Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119204900
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8119204900.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v spore žalobcu: U. F., A.. XX.XX.XXXX, W.

Q. X, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Alojz Naništa, advokát so sídlom Sládkovičova 8, 080 01
Prešov, proti žalovanej: Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

I. žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobcovi sumu 3.291,63 EUR spolu s 5 % - tným ročným úrokom
z omeškania od 15.02.2019 do zaplatenia, v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu doručenou 12.03.2019 navrhol žalobca, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu
náhradu škody vo výške 3.291,63 EUR spolu s 5 % - tným ročným úrokom z omeškania od 15.02.2019
do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj nahradiť trovy konania. V rámci
odôvodnenia žaloby žalobca poukázal na to, že vyšetrovateľ Policajného zboru Ministerstva vnútra SR,
sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby, 4. inšpekčné oddelenie Košice, uznesením

zo dňa 12.11.2008, Č.:X.-XX/IS-X-Q.-XXXX vzniesol obvinenie žalobcovi pre zločin týrania blízkej a
zverenej osoby, trestný čin znásilnenia, trestný čin znásilnenia v štádiu pokusu a trestný čin vydierania.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, pričom prokurátorka
Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín uznesením zo dňa 04.02.2009 zrušila napadnuté uznesenie,
pretože toto bolo nezákonné a neopodstatnené. Vyšetrovateľ uznesením zo dňa 22.04.2009 opätovne
vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, trestný čin znásilnenia
a zločin vydierania. Žalobca aj proti uvedenému uzneseniu opätovne podal prostredníctvom svojho

obhajcu sťažnosť, pričom prokurátorka Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sťažnosť zamietla ako
nedôvodnú.
Prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov podal dňa 26.01.2010 Okresnému súdu Prešov
obžalobu na žalobcu pre vyššie uvedené trestné činy, pričom trestné konanie sa na Okresnom súde
Prešov viedlo pod sp. zn. 33T/12/2010 a súd uznesením zo dňa 26.01.2012 obžalobu odmietol a vec
vrátil prokurátorovi z dôvodu, že v prípravnom konaní došlo k hrubým procesným pochybeniam zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, ktorými bolo najmä porušenie práva na obhajobu žalobcu. Ďalším

dôvodom bola aj skutočnosť, že o vznesení obvinenia (v poradí druhým) rozhodoval nepríslušný orgán,
a takéto rozhodnutie súd preto považoval za vydané v rozpore so zákonom.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov dňa 27.07.2012 podala opätovne obžalobu na žalobcu a
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 14.04.2016 uznal žalobcu vinným zo spáchania zločinu týraniablízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s
podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov a zároveň oslobodil žalobcu spod obžaloby,

že skutky právne kvalifikované ako trestný čin znásilnenia a vydierania, pretože nebolo dokázané, že
sa stali skutky, pre ktoré bol žalobca stíhaný.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 18.04.2018 žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok,
pre ktorý bol žalobca uznaný prvostupňovým súdom za vinného, nie je trestným činom a odvolanie
prokurátora zamietol.

2. Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalobcovi bola nezákonným rozhodnutím spôsobená škoda, ktorá mu
vznikla zaplatením odmeny za úkony právnej služby, ktoré vykonal obhajca v trestnom konaní a
ktoré mu vyfakturoval faktúrou zo dňa 26.09.2018 vo výške 3.291,63 EUR, ktorú žalobca zaplatil dňa
01.10.2018. Žalobca poukázal na to, že v danom prípade sú splnené predpoklady pre uplatnenie práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1, §

6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2013 Z.z. v platnom znení (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Ncdo/15/2009,
4Cdo/183/2009). Rozhodujúcou pre opodstatnenosť (zákonnosť) začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Žalobca poukázal na to, že orgány

činné v trestnom konaní nepostupovali korektne a v súlade so zákonom, t. j. tak ako to uvádza žalovaná
vo svojom stanovisku. V prípade rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia
(druhé v poradí) nerozhodovala príslušná prokuratúra. Obžaloba musela byť na súd podaná dvakrát
pre hrubé procesné pochybenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Okresný súd Prešov
svojímrozsudkomčiastočneoslobodilžalobcuspodobžalobyprokurátora,pričomKrajskýsúdvPrešove

rozsudkom oslobodil žalobcu vo zvyšnej časti a to z dôvodov, že nebolo dokázané, že sa stali skutky,
pre ktoré bol žalobca stíhaný a že skutok nie je trestným činom.

3. Zo žaloby zároveň vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa
14.11.2018 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z., pričom žalovaná mu podaním zo dňa 07.02.2019, doručeným 14.02.2019, oznámila, že neboli
zistené zákonné dôvody a podmienky na uspokojenie nároku žalobcu na náhradu škody uplatneného
v žiadosti o predbežné prerokovanie.

4. Žalovaná v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 02.05.2019 k žalobe uviedla, že nárok žalobcu

neuznáva a žalobu považuje za nedôvodnú. Okrem iného poukázala na to, že:
„Nesprávny postup a rozhodovanie prokuratúry v predmetnom trestnom konaní žalobca opiera o
rozsudok Okresného súdu Prešov, ktorým bol žalobca čiastočne oslobodený spod obžaloby prokurátora,
pričom Krajský súd Prešov oslobodil žalobcu vo zvyšnej časti, a to z dôvodov, že nebolo dokázané, že
sa stali skutky, pre ktoré bol žalobca stíhaný a že skutok nie je trestným činom.

Štát nemôže v každom prípade automaticky zodpovedať za škodu, ktorá obvinenému (obžalovanému)
vznikla v trestnom konaní tým, že k ukončeniu jeho trestného stíhania nedošlo právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom, ktorým bola uznaná jeho vina za spáchanie trestného činu, ale bol spod
obžaloby oslobodený. Nemožno neprihliadať na skutočnosť, že vznesenie obvinenia žalobcovi bolo v
čase jeho vydania dôvodné a zákonné, dôvodným bolo v tom čase aj zamietnutie sťažnosti obvineného

prokurátorkou, pričom súd neskôr prijal obžalobu podanú prokurátorkou. Vedením trestného konania
voči žalobcovi bol sledovaný legitímny ciel' riadneho vedenia trestného konania.
Pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné súčasné splnenie
všetkých zákonom stanovených podmienok, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho
úradného postupu), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným

rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). V danom prípade absentuje žalobou uplatnený právny
titul náhrady škody - neexistuje nezákonné rozhodnutie.
V zmysle ust. § 6 ods. zákona č. 514/2003 Z.z. nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie,
ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade
nestalo. V predmetnej trestnej veci v čase vznesenia obvinenia a taktiež v čase podania obžaloby

prokurátorkou nešlo o svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a
zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k skutkom uvedeným v obžalobe.Zákon č. 514/2003 Z. z. určuje, že podmienky zodpovednosti za škodu sú ustanovené v tomto zákone.
Vychádzajúc z ust. § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, a nie za výsledok trestného konania.

Zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí byť obmedzená len na prípady, keď je vydané
nezákonné rozhodnutie alebo konštatovaný nesprávny úradný postup. Štát nemôže zodpovedať v
každom jednotlivom prípade za výsledok trestného konania. Pokiaľ by mal štát zodpovedať objektívne
len za výsledok trestného konania, uvedená koncepcia by narušila podstatu a zmysel vedenia celého
trestného konania, v rámci ktorého sa voči obvinenému vznáša obvinenie už za situácie, kedy na

podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania je dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku)“.

5. Žalovaná taktiež poukázala na to, že pre vznesenie obvinenia nevyžaduje takú mieru istoty, ktorú
vyžaduje pre postavenie obvineného pred súd a už vôbec nie takú mieru istoty, ktorú vyžaduje pre
preukázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom. Presvedčenie o dôvodnosti podozrenia nie je

týmto totožné s presvedčením o vine, a preto k vzneseniu obvinenia stačí dostatočne zdôvodnená
pravdepodobnosť, že určitá osoba spáchala trestný čin.

Zároveň poukázala na to, že Trestný poriadok v ust. § 234 ods. 1 Trestného poriadku neustanovuje,
že prokurátor má obžalobu podať len vtedy, ak je nepochybné, že obvinený sa skutku dopustil a skutok

je trestným činom. Pre podanie obžaloby postačuje, ak výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pred súd. V čase podania obžaloby na súd bol preto takýto postup prokurátora
plne odôvodnený. V danom prípade až v priebehu súdneho konania (hlavného pojednávania) bol
ustálený skutkový a právny stav veci, ktorý súd vyhodnotil v prospech žalobcu. Dokázanie viny
obžalovaného (jeho usvedčenie zo spáchania trestného činu) je vždy až vecou dokazovania pred súdom

na hlavnom pojednávaní v rámci kontradiktórneho trestného konania.

6. Žalobca v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 03.06.2019 prostredníctvom právneho zástupcu k
vyjadreniužalovanejuviedol,žesúdnapraxdospelakzáveru,žeoslobodeniespodobžalobymárovnaký
význam,akozrušenieprávoplatnéhouzneseniavzmysleobvineniaprenezákonnosť.Štátzodpovedáza

škoduspôsobenúzačatímtrestnéhostíhania,ktoréneskončiloprávoplatnýmodsudzujúcimrozhodnutím
trestného súdu, pričom ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Zodpovednosť za škodu je koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania.
Vo vzťahu k uzneseniu NS SR sp. zn. 4MCdo/20/2009, na ktoré poukázala žalovaná vo svojom
vyjadrení žalobca uviedol, že v danej veci žalobkyňa uplatnila náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť
rozhodnutiami súdom, ktoré boli dovolacím súdom zrušené, ako nezákonné z dôvodu nesprávnosti

právneho posúdenia veci. Najvyšší súd SR v tomto prípade konštatoval existenciu nezákonného
rozhodnutia a zároveň vyslovil, že „otázku nezákonnosti súdy nemôžu riešiť ako predbežnú, keďže tú
už vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať nielen súd,
ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ale i súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Tým je
zabezpečené,žeotázku,čibolovpreskúmavanejveciprávoplatnérozhodnutienezákonné,zodpovedne

zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán.“

7. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

8. Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona

a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

9. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

10. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

11. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

12. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

13. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

14. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

15.Zpredloženýchlistinnýchdôkazovvyplývajúskutočnostiuvedenévsamotnejžalobe,t.j.žežalobcovi
bolo uznesením zo dňa 12.11.2008 vznesené obvinenie, ktoré bolo na základe sťažnosti žalobcu
zrušené a uznesením zo dňa 22.04.2009 mu bolo opätovne vznesené obvinenie, voči ktorému taktiež
podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Následne bola podaná obžaloba zo dňa 26.01.2010, ktorú
okresný súd uznesením zo dňa 26.01.2012 odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Dňa 27.07.2012 bola

opätovne podaná obžaloba, o ktorej okresný súd rozhodol rozsudkom dňa 14.04.2016 tak, že žalobcu
čiastočne uznal vinným a čiastočne oslobodil a krajský súd rozsudkom zo dňa 18.04.2018 žalobcu úplne
oslobodil, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 18.04.2018.

16. Žalobca podal podaním zo dňa 14.11.2018 taktiež žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa

§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a podaním zo dňa 07.02.2019, ktoré bolo právnemu zástupcovi
žalobcu doručené 14.02.2019, Generálna prokuratúra SR žiadosť odmietla.
Žalobca súdu taktiež predložil faktúru týkajúcu sa vyúčtovania odmien a výdavkov za advokátske úkony,
ktorá je v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a ktorú ani žalovaná nerozporovala. Taktiež súdu predložil
doklad o úhrade sumy 3.291,63 EUR zo dňa 01.10.2018.

17. Pri posúdení dôvodnosti nároku žalobcu súd vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR, podľa
ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003Z. z. účinného od 01.07.2004 (pozn. obdobné závery boli formulované aj vo vzťahu k zákonu č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinného do 30.06.2004). Súdna judikatúra dospela k záveru, že zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a
dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR zo dňa 28.06.1993, sp. zn.
1Cdo/53/93, publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
70 ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania (uznesenie NS SR zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009, publikované
v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/2014, viď. obdobne R
35/1991).

18. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Rozhodovacia prax však dospela k záveru, že ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť, resp.
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania (rozsudok NS SR zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo/194/2010).

19. Na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Prešov zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 33T/83/2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
zo dňa 18.04.2018, sp. zn. 9To/52/2016, právoplatným dňa 18.04.2018, bol žalobca oslobodený spod

obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stali skutky,
pre ktoré bol obžalovaný stíhaný (rozsudok okresného súdu), resp. skutok nie je trestným činom
(rozsudok krajského súdu). Rozhodovacia prax NS SR jednoznačne určila kritéria pre rozhodovanie
v prípade nároku na náhradu škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a teda aj v tomto
prípade má oslobodzujúci rozsudok, na uznesenie o vznesení obvinenia, rovnaké následky, ako keby

bolo toto rozhodnutie príslušným orgánom zrušené pre jeho nezákonnosť. Teda všetky predchádzajúce
rozhodnutia prípravného konania, počnúc uznesením o vznesení obvinenia sa považujú analogicky
podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné.

20. Rozsah odškodnenia je daný ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobca si

v prejednávanom spore uplatnil náhradu škody vo výške 3.291,63 EUR pozostávajúcu z trov trestného
konania, ktoré boli vynaložené za jeho právne zastúpenie advokátom. Náhrada škody zahŕňa v zmysle
§ 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. aj náhradu účelne vynaložených trov konania, súčasťou ktorých
sú aj trovy právneho zastúpenia. Priznanie takejto náhrady škody tvorenej trovami právneho zastúpenia
priamo súvisí s nezákonným rozhodnutím, a teda všetky úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané

v priamej píčinnej súvislosti s nezákonným stíhaním žalobcu a zároveň boli vykonané iba v rámci
predmetného trestného konania.

21. Žalovaná v rámci svojho vyjadrenia k žalobe okrem iného poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4MCdo/20/2009 a uviedla, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím nie je právom absolútnym, pretože podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie, t.j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, voči komu orgán
verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú splnené všetky
predpoklady ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že z odôvodnenia dovolacieho súdu ani takáto konštatácia

nevyplýva a predmetom tohto konania bola škoda, ktorá mala vzniknúť právoplatným súdnym
rozhodnutím, ktoré bolo v dovolacom konaní zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.
Najvyšší súd v tejto veci práve konštatoval existenciu nezákonného rozhodnutia s tým, že úlohou
súdov bude preto skúmať ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu, a to či škoda žalobkynivznikla a ak áno, či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou,
keďže uvedenými podmienkami sa súdy po tom, čo došli k záveru, že rozhodnutie nie je nezákonné,
nezaoberali.

Súd má teda to, že všeobecná formulácia odkazujúce na citované rozhodnutie dovolacieho súdu,
nijakým spôsobom nemá vplyv na závery súdu o jej zodpovednosti v tejto veci. Navyše zo spomínaného
rozhodnutia NS SR práve naopak vyplýva, po zrušení veci, povinnosť skúmať ďalšie predpoklady
zodpovednosti, hlavne výšku škody, čo pri závere dovolacieho súdu o existencii nezákonného
rozhodnutia znamená, že v prípade preukázanie všetkých predpokladov zodpovednosti, je potrebné

priznať náhradu škody.

22. Žalobca súdu preukázal, že svojmu obhajcovi v trestnom konaní zaplatil žalovanú sumu, preto súd
vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi sumu
3.291,63 EUR spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania od 15.02.2019, t.j. od nasledujúceho
dňa po oznámení žalovaného, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odmieta, keďže táto

odpoveď bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená 14.02.2019, nasledujúcim dňom sa teda žalovaný
dostal do omeškania s plnením dlhu. S poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 CSP súd na základe
žiadosti žalobcu určil žalovanému na plnenie dlhšiu, 30 dňovú, lehotu na splnenie svojho záväzku.

23. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení a úspešnému
žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, cestou tunajšieho súdu, na
Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).