých na základe dedičskej dohody v dedičských konaniach po právnych

predchodcoch odvolací súd uviedol, že ich vznik bol viazaný na scudzenie predmetných pozemkov
a v tom čase neexistovali. Pokiaľ žalované namietali, že v prípade pôvodného žalobcu 13/ si mali
jeho právne nástupkyne (žalobkyne 2/ a 3/) uplatniť nárok najprv v dedičskom konaní, odvolací súd
s poukazom na § 172 ods. 1 a 3 C.m.p. uzavrel, že v konaní po zomrelom dedičovi poručiteľa súd
neprejedná majetok patriaci poručiteľovi.

4.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalidovolaniežalovaní1/a2/,prípustnosťktoréhovyvodzovaliz §
421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., eventuálne z § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (R 45/2005) správne podľa ich názoru súd uviedol, že rozhodnutie o
vyporiadaní dedičstva, ktoré má zákonom predpokladané náležitosti, zakladá majetkové právo aj pre
právnych nástupcov, ktorí sa môžu domáhať práv, avšak musia splniť postup, ktorý je upravený v

zákone, vrátane prejednania dedičstva pred orgánom štátu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/223/2012. Podľa ich názoru žaloba na plnenie z
predaja nehnuteľností nekorešponduje s predmetom schválenej dohody (nie je uvedená výška výplaty),
a preto je dohoda dedičov nejasná a nezrozumiteľná, z tohto dôvodu si mali žalobcovia uplatniť nárok
na súde podľa zákona č. 293/1992 Zb. a keďže tak do 30. júna 1993 neurobili, tento nárok im zanikol.

Odvolací súd tak nesprávne vyriešil zásadnú právnu otázku „(i) povinnej ingerencie štátu do jednotlivých
dedičských konaní žalobcov, keď pôvodné dedičské rozhodnutie neznelo v ich prospech, (ii) vo výpočte
dedičského vyrovnávacieho podielu nie ku dňu smrti poručiteľa, resp. jednotlivých poručiteľov, ale ku
dňu odpredaja nehnuteľnosti; (iii) v neurčitosti rozhodnutia o vyporiadaní dedičstva bez určenia lehoty
splatnosti s tým, že odvolací súd umožnil analógiu výkladu rozhodnutia štátneho orgánu na úroveň

schválenej dohody medzi dedičmi“.
5. Žalobcovia 1/ až 12/ žiadali vo vyjadrení dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.)
bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

7. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421

C.s.p..

8. V zmysle § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. V zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod
sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v
čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).11. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t.j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

12. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu,
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C.s.p.) žalovaní 1/ a 2/
napádajú rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie,
teda rozhodnutie vo veci samej.

13. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalované 1/ a 2/ odôvodnili
tým, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej prace dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), eventuálne je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421
ods. 1 písm. c/ C.s.p.). O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C.s.p. (a to z
hľadiska všetkých troch procesných situácií upravených v uvedenom ustanovení pod písmenom a/ až

c/) rozhoduje dovolací súd, pričom závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma na základe dôvodov
uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda
podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí, konkretizuje a doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

14. Ak dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., potom je povinný v dovolaní výslovne
uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R

83/2018). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický „odklon“
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

15. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý

právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne
nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených
otázok zásadného právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §

421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára
2018 sp.zn. 6Cdo/29/2017, prijatý ako judikát R 71/2018).

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. je zase relevantná právna
otázka,ktoráužboladovolacímsúdomriešená,prijejriešeníalenedošlokustáleniurozhodovacejpraxe

dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory, čo sa
prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vtedy,
keď dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., je povinný
označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o dovolateľom nastolenej právnej otázke
rozhodoval rozdielne (1 Cdo 179/2017, 2 Cdo 37/2018, 3 Cdo 48/2018, 4 Cdo 21/2017, 6 Cdo 22/2017,

7 Cdo 25/2018, 8 Cdo 141/2017). Skutočnosť, že dovolateľ, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z
tohto ustanovenia, neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, je dovolacím súdom
považovaná za absenciu náležitostí dovolania v zmysle § 431 až 435 C.s.p. (1 Cdo 206/2016, 8 Cdo
141/2017, 8 Cdo 50/2017).17. Zároveň len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd
nesprávne,umožňujedovolaciemusúduposúdiť,čiideskutočneootázku,odktorejzáviselorozhodnutie

odvolaciehosúduačisaprijejriešeníodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods.
1 písm. c/ C.s.p.).

18. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p., musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť

o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a

zrozumiteľným spôsobom).

19. V danom prípade sa žalované v dovolaní nestotožnili s právnymi úvahami odvolacieho súdu,
podali kritiku jeho právnych záverov a polemizovali so správnosťou riešenia viacerých otázok, ktorými
sa odvolací súd podľa presvedčenia žalovaných odklonil od „judikatúry“. Ich dovolacia argumentácia

ale v jednotlivostiach a aj komplexne nedáva podklad pre posúdenie, či skutočne došlo k nimi
tvrdenému odklonu. Žalované na jednej strane v dovolaní poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp.zn. 5Cdo/96/2000, 2Cdo/223/2012, z ktorých v dovolaní citovali časti ich odôvodnení týkajúce
sa riešenia otázky vyplatenia peňažného plnenia z predaja nehnuteľností (poľnohospodárskej pôdy)
špecifikovaných v dedičskej dohode, na strane druhej nie je z ich vyjadrenia v dovolaní zrejmé, v čom

spočíva namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
reprezentujúci citované rozhodnutia.

20. Žalované považujú za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázkach a/ povinnej
ingerencie štátu do jednotlivých dedičských konaní žalobcov, keďže pôvodné dedičské rozhodnutie

neznelo v ich prospech, b/ vo výpočte dedičského vyrovnávacieho podielu nie ku dňu smrti poručiteľa,
resp. jednotlivých poručiteľov ale ku dňu odpredaja nehnuteľnosti a c/ v neurčitosti rozhodnutia
o vyporiadaní dedičstva bez určenia lehoty splatnosti s tým, že odvolací súd umožnil analógiu
výkladu rozhodnutia štátneho orgánu na úroveň schválenej dohody medzi dedičmi. Na podporu
svojej argumentácie o nesprávnosti právnych záverov prijatých odvolacím súdom označili rozhodnutia

najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/96/2000, 2Cdo/223/2012.

21. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalované vo svojom dovolaní nekonkretizovali, v čom sa odvolací
súd v týchto otázkach odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v jeho
rozhodnutiach sp.zn. 5Cdo/96/2000 a sp.zn. 2Cdo/223/2012, dovolací súd uvádza, že najvyšší súd

v rozsudku sp.zn. 5Cdo/96/2000 dospel k záveru, že „Rozhodnutie o vysporiadaní dedičstva, podľa
ktorého sa preberateľom dedičstva - poľnohospodárskych pozemkov stáva jeden z dedičov s tým, že v
prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto rozdelí v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov,
možno považovať za obdobu (analógiu) zmluvy (dohody), ktorá zakladajúc majetkové právo zaväzuje
nielen jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, a ktorá im umožňuje domáhať sa práv, resp. nárokov

ňou založených, ak sa stanú splatnými“. V rozhodnutí sp.zn. 2Cdo 223/2012 zase poukázal na to, že
na základe nejasnej a nezrozumiteľne postavenej schválenej dohody dedičov sa nemožno úspešne
na súde domáhať vyplatenia peňažného plnenia z predaja jednotlivých nehnuteľností špecifikovaných
v tejto dohode, keď predmet sporu (žaloba na plnenie z predaja nehnuteľností) nekorešponduje s
predmetomschválenejdohody(povinnosťvyplatiťustupujúcichdedičovvlehote3dníododňaobdržania

výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie). Je zrejmé, že tieto, žalovanými označené a citované
rozhodnutia najvyššieho súdu sa vo svojich právnych názoroch nijako nerozchádzajú (každé vychádza
z iného skutkového základu) a nepredstavujú ani „rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“.
Každé z týchto rozhodnutí vychádza z iného skutkového i právneho základu, keď v jednom prípadesúdy považovali dedičskú dohodu, resp. jej obsah vyjadrený v rozhodnutí o vyporiadaní dedičstva v
otázke rozdelenia výťažku z predaja zdedenej poľnohospodárskej pôdy (predtým v užívaní bývalej
socialistickej organizácie) za jasný a zrozumiteľný (sp.zn. 5Cdo/96/2000) - a teda táto zaväzovala nielen

jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, v druhom z nich nebolo v dedičskej dohode jasne a
zrozumiteľnedohnutérozdelenievýťažkuzpredajanehnuteľnosti(aleibavýnosznej),apreto(akzvyšní
dedičia mali záujem na vyrovnaní dedičských podielov) boli povinní si svoj nárok uplatniť spôsobom
a v zákonnej lehote upravenej v zákone č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k
nehnuteľnostiam.

22. V posudzovanej veci bola uzavretá dedičská dohoda v nasledovnom znení: „Poľnohospodársku
a lesnú pôdu v bezplatnom užívaní soc. org. nachádzajúcu sa v k.ú. H., zapísanú v protokole č. 11
a to parcely č. 195, 234, 254, 207/2 v celosti a parcely č. 92, 118, 142 v 1/6-ine nadobudla X. J.,
nar. XX. novembra XXXX, s tým, že pre prípad vypustenia tejto pôdy z bezplatného užívania alebo
iného speňaženia, je povinná z utrženej hodnoty vyplatiť po 1/5 ostatným spoludedičkám.“. Je teda

zrejmé,ženaposudzovanýprípadmožnovzťahovaťzáveryvyplývajúcezrozhodnutiaNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/96/2000 tak, ako postupovali i súdy nižších inštancií. Vzhľadom na
podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti (pod slovným spojením „iné speňaženie“ možno nepochybne
zaradiťijejpredaj)jezrejmé,žeprávonanáhraduneboloobmedzenélennaosobyustupujúcichdedičov,
ale sa malo týkať aj ich právnych nástupcov, a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť poskytnúť

náhradu sa netýkala len toho dediča, ktorému pripadla pôda do výlučného vlastníctva, ale aj tých jeho
právnych nástupcov, ktorí sa stanú jej vlastníkmi a pripadne im náhrada za pôdu v prípade jej scudzenia.
Dôvera občanov v právo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím (v danom prípade rozhodnutie
Štátneho notárstva v Martine sp.zn. D 335/77 z 26. mája 1977) patrí medzi základné istoty, na ktoré
sa možno v demokratickom a právnom štáte spoliehať. Pretože Slovenská republika je podľa čl. 1

ods. 11 Ústavy Slovenskej republiky takýmto štátom, nemôže byť takáto dôvera právnych nástupcov
ustupujúcich dedičov v predmetnej veci sklamaná. Preto i v posudzovanej veci platí, že „Rozhodnutie o
vysporiadaní dedičstva v prejednávanej veci, so zreteľom na jeho obsah, možno považovať za obdobu
(analógiu) zmluvy (dohody), ktorá zakladajúc majetkové právo zaväzuje nielen jej účastníkov, ale aj ich
právnych nástupcov, a ktorá im umožňuje domáhať sa práv, resp. nárokov ňou založených, ak sa stanú

splatnými“. Nakoľko sa v rozhodnutí uvádzala i konkrétna výška tejto náhrady ustupujúcim dedičom -
1/5 z utŕženej hodnoty pre každého spoludediča, táto bola určená takým spôsobom, ktorý pri splnení v
ňom uvedenej podmienky umožňoval jej vyčíslenie bez akýchkoľvek pochybností. Zároveň, keďže sa
toto majetkové právo malo odvíjať od skutočne poskytnutej náhrady za pôdu v čase jej scudzenia (viď
slovné spojenie „....z utrženej hodnoty vyplatiť...“), a nie od jej hodnoty ako predmetu dedičstva, t.j. mohla

sa stať známou až v budúcnosti, bola rozhodujúcou cena nehnuteľností ku dňu jej odpredaja. Závery
vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/223/2012 tak nebolo
možné v danej veci uplatňovať, keďže z rozhodnutia štátneho notárstva, ktorého obsahom bola i vyššie
označená dedičská dohoda, bola v otázke rozdelenia výťažku z predaja zdedenej poľnohospodárskej
pôdy (predtým v užívaní bývalej socialistickej organizácie) jasná a zrozumiteľná (zaväzovala nielen jej

účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov), a preto ustupujúci dedičia nemali potrebu uplatňovať si nárok
na vyrovnanie dedičských podielov podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam (ich nárok z uzavretej dedičskej dohody nezanikol neuplatnením práva na
vyrovnanie dedičských podielov v zákonnej lehote podľa cit. zákona).

23. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že ak v súdnom konaní zo zmluvy (dedičskej dohody), ktorá
zakladá majetkové právo ustupujúcich dedičov, resp. ich právnych nástupcov na vyplatenie dohodnutej
náhradypreprípadypredaja(scudzenia)nehnuteľnosti,ktorávdedičskomkonanípripadlaibajednémuz
dedičov,vystupujeniekoľkopovinnýchosôb(akoprávninástupcoviadediča,ktorémupripadlodedičstvo)
alebo oprávnených osôb (ustupujúci dedičia, príp. ich právni nástupcovia), každá z nich koná sama za

seba - § 76 C.s.p. (každá z nich má samostatné majetkové právo). Navyše nebolo potrebné, aby toto
majetkové právo muselo byť najskôr, po smrti ustupujúcich dedičov, predmetom dedičského konania po
nich, nakoľko dedič môže žalovať dlžníka poručiteľa priamo žalobou na plnenie a nie je pre tento prípad
potrebné, aby bola pohľadávka najprv „prededená“ (k tomu pozri § 212 ods. 1 C.m.p., resp. 175y ods. 1
O.s.p. účinného do 30. júna 2016). Dedičstvo sa totiž nadobúda smrťou poručiteľa, pričom osvedčenie o

dedičstve má iba deklaratórny charakter. Ani smrť poručiteľa nemá za následok spočívanie premlčacej
doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka.24. Vzhľadom na to, že žalované vo svojom dovolaní poukázali na rozhodnutia založené na rozdielnych
právnych záveroch, avšak ničím nekonkretizovali, v čom sa podľa nich odvolací súd pri svojom
rozhodovaní od záverov v nich uvedených odklonil, resp. iba polemizovali a spochybňovali správnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd - riadiac sa ustálenou rozhodovacou praxou - musí
konštatovať, že v dovolaní žalovaných absentujú náležitosti dovolania v zmysle § 432 až 435 C.s.p.,
čo dovolaciemu súdu znemožňuje uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Dovolací súd opätovne
poukazuje na to, že iba sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého

problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, c/ C.s.p.
Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu
dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2 Cdo 167/2017, 3 Cdo
235/2016, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).

25. Je nepochybné, že v dovolaní žalovaných absentuje zákonom požadovaná náležitosť - dovolacie
dôvody v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 C.s.p.

26. Vzhľadom na to najvyšší súd dovolanie žalovaných podľa § 477 písm. f/ C.s.p. odmietol.

27. Úspešným žalobcom dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie o nároku
na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.