Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216209593
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216209593.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr.

Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova
9, Bratislava, IČO: 00 420 166, v konaní zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, Nám. Biely
kríž 3, Bratislava 3, IČO: 30 853 290, proti žalovanému: DEVILS, s.r.o., Platanová alej 2436, Komárno,
IČO: 36 547 344, v konaní zastúpený: PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1 652 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/54/2016-483 zo dňa 10.10.2018 v časti I. výroku, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/54/2016-483 zo dňa 10.10.2018 v

napadnutej časti I. výroku p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o
ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie
sumy 1 652 eur s prísl. tak, že prvým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
v sume 1 652 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 20.06.2016 do zaplatenia, žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, druhým výrokom rozhodol o zamietnutí návrhov

žalovaného na prerušenie konania podaných podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 451 ods. 1, § 458 ods.
1, § 422a ods. 2, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 11, 14, 24, § 6 ods. 1, § 18 ods. 1,
2, 3, § 40 ods. 1, § 48 ods. 1, 3, § 78 ods. 1, 2, 3, 4, § 79 ods. 1, 2, § 81 ods. 1, 3 zák. č. 618/2003
Z. z. autorský zákon.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobca, v čase platnosti a účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podal na Okresný súd Komárno prostredníctvom splnomocnenej
advokátky dňa 21.06.2016 žalobu, v ktorej žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny v
sume 1 652 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný
používal predmety ochrany autorských práv autorov a iných nositeľov práv, ktoré sú predmetom
kolektívnej správy, formou verejného prenosu, čím porušoval ich zákonom chránené autorské práva.
Žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v spore tým, že predložil súdu oprávnenie na výkon

kolektívnej správy vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010 číslo konania
MK-664/2010-70/6165 podľa § 79 ods. 1 AZ. Žalobca preukázal, že je oprávneným na dobrovoľnú
kolektívnu správu v odboroch verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonickéhodiela alebo diela úžitkového umenia predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami; nezahŕňa
vysielanie, káblovú retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti, vysielanie literárneho, dramatického,
hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného

umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia vrátane vysielania pomocou satelitu, ako
aj retransmisia literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho,
fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia :
nezahŕňa káblovú retransmisiu. Na podanie predmetnej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia
je preto žalobca aktívne legitimovaný priamo zo zákona, a to podľa citovaného ustanovenia § 81 ods.

1 písmeno i/ AZ. Žalobca predložil do spisu hromadné licenčné zmluvy, z ktorých bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že v roku 2015 poskytoval používateľom licenciu na použitie diel a to výhradne
za autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje a to vo výške Sadzobníka žalobcu, ktorý bol schválený
príslušným orgánom žalobcu.
Pasívna legitimácia žalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia „B. P.“ nebola v konaní
spornáaanispochybnenáataktiežnebolosporné,žežalovanývroku2015nemalsožalobcomuzavretú

licenčnú zmluvu, respektíve hromadnú licenčnú zmluvu, ktorú mu žalobca ponúkal uzatvoriť a ktorá by
žalovaného oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca vykonával v rozhodnom čase správu týchto
práv. Žalobca zároveň upozornil žalovaného, že v prípade neuzavretia hromadnej licenčnej zmluvy
sa dostáva do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany a vystavuje sa riziku žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenie. Napriek tomu, že žalovaný hromadnú zmluvu neuzatvoril, došlo z

jeho strany k neoprávnenému použitiu diel resp. predmetov ochrany spravovaných žalobcom.
V rozhodnom období mal žalovaný hotelové izby „B. P.“ na adrese P. R. 1, M. vybavené TV prijímačmi
so satelitným signálom. Počet TV prijímačov bol preukázaný samotným žalobcom predloženým na print
screeninternetovejstránkyžalovanéhovrozhodnomobdobí.Súdvychádzalzvyššieuvedenéhodôkazu
o počte TV prijímačov, pričom ho považoval za dostatočný a ďalšie dokazovanie preto nevykonal.

Zákonom síce nie je vylúčené, aby niekoľko organizácií kolektívnej správy spravovalo práva k rovnakým
predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v
zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi však nemôže nastať prípad, že by používateľ platil
duplicitne. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými
organizáciami kolektívnej správy. Pokiaľ sú v hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné

potreby prevádzkovateľa hotela zvukovoobrazové zariadenia, ale ako súčasť poskytovaných služieb sú
dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prístup podľa
svojej vlastnej voľby, nie je z autorsko-právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie sa skutočne
použije alebo nie. Pokiaľ prevádzkovateľ hotela ako užívateľ diela či iného ideálneho statku neuzavrie s
príslušnou organizáciou kolektívnej správy licenčnú zmluvu pre jednotlivé predmety ochrany a aj napriek

tomu začne poskytovať ubytovanie na hotelových v izbách vybavených televíznym prijímačom, dopúšťa
sa konania, ktoré je nielen v rozpore s autorským zákonom, ale v závislosti na intenzite porušenia
konkrétnych autorských a iných obdobných práv sa môže dopustiť aj trestného činu.
Pokiaľ by mal žalobca určovať konkrétne diela, ktoré boli používateľom sprístupnené verejnosti, tento
postup by v mnohých prípadoch nebol s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv

zrejme ani možný. Uvedené vyplýva aj z jednej z funkcií kolektívnej správy a taktiež zákonného
monopolu pre jednotlivé oblasti chránených diel, čo spočíva v skutočnosti, že takto budú autorské
práva komplexne chránené a v zásade medzi jednotlivými autorskými dielami spadajúcimi do rovnakej
kategórie nebude robený rozdiel. Dokazovanie v tomto smere preto nie je možné vykonať a bolo by
neúčelné.

Počas konania bolo preukázané, že autorské práva nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca boli
v rozhodnom období (od 01.01.2015 do 31.12.2015) žalovaným porušené. Žalovaný v konaní
nepreukázal, že mal na použitie autorských diel súhlas autorov alebo žalobcu. Žalovaný ako používateľ
mal povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Čo

sa týka výšky odmeny argumentácia žalobcu je dôvodná, pretože v prípade ďalšieho verejného
prenosu je právna situácia týkajúca sa výšky odmeny úplne odlišná, neporovnateľná s inými právnymi
inštitútmi. Pokiaľ sa žalovanému žalobcom požadovaná odmena za používanie predmetov ochrany
zdala neprimeraná a chcel realizovať ďalší verejný prenos vo svojom ubytovacom zariadení, potom
mal podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Keďže žalovaný takto nepostupoval,

je povinný znášať následky neoprávneného zasahovania do autorských práv. Obvyklá odmena môže
byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za
akú používatelia získavali licenciu. Žalobca v predmetnom konaní preukázal, že uzatvoril viac ako 200
hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníkažalobcu, čo potom takúto odmenu robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny
by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských právo proti takým
používateľom, ktorí si svoje povinnosti plnia.

Súd uložil povinnosť žalovanému, aby zaplatil žalobcovi sumu 1 652 eur, ktorá predstavuje dvojnásobok
obvyklej odmeny za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015. Podľa sadzobníka licenčných odmien
žalobcu je odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie hotely kategórie 4* určená vo výške 29,50
eur, čo pri počte 28 zvukovoobrazových zariadení predstavuje sumu jednotky za rok v sume 826 eur s
dvojnásobkom t.j. 1 652 eur.

Nakoľko mal žalobca vo veci plný úspech proti žalovanému, súd mu priznal náhradu trov konania vo
výške 100 %, čím rozhodol o nároku na náhradu trov konania a to s poukazom na ustanovenie § 262
ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, aby súd prerušil konanie až do
času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa § 158 CSP v spojení s § 25 ods. 2 zákona č.
136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (v návrhu len „ZoOHS“) Protimonopolný úrad Slovenskej

republiky právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne ju súd
nie je oprávnený riešiť, a síce „či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím
dominantného postavenia na trhu“, je potrebné uviesť, že žalovaný už v priebehu roku 2015 inicioval
konanie pred Protimonopolným úradom, ktorý podnet žalovaného vyhodnotil tak, že sa podnetom
zaoberal a vecou sa nebude ďalej zaoberať, čo oznámil žalovanému v liste zo dňa 14.07.2015. Výška

licenčnej odmeny by sa mohla preskúmavať iba v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 AZ a
právomocurčiť,aleboposúdiťjejvýšku,nemáaniProtimonopolnýúradSlovenskejrepubliky.Nazáklade
týchto dôvodov súd konanie neprerušil a návrh žalovaného na prerušenie konania v tejto časti zamietol.
K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, aby súd inicioval konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky v zmysle článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

v spojení s ustanovením § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. Súd dospel k záveru, že na prerušenie
konania ani z tohto dôvodu nie sú splnené zákonné podmienky a návrh žalovaného na prerušenie
konania aj v tejto časti zamietol. Je výlučne vecou posúdenia súdu, či pri prejednaní sporu dospeje k
názoru, že je tu nesúlad právnych predpisov s ústavou a či v tomto smere podá alebo nepodá návrh
ústavnému súdu.

KnávrhunazačatieprejudiciálnehokonaniapredSúdnymdvoromEÚnazodpovedanieotázky,či:„Bráni
právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských
práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany
chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu
ochrany organizácií kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy

disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri
výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy.“ je potrebné uviesť, že súd dospel
k záveru, že položenie takejto otázky s využitím nesprávnej argumentácie žalovaného s poukazom na
RozsudokSúdnehodvoraEÚsp.zn.C-301/15byboloprevýsledoktohtosporubezpredmetné,neslúžilo
by totiž k ničomu relevantnému. Návrh na konanie v predmetnej veci o prejudiciálnej otázke bol podaný

s odkazom na konanie, ktoré sa týkalo diametrálne odlišného spôsobu používania diel a to digitálneho
využívania obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. Použitá formulácia prejudiciálnej otázky pre
posúdenie predmetu tohto sporu nie je podľa názoru súdu významnou a ani podstatnou pre rozhodnutie
v spore, z tohto dôvodu súd aj tento návrh na prerušenie konania zamietol.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v časti I. výroku o uložení povinnosti žalovanému na plnenie a o náhrade
trov konania podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.

V odôvodnení podaného odvolania poukázal na to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu riadne
preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával „verejný prenos“ a ani to v akom rozsahu
ho vykonával. To vo svojich dôsledkoch znamená, že žalobca nepreukázal existenciu bezdôvodného
obohatenia sa žalovaným ani čo do dôvodu ani čo do rozsahu. V konaní nebola žalobcom dostatočne
tvrdená a už vôbec nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako ju predpokladá

hmotnoprávny predpis a síce § 56 ods.1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) (ďalej aj ako „Autorský zákon“ alebo „AZ“) v spojení
s § 451 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Občiansky zákonník" alebo „OZO“ a teda že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu)práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv
audiovizuálnych diel práve žalobca a to ani len tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe
vykonania dôkazov z „relevantnej reprezentatívnej vzorky“ (za účelom preklenutia procesného stavu non

liquet), ak by malo byť dokazovanie v celom rozsahu obtiažne alebo takmer nemožné. Napriek tomu,
že žalovaný návrhom na procesný postup súdu podľa § 150 ods. 2 CSP riadne navrhoval doplnenie
podstatných skutočností zo strany žalobcu (identifikácia nositeľov práv a k nim prináležiace predmety
ochrany, ktoré mali byť obsahom verejného prenosu v žalovanom období, ku ktorým zároveň žalobca
spravuje majetkové práva nositeľov práv), ktorých vnesenie do konania bolo predpokladom riadneho

dokazovania vychádzajúceho z relevantných a riadne žalobcom tvrdených skutočnosti. Jedine vnesenie
týchto skutočností, a ich preukazovanie zo strany žalobcu mohlo smerovať aj k zisteniu (ne)existencie
riadnych a určitých dohôd medzi žalobcom identifikovanými nositeľmi práv a žalobcom, a prípadne
k zisteniu skutočného rozsahu žalobcom spravovaných práv nositeľov majetkových práv. Súd sa v
odôvodnení rozsudku v dostatočnom rozsahu, resp. vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného.
Žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku

„obvyklej“ licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom
postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, ktoré per se predstavuje
zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je potom (ak by mu aj
tento nárok patril, čo tvrdíme že nepatrí) bezpochyby výkonom práva v rozpore s§3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nesmie požívať právnu ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval

súd „obvyklú licenčnú odmenu" sú v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu
absolútne neplatnými zmluvami podľa § 39 Občianskeho zákonníka minimálne v častí licenčnej odmeny
predstavujúcej„zneužitie“,apretonemohlibyt'spôsobilýmdôkazomovýške„obvyklejlicenčnejodmeny“
preúčelyuplatňovanianárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Súdsavodôvodnenínapádaného
rozsudku v dostatočnom rozsahu, resp. vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného,

vnesenou do konania, minimálne v tom rozsahu, aby súd vysvetlil prečo ju považuje za nedôvodnú.
Keďže predmetom sporu bol údajný nárok oprávnených nositeľov majetkových práv zastupovaných
žalobcom ako zákonným nepriamym zástupcom na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať skutočnosti vyplývajúce z hmotného práva - t. j. z Občianskeho
zákonníka a z Autorského zákona.

Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne
preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v žalovanom období. A to práve aj s
poukazom na závery rozhodovacej praxe ESD vo vzťahu k existencii verejného prenosu. Verejný prenos
totiž môže vznikať iba na takých miestach (v takých izbách), na ktorých je prítomná nová verejnosť
(t. j. ubytovaní hostia). V izbách, na ktorých hostia ubytovaní nie sú, objektívne nemôže dochádzať k

verejnému prenosu diel a teda ani k použitiu diel a teda ani k bezdôvodnému obohateniu.
Zo skutočnosti, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR na
výkon kolektívnej správy práv nemožno preto bez ďalšieho vyvodiť, že žalobca je v spore aktívne
vecne legitimovaným subjektom. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje
oprávnených nositeľov práv vo vlastnom mene a na účet oprávnených nositeľov práv. Žalobca je

opreto oprávnený aj domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene ale
v prospech oprávnených nositeľov práv.
Žalovaný súdu v spore predložil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-301/15 „F., Y. a i.“. V zmysle záverov
prezentovaných v predmetnom rozhodnutí je prezumovanie alebo implikovanie súhlasu nositeľov práv
s výkonom ich výlučných práv organizáciou kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom

v rozpore s právom EÚ. Súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného opierajúcu sa práve o toto
rozhodnutie úplne opomenul. materiálne sa argumentáciou z neho vyplývajúcou nezaoberal a v
rozsudku sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal ani len v náznakoch.
Ak nevieme, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv, nevieme ani to, či žalobca vôbec tvrdí, že ho na
základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Ak potom absentuje takéto zásadné tvrdenie vo

vzťahu ku zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie [na úkor koho došlo k obohateniu
a či žalobca vôbec disponuje mandátom na nepriame zastúpenie tejto osoby podľa § 81 ods. 1 písmo
c) v spojení s § 81 ods. 3 AZ], nemôže ani žalovaný riadne uplatňovať svoje procesné právo navrhovať
dôkazy, ak realizácia tohto práva má smerovať k vyvracaniu takéhoto neexistujúceho tvrdenia žalobcu.
Odmena žalobcu je neprimeraná (bez povinnosti preukazovať obvyklú odmenu) a žalobca (s poukazom

na bod 61 rozsudku ESD C-177/16) je práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti
riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií (medzi ktoré možno
jednoznačne zaradiť aj riadne preukázanie počtu zastupovaných nositeľov práv a riadne preukázanie
počtu spravovaných predmetov ochrany), čo sa v konaní nestalo.6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v napadnutej časti potvrdil. V obsahu podaného vyjadrenia poukázal na to, že žalobca súdu

riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o: 1. oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 z
11. mája 2010 udeleným žalobcovi podľa a v súlade s ustanovením § 80 AZ, v zmysle ktorého je okrem
iného žalobca oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv v odbore retransmisia a verejný
prenos prostredníctvom technických zariadení, 2. zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv

a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe
ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy a teda poskytoval licencie používateľom, pričom zoznamy
nositeľov práv v SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu
S..G..F. a žalobca zoznamy navyše založil do spisu, 3. o príslušné ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.
z. ( a to najmä o § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1), v zmysle ktorých sú
používatelia povinní plniť svoje povinnosti z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy a

organizácia kolektívnej správy je oprávnená a povinná domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe
ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu.
Ak bolo v odbore použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, či
už dobrovoľnej kolektívnej správy v rozsahu limitovanom zmluvami s nositeľmi práv alebo povinnej

kolektívnej správy zavedenej zákonom vo väzbe na ten ktorý odbor použitia toho ktorého predmetu
ochrany, je používateľ predmetu ochrany, pokiaľ použil predmety ochrany, povinný vysporiadať si práva
z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy, s výnimkou tých prípadov,
keď preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil, čo je však možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej
správe práv, keďže povinnú kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť.

Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ stanovená
ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného prenosu technickými zariadeniami -
ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou,
kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom na

povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný možný
postup celosvetovo používaný a akceptovaný.
Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej
správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti
používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce keď organizácia

kolektívnejsprávypreukážeaspoňdruhovoakýchnositeľovprávzastupujeažedochádzaloaleboaspoň
s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou
organizáciou kolektívnej správy. Uvedené predpoklady žalobca v konaní preukázal.
Nie každý zvukovoobrazových záznamov je však audiovizuálne dielo a nie každý výrobca
zvukovoobrazového záznamu je výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Pokiaľ teda žalovaný

prisudzuje na základe predložených zmlúv medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy dialógov
RTVS postavenie nositeľa majetkových práv autorov a postavenie producenta, tak činí bez opory v AZ.
Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie
iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca založil do spisu všetky hromadné
licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos.

Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné
licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinný od 01.01.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí

si plnia svoje povinnosti.
Žalobca má za to, že Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne
odôvodnenierozhodnutiesúdu,žeRozsudokdávaodpoveďnaotázku,akýmiprávnymiúvahamisariadil
súd a na základe akých úvah rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

7. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávneným subjektom - stranou v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, proti rozhodnutiu súduprvej inštancie proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa a po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonnom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP),

byť viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je dôvod napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

9. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu ako vyplývajú z čl. 46, čl. 48 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä
princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.

Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci
rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich
procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s
druhým účastníkom konania. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem a rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

11. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1

CSP, rozhodnutie náležite odôvodil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti
podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody
žalovaného uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel
k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej
inštancie vysloveným v I. výroku, ako aj jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací

súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa týka preskúmania veci
samej,odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezhľadiskaposúdeniaopodstatnenostižaloby
žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, a teda rozsudok súdu je vecne správny.
Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd jednak
poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je členom Zväzu hotelov a
reštaurácií SR (ZHR SR), pričom žalovaný prostredníctvom tohto Zväzu uzavrel s organizáciami SOZA
a SLOVGRAM licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom a samotná ZHR
SR ako zástupca žalovaného rokovala v roku 2015 so žalobcom ohľadne uzavretia kolektívnej licenčnej

zmluvy, pričom jediným dôvodom jej neuzavretia bola žalobcom požadovaná ročná licenčná odmena. Z
uvedenej skutočnosti je možné vyvodiť záver, že argumentácia žalovaného ohľadne absencie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu sa javí byť ako účelová v snahe vyhnúť sa plneniu. Pokiaľ sa týka jednotlivých
odvolacích námietok žalovaného odvolací súd poukazuje, že s týmto sa v plnej miere vysporiadal
náležite súd prvej inštancie a napriek tomu, že žalovaný sa s tým nestotožňuje nemožno z uvedeného

bez ďalšieho prijať záver, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné.

13. V súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, odvolací sú poukazuje na skutočnosť, že
žalobca v konaní preukázal to, že je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a
iných nositeľov práv v rozsahu ako to vyplýva z oprávnenia MK SR č. 2/2004 zo dňa 11.05.2010

pod č. MK-663/2010-70/6165 zároveň preukázal, ktorých autorov zastupuje vrátane zastupovania
partnerských organizácii kolektívnej správy (aj mimo územia SR) s recipročným zastupovaním, pričom
tieto informácie sú zároveň aj voľne dostupné na webovej stránke žalobcu. Z týchto údajov je taktiež
zrejmé, že žalobca zastupuje konkrétnych autorov s ktorými uzatvoril zmluvy o zastupovaní ohľadnevšetkých majetkových práv k dielam vytvorených ku dňu vystavenia zmluvy, ako aj k dielam, ktoré autor
ešte len vytvorí.

14. K námietke nároku žalobcu na obvyklú odmenu, resp. bezdôvodné obohatenie je zrejmé, že výška
odmeny požadovaná žalobcom vyplýva z jeho sadzobníka odmien, pričom tento sadzobník bol použitý
pri uzatváraní licenčných zmlúv aj s inými používateľmi predmetu ochrany spravovaného žalobcom čo
dáva odpoveď na skutočnosť, že tzv. jeho obvyklú výšku v tomto prípade nebolo dôvodné preukazovať.
Schválenie sadzobníka je vo výlučnej kompetencii žalobcu a táto je limitovaná len v ust. § 45 ods. 1

AZ. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou odmeny mal možnosť v súlade s ust. § 82 AZ obrátiť sa na
príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy, avšak žalovaný tak nekonal, pričom teda
jeho argumentácia v tomto konaní nemôže byť akceptovaná.

15. Pokiaľ sa týka rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-301/2015 odvolací súd uvádza, že v predmetnom
rozhodnutí vychádzajúc z jeho obsahu je riešený iný skutkový stav ako v prejednávanej veci, keď

v uvedenom rozhodnutí sa prejednávala otázka uplatňovania smernice č. 2001/29/EHS v súvislosti
s výkonom práva autorov obchodne nedostupných kníh v digitálnej podobe vo vzťahu k právnej
úprave Francúzska, keď vyhodnocoval túto právnu úpravu vo vzťahu, či táto obsahuje mechanizmus
zabezpečujúci efektívne a individualizované informovaním autorov vo vzťahu k využívaniu ich diel. Z
toho teda vyplýva, že sa jedná o obsahovo aj právne odlišnú problematiku od situácie riešenej v tomto

konaní. Žiaden z princípov práva EÚ, a to ani princíp prednosti práva EÚ nemôže mať za následok
priznanie právnej ochrany osobe, ktorá dlhodobo a vedome porušuje práva autorov a tieto používa bez
akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň snahy takýto súhlas získať a zároveň mať za následok odobratie
právnej ochrany autorov diel.

16. Na základe uvedeného, odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, a teda
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).