Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/141/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113223988
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2113223988.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobcu: Q. P., narodený
XX. U. XXXX, trvalý pobyt: W. XXXX/XX, I., zastúpeného: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária,
s.r.o., Mliekarenská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 662 291, proti žalovaným: 1/ X. B.,
narodený X. X. XXXX, trvalý pobyt: Q. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária TIMAR & partners,
s.r.o., P. Pázmaňa 2367/17A, Šaľa, IČO: 36 866 296, 2/ National Generation&Development, s.r.o., J.
Wolkera 2200/20, Spišská Nová Ves, IČO: 45 236 453, 3/ O. X., narodená XX. Q. XXXX, trvalý pobyt:
I. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Roman Foltín, Školská 3, Nitra, o neúčinnosť kúpnej zmluvy, o

odvolaní žalovaného 1/ a žalovanej 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. januára 2018 č. k.
8C/531/2013-387, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (I.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa
6. decembra 2010 uzavretá medzi GORAL PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcim a žalovanou 2/ ako
kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (II.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 9. mája 2012
uzavretá medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a žalovanou 3/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne
neúčinná, (III.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 16. januára 2013 uzavretá medzi žalovanou 3/ ako

predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim, je voči žalobcovi právne neúčinná a v časti náhrady trov
konania (V.), potvrdzuje.

II. Žalobca má voči žalovaným 1/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol vo vyhovujúcej časti o odporovateľnosti
právnych úkonov (I.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra 2010 uzavretá medzi GORAL
PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcim a žalovanou 2/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná,
(II.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 9. mája 2012 uzavretá medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a

žalovanou 3/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (III.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa
16. januára 2013 uzavretá medzi žalovanou 3/ ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim, je voči
žalobcovi právne neúčinná. Žalobu zamietol v časti o určenie, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra
2010 uzavretá medzi GORAL PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcou a žalovanou 2/ ako kupujúcou, je voči
žalobcovi aj vo vzťahu k žalovanej 3/ a žalovanému 1/ právne neúčinná (IV.). Žalobcovi bolo priznané
právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % voči žalovaným 1/, 2/, 3/ (V.). Rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 42a ods. 1, 2, 3, 4, § 42b ods. 2, 3, 4, § 116 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v

znení neskorších predpisov). Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané naplnenie
zákonom stanovených podmienok pre odporovateľnosť právnym úkonom. Odporovať možno právnemu
úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel
musel byť druhej strane známy (§ 42a ods. 2 veta prvá O. z.). Záver, že len dlžník môže ukrátiť nárokyveriteľa (a ak iná osoba než dlžník urobí úkon, nemá to mať za následok vznik odporovateľnosti)
vyplývajú zo zásady, že právny účinky odporovacej žaloby sa nedotýkajú právneho postavenia tretích
osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vec od osoby, na ktorú dlžník previedol k veci vlastnícke právo. V

danej veci však nešlo o takýto prípad. Súd prvej inštancie pri posudzovaní neúčinnosti právnych úkonov
vo vzťahu k žalobcovi, z dôvodu žalobou uplatneného odporu, vyhodnotil všetky napadnuté úkony ako
„úkony dlžníka“, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ustálil, že materiálne pri všetkých troch
napadnutýchprevodochidefaktickyoúkonydlžníka,ktorésledovalijedenspoločnýzámer,atoukrátenie
veriteľa.Predmetomprevodovnazákladevyššieoznačenýchkúpnychzmlúvbolinehnuteľnosti:penzión

súpisné č. 9 na pozemku parcelné č. 11/6, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 434 m2 a pozemky
parcela registra „C“ č. 11/4, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 26 m2, parcela č. 11/6, zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 434 m2, zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie Q. (ďalej len
„nehnuteľnosti“). Pri všetkých troch prevodoch dohodnutá kúpna cena predstavovala 1.000,- eur, pričom
všeobecná cena uvedených nehnuteľností zistená znaleckým posudkom bola vo výške 356.000,- eur.
Vznik vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi (GORAL PLUS, spol. s r. o.) bol odôvodnený tým,

že žalobca uzavrel dňa 1. júla 2007 zmluvu o pôžičke s dlžníkom (GORAL PLUS, spol. s r. o.), pričom
rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/84/2011 z 8. februára 2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/139/2012 z 21. mája 2013, bola dlžníkovi uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi na základe zmluvy o pôžičke, sumu 33.193,92 eur. Všetky tri napadnuté prevody
sledovali spoločný zámer, a to docieliť presun nehnuteľností z majetku dlžníka do vlastníctva žalovaného

1/, keďže štatutárny zástupca dlžníka (spoločník) a súčasne štatutárny zástupca (spoločník) žalovanej
2/ X. B. a žalovaný 1/ X. B. sú bratia. Jednotiacim zámerom prevodov bolo udržanie majetku v rodine.
Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa bol preukázaný už v prípade prvého prevodu, vzhľadom k tomu,
že vôľa dlžníka, ako aj žalovanej 2/, bola vyjadrená prostredníctvom tej istej konajúcej fyzickej osoby
X. B. (brat žalovaného 1/ X. B.). Pri druhom a treťom prevode bola využitá osoba žalovanej 3/, ktorá

bola priateľkou žalovaného 1/ (X. B.) a ktorú priateľ X. B. s bratom X. B. požiadali, aby previedla na
seba vlastnícke právo predmetných nehnuteľností, na krátky čas, s cieľom dosiahnuť zmenu majiteľa
nehnuteľností. Konkurzné konanie na majetok dlžníka bolo potom zastavené pre nedostatok majetku a
dlžník bol vymazaný z obchodného registra dňom 30. augusta 2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že
na Okresnom súde Trnava nie je vedené exekučné konanie voči dlžníkovi. Predmetná pôžička medzi

žalobcom ako veriteľom a dlžníkom bola zabezpečená ručiteľom, na ktorého majetok bol vyhlásený
konkurz (G. E.), ktorý bol však zrušený (prihlásená a zistená iná pohľadávka žalobcu predstavovala
82.341,32 eur, rozsah uspokojenia bol vo výške 25,04 %, teda 20.620,77 eur, neuspokojená pohľadávka
činila tak sumu 61.720,55 eur). Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom tohto ručiteľa
ako svedka (na návrh žalobcu), keďže by to bolo, vzhľadom na zistený skutkový stav, nadbytočné a

neúčelné, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Konštatoval, že prevod nehnuteľností za kúpnu
cenu1.000,-eurnepredstavovalekvivalentnýprávnyúkon,pretožedlžníkzanehnuteľnostinenadobudol
plnenie rovnocennej povahy (takým by bolo plnenie približujúce sa všeobecnej cene nehnuteľností,
preukázanej znaleckým posudkom vo výške 356.000,- eur). Uvedené preukazuje fakt, že nehnuteľnosti
prostredníctvom žalovanej 3/ sa dostali z majetku dlžníka do vlastníctva žalovaného 1/ (štatutárny

zástupca dlžníka a žalovaný 1/ sú bratia), pričom autorom zmlúv pri všetkých prevodoch bola rovnaká
osoba, resp. rovnaké osoby, ktoré spájal jednotiaci zámer udržať majetok v rodine. Pri druhom a treťom
prevode bola využitá žalovaná 3/, ktorá síce tvrdila, že o okolnostiach odporovateľnosti nevedela,
avšak podľa záveru súdu prvej inštancie tak mala vedieť alebo sa na takomto úkone nemala zúčastniť.
Pri prevodoch nehnuteľností nejde o bežnú vec alebo maličkosť, kde by mohla byť ochota žalovanej

3/ pomôcť žalovanému 1/ a jeho bratovi namieste. Žalovaná 3/ mala v zmysle rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, vyvinúť takú činnosť (aktivitu), aby úmysel ukrátiť veriteľa spoznala, teda
aby sa o tomto úmysle pri bežnej opatrnosti dozvedela. Žalovaná 3/ mala preto odmietnuť účasť na
napadnutých prevodoch. Jej obrana odkazujúca na dôverovanie žalovanému 1/ nebola postačujúca.
Súd prvej inštancie vychádzal z teleologického výkladu právnych noriem, teda že zmyslom existencie

právnych predpisov nie je ich doslovná formalistická aplikácia, ale ich reálne použitie na účel, na ktorý
boli vytvorené. Žalovaná 3/ od začiatku vedela, že bude vlastníkom len na určitú dobu, čo jej mohlo
byť prinajmenšom podozrivé. Súd prvej inštancie poukázal na publikované rozhodnutie R 5/2008, podľa
ktorého vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom
tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle § 42a ods. 2 až 5 O. z. Preto zmena

vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam,
avšak môže mať význam pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“, sp. zn. 2MCdo/19/2008).
Právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetkudlžníka a v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, z majetku dlžníka by sa
aspoň čiastočne uspokojil. Z odporovateľných právnych úkonov majú právny význam tie, pri ktorých

dlžník nedostal žiadne alebo dostal podstatne nižšie protiplnenie, než sa všeobecne očakávalo (za
ukracujúce sa nepovažujú tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu
zmenšeniu majetku dlžníka). Súd prvej inštancie pri aplikácii právnych predpisov v danej veci vychádzal
z teleologického výkladu právnych noriem, pretože zmyslom existencie právnych predpisov nie je
ich doslovná formalistická aplikácia, ale ich reálne použitie na účel, na ktorý boli vytvorené. Snaha

žalovaných cielene obísť inštitút odporovateľnosti nemôže požívať právnu ochranu. Autorom zmlúv pri
všetkých prevodoch bola rovnaká osoba. Žalovaná 3/ vedela, že bude vlastníčkou len na určitý čas,
čo jej mohlo byť prinajmenšom podozrivé. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi
neúčinný, môže byť úspešná, ak bola podaná žaloba voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol
urobený právny úkon. Pojem prospech zahŕňa bezodplatný prevod majetku alebo prevod majetku za
výrazne nižšiu cenu. Podľa § 42b ods. 3 O. z. má odporovacia žaloba smerovať v prvom rade proti

osobám, ktoré priamo s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon. Právo odporovať však možno
uplatniť aj proti tretím osobám, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho
úkonu proti ich predchodcovi. Predmetom dokazovania sú preto okolnosti, ktoré môžu nasvedčovať
tomu, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť, vzhľadom na svoj vzťah k dlžníkovi, ako aj na
okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu právneho úkonu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že otázka koho

má zákon na mysli pod tretími osobami je otázkou výkladu. V posudzovanej veci aplikoval rozširujúci
výklad ustanovenia § 42b ods. 3 vety za bodkočiarkou O. z. tak, že žalovanými môžu byť aj ďalšie osoby,
ktorévrámcireťazeniazmluvnýchprevodovnadobudlimajetokdlžníka.Vovšeobecnostiideonastrčené
nemajetné osoby a na konci tohto reťazca je organizátor celej transakcie, u ktorého skončil majetok
dlžníka. Pri zohľadnení teleologického výkladu právnych noriem, v takýchto prípadoch veriteľ musí mať

možnosť žalovať spolu s prvotným nadobúdateľom majetku aj ďalšie osoby, ktoré neboli v priamom
formálnom vzťahu s dlžníkom, ale majetok dlžníka skončil u nich. Len v prípade, že tretie osoby by boli
dobromyseľné a nadobudli by majetok za reálnu trhovú hodnotu, bolo by možné uvažovať nad tým,
aby právne účinky odporovateľnosti nezasahovali do ich právneho postavenia (čo nebol daný prípad).
Takúto úvahu podporuje právna doktrína uvedená v komentári k Občianskemu zákonníku (Fekete, I.,

Občiansky zákonník. Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť § 1 - § 122, Eurokódex, online verzia
na C.). Žalovaná 3/ pritom spĺňa okrem kritéria tretej osoby, aj definičné znaky blízkej osoby (kedy
postačuje, aby jej mohli byť známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu). Obdobné
platí aj v prípade žalovaného 1/, súčasného vlastníka nehnuteľností. Úspešná obrana blízkej osoby
spočíva nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela

ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie
takého úmyslu dlžníka. Odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine takýto dôkaz nenahradzuje. (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/808/2004). Súd prvej inštancie okrem naplnenia aktívnej a pasívnej
vecnejlegitimácieposudzovalajpodmienkyodporovateľnosti,existenciuvymáhanejpohľadávky,právne
následky spojené s úspešným odporovaním právneho úkonu a existenciu ďalšieho majetku, vrátane

„spôsobilého ručiteľa“. Vo vzťahu k námietke žalovaných o neexistencii judikovanej pohľadávky, pretože
dlžník zanikol, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/198/2010, podľa
záverov ktorého pokiaľ mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj
v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z
dôvodu (medzitýmneho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre

nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho
úkonu. V súlade s názorom vyjadreným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 30Cdo/3832/2009 bolo postačujúce,
že žalobca ako veriteľ v konaní o odporovacej žalobe preukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky
právoplatným rozsudkom, ktorým je dlžníkovi uložená platobná povinnosť, ktorá predstavuje pre žalobcu
prisúdenú peňažnú pohľadávku. V konaní existencia pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi na základe

rozsudkov Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/84/2011 a Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/139/2012,
bola nesporná. Hoci hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa § 42a O. z. umožňuje
žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná
pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/3302/2006),
zánik dlžníka ale musí nastať z iných dôvodov, ako zánik pohľadávky pre zánik dlžníka (napríklad

započítanie, premlčanie a pod.). V opačnom prípade by inštitút odporovateľnosti stratil význam a každej
odporovacej žalobe by bolo možné „vyhnúť sa“ s poukazom na zánik dlžníka, čo je neprípustné.
Uvedený záver je podporený i tým, že pasívne legitimovaný subjekt sa nemôže s úspechom brániť
proti odporovacej žalobe veriteľa, že nárok voči dlžníkovi bol už uspokojený (§ 42a ods. 1 O. z.).Žalovaný 1/ sa bránil, že voči dlžníkovi už pre jeho zánik nemožno viesť exekúciu. Bolo preukázané,
že neprebieha žiadne exekučné konanie proti dlžníkovi. Výkon rozhodnutia (exekúciu) je však možné
viesť proti osobe, v prospech ktorej bol urobený právny úkon, nie proti dlžníkovi (porov. rozhodnutie NS

ČR sp. zn. 30Cdo/2684/2007). Odporovateľnosť predstavuje náhradný spôsob, akým sa veriteľ môže
domôcť uspokojenia svojej pohľadávky voči nepoctivému dlžníkovi, ktorý odporovateľným právnym
úkonom privodil svoju platobnú neschopnosť a zánik. To či bude pohľadávka veriteľa v konečnom
dôsledku uspokojená, sa dozvie v priebehu exekučného konania. Po neúspešnej exekúcii prichádza
na rad odporovacia žaloba voči tretej osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok. Žalovaný 1/

taktiež namietal, že veriteľ sa môže namiesto určenia neúčinnosti dlžníkovho právneho úkonu domáhať
len práva na náhradu podľa ustanovenia § 42a ods. 4 časti vety za bodkočiarkou O. z. Právo
odporovaťprávnymúkonomsauplatňuježalobouourčenieprávnejneúčinnostiprávnehoúkonu.Právny
následok úspešného odporovania, t. j. neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať
sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku, ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady) môže nastať až právoplatnosťou

rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Až v prípade, že toto uspokojenie in natura (postihnutím
nehnuteľností, ktoré ušli z majetku dlžníka) nie je dobre možné, má ukrátený veriteľ právo na náhradu
voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. O úmysel ukrátiť veriteľa ide pritom
nielen vtedy, ak chcel dlžník právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa, ale aj vtedy, ak vedel, že právnym
úkonom môže ukrátiť svojho veriteľa a pre prípad, že ho skutočne ukráti, bol s tým uzrozumený (porov.

rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/2905/2012). Pri prvom prevode nehnuteľností v posudzovanej veci
išlo o priamy úmysel dlžníka. Pri ďalšom prevode hoci nešlo formálne o úkon dlžníka, no materiálne
o úkon dlžníka išlo. V súvislosti so žalovanou 3/ mal byť úmysel prevodcu (fakticky úkon dlžníka)
pretrhnutý hrubou nedbanlivosťou žalovanej 3/, tá však bola preklenutá úmyslom dlžníka a vedomosťou
žalovaného 1/. Odporovacia žaloba nebola určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ CSP (Civilný

sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), preto žalobca nemusel preukazovať
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentom
žalovaného 1/, že po zániku dlžníka je nutné preukázať naliehavý právny záujem, keďže ten vyplýva zo
zákona (odporovať právnemu úkonu možno aj vtedy, keď pohľadávka bola uspokojená). Ak dlžník urobil
dvojstranný právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa a ak bol tento úmysel dlžníka druhej zmluvnej

strane (kupujúcemu) známy alebo ak je u nej znalosť tohto úmyslu prezumovaná (ak kupujúci bol osobou
blízkou dlžníkovi), spôsobuje to nie neplatnosť, ale neúčinnosť zmluvy, ktorá môže byť vyslovená na
základe odporovacej žaloby (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Odo/1027/2006). S touto vedomosťou
nie je naopak bez ďalšieho spojený úsudok, že druhá zmluvná strana rovnako konala v úmysle ukrátiť
dlžníkových veriteľov. Žalovaný 1/ namietal aj formuláciu petitu žaloby, v ktorom absentovala informácia

o vkladovom konaní. Ak zo spisu vyplýva, že z obsahu žaloby možno bez pochybností vyvodiť určité a
zrozumiteľné označenie odporovateľného právneho úkonu uvedením účastníkov zmluvy, jej dátumu a
predmetu (zmluvou prevádzané nehnuteľnosti, ktorých konkrétna špecifikácia vyhovuje požiadavke ich
individualizácie), spĺňa žaloba všetky potrebné náležitosti vecnej prejednateľnosti. Požiadavku, aby bolo
zo žaloby zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno pritom vykladať tak, že by bol žalobca povinný

urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/1239/2007).
K ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby
sa z neho veriteľ uspokojil. Ak žalovaný 1/ tvrdil, že týmto majetkom má byť „spôsobilý ručiteľ“, súd
prvej inštancie konštatoval, že táto úvaha bola vyvrátená tým, že bol vyhlásený a zrušený konkurz na
majetok dlžníka - G. E. (ručiteľ), ktorého majetok nemožno považovať za majetok, ktorý by postačoval

na plné uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené dospel
k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a v časti určenia, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra
2010 je voči žalobcovi aj vo vzťahu k žalovanej 3/ a žalovanému 1/ právne neúčinná bola zamietnutá,
pretože výsledkom odporovania má byť neúčinnosť právneho úkonu voči žalobcovi (ďalšie určovanie
je nadbytočné a nevyplýva zo zákona). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa

ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Neúčinnosť právnych úkonov bola určená v
troch zo štyroch navrhovaných častiach, čo predstavovalo úspech žalobcu vo výške 75 %, od ktorého
bolo potrebné odpočítať jeho neúspech vo výške 25 % (v ktorej časti boli úspešní žalovaní). Žalobcovi
preto vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/, 3/ v rozsahu 50 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 1/ (s výnimkou zamietavej časti rozsudku),
navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie anové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil neurčitosťou napadnutých výrokov, nesprávnym vyhodnotením
skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie svojím výkladom
hmotnoprávnych noriem prekročil prípustnú mieru analógie, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 853

O. z. (článok 144 Ústavy SR). Konkrétne vo výroku absentovalo označenie dátumu povolenia vkladu
právnych úkonov do katastra nehnuteľností, keďže týmto dňom nadobudol scudzovaný právny úkon
účinnosť (na uvedený nedostatok žalovaný 1/ upozorňoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, s
poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/619/2000. Súd prvej inštancie založil svoje právne
úvahy na tom, že účelom odporovacej žaloby je dosiahnuť uspokojenie veriteľa dlžníka v exekučnom

konaní. Nevysporiadal sa ale s otázkou, že voči dlžníkovi nie je možné viesť vymáhacie konanie,
vrátane exekučného, z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného registra (dňom 11. októbra 2013).
Záver súdu, že exekúciu je možné viesť voči osobe, v prospech ktorej bol úkon urobený, označil
žalovaný 1/ za nesprávny. Exekúciu je možné viesť vždy iba na základe exekučného titulu vydaného
voči dlžníkovi (s poukazom na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/84/2011 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/139/2012), pričom odporovacia žaloba je procesná

žaloba slúžiaca na to, aby bolo možné v exekučnom konaní vedenom voči dlžníkovi, postihnúť majetok
tretej osoby (žalovaného v konaní o odporovacej žalobe), podľa § 41 ods. 1 a § 136 E. p. (Exekučný
poriadok č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov). Odporovacia žaloba nemení žiadnym spôsobom hmotnoprávne
vzťahy medzi žalobcom a dlžníkom alebo medzi dlžníkom a osobou, v prospech ktorej bol odporovací

úkon urobený. Nerozširuje exekučný titul a ani nemá za následok zmenu povinnej osoby uvedenej v
exekučnom titule. Nepredstavuje procesnú sukcesiu povinného v exekučnom konaní (porov. R 86/2003,
sp. zn. 3Cdo/71/98), v ktorom je pritom možné postihnúť iba majetok, ktorý konaním dlžníka ušiel z
jeho majetku, nie akýkoľvek iný majetok tretej osoby (takýto výklad by bol v rozpore s článkom 20
Ústavy SR). Z uvedeného vyplýva, že ak nie je možné viesť vymáhacie konanie voči dlžníkovi, nie

je možné v tomto konaní ani postihnúť majetok inej osoby. Ak mal súd prvej inštancie za to, že sú
splnené podmienky na priznanie žalovaného nároku, mohol rozhodnúť iba o finančnej náhrade, a to
iba voči žalovanému 2/ (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/880/2012). Dlžník pritom zanikol z
dôvodu zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku a podľa § 192 ods. 2 ZoKR (zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov) obnova konania nie je

prípustná. Rozhodnutie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa § 102 ods.
1 ZoKR je rozhodnutím v merite veci a predstavuje prekážku res iudicata. Nie je tak možné ani pre
prípad vyhovujúceho rozsudku podanie nového návrhu na vyhlásenie konkurzu. Nie je možné sa
stotožniť ani s názorom o podaní návrhu na dodatočnú likvidáciu dlžníka, ktorá neslúži na vedenie
exekučného konania voči dlžníkovi a likvidátor môže vykonávať iba úkony smerujúce k likvidácii, nie

k vedeniu exekučných konaní, keď povolenie dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti neznamená
plnohodnotné obnovenie právnej subjektivity (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 711/2004). Žalovaný
1/ namietal aj záver súdu prvej inštancie, že z hľadiska odporovateľnosti právnym úkonom nemusí
ísť o úkony dlžníka, ale aj o úkony iných osôb, na ktoré bol majetok dlžníka následne prevedený.
Týmto výkladom prekročil výklad ustanovenia § 42b ods. 3 O. z. a dopustil sa neprípustnej analógie.

Žalovaný nie je dedičom a ani právnym nástupcom dlžníka, preto nie je pasívne legitimovaný. Podľa
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/148/2007 možno odporovať iba právnym úkonom dlžníka, lebo iba
dlžník môže ukrátiť svojím úkonom veriteľa, ktorý má voči nemu vymáhateľnú pohľadávku. Podľa
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2008 pasívne legitimovaná je na základe odporovacej žaloby osoba,
ktorá z takéhoto úkonu mala prospech, ako aj osoby, v prospech ktorých sa právny úkon urobil, i keď

sa tieto osoby v § 42b ods. 2 O. z. výslovne neuvádzajú. Pasívne legitimovaní však nie sú dedičia
alebo právni nástupcovia po tých osobách, ktoré síce mali z odporovateľného právneho úkonu dlžníka
prospech, ale odporovateľný právny úkon s dlžníkom nedojednali (napríklad v prípade nadobudnutia
dlžníkom odmietnutého dedičstva). Proti týmto osobám možno uplatniť nároky len vtedy, ak im boli
známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnym úkonom proti ich právnemu predchodcovi

(poručiteľovi).Zuvedenéhopotomvyplýva,ževetazabodkočiarkou„protitretímosobámlenvtedy,akim
boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti predchodcovi“, sa vzťahuje
iba na dedičov a právnych nástupcov osôb, ktoré s dlžníkom právny úkon dojednali, a nie na iné tretie
osoby, akou je žalovaný. Ďalej žalovaný 1/ namietal, že predmet úkonu už nie je v dispozícii žalovaného
2/amaltakaplikovaťustanovenie§42bods.4O.z.,ktoráskutočnosťmávplyvnadôsledkyodporovania

(rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/19/2008). Podľa rozhodnutia NS SR R 110/1998 pod slovným
spojením „ak to nie je dobre možné“ je potrebné rozumieť najmä taký stav, že vec sa už nenachádza vo
vlastníctve toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech. V takomto prípade má potom veriteľ voči
nemu právo na náhradu v peniazoch. V prípade, že nadobúdateľ vec pôvodne patriacu dlžníkovi predaltretejosobe,niejedobremožnépožadovaťuspokojeniepohľadávkyztoho,čoodporovateľnýmprávnym
úkonomušlozdlžníkovhomajetkuaveriteľmávočitomu,ktomalztohtoprospech,lenprávonanáhradu
(R 88/2001). Povinnosť finančnej náhrady nemožno prenášať na ďalšie osoby, ktoré sa stali vlastníkom

nehnuteľného majetku pôvodne patriacemu dlžníkovi, ktoré s dlžníkom v priamom zmluvnom vzťahu
neboli, žiadny odporovateľný úkon s ním neuzavreli a nie je rozhodujúce, či ide o osobu blízku dlžníkovi
(porov. rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 57Co/1134/2012). K argumentu súdu prvej inštancie,
že aj v prípade náhrady ide o odporovaciu žalobu, žalovaný 1/ sa s týmto názorom nestotožnil, keďže
ide o dôsledok odporovateľnosti, ktorý sa musí vyhodnotiť s poukazom na konkrétny skutkový stav, aj

vzhľadom na to, že exekučné konanie voči dlžníkovi nie je možné viesť. Žalobca v konaní nevysvetlil,
z akého dôvodu sa nedomáhal uspokojenia pohľadávky voči spôsobilému ručiteľovi, hoci nič mu v tom
nebránilo a z pripojeného spisu 23K/18/2014 bolo preukázané, že ručiteľ mal majetok, z ktorého bolo
možné, hoci čiastočne, sa uspokojiť. Žalobca preto nepreukázal, že ak by konal riadne a včas, mohol
vymôcť pohľadávku z iného majetku dlžníka. K ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník
vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil (rozhodnutie NS ČR sp. zn.

21Cdo/2088/2000). Žalovaný 1/ uviedol, že trvá na svojom záverečnom vyjadrení pred súdom prvej
inštancie.

3. Proti rozsudku v časti druhého, tretieho a piateho výroku, podala včas odvolanie žalovaná 3/,
navrhujúcjehozmenuzamietnutímžaloby.Odvolanieodôvodnilanesprávnymprávnymposúdenímveci.

Namietala záver súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k žalovanému 1/ bola blízkou osobou. So žalovaným
1/ tvorili pár. V čase prevodu nehnuteľností mala 21 rokov, bola naivnou študentkou pedagogických
vied. Pracuje ako učiteľka v materskej škole. Nie je pravdou, že by sa o vec nezaujímala, resp.
konala s hrubou nedbanlivosťou. Žalovaného 1/ a jeho brata sa pri prevode pýtala, aby sa nejednalo
o niečo nelegálne, o čom ju ubezpečili a žiadala kópiu zmluvy, ktorú jej X. B. v tom čase nedal.

Bola dôverčivá, vyrastala v inom prostredí, nevenovala sa problematike nehnuteľností ani verejného
práva a po ubezpečení zo strany žalovaného 1/ sa stala účastníčkou kúpnych zmlúv. Súd nemôže
posudzovať rozsah podozrivosti úkonov a operácií svojou optikou profesionála. Po odpovediach zo
strany súrodencov B., že sa nejedná o nič problémové ani nelegálne, nevidela na tom nič zlé, preto
súhlasila. So žalovaným 1/ nezdieľala spoločnú domácnosť, nemali spoločný majetok, neplatili spoločné

výdavky. O jeho rodine mala základné informácie. Vedela, že prevádzkujú penzión. S ich podnikateľskou
činnosťou ju neoboznamovali. Žalovaná 3/ nemala, ani nemohla mať žiadnu vedomosť o podnikaní a
fungovaní majetkových pomeroch rodiny B., ku ktorým údajom nikdy nemala prístup. Dôkazné bremeno
je na žalobcovi, aby preukázal, že jej boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho
úkonu, o ktorých žalovaná 3/ nemala vedomosť. V opačnom prípade by nesúhlasila s prevodom

nehnuteľností. Hneď potom, ako sa dozvedela, že bola zneužitá v právnom spore medzi žalobcom a
žalovanými, ukončila vzťah so žalovaným 1/ a odvtedy s ním ani s jeho rodinou nekomunikovala. S
poukazom na uvedené je možné voči nej uplatňovať len práva ako vo vzťahu k tretej osobe v zmysle
§ 42b O. z. V takom prípade musí byť daná vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa preukázaná.
Predmetom dokazovania však nie je preukázanie skutočnej vedomosti tretej osoby, ale okolností, ktoré

môžu svedčiť o tom, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť, a to vzhľadom na vzťah k dlžníkovi a
okolností, za ktorých došlo k uzavretiu právneho úkonu. Súd prvej inštancie ide svojím výkladom výrazne
nad rámec zákona, keďže zákon k tretím osobám uvádza, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Nie je preto možný výklad o preukázaní
okolností, ktoré môžu svedčiť o tom, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť. Vo vzťahu k výroku

o náhrade trov konania žalovaná 3/ poukazovala na splnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenia
§ 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Z okolností prípadu vyplynulo, že do uvedenej veci bola ako naivné mladé dievča
umelo nastrčená, o čom nemala žiadnu vedomosť, z konania žalovaných nemala žiaden prospech,
práve naopak, len starosti a problémy spojené s konaniami na Okresnom riaditeľstve policajného zboru

v Trnave a na súdoch v Trnave. Súd prvej inštancie sám v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že žalovaná 3/ nemala z napadnutých právnych úkonov žiaden prospech, bola vystavená
súdnemu konaniu ako sankcii za to, že sa s poukazom na nedostatok náležitej starostlivosti (aktivity)
ako neskúsená a dôverčivá, vôbec na úkonoch zúčastnila.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ a žalovanej 3/ označil odvolacie dôvody za
nenaplnené. Žalovaný 1/ nepreukázal a nekonštatoval akým konaním súdu bolo znemožnené strane
sporu uskutočniť procesné práva, aké práva boli znemožnené, nebolo poukázané na porušenie
konkrétneho procesného postupu súdu. Nebola preukázaná ani tzv. iná vada a v čom sa vidí následokpre nesprávne rozhodnutie vo veci tejto inej vady. Žalovaný 1/ vo všeobecnosti neuvádza nič iné ako
to, čo uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, väčšina pasáží je nakopírovaná z pôvodných
podaní a vyjadrení. Nebolo preukázané, aké konkrétne dôkazy mali viesť súd k nesprávnym skutkovým

zisteniam, ktoré skutkové zistenia sú nesprávne, v čom sa vidí ich nesprávnosť. Žalovaná 3/ poukázala
len na neprípustnosť analógie pri výklade § 42ods. 3 O. z., súčasne sa stotožňuje s tým, že súd použil
správnu aplikáciu správneho právneho predpisu, avšak s neprípustnou mierou analógie (článok 16
CSP). Žalovaný 3/ hľadal oporu aj v judikatúre slovenských súdov, ktorú výslovne vytrháva z kontextu
a účelovo vykladá pre potreby odvolania. Nie je možné doslovne aplikovať rozhodnutia súdov SR,

vydaných na iných skutkových základoch, ktoré sú v tomto konaní veľmi špecifické. Vzhľadom na
vysokú kvalitu napadnutého rozsudku, dĺžku konania, množstvo vykonaných dôkazov, rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny. Žalobca poukázal na špecifický, osobitý prípad, ktorý bol predmetom
prvostupňového konania a na trestnoprávne aspekty, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré súd pozorne skúmal a
pri rozhodovaní vo veci ich zobral do úvahy. Žalovaný 1/ sám uvádzal, že pôvodný vlastník nehnuteľností
(penziónu predaného za 1.000,- eur, ktorého denné tržby z prenájmu niekoľkonásobne prevyšujú

nezaplatenú kúpnu cenu) práve s ohľadom na predmet sporu zanikol, z dôvodu zastavenia konkurzného
konania pre nedostatok majetku. V zmysle článku 5 CSP táto argumentácia nemôže požívať akúkoľvek
právnu ochranu. Žalovaná 3/ poukazuje na neprípustnosť analógie, ktorú súd použil pri výklade § 42b
ods. 3 O. z., avšak stotožňuje sa s tým, že bola použitá správna aplikácia správneho právneho predpisu.
Neznalosť práva nikoho neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie.

Každý je oboznámený s platnými a účinnými zákonmi a je si vedomý svojich práv a povinností. Žalobca
preto navrhol odmietnuť odvolania, ktoré nemajú náležitosti v zmysle § 363 CSP v spojení s § 365
CSP, prípadne inak rozhodol o odvolaní viazaný rozsahom odvolania a zákonne uplatnenými odvolacími
dôvodmi podľa § 379 a § 380 CSP.

5. Žalovaná 3/ k vyjadreniu žalobcu a odvolaniu žalovaného 1/ uviedla, že žalobca prezentuje názory,
ktoré prednášal pred súdom prvej inštancie. Žalovaný 1/ uvádza v odvolaní právne a skutkové dôvody,
ktoré tiež prezentoval vo svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie, pričom uvádza dôvody, pre
ktoré súd nerozhodol v súlade s ustanoveniami O. z., CSP a ďalšími zákonmi, ktoré sú na generálne
kódexy naviazané. Naďalej sa žalovaná 3/ pridržiavala svojho postoja v priebehu konania pred súdom

prvej inštancie.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného 1/ a odvolanie žalovanej 3/ nie sú dôvodné.

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vecne

správne rozhodol. Vzhľadom na princíp kontradiktórnosti konania a na potrebu vysporiadať sa s
odvolacími námietkami žalovaných 1/, 3/ odvolací súd uvádza nasledovné:

8. Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho
úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv.
relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym
úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky
predvídané právne následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho

účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii
uspokojenia tejto pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny
úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe
titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo
odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči

osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).

9. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v danom type sporu nešlo o určovaciu žalobu podľa §
80 písm. c/ O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinnýdo 30. júna 2016, teda v čase začatia súdneho konania), pretože vzhľadom na osobitosť podmienok
odporovacej žaloby nebolo potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na uvedenom určení. Súd
tu v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne,

keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až
tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Civilný sporový poriadok odporovaciu žalobu pripúšťa ako žalobu
o určení právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/). Pri uvedenej žalobe
z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod prečo je potrebné, aby súd určil právnu
skutočnosť (§ 42a O. z.), teda osobitným predpisom je tu hmotné právo (porov. Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H. Beck, 2016, s 506).

10. Prvá odvolacia námietka žalovaného 1/ o neurčitosti odvolaním napadnutých výrokov pre absenciu
dátumu povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností nebola
dôvodná. Označenie kúpnych zmlúv ako scudzovacích právnych úkonov bolo dostatočne určité a

nezameniteľné (označením dátumu uzavretia kúpnej zmluvy, zmluvných strán a predmetu prevodu).
Naviac z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva označenie jednotlivých konaní o vklade
vlastníckeho práva na základe predmetných kúpnych zmlúv, pričom dátum vkladu a teda nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neboli v konaní sporné (označené rozhodnutie NS ČR sp. zn.
31Cdo/619/2000 sa formulovaním výrokov o odporovateľných právnych úkonoch nezaoberalo). Petit

odporovacej žaloby musí vždy obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho
úkonu, a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (presnej špecifikácie nehnuteľností).
Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, mohol by byť
vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti (porov rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/1239/2007), k
čomu v danom prípade nedošlo.

11. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného 1/ spočívala vo výhrade, že voči dlžníkovi nie je možné viesť
žiadne vymáhacie konanie, vrátane exekučného, z dôvodu zániku dlžníka výmazom z obchodného
registra. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje základ toho, že sa
veriteľ môže na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti

dlžníkovi, domáhať nariadenia alebo vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne
neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s
ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/71/98
zo dňa 17. decembra 2001). Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
30Cdo/2684/2007, v zmysle záverov ktorého výkon rozhodnutia (exekúciu) je v takom prípade potrebné

viesť proti osobe, v prospech ktorej bol právny úkon učinený, nie proti dlžníkovi. Veriteľ môže na
základe titulu spôsobilého výkonu rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať
sa exekúcie postihnutím toho, čo s odporovaným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, a to nie
proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon učinený (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/1172/99, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Rc

35/2002). Odporovacia žaloba ako procesná žaloba slúži preto k postihnutiu majetku tretej osoby (bez
zmeny hmotnoprávnych vzťahov), ktorý konaním dlžníka ušiel z jeho majetku. Poukaz žalovaného 1/
o nemožnosti podania nového návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníka, ako aj o neprípustnosti obnovy
konania, či o povolení dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti, nebol právne významný.

12. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na vyslovený názor NS SR v odôvodnení rozhodnutia sp.
zn. 4Cdo/198/2010. Pokiaľ mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si
v súdnom konaní aj riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len
z dôvodu (medzitýmneho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre
nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho

úkonu.Žalobcanestrácaaktívnulegitimáciuvkonaníoodporovacejžalobe,hocinemôževiesť(zdôvodu
zániku dlžníka pre nedostatok majetku) exekúciu voči zaniknutému dlžníkovi. Poukaz žalovaného 1/ o
nemožnosti podania nového návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníka, ako aj o neprípustnosti obnovy
konania, či o povolení dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti, bol bez právneho významu.

13. Žalovaný 1/ súčasne namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore (s poukazom na rozhodnutia
NS SR sp. zn. 4Cdo/148/2007 a 3Cdo/61/2008). Argumentoval, že odporovať možno iba právnym
úkonom dlžníka, lebo iba ten môže ukrátiť svojím úkonom veriteľa a právo odporovať právnemu úkonu
možno uplatniť proti tretím osobám (§ 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou) výlučne ako voči dedičom aprávnym nástupcom osôb, ktoré s dlžníkom právny úkon dojednali, nie však proti iným tretím osobám,
ktorou je aj žalovaný 1/.

14. Pasívna legitimácia odporovacej žaloby je upravená v ustanovení § 42b ods. 2 a ods. 3 O. z. Žaloba o
určenie,žedlžníkovprávnyúkonjevočiveriteľovineúčinný,môžebyťúspešnálenvtedy,akbolapodaná
voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne legitimovaná
je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech (porov. R
86/2003). Podmienkou úspešnosti žaloby však nie je vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného

právneho úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu (porov. R 5/2008). Ustanovenie
§ 42b ods. 3 O. z. potom rozlišuje ďalšie tri okruhy osôb, proti ktorým možno uplatniť právo odporovať
právnemu úkonu (okrem osoby, ktorá s dlžníkom dojednala odporovateľný právny úkon). Konkrétne sú
to dedičia alebo právni nástupcovia osoby, ktorá priamo s dlžníkom dojednala odporovateľný právny
úkon a poslednou skupinou osôb sú tzv. tretie osoby.

15. Veriteľ preto musí žalovať osobu, ktorá priamo dojednala odporovateľný právny úkon s dlžníkom
(hoci sa prevedený majetok u neho už nenachádza). V prípade, že táto osoba medzitým zomrela, je
prípustná odporovacia žaloba proti jeho dedičom (právnym nástupcom). Žalovanými však môžu byť
aj ďalšie osoby, ktoré v rámci reťazenia zmluvných prevodov nadobudli majetok dlžníka. Táto úvaha
je dôvodná najmä v prípadoch, keď dôjde k reťazeniu prevodov, pričom nadobúdateľmi majetku sú

nastrčené nemajetné osoby a na konci tohto reťazca je organizátor celej transakcie, u ktorého skončil
majetok dlžníka. V takýchto prípadoch by mal veriteľ žalovať spolu s prvotným nadobúdateľom majetku
aj ďalšie osoby, ktoré síce neboli v priamom právnom vzťahu s dlžníkom, ale majetok dlžníka skončil u
nich (porov. Fekete, I., Občiansky zákonník. Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť § 1 - § 122, s.
445). Tieto tretie osoby sú pasívne legitimované za podmienky, že vedeli o okolnostiach odôvodňujúcich

odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Len ak boli tretie osoby dobromyseľné, t. j.
nevedeli o tom, že ich právny predchodca urobil odporovateľný právny úkon, nemôžu právne účinky
odporovateľnosti zasahovať do ich právneho postavenia.

16. Odvolacia námietka žalovaného 1/, že súd prvej inštancie prekročil výkladom ustanovenie § 42b

ods. 3 O. z. a dopustil sa neprípustnej analógie nebola dôvodná. Zákonodarca výslovne upravil pasívnu
vecnú legitimáciu aj vo vzťahu k tretím osobám, ktoré odlíšil od subjektu, ktorý mal z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech, ako aj od jeho dedičov alebo právnych nástupcov (§ 42b ods. 3
O. z.). Preto pokiaľ žalobca žaloval žalovanú 2/, teda osobu, ktorá mala z odporovateľného právneho
úkonu dlžníka prospech, ako aj žalovanú 3/ a žalovaného 1/ ako tretie osoby (žalovaná 3/ ako nastrčená

nemajetná osoba a žalovaný 1/ ako druhý nadobúdateľ, u ktorého ostal zachovaný majetok prevádzaný
prostredníctvom jeho blízkej osoby), hoci neboli v priamom právnom vzťahu s dlžníkom, bola daná
ich pasívna vecná legitimácia v spore. Všetky tri prevody na základe kúpnych zmlúv sa uskutočnili
v rodine bratov B. (žalovaná 3/ bola v rozhodnej dobe priateľkou žalovaného 1/), v chronologickom
časovom slede tak, aby majetkový prospech (nehnuteľnosti) na základe neekvivalentných scudzovacích

právnych úkonov bol vyňatý z majetku dlžníka, čím bolo zmarené uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa (žalobcu) a ostal tak v rodine B.. Všetkými tromi prevodmi spolu bol tento veriteľ ukrátený
(nehnuteľnosti ostali vo vlastníctve brata štatutárneho zástupcu (spoločníka) subjektu, ktorý s dlžníkom
uzavrel odporovateľný právny úkon). Účelom regulácie vzťahov ustanovením § 42b ods. 2, 3 O. z.
bolo postihnúť aj prípady, v rámci ktorých vzájomne prepojené právne úkony tvorili uzavretý systém,

prostredníctvom ktorého majetkový prospech zostal v nepriamej dispozícii subjektu, ktorý s dlžníkom
dojednal odporovateľný právny úkon.

17. Tretie osoby nemožno stotožniť výlučne s dedičmi a právnymi nástupcami osôb, ktoré s dlžníkom
právny úkon dojednali, keďže tieto zákonodarca v ustanovení § 42b ods. 3 O. z. výslovne odlíšil. Výklad

žalovaného 1/ bol preto nielen neprimerane zužujúci, ale aj v rozpore s jazykovým znením dotknutého
ustanovenia (gramatickým výkladom).

18. Hoci domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný voči veriteľovi možno zásadne vo
vzťahu k právnym úkonom dlžníka, ustanovenie § 42b ods. 3 O. z. výslovne pripúšťa možnosť uplatnenia

práva odporovať právnemu úkonu nielen voči osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný
právny úkon, ale možno ho uplatniť aj proti osobám, ktoré s dlžníkom odporovateľný právny úkon
priamo nedojednali (tzv. tretie osoby). Predpokladom však je, že im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi (uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 7/2012podotýka, že domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný možno iba vo vzťahu k
právnym úkonom dlžníka, no nezaoberá sa právnym posúdením a výkladom postavenia tretej osoby,
podľa 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou O. z.).

19. Postih majetku tretej osoby, ako ďalšieho nadobúdateľa v týchto prípadoch je nevyhnutný a
zodpovedajúci účelu hmotnoprávneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Má tiež reálny
význam, keďže právoplatný rozsudok proti tretej osobe, obsahujúci určenie neúčinnosti právneho úkonu
dlžníka a následných dvoch právnych úkonov tretích osôb, bude mať právne záväzné účinky voči tretej

osobe (žalovanému 1/), umožňujúci exekučné postihnutie predmetu plnenia odporovateľného právneho
úkonu (vo vlastníctve tretej osoby). Neúčinnosťou prevodov sporného majetku dlžníka voči veriteľovi sa
vytvára stav pre veriteľa, ako keby k prevodom nebolo došlo (teda ako by majiteľom bol naďalej dlžník).
Bezprostredne je tak postihnutý predmet plnenia odporovaného právneho úkonu (porov. C.). Bola preto
daná pasívna vecná legitimácia žalovaných 1/, 2/, 3/.

20. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom

štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel
správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je
spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal

otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak
je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych
predpisov učinený žalovanými uvedené požiadavky nespĺňal.

21. Nesprávny bol aj právny názor žalovaného 1/, poukazujúci na skutočnosť, že predmet úkonu už
nie je v dispozícii žalovanej 2/ a malo byť preto aplikované ustanovenie § 42b ods. 4 O. z. (právny
úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie
svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie
je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech). Súd prvej inštancie

správne konštatoval, že právo odporovať právnym úkonom sa uplatňuje žalobou o určenie právnej
neúčinnosti právneho úkonu a právny následok úspešného odporovania (neúčinnosť právneho úkonu),
teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym
úkonom ušlo z majetku dlžníka a ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady, môže
nastať až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené.

22. Vzťah žaloby o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu a žaloby na plnenie podľa § 42b ods.
4 O. z. bol riešený aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/101/2017, podľa záverov ktorého ak nie je
možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku, má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech.

Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody a táto náhrada je obmedzená
výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže
veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie
neúčinnosti právneho úkonu. Súd však nemôže žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu
zamietnuť z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle § 42b ods. 4 veta za

bodkočiarkou O. z. Žaloba na plnenie totiž nie je odporovacou žalobou v zmysle § 42b ods. 1 O. z.
23.Vznikprávananáhraduvočitomu,ktomalzodporovateľnéhoúkonuprospech,nemôžepredchádzať
úspešnému odporovaniu, pretože vznikne až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto práva
má preto predchádzať rozhodnutie, ktorým sa určí, že odporovateľný právny úkon stratil vo vzťahu k
veriteľovi účinnosť.

24. Poukaz žalovaného 1/, že žalobca nepreukázal, že by jeho pohľadávka nemohla byť uspokojená
z iného majetku, najmä spôsobilým ručiteľom, voči ktorému si nárok vôbec neuplatňoval, nebol
opodstatnený. V zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, abypreukázalreálnuneexistenciuurčitejprávnejskutočnosti(porov.uznesenieNSSRsp.zn.6cdo/81/2010,
sp. zn. 4Cdo /13/2009). Negatívna skutočnosť môže byť preukázaná len preukázaním pozitívnej
skutočnosti, ktorá tým negatívnu skutočnosť vylúči. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie nie je možné

preukázať nemožnosť byť uspokojený z iného majetku dlžníka, existencia ktorého preukázaná nebola.
Súd prvej inštancie dôvodne konštatoval, že ak žalovaný 1/ tvrdil, že týmto majetkom má byť spôsobilý
ručiteľ, uvedená úvaha bola vyvrátená tým, že bol vyhlásený, aj zrušený, konkurz na majetok dlžníka
- ručiteľa (G. E.). Z pripojeného spisu sp. zn. 23K/18/2014, na ktorý poukazoval žalovaný 1/, nebolo
preukázané disponovanie ručiteľa s takým majetkom, aby popri ďalších neuspokojených pohľadávkach

veriteľa bolo možné uspokojiť žalobcu (ktorý si v označenom konaní uplatnil inú pohľadávku).

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poskytol odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou
proti takémuto uplatneniu, pričom súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS

251/04, III. ÚS 209/04). Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie správne a náležite označil
aj rozhodnutia vyšších súdov (Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR), citoval
odbornú literatúru a vysporiadal sa aj s rozhodovacou praxou súdov.

26. Rozsah odvolaním napadnutého rozsudku žalovaným 1/ bol posudzovaný s ohľadom na skutočnosť,

že odporovanie proti tretím osobám má reálny význam, ak právoplatný rozsudok proti tretej osobe, o
určení relatívnej neúčinnosti pôvodného právneho úkonu dlžníka, bude mať záväzné právne účinky aj
voči tretej osobe. Súd prvej inštancie posudzoval všetky tri právne úkony ako jeden právny úkon.

27. Žalovaná 3/ v odvolaní namietala skutočnosť, že bola blízkou osobou žalovaného 1/, avšak potvrdila

vedomosť o jeho rodine. Vedela aj to, že prevádzkujú penzión (predmetnú nehnuteľnosť). Vo vzťahu k
tretím osobám Občiansky zákonník paradoxne kladie miernejšie požiadavky na ich vedomosť o úmysle
dlžníka, ako je to v prípade osôb, ktoré priamo dojednali s dlžníkom odporovateľný právny úkon. V
ich prípade sa totiž nepreukazuje vedomosť o tomto úmysle, ale stačí, ak im boli známe okolnosti
odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi (porov. Fekete, I., Občiansky

zákonník. Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť § 1 - § 122, Eurokódex, s. 437). Žalovaná 3/ v
odvolaní sama uviedla, že sa pri prevode pýtala žalovaného 1/ a jeho brata na to, „aby sa nejednalo o
niečo nelegálne“, čím sama priznáva, že právny úkon vzbudzoval podozrenie protiprávnosti úkonu.

28. Ak žalovaná 3/ ako 21-ročná študentka (plne spôsobilá na právne úkony) uzavrie kúpnu zmluvu

s právnickou osobou, ktorej štatutárnym zástupcom bol brat jej priateľa, ktorou sa stane na dobu
určitú vlastníčkou penziónu, presnejšie nehnuteľností vo všeobecnej hodnote 356.000,- eur, za kúpnu
cenu 1.000,- eur a o niekoľko mesiacov prevedie nadobudnuté nehnuteľnosti na svojho priateľa (brata
štatutárneho zástupcu), nepochybne to nasvedčuje okolnostiam nelegálnosti prevodu, teda nesúladu
s právom, kam patrí ja odporovateľnosť právnych úkonov. Nebolo preto zmysluplné ubezpečovanie

sa žalovanej 3/ o opaku. Poskytnutie svojej identity („nastrčenie“) pri prevodoch majetku, nezbavuje
takúto osobu zodpovednosti za svoje konanie, práve naopak delegovaním svojej vôle na priateľa a
jeho brata, stala sa súčasťou systému, ktorého zámerom bolo ukrátenie veriteľa dlžníka. Žalovaná 3/
ani netvrdila existenciu skutočností, odôvodňujúcich poctivý či legitímny cieľ predmetných prevodov.
Keďže sa nejednalo o neznámu tretiu osobu, ktorá by dobromyseľne nadobudla nehnuteľnosti od

žalovanej 2/, dôvodne právne účinky odporovateľnosti zasahujú aj do právneho postavenia žalovanej
3/, u ktorej okolnosti scudzujúcich prevodov (značná hodnota predmetu zmluvy, rodinná nehnuteľnosť,
krátkodobosť vlastníctva na dobu určitú) a vzťah k rodine B., preukazujú vedomosť žalovanej 3/
o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu proti jej predchodcovi. Rovnaké
následky má aj prenechanie svojho mena na účely prevodov nehnuteľností, ktoré vždy sledujú

určitý ekonomický cieľ či zámer. Požadovanie preukázania detailných skutočností týkajúcich sa
odporovateľnosti predmetných právnych úkonov, o ktorých by žalovaná 3/ mala vedieť, by bolo prísne
formalistické, nad rámec účelu regulácie inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Tretia osoba
preberáspolusospornýmmajetkomajrizikoznášaniadôsledkovrelatívnejneúčinnostiprávnehoúkonu.

29. Na vyššie uvedené závery nemá potom vplyv rozsah vedomosti žalovanej 3/ o podnikaní,
fungovaní, majetkových pomeroch rodiny B., keďže v prípade tretích osôb zákon nevyžaduje
vedomosť o úmysle ukrátenia veriteľa, keď postačujúce boli už okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť
právneho úkonu. Obrana žalovanej 3/ bola nepostačujúca, len samotným popretím vedomostio okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu, bez objasnenia účelu prevodov
rodinných nehnuteľností.

30. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, priznaných žalobcovi na
základe nenamietaného pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní v rozsahu 50 %. Odvolacia
námietka žalovanej 3/ o naplnení zákonom stanovených podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 257
CSP(výnimočnénepriznanienáhradytrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa)nebola

dôvodná. Dobrovoľné rozhodnutie uzavrieť predmetné dva scudzovacie právne úkony, na základe
ktorých žalovaná 3/ disponovala s nehnuteľnosťami v značnej hodnote, neumožňovalo nepriznanie
náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, s poukazom na argumentáciu v odseku 27. Žalovaná 3/
tvrdenia o svojich majetkových pomeroch neuvádzala.

31. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný i v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods.

1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. Bol preto
žalobcovi voči žalovaným 1/, 2/ priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.