Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 14, 2018

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 5C/333/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615214039
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mikuláš Géczi
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2018:6615214039.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Mikulášom Géczim v spore žalobcu M. Č., G.. XX.XX.XXXX, trvale
bytom P. T., XXX XX L., zastúpeného JUDr. Erika Mochnacká, advokátka, so sídlom T.G. Masaryka 14/A,
984 01 Lučenec proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 19.000,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,- eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 12.000,- eur od 09.02.2013 do zaplatenia, všetko
v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd vo zvyšku žalobu žalobcu z a m i e t a.

III. Žalobcovi súd p r i z n á v avoči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania vo výške 26,32
%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením

vydaným vyšším súdnym úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 19.000,-eur s
príslušenstvom. V podanej žalobe uviedol, že uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ v Banskej Bystrici,
ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 13.08.2002 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, ako aj vznesené
obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Proti tomuto
uzneseniu podal žalobca dňa 10.01.2012 sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil. Táto bola uznesením

Okresnej prokuratúry v Lučenci, sp. zn. XPv/XXX/XX zo dňa 23.01.2012 zamietnutá ako nedôvodná.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp XX/XX zo dňa 14.08.2002 bol žalobca vzatý do
väzby. Väzba začala plynúť 13.08.2002 o 08.25 hod. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť
priamodozápisniceprijehovyhlásení.UznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.XKtpoXXX/
XX zo dňa 10.09.2002 bola sťažnosť žalobcu ako obvineného zamietnutá. Žalobca podával opakovane
žiadosti o prepustenie z väzby, nakoľko mal za to, že nie sú dôvody väzby (25.11.2002, 05.03.2003),
aj tieto žiadosti boli zamietnuté. Na základe žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby zo dňa 23.07.2003,

bolo uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp XX/XX zo dňa 19.08.2003 rozhodnuté tak,
že nie je možné zaujať jednoznačné stanovisko, či sa žalobca dopustil skutku kladenému mu za vinu, a
teda aj naďalej trvajú dôvody väzby. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 11.09.2003 v zákonnej
lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. XTpo XX/XX zo dňa
18.9.2003 tak, že zrušil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica a prepustil žalobcu ako obvineného
dňa 18.09.2003 z väzby na slobodu. Celkom vo väzbe strávil 401 dní.

2.KrajskouprokuratúrouvBanskejBystriciboladňa10.03.2005nažalobcupodanáobžalobapretrestný
čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.5T/3/2005 zo dňa 23.09.2010 bol žalobca (ako obžalovaný) oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo
preukázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Proti uvedenému rozsudku podal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Banskej Bystrici odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. XTo/XX/XXXX odvolanie

prokurátora zamietol. Uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo žalobcovi doručené 16.04.2012.

3. Návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím si žalobca dňa 31.07.2012 uplatnil
svoj nárok na náhradu škody voči Ministerstvu spravodlivosti SR. Žalobca si v zmysle § 6, § 17 ods.

2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslenej v sume 450.000,- eur.
Na základe výzvy bola žiadosť doplnená podaním zo dňa 06.09.2012, pričom žalovaná listom zo dňa
04.02.2013 oznámila žalobcovi výsledok predbežného prejednania nároku na náhradu škody tak, že
posúdila žiadosť žalobcu ako nedôvodnú. S takýmto právnym názorom sa žalobca nestotožnil, mal za
to, že splnil podmienky na priznanie náhrady škody.

4. Podľa názoru žalobcu rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici o oslobodení obžalovaného spod
obžaloby a uznesenie Najvyššieho súdu SR o zamietnutí odvolania prokurátora nemá odlišný význam
ako zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom a bolo by v rozpore
so zmyslom právnej úpravy o zodpovednosti štátu, ktorá je obsiahnutá v právnom predpise a to s
myšlienkou, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená štátom bola nahradená.

5. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici bol žalobca ako obžalovaný spod obžaloby
oslobodený, nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal. Podľa žalobcu oslobodzujúci rozsudok
má rovnaký dôsledok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Za takto
spôsobenú škodu teda zodpovedá štát, ktorý sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť.

6. Žalobca si uplatnil náhradu škody v súlade s § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z., konkrétne
za spôsobenú nemajetkovú ujmu zásahom do jeho osobnostných práv a celospoločenskom poškodení
jeho dobrého mena a povesti. Na základe uvedeného si žalobca z titulu ochrany osobnosti a satisfakcie
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a ochranu dobrého mena uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,-eur (v súlade s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v nadväznosti
na § 6 zákona č. 215/2006 Z.z . - najviac 50-náobok minimálnej mzdy, ktorá v roku 2015 činila 380,-
eur; 50 x 380,-eur = 19.000,-eur). Žalobca mal za to, že bolo jednoznačne preukázané a je podľa neho
nepochybné, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný (skoro 10 rokov), bol vo väzbe (401 dní), nespáchal
a jeho trestné stíhanie hlboko zasiahlo do jeho súkromia, zamestnania, zdravia a do jeho občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti.

7. Mal za to, že nedôvodným vedením trestného stíhania bol prepustený zo zamestnania bez možnosti
užívania výhod príslušníka policajného zboru, rozpadlo sa mu manželstvo a následne stresové situácie
vyvolané trestným stíhaním a väzbou vyústili aj do onkologického ochorenia. Okrem iného žalobca

pred začatím trestného stíhania viedol bezúhonný život, pričom v rodnom meste Lučenec požíval
dobrú povesť a dosiahol určité spoločenské postavenie. Pred začatím trestného stíhania pracoval ako
príslušník Policajného zboru SR - vo funkcii starší referent psovod OR PZ Lučenec, pričom v služobnom
pomere bol od 01.03.1993 až do 16.09.2002. Zo služobného pomeru bol prepustený podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. za obzvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Odvtedy je

nezamestnaný.

8. Samotné trestné stíhanie a väzba mali žalobcovi spôsobiť neúmernú psychickú záťaž s následkom, že
dňa 08.03.2007 mu bolo diagnostikované onkologické ochorenie mozgu. Následne podstúpil operáciu
mozgu a na to nadväzujúcu liečbu. V čase podania žaloby bol žalobca v štádiu liečby, nakoľko ochorenie

nebolo ani po uplynutí siedmich rokov na ústupe. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne mu bol priznaný
invalidný dôchodok.

9. Žalobca zároveň tvrdil, že v dôsledku trestného stíhania sa mu rozpadlo aj manželstvo. Rozsudkom
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/79/2009 zo dňa 20.05.2009 bolo manželstvo žalobcu s manželkou

Z. Y. rozvedené, maloletá dcéra L. Y. bola zverená na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky
a otec bol zaviazaný platením výživného.10. Nedôvodné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vraždy spôsobil, že žalobca stratil celkový
spoločenský status, ktorý si pred tým vybudoval. Prišiel o všetko čo mal: prácu, rodinu, zdravie. Žalobca
žije v malom meste, kde sa všetci poznajú a v očiach ostatných bude vždy vnímaný ako človek stíhaný za

vraždu, ktorý bol vo väzení. Žalobca stratil priateľov, nakoľko sa ho všetci stránia, aj keď bol oslobodený
spod obžaloby. Nemajetková ujma v sume 19.000,-eur, ktorú žalobca požaduje, je preto podľa žalobcu
v porovnaní s tým, čo prežil, zanedbateľná.

11. Žalobca doručil Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody dňa 08.08.2012. Žalovaná prerokovala žiadosť 04.02.2013, teda v 6-mesačnej lehote podľa § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody bolo žalobcovi oznámené 08.02.2013. V zmysle § 16 ods. 4 tretej vety zákona č. 514/2003 Z. z. si
žalobca uplatnil voči žalovanej aj zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 19.000,-eur od 09.02.2013 až
do zaplatenia. Pričom výška úrokov z omeškania je určená § 3 ods. 1 nariadením vlády SR č. 87/1995
Z. z.

12. Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR (ďalej len „žalovaná“) vo vyjadrení zo
dňa 09.06.2017 uviedla, že žalobca si voči žalovanej v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- eur s prísl. Zo žaloby (bod III. žaloby) jednoznačne vyplýva, že

žalobca si uplatňuje právo na náhradu škody podľa § 6 ods. 1, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko má
za to, že bolo jednoznačne preukázané, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný (skoro 10 rokov) a bol
vo väzbe (401 dní) nespáchal, a že trestné stíhanie hlboko zasiahlo do jeho súkromia, zamestnania,
zdravia a do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Ďalej žalobca uviedol, že samotné trestné stíhanie
a väzba mu spôsobili neúmernú psychickú záťaž.

13. Zo žaloby, ako aj predložených dokladov vyplýva, že uznesenie ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX, ktorým
bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie bolo vydané dňa 13.08.2002 a
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. Tp XX/XX, ktorým bol žalobca vzatý do väzby bolo
vydané dňa 14.08.2002.

14. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004, vyplýva,
že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že
namietané uznesenia boli vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č.
58/1969 Zb.“), je zrejmé, že prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať
podľa zák. č. 58/1969 Zb., a teda závery žalobcu o aplikácii ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. považuje
žalovaná za nesprávne.

15. Žalobca za jedno z rozhodnutí, ktorým mu mala byť spôsobená škody považuje uznesenie o
vznesení obvinenia, ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 13.08.2002. Podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.
najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Zák. č.
58/1969 Zb. zakotvuje pre uplatnenie nároku na náhradu škody kombinovanú subjektívnu (trojročnú

lehotu), ktorá plynie odo dňa doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo zrušené právoplatné
rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda a objektívnu (desať ročnú) lehotu, ktorá plynie odo
dňa, kedy bolo poškodenému doručené, resp. oznámené rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda. Uvedené premlčacie lehoty plynú nezávisle od seba, a k premlčaniu nároku na náhradu škody
dochádza akonáhle jedna z nich márne uplynie, pričom nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť

v čase, kedy ešte plynú obe lehoty. Znenia § 22 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. sú jasné a
zrozumiteľné, a nie je potrebné ich vykladať inak ako gramaticky a doslovne, teda nemožno použiť napr.
rozširujúci výklad. Pri vymedzení objektívnej premlčacej doby výrazom „najneskôr sa právo premlčí“ je
potrebné dospieť k záveru, že objektívna premlčacia doba je poslednou časovou hranicou pre uplatnenie
práva, ktorú nemožno prekročiť. Iný výklad by mal za následok neodôvodnené predĺženie objektívnej

premlčacej doby, čo je v rozpore so samotným znením zákona. Začiatok premlčacej doby je vymedzený
objektívne, nezávisle na poškodenom. Pre začiatok plynutia tejto lehoty nie je významné, kedy sa
poškodený o nezákonnosti rozhodnutia dozvedel, prípadne či bol v situácii, ktorá mu uplatnenie práva
znemožňovala, rozhodujúca z tohto hľadiska je iba skutočnosť - kedy nezávisle na úrovni vedomia(znalosti) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu - došlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré bolo
príčinou vzniku škody (bližšie rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo XXXX/XXXX zo dňa
11.05.2010). S poukazom na citované ustanovenie a skutkový stav začala v predmetnej veci premlčacia

lehotaplynúťdoručenímrozhodnutiaovzneseníobvineniaČVS:C.-XX/OVVK-XXXXzodňa13.08.2002.
Desaťročná premlčacia lehota v danom prípade uplynula dňa 13.08.2012. Žalobca si však nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy súdnou cestou uplatnil až dňa 23.09.2015. Zároveň dala žalovaná súdu
do pozornosti, že trestné stíhanie žalobcu bolo skončené vydaním uznesenia Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3To 10/2011 dňa 25.01.2012, ktorým súd odvolanie prokurátora zamietol. Predmetné uznesenie

bolo žalobcovi doručené dňa 16.04.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal k dispozícii ešte 4
mesiace (do uplynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty) na to, aby si svoj nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatnil na príslušnom súde riadne a včas. V tejto súvislosti dáva žalovaná do
pozornosti, že žalobca mal v prvom rade postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si
stráži svoje právo). Vzhľadom na to, že 10- ročná premlčacia lehota je objektívneho charakteru a od
vydania namietaného nezákonného rozhodnutia uplynulo viac ako 10 rokov, žalovaná vzniesla námietku

premlčania.

16.VsúvislostisrozhodnutímOkresnéhosúduBanskáBystrica,sp.zn.TpXX/XXXXzodňa14.08.2002,
ktorým bol žalobca vzatý do väzby, žalovaná poukázala na znenie § 23 zák. č. 58/1969 Zb., podľa
ktorého právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď

nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest
alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 5T X/XXXX vydal dňa 23.09.2010 rozsudok, ktorým oslobodil žalobcu spod
obžaloby, pretože nebolo preukázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Proti uvedenému rozsudku
pod odvolanie prokurátor, ktoré však bolo uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3To XX/XXXX zo

dňa 25.01.2012 zamietnuté ako nedôvodné. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo žalobcovi
doručené dňa 16.04.2012. S poukazom na citované ustanovenie a skutkový stav premlčacia lehota
uplynuladňa16.04.2013(rokododňa,keďoslobodzujúcerozhodnutienadobudloprávoplatnosť).Keďže
žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody prvýkrát spôsobom podania žaloby na Okresnom súde
Lučenec až dňa 23.09.2015, je podľa názoru žalovanej zrejmé, že žalobca uplatňuje premlčaný nárok.

17. Žalovaná ďalej konštatovala, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
19.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne od 09.02.2013 do zaplatenia. Žalobca
jednotne vyčíslený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- eur odvodil od nezákonných
rozhodnutí - uznesenia o vznesení obvinenia (trestného stíhania) a rozhodnutia o vzatí do väzby.

Uvedené podľa názoru žalovanej vyplýva z nasledujúcich formulácii žalobcu: „navrhovateľ má zato,
že bolo jednoznačne preukázané a je nepochybné, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný (skoro 10
rokov), bol vo väzbe (401 dní), nespáchal a jeho trestné stíhanie hlboko zasiahlo do jeho súkromia,
zamestnania, zdravia a do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti“; „...následné stresové situácie
vyvolané trestným stíhaním a väzbou vyústili aj do onkologického ochorenia.“; „Samotné trestné stíhanie

a väzba spôsobila navrhovateľovi neúmernú psychickú záťaž...“. Jednotlivé tituly odškodnenia je však
potrebné podľa žalovanej z hľadiska zákonných predpokladov posudzovať výlučne každý samostatne,
pričom v takýchto prípadoch má žalobca jasne špecifikovať výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti, s tým - ktorým označeným titulom (uznesením
o vznesení obvinenia, resp. rozhodnutím o vzatí do väzby). Je nevyhnutné, aby si súd v konaní o

náhradu škody ujasnil predmet konania, resp. výšku požadovanej nemajetkovej ujmy samostatne vo
vzťahu ku každému jednému označenému titulu. Je teda potrebné označiť jasný a zrejmý titul, ktorý je
v priamej a jedinej príčinnej súvislosti s určitou časťou uplatnenej nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na
uvedené nie je možné relevantne určiť, akú konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje v
súvislosti s trestným stíhaním, a akú konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy odvodzuje od výkonu väzby.

Žalobca požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy odvodňuje tým, že trestné stíhanie pre trestný čin
vraždy a následne vzatie do väzby bolo dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru za zvlášť
hrubé porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti žalovaná zastala názor, že v danom prípade
nedošlo k naplneniu podmienky priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ale prípadná škoda
priamo súvisela s personálnym rozkazom, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. S

uvedenou argumentáciou žalovanej sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý v skutkovo obdobnej veci
v náleze, sp. zn. IV. ÚS 296/2014 zo dňa 06.05.2015 vyslovil, že záver obsiahnutý v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou v súvislosti s prepustením zo
služobného pomeru a vzneseným obvinením je nielen v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššiehosúdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a
neudržateľný. Výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie
(personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, z

ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobca porušil služobnú prísahu alebo
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby. Dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy
podrobená súdnemu prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jeho
prepustení zo služobného pomeru (personálny rozkaz) nebolo nikdy zrušené. Fakt, že predmetný skutok

nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdu nemôže viesť k záveru (aj s
poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu), že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný
ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo
služobného pomeru.“ V nadväznosti na uvedené žalovaná namieta existenciu priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti a považuje tvrdenie žalobcu, že dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo

vedenie trestného stíhania a výkon väzby, za nepreukázané.

18. Žalobca ďalej poukázal na to, že v dôsledku vedenia trestného stíhania sa mu rozpadlo manželstvo.
Z predloženého rozsudku Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 5C XX/XXXX zo dňa 20.05.2009 vyplýva,
že manželstvo žalobcu s Z. Y. bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX, teda v čase vedenia trestného stíhania

žalobcu a po jeho prepustení z väzby, v dôsledku čoho žalovaná opätovne namieta existenciu priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi žalobcovým tvrdením, že z dôvodu trestného stíhania došlo
k rozvodu manželstva. Zároveň z rozsudku nevyplýva nijaká skutočnosť, ktorá by preukazovala vyššie
uvedené tvrdenie žalobcu. Za účelové považuje žalovaná aj vyjadrenia žalobcu o tom, že maloletá dcéra
bola zverená na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a bol zaviazaný k plateniu výživného,

nakoľko z rozsudku o rozvode jednoznačne vyplýva, že žalobca s bývalou manželkou uzatvoril dohodu
rodičov o úprave práv a povinnosti k maloletému dieťaťu, ktorá bola schválená súdom. V nadväznosti na
uvedené žalovaná považuje aj tieto tvrdenia žalobcu ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a závažnosti
je dôsledkov za nepreukázané.

19. Žalobca ďalej uviedol, že „samotné trestné stíhanie a väzba spôsobila navrhovateľovi neúmernú
psychickú záťaž, ktorá mala za následok, že dňom 08.03.2007 mu bolo diagnostikované onkologické
ochorenie mozgu.“ V tejto súvislosti žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že škoda na zdraví je
osobitným nárokom, pre ktorého úspešné uplatnenie sa vyžaduje postup podľa § 444 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v spojení s § 25 ods. 1 zák.

č. 514/2003 Z. z., t. j. odškodňuje sa bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaná má za
to, že prípadné poškodenie zdravia nie je možné zohľadniť pri posudzovaní nemajetkovej ujmy a
možnosti priznania jej náhrady v peniazoch. V nadväznosti na uvedené žalovaná poznamenala, že
žalobca nepreukázal existenciu ani výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy, pričom vyčíslenie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcom vo výške 19.000,- eur sa javí (aj s prihliadnutím na neexistenciu príčinnej

súvislosti medzi žalobcom tvrdenými následkami v súkromnom a pracovnom živote a trestným stíhaním
a väzbou) ako absolútne neprimerané a premrštené.

20. Žalobca si okrem náhrady nemajetkovej ujmy uplatnil i právo na úroky z omeškania vo výške 5,75%
ročne zo sumy 19.000,- eur, a to od 09.02.2013 do zaplatenia. Podľa § 517 ods. 2 OZ, časť vety pred

bodkočiarkou, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať od dlžníka
popri samotnom plnení aj úroky z omeškania, ak dlžník nie je povinný platiť poplatok z omeškania.
Veriteľ tak má právo požadovať úroky z omeškania za obdobie omeškania dlžníka (ak dlh riadne a včas
nesplní). K omeškaniu dochádza uplynutím doby, kedy sa malo plniť. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť

dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada.

21. V konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému
bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu),
pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie

žalovanej tak v tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie tak vzniká až po uplynutí lehoty na
plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej (v zmysle § 563 OZ čas plnenia je v takom prípade
určený v rozhodnutí). V tejto súvislosti žalovaná poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,sp. zn. 6Cdo XXX/XXXX zo dňa 14.03.2013, v ktorom súd potvrdil svoje predchádzajúce rozhodnutie a
uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24.6.1998, sp. zn.: XCo/XX/XX, ktorý bol
uverejnenývzbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSR,zošit3,podpor.Č.45/2000,už

judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania.“ Žalovaná zároveň poukázala na to, že ide o obdobný nárok ako náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná z dôvodu zásahu do osobnostných práv podľa § 13 ods. 2 OZ.
Možnosť priznania úroku z omeškania pri peňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy, lebo právo

na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou zo záväzkového právneho vzťahu (§ 121
ods. 3 OZ).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a prednesenú argumentáciu žalovaná považuje nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy za premlčaný, žalobu za nedôvodnú a žiada, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

23. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 29.06.2017 sa s tvrdením žalovanej, že na uplatnenie náhrady
je potrebné aplikovať právnu úpravu zákona č. 58/1969 Zb. a nie zákon 514/2003 Z. z.,
nestotožnil.Vprípadeuplatnenejnáhradyškodyspôsobenejžalobcovi,bolaškodaspôsobenáviacerými
rozhodnutiami. Na spôsobenú škodu rozhodnutiami: uznesenie vyšetrovateľa KÚB PZ Banská Bystrica

zo dňa 13.08.2002 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, uznesenie OS Banská Bystrica zo
dňa 14.08.2002 o vzatí žalobcu do väzby, uznesenie OS Banská Bystrica zo dňa 19.08.2003, že naďalej
trvajú dôvody väzby by sa mal vzťahovať zákon č. 58/1969 Zb. Na nezákonné rozhodnutia: obžaloba
KP Banská Bystrica zo dňa 10.03.2005, odvolanie KP Banská Bystrica, ktorými bola žalobcovi tiež
spôsobenáškoda,samáaplikovaťprávnaúpravazákonač.514/2003Z.z.žalobcazároveňpoukázalna

túskutočnosť,žežalovanálistomzodňa04.02.2013-Oznámenieovýsledkupredbežnéhoprerokovania
nároku na náhradu škody tiež prerokoval nárok v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom k uvedenému žalobca dal do pozornosti, že aj žalovaná na
prerokovanie nároku vychádzala z obidvoch právnych úprav.

24. Žalobca sa nestotožnil ani s právnym názorom žalovanej o uplynutí premlčacej doby uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody je
rovnako upravená v zákone č. 58/1969 Zb. ako aj v zákone č. 514/2003 Z. z. Subjektívna premlčacia
doba je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V tomto prípade
sa dozvedel, že nezákonné rozhodnutia sú nezákonné potom, ako mu bolo doručené Uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2012, a to dňa 16.04.2012. Od 17.04.2012 začala žalobcovi plynúť
3-ročná premlčacia doba na uplatnenie nároku, ktoré sa predĺžila o dobu predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody u žalovanej. Objektívna premlčacia doba na náhradu škody sa premlčuje
za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému oznámené rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda. Opäť začiatok plynutia 10-ročnej doby je viazaný na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

25.01.2012, doručené žalobcovi 16.04.2012, pretože tým, že Najvyšší súd SR zamietol odvolanie
prokurátora, sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým súd žalobcu oslobodil spod
obžaloby, sa žalobca dozvedel, že vyššie uvedené rozhodnutia sú nezákonné. Uvedené lehoty počas
predbežného prerokovania nároku neplynuli. Premlčacia doba v danom prípade začala plynúť až
splnením dvoch základných predpokladov subjektívnej vedomosti poškodeného o škode (uznesenie

Krajského súdu Trenčín z 22.11.2005, sp. zn. XXCo/XXX/XX). Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca
za to, že 3-ročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy sa žalobca dozvedel o
vzniku škody - 17.04.2012 (počas predbežného prerokovania nároku spočívala, najviac 6 mesiacov).
Dňom doručenia Uznesenia Najvyššieho súdu SR o zamietnutí odvolania prokurátora proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, sa žalobca dozvedel,

že trestné stíhanie bolo voči nemu vedené na základe nezákonných rozhodnutí OČTK a prokurátora.
Subjektívna 3-ročná premlčacia doba uplynula 17.10.2015 (po započítané 6 mesiacov, kedy premlčacia
doba neplynula). Desaťročná objektívna premlčacia doba začala plynúť 17.04.2012, pretože vtedy
bolo žalobcovi doručené (oznámené) Uznesenie Najvyššieho súdu SR o zamietnutí odvolania proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktirým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Teda v

tento deň (17.10.2012) bolo žalobcovi oznámené, že rozhodnutiami OČTK a prokuratúry mu bola
spôsobená škoda. Dovtedy boli všetky rozhodnutia zákonné a až rozhodnutím najvyššieho súdu sa stali
nezákonnými. 10-ročná premlčacia doba uplynie 17.10.2022.25. Žalobca zároveň zdôraznil, že nie jeho vinou bola trestná vec žalobcu prejednávaná 10 rokov, a
preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd akceptoval názor žalovanej o uplynutí 3-ročnej
subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej doby a poukázal pri tom na nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 36/2010 a III. ÚS 341/2007, ktoré sa zaoberali viazanosťou súdu textom právneho predpisu pri
výklade zákona. Okolnosti prípadu je potrebné posudzovať vždy v nadväznosti na požiadavku riadneho
a spravodlivého procesu v zmysle § 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho predpisu
odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo

požiadavka súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( §152
ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (Nález Ústavného súdu SR, sp.
zn. III.ÚS 341/04 zo dňa 01.07.2008).

26. Trestné konanie vedené proti žalobcovi trvalo 10 rokov. Preto podľa žalobcu by nebolo technicky

možné, aby žalobca od 17.02.2012 do 13.08.2012 (vtedy podľa názoru žalovanej uplynula premlčacia
doba) podal návrh na predbežné prejednanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR a následne
stihol podať návrh na súd, nakoľko by musel žalobu na súd podať ešte skôr, ako by sa jeho nárok
predbežne prejednal na ministerstve. Zákonná úprava vyžaduje, že až po tom, ako príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, sa môže

poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jej neuspokojenej časti na súde. Preto mal žalobca za
to, že v prípade prijatia argumentácie žalovanej, by žalobca ako poškodený nemal k dispozícii zákonnú
ochranu, ktorú mu právny poriadok SR poskytuje. Podľa žalobcu je rozhodujúcim kritériom pre ustálenie
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím len výsledok trestného
konania a nie spôsob, akým OČTK pôvodne vyhodnotili podozrenie zo spáchania trestného činu, ani

či sa ich podozrenie v konečnom dôsledku potvrdilo (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 17.09.2014).

27. Žalobca k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v sume 19.000,-eur uviedol, že si v konaní
neuplatňuje reálnu stratu na zárobku, ušlú mzdu, ale žiada odškodnenie za stratu cti, dôstojnosti,

profesionálnej kariéry a súkromného života a vlastného zdravia. Uvedené zásahy do osobnostných
práv žalobcu boli spôsobené nezákonným trestným stíhaním za zločin vraždy. Vznik objektívnej
zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydanýmnezákonnýmrozhodnutímavznikomnemajetkovejujmy.Nemajetkováujmypredstavujezásah
do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do

osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre
určenie výšky náhrady. Aby však úvaha súdu o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu

súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať
zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych následkov v
jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby (rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. XCo/XXX/XXXX). Žalobca mal za to, že tieto skutočnosti v žalobe dostatočne podložil listinnými
dôkazmi.

28. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 25.04.2018 zotrvala na argumentoch uvedených vo vyjadrení k žalobe.

29. Podľa § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje

na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

30.Podľa§1ods.1a2zákonač.58/1969Zb.ozodpovednostizaškoduspôsobenúrozhodnutímorgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní predštátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

31. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť

podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

32. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

33. Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené
alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

34. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten,

a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre
obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,
b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie
je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný.

35. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným

orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.

36. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do
šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

37. Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol
zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

38. Z pripojeného spisového materiálu sp. zn.5T/3/2005 súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa KÚV
PZ v Banskej Bystrici, ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 13.08.2002 bolo voči žalobcovi (M. Y., nar.
XX.XX.XXXX) vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 TZ (zákon č. 140/1961
Zb.) - č.l. 3 vs. Proti tomuto uzneseniu podal obvinený (žalobca) dňa 13.08.2002 sťažnosť, ktorá bola
uznesením Okresnej prokuratúry v Lučenci č. k. Kv 32/02 zo dňa 14.08.2002 zamietnutá - č.l. 6 vs.

39. Dňa 13.08.2002 o 08.25 hod. bol vydaný príkaz na umiestnenie osoby do cely ČVS: C.-XX/OVVK-
XXXX - č.l. 15 vs. a následne dňa 13.08.2002 o 11.30 hod. bola žalobcovi obmedzená osobná sloboda
- č.l. 8 vs. Dňa 14.08.2002 - č. k. Kv XX/XX - Krajská prokuratúra predložila Okresnému súdu Banská
Bystrica návrh na vzatie M. Y. do väzby - č.l. 20 vs. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. Tp

XX/XX zo dňa 14.08.2002 vzal obvineného (žalobcu) do väzby. Väzba začala plynúť dňa 13.08.2002 o
8,25 hod. č.l. 24 vs.; Obvinený podal proti uzneseniu o vzatí do väzby sťažnosť, ktorá bola uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 5Ktpo/207/02 zo dňa 10.09.2002 zamietnutá. Obvinený podával
opakovane žiadosti o prepustenie z väzby, všetky boli ako nedôvodné zamietnuté.

40. Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. Tp/XX/XX zo dňa 06.02.2002 bola predĺžená
lehoty trvania väzby u obvineného do 13.06.2002 - č.l. 53 vs.; žiadosť obvineného o prepustenie z väzby
bola dňa 05.03.2003 opätovne zamietnutá41. Dňa 26.05.2003 Krajská prokuratúra podala podnet o predĺženie lehoty trvania väzby do 13.10.2003.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. Tp XX/XX zo dňa 30.05.2003 bola lehota trvania
väzby predĺžená do 13.10.2003 - č.l. 82 vs.; žiadosť obvineného o prepustenie bola opätovne zamietnutá

- č.l. 91 vs.

42.KrajskýsúdvBanskejBystriciuznesenímč.k.XTpoXX/XXzodňa18.09.2003rozhodoloprepustení
obvineného (žalobcu) z väzby na slobodu č.l. 102 vs;

43. Dňa 28.01.2005 bol predložený návrh na podanie obžaloby ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX č.l. 2551 vs
a dňa 10.03.2005 Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici č. k. Kv XX/XX-XXX podala proti žalobcovi
(obvinenému) obžalobu pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona č. l. 2553

44. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. XT/X/XXXX-XXXX zo dňa 23.09.2010 bol
obžalovaný (žalobca) oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal

obžalovaný (rozsudok doručený žalobcovi dňa 09.06.2011 - č.l. 2715 spisu); Krajská prokuratúra v
Banskej Bystrici podala proti rozsudku dňa 22.06.2011 odvolanie. Najvyššieho súdu SR uznesením
č. k. XTo/XX/XXXX-XXXX zo dňa 25.01.2012 odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku
zamietol, predmetné uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.04.2012 (č.l. 2730 spisu); toho istého
dňa uznesenie nadobudlo aj právoplatnosť.

45. Podľa § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje
doterajšími predpismi, t. j. zákonom č. 58/1969 Zb.

46. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.“), štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.
47. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

48. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a žalovanej, prečítaním žaloby zo dňa 23.09.2015,
uznesenia KÚV zo dňa 13.08.2002, uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp XX/
XX zo dňa 14.08.2002, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5 C. XXX/XX zo dňa
10.09.2005, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5Tpo XX/XX zo dňa 18.09.2003,
obžaloby zo dňa 10.03.2005, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.09.2010, uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 To XX/XXXX zo dňa 25.01.2012, rozsudku Okresného
súdu Lučenec č.k. XC/XX/XXXX-XX zo dňa 20.05.2009, potvrdenia sociálnej poisťovne zo dňa
12.10.2015, čiastočného výpisu z LV č. XXXX, odvolania žalobcu zo dňa 08.12.2015, uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/59/2016-78 zo dňa 27.03.2017, uznesenia Okresného
súdu Lučenec č.k. 5C/333/2015-90 zo dňa 01.06.2017, vyjadrenia žalovanej zo dňa 12.06.2017,

uznesenia č.k. 5C/333/2015-106 zo dňa 19.06.2017, vyjadrenia žalobcu zo dňa 29.06.2017, uznesenie
č.k. 5C/333/2015-110 zo dňa 18.04.2018, doplňujúceho vyjadrenia žalovanej zo dňa 26.04.2018,
oboznámením sa obsah pripojeného spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5T/3/2005,
doplňujúceho vyjadrenia žalobcu zo dňa 10.09.2018 a pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn.
5C/79/2009.

49. V konaní sp. zn. 5C/333/2015 sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v
dôsledku nezákonných rozhodnutí, a to uznesenia vyšetrovateľa KÚV PZ v Banskej Bystrici, ČVS: C.-
XX/OVVK-XXXX zo dňa 13.08.2002, ktorým bolo voči žalobcovi (M. Y., nar. XX.XX.XXXX) vznesenéobvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 TZ (zákon č. 140/1961 Zb.) ; uznesenia Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. Tp XX/XX zo dňa 14.08.2002 o vzatí obvineného (žalobcu) do väzby. Bol
vydaný príkaz na umiestnenie osoby do cely č. ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX, väzba začala plynúť dňa

13.08.2002 o 8,25 hod, dňa 13.08.2002 o 08.25 hod.; Lehota trvania väzby bola dvakrát predĺžená,
žiadosti obvineného o prepustenie z väzby boli opakovane zamietnuté. Obvinený bol prepustený z väzby
až na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. XTpo XX/XX zo dňa 18.09.2003
(väzba žalobcu trvala celkovo 401 dní). V dôsledku uvedených rozhodnutí došlo podľa tvrdenia žalobcu
k zásahu do jeho osobnostných práv, poškodeniu jeho mena a dobrej povesti v spoločnosti (strata

zamestnania, rozvod manželstva, vylúčenie zo spoločnosti v dôsledku trestného konania trvajúceho
celkovo 10 rokov). Žalobca bol nakoniec spod obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. XT/X/XXXX-XXXX zo dňa 23.09.1010 oslobodený, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal
obžalovaný (rozsudok doručený žalobcovi dňa 09.06.2011 - č.l. 2715 spisu); prokurátor podal proti
rozsudku odvolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením č. k. XTo/XX/XXXX-XXXX zo dňa 25.01.2012
zamietol. Uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.04.2012.

50. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. XXCo/XXXX/
XXXX zo dňa 29.10.2015, ktorý sa zaoberal vznikom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rámci
zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie s poukazom na tú skutočnosť, že zákon č. 58/1969 Zb.
neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, len nárok na náhradu škody. Keďže predmetný zákon
nedefinuje pojem škoda, je potrebné vychádzať zo subsidiárneho použitia pojmu škoda v Občianskom

zákonníku, a to na základe ustanovenia o subsidiarite Občianskeho zákonníka, ktorým je § 20 zák.
č. 58/1969 Zb. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda - to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z uvedeného je preto nevyhnutné vyvodiť, že zákon č. 58/1969 Zb.
nepozná náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto zákona
vyplýva len v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak

bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, a to výlučne z čl. 5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Je preto zrejmé, že aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru v spojení
so zákonom č. 58/1969 Zb. je použiteľná, ak u žalobcu došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody, čo
v našom prípade je splnené ( viď. uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. Tp XX/XX zo dňa
14.08.2002 o vzatí obvineného (žalobcu) do väzby (väzba začala plynúť dňa 13.08.2002 o 8,25 hod.).

51. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 31. 05. 2007 (Zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. l3/2009) umožnil priamo na základe medzinárodnej normy,
a to čl. 5 ods.5 Dohovoru poskytnúť „odškodnenie“, ktorý pojem v sebe zahŕňa náhradu nemajetkovej
ujmy, ale len v spojení s čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý upravuje právo na slobodu a bezpečnosť, a

podľa ktorého má nárok na „odškodnenie“ každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s
ustanoveniami tohto článku. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí totiž pojmy „odškodnenie“,
ktorý zahŕňa pojem náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd a „náhrada škody“ nerozlišuje úplne dôsledne. Najvyšší súd SR v úvodnej časti
právneho odôvodnenia tvrdí, že zákon č.58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ale z

dôvodu širšieho rozsahu obsahu pojmu škoda umožneného Dohovorom v čl. 5 ods. 5 tým, že pod pojem
„odškodnenie“ patrí aj odškodnenie nemateriálnej ujmy. V dôsledku prednosti čl. 5 ods. 5 Dohovoru pred
zákonom, keďže zaručuje väčší rozsah práv na odškodnenie nezákonnej väzby, vrátane dodatočnej
nezákonnej väzby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 02. 2012), ako zaručuje § 5 ods. 1
zák. č. 58/1969 Zb., je potrebné vymedzenie náhrady nemajetkovej ujmy osvetliť chápaním „náhrady

škody“ vyplývajúceho z čl.5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sa
aplikuje prednostne pred zákonom. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. XCdo/XXX/XXXX súdnym
výkladom poskytol článku 5 ods. 5 Dohovoru prednosť pred zákonom č. 58/1969 Zb., ktorý zaručuje
iba náhradu škody a umožnil tak priamo na základe medzinárodnej normy nahrádzať nemajetkovú
ujmu. Uvedený výklad sa však výslovne vzťahuje len k takému zásahu do práv poškodeného, ktorým

došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Uvedené úzke vymedzenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru je z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
nespochybniteľné. Preto je možné konštatovať, že pokiaľ ide o otázku existencie nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., takýto nárok žalobcovi vznikol. Na
okolnosti prejednávanej veci preto možno vzťahovať závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/177/2005, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody za nezákonné pozbavenie osobnej slobody
zaručuje nielen vnútroštátna úprava, teda zák. č. 58/1969 Zb., ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcovi svedčí nárok vyplývajúci z § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.
v spojení s čl. 5 ods. 5 Dohovoru.52. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (aj nemajetkovú ujmu v zmysle čl. 5 ods.
5 Dohovoru, ktorý má prednosť pre zákonom č. 58/1969 Zb. v prípade pozbavenia osobnej slobody)
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody

(príp. nemajetkovej ujmy). Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno
uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil
príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. So zreteľom
na citované ustanovenie § 4 zákona č. 58/1969 Zb. uvedený predpoklad je splnený len vtedy, ak
príslušné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené; dovtedy nemožno nárok na náhradu škody uplatniť.

Zákonnosť rozhodnutia nie je teda možné riešiť v konaní o náhradu škody ako predbežnú otázku. V
súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, prichádza do úvahy - ako
výnimka z ustanovenia § 4 ods. 1 - aplikácia ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. K uplatneniu
práva na náhradu škody spôsobenej takýmto uznesením môže dôjsť aj v prípade, že došlo k oslobodeniu
spod obžaloby takto obvinenej a následne obžalovanej osoby. Judikatúra (porovnaj napr. R č. 35/1991)
ustálila, že oslobodenie spod obžaloby z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. má rovnaký

význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia (pozri uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 R./
XX/XXXX zo dňa 30.09.2009).

53. Podľa § 5 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 58/1969 Zb. o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe nemá právo na náhradu škody ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek

alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia; ani
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že
nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný. So zreteľom aj na systematický a na analogické použitie uvedených ustanovení na
riešenú právnu, je treba uzavrieť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený

spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by
nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to,
že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol
amnestovaný.

54. Žalobca v konaní sp. zn. 5T/3/2005 bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že
skutok uvedený v skutkovej vete obžaloby spáchal (§ 226 písm. c/ Trestného poriadku - zák. č. 141/1961
Zb. v znení neskorších predpisov). Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je možno teda posúdiť
podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Tento zákon v
spojení s úpravou náhrady nemajetkovej ujmy (odškodnenia) pri neoprávnenom odňatí osobnej slobody

v zmysle čl. 5 Dohovoru sledoval, aby majetková ako aj nemajetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Keďže proti žalobcovi bolo vznesené
obvinenieabolvzatýdoväzby(bolamuodňatáosobnásloboda),vznikolmupodľanázorusúdunárokna
náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, nakoľko sa ukázalo
vznesené obvinenie nesprávnym, nezákonným a trestné konanie sa skončilo tak, že sa na žalobcu treba

pozerať ako na nevinného.

55. Pokiaľ ide o vznesenú námietku žalovanej ohľadne premlčania nároku žalobcu na náhradu škody,
súd dáva do pozornosti, že žalobca si v predmetnom prípade uplatnil na súde nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy.

56. Zákon č. 58/1969 Zb. v § 22 upravuje len plynutie premlčacej doby pri uplatnení práva na náhradu
škody, preto súd v dôsledku neexistencie špeciálnej právnej úpravy použil pre počítanie plynutia
premlčacej doby nároku na náhradu nemajetkovej ujmy všeobecnú právnu úpravu premlčania v zmysle
§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

57.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
58. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie.

59. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.60. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, žalobca mohol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
zmysle § 101 Občianskeho zákonníka uplatniť dňom nasledujúcim po právoplatnom skončení trestného
konania, t. j. deň nasledujúci po doručení uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. XTo/XX/XXXX-XXXX

zo dňa 25.01.2012, ktorým bolo odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku zamietnuté.
Žalobcovi bolo uznesenie doručené dňa 25.04.2012 (č.l. 2730 trestného spisu), a teda premlčacia doba
na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mu začala plynúť dňa 26.04.2012.
61. V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 1 a § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969
Zb. bolo potrebné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vopred prerokovať s ústredným orgánom

(Ministerstvo spravodlivosti SR). Premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti doručená dňa 08.08.2012, oznámenie o výsledku
predbežného prerokovania nároku bolo vyhotovené dňa 04.02.2013 a zástupcovi žalobcu doručené dňa
08.02.2013. Predbežné prerokovanie trvalo celkovo od 08.08.2012 do 08.02.2013, t. j. 6 mesiacov. Od
začiatku plynutia premlčacej doby (26.04.2012) do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

(08.08.2012) uplynulo 3 mesiace a 13 dní, t. j. 104 dní. Počas predbežného prerokovania nároku
premlčacia doba spočívala a začala plynúť ďalej deň nasledujúci po doručení oznámenia o výsledku
predbežného prerokovania žalobcovi, t. j. dňa 09.08.2013. Od tohto dátumu (09.08.2013) do uplynutia
3-ročnej premlčacej doby zostalo celkovo 991 dní (3 roky x 365 dní = 1095 dní; 1095 dní - 104 dní = 991
dní). Premlčacia doba uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa uvedeného

výpočtu uplynula dňa 29.10.2015. Žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na súde dňa
23.09.2015. Na základe uvedeného mal súd za to, že žaloba bola podaná na súde včas.
62. Žalovaná vo vyjadreniach poukazovala na tú skutočnosť, že jednotlivé tituly odškodnenia je
potrebné z hľadiska zákonných predpokladov posudzovať výlučne každý samostatne, pričom v takýchto
prípadoch má žalobca jasne špecifikovať výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v priamej a

bezprostrednej príčinnej súvislosti, s tým - ktorým označeným titulom (uznesením o vznesení obvinenia,
resp.rozhodnutímovzatídoväzby).Jenevyhnutné,abysisúdvkonaníonáhraduškodyujasnilpredmet
konania, resp. výšku požadovanej nemajetkovej ujmy samostatne vo vzťahu ku každému jednému
označenému titulu. Je teda podľa žalovanej potrebné označiť jasný a zrejmý titul, ktorý je v priamej a
jedinej príčinnej súvislosti s určitou časťou uplatnenej nemajetkovej ujmy.

63. Žalobca k námietkam žalovanej uviedol, že žiada odškodnenie za stratu cti, dôstojnosti,
profesionálnej kariéry a súkromného života a vlastného zdravia. Uvedené zásahy do osobnostných práv
žalobcu boli podľa neho spôsobené nezákonným trestným stíhaním za zločin vraždy. Vznik objektívnej
zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydanýmnezákonnýmrozhodnutímavznikomnemajetkovejujmy.Nemajetkováujmypredstavujezásah

do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do
osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre

určenie výšky náhrady, ktoré však musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a
musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych
následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby (rozsudok Krajského súdu v
Bratislave, sp. zn. 8Co/175/2012). Žalobca mal za to, že tieto skutočnosti v žalobe dostatočne podložil
listinnými dôkazmi.

64. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, súd dospel k záveru, že
zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje možnosť uplatniť si v rámci zodpovednosti štátu na náhradu škody
za nezákonné rozhodnutie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak pokiaľ bola v súvislosti s
nezákonným rozhodnutím poškodenému odňatá sloboda, je možné priznať poškodenému odškodnenie
v zmysle § 5 ods. 5 Dohovoru.

65. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,
dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Judikatúra ustálila, že
oslobodenie spod obžaloby z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. má rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Súd poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 4 MCdo

15/2009, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb.
účinným do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu zaškodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania, alebo oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan (fyzická osoba) čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
66. Súd mal v predmetnom konaní listinnými dôkazmi predloženými žalobcom ako aj z pripojeného

trestného spisu sp.zn. 5T/3/2005 preukázané, že uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ v Banskej Bystrici,
ČVS: C.-XX/OVVK-XXXX zo dňa 13.08.2002 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 1 TZ (zákon č. 140/1961 Zb.) a následne dňa 13.08.2002 o 08.25 hod. bol
vydaný príkaz na umiestnenie osoby do cely č. ČVS: KUV-XX/OVVK-XXXX. Okresný súd Banská
Bystricauznesenímč.k.TpXX/XXzodňa14.08.2002vzalobvineného(žalobcu)doväzby.Väzbazačala
plynúť dňa 13.08.2002 o 8,25 hod. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. XTpo XX/XX zo dňa

18.09.2003 rozhodol o prepustení obvineného (žalobcu) z väzby na slobodu a dňa 10.03.2005 Krajská
prokuratúra v Banskej Bystrici č. k. Kv XX/XX-XXX podala proti žalobcovi (obvinenému) obžalobu pre
trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 5T/3/2005-2698 zo dňa 23.09.1010 bol obžalovaný (žalobca) oslobodený spod obžaloby, pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici podala proti

rozsudku dňa 22.06.2011 odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyššieho súdu SR uznesením č. k. XTo/XX/
XXXX-2728 zo dňa 25.01.2012, ktorým podané odvolanie prokurátora zamietol. Z uvedeného je preto
s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súd SR (viď rozhodnutie NS SR č.k. 4 M. XX/XXXX,
uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/XX/XXXX zo dňa 30.09.2009, R č. 35/1991) zrejmé, že
trestné stíhanie vedené proti žalobcovi vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok súdu bolo nezákonné, a

teda v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s článkom 5 ods. 5 Dohovoru vznikol žalobcovi
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom
konaní a súdu (uznesenie sp. zn. ČVS: KUV-41/OVVK-2002 zo dňa 13.08.2002 o vznesení obvinenia
za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákon č. 140/1961 Zb., uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. Tp XX/XX zo dňa 14.08.2002 o vzatí obvineného (žalobcu) do väzby).

67. Žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že v dôsledku nezákonného
trestného stíhania bol poškodený na svojich osobnostných právach, konkrétne poukázal na stratu
cti, dôstojnosti, profesionálnej kariéry a súkromného života a vlastného zdravia. Na pojednávaní dňa
14.09.2018žalobcapoukázalnato,žesavdôsledkuprotinemuvedenémutrestnémustíhaniurozviedol,
po prepustení z väzby si ho ľudia prezerali, odcudzovali ho a necítil sa dobre v meste ani vo svojom okolí.

Je toho názoru, že kvôli tomu, čo prežil, psychicky ako aj zdravotne ochorel. Následkom bola operácia,
ktorú podstúpil a napokon bol uznaný za invalidného. Poberá v súčasnosti plný invalidný dôchodok 530,-
eur. Vo svojom okolí stratil svojich kamarátov, zostala pri ňom iba jeho rodina. Tým, že sa žalobca stal
invalidným dôchodcom s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nad 70 % nemohol
už viac pracovať.

68. Pokiaľ ide o manželstvo žalobcu s Z. Y., k dôvodom jeho rozvratu sa nechcel vyjadrovať. Uviedol len
toľko, že po prepustení z väzby ešte nejaký čas spolu žili, ale ich spolužitie bolo iné. Narodila sa im dcéra,
o ktorú mala manželka (matka) strach, pretože žalobca je jej otec. Ako dôvod podania návrhu na rozvod
manželstva manželka uviedla citové ochladenie z jej strany, preto žalobca s rozvodom súhlasil a nerobil
jej žiadne problémy. Pokiaľ ide o jeho vzťah s dcérou, bývalá manželka žalobcovi nebráni v stretávaní

sa s dcérou, táto k nemu prichádza podľa predchádzajúcej vzájomnej dohody. Avšak poukázal na to,
že je rozdiel stráviť s dcérou len obmedzený čas po dohode s jej matkou ako vídať ju dennodenne.
69. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu k príčinnej súvislosti medzi svojím nepriaznivým zdravotným stavom
a ochorením v nadväznosti na predchádzajúce trestné stíhanie, žalobca uviedol, že vidím súvislosť
medzi trestným stíhaním a onemocnením. V súčasnosti sa lieči na nádor mozgu. V minulosti podstúpil

operačné odstránenie nádoru v Bratislave - neurochirurgická kliniku. V nemocnici mu vysvetľovali, že
spúšťačom ochorenia bolo psychické problémy a stres, iným spôsobom nevedel preukázať súvislosť
medzi trestným stíhaním a nádorom mozgu. Musel užívať mnoho liekov a údajne z oslabenej imunity
dostal aj cukrovku. Na záver uviedol, že nežije rovnakým spôsobom života ako pred vznesením
obvinenia. Keď poplatí všetky mesačné výdavky na živobytie, zostane mu len minimálna suma.

Dlhotrvajúce trestné konanie, počas ktorého bol žalobca aj vo väzbe, je dosť závažnou ujmou, ktoré
závažným spôsobom zasiahlo žalobcovi do jeho súkromného ako aj profesionálneho života a závažne
poškodil jeho celkové spoločenské uplatnenie.70. Podľa názoru žalovanej, žalobca svoje tvrdenie ohľadom uvedených následkov či už v rodinnom,
pracovnom, ako aj v spoločenskom živote nijakým spôsobom nepreukázal. Poukázala na to, že
okrem povinnosti tvrdenia, žalobcu zaťažuje v tomto konaní aj dôkazné bremeno. Všeobecné tvrdenia

žalobcu sú podľa žalovanej v rozpore jednak s predloženými listinnými dôkazmi ako aj s oznámeniami
súdu ohľadne rozvodového konania. Žalobca nepreukázal negatívny dopad v rodinných vzťahoch.
Sám uviedol, že s dcérou sa stretáva a má s ňou dobrý vzťah. Z vykonaného dokazovania tiež
vyplynulo, že absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdeniami žalobcu ohľadne rozpadu manželstva a
trestným stíhaním, resp. jeho obmedzením na jeho osobnej slobode. Rovnako žalobca nepredložil

nijaký relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval príčinnú súvislosť medzi ochorením, ktoré mu bolo
diagnostikované v roku 2007 a trestným stíhaním, resp. vykonaním väzby. Na základe uvedeného podľa
názoru žalovanej neuniesol dôkaz. bremeno ohľadne ním tvrdenej ujmy a už vôbec neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne požadovanej výšky ohľadne nemajetkovej ujmy.
71. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej ohľadne neunesenia dôkazného bremena. Rozvodový spis
bol pripojený a žalobca sa jednoznačne vyjadril, čo bolo príčinou rozvratu manželstva v tomto konaní.

Pokiaľ ide o stratu zamestnania, žalobca predložil listinný dôkaz, ktorý preukazuje, že bol s okamžitou
platnosťou prepustený so služobného pomeru bezprostredne po začatí trestného konania, vznesení
obvinenia a vzatí do väzby. Pokiaľ ide o stratu cti, dôstojnosti a spoločenského uplatnenia, žalobca sa
jednoznačne vyjadril, že v spoločnosti v meste L. a v blízkom okolí pre uvedené trestné stíhanie už viac
požíval dobrú povesť, v dôsledku čoho ho ľudia odcudzovali.

72. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
73. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

74. Súd mal zo žaloby, jednotlivých vyjadrení žalobcu ako aj ním predložených listinných dôkazov
preukázané, že bezprostredne po vznesení obvinenia (uznesenie ČVS: KUV-XX/OVK-XXXX zo dňa
13.08.2012) a vzatí obvineného do väzby (uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp/XX/
XXXX zo dňa 14.08.2002) bol žalobca dňa 16.09.2002 prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. za zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Z uvedeného je preto podľa súdu zrejmé, že k strate
zamestnania u žalobcu došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči žalobcovi,
ktoré sa ukázalo ako nezákonné. Možno dôvodne predpokladať, že bez obvinenia žalobcu zo spáchania
trestného činu vraždy a jeho vzatia do väzby by k jeho prepusteniu zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru nedošlo, a teda mal súd za to, že žalobca dostatočným spôsobom preukázal vznik

nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva na ochranu osobnosti v pracovnej sfére života žalobcu.
Keďže trestné konanie voči žalobcovi (ako obvinenému a následne obžalovanému) trvalo 10 rokov,
počas ktorých došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, možnosť opätovného prijatia do služobného
pomerupríslušníkaPolicajnéhozborupoprávoplatnostioslobodzujúcehorozsudkunebolamožná.Preto
súd z dôvodu porušenia práva žalobcu na ochranu osobnosti v pracovnoprávnej oblasti mu priznal

nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,-eur, ktorú považoval za primerané odškodné.
75. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného
zásahu do jeho súkromia, spoločenského života a dobrého mena, súd nemal preukázané, že trestné
konanie vedené voči žalobcovi by malo vplyv na jeho vnímanie osoby žalobcu v spoločnosti. Žalobca
nijakým spôsobom nepreukázal, že bol nezákonným trestným stíhaním poškodený v spoločenskom

živote, ani to, že by sa mu ľudia, s ktorými bol v kamarátskom vzťahu, po jeho návrate z väzby vyhýbali.
Uvedené skutočnosti žalobca síce opakovane tvrdil, avšak uvedené tvrdenia nepreukázal listinnými
dôkazmi ani výsluchom svedkov, ktorí by uvedené skutočnosti hodnoverne a právne relevantným
spôsobom dosvedčili.
76. Žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy aj z dôvodu neoprávneného zásahu do jeho rodinného

života s tvrdením, že dôsledkom trestného stíhania bol aj rozpad jeho manželstva. Žalobca však
vo vyjadreniach ani na pojednávaní príčiny rozvratu manželstva bližšie nešpecifikoval. Súd mal
z pripojeného spisu sp. zn. 5C/79/2009 preukázané, že žalobca uzavrel manželstvo s Z. Y. dňa
XX.XX.XXXX, t. j. v čase, keď ešte trestné stíhanie voči nemu nebolo ukončené, ale už bol prepustenýz väzby na slobodu. Z rozvodového spisu vyplýva, že dôvodom rozvratu manželstva bolo citové
ochladenie manželky voči jeho osobe. Preto súd nemal preukázané, že prvotnou príčinou rozvratu
manželstva bolo trestné stíhanie žalobcu.

77. Žalobca tvrdil, že dlhodobý stres bol u neho aj spúšťačom onkologického onemocnenia. V tomto
smere však nepredložil žiaden hodnoverný dôkaz, napr. lekársky posudok, že je daná príčinná súvislosť
medzi jeho zdravotným stavom a prebiehajúcim trestným stíhaním.
78. Keďže žalobca v konaní dostatočne preukázal len vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku
neoprávnenéhozásahudojehopracovnéhoačiastočnespoločenskéhoživota,súdmupriznalodškodné

vo výške 12.000,-eur. Pre nepreukázanie ostatných následkov, ktoré mali súvisieť s jeho trestným
stíhaním súd žalobu v sume presahujúcej priznané odškodné zamietol.
79. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

80. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní.. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
81. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.
82. Podľa § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013.

83. Žalobca predbežne prejednal svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy u žalovanej s tým, že
žalovaná mu v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 04.02.2013 oznámila, že
jeho žiadosť posúdila ako nedôvodnú. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 08.02.2013,
a teda v zmysle s ustanovením § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade priznania nemajetkovej
ujmy vznikol žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania a tým, že lehota omeškania začína

príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody. Keďže
súd mal za to, že žalobcovi prináleží právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 12.000,-eur, priznal
žalobcovi aj právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 12.000,-eur od
09.02.2013 do zaplatenia, nakoľko dňom nasledujúcom po oznámení žalovanej, že neuspokojí nárok
žalobcu, sa žalovaná dostala do omeškania v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Výšku

úroku z omeškania súd určil v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z.

84.Podľa§262ods.1,2Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlenCSP)onárokunanáhradutrovkonania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
85. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

86. Keďže žalobca mal v konaní úspech len čiastočný, súd určil mieru úspechu strán sporu v pomere
63,16 : 36,84, a teda čistý úspech žalobcu v spore činí 26,32 %. Preto súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP
priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 26,32 %. Po právoplatnosti rozhodnutia o nároku na
náhradu trov konania, súd v súlade s § 262 ods. 2 CSP rozhodne o výške náhrady trov konania.
87. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný

márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
88. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhláseniaPoučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v
Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis

zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.