Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 19, 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 24Er/782/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708211282
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Ferjancová
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6708211282.2

Uznesenie

Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO 35 807 598, so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému Y. V., nar. XX.X.XXXX, bytom K., O. XXX, vedenej pod značkou
EX 6535/2008 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave,
Záhradnícka 60, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 187,21 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu z a s t a v u j e.

II. Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

III. Súd súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie n e v y l u č u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 023873* zo dňa 15.10.2008 poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora na uspokojenie pohľadávky oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, vo výške 187,21€ istiny s príslušenstvom (0,25 % úrokom z omeškania denne)

a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR
03187/08 zo dňa 2.5.2008.

V exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie sumy 187,21€ spolu s 0,25
% denným úrokom z omeškania zo sumy 179,25Eur od 20.11.2007 do zaplatenia a náhradou trov
konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného

rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej
dňa 28.8.2007, záväzky z ktorej povinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že
účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.. Rozhodcovskému súdu
však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získava až

na základe dohody medzi účastníkmi sporu obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Práve rozhodcovská
zmluva je aj základom právomoci rozhodcu, ktorý je na jej základe povolaný právne aprobovaným
spôsobom k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je
dobrovoľný akt súkromnoprávnej povahy. Pričom výsledkom rozhodcovského konania je rozhodnutie,
ktorému zákon priznáva silu exekučného titulu, a teda spôsobilosť byť podkladom na vykonanie

exekúcie. Exekučný titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre
vykonanie exekúcie má atribúty exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu, súd
vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry
Súdneho dvora.

Podľa článku 1 ods.1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných

právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto
smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa §1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí

úveru 1) na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo
ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, 2) ktoré nezabezpečujú prevod
vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d)
na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou,
e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac

zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o
spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že
spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote
nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich
poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona 2a) pre obmedzený

okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo
bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie ako tie, ktoré
prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na trhu.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „ OZ “) v znení účinnom do 31.12.2007,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ
uzavreli dňa 28.8.2007 zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s
ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z

rozhodovacejčinnostiznáme,žeoprávnenývobdobnýchprípadochrovnakéhodruhuaneurčitéhopočtu
vystupuje opätovne. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku zmluva bola
uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu
strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.

To, že formulár, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane má názov „zmluva o
úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku
nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných
vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej
zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s
poukazom znenie Občianskeho zákonníka, ako aj poukazom na znenie § 1 ods.2, 3 a § 2 zákona o

spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 3 prebratá do právneho
poriadku SR smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych
predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L
42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a
smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998).

Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na ktoré druhy úverov sa
nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením § 1 ods.2 a 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods.1 smernice 87/102/EHS sa táto smernica vzťahuje na
zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2
ods.1. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny

vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/EHS, ale aj predpisu
ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s
poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou
nepriamehoúčinku danáajpôsobnosťustanovenísmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachv
spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná

do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná
zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v
článku6ods.1výslovneuvádza,žečlenskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé, že Obchodný zákonník je súčasťou vnútroštátneho

práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi
na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a
na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní
otázkypôsobnostieurópskychavnútroštátnychnoriemoochranespotrebiteľajeokolnosť,žepredmetná
zmluva bola zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bez významu.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné
dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné
kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako

spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o
úvere, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená,
že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných

podmienokposkytnutiaúveru,naktorésaodôvodnenierozhodcovskéhorozsudkuodvoláva,aplikovaťaj
príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu

záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného
alebo Občianskeho zákonníka.Podľa § 53 ods.1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret
proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a

aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby

dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade
so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej
veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre

každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth
Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť

výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia,
všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány
členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho
práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo

svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok

naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v článku 3.Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98

až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s.
I-10875, bod 32).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti

Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienkukvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto
rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú
sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo

Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej
podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd
oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku
o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplikatívny,
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom
zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008

výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Avšak aj keď by sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom v
§ 53 ods. 3 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od

spotrebiteľa aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/
alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Už v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa tieto nekalé podmienky nachádzali v prílohe smernice
93/13 EHS v ods.1 pod písm. e) a q), preto práve z uvedenej okolnosti je potrebné vychádzať pri výklade

príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 3 OZ.
Pre výklad uvedeného ustanovenia je ďalej podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný,
neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto
výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok.

PrivýkladeaposudzovanípredmetnýchustanoveníOZsúdtedavychádzazustanovenísmernice93/13/

EHS, nakoľko cieľ uvedených ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách ako aj smernice je zhodný a
je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný. Použitie
ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného

smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné
predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z
hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach
14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich

vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne
účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice. V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie
exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej

doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS
v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm.) q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale ide aj o
podmienku,ktorejúčinkomadôsledkomboloto,žerozhodcovskýsúdoprávnenémupriznalakonáhradu
za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25
% denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „zmluvné“ dojednanie úroku z

omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je
podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej
zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie
na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej

medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne
dohodnutáaktorápriznávaprávomocprevšetky sporyvyplývajúcezozmluvysúdu,vobvodektoréhosa
nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice
93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej

zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd
spotrebiteľa. V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1
smernice 93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň
v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné
za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej
veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je

príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého
spotrebiteľa275kilometrov,pričomzozákonabybolmiestnepríslušnýsúdvmiestebydliskaspotrebiteľa
spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to
napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy
príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom
v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý
v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba
založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie

zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za
prejednanievecirozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľa
rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené opomenul aplikovanie príslušných

kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa
ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Taktiež opomenul skutočnosť,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj
v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z hľadiska formy
je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe
zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä

citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, osobitne čl.6 ods.1. Keďže zmysel,
cieľaúčelvnútroštátnychprávnychnoriemtýkajúcichsaochranyspotrebiteľajeposkytnúťspotrebiteľom
rovnakú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný
vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok
stanovený predmetnou smernicou. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd neskúmal

neprijateľné zmluvné podmienky a ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o
ochrane spotrebiteľa, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach
nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva

EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie §53 OZ oneprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice
93/13/EHS, to znamená, že najmä bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda
neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia

zmluvy súd ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia
a cieľov smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným
právom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie
je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol.
Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý
sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho

práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto
správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo
nežiadúci. V posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie sumy
187,21€ s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje sadzbu úroku z omeškania
91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného

rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17, strany
si sa „dohodli“ , že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Ako
je uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd nielenže

opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve,
ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe
0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti
v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o

ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity,
ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe je v hrubom
nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd neskúmal
ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN),
pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere,

ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým, že v takom prípade
sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Teda na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania
zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k

názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych
predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ o

spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je vrozpore príslušnými ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch
ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).

Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé
rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje (jeho obsahom je súd viazaný a je povinný z
neho vychádzať), musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i
materiálnej). Z hľadiska formálnej vykonateľnosti platí, že vykonateľné je rozhodnutie, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a lehota na splnenie, ktorá v ňom bola stanovená uplynula. Kým materiálna vykonateľnosť

rozhodnutia znamená, že predmetné rozhodnutie musí obsahovať označenie oprávnenej osoby a
povinnej osoby, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti a určenie lehoty na jej splnenie.
Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V
predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským

súdom, ktorý svoju legitimitu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od
rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná. Nakoľko teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne,
rozhodcovský súd nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania

rozhodnúť. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekúcie skúmať, či
exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto
právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby
neexistoval. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR 03187/08 zo dňa 2.5.2008 nemohol nadobudnúť

a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa §57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku zastavil, a teda rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Súdny exekútor podaním tunajšiemu súdu oznámil, že v prípade rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie
si trovy uplatní, ale až do právoplatného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie je poverený na
vykonanie exekúcie v danej veci. Vyčíslenie trov exekúcie by preto v tomto štádiu bolo predčasné,
nakoľko nemusí zodpovedať realite, vzhľadom na ďalšie vykonané úkony v prebiehajúcom exekučnom
konaní. K uvedenému súd uvádza, že súdny exekútor má v zmysle § 37 ods. 1 veta druhá Exekučného

poriadku pokiaľ ide o trovy exekúcie postavenie účastníka konania, a teda podľa názoru súdu má na
výzvu povinnosť vyčísliť trovy exekúcie v prípade uplatnenia si ich náhrady. V uvedenej exekučnej
veci tak súdny exekútor na výzvu súdu neurobil. K zastaveniu predmetnej exekúcie došlo zavinením
oprávneného, ktorý sa jej vykonania domáhal na podklade nespôsobilého exekučného titulu, preto bol
daný dôvodnato,abysúdzaviazalnanáhradunevyhnutnýchtrovexekúciesúdnehoexekútoravzmysle

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor bol vyzvaný
na vyčíslenie trov exekúcie s tým, že bol oboznámený, že súd rozhodne o zastavení exekúcie, ďalšie
úkony exekučnej činnosti, a s tým súvisiace hotové výdavky, by nebolo možné považovať za nevyhnutne
vynaložené za účelom priznania ich náhrady, ale naopak išlo by o trovy vynaložené zjavne neúčelne a
nehospodárne. Naopak v tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ustanovenie § 57 ods.4 Exekučného

poriadku, podľa ktorého exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne
pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.
Pričom podľa názoru súdu by ďalšie vedenie exekúcie v rozpore s uvedeným ustanovením zo strany
súdneho exekútora znamenalo konanie v rozpore s povinnosťou vykonávať exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle v zmysle § 3 Exekučného poriadku, a zároveň by bolo aj v rozpore s povinnosťou súdneho

exekútora konať s odbornou starostlivosťou. Ďalej podľa názoru súdu z gramatického a logického
výkladu § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť súdu rozhodovať o trovách exekúcie
až po rozhodnutí o zastavení exekúcie, nakoľko hypotéza predmetnej normy znie „ak súd rozhodne o
zastavení exekúcie“, avšak nie ak súd rozhodol o zastavení exekúcie. Preto vzhľadom k tomu, že súdnyexekútor náhradu trov exekúcie na výzvu súdu nevyčíslil a exekučný spis nepredložil, súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi
nepriznal.

Vzhľadom k tomu, že v predmetnej exekučnej veci sú dané viaceré dôvody zakladajúce zastavenie
exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho
exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, ale aj citovaným
normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré súd vo svojom rozhodnutí poukázal, súd za
daného stavu nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, keďže exekúciu zastavil.

Poučenie:

Protitomutouzneseniumožnopodaťodvolaniedo15-tichdníoddoručeniauznesenianatunajšomsúde.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z
podaniazjavné,ktorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorejvecisatýkaačosledujeamusíbyťpodpísané

a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súd e a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné).