Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714203164
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6714203164.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava,
Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou
Kubrikovou, PhD., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému: H. W.,
nar. XX. X. XXXX, bytom X., O. XXX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD.,
so sídlom Exekútorského úradu Rimavská Sobota, Kálmána Mikszátha 268, pod sp. zn. EX 715/2014,

o vymoženie 829,25 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen, č. k. 13Er/139/2014-12 zo dňa 12. 3. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1, 4
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako „OZ“) a § 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
zo zmluvy o úvere zo dňa 30. 8. 2006 (ďalej aj „Zmluva o úvere“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah.
Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok, ako súčasti adhéznej formulárovej

zmluvy.Vychádzajúczuvedenéhojezrejmé,ževeriteľodpočiatkutakýmtokoncipovanímrozhodcovskej
doložky sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy o úvere, boli tieto vždy riešené na
rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na svoje majetkové pomery nemá
možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa brániť. K závažnému narušeniu rovnováhy pritom
dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby

voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde civilnom v
mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa tak podpisom
Zmluvy o úvere, obsahom ktorej je takéto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva svojho práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal okresný súd za
to, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná

podmienkaapretoodpočiatkuneplatnávzmysle§53ods.1,4Občianskehozákonníkaúčinnéhovčase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnúprekážkubrániacuvykonaniuexekúcie
a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.

Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.)

odvolanie oprávnený. V prvom rade spochybnil legitimitu exekučného súdu na skúmanie rozhodcovskej
doložky pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, právoplatný rozhodcovskýrozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom
je s ním potrebné aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný
súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade exekučný súd pristúpil k hmotnoprávnemu
posúdeniu právneho titulu, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie, navyše exekučný súd takto v
rozpore so zákonom nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Povinný však nevyužil
procesné práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodal žalobnú odpoveď a ani
žalobu proti rozhodcovskému rozsudku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti

prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), a keďže mu neprináleží
konaťozrušenírozhodcovskéhorozsudku,nemázákonnéoprávnenieumožňujúcezamedzenieúčinkov
rozhodcovského rozsudku. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či je exekučný
titul vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v

ktorom bol exekučný titul vydaný), ako aj po stránke materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia). V rámci tohto skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť
rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Tvrdil, že bolo porušené jeho právo na
súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného

súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne
konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam, ktoré súd
nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že v období do 31. 12. 2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo

a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55
OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o
úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného
zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom k súdom
vyslovenej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukázal na to, že do § 53 Občianskeho zákonníka

bolo ustanovenie o rozhodcovskej doložke doplnené pod písmenom r) s účinnosťou od 01.01.2008,
zatiaľ čo zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Preto pokiaľ
okresný súd neprijateľnosť zmluvného dojednania obsahujúceho rozhodcovskú doložku odvodzoval od
znenia § 52 OZ nepostupoval správne a porušil zásadu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách bol veriteľ

(právny predchodca oprávneného) dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti odvolateľ zároveň poukázal na viaceré výhody
rozhodcovského konania ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov
pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. V závere
odvolania dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že je vylúčené priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo

Smernice Rady č. 93/13/EHS, keď sa jedná o sekundárny zdroj práva, a teda nie je na zvrchovanom
území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo záväzná. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol
napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.
p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských

úveroch a v nadväznosti na články Smernice svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd
poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10)
dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

PokiaľodvolateľpolemizujeosprávnostiprávnehoposúdeniaZmluvyoúvereakospotrebiteľskejzmluvy
podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací

súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa
nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať
z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré
smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či

nepriamodotýkajú.Spotrebiteľskézmluvymožnorozlišovaťjednakvužšomajednakvširšomponímaní.
Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia
Zmluvy o úvere, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez
odkazu na Obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie
je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových
znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v
Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských

zmlúv. Je totiž nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy,
predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6,
zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa, ako aj z § 23a, kde je stanovené, že spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné

zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vychádzajúc z ustanovenia § 6
ods. 3 citovaného zákona, je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v
rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej

pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu
pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť,
vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluvu uzavretú dňa
30. 8. 2006 možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia danej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia je možné za

spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Možno teda uzavrieť, že aj posudzovaná Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Preto je na ňu
vzťahujú tak ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Odvolací súd sa, teda, nestotožňuje s argumentom oprávneného, že by nebolo možné aplikovať
ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka účinné v čase uzavretia Zmluvy o úvere z dôvodu, že v
tom čase sa na zmluvy o úvere nevzťahovali. Právna úprava spotrebiteľského práva v Slovenskej
republike totiž v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola v súlade so smernicou č. 93/13/
EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia

členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcomalebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba,
ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky

zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná
do slovenského právneho poriadku. smernica 93/13/EHS tak priznávala spotrebiteľom širšiu ochranu,
aká bola poskytovaná v rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. Nepochybne platí, že v
prípade, ak existovala možnosť dvoch alebo viacerých výkladov vnútroštátnej právnej úpravy, priznáva
sa jej ten význam, ktorý je určený smernicou 93/13/EHS. V zmysle ustálenej judikatúry pri aplikácii

vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či bola prijatá pred alebo po smernici, vnútroštátny súd
má povinnosť, nakoľko je to možné, interpretovať zákon v svetle znenia a účelu smernice 93/13/
EHS tak, aby sa dosiahol účel smernice 93/13/EHS v súlade s čl. 189 Zmluvy o EHS (v súčasnosti
čl. 249). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že čl. 7 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom
zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok tak, že stanovuje: „Členské štáty
zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné

prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ S ohľadom na relevantnú judikatúru Súdneho
dvora EÚ by nemali byť žiadne pochybnosti o povinnosti súdu zbaviť spotrebiteľa neprijateľnej zmluvnej
podmienky a jej poškodzujúcich účinkov. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice totiž členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola
podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Smernice sa má považovať za kogentné ustanovenie a ochrana
pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytnúť v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOS´T/Korčkovská, bod 50), teda pravidiel, na ktorých

rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať, a ktorých rešpektovanie je povinný za každých okolností
vyžadovať. Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkami Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83
zo dňa 10. 4. 1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci
79/83 zo dňa 10. 4. 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH kde Súdny dvor (ES) opakovane
judikoval, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený

smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských
štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v
prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo

svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje
indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým

a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica Rady
93/13/EHS v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre
posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto smernice. Obdobným
spôsobom je pritom formulovaná i právna úprava neprijateľných podmienok v § 52 - 54 OZ

v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere, keď ods. 1 § 53 stanovuje všeobecné
kritérium neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorým je spôsobenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, zatiaľ čo ods. 4 citovaného ustanovenia
len demonštratívne vypočítava, ktoré zmluvné podmienky možno považovať v každom prípade za
nekalé. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka

obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode
spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi
výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, prípadne v
demonštratívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých vo vnútroštátnej právnej

úprave. Preto je irelevantný argument odvolateľa, že podmienka vyžadujúca v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,
sa v čase uzatvárania úverovej zmluvy vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok ustanovenýchv § 53 ods. 4 OZ nenachádzala. Navyše, mylný je i poukaz oprávneného, že okresný súd platnosť
rozhodcovskej doložky posudzoval podľa ust. písm. r/ ods. 4 § 53 OZ v znení účinnom od 1. 1. 2008
a nie podľa ods. 1 § 53 OZ v znení účinnom do 31. 12. 2007, keď z odôvodnenia napadnutého

uznesenia okresného súdu jednoznačne vyplýva, že okresný súd sám poukázal na skutočnosť, že
výpočet neprijateľných podmienok bol v ods. 4 § 53 OZ rozšírený o písm. r/ až od 1. 1. 2008, ako
aj na skutočnosť, že poznatok, že sa uvedená podmienka v ods. 4 § 53 OZ nenachádzala v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere, ešte neznamená, že vyžadovanie od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 OZ.

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.

Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so

zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte
Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v

zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu tak, ako to uvádzal
oprávnený. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by
tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak
nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie
ustanovenia § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku

svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie
je súkromnoprávnym konaním.Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní
posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského

súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za
následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný

súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho
exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhunavykonanieexekúciejevykonateľné,jeexekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho

účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd

si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z

hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011
a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného
poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi oprávneným citovaných rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd nebol ani viazaný.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Rozhodcovskú doložku v prejednávanej veci správne exekučný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a
s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa

nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosťobsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ
podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd zahájil rozhodcovské konanie. Po tomto
úkoneužpovinnýnemalfaktickúmožnosťpodaťnávrhnazačatiekonaniapredvšeobecnýmsúdom(viď.

§19ods.2ZRK),čímdošlokporušeniaÚstavouSRgarantovanéhoprávakaždéhonaspravodlivýsúdny
proces pred nezávislým a nestranným súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytla spotrebiteľovi možnosť
obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť bola len iluzórna, pretože trvala len za predpokladu, že
spotrebiteľ by vystupoval v postavení navrhovateľa. Z rozhodovacej praxe exekučných súdov je pritom
zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie

voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej
doložky jej včlenením do formulárovej zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok (ako
tomu bolo aj v prejednávanom prípade), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v
tom, že sám vopred určil, kto s konečnou platnosťou jeho spor so spotrebiteľom rozhodne (konkrétny
rozhodcovský súd mimo miesta bydliska spotrebiteľa, v mieste sídla veriteľa, ktorý súd má navyše
logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na

rozhodnutie čo najviac sporov). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných
vecísobdobnýmskutkovýmzákladom,kderozhodcovskérozsudkyakoexekučnétitulyvykazujúznačnú
dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných
strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe
k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská

doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej
bdelosti“ spotrebiteľa ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane
spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť
požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si

ho želal).

Na správnosti vyššie uvedeného záveru nič nemení ani poukaz odvolateľa na povinnosť vyplývajúcu
z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,
ktorú si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca mal len plniť.
Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy

o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je
povinnýprijaťtakýtopredloženýnávrhavprípade,ženávrhneprijme,prípadnésporysariešiapostupom
podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo

uvedenýnávrhprijaťaleboajneprijať,pričomprípadnéodmietnutie(neprijatie)návrhunariešeniesporov
v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu
založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu
návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom
jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie

je totiž súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere. Klient
svojim podpisom na Zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so Zmluvou o úvere, ako aj so Všeobecnými
obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá
možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie
zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo Všeobecných

obchodných podmienkach nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to
má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením
rozhodcovskej doložky do Všeobecných obchodných podmienok plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno

konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia
nesplnil.

Na záver je potrebné uviesť, že ak oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom
nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil
dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného

o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučnýchkonaní,ktoréiniciujenazákladerozhodcovskýchrozsudkov(vydanýchtotožnýmrozhodcovskýmsúdom
na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej
spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o

názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/46/2014, sp. zn. 15CoE/34/2014, sp. zn.
16CoE/25/2013, sp. zn. 16CoE/108/2013, sp. zn. 16CoE/209/2013, sp. zn. 17CoE/50/2014. Uvedený
názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal

možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo v
návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku). Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj
prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by bolo
povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť
(pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania
mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými

tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil
okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený,
stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo
strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na
ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by

predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný

súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.