Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/296/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110204605
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7110204605.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov Mgr.

Dany Ferkovej a JUDr. Alexandra Husivargu v právnej veci žalobcu: D. N., U.. XX.X.XXXX, R. Q. U. H.-
Ú., T. XX/XX, zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Moldavská cesta 6,
proti žalovanej: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904,
zast. JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Němcovej 22, v konaní o určenie,
že poistný vzťah trvá a že žalobca a žalovaná sú predmetnou zmluvou o poistení viazaní, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 39C/28/2010-291 zo dňa 30.9.2011

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanájepovinnánahradiťžalobcovitrovyodvolaciehokonaniavovýške77,28€krukámjehoprávnej

zástupkyne JUDr. Martiny Gombošovej, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že poistný vzťah medzi žalobcom a žalovanou, vyplývajúci zo
Zmluvy o poistení osôb Č.. XXXXXXXXXX zo dňa 29.11.1996 trvá a žalobca a žalovaná sú predmetnou
zmluvou o poistení viazaní. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 525,58
€, na účet právnej zástupkyne žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 80
písm. c/ O.s.p., § 788 ods. 1 až 3, § 575 ods. 1, 2 Obč. zák., ust. § 31a zák. č. 186/2004 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný zák. č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve uzavrel, že účastníci konania uzatvorili

písomnú poistnú zmluvu pre prípad smrti a dožitia č. XXXXXXXXXX dňa 29.11.1996 s koncom poistenia
30.11.2021 s dojednaným poistným 165,- Sk mesačne, ktoré poistné žalobca riadne a včas uhrádza.
Žalovaná listom zo dňa 20.6.2008 písomne oznámila žalobcovi, že dňa 16.5.2008 došlo k zrušeniu
poistnej zmluvy na základe ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na list poisťovne o
prepočte pri produkte UDP-K, že poisťovňa nemôže pokračovať v poistení, ktoré bolo nesprávne
kalkulované a dňom 16.5.2008 došlo v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok k zániku
poistenia. Žalovaná odvodzuje zánik poistného vzťahu následnou nemožnosťou plnenia v dôsledku

zmeny právnej úpravy, a to zavedením § 31a zák. č. 186/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný zák. č.
95/2002 Z.z. o poisťovníctve (dnešný § 35 ods. 1 zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve), ktorý nadobudol
účinnosť od 1.5.2004. Za danej situácie, kedy žalovaná realizuje prejavy a správa sa tak, ako keby
zmluvný vzťah už netrval a zanikol, na strane žalobcu ide o stav právnej neistoty, ktorý môže byťodstránený predmetnou určovacou žalobou. Tým je daný naliehavý právny záujem na určení, či právny
vzťah trvá. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou žalovanej v tom, že kroky realizované vo vzťahu
k žalobcovi, ktorých výsledkom bolo oznámenie o zániku poistenia, mali predstavovať zosúladenie

zmluvného vzťahu s novou právnou úpravou, pretože takýto záver z obsahu týchto úkonov nevyplýva.
Naopak, z jednotlivých oznámení a prepočtov poisťovne je zrejmé, že žalovaná ich odôvodňovala v
súvislosti s vykonanou kontrolou NBS Slovenska a v tej súvislosti s tvrdenou potrebou urobiť prepočet
pôvodne nastaveného poistného. Navyše, zánik poistenia podľa žalovanej nastal v súlade s článkom
11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok (ďalej len VPP), ktorý predpokladá žiadosť poisteného

s ukončením zmluvného vzťahu, pričom žalovaná v konaní ani netvrdila, že by žalobca podal takúto
žiadosť. Nestotožnil sa ani s názorom žalovanej, že v dôsledku vykonanej kontroly dozorujúcim orgánom
bola poisťovňa nútená pod hrozbami uloženia vysokých pokút urobiť nové prepočty poistného v už
existujúcich zmluvných vzťahoch s tým, že pokiaľ bude pokračovať v poistných vzťahoch v takto
zle nastavenom poistnom, do budúcna nebude možné spravodlivo od poisťovne očakávať, že bude
plniť v rozpore so zákonom. Podľa názoru súdu prvého stupňa závery z predmetnej kontroly tomu

nezodpovedajú a ide iba o nesprávnu alebo nepresnú interpretáciu poisťovne o tom, čo jej bolo zo strany
NBS Slovenska uložené. Z vyššie uvedených dôvodov obrana žalovanej, spočívajúca v objektívnej
nemožnosti plniť v dôsledku zmeny právneho predpisu, vo vzťahu k týmto skutkovým tvrdeniam sa
javí ako účelová až špekulatívna. Zmena právnej úpravy môže mať za následok následnú objektívnu
nemožnosť plnenia ako jeden z možných spôsobov zániku zmluvného vzťahu stanoveného zákonom,

avšak zavedením § 31a zák. č. 186/2004 Z.z. k takejto zmene právneho predpisu alebo právnej úpravy,
ktorábypredstavovalanáslednúobjektívnunemožnosťplnenia,atedazánikvzťahu,nedošlo.Poisťovňa
od začiatku poistného zmluvného vzťahu, do ktorého vstúpila so žalobcom, bola povinná vykonávať
svoju činnosť s odbornou starostlivosťou. Okrem toho jej povinnosťou bolo stanoviť aj výšku poistného
tak, aby nastavené poistné zodpovedalo a bolo adekvátne budúcemu plneniu (resp. odkupnej hodnote).

Za tým účelom bola poisťovňa povinná nastaviť určitým spôsobom poistno-matematické postupy, ktoré
by zabezpečovali a garantovali adekvátnosť medzi poistným a budúcim plnením, a to bez ohľadu na
to, či táto povinnosť je alebo nie je priamo upravená právnym predpisom. Pokiaľ táto povinnosť bola
výslovne zakotvená do zákona až spomínanou novelou zák. č. 186/2004 Z.z., nejde o žiadnu novú
povinnosť, pretože táto povinnosť od začiatku poistného vzťahu tu už bola. Preto nemožno v danom

prípade hovoriť o tom, že zmena právnej úpravy spôsobila následnú nemožnosť plnenia predpokladanú
v citovanom ustanovení § 575 Obč. zák., na základe ktorej mal predmetný vzťah zaniknúť. Z vyššie
uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešnú žalovanú zaviazal nahradiť
trovy konania vzniknuté úspešnému žalobcovi, spolu vo výške 525,58 €, predstavujúce trovy právneho

zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná, ktoré následne doplnila, z dôvodov
podľa ust. § 205 ods.2 písm. a/, c/, d/, f/ O.s.p. a navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V dôvodoch odvolania uviedla, že základnou spornou otázkou v konaní bola otázka, či došlo k

zániku právneho vzťahu založeného medzi účastníkmi konania poistnou zmluvou alebo nie, to znamená
určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je. V nadväznosti na to prirodzene aj otázka, ako došlo k zániku
tohto právneho vzťahu. Podľa názoru žalovanej v priebehu trvania právneho vzťahu došlo k vzniku
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik tohto právneho vzťahu, a to v dôsledku nemožnosti
plnenia (dodatočnej právnej a objektívnej nemožnosti plnenia), majúcej svoj pôvod v zmene právneho

predpisu, zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve, (ďalej len „zákon o poisťovníctve“), ktorá nastala po
uzatvorení poistných zmlúv medzi žalobcom a žalovanou. Zákonom č. 186/2004 Z. z. bol novelizovaný
zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve, do ktorého bol s účinnosťou od 1. 5. 2004 v súvislosti so vstupom
SR do EÚ vložený úplne nový § 31a, v zmysle ktorého poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne
sú povinné určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného

zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických
rezerv a spôsobu ich umiestnenia (pozn. dnes § 35 ods. 1 zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve).
Dokazovaním v rámci tohto konania bolo spoľahlivo preukázané (predloženými listinnými dôkazmi
vrátane znaleckého posudku č. 4/2008 spoločnosti AUDIT - spol. s.r.o. ako aj protokolu Národnejbanky Slovenska o vykonanom dohľade č. ODO-12990/2007 z 29.10.2007), že poistné v prípade
poistného produktu UDP-K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami
tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov, vrátane tvorby

dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, teda že poistné bolo určené v nižšej
výške, ako správne poistno-matematicky malo byť. Podľa ustanovenia § 70a zák. č. 186/2004 Z. z.
bolo povinnosťou žalovanej postupovať v súlade so zákonom a bezodkladne po zistení rozhodujúcich
skutočností (nesprávne určené poistné) zosúladiť svoje právne pomery s novými ustanoveniami zák. č.
95/2002 Z.z.. V dôsledku toho, že žalobca neakceptoval návrh žalovanej na vykonanie dohody o zmene

obsahu predmetnej zmluvy, došlo u žalovanej ku vzniku objektívnej, následnej právnej nemožnosti
plnenia, nakoľko nemohla ďalej poskytovať poistnú ochranu v rozsahu, ktorý bol v rozpore so zákonom,
t.j. nemohla byť naďalej viazaná poskytnúť v budúcnosti poistné plnenie v prípade dožitia, ak toto
plnenie vo vzťahu k inkasovanému poistnému bolo vyššie, ako malo správne poistno-matematicky
byť. Vznikom tejto právnej skutočnosti preto došlo k zániku poistenia, minimálne v časti poistného
plnenia. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/169/96 zo dňa 20.3.1997 (R 109/1998) preto

zmena zákona mala za následok stav, že pôvodne dohodnuté plnenie sa stalo nemožným, pričom táto
nemožnosť plnenia má objektívny charakter, spočívajúci v zmene právneho predpisu, uskutočnenej
po vzniku záväzku. V dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia povinnosť dlžníka zanikla a zanikol aj
záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania. Predmetné poistné zmluvy spadajú plne do režimu podľa
ustanovenia § 67 zákona o poisťovníctve, to znamená, že aj napriek tomu, že poistné zmluvy žalovanej

vznikli pred účinnosťou tohto zákona, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona a poistné musí byť
od účinnosti tohto zákona určené v súlade s § 31a, čo však v prípade predmetných poistných zmlúv
bolo preukázané, že tak nie je. Pokiaľ nedošlo k dohode o zmene obsahu zmluvy v tomto smere,
zakladá tento nový právny stav u žalovanej následnú, právnu a objektívnu nemožnosť plnenia, ako
plnenia nedovoleného, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, pričom rozpor nastal až po vzniku

právneho vzťahu. Názor žalobcu o tom, že plnenie v tomto prípade je možné za sťažených podmienok,
je mylný. Plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, nie je plnením za sťažených podmienok, ale je plnením
zakázaným, teda právne nemožným, pričom ignorovanie právnej nedovolenosti plnenia by znamenalo
znášať dôsledky s takým konaním spojené, a to v podobe závažných sankcií za porušenie zákona.
Za subjektívne nemožné plnenie, majúce za následok zánik záväzku, podľa ustálenej judikatúry súdov

možno považovať aj tzv. hospodársku nemožnosť (nejedná sa o platobnú neschopnosť), pri ktorej
plnenie je síce možné tak subjektívne, ako aj objektívne, ale bolo by pre dlžníka také ťažké a nevýhodné,
že by ho nebolo možné od neho dôvodne požadovať. Domáhať sa výkonu práva za okolností hrozby aj
opakovaného uloženia vysokých pokút zakladá nemožnosť od žalovanej spravodlivo a dôvodne takéto
konanie požadovať. Ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v ustanovení

§ 575 zakotvuje účinky následnej, a nie počiatočnej nemožnosti plnenia, pričom tieto účinky spočívajú v
zániku platne dojednaného záväzku, ktorého plnenie bolo na začiatku možné a až po vzniku právneho
vzťahu nastala skutočnosť, ktorá spôsobila jeho následný zánik pre následnú nemožnosť plnenia, ktorá
naviac nemusí byť len fyzická, ale môže byť aj právna a dokonca môže byť aj subjektívna. Súd prvého
stupňa nevenoval pozornosť argumentom žalovanej ohľadom nemožnosti plnenia a nevysporiadal sa so

závermi obsiahnutými v rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo169/96. Záver súdu o tom, že opraviť nesprávne
vypočítané poistné možno aj inak, ako jeho správnym výpočtom, je podľa názoru žalovanej mylný.
Žalovaná sa nie vlastnou vinou dostala do situácie, kedy je nútená dodržať súkromnoprávny záväzok
a porušiť tak ustanovenia zákona o poisťovníctve alebo naopak napraviť orgánom dohľadu vytýkaný
nezákonný stav a porušiť tak súkromnoprávne dojednanie. Žalobca na navrhovanom určení nemal

naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80c O.s.p., pretože bez tohto určenia sa právne postavenie
žalobcu nestane neistým. Rozhodnutím súdu o podanej určovacej žalobe sa v postavení žalobcu nič
nezmení. Naliehavý právny záujem na zodpovedaní otázky, ktorá je predmetom konania, nastane až
v okamihu vzniku poistnej udalosti a až vtedy môže dôjsť k zmene právneho postavenia žalobcu.
Otázku nemožnosti plnenia je však potrebné posúdiť už v tomto konaní z dôvodu, že plnenie žalovanej

nepredstavuje len výplata poistného plnenia pri vzniku poistnej udalosti, ale predstavuje poskytovanie
ochrany v určitom rozsahu od momentu uzavretia poistnej zmluvy. Je nepochybné, že u žalovanej na
základe poistnej zmluvy v budúcnosti vznikne povinnosť na výplatu poistného plnenia, a preto už dnes,
vzhľadom na objasnený právny stav, je možné posúdiť, či dohodnuté plnenie žalovanej je možné alebo
nie v zmysle, či je právne dovolené alebo nie. Súd prvého stupňa bez náležitého odôvodnenia nevykonal

listinné dôkazy predložené žalovanou a nevykonal ani žalovanou navrhnutý dôkaz, keď si nevyžiadal z
Ministerstva financií SR, resp. od NBS správny spis, obsahujúci rozhodnutie Ministerstva financií SR č. j.
52/1024/1995 zo dňa 30.5.1995, ktorého vykonanie navrhla žalovaná ako dôkaz za účelom preukázania
záveru o čiastočnej neplatnosti predmetnej poistnej zmluvy v tej časti, ktorá bola dohodnutá v rozpores povinnosťou vypočítať poistné poistno -matematicky správne. Napokon súd nevypočul ani svedka,
zamestnanca žalovanej, a to aj napriek tomu, že tento sa výpovede domáhal. V prejednávanej veci
sa poistná zmluva dostala vplyvom dvoch okolností (schválenie nesprávnych vzorcov MF SR a zmena

zákona o poisťovníctve) do rozporu so zákonom, a to od 1. 5. 2004. Konkrétne v prejednávanej veci
bude subjektom oprávneným žiadať náhradu škody žalobca a nie žalovaná a subjektom zodpovedným
za škodu bude štát (Ministerstvo financií SR), a nie žalovaná. Preto zodpovednou za túto situáciu v
súvislosti s následnou zmenou právneho predpisu nie je žalovaná, ale štát. Súd prvého stupňa vec
nesprávne právne posúdil, keď oznámenie žalovanej o zániku poistenia, ktorou oznámila žalobcovi vznik

objektívnej právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik poistenia, považoval za jednostranný
právny úkon žalovanej, ktorým malo byť neplatne ukončené poistenie. Oznámenie o zániku poistenia
nebolo právnym úkonom žalovanej, ktorým by bolo v rozpore so zákonom ukončené poistenie žalobcu.
Nesprávnym rozhodnutím Ministerstva financií SR, ktoré v roku 1995 schválilo nesprávne určené
poistné pri produkte UDP-K, ktoré nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami, bola
žalovaná uvedená do omylu v tom, že poistný produkt UDP-K, schválený štátom určenou autoritou,

nemá nedostatky a že ho žalovaná môže ponúkať. Rozsudok súdu prvého stupňa autoritatívne ukladá
žalovanej, aby konala niečo, čo zákon zakazuje, preto je v rozpore s Ústavou SR. Žiadna zo zmluvných
strán nedostatok zistený NBS (nízke poistné) nespôsobila a ani nemohla predvídať. Žalovaná sa v
krátkom čase po zistení uvedenej novej okolnosti aktívne usilovala uzavrieť so žalobcom dohodu,
ktorou by rozpor so zákonom odstránila. Iniciatíva žalovanej nebola úspešná. Zásada, že zmluvy sa

majú plniť, nie je absolútna a má svoje obmedzenia. Podstatná zmena vonkajších, zmluvnými stranami
neovplyvniteľných okolností, o ktorej sa zmluvné strany dozvedia počas trvania zmluvného vzťahu,
spôsobuje narušenie prirodzenej spravodlivosti medzi zmluvnými stranami a dopadá obzvlášť ťaživo na
jednu zo zmluvných strán. Je preto okolnosťou, s ktorou je možné spojiť prelomenie zásady pakta sund
servanda v podobe následnej úpravy zmluvného záväzku alebo jeho zániku. Takýto záver podporujú

aj Princípy európskeho zmluvného práva, ktoré majú slúžiť ako všeobecné pravidlá zmluvného práva,
ktoré obsahujú výkladové argumenty a majú charakter univerzálnych právnych princípov. Podľa týchto
princípovvsituácii,aksapouzavretízmluvyobjaviazmenenéokolnosti,ktoréčiniaplneniezozmluvypre
niektorú zo strán extrémne obtiažnym, ak tieto okolnosti neboli v čase uzavretia zmluvy predvídateľné,
vzniká právo, aby dotknutá strana iniciovala jednanie o novom obsahu zmluvy (článok 6: 111 Princípov

európskeho zmluvného práva). V opačnom prípade by žalobca nadobudol plnenie za neprimeranú
cenu, síce ekonomicky výhodné, avšak poskytnutie súdnej ochrany takejto situácii by bolo v rozpore
so štandardami spotrebiteľského práva. Súd by mal preto k tejto otázke zaujať eurokomformný prístup.
Žalobcom navrhované usporiadanie pomerov nie je správne, a ani spravodlivé. Trvanie na zmluvnom
vzťahu,vktoromjeinkorporovanáneprimeranácena,spôsobujevýraznúnerovnováhumedzizmluvnými

stranami, nemôže byť preto v súlade s dobrými mravmi a nemôže byť spravodlivé. Je faktom, že
podmienky, za akých zmluvné strany uzatvorili poistenie, sa pod vplyvom vonkajších okolností podstatne
zmenili. Za danej situácie je nutná korekcia nespravodlivosti vyplývajúcej zo zmluvnej nerovnováhy
spôsobenej následnými udalosťami, ktoré strany nemohli odôvodnene pri uzavieraní zmluvy predvídať.
Toto je možné dosiahnuť iba za pomoci rozhodovacej činnosti súdu. Namietla taktiež, že prvostupňový

súd opomenul vykonať procesnú povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a dôkazy listinami nevykonal
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, čím odňal žalovanej možnosť konať pred
súdom.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnil
trovy odvolacieho konania. Uviedol, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj z

dôvodu konania poistiteľa, na základe ktorého poistený (žalobca) je v neistote ohľadne trvania poistného
vzťahu a nevie zhodnotiť mieru, do ktorej je chránený pred rizikom, prípadne nepredvídateľnými
životnými udalosťami a taktiež nevie, či si má zabezpečiť poistenie týchto rizík u iného poistiteľa.
V každom zmluvnom vzťahu je potrebné rozlišovať verejnoprávnu a súkromnoprávnu stránku, preto
nemôže žalobca znášať následky sporov medzi žalovanou a dohliadajúcimi orgánmi. Škodu takto

vzniknutú nie je možné preniesť na spotrebiteľov. Preto ani prípadné nesplnenie si povinností pri výpočte
technických rezerv alebo iná chyba pri výpočte žalovanou, či nenaplnenie miery solventnosti, môže byť
ibaporušenímverejnoprávnychnoriem,ktorénemôžumaťvplyvnaplatnosťaobsahsúkromnoprávnych
- poistných zmlúv. Národná banka Slovenska (ďalej len NBS) nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu so
žalobcom a ani nie je žiaden nárok voči NBS, preto v zmluvnom vzťahu uzatvorenom so žalovanou

žalobca nemôže znášať následky prípadného protiprávneho konania NBS. Nemožno súhlasiť s názoromžalovanej, že splnenie poistnej zmluvy za pôvodne dohodnutých podmienok je nemožné. Žalovanú nikto
nenútil navrhnúť také sumy poistného, ako vo svojich zmluvách, či podnikateľských stratégiách navrhla.
Aplikáciaust.§49aObč.zák.vdanomprípadeneprichádzadoúvahy,keďžežalobcaoprípadnomomyle

žalovanej nevedel, vedieť nemohol a ani ho nevyvolal. Právo namietať relatívnu neplatnosť poistnej
zmluvy z dôvodu omylu žalovanej nie je dané a aj v prípade, ak by dané bolo, žalobca namieta jeho
premlčanie. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Právny úkon nie je neplatný
ani pre chyby v písaní a počítaní v zmysle ust. § 37 ods. 3 Obč. zák., pretože chybne nastavený
mechanizmus, resp. nevýhodné formulované ustanovenie zmluvy, nie je možné považovať za chybu v

písaní alebo počítaní. Národná banka Slovenska sa vo viacerých správach dištancovala od riešenia,
ktorésivovzťahukvzniknutejsituáciizvolilažalovaná.Dôkazy,ktoréžalovanánavrhlavkonanívykonať,
sa na predmet konania nevzťahujú a neexistuje dôvod na ich vykonanie, a ani aby sa k ním žalobca
vyjadril. Žiaden zamestnanec žalovanej sa nedomáhal výpovede pred súdom, preto tvrdenia žalovanej
v odvolaní v tomto smere považuje za nadnesené. Vykonanie dôkazu pripojením spisu Ministerstva
financií by nič v konaní nezmenilo. Pripojil rozsudky Okresného a Krajského súdu v Banskej Bystrici

týkajúce sa podobnej veci, ktoré boli vydané v zhode s názorom vysloveným súdom prvého stupňa v
napadnutom rozsudku.

Žalovaná súčasne s odvolaním podala dňa 16.11.2011, teda v priebehu odvolacieho konania, návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie predbežnej otázky na rozhodnutie
súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

V návrhu na prerušenie konania uviedla, že za súčasného právneho stavu žalovanej bráni v ďalšom
zotrvaní v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, rozhodnutie Národnej banky Slovenska
(ďalej len „NBS“) ako orgánu dohľadu o tom, že poistné v poistnom produkte UDP-K nebolo vypočítané
v súlade s poistno-matematickými metódami pre výpočet poistného, že bolo vypočítané a inkasované
v nižšej výške ako malo byť a že z tohto dôvodu a v tejto časti sú poistné zmluvy UDP-K v rozpore so

zákonom o poisťovníctve. V súlade s týmto zistením uložila NBS žalovanej prijať opatrenia na nápravu,
a to pod hrozbou sankcií znamenajúcich pokuty až do výšky 20.000.000,- Sk (663.878,38 €), a to aj
opakovane. Pokiaľ teda existuje záväzné vyjadrenie orgánu dohľadu o protiprávnosti obsahu poistnej
zmluvy so zákonom a tento nedostatok je sankcionovateľný zákonom predpokladanými sankciami,
je teda autoritatívne vynútiteľné jeho dodržiavanie, resp. náprava vadného stavu, je táto skutočnosť

pre žalovanú právne záväzná a zákonodarca prostredníctvom možnosti ukladania sankcií trvá na jeho
dodržiavaní a vynucuje si ho. Žalovaná tak nemá inú možnosť, ako konať v súlade so zákonom a nie
je možné ju nútiť, aby zotrvala v určitom právnom vzťahu za cenu porušenia zákona, ktorého porušenie
naviac zákonodarca veľmi prísne sankcionuje a jeho dodržiavanie si vynucuje. Požadovať od žalovanej,
aby konala niečo, čo zákon priamo zakazuje, je konaním, ktoré je v právnom štáte neprijateľné a

nepredstaviteľné, a to predovšetkým s poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy SR a rovnako aj na článok 2
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Skutočnou príčinou sporu, ktorý je
predmetom tohto konania, je rozhodnutie NBS ako orgánu dohľadu o nesprávne vypočítanom poistnom
v sadzbe UDP-K a o rozpore poistných zmlúv UDP-K so zákonom z tohto dôvodu. Nebyť rozhodnutia

orgánu dohľadu (NBS), žalovaná by nikdy k prepočtom poistného v poistných zmluvách UDP-K sama z
vlastnej iniciatívy nepristúpila. Procesným návrhom na prerušenie konania sa žalovaná snaží dospieť k
riešeniu skutočnej príčiny sporu, túto príčinu odstrániť a odstrániť tak možnú spornosť vzniknutú medzi
žalobcom a žalovanou, a v konečnom dôsledku tak vyriešiť spor. S poukazom na články 10, 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva ( ďalej len „ ZES“ ) dôvodom na podanie procesného návrhu

žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predloženie predbežnej otázky
na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, je potreba rozhodnutia Súdneho dvora o
prejudiciálnej otázke, ktorá sa týka výkladu Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len
ZES) ako nevyhnutného predpokladu na vydanie rozsudku vnútroštátneho súdu v právnej veci, ktorá je
predmetom tohto konania. Otázka zistenia správneho výkladu aplikácie komunitárneho práva vo vzťahu

k právnej veci prejednávanej v tomto konaní pred vnútroštátnym súdom, sa dotýka článku 105 ods. 5
a 6 ZES a článku 14 bod 14.1, 14.3 a 14.4 a článku 25 bod 25.1 a 25.2 Štatútu Európskeho systému
centrálnych bánk (ďalej len „ Štatút “). Aj keď je nepochybné, že hlavným cieľom Európskeho systému
centrálnych bánk, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj NBS, je udržiavať cenovú stabilitu, s odkazomna článok 2 a 3 kapitoly II Štatútu a úlohami Európskeho systému centrálnych bánk, tento prispieva k
hladkému uskutočňovaniu politík prijatých príslušnými orgánmi, ktoré sa týkajú dohľadu nad obozretným
podnikaním úverových inštitúcií a stability finančného systému. Nie je prekvapujúce, že z dohľadu nad

obozretným podnikaním úverových a ostatných finančných inštitúcií sú poisťovne vylúčené. Podnikanie
úverovýchinštitúcií(bánk)apodnikaniepoisťovnífungujenaúplnerozdielnychprincípoch,majúcodlišný
charakter,ktorýdeterminujerôznepôsobenietýchtodruhovpodnikanianafinančnýtrhacenovústabilitu.
Podnikanie poisťovne funguje na jednoznačných princípoch poistnej matematiky, v rámci ktorých je
základom poistného vzťahu vzájomná vyváženosť plnení poistníka a poistiteľa. Samotný charakter

„vkladania“ peňazí do banky a do poisťovne má svoj úplne iný základ, následne spočívajúci aj v
rozdielnosti rizikovosti týchto dvoch druhov podnikania. Investovanie poisťovne do aktív na rozdiel
od bánk, je prísne limitované zákonnou úpravou prostredníctvom vyhlášok a opatrení, ktorých cieľom
je zamedziť rizikovému investovaniu zo strany poisťovní, čím sa zabezpečuje požadovaná finančná
stabilita poisťovne, ktorá je zároveň bezpodmienečne viazaná svojim obchodným plánom schváleným
príslušnýmorgánomštátu.Peňažnéplneniepoisťovnevprospechpoistenéhojevždyviazanénabudúcu

možnú, neistú poistnú udalosť. Zároveň poisťovňa musí v každom okamihu svojej existencie disponovať
dostatkom finančnej hotovosti na okamžité vyplatenie všetkých odkupných hodnôt svojich klientov v
jedinom okamihu. V dôsledku týchto pravidiel nemôže v poisťovni dôjsť k obdobnej situácii, ako je to v
prípade bánk, a síce k nárazovému výberu peňazí jej klientov a spôsobenie tak vážnej nestability tejto
inštitúcie. V poisťovníctve sa tak logicky nevyskytla ani potreba vytvorenia fondu ochrany vkladov, ako je

tomuubánk,keďvkonečnomdôsledkusapripoisteníovkladyaninejedná.Niejepretovsúladescieľmi
a úlohami Európskeho systému centrálnych bánk, v rámci zabezpečovania stability finančného systému
vykonávať prostredníctvom národných centrálnych bánk spolu s dohľadom nad obozretným podnikaním
úverových inštitúcií aj dohľad nad poisťovňami, nakoľko obidve oblasti vychádzajú z úplne rozdielnych
princípov, vyžadujúc si tak oddelený prístup v riešení dohľadu nad týmito druhmi podnikania. Podľa

názoru žalovanej dohľad nad poisťovacími podnikmi vykonávaný Centrálnou bankou členského štátu
Európskej únie v rozpore s úlohami centrálnych bánk, tak ako ich vytyčuje ZES a Štatút a výkon dohľadu
centrálnymi bankami členských štátov EU (v prípade SR Národnou bankou Slovenska) je v rozpore so
zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a so Štatútom európskeho systému centrálnych bánk ako
primárnych prameňov komunitárneho práva, ktoré v zmysle článku 7 ods. 2,4 a 5 a článku 154c Ústavy

SR majú prednosť pred zákonmi SR. Dohľad centrálnych bánk členských štátov nad poisťovňami je
zároveň týmito primárnymi prameňmi komunitárneho práva vylúčený.

Keďže v právnej veci, ktorá je predmetom tohto konania, vznikla otázka týkajúca sa výkladu
komunitárneho práva a na túto otázku je v zmysle článku 234 ZES právomocný odpovedať výlučne
Súdny dvor Európskych spoločenstiev, ktorému túto právomoc zveruje priamo Zmluva o založení

Európskeho spoločenstva, žalovaná navrhla predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev v nasledujúcom znení :

1.Môže sa článok 105 a článok 109 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článok 14 bod 14.1
a bod 14.3 a článok 25 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že z vykonávania
dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) sú národné centrálne banky vylúčené?

2.Môže sa článok 14 bod 14.4 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že národné
centrálne banky môžu vykonávať aj funkciu dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) ?

Žalovaná zdôraznila, že súdny orgán najneskôr v poslednom stupni je povinný obrátiť sa s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor ES (článok 234 ods. 3 a 4 ZES). Vnútroštátny súdny orgán je v tomto prípade
povinný o návrhu účastníka na prerušenie konania z dôvodu predloženia predbežnej otázky Súdnemu

dvoru ES rozhodnúť. Ak nedôjde k predloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru ES najneskôr súdom,
proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútorného práva členského štátu prípustný opravný prostriedok a
týmto prostriedkom sa nemá na mysli sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, tak potom dochádza
k porušeniu ústavnosti, postupu a rozhodovania všeobecného súdu (článok 46 ods. 1 Ústavy) a zároveň
sa vynára aj závažná otázka zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie Zmluvy o založeníEurópskych spoločenstiev postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Slovenský súd v poslednej
inštancii je povinný takúto otázku predložiť Európskemu súdnemu dvoru a ak ju nepredloží, poruší
právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je Európsky súdny dvor, ako takému zmarí možnosť

zaujatia stanoviska jediným súdom, ktorý bol oprávnený vo veci rozhodnúť. Základné právo „nebyť
odňatý zákonnému sudcovi“ bude porušené vždy, keď súd nepreruší konanie napriek vzniku povinnosti
predložiť prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru, alebo keď poruší povinnosť podať návrh na
začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právneho poriadku. V tejto súvislosti poukázala na
judikatúru Súdneho dvora ES. Zdôraznila, že komunitárne právo zakotvuje zásadu, podľa ktorej členské

štáty sú povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením komunitárneho práva.

Žalobca vo vyjadrení k návrhu žalovanej na prerušenie konania navrhol odvolaciemu súdu, aby tomuto
návrhu nevyhovel a konanie neprerušil, pretože predloženie predbežnej otázky je pre posúdenie tohto
sporu nepodstatné.

Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, rozhodoval o návrhu žalovanej na
prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods.1 písm.c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalovanej nie

je dôvodný, preto ho zamietol.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Predmetom konania je nárok žalobcu na určenie, že poistný vzťah medzi účastníkmi konania trvá a
účastníci konania sú predmetnou poistnou zmluvou o poistení viazaní.

Je zrejmé, že na základe uzavretej poistnej zmluvy medzi účastníkmi konania vznikol občianskoprávny
vzťah. Na daný právny vzťah bude preto potrebné aplikovať ust. § 788 a nasled. Obč. zák. a v zmysle
týchto ustanovení posúdiť aj obsah poistnej zmluvy, ktorý je určený právami a povinnosťami zmluvných
strán a takto posúdiť nárok žalobcu.

Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nie je rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak,

ako túto koncipovala žalovaná vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa
vykonávania dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda
normyverejnéhopráva,niesúpreposúdenieveciajejrozhodnutierelevantné,tedaniejeanizrejmé,aký
dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom
Európskychspoločenstievvznenínavrhnutomžalovanou. Jejvyriešenieniejepotrebnéprerozhodnutie

v konkrétnom konaní, preto odvolací súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol.

K tvrdeniu žalovanej, že na rozhodovaní v danej veci by sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora
prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd
dodáva, že pre rozhodnutie vo veci samej otázka výkladu komunitárneho práva nie je právna významná,
preto okolnosť, že sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, a preto nebol vnútroštátny súd správne obsadený, nie je významná.
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 206/08) síce vyplýva, že v prípade, ak sa v
spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny
sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti
konania pred ním nesprávne „obsadený“, avšak v danej veci sa o takýto prípad nejedná, keďže takýto

výklad nie je nevyhnutný.Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné návrhu žalovanej na prerušenie konania vyhovieť.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej proti rozsudku bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods.2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1,3 O.s.p., z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods.2 písm.a/, c/, d/, f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovanej voči rozsudku nie je možné vyhovieť.

Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods.1 O.s.p.
potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.12.2012 o 8.50 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli zverejnené dňa 20.11.2012 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.
1,3 O.s.p..

Žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm.a), c), d),f)
O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom
postupom súdu (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Ktomutoodvolaciemudôvodujepotrebnéuviesť,žesúdniejepovinnývykonaťvšetkynavrhnutédôkazy
účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané

iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu
je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní

uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a
uvedieprávnevýznamnéskutočnosti,ktoréhocibolitvrdené,súdprvéhostupňanezisťoval,najmäpreto,
že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už
v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta postup súdu z

hľadiska dodržania procesnoprávnych predpisov, nie je odvolanie dôvodné.

Po oboznámení sa s obsahom spisu, osobitne s obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.9.2011
možno uzavrieť, že súd prvého stupňa pri vedení konania postupoval v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.9.2011 vyplýva, že súd prvého stupňa pri vedení

pojednávania postupoval v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p., dal priestor účastníkom konania, aby
zhrnuli svoje vyjadrenia a zisťoval, ktoré skutočnosti možno považovať za nesporné. Oboznámil obsah
listinných dôkazov obsiahnutých v spise, a to každý jednotlivo, pričom postupoval podľa ust. § 129 ods. 1
O.s.p.. Poučil účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. s tým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov
a žalobca zhodne predniesli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Podľa ust. § 118 ods. 4 O.s.p.

právnych zástupcov účastníkov konania vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i
k právnej stránke veci. Právna zástupkyňa žalobcu toto právo využila a právny zástupca žalovanej toto
právo nevyužil. Následne súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďže spĺňa požiadavku
predvídateľnosti pre účastníkov. Účastníci v priebehu konania mali možnosť vyjadriť sa ku všetkým

relevantným skutočnostiam a aj k vykonaným dôkazom do rozhodnutia vo veci samej a odôvodnenie
napadnutého rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní. Zákonným spôsobom bol oboznámený
aj obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri rozhodnutí vo veci samej súd prvého
stupňa vychádzal.

Odvolacie námietky žalovanej, ktorými vytýka postup súdu prvého stupňa pri vedení konania, z vyššie

uvedených dôvodov nie sú dôvodné.

Odvolací súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že ani ostatné odvolacie dôvody uplatnené
žalovanou nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za

konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovýmzisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odvolacie argumenty žalovanej boli uvádzané už v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa
súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani skutočnosti uvedené
v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej, odvolací súd

dopĺňa nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm.c O.s.p..

Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia
boloprávožalobcuohrozenéalebokdebybeztohtourčeniasastaloprávnepostaveniežalobcuneistým,

pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti.

V prejednávanej veci požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty žalobcu ohľadom jeho
právneho postavenia voči žalovanej, vyplývajúci z predmetnej poistnej zmluvy, keďže spornou otázkou
v tomto konaní bolo, či poistný vzťah trvá a či účastníci konania sú poistnou zmluvou viazaní. Samotná
žalovaná totiž tvrdí, že poistný vzťah medzi účastníkmi konania z predmetných poistných zmlúv zanikol.

Žalovaná vo svojej argumentácii však prehliada, že existencia zmluvného vzťahu nemá vplyv len na
povinnosť poisteného platiť poistné, ale dotýka sa aj ďalších jeho práv a povinností, vyplývajúcich
z poistnej zmluvy, z poistných podmienok, ale i zo zákona (§ 799 Občianskeho zákonníka). Preto
zodpovedanie otázky, či poistný vzťah trvá a či účastníci konania sú zmluvnou viazaní za situácie, keď
ich existenciu samotná žalovaná popiera, zakladá opodstatnenosť predmetnej žaloby. Žalobca preto

splnil základnú podmienku na podanie žaloby o určenie, keďže na takomto určení má naliehavý právny
záujem.

V preskúmavanej veci nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku poistného vzťahu na
základe predmetnej poistnej zmluvy. Sporným a pre rozhodnutie vo veci podstatným zostalo, či došlo
medzi zmluvnými stranami k zániku poistenia.

K odvolacej námietke žalovanej, že v danom prípade došlo k zániku poistenia z dôvodu nemožnosti
plnenia podľa ust. § 575 Občianskeho zákonníka, majúceho svoj pôvod v zmene právneho predpisu
(zák. č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve), ktorá nastala po uzatvorení predmetnej poistnej zmluvy, a že
zotrvávanie v tomto právnom vzťahu bez zmeny jeho obsahu by znamenalo porušenie kogentných
ustanovení zákona o poisťovníctve a nevyhnutne by viedlo k uloženiu sankcií zo strany orgánu dohľadu,

odvolací súd uvádza následovné:

Podľa ustanovenia § 575 ods. 1,2 Obč. zák., ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť
zanikne. Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími
nákladmi alebo až po dojednanom čase.

Odvolací súd je toho názoru, že žalovaná nepreukázala nemožnosť plniť z predmetnej poistnej zmluvy

v zmysle vyššie citovaných ust.§ 575 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, preto v prejednávanom prípade
z tohto dôvodu nedošlo k zániku poistenia.Žalovaná uzavretím predmetnej poistnej zmluvy vstúpila so žalobcom do záväzkového vzťahu
súkromnoprávnej povahy, ktorý sa riadi zásadou rovnosti účastníkov, zmluvnej voľnosti a pre ktorý
je príznačná dispozitívna úprava právnych noriem, na rozdiel od verejnoprávnych vzťahov, ktoré sú

založené na nerovnom právnom postavení účastníkov a kde orgány verejnej moci rozhodujú o právach a
povinnostiach. Predmetný občiansko-právny vzťah totiž vznikol na základe zmluvy (§2 ods.1 Obč. zák.).
Práva a povinnosti zmluvných strán sa preto riadia obsahom zmluvy a Občianskym zákonníkom.

Pritom platí, že pokiaľ sú určité otázky riešené odchylne úpravou stanovenou špeciálnymi právnymi
predpismi,majútietopredpisyprednosťpredvšeobecnouúpravouObčianskehozákonníka(lexspecialis
derogat legi generali). Pokiaľ však tieto špeciálne predpisy úpravu určitých otázok buď vôbec, alebo

v plnom rozsahu neobsahujú, alebo pokiaľ nemajú tieto predpisy vlastnú špeciálnu úpravu, použije sa
podporne (subsidiárne) všeobecná úprava Občianskeho zákonníka ako základná úprava pre celú oblasť
súkromného práva (§1,§2 ods.2,3 Občianskeho zákonníka).

Zákonč.195/2002Z.z.opoisťovníctveaozmeneadoplneníniektorýchzákonovjepredpisomverejného
práva, zameraný na niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, vykonávaním

činností a zánikom poisťovní a zaisťovní, pôsobením poisťovní v iných členských štátoch a ich pobočiek
na území Slovenskej republiky a spôsobením zahraničných poisťovní a ich pobočiek a zahraničných
zaisťovní a ich pobočiek na území Slovenskej republiky a výkonom dohľadu nad poisťovníctvom (§ 1
ods. 1 zák. č. 95/2002 Z.z.)

Vyššie uvedený zákon o poisťovníctve neupravuje žiadne náležitosti poistných zmlúv ani poistné

podmienky, ktoré by sa týkali uzavierania poistných zmlúv, ich zániku, prípadne práv a povinností
zmluvných strán, preto ani námietka žalovanej týkajúca sa aplikácie tohto zákona (vrátane §67) na
daný právny vzťah je nepatričná. Ust. § 31a tohto zákona síce ukladá povinnosť poisťovni určovať
výšku poistného za splnenia zákonom stanovených podmienok, ide však o zásah verejno-právneho
charakteru, ukladajúci povinnosť poisťovni, ktorý nezasahuje do konkrétnych súkromno-právnych

vzťahov (zmlúv), keďže to zákon výslovne neustanovuje. K zániku predmetného poistného vzťahu preto
nedošlo ani podľa vyššie uvedeného zákona o poisťovníctve.

Dôvody uvádzané žalovanou nespôsobujú nemožnosť plniť z poistnej zmluvy, pretože žalovaná
prípadnú nedostatočnú výšku technických rezerv na životné poistenie môže vykryť aj inými spôsobmi,
ako len zmenou poistnej zmluvy, ktorú síce navrhla žalobcovi, tento ju však odmietol.

Pokiaľ preto fakticky a právne je záväzok splniteľný, sťaženie podmienok plnenia, resp. to, že možno
plniť s väčšími nákladmi, nemá za následok zánik záväzku (§ 575 ods. 2 Obč. zák.). Pretože plnenie
zo zmluvy nie je vylúčené, resp. zakázané právnym predpisom, na ktorý odkazuje žalovaná (zák. č.
95/2002 Z. z.), nejde o nemožné plnenie.

Pokiaľ súd prvého stupňa nevyhovel návrhu žalovanej vykonať dôkaz oboznámením sa so spisom

Ministerstva financií SR, resp. NBS, obsahujúcim rozhodnutie Ministerstva financií SR č.j. 52/1024/1995
zo dňa 30.5.1995 za účelom preukázania toho, že skutočne zo strany Ministerstva financií v roku
2005 došlo k schváleniu nesprávnych vzorcov, na základe ktorých bolo určené nesprávne poistné
v produktoch UDP-K, správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ takýto dôkaz nevykonal, lebo
vykonanie tohto navrhnutého dôkazu je bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci. Vykonaním

tohtodôkazupodľanázoružalovanejbysúddospelkzáveruočiastočnejneplatnostipredmetnejpoistnej
zmluvy, avšak na zodpovedanie tejto otázky, vzhľadom na vyššie prijaté závery, vykonanie tohto dôkazu
nie je potrebné.

Z rovnakých dôvodov vykonanie dôkazu aj vypočutie svedka, zamestnanca žalovanej, je bez právneho
významu pre rozhodnutie vo veci, preto správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ ani tento dôkaz

nevykonal.Rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/169/96 zo dňa 20.3.1997 (R 109/1998) na daný prípad nedopadá,
keďže toto sa týka aplikácie ust. § 22 ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. v znení platnom do 13.9.1995 a jeho
následnej zmeny, preto ho nebolo možné aplikovať pri rozhodovaní v tejto veci.

Nepatričné sú aj námietky žalovanej o zodpovednosti štátu (Ministerstva financií SR) za škodu vzniknutú
žalobcovi, keďže táto otázka nebola predmetom tohto konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, vrátane výroku o trovách
konania, podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods.1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto právo na náhradu trov konania.

Úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré si uplatnil vo výške 154,58 € za
2 úkony právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 1.12.2011 a vyjadrenie k návrhu za prerušenie
konania zo dňa 1.12.2011) po 57 € a 2 x režijný paušál po 7,41 €, vrátane 20 % DPH vo výške 25,76 €,
spolu 154,58 €. Odvolací súd však priznal žalobcovi v zmysle ust. § 11 ods.1, §14 ods. 3 písm.b/ §16
ods.3 a § 18 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v platnom znení, trovy právneho zastúpenia (len) za 1 úkon právnej služby, a to odmenu za
vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 1.12.2011 vo výške 57 €, režijný paušál 7,41 € a 20 % DPH vo výške
12,88 €, spolu vo výške 77,28 €.

Úkon právnej pomoci - vyjadrenie k návrhu žalovanej na prerušenie konania zo dňa 1.12.2011, podané v
písomnej forme, totiž odvolací súd nepovažoval za účelný, keďže toto písomné vyjadrenie bolo podané

v rovnaký deň ako vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, teda žalobca tak mohol urobiť jedným písomným
podaním a neúčtovať tento ďalší úkon právnej pomoci osobitne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.