Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 14, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813212724
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813212724.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., so sídlom Bajkalská č. 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1/ E. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX J. H., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou
U. J., súdnou tajomníčkou Okresného súdu U., 2/ A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX
XX R. F. Q., 3/ L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX J. H., t.č. T. XXX, okr. E. o zaplatenie
5.975,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 7C/121/2014-60 zo dňa 12.09.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá a vo výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom konanie
čiastočne nad sumu 5.393,10 Eur spolu s 7,99 p.a. úrokom zo sumy 5.328,43 Eur od 05.11.2011 do
zaplatenia a 5 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 5.328,43 Eur od 05.11.2011 do zaplatenia zastavil.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným v 1.-3. rade náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2, §
54 ods. 1 a 2, § 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods.
1 a 2, § 3a ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 96 Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť
sumu 5.975,69 Eur, 7,79 % ročný úrok zo sumy 5.328,43 Eur od 05.11.2013 do zaplatenia a 5 % ročný
úrok z omeškania zo sumy 5.328,43 Eur od 05.11.2013 do zaplatenia a trovy konania s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Keďže žalobca zobral žalobu čiastočne do sumy 582,55 Eur, ktorú započítal na úroky z úveru a úroky
z omeškania späť, súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 Občianskeho súdneho poriadku. Žiadal
uhradiť sumu 5.393,10 eur, 7,99 percentný úrok zo sumy 5.328,43 eur od 5.11.2011 a 5 percentný úrok
z omeškania zo dumy 5.328,43 eur od 5.11.2011 do zaplataenia.

Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a žalovaní v 1.-2.rade ako dlžníci a žalovaný

v 3.rade uzavreli dňa 15.04.2005 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. V zmysle
zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol dlžníkom mimoriadny medziúver na základe uzatvorenej zmluvyo stavebnom sporení. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru vo výške 220.000 Sk/7.302,66
Eur, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých
zmluvných podmienok mal zmeniť na stavebný úver vo výške 132.000 Sk/4.381,60 eur.

Žalobcasisvojzáväzokriadnesplnilaposkytolžalovanýmdohodnutýmimoriadnymedziúver,čovyplýva
aj z predloženého výpisu z účtu medziúveru, podľa ktorého bol žalovaným poskytnutý medziúver spolu
vo výške 7.186,48 eur, ako to vyplýva z výpisu z účtu. Žalovaní však svoj záväzok riadne a včas neplnili,
a s jeho plnením sa dostali do omeškania. Keďže nastali podmienky predpokladané v zmluve tým, že
dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca listom zo dňa 28.07.2010 od zmluvy odstúpil a zároveň žiadal

o okamžité vrátenie celého zostatku úveru.

Súd prvého stupňa predmetnú zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o zmluvu, ktorú
uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy s dodatkom, ako aj
Všeobecných podmienok bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým

zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia ( § 457 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho

postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi účastníkmi konania sú
nevýhodnejšie dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.

Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník,

prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v
oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

Na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) dopadá teda
právna úprava občianskeho práva.

Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj

napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1,5 a § 457 Občianskeho zákonníka.

Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva
by sa tak od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 Občianskeho zákonníka ak by bola zmluva
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca žalovaným poukázal úver vo výške 7.186,48 Eur a
keďže žalovaní uhradili žalobcovi sumu 7.432,65 Eur, uhradili žalobcovi sumu, ktorá im bola poskytnutá
ako úver a teda žalobcovi už nedlžia žiadnu sumu. Dokonca žalobcovi uhradili o niečo viac. Vzhľadom
na vyššie uvedené preto súd žalobu zamietol, ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd žalobu

čiastočne zastavil do sumy vo výške 582,59 Eur z dôvodu uhradenia tejto sumy žalovanými po podaní
žaloby, teda z dôvodu procesného zavinenia na strane žalovaných a v prevyšujúcej časti súd žalobuzamietol, teda bola zamietnutá z dôvodu procesného zavinenia na strane žalobcu. Vo vyššej miere mali
preto úspech žalovaní, ako žalobca a preto im patrí náhrada trov konania. Keďže však žiadne trovy
konania si nežiadali priznať a zo spisu im ani žiadne trovy nevyplynuli, súd rozhodol tak, že im žiadne

trovy konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti
súvisiacemu výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Rozsudok napadol z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd pri hodnotení
zmluvy vylúčil pôsobnosť ustanovení Tretej časti, II. Hlavy, Dielu V Obchodného zákonníka upravujúcich
zmluvu o úvere ako aj ostatných ustanovení Obchodného zákonníka. V zmysle ustanovenia § 261 ods.

3 písm. d) Obchodného zákonníka úprava zmluvy o úvere ako zmluvného typu sa bez ohľadu na povahu
účastníkov bude spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny
obchodný záväzkový vzťah, a to i v prípade, ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ.

Zmluvu o úvere uzatvoril podľa § 497 Obchodného zákonníka tak, ako mu to prikazoval § 261
Obchodného zákonníka platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Neobchádzal svojím konaním

zákon. Postupoval podľa zákonných ustanovení Obchodného zákonníka prikazujúcich uplatňovať
tieto ustanovenia v prípade tzv. absolútneho obchodu, nakoľko medzi Občianskym zákonníkom a
Obchodným zákonníkom ide o vzťah lex generalis a lex specialis. Ako banka nemal na výber typ
zmluvy resp. možnosť voľby práva, podľa ktorého uzavrie zmluvu o úvere. Súd na základe § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka vylúčil ustanovenia Obchodného zákonníka, čo je v rozpore s § 261 ods. 3

Obchodného zákonníka ale aj v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje súdu
posudzovať len zmluvné podmienky, ale nie podmienky dané ex lege. Žalobca má za to, že odstúpenie
od zmluvy mal súd posúdiť podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Zmluvné dojednania
o odstúpení od zmluvy neodporujú ustanoveniam Obchodného zákonníka. Z pohľadu Obchodného
zákonníka nejde o žiadne rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov, nakoľko táto

povinnosť vyplýva z ust. § 497 a § 506 Obchodného zákonníka. Súd nezohľadnil obchodnoprávny
charakter zmluvy o úvere, ani skutočnosť, že plnenia žalovaných sa týkali hlavného predmetu plnenia
- zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky. Súd aplikoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.04.2015, na čo nemal právomoc. V postupe súdu vidí rozpor s dobrými
mravmi, pretože na úverové vzťahy, kde dlžníci plnia svoje záväzky riadne a včas sa podľa súdu

má aplikovať Obchodný zákonník z titulu absolútnej povahy záväzku, ale na dlžníkov porušujúcich
dohodnuté záväzky, v dôsledku ktorých bol veriteľ nútený odstúpiť od zmluvy, sa má aplikovať Občiansky
zákonník, ktorý je pre dlžníka v omeškaní výhodnejší.

Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia §
10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie
pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia

rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Pod nesprávnym právnym posúdením je treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav

- neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo- aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo

- aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo

- právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Odvolací súd uvedenú námietku žalobcu podrobne preskúmal a dospel k záveru, že nebolo zistené
pochybenie súdu prvého stupňa vytýkaným spôsobom.

Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom
pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, ide
o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah treba posúdiť vo svetle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Nejedná sa pritom o

spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z.. o spotrebiteľských úveroch (výnimka podľa ust. §
1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z.). V čase vzniku zmluvy (12.04.2005) platila nasledujúca
definícia spotrebiteľskej zmluvy (§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa):

Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 12.04.2005 dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a že žalovaní
nepoužili predmet plnenia na podnikanie, rovnako, že žalobca je podnikateľom a predmet konania sa
týka jeho podnikateľskej činnosti.

Odvolateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka

upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka § 53 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý

cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali

byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným
zákonom.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty žalobcu, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec
sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah
a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske
právo.

V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a plne v súlade

s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu obchodnoprávnu.

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,

ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto
zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe

nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

Žalobca uplatnený nárok odôvodnil okrem iného tým, že odstúpil od zmluvy po tom, čo žalovaní porušili
zmluvné podmienky. V podaní zo dňa 5.9.2014 s poukazom na čl. VII. bod 8 zmluvy o úvere považuje
toto odstúpenie od zmluvy účinné.

Potom ale nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej

zmluvy s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom
zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav
vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v
dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník
odlišuje od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku

zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je
pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti
je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to znamená,

či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôžezhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené
v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom

princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie
mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“

Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“

Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky
a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.

Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v
Obchodnom zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od
zmluvy, je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1 a §

457 Občianskeho zákonníka.

Zmluvná klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.

Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od zmluvy

len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom prípade teda
povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že ak zo strany žalobcu
došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere),
pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia právna úprava odstúpenia od zmluvy upravená v

Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa pri
posudzovaní odstúpenia od zmluvy správne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka s
poukazom na to, že pri aplikácii právnej úpravy odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka by
podmienky spotrebiteľskej zmluvy ohľadom odstúpenia od zmluvy boli v neprospech spotrebiteľa.

Niet rozumného dôvodu na prijatie záveru, že na vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava

regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho
súkromného práva obsahuje úpravu, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka účinného od 01.04.2015 odvolací súd uvádza, že argumentácia súdu prvého stupňa je zrejmá
z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v

znení účinnom od 01.04.2015. Preto túto odvolaciu námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd rozhodol správne. Preto
odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, tátonepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale
anivzhľadomnavýsledokodvolaciehokonaniabymunáhradatrovkonanianemohlabyťpriznaná.Preto
odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo strany žiadneho

účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o návrhové konanie,
súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.