Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/261/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309204266
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309204266.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: U. E., nar. XX.XX.XXXX, C. Q. XXX, vedenej súdnym exekútorom:
JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorský úrad Záhradnícka 62, Bratislava, pod sp. zn. EX 706/09,
o vymoženie 98,94 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej a na odvolanie

vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12,
Nitra, IČO: 42 205 735, proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 26Er/33/2009-14 zo dňa 2. júla
2012, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa v časti, v ktorej súd vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľaOFSakovedľajšiehoúčastníkadokonanianepripustil mení tak,žedoručenímpísomného
oznámenia Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, že vstupuje do konania vedeného

pod sp. zn. 26Er/33/2009 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky vedľajšieho
účastníctva tohto subjektu.

Uznesenie súdu prvého stupňa sa v častiach zastavenia exekúcie a náhrady trov exekúcie p o t v r
d z u j e .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd s poukazom na § 93 ods. 1 až 4 a § 251 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a § 37 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku nepripustil vstup Združenia
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania na strane

povinného, čo odôvodnil tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového
konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného).
Výslovne vylúčené je vedľajšie účastníctvo v konaní o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je. V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj
tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.
Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní

pojmovovylúčené.Ztýchtodôvodovustanovenie§93O.s.p.ovedľajšomúčastníctveniejenaexekučnékonanie aplikovateľné. K rovnakému záveru sa priklonil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
1 Cdo 106/2008 zo dňa 25.11.2008.

Napadnutým uznesením prvostupňový súd ďalej zastavil exekúciu a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť

súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie 40 eur, čo zdôvodnil aplikáciou § 41 ods. 2 písm. d), §
57 ods. 2, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 45
ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), § 25 ods. 1 a 2 z. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 1 a 2 z. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 a § 54 ods. 1

a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a ods. 1 písm. q) prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 14
ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1 a § 26 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995
Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 11984/08 z 25.11.2008. Primárny právny vzťah

medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere č. 2340079 zo 16.01.2008. Súd dospel k záveru, že právny
vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský, pretože oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a povinný bol spotrebiteľom. Na právny vzťah medzi účastníkmi bolo preto
nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a OZ o spotrebiteľských
zmluvách. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých čl.

17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo cestou príslušného súdu Slovenskej republiky, ak
žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Prvostupňový súd dospel
k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná, nakoľko spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Doložka
pritom nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky odporuje
dobrým mravom, ustanoveniam slovenského právneho poriadku a právnemu poriadku Európskeho
spoločenstva, súd exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v časti nepripustenia vstupu do konania odvolanie vedľajší
účastník z dôvodu, že na rozhodnutie súdu neboli splnené zákonné predpoklady, pretože v zmysle § 93
ods. 3 O.s.p. o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sa rozhoduje len na návrh, pričom v preskúmavanom
konaní vedľajšie účastníctvo nebolo namietané a takýto návrh nebol podaný. Vyjadril nesúhlas s
názorom súdu, že v exekučnom konaní je pojmovo vedľajšie účastníctvo vylúčené a poukázal na

skutočnosť, že od účinnosti novely O.s.p. č. 384/2008 Z. z., teda od 15.10.2008 už tento záver
neplatí, pretože vstup vedľajšieho účastníka do konania podľa § 93 ods. 2 O.s.p. legitimizuje samotný
zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na to, že v posledných rokoch dochádza
v exekučných konaniach oprávnenej k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských
práv za aktívnej asistencie súdov v celej SR. Exekučné súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na

podklade rozhodcovských rozsudkov, ktoré sú vydávané pri neplatne uzatvorených rozhodcovských
doložkách, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý
nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Uviedol, že v exekučnom konaní ožívajú
inštitúty zo základného konania (§ 45 ZoRK - dobré mravy, právom nedovolené plnenie, nemožné
plnenie), a nedostatky exekučného titulu je potrebné namietať. Poukázal na skutočnosť, že súd zastavil

exekúciu až po návrhu vedľajšieho účastníka, ktorý bol zjavne v záujme povinného. Navrhol preto, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ak by mal
súd aj napriek týmto argumentom pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom
konaní na ochranu spotrebiteľa, navrhol toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a
Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej by na výzvu súdu vedľajší účastník

predložil.

Odvolanie proti uzneseniu podala aj oprávnená prostredníctvom právnej zástupkyne, a to v časti
zastavenia exekúcie. Podanie odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnila tým, že
všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkonysmerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
a nasl. ZoRK a nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,

ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom
konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR

revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť

všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z
28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako

s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnená uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnená uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v
rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O.s.p.“. Žiadala, aby všeobecný súd postupom

podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie
o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či
je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery týchto subjektov práva v právny

poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
odôvodňovala oprávnená tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK
tak, akoby upravoval konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu

nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK, pričom § 45 ods. 2 citovaného
zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam §
45 ods. 2 ZoRK s významom § 40 ZoRK v spojení s § 43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný
systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie

účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri
revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou
§ 40 a nasl. ZoRK. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p. uviedola,
že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil
zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnená poukázala na čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane
ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné
užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej práva na

spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať
také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.
V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávnenejako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia
akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné
zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v tomto prípade postavením

podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Ďalej poukázala na to, že exekučný súd svoje rozhodnutie
založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a
úplne nemožné. Všetky citované rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú
tých, ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre nich. Pokiaľ sa jedná o princíp rovnosti zbraní

EurópskysúdpreľudsképrávavŠtrasburguhopovažujezajednuzčŕtširšiehoponímaniaspravodlivého
procesu a porušením tohto princípu rovnosti zbraní bola oprávnená uvedená exekučným súdom do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán v konaní a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Záruky ustanovené v čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne
konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré po nich nasledujú. Článok 6 Dohovoru sa
vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení rozsudku. Oprávnená namietala, že nemala

možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu exekúcie.
Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom

opätovne rozhoduje o jej právach. Nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov, tvrdení,
nemala možnosť sa k týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Exekučný súd vo veci dokazovanie
nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu.
Úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá
možnosť účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods.

2 písm. f), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
uviedla, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek

predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, tvrdí oprávnená, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca ustanovuje, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť

len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)
OZ. Oprávnená nesúhlasila s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient

si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.
Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3
tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej
poukázala na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu

daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať
i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku
zomeškania.Poukázalana§369ods.1Obchodnéhozákonníka,keďanizozákonaanizinýchprávnych

predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa nej rozhodnutie Najvyššieho
súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou
úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné
odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení

zmluvyoúverevpozíciidlžníkamalmožnosťzvážiť,čiuzatvorípredmetnúzmluvuoúverezapodmienok
tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a
musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za
poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil
exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu poukázala na to,
že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom

prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie
upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok1,99eur.Čiexekučnýtitulbolvydanývsúladesprávnymporiadkomačipredmetnáexekúcia

sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto
exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v
prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu konania oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu doplnila odvolanie o návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a o právnu argumentáciu k
podanému odvolaniu. Poukázala na skutočnosť, že v odvolaní napadla priamu aplikáciu smerníc
Európskej únie i rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Ak súd argumentáciu zamietne, žiada, aby

vychádzalzdoplnenéhonávrhuadôsledneuplatňovalprávoEurópskejúnievrátanepríslušnejjudikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám a právnickým
osobám. Vychádzajúc so záväzného charakteru smernice musí byť právo členského štátu po uplynutí
transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice (Komisia p. Taliansku, 10/76). Ak bola smernica

prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže
sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázala aj na viaceré nejasnosti právneho základu
smernice a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a rozhodujúcim všeobecným súdom.
Tvrdenie „smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je podľa oprávnenej nepreukázanou
domnienkou súdu a všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky
pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu. Poukázala na vybrané jazykové znenia smernice. Atribút
„neupravenostiprávnymipredpismi“satýkalenrozhodcovskéhokonania.Spotrebiteľskázmluvanesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je

upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné
hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva
je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať
do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia
práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Oprávnená navrhla, aby odvolací
exekučný súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil 3 prejudiciálne otázky: 1. Má sa ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS onekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade
s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnená ďalej uviedla, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v
danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu
v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné

konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Má za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny
dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom
pojmu neprijateľná zmluvná podmienka v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácii

exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Vyjadrenie k odvolaniam nebolo podané.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1
Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.

a § 45 ods. 3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že v časti uznesenia, ktorým súd prvého stupňa nepripustil vstup vedľajšieho
účastníka do konania, neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, vo zvyšnej

časti (zastavenie exekučného konania a výrok o povinnosti oprávnenej zaplatiť náhradu trov súdnemu
exekútorovi) je uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne.

Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolaním Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS proti uzneseniu v časti výroku, ktorým súd nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do konania, pretože sporná otázka, či v exekučnom konaní

môže vystupovať vedľajší účastník má vplyv na okruh účastníkov exekučného konania.

Podľa § 93 ods. 1 až 4 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môže
popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti

je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.Podľa § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby
sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje
o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté veci

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel
povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva
dohodou alebo súdnym rozhodnutím.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z

účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní. Vedľajšie účastníctvo je formou
spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka
samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému
z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z
účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil.
Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o

ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté jeho právne postavenie
(práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p.
daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na
uvedené, účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže
naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže

byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v
ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom, v tzv. skrátenom konaní, kedy sa táto pomoc môže
najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu vydaný odpor). Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p.,
pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať tak, že tieto účinky nastávajú
oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane niektorého z

účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel. V exekučnom konaní (aj
v súlade s cit. § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ktorý uvádza ako účastníkov konania výlučne len
oprávneného a povinného) je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je
totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t.j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutím (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 207/2011, 1Cdo

106/2008). Z uvedených dôvodov bolo možné súhlasiť s právnym názorom odvolateľa v tom, že súd v
danom prípade nerozhoduje o tom, či vedľajšieho účastníka do konania pripúšťa, resp. nepripúšťa, ale
rozhoduje o tom, či účinky vzniku vedľajšieho účastníctva nastali, resp. nenastali. V žiadnom prípade
sa však ale nemožno stotožniť s názorom odvolateľa vyjadrenom v odvolaní v tom smere, že exekučné
súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov, ktoré sú vydávané

pri neplatne uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako
nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a že
exekučný súd aj v tomto prípade zastavil exekúciu až po návrhu vedľajšieho účastníka. K uvedenému je
potrebné dodať, že práve naopak, vo väčšine exekučných konaní aj bez návrhu vedľajšieho účastníka
sú exekučné konania zastavované (alebo sú zamietané žiadosti o vydanie poverenia exekútora) v

prípade, keď je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Prejudiciálnu otázku, ktorú by mal súd predložiť súd Európskemu súdnemu dvoru Združenie na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS nedoplnilo, preto súd o prípadnom prerušení konania z dôvodu
jej podania nerozhodoval. Z rozhodovacej činnosti súdu je ale známe, že prejudiciálnu otázku týkajúcu
sa prípustnosti vedľajšieho účastníka v exekučných konaniach položil Okresný súd vo Svidníku (vec

C-470/2012 podaná rozhodnutím OS Svidník zo dňa 31.08.2012, Pohotovosť s.r.o. - Vašuta). Podľa
rozsudku Súdneho dvora v uvedenej veci C-470/2012 z 27.02.2014 smernica Rady 93/1993 EHS z
05.04.1993 (najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice), sa má (v spojení s
článkami 38 a 47 Charty) vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej
sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti

ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nepripustil
vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS zmenil s poukazom na § 220 O.s.p.Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva

dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako
bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo

b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,
teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon

prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK

neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie
je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do
funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom ako je to v prípade
sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecneposúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené
a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú
otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje

žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v
štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo
ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Na
druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov

na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd
povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby
vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),

uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,

že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát
zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom, môže byť

kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia

predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská, kde uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd

konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len
z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho

súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R
74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní), v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl.

234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v
ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv
Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade

štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu

dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom

v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,
jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť
o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa

má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze

rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal,
či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe
uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou,

spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov
v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou
praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné

posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou
odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvnýchdojednaniach oprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne

dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje
indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a
gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,

ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy

ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 18.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto
aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,

keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,

ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú

povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená

judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalostitakejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.

Zo zmluvy o úvere č. 2340079 zo 16.01.2008, ktorej kópia je pripojená v spise, vyplynulo, že oprávnená
ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli zmluvu, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver
16.000 Sk, ktorý sa zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 2.490 Sk. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku,
v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere budú riešené pred stálym rozhodcovským

súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. alebo pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, podľa toho, kde podá žalobu žalujúca zmluvná strana. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé,
že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený a
dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy
žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52
ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom

je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 OZ. Jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods.1, 2 a 3 OZ). Oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď
vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a

plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 2 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.Keďže predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému
ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku, a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej zmluve,
resp. vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v

rozhodcovskom konaní, je skutočne neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ
a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ neplatná. Teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora.

Podľa § 53 ods.1 až 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy), spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne

dojednané.Podľa§53ods.4písm.r)OZzaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluvesa
považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods.1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú

zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavkao výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému

konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§53ods.1OZ,pretoženútispotrebiteľanenávratneavýhradnesapodrobiťrozhodcovskémukonaniu,aj
keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnená).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Keďže však v prejednávanej veci oprávnená (dodávateľ) v zmysle

rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.

že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ, keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj

za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani

právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky,
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na
zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods.
1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. mal v odvolacom konaní úspešný povinný
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Túto si neuplatnil a ani mu žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto uznesenie bolo odvolacím senátom prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.