Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/42/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205381
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716205381.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: U.. D. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXXX/XX, V. V., zastúpeného JUDr. Zuzanou Bejdovou, LL.M., advokátkou, Skuteckého
30, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: C.. P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. G. XXX, X. Z.,
zastúpeným Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom, Mnoheľova 17, 058 01 Poprad, v konaní o určenie
neúčinnosti právneho úkonu s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa
29.10.2018 č.k. 18C/76/2016-99 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu a priznal
žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Citoval ustanovenia § 42a ods. 1 až 3, § 42b ods. 1 a 2, § 558 a § 657 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že posúdil žalobu ako nedôvodnú a nepreukázanú a stotožnil sa s tvrdeniami
žalovaného. Žalobca sa domáhal voči žalovanému z titulu ukrátenia vymáhateľnej pohľadávky učinenej
jeho rodičmi a žalovaným na základe darovacej zmluvy jej neúčinnosti uskutočnenej v posledných troch
rokoch z dôvodu investícií pri rekonštrukcii rodinného domu a existencie pôžičky vo výške 50.000 eur.
Uviedol, že predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený
alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech. Odporcom v takomto konaní bude subjekt, ktorý
mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech. V konaní nebolo preukázané, že existuje dlh
rodičov voči žalobcovi, a teda že existuje vzťah veriteľ a dlžník, a že ide o vymáhateľnú pohľadávku,
a tiež nebol preukázaný úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa - žalobcu. Čestné prehlásenie, ktoré považuje
žalobca za zmluvu o pôžičke a zároveň uznanie dlhu, nie je hodnoverný dôkaz o tom, že existoval takýto
zmluvný vzťah, a že existoval nejaký dlh, a že uznanie dlhu je platné, a preto v celosti žalobu zamietol. Na
margo veci uviedol, že v danom prípade medzi rodičmi žalobcu a žalovaným išlo o uzavretie darovacej
zmluvy a nie kúpnej zmluvy, kde bolo zriadené aj vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti
darcami spočívajúce v ich práve bezodplatne užívať túto nehnuteľnosť a s povinnosťou doopatrovať
darcov. Prípadné nároky žalobcu s prevodom nehnuteľnosti na žalovaného darovacou zmluvou by si
mohol žalobca v budúcnosti uplatniť v rámci dedičského konania.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal žalovanému náhradu trov konania, nakoľko
bol úspešný v konaní v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v zákonnej lehote. Namietal, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím je naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože napadnutý rozsudok je neodôvodnený, arbitrárny a
nepreskúmateľný. Naznačeným postupom prvoinstančného súdu pri rozhodovaní o merite sporu a
vydaním preskúmavaného rozhodnutia bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Ďalej
namietal, že konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Je toho názoru, že vykonanie dôkazu - výsluchu
svedka prof. D. Y. bolo v rozpore s právnym poriadkom, na tento dôkaz nie je možné prihliadať
pri hodnotení dôkaznej situácie, procesnej obrany žalovaného. Svedecká výpoveď P.. D. Y. nebola
spontánna, ale vopred pripravená. Listina, z ktorej čítal svedok, nebola napísaná rukou svedka, ale
inou osobou, ktorá pripravila výpoveď svedka. Namietal, že súd prvej inštancie opomenul dôležitú
povinnosť zisťovať, o aké poznámky sa jedná, nevyzval svedka, aby ich predložil k nahliadnutiu,
nekonfrontoval svedka so svedeckou výpoveďou nad rámec skutočnosti uvedených v listine. Svoje
odvolanie žalobca odôvodnil aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je toho
názoru, že medzi chybami v skutkovom zistení (vykonané dokazovanie, ktorým bolo preukázané, že
žalobca investoval do nehnuteľnosti) a chybami právneho posúdenia (ustálenie, že žalobca nepreukázal
investovanie vlastných finančných prostriedkov do nehnuteľnosti) je úzka vzájomná súvislosť, pretože
príčinou nesprávnych, resp. nedostatočných skutkových zistení bol vyslovený chybný právny názor.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia pohľadávky medzi žalobcom a rodičmi a úmyslu dlžníkov
(rodičov) ukrátiť žalobcu, ako svojho veriteľa. Pokiaľ súd konštatoval, že v konaní nebol preukázaný
úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa, tak uvedený právny záver je nesprávny a v rozpore s hmotnoprávnymi
ustanoveniami § 42 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa nie je podmienkou vykonateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu
blízkymi. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa §42a Občianskeho zákonníka účinne brániť, ak
hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou
náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo o ňom aspoň mohla dozvedieť. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Nesúhlasil s odvolaním a považoval rozhodnutie
súdu za vecne správne. Nesúhlasil s tvrdením, že výpoveď svedka P.. D. Y. bola vykonaná v rozpore
s ustanoveniami CSP. Uvedený svedok vypovedal úplne v súlade s ustanoveniami CSP a pri svojej
výpovedi použil poznámky, čo videl aj konajúci sudca a tento o spontánnosti nemal žiadne pochybnosti.
CSP neustanovuje povinnosť sudcovi položiť vypočúvanému svedkovi otázku na ozrejmenie a doplnenie
skutkového stavu. Považoval tvrdenie žalobcu, že listinu, ktorú svedok používal ako poznámky pri
výpovedi, nebola napísaná rukou svedka, ale inou osobou za nepravdivé a ničím nepreukázané.
Navyše CSP neustanovuje povinnosť, že poznámky svedka musia byť napísane výlučne rukou svedka.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Z vykonaného dokazovania žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu pohľadávky voči jeho
rodičom a už vôbec nie v sume 50.000 eur. K tvrdenej výške nákladov na stavebnú investíciu žalobca
nepredložil žiaden relevantný doklad. Investícia do rodinného domu, ktorú mal vykonať žalobca, bola
uskutočnená na základe žiadosti samotného žalobcu, ktorý chcel spolu so svojou rodinou bývať v
dome žalobcových rodičov. Žiadna zmluva o pôžičke nebola medzi dotknutými osobami uzatvorená,
žalobca neposkytol svojím rodičom žiadne finančné prostriedky titulom pôžičky, a teda neexistuje ani
žiadny záväzok rodičov žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že listina označená ako čestné prehlásenie z 30.09.2015, ktorú sformuloval výlučne žalobca, bola
pre rodičov žalobcu značne zavádzajúca. Poukázal na vysoký vek rodičov žalobcu v čase podpísania
listiny, ako aj na to, že ak by sa malo skutočne jednať o uznanie dlhu v zmysle OZ, predmetná
listina by nemala zavádzajúce označenie „čestné prehlásenie“, ale uznanie dlhu. K tejto listine neboli
predložené žiadne doklady preukazujúce požičanie peňazí v sume 50.000 eur, ani doklady preukazujúce
preinvestovanie takejto sumy prestavbou domu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že samotný žalovaný

nespochybňuje pohľadávku spočívajúcu v investícii do prestavby darovanej nehnuteľnosti. Žalovaný od
začiatku súdneho sporu vo svojich vyjadreniach opakovane uvádzal, že pohľadávka žalobcu na vrátenie
pôžičky v sume 50.000 eur od rodičov žalobcu neexistuje. Žalovaný bol ochotný v rámci pokusu o
zmierlivé riešenie zaplatiť žalobcovi reálne preinvestované náklady, ktoré stanoví znalec. Žalobca však
nebol schopný predložiť jediný relevantný doklad o vykonaných stavebných investíciách a nepredložil
ani znalecký posudok o určení hodnoty investícií. Návrh žalovaného v rámci zmierneho vyriešenia veci
nemožno vyhodnotiť ako uznanie pohľadávky žalobcu. Na základe uvedeného navrhol potvrdiť rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

7. K vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Poukázal na to, že z vyjadrenia žalovaného je
zrejmé, že jeho ambíciou je na jednej strane poprieť existenciu akejkoľvek pohľadávky medzi žalobcom
a jeho rodičmi, na druhej strane uznáva pohľadávku vykonaných investícii žalobcom do darovaných
nehnuteľnosti. Opakovane poukázal na obsah rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní, sp. zn. D., z
ktorého vyplýva, že stranami sporu nebolo popreté, že žalobca investoval do nehnuteľnosti patriacej do
vlastníctva tretej osoby, s jeho súhlasom vlastné finančné prostriedky za účelom realizovania stavebných
úprav. V konaní nebolo ambíciou vykonať dokazovanie o samotnom rozsahu investovaných finančných
prostriedkov žalobcom. Poukázal na to, že v rámci svojich tvrdení predložil súdu Zmluvu o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere vo výške 400.000,-Sk a 200.000,-Sk, kde z obsahu uvedenej zmluvy
vyplýva viazanosť poskytnutia finančných prostriedkov na riešenie bytovej otázky, čo bolo v prípade
žalobcu naplnené vykonaním úprav súvisiacich so zabezpečením bývania pre seba a svoju rodinu.
Vlastníci nemali voči takémuto postupu žalobcu výhrady. Opakovane zdôraznil, že žalovaný nepoprel
existenciu a pravosť pohľadávky žalobcu voči svojím rodičom, darcom, P.. D. Y. a U.. T. Y. a rovnako
nepoprel žalobcom tvrdenú skutočnosť o tom, že do rodinného domu investoval vlastné finančné
prostriedky, ktoré sa zaviazali jeho rodičia vrátiť. Je toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané naplnenie primárneho hmotnoprávneho predpokladu úspešnosti dovolania sa neúčinnosti
právneho úkonu podľa §42a Občianskeho zákonníka, a to existencia vymáhateľnej pohľadávky, ktorá
v danom prípade predstavuje minimálnu hodnotu 50.000 eur. Žalovaný nepoprel, že by dlžníci žalobcu
urobili právny úkon v prospech žalovaného svojho vnuka, ktorý je v zmysle § 116 a § 117 OZ
Občianskeho zákonníka kvalifikovaný ako osoba blízka. Vzhľadom na uvedené navrhol zmeniť rozsudok
tak, že súd žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania.

8. K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, ktoré sú obsahom
jeho stanoviska zo dňa 27.02.2019 a v plnom rozsahu poukázal na svoje vyjadrenie k podanému
odvolaniu. Tvrdenie, že žalovaný nepoprel existenciu pohľadávky považoval za absurdné.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie dôvodné.

10. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

11. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne a úplné odôvodnenie rozhodnutia
predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre
rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje
na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

12. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Výhrady žalobcu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku sú čiastočne dôvodné, no
nie do takej miery, aby to malo vplyv na vecne správny a spravodlivý výrok rozsudku. Súd prvej inštancie
síce kostrbato, ale vysvetlil, z akých dôvodov zamietol žalobu o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy.
Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné zakotvenie vo vykonaných
dôkazoch a prijaté závery sú v súlade s ustálenou súdnou praxou. Nie je možné konštatovať, že by
rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces.

14. Odvolateľ vzniesol odvolaciu námietku podľa § 365 písm. d) CSP, podľa ktorého konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ
namietal, že vykonanie dôkazu svedka P.. D. Y. bolo v rozpore s právnym poriadkom a preto na tento
dôkaz nie je možné prihliadať pri hodnotení dôkaznej situácie, procesnej obrany žalovaného.

15. Podľa § 202 ods. 1 CSP súd vyzve svedka, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu.
Následne môžu svedkovi klásť otázky strany, súd a so súhlasom súdu aj iné subjekty prítomné na
pojednávaní. V zmysle tohto ustanovenia je postup pri výsluchu svedka taký, že najskôr svedok
opíše na výzvu súdu súvisle všetko, čo vie o predmete výsluchu z vlastnej skúsenosti, t. j. čo podľa
vlastného zmyslového vnímania videl alebo počul. Nie je vhodné, aby bol svedok počas tejto časti
svojej výpovede prerušovaný otázkami alebo protokoláciou. Po opísaní veci svedkom kladú otázky
svedkovi strany (vychádza sa z princípu kontradiktórnosti a z prejednacieho princípu), následne sa
súd opýta na okolnosti, ktoré sú potrebné na doplnenie výpovede, a následne so súhlasom súdu iné
subjekty prítomné na pojednávaní. Civilný sporový poriadok neustanovuje povinnosť sudcovi položiť
vypočúvanému svedkovi otázku na ozrejmenie a doplnenie skutkového stavu. Sudca má právo klásť
otázky svedkovi, ako to vyplýva z druhej vety § 202 ods. 1 CSP. Pokiaľ teda v tejto veci sudkyňa
nepovažovala za dôvodné klásť svedkovi P.. D. Y. ďalšie doplňujúce otázky k jeho výpovedi, neporušila
tým žiadnu povinnosť stanovenú CSP.

16. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca svoje tvrdenie, že listina, ktorú svedok P.. D. Y. používal
ako poznámky pri výpovedi, nebola napísaná rukou svedka, ale inou osobou, ničím nepreukázal. Naviac
nie je v Civilnom sporovom poriadku úprava, že by poznámky používané svedkom mali byť spísané
vlastnoručne a ani to, že by poznámky svedka museli byť odovzdané súdu.

17. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

18. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, možno odporovať právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj
pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

19. Podľa § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka, možno odporovať tiež právnemu úkonu, ktorým bol
veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a a) osobou jemu
blízkou (§ 116 a 117 ), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)
majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou osobou, v
ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho
orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene
c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil
v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá
strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

20. Podľa § 42b ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť
veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech.

21. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi P..
D. Y. a U.. T. Y. - rodičmi žalobcu a ich vnukom - žalovaným, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností
C-KN parc. č. XXX zast. plocha a nádvorie o výmere 274 m2 a rodinný dom s. č. XXXX na parcele č.
XXX v obci P. k. ú. F. F. zapísaný na LV č. XXX.

22. Odporovaným právnym úkonom je darovacia zmluva zo dňa 16.05.2016 spísaná vo forme Notárskej
zápisnice notárom JUDr. Štefanom Siskovičom pod N XXX/XXXX, č. NZ XXXXX/XXXX. Touto zmluvou
rodičia žalobcu P.. D. Y. a U.. T. Y.ová ako darcovia darovali žalovanému C.. P. I. - svojmu vnukovi
(synovi ich dcéry) ako obdarovanému nehnuteľnosti nachádzajúce v kat. úz. F. F., obce P., zapísané v
Okresnom úrade P., katastrálnom odbore na LV č. XXX, časť A, majetková podstata, parcely registra C,
evidované na katastrálnej mape, parc. č. XXX- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, stavby:
rodinný dom sup. č. XXXX na par. č. XXX. Rozhodnutím Okresného úradu P., katastrálny odbor, zo dňa
08.06.2016 V XXXX/XXXX bol povolený vklad vlastníckeho práva na základe uzatvorenej darovacej
zmluvy na žalovaného.

23. Prvým predpokladom uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa je existencia koreálneho
veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť dlžníka plniť
veriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu. Normatívny text túto skutočnosť
vyjadruje ako požiadavku na existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky veriteľa (pozri Komentár k
Občianskemu zákonníku I. 2. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 345).

24. Druhý predpoklad vzniku subjektívneho odporového práva predstavuje tzv. ukracujúci právny úkon
medzi dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby.

25. Tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného
právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris. Musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti
domáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka.

26. Štvrtým predpokladom vzniku subjektívneho odporového práva je existencia kvalifikovaných
predpokladov na strane tretej osoby, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril, resp. ktorá
mala z tohto úkonu prospech (ak ide o úkon jednostranný), ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín: po
a) subjektívna vedomosť tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, teda vedomosť tejto osoby o tom,
že právny úkon sa realizuje za účelom ukrátenia veriteľa a po b) právny status tretej osoby, ktorý sa
posudzuje objektívne a bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý
vo vzťahu k tejto osobe zakladá relevantnú právnu domnienku.

27. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi
jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka a tým i k zmareniu možnosti
uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide,
môže ísť o úkon odplatný i bezodplatný, dvojstranný, či jednostranný, musí však dôjsť týmto úkonom
ku skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá
kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (teda, že sa jeho majetok zmenšil do takej miery, že to ohrozuje
aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa v
danom prípade nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby

jemu blízke. Úmysel sa v tomto prípade predpokladá. Treba tiež zdôrazniť, že pozorovateľnými nemôžu
byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka.
Musí však ísť o reálne ekvivalentné úkony, čo musí byť v konaní bezpečne preukázané (teda musí byť
preukázané, že za plnenie, ktoré dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy).

28. Pre uplatnenie odporovacej žaloby je významná existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nesie v tomto prípade veriteľ, čo je pochopiteľné s
ohľadom na skutočnosť, že sa preukazuje existencia určitej skutočnosti.

29. Aktívne legitimovaným na podanie žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi
vymáhateľnú pohľadávku.

30. Prvý predpoklad uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa, teda existenciu veriteľsko-
dlžníckeho záväzkového vzťahu žalobca preukazoval poukazom na písomné potvrdenie - Čestné
prehlásenie zo dňa 30.09.2015, v zmysle ktorého podľa žalobcu jeho rodičia osvedčili skutočnosť, že
žalobca preinvestoval v ich rodinnom dome v rámci prestavby podkrovia a úprav rodinného domu sumu
vo výške 50.000 eur a zároveň sa zaviazali, že v prípade prevodu vlastníctva k rodinnému domu mu
tieto finančné prostriedky vrátia.

31. Z písomnej listiny označenej ako čestné prehlásenie, ktorú žalobca priložil k žalobe, vyplýva, že
P.. D. Y. a U.. T. Y.ová ako vlastníci rodinného domu s. č. XXXX v obci Poprad k. ú. F. F. vyhlásili, že
svojim podpisom potvrdzujú, že žalobca preinvestoval formou pôžičky pre nich ako vlastníkov prestavbu
podkrovia a úpravy rodinného domu pre ďalšie účely bývania zo svojich finančných prostriedkov peňažnú
čiastku vo výške 50.000 eur na uvedenú nehnuteľnosť, ktorej sú vlastníkmi. Podľa tohto čestného
prehlásenia sa P.. D. Y. a U.. T. Y.ová zaviazali preinvestovanú sumu predstavujúcu pôžičku vrátiť v
prípade predaja uvedenej nehnuteľnosti. Na záver prehlásili, že majú vedomosť, že uvedená pôžička je
ku dňu podpisu čestného prehlásenia premlčaná. Čestné prehlásenie je podpísané žalobcom, P.. D. Y.
a U.. T. Y. a datované ku dňu 30.09.2015 v P..

32. Žalobca tvrdil, že jeho rodičia predmetným čestným prehlásením uvedenú pôžičku uznali, čo do
dôvodu a výšky a majú vedomosť o tom, že k 30.09.2015 je premlčaná.

33. Odvolací súd poukazuje na to, že uznanie práva je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou
neplatnosti stanovená písomná forma, a preto musí byť určitosť prejavu vôle uznať právo čo do
dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nepostačuje preto, že dlžníkovi, ktorý
jednostranný právny úkon urobil, resp. veriteľovi, ktorému je uvedený úkon adresovaný, boli dôvody a
výška uznaného práva jasné, ak nie sú spoznateľné z obsahu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je
objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu
ani u tretích osôb. Písomné uznanie práva musí povinne obsahovať dôvod vzniku záväzku a jeho výšku
bez akýchkoľvek výhrad. Dôvodom sa rozumie bezprostredný dôvod vzniku záväzku.

34. Ak malo ísť v danom prípade o uznanie dlhu, musí byť nepochybne určené, ktorý dlh čo do
dôvodu a výšky dlžník uznáva a sľubuje zaplatiť, lebo len v takom prípade je splnená podmienka
určitosti právneho úkonu. Keďže zmluva o pôžičke uzatvorená podľa § 657 Občianskeho zákonníka
je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzatvoreniu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal tvrdené
skutočnosti o uzatvorení zmluvy o pôžičke, ktoré boli v rozpore so skutkovými tvrdeniami žalovaného a
vypočutých rodičov žalobcu. Dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu, ktorý však nepreukázal a ani to
z čestného prehlásenia nevyplýva, že došlo k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov
vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke vo výške 50.0000 žalobcom jeho rodičom, nie je preukázané, že
zmluva o pôžičke bola riadne uzavretá. Tvrdenie, že žalobca preinvestoval v rodinnom dome svojich
rodičov sumu vo výške 50.000 eur nezodpovedá zákonným náležitostiam zmluvy o pôžičke podľa
ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka.

35. Pokiaľ teda nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, chýba dôvod uznania dlhu a preto je
uznanie dlhu neplatné. Existencia veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu medzi žalobcom a jeho

rodičmi tak nebola žalobcom preukázaná. Nie je tak naplnený prvý základný predpoklad pre úspešné
uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu.

36. Navyše odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka, už Ústavný
súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 39/2015 zo dňa 01.07.2015 konštatoval, že neskoršia
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný
v rozhodnutí NS SR pod R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3Cdo/102/99 zo dňa 22.12.1999). Najvyšší
súd v neskorších rozhodnutiach (napríklad 3Cdo/61/2008 zo dňa 30.07.2009 alebo 5Cdo/188/2010 z
23.11.2011) uvádza, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka
sa rozumie taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu. V rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012 súd uviedol, že účelom odporovacej žaloby je ochrana
veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom
urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom
slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím
vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho
majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z
odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva,
že vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t.j., ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno
nariadiť exekúciu. Ak odporovacia žaloba slúži k uspokojeniu pohľadávky veriteľa, nezodpovedalo by
tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú. Vzhľadom na zhodnosť
právnej úpravy v SR a ČR možno tiež uviesť, že i česká judikatúra dospela k rovnakým záverom.
Je tiež zrejmé, že v prípade, ak by k rozhodnutiu o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca
len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by
následne z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo
by tak len o akademické rozhodnutie neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa.

37. V kontexte s uvedeným neexistuje relevantný dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd odklonil od
vysloveného záveru najvyššieho súdu a preto možno uzavrieť, že neboli splnené podmienky vyžadované
v § 42a ods.1, 2 Občianskeho zákonníka a síce existencia vymáhateľnej pohľadávky na strane žalobcu,
ktorá má už kvalitu judikovaného práva. Aj z tohto dôvodu nie je naplnený základný predpoklad pre
úspešné uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu.

38. Vzhľadom na skutočnosť, že pre úspešnosť žaloby musia byť kumulatívne splnené všetky zákonné
podmienky [a) vymáhateľná pohľadávka, b) k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v
posledných 3 rokoch, c) právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej
strane známy, d) úmysel ukrátiť veriteľa sa „predpokladá“ pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia
dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami] odvolací súd sa už ďalšími
predpokladmi uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa nezaoberal.

39. Na záver odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v prípade blízkych osôb a osôb s rovnakým
postavením zákon nepripúšťa záver o absencii ukracujúceho úmyslu dlžníka a pokiaľ žalovaná strana
neunesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla prezumovaný
ukracujúci úmysel poznať, súd odporovacej žalobe vyhovie bez ohľadu na jeho reálnu existenciu. Za
účelom vyvrátenia zákonnej domnienky o poznaní ukracujúceho úmyslu dlžníka musí blízka osoba a
osoba s rovnakým postavením hodnoverne preukázať, že v súvislosti s uzavretím sporného právneho
úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka poznala alebo sa o ňom
dozvedela. Bez predchádzajúceho vynaloženia náležitej starostlivosti vo vzťahu k oboznámeniu sa s
ukracujúcim úmyslom dlžníka nemôže žalovaná strana efektívne zákonnú domnienku vyvrátiť.

40. Rovnako odvolací súd dáva do pozornosti výpoveď svedkov - rodičov žalobcu, ktorí popísali dôvody
a okolnosti podpísania čestného prehlásenia dňa 30.9.2015 a jeho účel a odvolací súd o pravdivosti ich
tvrdení nemal dôvod pochybovať.

41. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu pre rozhodnutie vo veci samej považoval odvolací súd už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

42. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil vrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalobca v konaní
nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému žalovanému
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 8. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.