Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. október 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10Csp/85/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117210104
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117210104.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci žalobcu A. G.,

E.. X. O. XXXX, I. I., zastúpeného Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., 911 01
Trenčín,Legionárska7158/5,IČO:47256907,protižalovanémuPROFICREDITSlovakia,s.r.o.,82496
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., 811 04 Bratislava, Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 988,80 Eur a
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 Eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 222,56 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k na náhradu 70,10 % trov konania od žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiada uložiť žalovanému vydať mu bezdôvodné obohatenie v sume 988,80 Eur. Uvádza,
že strany uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej mu poskytol žalovaný úver vo výške 1.500 Eur,
z ktorého doteraz uhradil sumu 2.488,80 Eur. Poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, lebo
zmluva nespĺňa náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca tiež tvrdí, že zmluva nie je riadne

uzavretá, lebo on vyplnil žiadosť o poskytnutie úveru v bode 5. Zmluvy a bod 6. nebol v tom čase
vyplnený. Až následne mu došlo oznámenie žalovaného o schválení úveru, ktoré nepodpísal, a preto nie
je dodržaná predpísaná písomná forma zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto je uhradená suma 988,80
Eur prevyšujúca istinu bezdôvodným obohatením žalovaného. Žalobca žiada i o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 500 Eur podľa zákona č. 250/2007 Z. z.

2. Žalovaný namietol miestnu príslušnosť súdu s tým, že vydanie bezdôvodného obohatenia nie je

upravené spotrebiteľským právnym režimom, ale ho treba posudzovať podľa § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Preto je podľa neho miestne príslušným jeho všeobecný súd (Okresný súd Bratislava I ).
Uviedol tiež, že zmluva o úvere bola riadne uzavretá, lebo medzi návrhom žalobcu na uzavretie zmluvy
a bodom 6 zmluvy predstavujúcim prijatie návrhu žalovaným nie je žiadny rozdiel. Zmluva obsahuje
všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z., a preto poskytnutý úver nemožno považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Pre nepreukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia namietol
i neodôvodnenosť nároku na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný zároveň

namietol premlčanie z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby od doby, kedy sa žalobca o
bezdôvodnom obohatení dozvedel.3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením sa so zmluvou o úvere, oznámením
veriteľa o schválení úveru, kartou klienta i ďalšími listinami v spise, pričom zistil nasledovné:

4. Strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere, v rámci ktorej žiadal žalobca v bode 5 „Údaje
o požadovanom revolvingovom úvere v Eur (vyplňte)“ o poskytnutie sumy 1.500 Eur, splatnej v 24
mesačných splátkach po 103,70 Eur, s úrokom 70 % ročne s predpokladanou RPMN 70 %. V bode
6 zmluvy „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v Eur (nevypĺňajte)“ je uvedená ako poskytnutá
čiastka úveru suma 1.500 Eur, splatná v 24 mesačných splátkach po 103,70 Eur, s úrokom 70 % ročne

a RPMN 69,30 %. Zmluvu podpísal žalobca dňa 31. marca 2014 v Banskej Bystrici a žalovaný dňa 3.
apríla 2014 v Bratislave. V bode 8.1 zmluvy strany dohodli poplatok za poskytnutie služby spočívajúcej
v možnosti odkladu maximálne 3 splátok v sume 289,87 Eur. Súčasťou zmluvy boli v zmysle bodov 7 a
13 zmluvy aj zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere. Listom zo dňa 3. apríla 2014 oznámil
žalovaný žalobcovi údaje o schválenom úvere zhodujúce sa s údajmi v bode 6 zmluvy s tým, že splátky
sú splatné k 5. dňu v mesiaci, dátum splatnosti prvej splátky je 5. mája 2014 a poslednej 5. apríla 2016.

Podľa tvrdenia žalobcu, ktoré vyplýva aj z prehľadu platieb predloženého žalovaným (č. l. 69 spisu)
uhradil žalobca titulom úveru 8 x 103,70 Eur v dňoch 5. mája 2014, 16. mája 2014, 11. júna 2014, 12.
augusta 2014, 24. septembra 2014, 10. októbra 2014, 17. októbra 2014 a 21. novembra 2014; sumu
1.097,39 Eur dňa 27. novembra 2014; 5 x 103,70 Eur v dňoch 22. decembra 2014, 29. januára 2015,
19. februára 2015, 27. marca 2015 a 28. apríla 2015; sumu 43,31 Eur dňa 20. mája 2015 a sumu 1,36

Eur dňa 20. mája 2015.
5. Súd posúdil vzťah strán ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, lebo išlo o
poskytnutie peňažných prostriedkov za úrok. Zároveň ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl
Občianskeho zákonníka, lebo žalovaný vystupoval pri uzatváraní zmluvy v postavení dodávateľa podľa
§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie úverov) a žalobca v

postavení spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka (podľa zmluvy nekonal v rámci
obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti). Ide i o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z., lebo išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným ako veriteľom v rámci jeho
podnikateľskej činnosti žalobcovi ako spotrebiteľovi - fyzickej osobe, ktorý nekonal v rámci zamestnania,
povolania alebo podnikania.

6. Súd sa v prvom rade vysporiadal s argumentáciou žalobcu, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy
o úvere, lebo žalobca vyplnil žiadosť o poskytnutie úveru v bode 5 zmluvy, pričom bod 6 nebol v
tom čase vyplnený. Preskúmaním zmluvy súd dospel k záveru, že bola platne uzavretá postupom
ustanoveným pre uzatváranie zmlúv v § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z jednotlivých nadpisov

zmluvy (požadovaný úver/schválený úver), pokynu „vyplňte“, rozdielneho písma (vytlačený text v bode
5 zmluvy a rukou spísaný text v bode 6 zmluvy) i rozdielnych dátumov podpisu zmluvy jednotlivými
stranami vyplýva, že žalobca vyplnil dňa 31. marca 2014 bod 5 zmluvy, ktorý obsahuje jeho návrh na
uzavretie zmluvy v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka, pričom bod 6 zmluvy s pokynom „nevypĺňajte“
obsahuje prijatie návrhu žalovaným v zmysle § 43c Občianskeho zákonníka, ku ktorému došlo dňa

3. apríla 2014. Obsah týchto bodov ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o úvere stanovených v §
497 Obchodného zákonníka - sume poskytnutých peňažných prostriedkov (1.500 Eur) a úroku (70 %
ročne), i ďalších vedľajších náležitosti ako výška (103,70 Eur) a počet splátok (24) je zhodný, čím došlo
k stretu zhodných prejavov vôle strán. Zaslaním vyplneného bodu 6 zmluvy obsahujúcim prijatie návrhu
žalovaným žalobcovi nadobudlo toto prijatie účinnosť, čím bola uzavretá zmluva o úvere v zmysle § 44

Občianskeho zákonníka. Preto súd považuje predmetnú zmluvu za platnú.

7. Súd posudzoval i absenciu náležitostí zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom na posúdenie
nárokov z nej v zmysle prechodných ustanovení § 25a a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. aplikoval zákon
účinný v čase jej uzatvorenia napriek viacerým neskorším novelizáciám. Preskúmaním zmluvy súd zistil,

že neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. - termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) a termíny splatnosti
splátok úveru.

8. Účelom § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy

informovaný ako dlho je povinný splácať úver, a preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve časovo
(dátumovo) špecifikoval konečnú splatnosť úveru, ktorú určí na základe vstupných údajov (dátum
poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok - obdobný
právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/139/2016 zo dňa 20.apríla 2016, na ktoré poukázal žalobca, alebo v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/151/2012 zo dňa 19. septembra 2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/315/2012
zo dňa 10. decembra 2012 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22. mája 2013).

Zo zákonného pojmu „termín“ konečnej splatnosti vyplýva, že v zmluve treba uviesť presný dátum, kedy
má byť celý úver splatený. V zmluve však takýto dátum uvedený nie je, ale splatnosť je vyjadrená len
počtom mesiacov (24). To je neurčité, lebo z neho nemožno vypočítať termín konečnej splatnosti, keď
zo zmluvy nevyplýva, odkedy sa má uvedených 24 mesiacov počítať. Určenie konečnej splatnosti úveru
v čl. 4.5 zmluvných dojednaní, na ktoré poukázal žalovaný s tým, že termín konečnej splatnosti je „deň

splatnosti poslednej splátky úveru“ tiež nespĺňa náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z., lebo ide len o všeobecné konštatovanie platné pre akýkoľvek úver (každý úver je splatný so
splatnosťou poslednej splátky) bez uvedenia konkrétneho dňa konečnej splatnosti predmetného úveru,
a tak neposkytuje spotrebiteľovi zákonom vyžadovanú informáciu. Súd navyše poukazuje na to, že
žalovaný žiadne zmluvné dojednania súdu nepredložil.

9. Žalovaný uviedol, že dátum končenej splatnosti je uvedený aj v oznámení veriteľa o schválení
úveru, ktoré predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Je pravdou, že toto oznámenie obsahuje presný
dátum poslednej splátky, a teda aj termín konečnej splatnosti úveru (5. apríla 2016), uvedenie povinnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v oznámení veriteľa o schválení úveru však nespĺňa
predpísanú písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 1 písm. zákona č. 129/2010

Z. z. Oznámenie veriteľa nepodpísali obe zmluvné strany (chýba podpis žalobcu), ako to vyžaduje § 40
ods. 3 Občianskeho zákonníka, je to len jednostranný právny úkon žalovaného, ktorý tento dokument
vyhotovil. Preto nemôže tvoriť súčasť uzavretej písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdny dvor
Európskej únie v rozhodnutí vo veci C-42/15 zo dňa 9. novembra 2016 citovanom žalovaným síce
uviedol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ktorá bola transponovaná zákonom č.
129/2010 Z. z.) sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice (prevzaté do § 9 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z.) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a nebráni tomu,
abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnejprávnejúpravestanovilnajednejstrane,žezmluvaoúvere,ktorá

patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými
stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto
zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice (bod 45. odôvodnenia). Preto súd za účelom skúmania
dodržania písomnej formy aplikoval vnútroštátne právo a uzatvára, že uvedenie jednej z podstatných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jednostrannom oznámení veriteľa o schválení úveru nie je

v súlade s vyššie uvedeným ustanovením Občianskeho zákonníka upravujúceho písomnú formu.

10. Preskúmaním zmluvy súd ďalej zistil, že v prípade RPMN nebol dodržaný kontraktačný proces
v zmysle § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka popísaný v odseku 6. tohto odôvodnenia. Zákon č.
129/2010 Z. z. v § 9 ods. 2 vymenúva podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom

pre ich platné dojednanie sa nich strany musia v súlade s vyššie citovaným ustanovením dohodnúť.
Ak žalovaný namieta, že RPMN sa nedá „dohodnúť“, lebo ide o vypočítaný ukazovateľ, súd uvádza,
že podľa § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka sa uzavretie zmluvy dosiahne len súhlasným prejavom
vôle strán, t.j. stretnutím návrhu na uzavretie zmluvy s obsahovo totožným prijatím návrhu. Tu možno
hovoriť o „dohode“ strán, teda o prejave vôle, ktorej obsah musí byť pri obidvoch stranách zhodný. Je

zrejmé, že pri RPMN je zmluvná voľnosť strán limitovaná, lebo táto sa vypočíta na základe údajov zo
zmluvy vzorcom uvedeným v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., teda je vylúčené, aby si strany určili
RPMN ľubovoľne. Je však nutné, aby aj tento údaj bol súčasťou ich vzájomného prejavu vôle. Žalobca v
bode 5 zmluvy navrhol uzavrieť zmluvu s RPMN 70 % ročne, pričom prijatie návrhu žalovaným obsahuje
odlišnú RPMN v sadzbe 69,30 %. V zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje prijatie

návrhu obsahujúce dodatky, výhrady obmedzenia alebo iné zmeny odmietnutie návrhu a považuje sa
za nový návrh. Pre zavŕšenie kontraktačného procesu mal žalobca akceptovať takto pozmenený návrh
v časti RPMN, čo sa však nestalo, lebo podpísal predloženú zmluvu obsahujúcu jeho návrh v bode 5
dňa 31. marca 2014 v Banskej Bystrici a žalovaný podpísal predloženú zmluvu obsahujúcu jeho prijatie
návrhu až následne dňa 3. apríla 2014 v Bratislave. K ďalšiemu podpisu zmluvy zo strany žalobcu

po prijatí návrhu žalovaným už nedošlo. Súd sa tiež nestotožnil s argumentom žalovaného, že nie
je v reálnom svete možné, aby všetky zmluvné dokumenty obsahujúce náležitosti úverovej zmluvy
boli jednotlivo dojednávané a verifikované podpisom zmluvných strán. Nič nebránilo žalovanému daťžalobcovi podpísať definitívnu verziu zmluvu so všetkými povinnými náležitosťami až po schválení jeho
žiadosti o poskytnutie úveru.

11. Zmluva neobsahuje ani termíny splatnosti splátok úveru, a tento údaj nemožno z obsahu zmluvy ani
odvodiť, lebo v nej nie je uvedený deň, ku ktorému majú byť splátky splácané, ani odkedy má žalobca
začať úver splácať. Tieto sú obsiahnuté len v oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré nemožno v
zmysle uvedeného považovať za súčasť písomne uzavretej zmluvy.

12. Pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. sa poskytnutý úver
považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená,
že žalovaný mal z titulu zmluvy len nárok na vrátenie poskytnutej istiny 1.500 Eur a nie aj na zaplatenie
úroku 70 % ročne a poplatku 289,87 Eur. Žalovaný postupnými úhradami už celú istinu zaplatil, keďže
jeho čiastková úhrada v sume 1.097,39 Eur zo dňa 27. novembra 2014 presiahla sumu 1.500 Eur (súčet
úhrad v tom čase predstavoval sumu 1.926,99 Eur), pričom časť úhrady zo dňa 27. novembra 2014

prevyšujúca 1.500 Eur i všetky následné úhrady predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného podľa
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako plnenie bez právneho dôvodu.

13. Súd sa z dôvodu hospodárnosti nezaoberal argumentmi strán o neprimeranej výške úroku,
neplatnosti dohody o poskytovaní služby pre jej rozpor s dobrými mravmi a nesprávne vypočítanou

RPMN úveru, lebo v zmysle vyššie uvedeného určil úver za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená,
že žalovaný už z tohto dôvodu nemá nárok na zaplatenie namietaného úroku a poplatku za poskytnutie
služby.

14. Na námietku premlčania súd uvádza, že podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

od 1. apríla 2015 sa na spotrebiteľské zmluvy použijú vždy prednostne ustanovenia Občianskeho
zákonníka, hoci by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie sa má pri absencii
prechodných ustanovení aplikovať aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou (rozhodnutia NS SR
3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014). Ide o situácie, keď je rovnaký právny inštitút upravený v Občianskom
i Obchodnom zákonníku, napr. aj o posúdenie premlčania, a preto súd aplikoval v tejto veci ustanovenia

Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasledujúce) a nie Obchodného zákonníka (§ 387 a nasledujúce),
napriek tomu, že základom právneho vzťahu medzi účastníkmi je zmluva o úvere ako tzv. absolútny
obchod podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka.

15. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k premlčaniu a kto sa na
jeho úkor obohatil. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu. Najneskôr sa právo premlčí v objektívnej
premlčacej dobe, ktorá v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje 3 roky a v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia 10 rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.
Na to, aby došlo k premlčaniu nároku postačí, ak uplynie aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb.

Tieto doby plynú nezávisle na sebe, pričom subjektívna premlčacia doba uplynie najneskôr s objektívnou
premlčacou dobou. Súd najprv skúmal, či uplynula subjektívna premlčacia doba. Pre posúdenie začiatku
plynutia tejto doby je rozhodujúce určiť, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia (žalobca)
dozvedel o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Pojem „dozvedieť
sa“ o uvedených okolnostiach je potrebné vnímať výlučne zo skutkového hľadiska. To, kedy sa

oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností,
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 zo
dňa 1. mája 2013). K obdobnému záveru dospel najvyšší súd i v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/121/2009, v
ktorom uviedol, že pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto

ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie.
Závery z uvedených rozhodnutí prevzal najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.
januára 2018, v ktorom zároveň v odseku 14. uviedol, že tieto závery sú aplikovateľné aj vo veciach,
v ktorých sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha spotrebiteľ voči dodávateľovi. Keďže najvyšší
súd uvedený záver prijal už v troch rôznych rozhodnutiach, pričom v poslednom z nich na prvé dve

výslovne odkazuje a považuje túto otázku za dovolacím súdom už vyriešenú (odsek 12 odôvodnenia
v poradí posledného rozhodnutia), možno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych
autorít. Pre posúdenie veci preto nie sú relevantné rozhodnutia súdov nižších inštancií uvádzané
žalobcom, v ktorých súdy dospeli k odlišným právnym názorom. Viazanie počiatku plynutia subjektívnejpremlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení na moment zistenia právnej kvalifikácie takéhoto konania
by spôsobovalo značnú právnu neistotu dlžníka z bezdôvodného obohatenia, kedy by jeho veriteľ
mohol s uvádzaním prakticky ľubovoľného objektívne nezistiteľného dátumu zistenia právnej kvalifikácie

manipulovať s behom premlčacej doby. To by bolo zároveň v rozpore so zásadou, že neznalosť zákona
neospravedlňuje zakotvenou v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.

16. V predmetnej veci je preto rozhodujúce, kedy žalobca zistil, že k bezdôvodnému obohateniu došlo
po skutkovej stránke, teda kedy sa dozvedel, že žalovanému uhradil sumu prevyšujúcu poskytnutú istinu

1.500Eur.Taksastalovždyprijednotlivýchčiastkovýchúhradách,ktoréžalobcasámvlastnoučinnosťou
posielal na účet žalovaného, pričom je zrejmé, že žalobca vedel akú sumu a na koho účet uhrádza, lebo
plnil na základe uzavretej zmluvy. Nie je preto vôbec relevantné, že sa žalobca podľa svojho tvrdenia o
právnej kvalifikácii svojho konania ako bezdôvodného obohatenia dozvedel až dňa 9. januára 2017, keď
udelil plnú moc svojmu právnemu zástupcovi. Pre každú z uhradených splátok prevyšujúcich poskytnutú
istinu plynie premlčacia doba v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka samostatne, pričom jej plynutie sa

vzmysle§112prerušujeuplatnenímprávanasúde,kčomutudošlopodanímžalobydňa10.apríla2017.
Nepremlčaná je len tá časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúca z čiastkových
úhrad, ku ktorým došlo za posledné dva roky pred podaním návrhu, teda po 10. apríli 2015. Ide o sumy
103,70 Eur, 43,31 Eur a 1,36 Eur uhradené žalobcom v dňoch 28. apríla 2015, 20. mája 2015 a 20.
mája 2015, spolu vo výške 148,37 Eur. Pre túto sumu zároveň neuplynula objektívna premlčacia doba

v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže od uhradenia týchto súm do podania žaloby
neuplynula ani doba 3 rokov. Preto súd uložil žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia zaplatiť
len sumu 148,37 Eur a vo zvyšku vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania žalobu zamietol pre
uplynutie subjektívnej premlčacej doby.

17. Nárok na uplatnené primerané finančné zadosťučinenie vyplýva z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie,
ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom a
osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je teda viazaný na úspešné
uplatnenie spotrebiteľského práva voči dodávateľovi vyplývajúce zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa alebo iného zákona upravujúce spotrebiteľské právo (napr. aj zákona č. 129/2010 Z. z.,
o spotrebiteľských úveroch). Žalobca bol úspešný v časti vydania bezdôvodného obohatenia v sume
148,37 Eur, ku ktorému došlo v dôsledku porušenia jeho spotrebiteľského práva, resp. povinnosti
dodávateľavyplývajúcichzozákonač.129/2010Z.z.ohľadomuvedeniapovinnýchnáležitostídozmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Preto je nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie daný. Ohľadne

jeho výšky súd uvádza, že finančné zadosťučinenie nemôže slúžiť na nedôvodné obohacovanie
spotrebiteľa, ale musí byť proporcionálne vzhľadom k porušenej povinnosti dodávateľa, čo vyjadruje
výslovne aj zákon, ktorý používa pojem „primerané“ finančné zadosťučinenie. Iné kritériá jej výšky zákon
nestanovuje. V prípade obohatenia dodávateľa o peňažnú čiastku na úkor spotrebiteľa považuje súd za
primerané zadosťučinenie 50 % z takto získanej sumy. Približne v takejto výške si ho uplatňuje aj žalobca

(500 Eur zo žalovaného bezdôvodného obohatenia 988,80 Eur). Preto mu súd priznal primerané ako
finančné zadosťučinenie sumu 74,19 Eur predstavujúcu 50 % z priznanej sumy 148,37 Eur a vo zvyšku
žalobu v tejto časti zamietol.

18. Súd podľa § 42 CSP neprihliadol na námietku miestnej príslušnosti vznesenú žalovaným. V zmysle §

19 písm. d) CSP je popri všeobecnom súde (v ktorého obvode má žalovaný sídlo) na konanie príslušný aj
súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť z hľadiska miestnej príslušnosti súd dostupný pre
spotrebiteľa. Zákon používa pomerne široký pojem „spotrebiteľský spor“, neobmedzuje sa na pojem
„spotrebiteľská zmluva“. Z toho vyplýva, že pre účely posúdenia miestnej príslušnosti podľa § 19 písm.

d) CSP sa za spotrebiteľský spor bude považovať akýkoľvek spor, ktorého hmotnoprávnym základom
je spotrebiteľský vzťah medzi stranami v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Žalobca svoj nárok síce odvádza z ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné
obohatenie, tento však vznikol práve v dôsledku porušenia ustanovení na ochranu spotrebiteľa (zákon
č. 129/2010 Z. z.) pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by nešlo o spotrebiteľský spor,

nemohlo by vôbec dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, lebo zmluva by nemusela obsahovať povinné
náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. Konštatovanie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
je založené až na základe určenia, že zmluva strán je bezúročná a bez poplatkov v zmysle zákona č.129/2010Z.z.určenéhonaochranuspotrebiteľa.Pretotuidespotrebiteľskýsporanámietkažalovaného
nie je dôvodná.

19. Nárok na náhradu trov konania súd podľa § 255 ods. 2 CSP pomerne rozdelil. Žalobca bol úspešný v
časti 222,56 Eur zo žalovaných 1.488,80 Eur (988,80 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia a 500 Eur z
titulu primeraného finančného zadosťučinenia), teda 14,95 % a žalovaný vo zvyšku, v ktorom súd žalobu
zamietol, teda 85,05 %. V konaní bol úspešnejší žalovaný, ktorého čistý procesný úspech, ako rozdiel
jeho úspechu a úspechu žalobcu, predstavuje 70,10 %. O výške trov rozhodne súd po právoplatnosti

tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, písomne
na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, čo sa ním sleduje, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť podpísané.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s
prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby realizovala jej procesné práva tak, že
bolo porušené právo na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla zaviniť nesprávne rozhodnutie,
e) súd nevykonal dôkazy navrhnuté na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd dospel na základe dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.